88. schôdza

Hlasovať budeme dnes o sedemnástej. Psíkov mám rád, ale mne sa zdá, že až pričasto riešime psíkov, mačičky, že keby sme tak ľudí riešili. (Potlesk.)

Súhlasím s vami, pán spravodajca. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
A pristúpime k ďalšiemu bodu programu - ďakujem, pán poslanec Šudík, za spoluprácu, ideme ďalej - v prvom čítaní návrhu poslancov Györgya Gyimesiho, Gábora Grendela, Petra Polláka a Zity Pleštinskej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov. Tento návrh je pod parlamentnou tlačou 1455, návrh na pridelenie výborom je pod číslom rozhodnutia 1525.
Udeľujem slovo za skupinu poslancov pánovi poslancovi Györgyovi Gyimesimu, aby tento návrh v pléne uviedol.
Nech sa páči, pán poslanec.

(Rokovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Györgya Gyimesiho, Gábora Grendela, Petra Polláka a Zity Pleštinskej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, tlač 1455.)

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážení kolegovia, skupina poslancov Národnej rady predkladá návrh novely zákona o štátnych sviatkoch a pamätných dňoch, ktorý by spočíval v tom, že by sa pridal nový pamätný deň, a to Pamätný deň nespravodlivo odvlečených a odsťahovaných občanov a za pamätný deň by sa mal určiť deň 12. apríl.
Chcem zdôrazniť, že diskusia o tomto zákone sa má výlučne týkať toho, čo je napísané aj v dôvodovej správe a toho, čo poviem, keď tento zákon, resp. novelu tohto zákona predstavím a nie niečoho úplne iného. Nechceme sa dotýkať histórie, otvárať tu kapitoly dejín, na ktoré dnes nie je priestor, vôľa a ani čas. Chceme sa baviť o tom, že existuje ešte stále prítomná a žijúca skupina ľudí, ktorá bola postihnutá historickými okolnosťami a ktorej nikdy nikto nepovedal jedno obyčajné ľudské ´prepáčte´. A týmto zákonom chceme dosiahnuť práve to.
Nechceme zaťažiť štátny rozpočet ani jedným centom. Nie je to atómovka, nie je to nič, čo by nejakým spôsobom chcelo revidovať, nie je to iredenta, nie je to proti záujmom kohokoľvek v tejto krajine, je to, zopakujem, obyčajné ľudské prepáčte ľuďom, ktorí boli zo svojich domovov odsťahovaní alebo odvlečení napriek ich vôli. A chceme sa baviť najmä o obetiach holokaustu, teda Židoch, ktorí boli odvlečení do koncentračných táborov, chceme postaviť takýto pamätník v podobe pamätného dňa ľuďom, ktorí boli odsunutí na tzv. málenkij robot, po vojne Rusi odviedli vyše 30-tisíc ľudí na tri dni, alebo mali ich odviesť na tri dni na obnovu Sovietskeho zväzu. Drvivá väčšina z nich sa nikdy z týchto gulagov zo Sibíri nevrátila. Na nich sa nepamätá absolútne nijakým spôsobom.
Ďalej si chceme pamätať 30-tisíc Nemcov, ktorí boli po vojne odsunutí, vyhodení z ich domova na základe kolektívnej viny a ktorí si to vôbec nezaslúžili podľa nášho názoru, vtedy sa vyše 80 % populácie Nemcov odsunulo z územia súčasnej Slovenskej republiky.
No a v konečnom dôsledku si chceme pamätať aj na obete rómskeho holokaustu, ktoré si nikdy nikto nepripomína, a my dodnes ani nevieme, koľko ich vlastne bolo, vieme, vieme to len odhadom.
A zároveň, samozrejme, sa chceme baviť aj o Maďaroch, ktorých odsunuli alebo vysťahovali po roku 1946, jednalo sa o 90-tisíc ľudí na základe výmeny obyvateľstva a 70-tisíc, ktorí boli odsunutí na Sudet.
Na tlačovej konferencii, keď sme predstavovali tento návrh zákona, som ukazoval jeden, jedno rozhodnutie, ktoré spočívalo v jednej jedinej vete, v ktorej rodine oznámili, že je jednoducho určená na deportáciu. Nič viac, nič menej. Bez možnosti odvolať sa, bez možnosti sťažovať sa, bez možnosti namietať. A takíto ľudia ešte aj dnes žijú. Nie je ich už síce veľa, ale ešte stále sú medzi nami. A týmto ľuďom chceme povedať to, že Slovenská republika už je dospelá, už nie je, to nie je dieťa v plienkach. Slovenská republika je sebavedomý štát, v ktorom rovnakú štátoprávnu úlohu hrajú aj Nemci, aj Rómovia, aj Maďari, aj Židia, všetky národnosti spoločne so Slovákmi.
Nechcem otvárať tu diskusie ohľadom Benešových dekrétov, ktorých sa tento zákon vôbec netýka. Nechcem otvárať diskusiu o nariadeniach Slovenskej národnej rady z rokov ´46 a vyššie, pretože týchto sa zákon vôbec netýka. Chcem sa venovať ľuďom, ktorí boli napriek svojej vôli odsťahovaní a odsunutí vtedajšou mocou.
Ak sa vieme veľmi urputne biť za práva Ukrajincov, ak sa vieme urputne biť za práva, ja neviem, obyvateľov Taiwanu, ak sa vieme biť za práva ľudí v krajinách, ktoré sú veľmi ďaleko od Slovenskej republiky, tak si myslím, že máme už dostatok sebavedomia na to, aby sme sa vedeli postaviť čelom aj voči problémom vtedajším tých ľudí a pamätať si na nich tak isto, ako si pamätáme na obete banských nešťastí, takisto ako si pamätáme na vyhlásenie Slovenska za cirkevnú provinciu, takisto ako si vieme pamätať na obete covidu, takisto ako si vieme pamätať na obete totality. Na týchto ľudí sa zabúda. Preto to chceme zmeniť a preto navrhujeme túto novelu zákona, ktorú predkladáme, a ja by som vás chcel požiadať o podporu.
Ďakujem pekne.

Teraz udeľujem slovo spravodajkyni za navrhnutý gestorský výbor pre kultúru a médiá pani poslankyni Monike Kozelovej, aby uviedla spravodajskú informáciu k tomuto návrhu zákona.
Nech sa páči, pani spravodajkyňa.

Ďakujem.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpila v prvom čítaní ako spravodajkyňa určená výborom pre kultúru a médiá k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 26. apríla 2023 a gestorský výbor do 28. apríla.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončila som. Prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem, pani spravodajkyňa. Otváram všeobecnú rozpravu k tomu návrhu zákona. Písomnú prihlášku som neobdržal do rozpravy. Pardon. Pozriem sa. Áno, ospravedlňujem sa, je tu predsa len jedna prihláška. Je to pán poslanec Peter Pollák ako jediný. Po jeho vystúpení dám možnosť prihlásiť sa ústne.
Nech sa páči, pán poslanec. Evidujem aj ďalších poslancov, ktorí sú pripravení. Budete mať možnosť po vystúpení pána poslanca Polláka.
Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Dovoľte mi dnes tak symbolicky možno nevystupovať ako politik, aby som vystupoval ako politik, ale možno ako potomok tých, ktorí boli násilne odvlečení do vyhladzovacích táborov a boli deportovaní do koncentračného tábora do Auschwitzu. Je to náročné tu takto stáť možno v tomto kostýme. O to náročnejšie je, keď parlament obsadili ľudia, ktorí vyznávali činy druhej svetovej vojny, a tak ako v minulosti boli naučení nosiť gardistické uniformy, tak dovoľte mi, pán podpredseda, stáť dnes v pléne Národnej rady zoči voči týmto ľuďom a ukázať vlastne aj tú druhú stránku a symbol druhej svetovej vojny.
Je to náročné naozaj hovoriť o obetiach druhej svetovej vojny, keď sám, a viem, že aj z mojej rodiny skončili vo vyhladzovacích táboroch. Aj preto tu stojím možno ako symbol tých zavraždených, ktorí boli odvlečení zo svojich domovov a neskôr deportovaní do koncentračných táborov, kde boli nútení k tvrdej práci, kde im boli odopreté ľudské práva, kde boli vystavení mučeniu a neskôr zabitiu či v plynových komorách alebo potom odstrelením.
Tak ako hovoril predkladateľ a hlavný predkladateľ György Gyimesi, ktorému naozaj veľmi pekne ďakujem za tento návrh zákona, aj pri diskusii o tom, že akým spôsobom vlastne chceme upozorniť na, na tieto činy druhej svetovej vojny, tak ja mu ďakujem za to, že prišiel s týmto návrhom o pamätnom dni.
Tento pamätný deň bude slúžiť ľuďom v celej republike k tomu, aby sme aj takýmto spôsobom mohli vzdelávať našu mládež k tomu, a pripomínať si aj skrz tento deň činy druhej svetovej vojny. Častokrát sa opomína, tak ako aj povedal hlavný predkladateľ György Gyimesi, to, že ľudia jednoducho zabúdajú na tých ľudí, ktorí zomreli počas druhej svetovej vojny, a to konkrétne teraz myslím na Rómov, na rómsky holokaust na porajmos. Porajmos, znamená v preklade rómsky holokaust a v úplnom preklade znamená požieranie. Áno, takto vyjadruje tento názov ´rómsky holokaust´, požieranie. Požierali ľudí, požierali ich ľudské práva a jednoducho takto ich požierali aj v tých plynových komorách.
A tak ako aj povedal predkladateľ, tak to hovorím aj ja, rómsky holokaust je málo prebádaný. Niektoré zdroje určujú a hovoria o 500-tisíc zabitých Rómov počas druhej svetovej vojny. Iné zdroje hovoria o 1 200 000 zabitých Rómov počas druhej svetovej vojny. Je to stále neprebádaný fakt alebo historický dej, ktorý určite má v úmysle hovoriť, minimálne hovoriť o tom, že takýto holokaust sa páchal aj na tejto národnosti.
Konkrétny návrh, ktorý podávame na tejto schôdzi, hovorí o násilnom odsťahovaní a odvlečení a tento návrh sa bytostne dotýkal aj Rómov, kedy títo ľudia a hlavne Rómovia boli počas tejto legislatívy, boli alebo teda museli sa vysťahovať od nejakých štátnych ciest. A toto bola predzvesť alebo teda vytvorenie osád, ktoré poznáme dodnes. Ľudia sa museli, museli vysťahovať zo svojich príbytkov, zo svojich domovov a sťahovali sa častokrát na nejaké miesta či k lesu, či k nejakej vode, aby našli nejaký zdroj obživy. Báli sa totiž, ak by boli na očiach esesákom a gardistom, že by jednoducho boli odvlečení a vystavení smrti.
Ja si dovolím teraz prečítať aj jeden príbeh dvoch katolíčok.
Medzi obeťami holokaustu boli aj Katarína a Česlava, matka a dcéra, rímske katolíčky. Česlava sa narodila 15. augusta 1928 v obci Volka Zlojecká v regióne Zamoč. Dievčatko prišlo do Osvienčimu 13. decembra 1942. Deportovaná bola aj jeho matka Kateřina, ktorá dostala identifikačné číslo 26946. Kateřina 18. februára 1943 v tábore zahynula. O pár týždňov neskôr zomrela aj Česlava.
Podľa svedectva Wilhelma Brasseho, známeho portrétistu z Osvienčimu, bolo dievča pred fotografovaním zbité jedným zo strážcov. Brasse tvrdí, že nerozumelo pokynom nemeckej dozorkyne. Česlava má na fotografiách rozbité pery. Bola tak mladá a tak vystrašená, dievča nechápalo, prečo sem prišlo a nemohlo pochopiť, čo mu hovoria, povedal Brasse. Dozorkyňa vzala palicu a začala ju udierať do tváre. Tá Nemka si na nej vyliala zlosť. Bolo to také krásne mladé dievča, také nevinné. Plakalo, ale nič nezmohlo, dodal. Dievča zomrelo 12. marca 1943, malo 14 rokov. Príčina smrti Česlavy nie je známa. Pravdepodobne však ochorela alebo zavraždená bola injekciou fenolu, napísal Martin Winston.
A toto sú príbehy nielen Židov, Rómov, homosexuálov, ale ako môžeme vidieť, aj katolíkov, ale aj Slovanov. Aj tí končili vo vyhladzovacích táboroch v Osvienčime. Častokrát sa aj ľudia, vyznávači činov druhej svetovej vojny opierajú o Boha. Častokrát sa opierajú a teda sa schovávajú v tomto prípade za Boha. Ja uznávam, si myslím, toho istého Boha, ale môj Boh by nikdy nedovolil takýmto spôsobom rozosievať nenávisť a ukazovať na niekoho, že je jednoducho druhoradý alebo druhotriedny.
V minulosti a počas druhej svetovej vojny si predstavitelia tohto režimu dovolili ukázať prstom na tých, ktorí sú nehodní toho času žiť. Či to boli Židia, či to boli Rómovia, či to boli homosexuáli, ale boli to aj Slovania a v tomto prípade to boli aj rímokatolíci. Môj Boh by nikdy nedovolil ukazovať prstom na niekoho, kto sa nevie brániť, na niekoho, kto nemôže zoči-voči hovoriť tým fašistom, že prestaňte, prosím vás, nerobte to. Lebo viem si predstaviť, že napríklad aj moji predkovia, ktorí stáli pred tými bránami plynových komôr, by ich prosili na kolenách. A v tom opačnom garde, ak by to bolo, tak by nikdy nedovolili, aby takto končili ľudia v plynových komorách zabití nejakým plynom.
V spoločnosti je naozaj veľká nenávisť. Politici rozosievajú tú nenávisť medzi ľudí a dnes je najjednoduchšie ukázať na to zlo takto personifikovanie a ukázať jednoducho na človeka, aby si vedeli predstaviť v tomto prípade, kto všetko môže za to zlo v našej krajine. A častokrát sa tak stáva, že politici vyznávajúci činy druhej svetovej vojny takto poukazujú práve na Rómov.
Opakujem ešte raz, je to ťažké naozaj takto stáť v tomto kostýme v pléne Národnej rady a hovoriť o činoch druhej svetovej vojny. Ľudia, ktorí vyznávajú činy druhej svetovej vojny a nevedia dodnes odsúdiť jasne holokaust a činy druhej svetovej vojny, tu dnes sú iba tak sporadicky a je ich tu naozaj málo.
Viete odsúdiť činy druhej svetovej vojny? Viete povedať, že holokaust bol? Viete povedať, že aj rómsky holokaust existoval? Porajmos. Požieranie? Toto je moja otázka smerom k nim.
Na budúcej schôdzi alebo až na tej ďalšej, a už to potom asi ani nevychádza, tak na budúcej schôdzi chceme podať návrh aj s kolegyňou Vaňovou o činoch iného režimu, komunistického režimu, ktorý takisto má svoje krivdy a svoje obete. A sú to ženy, ktoré podstúpili nezákonné sterilizácie. Ja dávam ponuku naozaj plénu Národnej rady aj ľuďom, na ktorých sa, s ktorými sa nezhodneme zrejme na niektorých témach, či vedia odsúdiť činy, v tomto prípade komunistického režimu, ale tam nechcem zakázať, budete mať k tomu príležitosť na budúcej schôdzi a verím tomu, že sa jednoducho vyfarbíte.
Ak by som bol v tom čase žijúci počas druhej svetovej vojny, zrejme by som dnes tu nestál. Nieže zrejme, ale určite by som tu dnes nestál. Som inej národnosti, som hrdým Rómom a vždy, kde môžem, tak to poviem. Áno, som hrdý Róm. A chcem, aby to zaznelo aj v pléne Národnej rady a historicky, aby aj plénum Národnej rady poznali, poznalo symbol druhej svetovej vojny. Možno aj toto pruhované pyžamo, dnes tu stojím v pruhovanom pyžame s hnedým znakom, ktorý určoval v koncentráku Rómov asociálov a naschvál tu nemám číslo, lebo dnes tu číslo nemusím mať. Dnes mám svoje meno. Tí ľudia, ktorí končili v tých koncentračných táboroch, tak ako som aj hovoril v tom príbehu, mali tu nejaké identifikačné číslo. To identifikačné číslo mali aj na ruke. A s tým číslom jednoducho aj zomreli. A v prípade Rómov je to obzvlášť príznačné, že tí ľudia dokonca nemali ani svoje meno. Vystupovali iba pod nejakým číslom. Toto sa dialo, samozrejme, aj počas komunistického režimu, kedy Rómovia boli nejakým spôsobom značkovaní.
A dnes, keď sa pýtame v čase súčasnosti, že prečo pri, pri sčítaní ľudí a obyvateľstva na Slovensku sa tak málo ľudí hlási k rómskej národnosti? Prečo? No preto, z týchto historických krívd a strachu. Aj dnes sa Rómovia, ktorí na prvý pohľad budú vyzerať a budú teda Rómami, sa budú báť priznať k tomu, že sú naozaj Rómami. A viete čo? Ja sa im ani nedivím. Po všetkých tých zločinoch a krivdách, či už druhej svetovej vojny, alebo aj komunistického režimu, sú oprávnene bojazliví a nechcú sa jednoducho priznávať k svojej národnosti.
Ja budem končiť a chcem ukončiť túto rozpravu možno tak symbolicky. Áno, dal som si dnes dobrovoľne tento kostým a zrejme po dnešnom rokovacom dni si ho budem môcť dať aj, aj dole. Ale chcem veriť a chcem sa dožiť doby, kde nebudeme musieť nosiť tieto pyžamá, a potom ak nebudeme ich chcieť nosiť a dobrovoľne si ich budeme môcť dať dole, tak sa bojím toho, že o tom budú rozhodovať iní. Budú rozhodovať o tom iní, či si ešte to pyžamo budeme môcť dať dole, alebo nie.
Veľmi pekne ďakujem. (Potlesk.)

Na vaše vystúpenie, pán poslanec, sú tri faktické poznámky. Štyri. Uzatváram možnosť s faktickými poznámkami sa prihlásiť.
Pani poslankyňa Pleštinská ako prvá.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Som jednou zo štyroch navrhovateľov tohto návrhu zákona. Pred sedemdesiatimi rokmi 30. apríla 1946 vypravili z Bratislavy prvý transport Nemcov. V rámci princípu kolektívnej viny po druhej svetovej vojne sa začalo ich vysídľovanie z územia Slovenska zbaviť Slovensko Nemcov, Maďarov, Rómov bolo hlavnou témou spoločensko-politických rokovaní po skončení druhej svetovej vojny. Dňa 21. marca 1946 bola vydaná smernica k organizovanému odsunu Nemcov zo Slovenska a prvý transport z Bratislavy bol vypravený 30. apríla 1946. Do konca októbra 1946 odišlo zo Slovenska 42 450 osôb.
Naša obec Chmeľnica v okrese Stará Ľubovňa sa zachránila, lebo veľká časť obyvateľov sa utekaním zachránila pred vysídlením. Museli utekať, aby zostali. Boli medzi nimi aj takí, ktorí boli vysídlení do Nemecka a 42 občanov bolo v ruských gulagoch.
Myslím aj na svojho otca, ktorý bez ospravedlnenia a nikdy nikto mu nepovedal jediné slovo ´prepáč´, bol odsúdený nevinne na 25 rokov v ruských gulagoch, v ktorých strávil desať rokov. Celý život žil v traume, ťažké noci, fascinujúce v jeho knihe je návrat domov po desiatich rokoch, keď ho rodičia nečakali, lebo celých desať rokov nemali o ňom žiadnu správu, či žije. Verím, že aspoň po smrti týmto pamätným dňom mu povieme spoločne prepáč.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pani spravodajkyňa Kozelová s faktickou poznámkou.