72. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Ďakujem za to vystúpenie, pán kolega, a som rád, že aj vy ste podporili špecialistov v ich raste, lebo naozaj s tým sa dá iba súhlasiť. Ja som to tiež vravel, že proste to je hybný motor celého toho systému. Bez nich sa nikde nedostaneme. Takže áno, o tom sa dá dlho rozprávať. Však možno, že raz ešte bude taká šanca, že prekopeme celý ten systém a pochopíme, že ako by to malo fungovať. Rozumiem aj tomu, čo si vravel, že sme v určitom zmysle v strese a nikto nikomu nezávidí jeho pozíciu a držíme si všetci palce, aby to všetko dobre dopadlo.
Ďakujem veľmi pekne.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Kolegovi Urbanovi sa chcem poďakovať za tento pozmeňujúci návrh zákona. Či už je to zdravotná sestra, či je to opatrovateľ, ošetrovateľka, zdravotnícky asistent, lekár, lekár špecialista alebo sanitár, alebo pracovník rýchlej zdravotnej služby všetci by si zaslúžili viac. Na tom sa myslím že zhodneme alebo zhodneme naprieč celým politickým spektrom.
To, že zdravotníctvo je jeden veľký a obrovský problém desiatky rokov neriešený systematicky, ale obchádzaný a doslova plátaný ako naše cesty II. a III. triedy. Myslím si, že každý jeden dobrý návrh zákona by mali poslanci Národnej rady podporiť najmä z dôvodov tých, ktoré spomínal aj kolega Urban.
Odliv zdravotníkov nielen z lekárskych profesií, ale najmä z profesií sestier, opatrovateliek, sanitárok, ošetrovateliek do zahraničia je enormný a ak nebudeme vedieť týmto našim naozaj vysoko odborným a špičkovým pracovníkom ponúknuť adekvátne finančné ohodnotenie, ktoré si myslím mali dostať už dávno a na ktoré majú nárok, tak nebudeme konkurencieschopní ani v tomto našom regióne v porovnaní s krajinami ako je Česká republika, Poľská republika alebo Maďarsko. Jazyková blízkosť južných, severných a západných okresov na území Slovenskej republiky nie je žiadnou výnimkou, nie je žiadnou prekážkou, aby títo zdravotníci, ale najmä lekári odišli za oveľa lepšími, lukratívnejšími a profesionálnejšími podmienkami. A zároveň na druhej strane musíme dbať a trvať na tom, aby boli dostatočne podporované stredné zdravotnícke školy, ktorých už máme na Slovensku menej ako šafránu. Čiže len tieto zdravotnícke školy produkujú, dovolím si povedať, naozaj kvalitný personál už do praxe. Takže zvýšenie koeficientu pre lekárov špecialistov je takou lastovičkou a určite ju treba podporiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Ten problém s lekármi špecialistami ste dobre povedali, pán doktor Baláž. Špecialisti akonáhle získajú tú atestáciu, tak špekulujú o súkromnej praxi. Mnohí majú viacero úväzkov. Pracujú v nemocnici, popritom poobede pracujú ešte na svojich súkromných ambulanciách, tak si privyrábajú a strácajú aj do istej miery takú lojalitu k nemocnici. Majú kopec iných takých podružných úväzkov, a to nie je vhodné. Potom sa tí lekári viac-menej strácajú a nemocnicu využívajú akurát na to, aby im zaplatila daňové veci a tieto, čo treba a popri tom majú kopec iných takýchto aktivít, kde si privyrábajú. Myslím si, že pre nás je dobré, aby tí odborníci špecialisti zostávali v nemocniciach. To zlepšuje tú odbornú garanciu aj zdravotnú starostlivosť, ak to poznáte.
Keď zájdete do nemocnice naozaj tam niekedy je tam primár atestovaný, ešte nejakí dvaja-traja lekári a potom je tam desať lekárov bez atestácie, ktorí akurát čakajú, chcú si v rámci toho, povinnej predatestačnej náplne absolvujú všetky tie kurzy, čo treba, nemocnica im to všetko zaplatí a potom len čo získajú tú atestáciu, tak už špekulujú nad tým, že z nemocnice odídu a idú do súkromných praxí.
Takže ja myslím, tých špecialistov si treba udržať a tá motivácia, nielen ten koeficient, ale aj každý odpracovaný rok. Ale to sa týka všetkých tých zdravotníckych povolaní. Keď tam niekto robí rok, dva, päť a vidí, že mu tá mzda narastá každým rokom, tak skôr v tom pracovnom úväzku s nemocnicou zostane a neprejde niekde do inej sféry. Dokonca, však to vieme, že tí zdravotníci naozaj odchádzajú pracovať úplne mimo zdravotníctva. Čiže aj tá motivácia za každý odpracovaný rok u všetkých povolaní je, myslím, že je dosť motivujúca.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, nezvyknem ja dlho rozprávať, ale pri niektorých bodoch sa zastavím. So všetkým, čo tu bolo povedané plne súhlasím a v prípade pána doktora Baláža, pána doktora Valockého, takisto pána doktora Urbana, tým, že tu bolo jasne povedané, že problém sa desiatky rokov neriešil, tak bola povedaná dôsledok, ale aj príčina. Takže k tomu asi toľko.
Samozrejme, že s požiadavkami, ktoré má LOZ, a to hovorím už niekoľko mesiacov, plne nesúhlasíme, dokonca niektoré z nich už boli predtým riešené a myslím si, že kolegovia z LOZ-u dostali aj pomerne presný itinerár, ako sa tie požiadavky budú plniť, kedy sa budú plniť. Samozrejme, že sú veci, ktoré vieme zmeniť rýchlo, ale niektoré vyžadujú aj legislatívu, ktorá má svoje pravidlá a vyžaduje čas.
Samozrejme, že sa tu môžeme baviť o výškach, o koeficientoch a prečo nedať lekárom, ja by som bol prvý za to, aby sme dali tým lekárom viac a všetkým zdravotníckym pracovníkom, ale pokiaľ sa dobre pamätáme, tak boli riešení najprv lekári, potom to boli sestry za rôznych nepríjemných situácií, ktoré ja plne chápem, ale snažili sme sa pristúpiť k tomuto zákonu tak, aby sme vyriešili všetkých zdravotníckych pracovníkov, aby sme konečne splnili to, čo bolo podpísané v roku 2011, a to je zohľadnenie rokov praxe. Takže záväzok z roku 2011 bude splnený dnes, pokiaľ sa zákon schváli a, samozrejme, u tých lekárov za špecializáciou je to to na diskusiu, ktorá bola vedená veľmi dlho. Boli vykonané desiatky, stovky prepočtov a, samozrejme, sú otázky, prečo iba 20 rokov a tak ďalej. Tak si treba to povedať v absolútnych číslach.
Lekár, ktorý má 20 rokov praxe, sa dostane okamžite na koeficient 2,5. Prijatím zákona lekár s 20-ročnou praxou je na koeficiente 2,5, takže áno, mohli sme tie, mohli sme tie časy naťahovať, tak ako to majú v Českej republike, kde sa zvyšujú platy po dvoch až piatich rokoch až do 32 rokov praxe. My sme to chceli spraviť tak, aby sme okamžite stabilizovali všetkých lekárov, ktorí tu sú, navýšením koeficientu o 0,01 za každý rok za prvých 20 rokov. Takže je to otázka filozofického prístupu a, samozrejme, aj možnosti rozpočtu.
Po druhé k tejto otázke. Ambulantní pracovníci, ktorí teda, samozrejme, tiež vykonávajú zdravotnú starostlivosť, my to plne rešpektujeme, majú iný zdroj financovania. Nemôžme ambulantným lekárom a ich personálom zvýšiť platy zákonom, ale takisto ako to je aj v iných, pri iných zdravotníckych pracovníkov a iných poskytovateľoch, jedine navýšením peňazí v rozpočte pre ambulantný sektor. Ja plne súhlasím s tým, že Česká republika má vyššiu platbu za poistencom štátu, pritom sa to dá riešiť iným spôsobom. Platba za poistenca štátu je iba jednou z možných technikálií, ako dostať peniaze do rozpočtu. Ďalšie je percento HDP a tak ďalej a tak ďalej. Môžme sa baviť v rôznych prístupoch pri, pri konštruovaní rozpočtu, ale tie koeficienty, ktoré sú v návrhu tohto zákona, sú s porovnaní s Českou republikou vyššie, lebo sa bavíme o základnej zložke mzdy. Nesmieme zabudnúť, že sú tam ešte príplatky za víkendovú prácu, prácu nadčas a tak ďalej a tak ďalej, v noci a podobne. Musíme sa baviť o tom, že ani tá základná zložka mzdy v Českej republike nie už je nie vyššia ako u nás. Dokonca je nižšia, ale ten stav, ktorý tam je, že vlastne každý rok tam priteká v prepočte na obyvateľstvo do systému 1 miliarda viac, umožňuje, po prvé, investičné akcie, po druhé, motiváciu personálu, myslím teda po finančnej stránke. Sú aj iné motivačné faktory, a to si tu asi nemusíme rozoberať. Takže to, že sú nejaké koeficienty v zákone neznamená, že to je konečný plat toho lekára.
My musíme ten rozpočet na budúci rok zostaviť tak, aby nemocnice mali dostatok svojich finančných zdrojov na to, aby tie, aby či špecialistu alebo akýkoľvek iný zdravotnícky pracovník, ktorý ten ich manažment uzná za vhodné odmeniť aj nad tento zákonný limit a, samozrejme, padlo tu niekoľko ďalších vecí, ktoré nechcem úplne dopodrobna rozoberať. Myslím, že sa na tom zhodneme všetci, že to zdravotníctvo nie je v dobrej forme, a ja som nikdy nepovedal, pán doktor Urban, že výpovede neovplyvnia poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Samozrejme, ovplyvnia, pokiaľ teda budú naďalej platiť, takže o tom nikto nepochybuje, že skrátka pokiaľ bude v systéme o dvetisíc lekárov menej, tak to poskytovanie nebude fungovať tak, ako funguje teraz. To je asi jasné.
No a na záver, samozrejme, pár slov o DRG. Áno, DRG je ďalší spôsob, ako povedať, že, áno, tento výkon stojí toľko. Musí byť dobre urobený, a to je súčasťou tiež tých rokovaní s LOZ-om a oni to chápu. 1. 1. 2023 začne pilotná prevádzka a 1. 1. 2024 ostrá prevádzka. Samozrejme, základný problém je ten, že tu dlhodobo sa do zdravotníctva neinvestovalo, dlhodobo zaostávame, či vo vybavenosti nemocníc, ktorá je tiež motivačným faktorom v tom, že lekári po škole u nás neostávajú. Vyprodukujeme ročne tisíc lekárov. Tisíc. Samozrejme, to z nich je asi 30 % zahraničných študentov toho času a tie kapacity máme na tisíc ročne. Problém je v tom, že oni, ako bolo tu správne povedané, idú niekde inde a nie iba ten plat je motivačný faktor. Aj stav nemocníc, možnosť odborného rastu a tak ďalej a tak ďalej, plus ďalšie veci sa snažíme teraz meniť, ale ten niekoľko desaťročný deficit tu nevieme dobehnúť za rok.
Takže tento návrh zákona dáva základ na to, aby ten motivačný faktor platový sa, podotýkam u všetkých zdravotníckych pracovníkov, zlepšil, nie iba u lekárov alebo u sestier, ale u všetkých.
A po druhé, samozrejme, musím hľadať spôsoby, ako dostať do systému tú miliardu viac ročne, aby sme mohli ten dlh začať splácať, a to zdravotníctvo dostať tam, kde ho všetci chceme vidieť. Ale to nebude otázka ani jedného roku, 20 rokov sa nedá dobehnúť za rok, ani za dva.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené pani kolegyne poslankyne, vážení páni kolegovia poslanci, chcem využiť tento priestor v záverečnom slovo a to z titulu toho, že sa pre zdravotníckych pracovníkov má schváliť ich v podstate najdôležitejší zákon, a je to zákon o poskytovateľov. Naozaj tento zákon alebo o tento zákon boli vždy zvádzané také dosť ťažké rokovania. Mnohokrát rokovania až nad rámec ľudských síl. Trošku si tu pripomeňme históriu, kedy to všetko začalo.
Áno, v roku 2019 na konci kalendárneho roka lekári začali podávať výpovede, pretože to brali ako posledný možný čin nejakého rokovania, vyjednávania o platových podmienkach lekárov. Potom prišiel na rad zákon o platoch sestier v roku 2012, ktorý bol podaný na Ústavný súd a, bohužiaľ, akurát lekárom. Čo je veľmi smutné, pretože povolania zdravotnícke by mali byť povolania, ktoré sú vykonávané v tíme. Ak môžem poprosiť kolegu, aby ma nevyrušoval. Ďakujem. Je to veľmi vážna otázka a je mi to ľúto v podstate. Je mi to ľúto, že mnohokrát aj tieto povolania medzi sebou ako keby bojovali alebo si závideli, alebo útočili na seba, a to je veľmi smutné, pretože v tých ústavných zdravotníckych zariadeniach bez tímovosti neurobíte nič. Lekár bez ostatného zdravotníckeho aj nezdravotníckeho pracovníka nevykoná svoju prácu dobre, a to je fakt, to sú holé fakty. Preto nikdy nerobme to, my zdravotnícki pracovníci, že budeme útočiť na svojich kolegov.
Stav sa stále zhoršoval, to sme ešte stále v roku 2012. Sestry nemali zákon, nemali žiadne platové garantované mzdové nároky. Pokračovali ďalšie nespokojnosti, a to hovorím o roku 2012. Je rok 2022. Čiže spred desiatich rokov. Prišli turbulentné roky takisto, kde to zúfalstvo zdravotníckych pracovníkov, zhoršujúca sa situácia v zdravotníctve nútila zdravotníkov sa mobilizovať, organizovať a riešiť nie pre seba, pre svoje platy, lebo tí, čo to chceli rieši individuálne, odišli. Odišli z tohto prostredia, z nášho Slovenska, z nášho zdravotníctva a išli za lepšími pracovnými a platobnými podmienkami do zahraničia. Či už to boli Čechy pre tých, ktorí nechceli bojovať s jazykovou bariérou, alebo tí, čo boli zdatnejší v jazyku, tak, samozrejme, Rakúsko a ostatné krajiny smerom na západ. Potom sa situácia stále nelepšila. Menili sa ministri, ministerky, ale situácia sa stále nezlepšovala. Potom prišli výpovede sestier ako čin, ktorý už chcel komplexne riešiť zdravotníctvo, pretože ten dopad toho personálu má najväčší práve na pacientov, a keď si už tí zdravotnícki pracovníci nevedia dať rady, tak naozaj to riešia aj takýmto nátlakom. To musíme všetci chápať.
V roku 2015, tiež na sklonku kalendárneho roka, začali sestry podávať výpovede a bolo ich nejako okolo 1 400, tie počty sa dynamicky menili, avšak to bolo počas vlády SMER-u, kedy to bola vládna strana, ktorá mala naozaj parlamentnú väčšinu, ktorá mohla toto všetko riešiť. Mali tam lekárov, aj majú stále kolegov, bohužiaľ, je pravda, že vtedy v parlamente nebola žiadna sestra, ktorá by aspoň sa ozvala alebo aspoň ako sestry by mohli vystúpiť pre toto ctené plénum a povedať svoje nároky, sťažnosti, svoju krivdu, ktorú pociťovali, a zároveň aj slová, ktoré by sa zastali pacienta. Prečo to teda robia? Aby si ich niekto vôbec vypočul, slušným spôsobom. Rokovania boli do rána, boli náročné, ale ten priestor sme nikdy nemali. A ja tu možno aj z nostalgie teraz hovorím tieto veci, ale mám tu morálnu povinnosť to v podstate povedať, aby ste všetci vedeli, ako to bolo. A vtedy práve, pán kolega Baláž, vaše vystúpenie bolo naozaj že na úrovni, ale vtedy ste povedali, že my riešime niečo povýšenecky až arogantne. Ja by som vám nepriala byť na tých rokovaniach, ktorých sme boli účastné. To povýšenie, arogancia, vyhrážky, kde sestry vlastne v podstate vyše 90 % zastávajú povolanie ženy. Nechcite vedieť, aké to boli praktiky. Bohužiaľ, veľmi smutné.
Sestry neuspeli, pretože v mnohých prípadoch práve lekári ich prosili, aby sa vrátili a ponúknu sa im takéto skratové riešenie vo forme individuálnych platov. Mnohé sestry vydržali vo výpovediach a posunuli sa do iného sektoru. Utrpeli naše nemocnice, z ktorých sa ešte doteraz mnohé nespamätali, pretože veľa oddelení sa pozatváralo a už sa nanovo neotvorilo. A to je holý fakt.
My teraz sme poctivo viedli všetky rokovania. Iniciovali sme rokovania, nieže len viedli. Iniciovali. Všetci zástupcovia tam boli. Naozaj sme prešli analyticky všetky dáta, ukazovatele, ako to je. A pán minister tu hovoril o príplatkoch, je to moja srdcová záležitosť, pán minister. Prepáčte, ale príplatky, neviem, či to je až také vhodné hovoriť zdravotníkom o príplatkoch, lebo sú zo Zákonníka práce a to má každé jedno povolanie, ktoré robí soboty, nedele alebo nočné. Ja viem, že ste to nemysleli zle, ale môže to v tých zdravotníkoch evokovať, že v podstate to nie je minimálny mzdový nárok. Aby sme ich neosočili tých zdravotníkov, ale by sme ich doslova neurazili, tak hovorme to, čo naozaj bolo. Máme ťažkú dobu naozaj, aj energetickú, post-covidovú, vojna na Ukrajine, je to veľmi ťažké, ale ja stále si myslím, že je to pravda, že zdravotníctvo má táto vláda na prvom mieste, pretože venovala príprave aj tohoto zákona veľa času a súhlasím so všetkými, že každý si zaslúži viac, naozaj viac.
Je vždy lepšie mať z čoho rozdávať a dávať tým ľuďom, ako teraz hasiť tú situáciu, kedy v minulosti v čase hojnosti sa nedalo, nedalo a systematicky nezvyšovalo, to je holý fakt. To môže si každý povedať čokoľvek, ale je to tak. Teraz by nám bolo omnoho lepšie, mali by sme lepšie zabezpečené stavy, nemali by sme ľudí v zahraničí a aj vyššiu motiváciu študovať. A keď hovoríme o tých zdravotníckych školách, ako prepáčte, kolegovia, ktorí ste zahlasovali aj za ten, za to názvoslovie, viete, vôbec nie je dobré meniť názvoslovie typu praktická sestra – zdravotnícky asistent. Jednej profesii sestry to ubližuje a profesii zdravotníckeho asistenta, ktorého my všetci potrebujeme, ktorého si vážime zase ako ten tímový hráč, vytvárame v podstate chaos a ani pacient nevie, kto je kto, aké má kompetencie. Neprispieva to. Malo to byť jasne zadefinované a možnože by to bolo aj tá časť motivujúca. Profesiu zdravotnícky asistent, už teraz pomlčka praktická sestra alebo naopak, veľmi potrebujeme. A povedzme si, prečo sú neni v tých našich zdravotníckych zariadeniach? Pretože naozaj až 80 % týchto absolventov ide na vysokú školu. Sú to mladí ľudia, chcú sa vzdelávať, možnože nechcú ísť rovno už do pracovaného procesu. Idú na vysokú školu, je to tak. Takže to nie je problém, že by sme nemali nárast na zdravotníckych školách, máme a dokonca sa to aj zlepšilo. Ale buďme féroví a v tom zdravotníctve dajme pacientom jasne zadefinovaných zdravotníckych pracovníkov. A to je o tom, že presne potrebujeme na toto všetko tie financie.
My sme teraz v zúfalom stave, jednak finančnom a jednak aj tými okolnosťami, ktoré sa stali. Post-covidový stav. Vieme, čo sa tu dialo. Ja ďakujem z tohto miesta všetkým zdravotníckym pracovníkom za covid, pretože vďaka ich obete sme... nemôžem už hovoriť ďalej? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
To je záverečné slovo, takže časomiera nemá opodstatnenie, môžete pokračovať, pani poslankyňa.

Kavecká, Monika, poslankyňa NR SR
Ste ma chceli vystrašiť, ale nebojte sa, teda nebudem hovoriť akože dlhšie. Ale prešli sme plynulo k tejto dobe, k tejto ťažkej dobe. Ja osobne stále zastávam názor, že zdravotnícki pracovníci si zaslúžia to finančné ohodnotenie nie za to vykonávanie tej práce fyzickej a psychickej, ktoré sú v každom jednom povolaní, ale za to, že to je obetavé povolanie. Je to obetavé povolanie, tak ako je obetavé povolanie či už policajný zbor, armáda, pretože tam mnohokrát nastavujete svoj vlastný ľudský život. A vieme, že v covide mnohí zdravotníci prišli pri výkone svojho povolania práve o to najcennejšie, čo mali, a to je život. Preto je to také dôležité, lebo v tomto povolaní nie každý vie toto povolanie vykonávať z toho dôvodu, že sú to ťažké stavy, ide tam o zdravie a životy ľudí a pozeráte sa práve tým ľuďom do očí, ktorí upierajú na vás zrak a žiadajú pomôcť. Možno že hovorím sentimentálne, emočne, ale je to tak. Preto pochopte aj tých zdravotníkov, že nie je to o tom, že robia, že proste žiadajú mnohokrát tie nároky z nejakého rozmaru, ale z toho, aby udržali svojich kolegov a kolegyne, aby neboli samé, aby neostali v nedostatočnom počte, a tým pádom by bola nebezpečná tá zdravotnícka starostlivosť. A to nikto nechceme. Nikto nechceme to, aby zdravotnícka starostlivosť bola nedostatočne poskytovaná.
Takže v tej krátkosti času som chcela zhrnúť vlastne celé, celú tvorbu tohto zákona. Dá sa naozaj vylepšovať, dá sa mnohokrát prisunúť peniaze, pokiaľ na to máme. Garantovali sme skokové navýšenie, neviem, či je to dostatočné, možno že čas ukáže, ale práve pri kategórii sestra je to skokové. Bohužiaľ, ale ten odrazový mostík je veľmi nízko nastavený. Veľmi nízko napriek tomu, že sme chceli urobiť vysoký skok. Takže v ponímaní nad, do dnešných časov to možno neukazuje také vysoké percento alebo konečný finálny výsledok. Napriek tomu, že nás je to tak málo kolegov, tak si vážim, že ste prišli kvôli tomuto zákonu, že ste si to prišli vypočuť v priamom prenose. Ešte raz vám ďakujem a určujem hlasovanie na zajtra na sedemnástu hodinu.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda.
Vážené dámy a páni, ide nám o doručenie inflačnej pomoci, mimoriadnej inflačnej pomoci pre dôchodcov v celkovej výške 207 miliónov eur, ktorá by bola vyplácaná v priebehu mesiaca november a október takým spôsobom, že by bola vyplatená všetkým dôchodcom, to znamená starobným dôchodcom, vdovským, vdoveckým dôchodcom, invalidným dôchodcom aj sirotským dôchodcom s tým, že tí s najnižšou výškou dôchodku by dostali 210 eur, postupne by táto suma vyklesávala až na úroveň 35 eur pre dôchodcov, ktorí majú vyšší príjem ako 900 eur mesačne, príjem je myslený z dôchodku. Chcel by som vás poprosiť o podporu tohto zákona v prvom čítaní.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1205. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada vo všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1260 z 27. septembra 2022 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory vrátane gestorského výboru prerokovali ihneď na 72. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda Národnej rady.
Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, trošku som rozmýšľal, či ísť do vystúpenia už v prvom čítaní, ale ja si myslím, že je dôležité aj v prvom čítaní, aby niektoré veci zazneli, možno by sme ešte hľadali nejaké možnosti, ak sú tu vôbec ešte reálne možno po tom, čo dostal dôveru pán minister financií bude vedieť byť trošku štedrejší aj k dôchodcom a bude sa dať debatovať ešte možno aj o tom, či tých 70 % sa nedá navýšiť aspoň na 100 %, i keď možno to celkom zďaleka ako nerieši celé tie naše problémy.
Ale začnem s tým, čo som možno, možno by som mal končiť. Nielen ja, ale aj celý poslanecký klub strany SMER – sociálna demokracia podporí tento návrh v prvom čítaní s tým, že budeme očakávať, že do toho druhého čítania budeme spoločne hľadať ešte nejaké riešenia. Samozrejmá vec, že osobne si myslím, že teraz je potrebné ďaleko viac uvažovať nad tým, aby to nebolo jediné riešenie nejaká podoba 13. alebo druhého 13. dôchodku ako štátnej sociálnej dávky, ale aby sme možno spoločnej hľadali riešenia, ako ďalej kompenzovať všetky tie dopady na seniorov a hľadať aj v iných oblastiach. Či už na priamo kešove, alebo nejakým iným spôsobom ako kategórii seniorov pomôcť, pretože spoliehať sa len na to, že tu od 1. januára bude iná veľká vysoká valorizácia, veď to je valorizácia, ktorá má pokryť v podstate infláciu, ktorá sa tohto roku vyskytuje, aj to nie celú, pretože v tejto chvíli si myslím, že by mala byť nastavená trochu inak a neriešiť veci, ktoré sú aktuálne rok pospiatku a to ešte za prvý polrok.
To znamená, aj tu by sme asi možno mali zvažovať niektoré postupy podobne, ako ich urobili Česi, pretože tá situácia je taká, ona si vyžaduje, aby sme riešili niektoré veci v konkrétnejšej dobe a až nie dôsledky, aby to nebolo tak ako, čo ja viem, tu sa predtým prerokoval iný zákon, že by to skončilo, že operácia sa podarila, pacient zomrel. Riešme toho pacienta vtedy, keď tú reálnu potrebu jednoducho má a potrebuje. Hovoriť dlho o tom, že aká je situácia a enormné zdražovanie potravín, energie, bývanie, základné služby v tejto chvíli možno by bolo, bolo, bolo plytvaním toho času, ktorý tu je, pretože nielen pri tomto zákone, ale aj pri viacerých zákonoch, ktoré ambícia a snaha bola hľadať opatrenia ako kompenzovať, ako pomáhať, ako riešiť túto situáciu. A toto je len nejaká, nejaká parciálna súčasť toho celého, pretože sa to dotýka jednej skupiny, ale veľmi, veľmi veľkej dôležitej a treba povedať, že sociálnej skupiny, ktorá na rozdiel od mnohých ďalších sociálnych skupín, ktorá tiež cíti tie, tie veľké dopady zdražovania, si nie vždy je schopná sama pomôcť, pretože oni si už svoje odrobili a nie všetci, dovolím si povedať, drvivá väčšina z nich nie je schopná ďalej pracovať a práve preto prišla doba a situácia, kedy musí pomáhať ďaleko viac štát. Nehovoriac o tom, že už aj keď aj všetci svetoví liberáli, aj tí slovenskí uznali, že trh zlyhal a je potrebné, aby sa v tomto prípade o ľudí postaral štát.
Každopádne pán Sulík si asi, asi už uvedomil, že to, čo tu mal pred voľbami, že menej štátu a viac trhu, je, je minulosťou. Ten život nás dostal do úplne inej, by som povedal, situácie a k tej sa treba jednoducho venovať a na tú treba reagovať. 22 rokov sme nemali takú infláciu, ako je táto. Dvadsaťdva rokov. To znamená, sme niekde úplne inde a možno dnes porovnávania, aj keď ja som chcel hovoriť trošku viacej o tom 13. dôchodku, ale aby sme sa pustili do situácie, čo vy, čo my a prečo, v tejto situácii asi celkom nie, lebo museli by sme sa dostať niekde, hovorím, 22 rokov dozadu, kedy bola obdobná situácia, čo sa týka inflácie, a čo je ešte horšie a čo ma ďaleko viacej mrzí, my sme sa dostali do roku 1991, viac ako 30 rokov dozadu, kedy parita medzi životnými nákladmi, to znamená, pomer priemernej starobnej penzie k priemernej mzde bol taký ako je teraz, nejakých 41,8 %. Neviem, možno, pán minister, opravte ma, ak máte iné čísla, ale toto vychádza z čísiel, ktoré mám posledné zo štatistiky. Zle, veľmi zle, ideme, ideme niekde no, dostali sme sa 30 rokov ďalej dozadu, to sa ako nedá nikomu vysvetliť, že musí tú situáciu vedieť zvládnuť a zvlášť nie osoba, človek, ktorý je odkázaný na pomoc. Myslím teraz hlavne, hlavne tých dôchodcov, tých seniorov. Preto je nevyhnutné im pomôcť, a preto je nevyhnutné sa možno zaoberať aj otázkou, ktorá súvisí s tým, že či tých 70 % zohľadňuje tú situáciu, v ktorej sa dnes dôchodcovia nachádzajú.
Nehovoriac o tom, že možno teraz by sa bolo treba vrátiť aj k tomu, že či pán Matovič dobre zvažoval vtedy, keď kupoval dôchodcov, aby sa dali zaočkovať. Ja si myslím, že dôchodcovia sú v dostatočnej miere zodpovední voči vlastnej osobe, pretože poznajú svoj zdravotný stav a všetky ďalšie veci okolo toho, a v konečnej miere treba si povedať, že tá akcia vôbec nesplnila tie očakávania, ktoré tu boli. Možno teraz tie veľké milióny by sa ďaleko viacej hodili, veľmi objektívne použili pre tých dôchodcov ako, ako v tom období.
Treba tu vidieť ďalšie veci, ktoré s tým súvisia. 360-tisíc dôchodcov berie menej ako 435 eur. To znamená, že je to z hľadiska štatistík pod hranicou chudoby. A to možno ani nie sú tie najaktuálnejšie čísla, to sú možno čísla pol roka, ktoré sú niekde dozadu. To sú všetko impulzy, ktoré nás musia viesť k tomu, aby sme sa touto otázkou zaoberali. A možno práve aj preto volanie tých reprezentačných orgánov dôchodcov, v tomto prípade myslím hlavne na Jednotu dôchodcov Slovenska po tom, aby aj životné minimum sa upravilo inak. Dobre. Išlo relatívne dosť hore, ale zďaleka nie tak, jako tie očakávania boli. A stále som presvedčený o tom, že tých 180-tisíc podpisov, ktoré sem dali na ten, na tej petícii dôchodcovia, ako akože sme sa s tým v podstate veľmi málo zaoberali. Dokonca poviem vôbec. To nie je len o nejakom 13. dôchodku. Tam tie požiadavky sú veľmi jasne zadefinované a dovolím si povedať, že sú vysoko aktuálne. A to nielen pre túto chvíľu, ale z hľadiska aj tej najbližšej budúcnosti. Pretože z toho, čo nám povedal pán Kažimír generál, teda guvernér Národnej banky, nás v budúcom roku nič lepšie nečaká. Skôr opačne, a práve preto je teraz, treba myslieť už len nie na operatívne riešenie, ale ďaleko viac na systémové riešenia, ktoré by túto situáciu riešili.
Ja viem, že systémovým riešením je ten návrh zákona, ktorým sa budeme asi za chvíľku venovať, kde sa tiež predpokladám že budem mať možnosť vyjadriť, ktorý sa týka prvého piliera dôchodkového, ktorý je možno o systémovosti. No, ale zďaleka nerieši tie očakávania, ktoré možno v tomto prípade tí dôchodcovia jednoducho majú.
Začalo sa to možno niekde pred dvomi rokmi, zrušenie riadneho dôchodku. Možno teraz, keď sa pozrieme na to, pán minister, zrátame tie čísla, myslím teraz tie milióny, ktoré sa dôchodcom dostali v nejakej podobe dávky, a, ja neviem, riešenia, sú už niekde úplne inde. Veď vtedy to bolo tuším nejakých 580 miliónov v tom ´20 roku, keď by sa bola bývala zohľadnila tá čiastka tých 460 eur ako priemerný dôchodok, ktorý by boli bývali dostali všetci starobný dôchodcovia, a to je rozdiel nejakých 200 alebo 230 miliónov k tomu, kde sme teraz. Pre dnešný rok ´22 by to bolo, tuším, 506 miliónov, keby sa bola bývala tá valorizácia dodržala. Pardon, 506. 506 eur tá, tá čiastka, ktorá vyjadrovala, vyjadrovala ten priemer. To znamená, toto sú všetko veci, nad ktorými by sme sa možnože mali teraz trošku viacej zamyslieť.
Zmrazili sme minimálne dôchodky. Dobre. Teším sa, že ich ideme od prvého januára rozmraziť, ale v nejaké dva roky alebo dva a pol roka tí, tí najmenej príjmoví dôchodcovia tu žili v nejakej situácii, ktorá, keď sa zmrazoval ten minimálny dôchodok, možno z ďaleka nebola o tom, aká príde doba, situácia a aké to môže mať na nich jednoducho dopady. Je tu samozrejmá vec, že aj otázka, že ste nepredĺžili valorizáciu, tú minimálnu valorizáciu o tie dve percentá. Ja osobne si myslím a hovorím to často z toj, z tejto pozície, že dnes minister práce musí ďaleko viacej reagovať na to, čo sa deje vonku. Na tú sociálnoekonomickú situáciu, na dopady a, a nevyhnutne presadzovať veci, aby boli prvé operatívne, ale potom aj systémové riešenia, ktoré by reagovali, reflektovali na ten stav jednoducho, ktorý je vonku.
To je o tom, ako keď som ja musel v podstate zo dňa na deň sem presadiť a ponúknuť zákon, ktorý riešil defláciu. Pretože v tom čase hrozilo, že by sme museli vyplácať menšie dôchodky vzhľadom na, na to, že tu nebola inflácia, ale deflácia, no tak sme rýchlo museli zakotviť, že žiadna deflácia nebude mať vplyv na výšku dôchodkov a následne na to sme prijali nový, novú, nový, by som povedal, novelu zákona, že minimálna valorizácia musí byť dvojpercentná. Išli sme ďalej, že tie dva percentá nebudú len o percentách, ale pre, pre, pokiaľ bude pre dôchodcu výhodnejšie kešové vyjadrenie tých dvoch percent, tak si má možnosť vyjat, vybrať. To znamená, buď tie percentá, alebo, alebo to, to absolútne, absolútne riešenie.
To sú všetko veci možno z hľadiska dnešnej situácie maličkosti, ale treba si uvedomiť, že sme to prijímali v období, keď tu bol absolútny ekonomický rast. Keď Sociálna poisťovňa postupne sa dostávala do, do lepších a lepších čísel. No a o to viac, že tá situácia je teraz iná. Je na to treba jednoducho myslieť. Či chceme alebo nechceme, na toto prostriedky musia byť. Hovorí nám to ústava o nejakej, dôstojnom živote seniorov v starobe a my musíme vytvoriť podmienky pre tých, ktorí si svoje odrobili statočne, poctivo, aby, aby tú dôstojnosť mali aj v tej jeseni života, života zachovanú.
Ja relatívne vysoko hodnotím aj to, že sme ten vianočný príspevok posunuli, že sme dali takzvaný vianočný, teda letný vianočný. Áno, bola to iste, iste pomoc pre, pre ľudí, len možnože takýmto istým spôsobom, a to sa vraciam a navrhujem a hovorím, pán minister, o tom českom module, som presvedčený, že ho poznáte. Ja z mojich čias som pravidelne s kolegami z Čiech, dobre, boli rovnakého vyznania straníckeho, ale hovoril o postupe, pretože tá naša spoločná minulosť a rôzne východiská ako velili k tomu, že je potrebné sa o sebe informovať a možno aj vzájomne inšpirovať. Išli úplne opačným spôsobom. My riešime niečo rok pospiatku. Aj to len ten prvý polrok. Oni išli opačne. Oni dávajú dopredu zálohu, aby tí dôchodcovia mali z čoho jednoducho platiť tie poplatky a, a všetky tie životné náklady. No a v tom ďalšom období to vyrovnávajú. To znamená, že ak skutočne tá inflácia bola taká ako predpokladali, tak je to okej. Keď nie, tak buď im niečo stiahnu, alebo naopak, niečo doplatia. Ale v reálnej dobe, v reálnom čase majú pri istej výške inflácie čím reagovať. Som osobne presvedčený, že v tejto situácii je to ďaleko lepšie riešenie a vychádzam aj z toho, že to bolo jednoducho dobre prijaté v aj, aj samotných, aj samotných Čechách.
Sú tu ďalšie veci, ktoré by sa v tomto prípade možno mali pomenovať, ktoré súvisia už možno trošku viacej aj s tou problematikou, ktorá sa týka toho, toho I. piliera. Nikto z expertov, ktorí sa tu často vyjadrujú, ekonómov, aj OECD, ktorí tu boli a kritizovali napríklad I. pilier niekde možno až neprimerane, nehovorí o tom, že sme krajina v Európskej únii v trojici najhorších, čo sa týka nákladov z HDP na výplatu a alebo proste na, na dôchodky ako také. To znamená, tu je priestor, tu je, tu je reálny priestor. My už sa dneska nemôžeme pomaly ani s Rumunmi a neviem s akými krajinami, na ktorých sme sa predtým pozerali úplne z výšky, hodnotiť, pretože sme na tom úplne inde. Nehovorím o krajinách ako je Nemecko, Francúzsko, Rakúsko, tomu rozumiem. Ale my by sme sa mali aspoň priblížiť k priemeru Európskej únie dvadsaťsedmičky a sme ďaleko, ďaleko odtiaľ. Možno v tom ďalšom vystúpení tie veci pomenujem.
A to ešte o 20 rokov by sme boli ďaleko odtiaľ, ani keby sa nezrušil zastropovanie odchodu do dôchodku na 64 rokov. Ako tu všetci ekonómovia jednoducho kričali. Nie, tie čísla sú zďaleka iné. Veď v roku 2050, to znamená o 30 rokov plus-mínus, by naše náklady predstavujú nejakých 9,9 %. Priemer Európskej únie je 11,8. Maďari jedenásť celé, 10,6. Česi 10,8. Poliaci 11,2. A to už nehovorím o Rakušanoch, kde sú 14, 15 %. Ale, ale ten priemer Európskej únie je 12,4. A to hovorím o 30 rokoch dopredu, čo by malo byť pre nás isté vodítko a motivujúce. A myslím si, že niekedy ďaleko viac dostávajú priestor aj v médiách ľudia, ktorí kričia, strašia, ako bude, nebude, neudržíme. No udržíme, preto aj tieto čísla sú o tom, že je potrebné na tie dôchodky asi dávať toho viac. To si žiada asi potom absolútnu zmenu valorizácie. Vrátiť sa k tomu a hľadať úplne iné spôsoby ako. Ale možno rozdiskutovať dlhšie, triezvo, nie na základe vplyvu, ja neviem koho, liberálneho alebo socialistického, alebo, neviem, nejakého konzervatívneho krídla. Ale jednoducho reálne pomenovať veci. Pretože, áno, starneme, ale tie východiská vzhľadom na, na HDP a časť prostriedkov, ktoré idú nám na dôchodky, tu jednoducho sú.
Úplne na záver, myslím si, že aj v kontexte v tohto návrhu, ktorý sa týka 13. dôchodku, je tu nevyhnutnosť zmeny valorizácie. Ako, ja v tejto chvíli hovoriť nebudem, ale o tom sa treba baviť, o tom tu tých rozmerov, tých návrhov je ďaleko, ďaleko viac. Niektoré som spomenul, ony sú dokonca alternatívy aj, aj voči tomuto riešeniu, ktoré tu je. Ale možno o tom hovorím ešte viacej, keď budem v tom, v tom, v tej diskusii k prvému, prvému pilieru. Tá valorizácia, opakujem ešte raz, od 1. 1. vyrieši nič viacej, len nárast cien tovarov a služieb pre dôchodcov, ktoré definuje tá dôchodcovská, dôchodcovská inflácia. To znamená, to nie je všeliek a už nehovoriac o tom, že budú na úrovni prvého polroku minulého roku. A, bohužiaľ, ten posuv tej inflácii ide ďalej a ďalej, ďalej dopredu. Možno by sme mali zaujať stanovisko. Možno aj od vás očakávam, čo sa týka tých požiadaviek Jednoty dôchodcov Slovenska, ony sú logické. A hovorím, je ich tam viacej, ktoré smerujú k tomu, že je tam snaha komplexne, by som povedal, hodnotiť a, a, a kompenzovať tie, tie, tie dopady na nich. Veď tých možností je tam ďaleko, ďaleko viacej. Ja neviem, treba sa možno vrátiť v energetickej chudobe, do akej miery to, čo sa všetko pripravuje v kontexte, v kontexte tých dopadov, bude riešiť, pomôže to. Za to hovorím o kešových, to znamená priamych, priamej pomoci a nepriamej, ktorá môže v tomto prípade veľmi vážne, veľmi vážne pomôcť.
Toľko z môjho vystúpenia. Ešte raz hovorím, klub strany SMER – sociálna demokracia je pripravený tento návrh podporiť, ale ešte raz by som v tomto prípade vyzval aj pána ministra, ak je tu priestor, poďme sa o niečom baviť. Ako to ešte prípadne zvýšiť alebo sa aj s tými predstaviteľmi dôchodcov bavme o tom, ako budeme ďalej kompenzovať tie dopady, ktoré sú tu v tomto prípade na nich. Pretože si to jednoducho zaslúžia.
Ďakujem pekne.

Pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo.
Pán kolega Richter, dovolím si pár len poznámok ku vášmu vystúpeniu. V prvom rade chcem povedať, že teda podporujeme návrh ministra sociálnych vecí na vyplatenie 14. dôchodku. Jednoznačne v aktuálnej inflačnej situácií dôchodcovia, špeciálne tí s najnižšími príjmami, jednoznačne a nevyhnutne potrebujú vlastne túto, tento dodatočný, volajme ho, 14. dôchodok. Treba povedať, že je to nesystémové dočasné riešenie. Ale je veľmi potrebné.
Skúsim taký povzdych, ako ste hovoril, že ste museli riešiť tie deflačné časy. Pamätám si to, no, bodaj, bodaj by to tak bolo, teraz musíme riešiť, a jasne to poviem, že vďaka veľmi zlej politike Európskej centrálnej banky, nezodpovednej menovej politike vlastne nielen Slovensko, ale celá Európska únia riešime presne opačné problémy nie s defláciou, ale s veľmi, veľmi vysokou infláciou.
No a spomínali ste teda, že ste spomenuli SAS-ku, že teda trh zlyhal a teraz musí byť veľký štát. No takto, ja by som to povedal, že nie je to tak, že trh zlyhal a už vôbec nie je správne riešenie, že, že treba obrovský štát a, samozrejme, s tým súvisiace veľké zadlženie. Nalejme si čistého vína, realita toho, že teda trh svojim aktuálnym zlyhaním dal vizitku vláde a vládam celej Európy za ich minulé zlyhania. Toto ja by som videl a toto majme na pamäti, že nie, tou cestou nie je urobiť obrovský štát, ktorý bude rozhodovať za občana, ktorý bude všetko riešiť, všetko balíčkami. Ono to má aj tú druhú stranu, proste ten obrovský štát stojí obrovské peniaze a zdrojom akýchkoľvek peňazí štátu sú vždy len a len občania. Tak aby to tu vždy padalo, že akonáhle niečo rozdávame, odniekiaľ tie peniaze musia sa brať a berú sa tiež od ľudí. Takže toto som len chcel akoby trošku zdôrazniť.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec, veľmi podrobne si rozobral a veľmi dobre, v akom stave je dôchodkový systém. A ja kvitujem, že, a podporíme, samozrejmá vec, 14. dôchodok. Chcem, samozrejmá vec, v druhom čítaní doplniť, ale chcem poprosiť, pán minister, napriek tomu, že situácia je taká, aká je, aby ste sa pozreli na invalidných dôchodcov. Pretože tí prakticky sú najviac postihnutí. Nakoniec aj výška invalidného dôchodku je najnižšia, keď to zoberiete z tej skupiny ľudí, ktorí sú najviac postihnutí. To je tak, ako tí, čo postihnutí, ktorí sú na dávkach hmotnej núdzi, tak proste invalidní dôchodcovia a ešte najhoršie sú tam dve kategórie tých invalidných dôchodcov. I keď tá prvá je už veľmi malá, ale proste sú tam. K tým by sa, aj prídeme s pozmeňovacím návrhom asi k tým invalidným dôchodkom, proste, aby sa zvýšili. Pretože tá čiastka je.
A to isté sa chcem vrátiť k valorizácii tých 2 %. Viete, tých krikľúňov, ktorých je tu k I. pilieru a vôbec k valorizácii, že veď zoberte si jednu vec. Že zvýšime dôchodky nie za päť rokov, ale za desať rokov o 20 %. Zoberme priemerný dôchodok, ktorý dneska vieme, aký je, a zvýši sa ten dôchodok o 20 %. Viete, aká je to čiastka dôchodku? A skúste si tí, čo tu hovoríte, čo stále hovoria k I. pilieru, že to treba zmeniť, skúste si pozrieť, a to teraz hovorím, aj my sa máme za niektoré veci čo hanbiť, od roku 2004, čiže od 1. 1. 2005, kedy bola dôchodková reforma 461, tridsiatka, o koľko sa zvýšil priemerný dôchodok, proste veci. Samozrejmá vec, bolo to poznačené určitými výkyvmi, to, čo sme tu hovorili, že deflácia, ale proste jednoducho títo ľudia, starí ľudia, hlavne penzisti sú najviac ohrození. Čiže vítam to. A proste podporíme to a prídeme aj s návrhmi... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)