88. schôdza

Ďakujem pekne, pán podpredseda.
Vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh zákona v druhom čítaní do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako spravodajca určený navrhovaným gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne a kolegovia, účelom návrhu zákona, návrhu novely Trestného zákona, s ktorým prichádza pán poslanec Kollár, je zabezpečiť lepšiu ochranu alebo účinnejšiu ochranu novinárov, kde novinári sa stávajú terčom útokov v súčasnosti, najmä verbálnych, ale mali sme tu už pred piatimi rokmi aj úkladnú vraždu novinára. A ten trend, ktorý je dnes v spoločnosti, je problém a ja ho vnímam ako problém, teda že množia sa nám, množí sa nám tu agresivita, nenávisť, verbálne útoky a áno, často sú ich terčom práve novinári, bývajú ich terčom aj politici, ale teda politici sú chránení ako verejní činitelia. Ale často bývajú, bývajú ich, ich terčom aj iné osoby, ktorékoľvek osoby, ktoré nejakým spôsobom prejavujú svoj názor a za tento svoj názor a nemusí to byť investigatívna činnosť, častokrát je to iba, iba prejavenie názoru, tak za tento svoj názor čelia agresívnym verbálnym prejavom. Ten spôsob, ktorý sa, ktorý sa navrhuje, je, že by sa novinári alebo teda, aby som to citoval, osoba, ktorá opakovane rozširuje idey a informácie slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ak sa tieto idey alebo informácie týkajú dôležitých otázok verejného záujmu, aby sa tieto osoby, nazývajme ich novinári, stali chránenými osobami. Chránenými osobami sú v zmysle Trestného zákona § 139 niektoré kategórie osôb, ktoré vo vzťahu, nie ku všetkým, ale k niektorým trestným činom je posudzované prísnejšie, ak sa ich obeťou stanú tieto osoby za predpokladu, že trestný čin bol spáchaný v súvislosti s tak vymedzeným postavením slovom alebo vekom chránenej osoby. Rovnako existuje aj iné osobitné kvalifikačné pojmy alebo teda spôsoby spáchania trestného činu, ktoré v niektorých prípadoch, ktoré sú zadefinované v konkrétnych ustanoveniach Trestného zákona znamenajú alebo môžu znamenať prísnejšiu sadzbu. To je definované v § 138 závažnejší spôsob konania alebo spáchania trestného činu, kde, kde je napríklad so zbraňou, po dlhší čas, surovým alebo trýznivým spôsobom, násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy, vlámaním, ľsťou, využitím tiesne, neskúsenosti, odkázanosti alebo podriadenosti, porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu podľa zákona organizovanou skupinou alebo na viacerých osobách. Rovnako potom máme aj osobitné, osobitné motívy, ale teda jedným z tých spôsobov ako sprísniť tresty alebo teda za ten istý trestný čin uložiť prísnejší trest je, ak je spáchaný na chránenej osobe. Opakujem musí to byť v súvislosti s jej postavením alebo stavom alebo vekom, ak je to definované cez vek. Chránenými osobami sú dnes podľa § 139 ods. 1, ktorý sa navrhuje doplniť dieťa, tehotná žena, blízka osoba, odkázaná osoba vyššieho veku, chorá osoba, osoba používajúca ochranu podľa medzinárodného práva, verejný činiteľ alebo osoba, ktorá plní svoje povinnosti uložené na základe zákona. Svedok, znalec, tlmočník alebo predkladateľ alebo zdravotnícky pracovník pri výkone zdravotníckeho povolania smerujúceho k záchrane života alebo ochrane zdravia. Istý problém vidím, vidím v tom, ako sa navrhuje vymedziť osoba, osoba novinára, pretože všetky tie ostatné chránené osoby, ktorých zoznam som prečítal, sú pomerne jednoznačne identifikovateľné. Či už cez vek alebo cez stav alebo cez svoje postavenie. Vo väčšine z týchto chránených osôb existuje definícia takejto osoby priamo v Trestnom zákone, dieťa, blízka osoba, odkázaná osoba, osoba vyššieho veku, chorá osoba. Tam ťažko môže vzniknúť nejaká pochybnosť. Táto definícia je, je pomerne široká. Ja si uvedomujem, že asi, asi by sme nevedeli presne zadefinovať, kto sú to, kto sú to novinári, tak sa použije takáto široká definícia, ktorá zahŕňa prakticky kohokoľvek, kto nejakým spôsobom slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom rozširuje idei alebo informácie týkajú dôležitých otázok verejného záujmu. Myslím si, že, myslím si, že to nebude, nebude úplne jednoznačné, aj keď, samozrejme, ako povedal pán predkladateľ, ak by sme toto ustanovenie doplnili do Trestného zákona, tak, samozrejme, orgány činné v trestnom konaní a najmä súdy by sa s tým museli vysporiadať a museli by dať nejaký výklad tým pojmom, ktoré sú tam, ktoré sú tam použité. Len teda upozorňujem, že nie je to tak jednoznačné, ako sú tie ostatné kategórie a môže to vzbudzovať nejaké, nejaké pochybnosti a otázky.
Ďalšia otázka je, že či majú byť, majú byť medzi chránené osoby, že kto má byť, kto má byť zaradený. Niečo vyplýva z toho, ako to bolo v minulosti. Samozrejme, bola kategória chránených osôb aj dopĺňaná, ale teda čo len ja registrujem, tak napríklad vo vzťahu k učiteľom, ktorí sa tiež stávajú terčami verbálnych a niekedy aj fyzických útokov, sa objavila úvaha pred pár rokmi, že či by nemal byť považovaný za verejných činiteľov, prípadne za chránené osoby. Rovnako možno, možno povedať, že povedzme, že občianski aktivisti alebo, alebo členovia, či pracovníci mimovládnych organizácií, ktorí, ktorí vykonávajú nejaké aktivity, tiež sa niekedy stávajú predmetom napríklad vyhrážania alebo stanú sa terčom útokov. Otázka je, že či tá definícia, ktorá, ktorá je navrhnutá, nie je tak široká, že by v zásade zahrnula aj ich alebo prakticky aj, aj kohokoľvek, kto akýmkoľvek spôsobom šíri idei. To znamená, že chodí na zasadnutia mestského zastupiteľstva a kritizuje tam, kritizuje tam primátora alebo poslancov, lebo je to iný spôsob šírenia idei a asi sú tie idei alebo informácií sa týkajú nejako verejného záujmu alebo keď niekto, niekto píše, píše svoje názory na Facebook a šíri ich prostredníctvom nejakých sociálnych sietí, tak tiež by to teoreticky mohlo napĺňať tú definíciu aj bez toho, aby išlo o novinára, tak ako doteraz sme chápali, chápali novinára. Čím len teda ukazujem, že je to asi, asi trošku komplikovanejšia otázka ako to jednoznačne, jednoznačne vymedziť, lebo takýmto spôsobom, keď je vymedzené, tak nevravím, že všetkých, ale teda veľmi, veľmi širokú skupinu ľudí a osôb teda to pokrýva.
Otázne je aj, že ktoré konania, ktoré trestné činy by sa mali takýmto spôsobom, spôsobom postihovať, lebo teda som spomínal, áno, mali sme tu úkladnú vraždu. Tá úkladná vražda je tiež, tiež je tam aj tento kvalifikačný znak, čiže, čiže by sa posudzoval prísnejšie, ale teda zatiaľ sme tu mali jednu dvojnásobnú vraždu a väčšinou sa to teda týka a predpokladám, že, že to spomenul pán predkladateľ v dôvodovej správe a aj vo svojom úvodnom slove toho trestného činu vyhrážania alebo to je to, čo nejako registrujeme. Iné trestné činy, ktoré by boli páchané na novinároch v súvislosti s výkonom ich povolania nejako, nejako mi nie je známe. To, čo sa tu navrhuje v podstate sprísnenie trestov za niektoré trestné činy, ktoré by boli spáchané voči novinárom, aj keď ten obsah je širší. Tuto je to taká klasická otázka, že či, či sprísnenie trestov alebo ak je to kvalifikačný znak, ktorý sa uzná zákonom, bude naplnený. Či sprísnenie trestov je cestou k účinnejšej ochrane. Áno, existuje, existuje aj v časti spoločnosti taká predstava, že dajme prísnejšie tresty, toto je trestný čin nejaký, ktorý považujeme za závažný, tak sprísňujme tresty, ale teda vo väčšine prípadov tresty na Slovensku sú nastavené pomerne prísne. V niektorých prípadoch až extrémne prísne, a teda nie je mi celkom jasné, či, či toto je najlepšia cesta, či sprísňovanie trestných sadzieb, aj keď to teda nie je cestou, že by sa zvyšovali trestné sadzby, ale vo vzťahu k niektorým skutkom sa to dostane do iných odsekov príslušných paragrafov a tým sa, tým sa sprísnia cesty, je, je tou najlepšou cestou. Najlepšou cestou je, keď sa trestná činnosť dôsledne vyšetruje, keď sa veci nezametajú pod koberec, keď polícia pristupuje, pristupuje k podaným trestným oznámeniam alebo k zisteniam o páchaní trestnej činnosti zodpovedne, a teda všetko, všetko prešetruje, vyšetrí a ak je páchateľ odsúdený, tá hrozba, že ak pácham trestný čin, tak budem odhalený a budem odsúdený a potrestaný, je podľa môjho názoru oveľa silnejším faktorom odradzujúcom od páchania trestnej činnosti ako to, či spadnem do odseku 1 alebo do odseku 2 alebo, alebo som sa dopustil konania, ktoré je prísnejšie kvalifikované. Obávam sa, že s tým len samotná táto zmena, zmena nič neurobí.
A posledná vec, na ktorú by som, by som rád upozornil, je, že aj tie príklady, ktoré pán predkladateľ, pán poslanec Kollár, použil vo svojom úvodnom slove, boli príkladmi, keď politici verbálne útočili na novinárov. Hovorili sme o tom aj včera v tej diskusii, aj v tej slušnejšej, aj v tej menej slušnej časti diskusie k novele mediálnych zákonov, s ktorými pán poslanec Kollár prichádza. Áno, aj ja registrujem tie úkony, aj ja ich považujem za odsúdeniahodné. Otázka je len, že či tie útoky, s ktorými voči novinárom prichádzajú politici ako Robert Fico a Igor Matovič, Ľuboš Blaha alebo celá plejáda extrémistických a fašistických poslancov, majú takú intenzitu, že by ich bolo možné považovať za trestný čin. Zatiaľ sa skôr domnievam, že nie, že áno, sú to veci, ktoré treba odsúdiť, sú to veci, ktoré do slušnej spoločnosti nepatria. Je to, je to slovník, ktorý, ktorý nepatrí do úst nieže politikom, ale žiadnym slušným ľuďom a napriek tomu intenzita toho konania asi nie je taká, že by, že by niekto trestne stíhal alebo nebodaj, nebodaj odsúdil toho, ktorého politika za ich prejavený názor na novinárov, čo ako sa nám ten názor nepáči a čo ako je ten názor vyjadrený, vyjadrený neslušným spôsobom. Samozrejme, že ale to nie je celý problém, lebo častokrát, keď sa novinári alebo, alebo aj iné verejné osoby stanú predmetom takejto, povedal by som, že zvrhlej kritiky alebo zvrhlých útokov politikov, hovorme teda o politikoch voči novinárom, tak potom prichádzajú, prichádzajú aj ďalšie verbálne ataky, ktoré si tí novinári nachádzajú vo svojich schránkach, emailových schránkach alebo, alebo iných, iných miestach, kde sa im môžu, môžu ľudia ozvať, a teda alebo tam dochádza potom aj k tomu, že fanúšikovia týchto politikov, keď vidia, akým spôsobom sa oni správajú, tak sa správajú rovnako alebo dokonca ešte, ešte pritvrdzujú.
Čiže môj pohľad na tento návrh, aby som to zhrnul, je veľmi podobný ako návrh noviel tých, tých mediálnych zákonov, že vnímam problém, ktorý sa navrhuje, navrhuje návrhom zákona riešiť. Považujem ten problém za reálny, považujem ho za vážny, len mám pochybnosť o tom, že ten navrhovaný spôsob riešenia bude dostatočne jasný a je optimálny z hľadiska, z hľadiska toho problému optimálny liek na chorobu, ktorú za chorobu považujem aj ja.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Ja by som, mne tam niečo také vadí, že kto pravidelne píše, ale kde? Na Facebook, na blok, sociálnu sieť, na stenu pred školou, pravidelne vždy popíše múry. To je také nejednoznačné.
A čo je verejný záujem? Kto jednoznačne určí, aby nevznikli pochybnosti, čo je verejný záujem.
Ďakujem.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pokiaľ sa na túto problematiku budeme pozerať len z pohľadu novinára voči verejne známym osobám, či už politikom, alebo predstaviteľom inštitúcií, ako je generálna prokuratúra, špeciálna prokuratúra, poprípade súdy, tak sa zároveň na túto problematiku musím pozerať aj opačne. Ja chápem a rozumiem, že každý jeden verejne činný človek, verejne činná osoba by mala zniesť určitú vlnu, spŕšku, ale nejakú intenzitu kritiky buď na svoje správanie, alebo na svoje konanie, na svoje vyjadrenia, na svoje výroky, ale to isté zároveň musí zniesť aj každý jeden novinár. Preto ja vôbec nevidím alebo nepovažujem za správne, aby nejaký novinár, novinárka, ktorý jednostranne, iba jednoznačne presadzuje ten svoj názor za správny, dokonalý a úžasný mal mať nejakú zvýšenú formu ochrany. Dokonca byť chránenou osobou.
Ak politik z opozičných radov dostáva denne desiatky a stovky výhražných listov, výhražných emailov, výhražných telefonátov, že ho zabijú, stiahnu z jeho bielej kože, odnesú niekam, kde ho už nikde nikto nenájde a tento politik podá trestné oznámenia a vyšetrovateľ to zhodnotí tak, veď viete vy ste verejne činná osoba, vy musíte zniesť určitú aj spŕšku aj dávku kritiky a musíme vychádzať z predpokladu, že ľudia, ktorí vám to píšu, je to vyjadrenie ich názoru. Tak preto aj každý jeden novinár by mal zniesť vyjadrenie názoru kohokoľvek. Nerobme rozdiely medzi verejne činnou osobou, ako je politik a osobou novinára, pretože naozaj dávali by sme na piedestál slávy niekoho, kto si to ozaj nezaslúži.

Ďakujem. No podobne ako včera pri vystúpení k tomu predchádzajúcemu návrhu pána poslanca Kollára, ktorý som tiež vo svojom vystúpení tak jemne kritizoval, tak v reakcii na faktické poznámky ho budem musieť obhajovať.
Čo sa týka toho, že, že čo je verejný záujem, samozrejme, že je to vec, ktorá je na interpretáciu a ťažko asi by sme dali do trestného zákona definíciu jasnú verejného záujmu, ktoré by pokryla všetko to, čo, to, čo má pod ním pán predkladateľ na mysli. Ale, ale, samozrejme, že ak by sme to dali do zákona, tak určite polícia, prokuratúra a súdy by sa s tým vysporiadali a zadefinovali by, že čo sa rozumie verejným záujmom pre, pre účely tohto ustanovenia. Niečo naznačil, naznačil teda pán predkladateľ v dôvodovej správe, niečo bolo v jeho úvodnom vystúpení.
A, pán poslanec Kočiš, musíme sa na problematiku pozerať aj opačne, a teda to prirovnanie novinárov k verejným činiteľom podľa mňa tak trošku, trošku kríva, pretože ani politik nie je povinný zniesť, aby sa na ňom páchali trestné činy. A keď sa niekto politikom vyhráža alebo pácha nejaký trestný čin, tak, takisto má byť ten trestný čin vyšetrený a takisto má byť ten trestný čin, ten trestný čin potrestaný. Ale, verejný činiteľ už dnes je chránenou osobou, čiže verejný činiteľ podľa § 139 ods. 1 písm. h) je chránenou osobou, čiže vyhrážanie sa verejnému činiteľovi je posudzované prísnejšie, až sa deje v súvislosti s výkonom jeho funkcie.

No ja by som tu chcel rozvinúť trošku tie témy, ktoré aj niektorí z kolegov tu spomínali, pôvodne som chcel reagovať faktickou, ale zabudol som si kartu na mieste, tak sa mi to nepodarilo, tak to musím urobiť takto. No, bolo by dobré si uvedomiť okrem toho, čo už tu bolo zmienené teda, že tzv. politici alebo ústavní činitelia už sú trestným zákonom chránení ako osoby, ktoré zasluhujú vyššiu mieru ochrany, tak je tu aj tá skutočnosť, že aké postavenie majú novinári v našej spoločnosti. A to je, myslím, dosiaľ nevyjadrená základné téza tohto návrhu, ktorú sa mi zdá, že niektorí kolegovia tu v parlamente akosi popierajú alebo ju vysvetľujú si nejakým takým spôsobom, ktorý rozrieďuje tú základnú myšlienku. A tou základnou myšlienkou je, že úloha novinára je práve kritizovať politikov, kritizovať to, ako sa politika robí, pretože v našom systéme parlamentnom v podstate nie je inej nápravy ako to, že sa spôsob, ktorým politici vykonávajú svoju úlohu, keď sú vo funkcii, ako to napraviť. Čiže napraviť to, keď niekto sa chová neprimerane alebo keď kradne alebo keď klame alebo keď robí iné zlé veci, ktoré skoro všetky sú aj v zmysle ideokresťanských zásad hriechy, tak jednoducho, ak ich novinár nekritizuje, tak potom títo ľudia aj tak zostávajú vo funkciách v podstate donekonečna.
Aj tak väčšina týchto zlých politikov má nástroje už vypracované na to, aby sa v tých funkciách držali donekonečna. A, bohužiaľ, jediný spôsob, ktorým je možné to nejak obmedziť, je práve tá ich kritika. A to, že kritizujú, tak to, samozrejme, vyvoláva u rôznych ľudí rôzne reakcie a u tých ľudí, ktorí sa neštítia ísť až tak ďaleko, že sú schopní aj nechať zabiť novinára, tak potom toto hrá o to väčšiu rolu. Ale tento návrh zákona, predpokladám, sa viaže k menej závažnej trestnej činnosti a tou sú všetky také útoky, ktoré sú do veľkej miery iniciované aj politickými protihráčmi tých novinárov. A videli sme tu príklady toho aj pri tejto rozprave a pri rozprave včera večer. Jednoducho sú politici, ktorí nemajú žiadnu praktickú agendu, ktorých cieľom nie je zlepšiť život svojich voličov, ale ktorých jediným cieľom je v podstate dostať sa do funkcie a tam šafáriť, kradnúť, voziť sa na mercedesoch, mať 15 frajeriek, to sú všetko veci, ktoré chcú mať určití politici a potom im vadí, keď ich novinári za to kritizujú. A cieľom takých politikov potom a bolo to tu zmieňované aj v tejto súvislosti, je urobiť všetko možné preto, aby sa takáto aktivita tých novinárov zamrazovala, tzv. aby sa, aby sa oni neodvážili robiť tú svoju robotu poriadne, dôkladne a adresne.
A teda preto je potrebná takáto nejaká úprava, preto je potrebné nahliadať na novinára ako na človeka, ktorý zasluhuje osobitnú ochranu, pretože vieme aj z našej histórie, že novinári sa nechajú zastrašovať, že prakticky tu máme cenzúru a keď tá cenzúra, konkrétne myslíme autocenzúru samozrejme, keď tá cenzúra prestane fungovať, tak potom sú ľudia, ktorí ten rozpor medzi tým, čo oni chcú dosiahnuť a aký chcú mať život a keď sú vo funkcii, kde kontrolujú niečo, teda sú politici, sú verejní činitelia, tak potom im vadí, že niekto ich kritizuje a že ich ohrozuje. Tak potom oni hľadajú riešenie takéhoto nepríjemného stavu častokrát aj tak, že istigujú, že ponúkajú iných ľudí na to, aby, aby páchali trestnú činnosť na novinároch. Takže si myslím, že otvorenie tejto otázky je na mieste a naša spoločnosť, bohužiaľ, nie je dostatočne vyzretá a nemá dostatočné tradície na to, aby sme vedeli rozoznať, že takéto veci sa novinárom jednoducho nerobia, a že, že je to neprípustné. Lebo však tu máme všelijakých násilníkov, ja tiež som bol napadnutý aj fyzicky tu teraz takými, takým poslancom, teraz sa hrá na pekného. Proste tí násilníci sú všade a tým, ako tá ten, ten rozpor ten spor medzi pravdou a lžou ako eskaluje, tak, samozrejme, že môže to viesť aj k násiliu fyzickému a aj trestnej činnosti tým pádom.
Tak si myslím, že je správne túto tému takto otvoriť, je správne hovoriť o tom, že novinárov treba chrániť a to, že môže existovať nejaká pochybnosť, pochybnosť o tom, že či niekto, kto píše alebo robí činnosť, ktorá by sa dala definovať ako novinárska činnosť, že či spadá do tejto skupiny, ktorá sa tejto zvýšenej ochrane má tešiť. To sú otázky, ktoré nejakým spôsobom si musia vyriešiť no hlavne súdy predovšetkým. Bolo by to určite nóvum u nás a je otázkou, že ako iné ustanovenia Trestného zákona, ktoré hovoria o zvláštnom postavení a zvláštnom prístupe za určitých okolností, to znamená priťažujúce okolnosti a poľahčujúce okolnosti a tak ďalej, že akoby tie korelovali s takou tou úpravou.
Ja si myslím, že čím viac ochrany pre novinárov tým lepšie, ale zároveň si myslím, že je dobré nájsť spôsob, akým rozlíšime, že či sa jedná o niekoho, kto len tak píše, napríklad to môže byť aj nejaký ašpirujúci politik, to je typické, že veď tam tá ten prechod od novinára do politiky nie je nič výnimočného, tak ja neviem, už tu raz, tu vlastne nejak akosi mimovoľne už druhýkrát spomínam tú istú osobu v tejto súvislosti bez toho, že by som ju menoval, tak, tak je potom treba hľadať riešenie, že akoby sa to rozlíšilo. No ja si myslím, že novinárom je človek, ktorý píše v záujme verejného blaha. To znamená, niekto kto sa nielen dlhodobo ale aj akým si, s akým si vyšším zámerom venuje určitým témam a, samozrejme, trestná činnosť prichádza v úvahu páve pri témach, ktoré môžu vyvolať takýto spor. To znamená, že tým sa vlastne potvrdzuje, že sa jedná o novinára. Keď predpokladám, že keď niekto dlhodobo a to tiež je novinár, píše o športe povedzme, lebo to sú tiež novinári, čo píšu o futbale... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

V pohode. Takže ak aj niekto píše o športe napríklad, tiež je novinár, sa hovorí športový novinár. A teraz je otázka, že či by sa trestný čin, ktorý na ňom bol spáchaný, že či by sa posudzoval v zmysle takéhoto ustanovenia alebo nie. No, samozrejme, tu prichádza potom v úvahu práve tá motivácia, motivácia jednak, jednak toho páchateľa a jednak toho novinára. Lebo predpokladám, že keď niekto píše o spôsobe ako upiecť koláč, tak ak sa nejedná o Richarda Sulíka, ktorý raz za štyri roky píše takéto veci vždycky pred voľbami, tak potom je, je jasné, že asi by tá motivácia tam absentovala. Ale keď píše niekto o tom, že, že napríklad tú naši kolegovia, že sú v podstate neonacisti a, že ich cieľom je dosiahnuť to, aby tu bol taký režim, ako bol v Nemecku v ´30 rokoch, tak to, samozrejme, by bolo niečo úplne iné. A to verím, že jednak vo verejnom záujme, je to legitímne o tom, o tom písať a že to môže vyvolať tresnú činnosť na tom novinárovi. Že ten novinár by sa mohol stať obeťou trestnej činnosti. Čiže treba hovoriť o týchto veciach, treba hľadať spôsoby, ako lepšie chrániť novinárov a treba bojovať o lepšiu spoločnosť, pretože ak to neurobíme, tak všetci tí ľudia, ktorí si myslia, že do politiky sa chodí len preto, aby aj oni mohli participovať na tom, čo tu fungovalo od vzniku tejto republiky, to znamená, že ako to povedal istý novinár, bolo to citované bývalým prezidentom Kováčom v denníku SME, že táto republika bola založená pre potreby desiatich rodín a do toho by sa nikto nemal starať. Tak, že tí, ktorí vstupujú do politiky, že tam idú preto, aby oni boli tá jedenásta rodina v tom, že to treba odhaľovať, o tom treba písať a je samozrejmé, že potom tých ľudí, ktorých sa to dotýka, hlavne, keď majú násilnícku povahu, tak môžu ľahko sa rozhodnúť, že to vyriešia trestnou činnosťou, veď sme toho boli svedkami a realita je taká, že teraz tí, ktorí boli za tým, čo sa tu stalo tým novinárom, tak tí teraz bojujú o to, aby sa to ešte viacej zvrátilo, aby sme sa tu dostali do situácie, kedy nemôžme v podstate nič, že tu budeme len taká bábková, bábková republika, kde demokracia je len na oko, že prípadne si tu v parlamente môže každý povedať, čo chce, ale tým to končí, a tak si myslím, že by bolo lepšie, keby sme mali novinárov čím viacej takých, ktorí sa nemusia báť o to, že dôsledkom ich činnosti budú nejaké útoky nielen verbálne, ale povedzme aj fyzické na nich, na ich blízkych a tak podobne.
Čiže k samotnému návrhu uvádzam, že ja vítam tú tému, myslím si, že je spracovaná spôsobom, ktorý vyvoláva určité, určité pochybnosti vzhľadom na to, že už teraz máme v trestnom zákone úpravu o tom, že, že je prísnejšie stíhaná trestná činnosť s osobitným motívom, čo už tu, samozrejme, je v tom akosi zahrnuté, lebo novinár, ako som zmienil, sám osebe zo spoločenského hľadiska nie je potrebné, aby bol chránený, ak je to napríklad novinár, ktorý píše, ako som zmienil, povedzme o tom, ako najlepšie upiecť koláč alebo že kto bol najlepší útočník vo včerajšom zápase futbalovom. Čiže ten samotný status podľa mňa nie je až tak dôležitý, čo je dôležité, ale je tá motivácia, ktorá sa viaže k novinárovi a tou motiváciou, samozrejme, je dotknutie sa nejakého okruhu záujmov osôb, ktoré majú moc a ktoré motivujú možnože páchateľov trestnej činnosti k tomu, aby, aby útočili na novinára.
Tak si to ja predstavujem, i keď pripúšťam, samozrejme, že je možné, aby bez takejto motivácie len preto, že niekto je novinár, bol niekto stredobodom útoku. Ťažko povedať. Je to téma, ktorú treba hlbšie rozobrať, neviem, či máme na to tu dosť času, ale jednoznačne, máme. Výborne. Takže čas je nekonečný a to ma, to ma teší, lebo vieme, že kolega Kočiš je polyhistor, pretože sa vyjadruje úplne ku všetkému a je to obdivuhodné pochopiteľné. Ja sám by som si netrúfol, ale to je možno tým, že nieže možno určite tým, že nemám taký talent, ako má kolega Kočiš. Tak ja myslím, že zatiaľ toľkoto a potom prípadne ešte budem reagovať na vaše komentáre.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán poslanec, ja vás budem upodozrievať, že ste si tu kartu nechali na svojom mieste sám, lebo ste povedali, že vystúpite len s faktickou poznámkou, ktorá trvala takmer osemnásť minút a okrem toho obviňujete tu, že poslanci nemajú vlastnú agendu, ale ja sa pýtam, akú vlastnú agendu máte vy.
To je ďalšia otázka a, pán poslanec, ja mám osobnú skúsenosť s médiami a s novinármi, ale ak o vás novinár napíše na dve strany A3 s obrovskou fotkou samé polopravdy a klamstvá a vy podáte predžalobnú výzvu a odpoveď znie, ste politicky exponovaná osoba, ktorá musí zniesť kritiku a toto je naša interpretácia, nehnevajte sa, takýto novinár si ochranu nezaslúži. Ale mal by spraviť všetko pre to, aby napísal pravdu a hľadal tú pravdu. Toto je môj názor, pán poslanec, a nie to, čo ste tu vy sedemnásť či osemnásť minút rozprávali z každého kúta Slovenska pomaly.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Mne nevadí, že pán poslanec Baránik hovoril osemnásť minút, keby aj tridsať je to jeho právo, je spravodajca. Máme tu nejaké pravidlá, tak ich dodržujme. Takže toto absolútne je v poriadku, ale jedna vec, pán poslanec Baránik, čo ste povedali, nie je pravda. Novinár nemá čo kritizovať. Novinár má písať pravdu. A ak je pravda kritika, tak áno, ale ak niekto spraví niečo dobré, tak novinár nemá prečo ho kritizovať. Musíme si to povedať na rovinu. V prvom rade novinári majú písať pravdu, informovať verejnosť objektívne, nie jednostranne podávať informácie a zavádzať. Toto by mala byť úloha novinárov. Bohužiaľ, vidíme, ako si to oni zdôvodňujú, živia rodiny, platia hypotéky, píšu to, čo musia. Im je jedno, aký to má dopad. Oprávnená kritika, áno, tá je potrebná, ale musí to byť pravdivé, musí to byť pravdivé a, pán poslanec Baránik, neni protizákonné mať 15 frajeriek. Je to možno nemorálne, keď ste hovoril, že niekto má 15 frajeriek a že novinári o tom píše, niekoho to dostane do parlamentu ako predsedu parlamentu, viete, takže je to možno politická kultúra, ktorá ho sem dostane alebo štýl, ako sa sem dostať. Takže mne je osobne jedno, či niekto píše, či mám 15 frajeriek alebo nemám, alebo oné. Horšie by bolo, keby písali, že mám 15 frajerov, no to by sme o tom nemohli hovoriť, že to je v poriadku. Už potom sa vyjadrujeme tak, že 15 partnerov. Ako som povedal, pre niekoho je to odsudzujúce, pre niekoho cesta do parlamentu. Takže toto by som sa, týmto by som sa vôbec netrápil, je to podľa mňa úplne normálne. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
V prvom rade, pán kolega, každý jeden novinár alebo študent žurnalistiky by sa mal riadiť nejakou písanou alebo nepísanou novinárskou etikou. Žiaľ, v našej spoločnosti už niekoľko desiatok rokov sa deje to, že nepísaná novinárska etika sa buď pošliapava, alebo sa interpretuje úplne inak alebo ináč. Každý jeden novinár, každý jeden redaktor by mal byť tzv. hľadačom pravdy. Lenže tu sa deje taký nešvár, že tu sa nehľadá pravda, tu sa len píše to, čo má najväčšiu buď sledovanosť, alebo čitateľnosť. Čiže čím väčšiu sprostosť vo verejnom priestore dáte, čím väčšie klamstvo vo verejnom priestore zverejníte, tým viac vás ten váš šéfredaktor alebo majiteľ média hladká po hlave a bude vám hovoriť, aký ty si môj krásny, úžasný, aký ty si skvelý, len pokračuj v tom, v čom si začal. Tu si musíme zároveň povedať ďalšiu vec, že 90 % novinárov, ktorí sa buď na novinárov len hrajú, alebo s novinárskou činnosťou nemajú nič spoločné, ale sú to len takí písalkovia, sú platení najmä za to, aby čo najviac špinili. Nie aby hľadali, odhaľovali, vysvetľovali, ale jednoducho, aby čo najviac špinili. Nehovoriac o tom, že novinár by mal byť hlavne nestranný. A tú nestrannosť si vymenili alebo úplne obrátili za podsúvanie vlastného názoru buď v politickej relácii, kde pôsobia ako moderátori a toho sme svedkom už naozaj niekoľko mesiacov, kde niekedy a dosť často moderátor alebo komentátor tejto relácie sa v podstate stáva ďalším diskutujúcim. Toto je už úplne zlé.
A či ochrana novinárov je dôležitá, alebo nie je dôležitá, to si myslím, nechajme posúdiť iných.