72. schôdza

Pán poslanec Taraba, môžete reagovať na faktické poznámky.

Pán Baránik, nie je nič krajšie ako teraz, keď saskári sa hlásite o slovo a hodnotíte svoje dva a polročné fungovanie vo vláde ako čistú katastrofu. Hovoríte to, ako ste to tu celé doriadili. To je normálne, akože to je jedna báseň. A že vy, práve vy zo SaS-ky poviete, že vy ste strana, ktorá bojuje za slobodu. Prosím vás pekne, tá Kolíková, tá vaša Kolíková mi tu dva mesiace bránila chodiť do parlamentu. Tá Kolíková tu prijala zákony, aby sa mohli vypínať bez rozhodnutia súdu médiá, lebo majú iný názor, ako máte vy s Dostálom. To vy ste taká strana solidarity a slobody. Prosím vás, vy ste na smiech.
A to, že sme vás vypoklonkovali? Áno. Však vy ste si nastavili tak tie podmienky, že ste sami už nevedeli odtiaľ odísť. Najskôr sme schválili prorodinný balíček, áno, vy ste povedali, že odídete, keď prejde. No tak čo sme mali urobiť? My sme vám v tom pomohli. To, že ste tu mali kolónu, ktorá vás tam chcela udržať, tak nevyšlo, nevydalo. Teraz ste tu mali druhú, ktorých ste tam chceli, aby vám zas pomohli, aby ste sa mohli vrátiť, zas nevydalo. Však to je normálna politika, jedni vám chcú pomáhať, druhí vám pomáhať nechcú. Takže to je, to tak je.
No a pokiaľ ide, pani Cigániková, ja som vo svojom prejave nikdy nepovedal, kto sa vedľa koho má zobúdzať alebo čo má pod perinou robiť, to som sa k tomuto vôbec ja nevyjadroval. Ja som človek slobody, takže práve preto k takýmto veciam sa nevyjadrujem. Je to taký zaujímavý sexizmus, ktorý do toho vkladáte, do tých politických vsuviek, ja hovorím o štátnosti. A štátnosť hovorí, aké symboly by buď na budovách byť mali, alebo môžme povedať, čo tam zatiaľ byť nemá. No a my budeme vždy presadzovať, že tieto ideologické zástavy tam nepatria, to je celé.
A teda ďakujem pánovi Baránikovi, že ocenil môj kultúrny prejav.
Ďakujem.

Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Tomáš Lehotský. Po ňom bude vystupovať pán poslanec Štefan Kuffa.

Pán predsedajúci, ďakujem veľmi pekne.
Takže dovoľte, aby som sa vyjadril k tomuto návrhu zákona o farbičkách.
Slovensko má dlhodobo problém so spiatočníckou mentalitou. Vždy sa nájde niekto, kto v mene tradícií, zvykov, náboženstva alebo inej ideológie ťahá túto krajinu dozadu. Je to ten typ ľudí, ktorí si myslia, že vedia, čo je a čo nie je normálne. Majú pocit a potrebujú druhým diktovať, ako sa majú správať. Preto nás aj dnes nútia predkladatelia tohto zákona - pán Gyimesi a pán Taraba - pozerať dozadu namiesto toho, aby sme sa pozerali dopredu. A namiesto toho, aby sme vychovávali ľudí v našej krajine k tolerancii a k úcte, predkladatelia sa usilujú spoločnosť rozdeľovať a rozhádať svojimi nevyriešenými osobnými traumami.
Keď verejná ochrankyňa práv zavesila na svoj úrad dúhovú vlajku, tak chcela na jednej strane poukázať na problém postavenia práv menšiny LGBTI ľudí a na druhej strane verejne podporiť LGBTI komunitu. Pani Patakyová totiž chápe, že táto menšina nemá v spoločnosti rovnaké postavenie ako väčšinová populácia. Na Slovensku stále existuje množstvo bariér, ktoré týmto ľuďom dokážu výrazným spôsobom znepríjemňovať život, či už z praktického hľadiska, napríklad nahliadanie do zdravotnej dokumentácie, cez posmešky, ktoré musia znášať, až po latentnú homofóbiu prítomnú takmer všade na Slovensku a aj v tomto parlamente.
Aby sme sa vyhli debate o tom, či to tak je, alebo nie je, najlepším dôkazom je fakt, ako málo ľudí je ochotných urobiť tzv. ´coming out´ v rámci komunity, v ktorej žijú, od hercov, verejne činných osôb až po vášho suseda či kolegu. Určite vedia, prečo to tak nechcú urobiť.
Vyvesenie dúhovej vlajky napríklad aj na štátne inštitúcie je účinnou formou poukázania na tento problém a takýto krok viackrát pomohol otvoriť verejnú diskusiu, pretože je dôležité, ako koná štát. Ak koná s dobrým úmyslom posilňovať toleranciu v spoločnosti a bez toho, aby niekomu ubližoval, je nielenže úplne samozrejmé mu takúto možnosť ponechať, ale dokonca je dôležité ho v tom podporovať. Kto iný by mal poukazovať na horšie postavenie menšín? Kto iný by sa mal snažiť o scitlivovanie verejnej mienky, ak nie štát, ktorý má v ústave napísané, že ľudia, ktorí žijú v tejto krajine, sú si rovní.
No a predkladatelia tohto zákona sa hýbu opačným, úplne opačným smerom. Zakazujú a udeľujú pokuty. Zakazujú jeden zo symbolov prejavov tolerancie. A symboly sú dôležité. Bol to silný symbol, keď sa pán Taraba dostal do parlamentu na kandidátke fašistov z ĽSNS. Na taký symbol slušní ľudia nezabúdajú. A bol to silný symbol, keď pán Gyimesi náhle po štyridsiatich rokoch svojho života našiel svoje maďarské ja a zrazu zmenil meno. Symboly sú vo verejnom živote dôležité. Vedia to aj predkladatelia, a preto sa jeden zo symbolov tolerancie práve snažia zakázať.
Základom spolunažívania spoločnosti je vzájomný rešpekt, no vzájomný rešpekt sa nedá vybudovať bez toho, aby sme tolerovali jeden druhého. A tolerancia znamená zmieriť sa s tým, že nie každý vyznáva rovnaké hodnoty ako ja, že nie každý žije rovnakým spôsobom života ako ja. No a napriek tomu ho akceptujem. Ako keď na základných školách v Slovenskej republike, o ktorej správne, predkladatelia, hovoríte, že sa neviažu na žiadnu ideológiu, akceptujeme vešanie kresťanských krížov ako symbolu. Rovnako akceptujeme výučbu cirkevnej náuky, aj keď vieme, že sa fatálne mýli, pretože tento svet nevznikol za sedem dní, pretože dobrí ľudia nechodia do neba a zlí do pekla, na nič z toho neexistuje objektívny dôkaz. Ale akceptujeme túto náuku na školách, kde by sa mali vyučovať najmä fakty a pravda, a akceptujeme ju preto, že niektorí z vás si ten dôkaz nosíte v srdci. A to stačí, my tomu rozumieme, pretože naše srdce je otvorené a v záujme spoločného fungovania v tejto krajine sme tolerantní.
Ale páni Gyimesi a Taraba sa nechcú správať rovnako tolerantne. Vy nemáte otvorené srdce, nechcete prispieť k tomu, aby sa slovenská spoločnosť mala možnosť posunúť ďalej napríklad aj tým, že na nerovné postavenie LGBTI ľudí upozorní štátna inštitúcia. A znovu sa pýtam, kto iný by mal ako prvý poukazovať na horšie postavenie menšín? Kto iný by sa mal snažiť o scitlivovanie verejnej mienky, ak nie štát, ktorý má v ústave napísané, že ľudia, ktorí žijú v tejto krajine, sú si rovní. A sú rôzne spôsoby, ako to môžu urobiť. Môžu napríklad organizovať verejné diskusie, môžu meniť učebné osnovy, môžu navrhovať legislatívne zmeny a tak ďalej. Niektoré štátne inštitúcie si v minulosti vybrali možnosť vyvesenia dúhovej vlajky.
Citujem pani Patakyovú z minulých rokov: "Aj tento rok podporujem Dúhový pride, a to zajtrajším prejavom na virtuálnom podujatí i vyvesením dúhovej vlajky z okna kancelárie verejného ochrancu práv počas dneška, ako upozornenie na prehliadanie práv LGBTI ľudí na Slovensku." Nič viac, nič menej, len upozornenie na nerovné postavenie. Jeden jediný deň.
Kto za tým hľadá ideológiu, ako píšu predkladatelia vo svojom zákone, sa len snaží využiť strach a nevedomosť niektorých občanov na získanie politických bodov. A to je veľmi zákerný a veľmi zákerným spôsobom. Ukážu prstom na menšinu, ktorá je ľahkým terčom. Momentálne je v móde kopnúť si do LGBTI, tak si páni vybrali LGBTI a zakazujú symboly, ale len symboly sexuálnych menšín. Iné sú v poriadku.
Necitlivosť bije do očí o to viac, že sám pán Gyimesi sa pasuje za člena menšiny maďarskej. Očakávali by sme pri tom preto, že bude chápať problémy, ktorým čelí iná menšina, ešte citlivejšia ako priemer. Očakávali by sme, ale márne, pán Gyimesi to nedáva ani na priemer.
Preto jediná ideológia, páni predkladatelia, o ktorú v tomto návrhu ide, je tá vaša. Ideológia podivného konzervativizmu, podivnej konzervatívnej normality, ktorú ste si sami vymysleli. Pretože to, čo tu dnes predkladáte, nie sú konzervatívne myšlienky v zmysle kresťanskej viery. Váš Ježiš bol veľmi tolerantný človek a ťukal by si na čelo, keby si prečítal váš návrh zákona. To, čo predkladáte, sú myšlienky netolerancie a nebezpečného ultrakonzervativizmu, ktorý s kresťanstvom má veľmi-veľmi málo spoločného.
Vyvesenie dúhovej vlajky na štátne inštitúcie je symbolom toho, že tento štát myslí na LGBTI ľudí, že chce splatiť svoj dlh voči tejto menšine. Tá sa tu zatiaľ právom necíti ako doma. Bolo by vynikajúce, keby sa nemuseli uskutočňovať podujatia na podporu LGBTI. Bolo by vynikajúce, keby neziskovky, štátne inštitúcie či jednotlivci nemuseli poukazovať na väčšiu potrebu tolerancie napríklad aj vyvesovaním dúhových vlajok. Ale tam zatiaľ a, bohužiaľ, nie sme.
Páni Gyimesi a Taraba nás chcú prinútiť cúvať dozadu, chcú byť opäť raz tou silou, ktorá ťahá Slovensko do minulosti, do zaostávania za krajinami, ktoré sú v rešpektovaní práv ľudí ďalej a od ktorých sme sa doteraz učili na našej ceste k demokracii. Pán Gyimesi a Taraba sa pozerajú dozadu, my ostatní buďme tolerantní, nenechajme im tu, nechajme im tú možnosť života v 19. storočí, je to ich právo. My ostatní buďme sebavedomí a nebojme sa démonov, ktorých na nás posielajú, pretože neexistujú, nie sme malé deti. Pozerajme a žime v budúcnosti.
Ja vás všetkých prosím, aby ste tento zákon nepodporili.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Bittó Cigániková.

Takže osem faktických poznámok evidujem na vaše vystúpenie.
Ako prvá pani poslankyňa Vorobelová, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne.
Podľa vás iný názor na vec je spiatočnícka mentalita. Vy ste teda fakt pokrokoví a kam to celé potom dospeje? S tou inakosťou by ste už nemali toľko preháňať. Nikto tu do nikoho predsa nekope. Je to normálna vec, normálny návrh zákona, aby na štátnych budovách viseli štátne vlajky.
Ja už len čakám, kedy začnete hájiť práva pedofilov, zoofilov, nekrofilov a ďalších. Či toto už nie sú podľa vás ľudské bytosti? Nemajú svoje práva? Kde je tá vaša hranica tolerantnosti? Kam to chcete až posúvať? Či príde nejaká, nejaká nová móda zo západu a teraz si povieme, veď už nám tu podsúva denník SME, že pedofili, pedofília. Normálne. Dúfam, že sa ničoho takého ja ešte vo svojom živote nedožijem.
Ďakujem pekne.