78. schôdza

Dobrý večer. Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci.
Vážená pani predkladateľka, spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, občania, možno na úvod otázka, akú má cenu jeden ľudský život? Tak štatisticky keď zobereme, v podstate vedeli by sme sa dopracovať možno aj k nejakému číslu, čo je veľmi nedôstojné v prípade ľudského života a ak teda by sme si predstavili na mieste tej štatistickej veličiny toho jedného človeka, ktorý zahynul v horách, niekoho konkrétneho alebo dokonca seba, tak tá hodnota je nevyčísliteľná. Takže štatistiky v tomto zmysle, koľko ľudí sme zachránili, odporujú zásade humanity, zásade logickej správy štátu; každý život, keď ho vieme zachrániť, a tu v tejto sieni zákonnosti sme o tom rozprávali v rôznych súvislostiach už neraz, má cenu, ktorá sa nedá zaplatiť, a je veľmi dôležité, aby sme možno tento postulát uplatňovali úplne vždy a všade, pretože hodnota ľudského života presahuje akékoľvek iné hodnoty.
Bukovské vrchy, neviem, koľkí páni poslanci, panie poslankyne navštívili tento naozaj zabudnutý cíp Slovenska, túto slovenskú exotiku, túto Zakarcabskú republiku, ako to nazývajú domáci. Tí, ktorí to tam trocha poznajú, vedia, že keď prejdeme sedlo Karcaba, ocitneme sa v úplne inom svete, svete, kde už všetky rieky tečú na Ukrajinu, v svete, kde sa veľmi ťažko dá prísť jedinou prístupovou cestou, ktorá je ešte viac zložitá o to, že obchádza Starinskú priehradu. Proste je to iný svet z hľadiska prírody, iný svet z hľadiska dostupnosti, iný svet z hľadiska možno aj tých úžasných ľudí, ktorí tam ešte žijú, lebo tam žije už veľmi málo ľudí, v tých obciach deviatich alebo ôsmich naozaj je už torzo, ktoré len predstavuje tú niekdajšiu slávu. Ale verme, že práve táto štatistika patrí minulosti, pretože vieme, že v tomto území, v tomto nádhernom území máme záujem zmeniť tento svet k tomu, aby sme ho pozdvihli na úplne inú, vyššiu úroveň prežívania domácich obyvateľov a návštevy ľudí zo sveta, pretože hovoríme o Národnom parku Poloniny.
Slovensko má deväť národných parkov. Pamätáme sa na, vlani takto v decembri, na veľmi zaujímavé debaty, keď sme presadili, že národné parky budú spravované osobitne rezortom životného prostredia. Ja som bol jediný poslanec, ktorý bol proti, a vďaka tomu to prešlo. To sú tie parlamentné paradoxy, ale ja som dodržal vlastne slovo a vlastne mi je len ľúto, že neprešli všetky lesy pod tento rezort, ale verím, že to je otázka času. Ale v tejto chvíli hovoríme o Horskej záchrannej službe a hovoríme o Národnom parku Poloniny, ktorý je jediným národným parkom, lebo tie Bukovské vrchy, o ktorých hovoríme, že tam rušíme Horskú záchrannú službu, to sú vlastne Národný park Poloniny, je to jediný národný park na Slovensku z tých deviatich, ktorý patrí do najvyššieho stupňa svetovej ochrany, ktorú vyjadruje UNESCO pridelením štatútu svetového prírodného dedičstva.
Obrovský význam to má, pretože ľudia, keď rozmýšľajú, či na Novom Zélande, či niekde v Patagónii, alebo v Amerike, že čo idú si pozreť, keď idú do nejakej krajiny, tak obyčajne to robia tak, že si ťuknú, že aké tam máme svetové dedičstvo a kultúrne a prírodné, to sú obyčajne tie miesta, ktoré stojí za to navštíviť. No a ja som veľmi rád, že v súvislosti práve s tým, že národné parky odišli pod rezort životného prostredia, tak aj pán minister Budaj to deklaroval neraz, a ja oceňujem to aj z tejto tribúny, práve do Polonín bolo menovite povedané, že idú prúdiť milióny eur. Ak sa nemýlim, bola reč o 15 miliónoch na to, aby sme podporili mäkký turizmus, aby sme teda možno znížili ťažbové zásahy, aj keď o tých nechcem rozprávať, že sa môžu znížiť úplne, pretože to je zase úplne iná téma, ale aby sme v podstate do tohto nádherného kraja, ktorý je klenotnicou flóry aj fauny, vniesli návštevnosť, ktorá nepoškodí tento kraj, ale ktorá tu tento kraj dokáže oceniť na svetovej scéne.
No a teraz poďme už k tej podstate. Ak máme takýto nesmierny klenot, ktorý je výnimkou aj medzi deviatimi národnými parkami, ak máme tam štyroch chlapov, ktorí sa tam narodili, ktorí poznajú každý potok, každú dolinu, každý kopček, každú prírodnú rezerváciu, nielen tú známu Stužicu, ale aj nádherný Rožok, Havešovú, Jarabú skalu a ďalšie, kto ste mali tú možnosť tam nahliadnuť, tak určite sa so mnou stotožníte, že sa jedná na slovenské pomery o niečo nádherné, tak každý, kto tam príde, aj keď tam nemáme tatranské štíty, tak určite ocení, keď práve v takomto významnom území, najvýznamnejšom území na Slovensku z hľadiska národných parkov, bude mať aj akúsi zábezpeku v podobe tých štyroch chlapov, ktorí ovládajú ten kraj natoľko, že vedia aj o polnoci, aj na Vianoce, aj cez leto, aj ráno, aj večer zasiahnuť a zachraňovať zdravie a ľudské životy.
Áno, vypočuli sme tu od pani predkladateľky pred chvíľočkou štatistiku. Tá štatistika, ja jej verím, aj keď mne povedali, keď som sa o to zaujímal, ľudia z tejto stanice v Zboji, že majú priemerne 15 zásahov ročne, ale tiež to neni nejaké veľké číslo. Len dávam do pozornosti práve v tejto súvislosti tú obrovskú hodnotu tých ľudí, ktorí možno nebudú potrebovať zásah, ale ktorí vedia, že prichádzajú z celého sveta do tohto klenotného územia a majú istotu, že sú tam ľudia, ktorí bdejú a profesionálne zabezpečujú ich životy, ich ochranu v prípade núdze. Pocit, že mám v aute airbag, neni na zahodenie, aj keď mnohí z nás možno v živote ho nevyužijú, respektíve nebudú v situácii, v ktorej by airbag buchol, ale napadlo by nás z toho vymontovať airbagy von? Kto si dá vymontovať airbag, lebo si povie, však ja som ešte nenabúral? Nezmysel hovorím, ale keď si zoberete v súvislosti s tým, čo sa tu hovorí o tomto území, no tak my ideme odbúrať airbag.
Ja vám teraz prednesiem jedenásť argumentov, ktoré som si spísal len tak letmo, aby som vedel povedať, že nie je to dobré riešenie. Keď som sa zoznámil s týmto problémom a z vlastnej iniciatívy, nehodnotím to ako nejaký lokálpatriot, ktorý žije už 30 rokov na východe, hoci som Zvolenčan. Naozaj nikto ma nežiadal o nejaký lobing a ani neuznávam, aby poslanci Národnej rady bojovali za svoje regióny, my bojujeme za Slovensko. Nemá nikto z nás právo hovoriť, že ja som z Humenného, a preto v Humennom bude to a tamto. A kto to robí, tak nekoná v súlade so svojím mandátom.
Tak prvá taká informácia, ktorá mi prišla, keď som sa o to začal zaujímať už pri prvom čítaní, že ideme šetriť peniaze. Keď som si dal zistiť, že koľko to teda minú tí ľudia, tam tá stanica má mesačný nájom 150 eur za tú starú budovu, nejaké staré autá, platy, no vyškrabali sa pomaličky na stotisíc ročne. Nie je to málo, nechcem to podceniť, ale ak ideme do tohto územia dať 15 miliónov na to, aby sme zvýšili mäkký turizmus, aby sme ľudí pritiahli z celého sveta – a tých 15 miliónov je dobre investovaných, ja za ne ďakujem – len sa spytujem, čo to je za úspora tých stotisíc oproti 15 miliónom, že povieme, no ale tie peniaze, to je tam priveľmi zbytočné, tam máme len 15 zásahov do roka. Nesúhlasím s touto štatistikou a okrem toho si myslím, že naozaj tá štatistika možno neni úplne vyčerpávajúca. A ja vám tu teraz si dovolím, mám to aj spísané, aby som niečo nezabudol, povedať, že aké sú tie argumenty, pre ktoré by som si dovolil poprosiť, aby sme zvážili tento krok v tomto exponovanom – ale nie z hľadiska náročnosti terénu, ale z hľadiska prírodných krás – území Slovenska.
Takže prvý argument je to finančné protirečenie 100-tisíc a 15 miliónov. Tu správne investujeme a tu nesprávne šetríme.
Druhý argument, ktorý dávam do pozornosti, je odľahlosť tohto územia. Aj v rámci Slovenska je to mimoriadne odľahlé územie, pretože ak sa pozreme na horské služby, na ich stanice, všetko je – veľmi logicky – grupované tam, kde sú horstvá najviac exponované, kde sú najvyššie a najhustejšie, na strednom Slovensku. Ak by sme zobrali vzdialenosť medzi Novou Sedlicou, najvýchodnejšou obcou na Slovensku, ktorá je vstupnou bránou do Polonín, a povedzme najbližším národným parkom, kde máme horskú službu, ktorým je Slovenský raj, tak keď sa pozreme na navigáciu, tak nám to hodí, že potrebujeme 2 hodiny 26 minút, nie, pardon, 3 hodiny 26 minút po tých krivých cestách, alias 209 kilometrov musíme uraziť. Nuž, už len kvôli tomuto, tejto hodnote odľahlosti, kvôli tejto charakteristike by už sme si mohli uznať, že je dobré, keď tam budeme mať špecialistov, ktorí dokážu pomôcť v potrebnom rozsahu.
Mám iba desať minút? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pčolinský, Peter, podpredseda NR SR
Máte 20 minút, ale o štyri minúty je 19.00 h. Čiže buď do devätnástej skončíte rozpravu a ukončíme bod, alebo potom pokračujeme zajtra.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Poprosím, ja by som pokračoval ráno. A využijem to, čo sme rozprávali aj v rámci klubu OĽANO. No ja, teraz je klub OĽANO, ja si dovolím tam niektoré argumenty predniesť aj tie ostatné. Možno dokonca je to aj dobré, že to je dobre takto zrežírované vyšším princípom, že možno ten pozmeňovák možno napokon aj dáme. Pani predkladateľka, nedáme, lebo... dobre, nedáme. Dobre, nedáme, ale tu treba bojovať za dobré veci, aj keď niekedy je to možno, osem podpisov tam je. Ja ďakujem tým, ôsmi oľaňáci, čo mi to podpísali. A možno, sa smeješ, možno by si aj ty podpísal, keď som bol za vami s argumentami, ale nemusíš. Toto neni žiadne lobovanie za podpisy, toto je len snaha ukázať na nesmierne cenné územie a na úspory na nesprávnom mieste.
Pre túto chvíľu som skončil, ďakujem.

Kolegovia, opravujem informáciu. Máme ráno termínované body (lekárov, rozpočty), čiže ak nedokončíme teraz tento bod, tak bude pokračovať o niekoľko dní. (Reakcie z pléna.)
Dobre, s faktickými poznámkami pán poslanec Nemec, nech sa páči.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Janko Mičovský, krásne si zhodnotil ten kraj. (Reakcie z pléna.) On neskončil. (Reakcie z pléna.)

Takto, moment, ešte máte, pán poslanec, nejakých osem minút, deväť. Chcete dokončiť rozpravu, potom faktické... Chcete tento bod úplne dokončiť? Čiže plus-mínus do 19.30 h? (Súhlasná reakcia pléna.) Som ochotný, hej.
Takže, nech sa páči, pán poslanec, skúste trošku to skrátiť, keďže už budeme preťahovať cez devätnástu hodinu. Nech sa páči.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda Národnej rady. Takže odľahlosť bola posledným argumentom, ktorý som zmienil v tejto súvislosti.
Otázka národného parku. No tak to som vlastne už povedal v tej úvodnej reči, je to jediný národný park, ktorý má túto hodnotu. A vlastne nepovedal som jednu dôležitú vec. Tento Národný park Poloniny sa po tomto kroku, keď horská služba záchranná stadiaľ odíde, sa stane jediným národným parkom, v ktorom nebude stanica Horskej záchrannej služby, avšak s výnimkou, to musím povedať, Slovenského krasu. To zase poznáme Slovenský kras, vieme, že tam naozaj na tých rovinách a náhorných planinách, tam tá Horská záchranná služba naozaj až taký význam by nemala, ani tam nikdy nebola. Takže ďalšia rarita, jediný horský národný park, ktorému odnímeme túto možnosť.
A poďme rýchlejšie ďalej na to. Schengenská hranica. Keď som sa s ľuďmi rozprával, množstvo akcií, nie pri záchrane života, ale pri záchrane územnej celistvosti alebo teda nenarušení integrity Slovenskej republiky, tí ľudia spolupracujú veľmi úzko s mobilnou zásahovou jednotkou, ktorá operuje na tých 98 km vôbec, po celej dĺžke ukrajinsko-slovenskej hranice, ale, samozrejme, operuje len v tom rozsahu medzi Kremencom a, ak sa nemýlim, niekde po Havešovú zachádza, proste tam, kde je národný park. Takže opäť dôležitý aspekt. To sú ľudia, ktorí to poznajú a vedia spolupracovať s políciou.
UNESCO. Tiež som už povedal, tak UNESCO môžem tiež preskočiť. Pôjdem už ozaj rýchlejšie.
Trojhraničie. To je ďalšia rarita tohto územia. Spájajú sa nám tam tri štáty – Slovensko, Poľsko a Ukrajina. Zatiaľ teda vieme, že ukrajinskí pohraničiari si to strážia, veľa ľudí tadiaľ neprechádza, ale stane sa, no ale najmä z Poľska to je úplne bežné, že treba zachraňovať aj zablúdilých Poliakov. Takže opäť Slovensko ako štát, ktorý sa vie postarať v takomto exponovanom území, raritnom a obsadenom prírodnými rezerváciami aj z poľskej strany, aj z ukrajinskej strany, zabezpečiť bezpečnosť návštevníkov, ktorí sa medzi Poľskom a Slovenskom vďaka schengenu pohybujú bez akejkoľvek kontroly, chvalabohu.
Domáca kooperácia. Tak tu bola už debata o tom, že vlastne oni prejdú, nieže budeme šetriť, ale nám prejdú pod hasičský záchranný zbor. Nuž, oni s tými hasičmi spolupracujú podľa mojich informácií veľmi účinne aj doteraz. A nie s tým, že by teda bolo treba až tak veľmi hasiť, lebo v tých bukových lesoch, našťastie, požiare nie sú, nevyskytujú sa alebo nie sú teda tak časté. Ale naozaj vedia spolupracovať vždy tam, kde hasiči vykonávajú svoju službu, lebo vieme, že hasiči nie sú len tí, ktorí hasia požiare, ale ktorí aj pomáhajú pri nehodách, pri záchrankách. A práve tu títo štyria chlapi sú veľmi často tam, keď na jednom konci tejto zakarpatskej republiky je nejaká akcia a sú tam práve hasiči a ono sa stane v tej chvíli ako na potvoru, že máme haváriu aj na opačnej strane, vedia pomôcť aj práve hasičom. Čo ďalej, vedia pomôcť rýchlej zdravotnej službe. Opäť je to, naozaj to treba poznať ten kút Slovenska, veľmi časté, že tá sanitka alebo tie sanitky nedokážu obsiahnuť všetky tie život zachraňujúce úkony, a títo chlapi to vedia urobiť, zachraňujú tie životy. To neni v tej štatistike horskej služby, to nie je v horách, to je možno v doline. Upozorňujem ešte raz, zdôrazním, to sú ľudia, ktorí tam žijú, ktorí to tam poznajú a sú tam jednoducho doma natoľko, že vedia veľmi jasne posúdiť situáciu oveľa lepšie, ako keď niekto príde zo 45 km vzdialenej Sniny alebo z 209 km vzdialeného Slovenského raja.
Otázka informácií. Ak tu hovoríme o návštevnosti z celého sveta, UNESCO, v prírodnom svetovom dedičstve, tak veľmi často sa ľudia radi zastavia, sami to viete, keď ste niekde vo svete, práve na takomto mieste po informácie, ktoré môžu dostať z prvej ruky od ľudí, že aký je schodný terén. Ono zase pozor, nie sú to zase až také malé kopčeky. Však áno, Kremenec 1221, tak ako sú jednoducho výšky, ktoré sú nie síce tatranské, ale ktoré sú rozhodne v zimnom období alebo v období nepohody veľmi náročné na pešiu chôdzu a už o zime ani nehovoriac, snehu tam býva záľaha. Takže aj tie informácie...
No a pozrime sa aj na taký aspekt, ktorý možno sem nepatrí, ale ja by som ho predsi len zdôraznil – sociálny. Už Mňačko kedysi napísal, to si pamätajte, tú štúdiu jeho, "tam, kde končia prašné cesty". Ladislav Mňačko blahej pamäti. Už vtedy hovoril, že to je kút, ktorý je proste zabudnutý Bohom aj ľuďmi, aj štátom, a ono to do istej miery platí dodnes.
Tí štyria ľudia tam vlastne majú svoje uplatnenie vo svojom rodnom kúte. Kúte, kde sa pracovné ponuky vôbec nehrnú a neponúkajú. Ideme ich poslať do Sniny. No, pôjdu, prečo nie? Len aj ten aspekt možno tej sociálnej starostlivosti o tých ľudí, alebo ako to nazvať, by sme mohli. Je to naozaj dolina, ktorá, stále jej patrí, žiaľbohu, ten titul do istej miery, nechcem to v žiadnom prípade nejak dehonestovať, je to hladová dolina. Je to dolina bez pracovných príležitostí.
Štátna ochrana prírody. Viete, koľkokrát tí ľudia pomáhajú pri stavaní lavičiek, smeroviek, pri rôznych aktivitách, kde doslova pracujú so štátnou ochranou prírody. Sami hovoria, že je to úplne bežné. Ja naozaj nemám štatistiku, že koľkokrát čo tam urobili, ale tá spolupráca je tesná.
Takže ten počet zachránených životov, ako som v úvode začal, tak aj skončím, nie je vysoký, ale myslím si, že o takom niečom by sme tu ani vôbec nemali uvažovať, nieto ešte nahlas hovoriť, že sme málo ľudí zachránili, tak potom radšej tých ľudí stadiaľ zoberme preč.
A viete, ten moment, že ak to už niekto takto domyslel, lebo už sme pri druhom čítaní, tak potom dávam takú otázku, vážení predkladatelia, ako je to možné, že pred niekoľkými hodinami, keď som rozprával s tými chlapmi, aj rozprával som aj s pánom riaditeľom Biskupičom z celoslovenskej záchrannej služby, ako je možné, že títo chlapi v tom zboji, čo tam roky vykonávajú túto službu, vôbec nevedeli o tom, že im niekto ponúka aj nejaké riešenie. Oni mi povedali: Neveríme už nikomu. Ďakujeme, pán Mičovský, netušili sme, že sa nás ešte niekto zastane. Lebo oni ma o to ozaj neprosili. A teraz zrazu počúvam, keď už začal byť okolo toho rozruch, novinári začali telefonovať, že veď my ich ideme dať s tým, že vôbec nebudeme šetriť peniaze, oni dostanú tie isté platy, všetko je v poriadku, len my ich teraz vyškolíme, že budú lepší hasiči, lebo oni na tie ľadopády a vysoké štíty tam nelezú, takže nebudeme ich školiť na horolezeckú vysokohorskú techniku, ale budeme ich školiť na hasičskú techniku.
Prosím vás pekne, čo to je za nezmysel? Ľudia, ktorí to vedia, chcú a ktorých treba školiť, ale všetkých nás treba školiť, lebo nikto nie je dostatočne múdry, tých ideme poslať do Sniny, aby sa doučili hasičskú techniku v kraji, kde požiare veľmi nie sú, a už nebudeme od nich chcieť, aby pracovali s nejakými vysokohorskými pomôckami, s nejakými mačkami v zime, s nejakým lanom, s nejakými saňami, s nejakými, ja neviem, ďalšími prvkami.
Nechcem v žiadnom prípade vyjadriť tu nejakú takú zlosť alebo nejakú... Parlament je o tom, že bojujeme za svoje názory. Ja tých pár podpisov, veľmi ďakujem tým ôsmim ľuďom, ktorí to podpísali. Možno by som získal ešte aj ďalšie podpisy na tento pozmeňovák, ale nemalo by to význam, lebo on by zrejme neprešiel pri hlasovaní. Ale nie všetky veci sú ukončené jedným hlasovaním. Ja pevne verím, že keď navštívite tento nádherný kút, ktorí ste tam ešte neboli, tak pochopíte, že Horská záchranná služba do Polonín patrí. Patrí do svetového prírodného dedičstva UNESCO, patrí do doliny, ktorá je hladová a z ktorej sa rozhodla táto vláda aj vďaka národným parkom a ich akémusi oslobodeniu, výraz, s ktorým ja veľmi som nie stotožnený, ale takto sme si to tu zaužívali, dať nový život, život v podobe návštevnosti. Pevne verím, že tí ľudia neodídu tak ďaleko, aby sa do svojej záchrannej stanici v obci Zboj, druhej najvzdialenejšej obci na Slovensku, na východe, raz sa sem vrátili.
Ďakujem predkladateľom, ďakujem tým chlapom a ďakujem aj občanom, ktorí sa zoznámia s týmto nádherným kútom, ktorý naozaj je obrovskou, obrovským bohatstvom Slovenska.
Ďakujem, skončil som.

Ďakujem pekne.
S faktickými poznámkami pán poslanec Nemec, nech sa páči.

Ďakujem, pán predsedajúci, budem krátky vzhľadom, že už je 19. hodina.
Janko Mičovský, ja si ťa veľmi vážim, lebo ty si s prírodou úplne spätý a celé to, celé to prežívaš, celé to prežívaš a rozumiem aj tomu, ja som v Poloninách bol a ten park je naozaj nádherný, a ja a môj brat, keď sa tam preinvestuje toľko peňazí a bude to jeden unikát, ktorý, ktorý nám bude slúžiť, aby tí ľudia, všetci Slováci spoznali Poloniny, ale na druhej strane myslím si, že, myslím si, že tá integrácia do toho integrovaného systému, zasahujúceho systému, kde to nie je len o hasičoch. Proste tam tá technika, tam tá technika tam zostane a ja nevidím problém, keď tí chlapi chcú zachraňovať, buď budú dobrovoľní záchranári, alebo proste prejdú pod tento integrovaný systém, kde môžu pomôcť aj tým zložkám, ako sú napríklad hasiči, ktorých si spomínal. Čiže ja si myslím, že ten diapazón sa im trošku otvára viacej, a nemyslím si, že by, a samozrejme, samozrejme, ja si vážim toho, že oni tam ten terén poznajú úplne do bodky, a nemyslím si, že by museli byť teraz úplne zrušení, to, že stratia prácu. Ja si myslím, že, myslím si, že tam uplatnenie nájdu a, samozrejme, môžu byť dobrovoľní záchranári. Takže v tomto zmysle, v tomto zmysle si myslím, že im neukracujeme niečo, čo, že sa im to tam berie a že tí ľudia nebudú, že budú bez záchrany.
Ale ja, mne sa páči, ako si to zhodnotil, a je to, myslím, že dobrá reklama na Poloniny a na ten celý národný park, ktorý si pekne okreslil. Takže ja si ťa za toto vážim.
Ďakujem.

Ďakujem.
Pani poslankyňa Šofranko.

Ďakujem. Pán Mičovský, spomenul ste Národný park Poloniny a veľmi pekne ste rozprával o jeho význame, ale ja si pamätám, že ste bol veľkým kritikom zákona o ochrane prírody a krajiny a tento zákon ste nepodporil.
Môžem vám garantovať, že tento park ako súčasť svetového prírodného dedičstva neostane bez zabezpečenia záchrany. V tejto oblasti je pomer vynaložených nákladov neadekvátny vzhľadom na nízky počet zásahov a finančne aj personálne je efektívnejšie, aby občasnú záchranu v týchto oblastiach robili zložky integračného záchranného systému v spolupráci s Horskou záchrannou službou. Ale tiež rešpektujem váš názor a chápem a súhlasím s vami, že, samozrejme, každý zachránený život je nesmierne dôležitý a je to to najdôležitejšie a najcennejšie, čo máme. A ja rozumiem aj vašej rozprave, aj tomu, že ste chcel podať pozmeňujúci návrh zákona. Rozumiem, chápem.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Garstková.