90. schôdza

Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som aspoň stručne podporil vládny návrh na vyslanie príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky do vojenskej asistenčnej misie Európskej únie pre Ukrajinu na územie členských štátov Európskej únie a na vyslovenie súhlasu s prípravou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky určených na plnenie úloh vojenskej asistenčnej misie Európskej únie pre Ukrajinu.
Považujem za dôležité, aby Národná rada nielen hlasovaním dala najavo, čo si v tejto veci myslí, ale aby aj v rozprave zazneli argumenty, z ktorých bude zrejmé, že jasná väčšina tohto pléna podporuje politiku vlády zameranú na podporu Ukrajiny, ktorá je obeťou brutálnej a nevyprovokovanej agresie zo strany svojho suseda, Putinovho Ruska.
Nie je pravda, že táto vojna sa nás netýka, alebo by sa nás nemala týkať, ako sa nám to pokúšal nahovoriť predrečník pán poslanec Mizík. Táto vojna sa nás bytostne týka. Rusko ohrozuje nielen Ukrajinu, Rusko ohrozuje všetkých svojich susedov, Rusko ohrozuje celú Európu, všetky demokratické a slobodomilovné krajiny vo svojom okolí vrátane Slovenskej republiky. Rusko je hrozbou aj pre Slovenskú republiku, a to, že na politickej scéne existuje, alebo existoval v minulosti konsenzus v otázkach zahraničnopolitického a bezpečnostného smerovania je len a len dobre. To, že na politickej scéne je zhoda v tom, že Slovenská republika má byť členom Severoatlantickej aliancie, má byť členom Európskej únie, má spolupracovať s inými demokratickými krajinami aj na poli obrany, že má budovať a posilňovať transatlantické väzby a má podporovať demokratické a slobodomilovné krajiny, ako je dnes napríklad Ukrajina, je len a len dobre.
Bohužiaľ, to už neplatí, pretože vstupom fašistov do slovenského parlamentu v roku 2016 ten konsenzus skončil. Dlho sa vytváral a mohli sme mať niekedy pochybnosť, nakoľko je úprimne myslený zo strany niektorých politikov, ale prinajmenšom, prinajmenšom v deklaratívnej forme a vo forme reálnych skutkov aj na poli zahraničnej politiky ten konsenzus existoval. Dnes je, žiaľ, konsenzus v otázke zahraničnej politiky a zahraničnopolitického smerovania, lebo konsenzus v otázke zahraničnej politiky neznamená, že nemôžme mať na jednotlivosti rôzne názory, ale že sa zhodujeme v tom zásadnom, že Slovensko patrí na Západ, alebo v takej zásadnej otázke, akože Slovensko má stáť na strane napadnutej Ukrajiny. Dnes už ten konsenzus nespochybňujú iba jedni a druhí fašisti, dnes ho spochybňuje aj strana SMER – sociálna demokracia, ktorá podľa preferencií je najsilnejšou stranou, a teda má potenciál vyhrať budúce voľby, a bolo by nebezpečné, ak by sa to premietlo do zmeny zahranično-politického smerovania Slovenskej republiky, keby to ovplyvnilo našu podporu pre Ukrajinu, lebo tie veci, ktoré tu pán poslanec Mizík vymenoval, ja ich tiež vnímam, ale dávam im úplne opačné znamienko ako on.
Je dobré, že Slovenská republika podporuje Ukrajinu, je dobré a správne, že Slovenská republika sa koordinuje v pomoci Ukrajine s inými demokratickými, slobodnými krajiny. Je dobré, že Slovenská republika má štandardnú obrannú zmluvu so Spojenými štátmi americkými, ktoré nijako nenarúša, ktorá nijako nenarúša našu suverenitu, zvrchovanosť a nezávislosť, práve naopak, môže ju posilniť, môže byť garantom alebo môže zvýšiť našu bezpečnosť. A je dobré, že Slovenská republika pomáha Ukrajine dodávkami zbraní a dodávkami vojenského materiálu, rozhodne by v tom mala pokračovať. Zatiaľ to nijakú ujmu na obranyschopnosti Slovenskej republiky nespôsobilo, naopak vďaka tomu sa dostávame aj k modernejším zbraňovým systémom a myslím si, že aj napriek tomu, že ak sa už, ak sa už vyčerpajú tie zbrane, ktoré sme im dodávali, s ktorými ukrajinská armáda vie aj bez ďalšieho zacvičovania narábať, tak naša vojenská pomoc by nemala ustať.
Rovnako je správne a dobré, že Slovenská republika poskytla podporu a pomoc ľuďom, ktorí utekali pred vojenskou agresiou, ktorí sem prišli ako odídenci, ktorí museli utiecť pred vojnou, poskytli sme im priestor a tí, čo tu ostali, tí, čo tu ostanú sú prínosom pre Slovensko, sú prínosom pre slovenskú ekonomiku, sú prínosom pre slovenskú spoločnosť, a tak by sme k nim mali aj pristupovať. Vojna, ktorá sa už viac ako rok v tej tvrdej fáze, v tej naplno fáze a už vlastne deväť rokov odohráva na Ukrajine, lebo vojna nezačala v roku 2022, vojna začala v roku 2014 anexiou Krymu a ruskou agresiou na Donbase, ktorá sa vydávala za akúsi občiansku vojnu alebo občianske nepokoje na Ukrajine, tak táto vojna nie je žiadnou zástupnou vojnou medzi Spojenými štátmi a Ruskom, ako sa nám to dezinformátori pokúšajú nahovoriť. Je to agresívna vojna Ruskej federácie proti slobodnej, nezávislej a demokratickej Ukrajine. Je to vojna, ktorá nebola ničím a nikým vyprovokovaná. Nikým okrem mocenských ambícií režimu Vladimíra Putina. A ak máme hovoriť o cudzím bagandžiach, ako tu, a teraz sa už naposledy vraciam k pánovi poslancovi Mizíkovi, tak nie sú to, nie sú problémom žiadne americké cudzie bagandže na území Slovenskej republiky a nebudú problémom ani bagandže ukrajinských vojakov, ktorí sa na území Slovenska alebo na území iných členských štátov budú učiť, ako bojovať, ako chrániť svoju vlasť pred agresorom. Jediné bagandže, ktoré sú problémom, sú bagandže ruských vojakov na území Ukrajiny. Preto dúfam, že bez problémov tento návrh získa podporu väčšiny, potrebnej väčšiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, aj vám pán Dostál. Takže keď Rusko ohrozuje všetkých, prečo je skoro totálne obkľúčené spolkom NATO? Niekedy keď ste bol v SZM za totality, Európa bola rovnomerne rozdelená, sily boli vyrovnané. Východ, Západ, kapitalizmus, socializmus. Vtedy ste nosil červenú kravatu, teraz nosíte občas kravatu NATO. A kedy začala vojna? Vojna začala Majdanom, ktorý bol vopred pripravený. A ešte raz vám poviem to, čo som vám už raz povedal, mám jeden veľký sen, vidieť Dostála plnou lopatkou v plnej poľnej kopať okop pre stojaceho strelca. Ďakujem.

Pán poslanec Mizík, pozrite sa niekedy na tú mapu, Rusko nie je obkľúčené Severoatlantickou alianciou. Skúste sa, skúste sa niekedy, niekedy pozrieť. Rusko malo pomerne úzku hranicu s členskými krajinami Severoatlantickej aliancie. Tá hranica sa teraz trochu predĺžila vďaka tomu, že v dôsledku tejto úspešnej špeciálnej vojenskej operácie si aj dlhodobo neutrálne Fínsko uvedomilo, že Rusko je preňho hrozbou a že Rusko je preňho hrozbou a že lepšie bude tej hrozbe čeliť tak, že sa stane súčasťou Severoatlantickej aliancie. Nuž, predĺžila sa hranica a aj to údajné obkľúčenie Ruska Severoatlantickou alianciou. Ale nie je to, opakujem, nie je to žiadne obkľúčenie.
A povedali ste, že jak to kedysi pekne v rovnováhe, že mali sme Západ, Východ, socializmus, kapitalizmus. No a prečo sa to zmenilo? Veď krajiny, v ktorých boli totalitné režimy, krajiny, ktoré boli pod, použijem vašu terminológiu, bagandžou sovietskeho vojaka, museli byť súčasťou výchovného bloku, museli byť súčasťou Varšavskej zmluvy. A keď získali možnosť slobodne rozhodovať, keď ľudia rozhodujú o svojich krajinách v demokratických voľbách, tak jedna po druhej sa tie krajiny rozhodli, že chcú patriť nie pod Moskvu, ale chcú byť súčasťou slobodného západného sveta, ktorý reprezentujú Európska únia a Severoatlantická aliancia. Nám sem nevpadli americké tanky, aby nás prinútili stať sa členom NATO. My sme sa tak slobodne rozhodli.

Vážený pán minister, pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, budem už druhý opozičný poslanec po sebe, ktorý vystúpi na podporu tohto návrhu z dielne pána ministra obrany. Nie preto, ako sa tu pokúšali naznačiť niektorí predrečníci po ľavej strany, že je tu nejaké spiknutie, ale pretože všetkým súdnym ľuďom je zrejmé a jasné po prvé, že tým, ktorým leží bezpečnosť Slovenska na srdci, sú pri srdci, sú za naše členstvo v Európskej únii a v aliancii, lebo vďaka členstvu k týmto spolkom je Slovensko bezpečnejšie a viac prosperujúce, a že tieto spolky, po druhé, by neznamenali nič, keby sme si v rámci nich nepomáhali. A tak ako je Ukrajina obeťou ničím nevyprovokovanej ruskej agresie, tak my by sme takisto dúfali, že v prípade rovnako podobnej nevyprovokovanej agresie by prišli iní ľudia nám na pomoc je nielen ľudské, ale z hľadiska bezpečnosti Slovenska absolútne na mieste a správne že konáme tak, ako konáme.
Pán poslanec Dostál, môj predrečník, zhrnul pekne dôvody, prečo je táto pomoc v bezpečnostnom záujme Slovenska. Ja ich nebudem opakovať. Odzneli tu elegantne. Predstava, že v prípade, že Ukrajinu hodíme takpovediac cez palubu a ponecháme napospas ruskému agresorovi, že tým sa tento konflikt pre nás skončí a viac sa nás nebudú týkať, je v lepšom prípade úsmevná, v inom tragicky pomýlená. Pretože, samozrejme, takto by sa to neskočilo, v tom najlepšom prípade by sme mali ruské vojská priamo na naše hranici so všetkým tým, čo s tým súvisí, boli by sme nárazníkovou zónou aj s tým súvisiacimi výdavkami na obranu. Bola by to pre prosperitu Slovenska, pretože by sa aj investori vyľakali, skutočne jedna z najhorších možných správ. Ale opäť, pán poslanec Dostál už pekne zhrnul tento bod.
Chcem sa dotknúť niečoho iného. Chcem sa dotknúť toho, čo by znamenalo odopretie vojenskej pomoci nielen vo forme techniky, ale aj vo forme toho výcviku, ako ju navrhol pán minister obrany. Čo by to, to odopretie znamenalo pre Ukrajinu. Lebo počúvame tu občas z týchto, od pánov z tejto ľavej strany v sále, že alternatívou súčasnej pomoci, či vojenskej, či vo forme výcviku, je, že by vlastne vypukol mier. Že my vlastne môžme za to, že táto vojna vôbec pokračuje. Lebo jediné, čo stačí, je vypnúť ten kohútiť, prestať pomáhať, opäť, či vojensky, či výcvikom, či materiálne a všetko sa na dobre obráti. Nuž, páni, netuším, odkiaľ vo vás pramení tento optimizmus. Vladimír Putin mal milión príležitostí túto agresiu zastaviť. Mal tú možnosť vôbec neurobiť a dnes by boli nažive desaťtisíce ľudí, ktorí zomreli len a len preto, že si zmyslel, že prinavráti Sovietskemu zväzu jeho dávno zašlú lesk a slávu. Mal tú možnosť prehodnotiť potom čo jeho pôvodné plánu pre okupácie celej Ukrajiny neuspeli, potom čo sa jeho vojská s chvostom medzi nohami museli stiahnuť od tej plánovanej invázie, alebo z plánovanej invázie samotného Kyjeva. Mal možnosť za týchto okolností požiadať o mier a za nejakých, pre neho dôstojných okolností tento konflikt ukončil.
Čo urobil? Nariadil jednu veľkú vlnu mobilizácie, ktorá zjavne neskončila, prebieha naďalej potichu a pripravuje sa podľa všetkého ešte ďalšia. Ten náš postoj voči Západu len pritvrdil, už tu nehovorí o nejakej agresii voči, ako to on nazýva falošne, fašistickému režimu v Ukrajine. Dnes už hovorí, že je v konflikte s nami všetkými.
Páni, tento človek nám všetkými spôsobmi naznačuje, že v momente, keď my Ukrajine tu vojenskú pomoc odoprieme, nevypukne mier, ako hovoríte. Stane sa presný opak. Poďakuje sa, poďakuje sa vám a iným, ktorí mu na Slovensku a v iných krajinách pomáhate a v tom momente, kedy tú pomoc odopriete, Ukrajina, ktorá je obeťou ničím nevyprovokovanej agresie, sa stane, na tom bude zásadne horšie, preto lebo tento konflikt sa rozšíri aj do časti Ukrajiny, kde ešte dnes nie je. Zomrú ďalšie desaťtisíce ľudí, ktorí dnes sú na žive vďaka tomu, že Ukrajine pomáhame a že sme otočili ten progres ruských vojsk, a milióny ďalších ľudí budú prinútení z Ukrajiny odísť, áno, aj k nám na Slovensko. A mňa len šokuje, páni, ako tu sedíte, že vaša ľudskosť sa končí hranicami Slovenska. Že keď sa bavíte o krajinách, ktoré ležia kilometre alebo pol odtiaľto, už sa o nich a o ľuďom nich bavíte ako, nechcem použiť vaše výrazy, ale popíšem to ako podprahovo rasistickými spôsobmi, ako odzneli pred zhruba 15 minútami od pána poslanca Mizíka.
Pre mňa je šokujúce už len čisto z ľudského hľadiska, ako ľahostajne pristupujete k tomu utrpeniu desaťtisícov, státisícov Ukrajincov, ktorí boli buď zranení, vyhnaní z domovov, alebo už prišli o životy opäť s ničím, z dôvodov, s ktorými, za ktoré absolútne nemôžu. Každému, kto má v seba len trošku ľudskosti je jasné, opäť, že to neľudské, to amorálne, to neetické v tejto vojne by bolo odoprieť Ukrajine tú pomoc, ktorú si zaslúži, bolo by to nesprávne nielen pre bezpečnosť Slovenska, ale bolo by to hlavne ľudsky pre mňa absolútne neprijateľné. A je šokujúce, že je tu partia ľudí, pre ktorých je takýto, toto mentálne nastavenie úplne v pohode.
Než sa rozlúčim chcem položiť pánu ministrovi jednu otázku. Nemusíš na ňu odpovedať, pán minister, a môžme si to ponechať na iný formát, napríklad hodinu otázok. Ale nechcem, aby sme sa tu o Ukrajine bavili len ako o recipientovi niekoho, kto potrebuje našu pomoc. On ju skutočne reálne potrebuje, preto som na ňu. Ale faktom tiež je, v tomto bode budeš zrejme súhlasiť, že aj vďaka tej ruskej agresii sú dnes ukrajinské vojská jedny z najzocelenejších v Európe. Majú asi najčerstvejšie skúsenosti, bohužiaľ, ťažko vykúpené a ťažko získané s tým, ako sa postaviť ruskému agresorovi a ako v praxi odolávať, ako fungujú rôzne zbraňové systémy, ako fungujú rôzne taktiky. Moja jednoduchá otázka je v tom čase, ktorý ešte máte, tie voľby sú už za rohom a v tom čase, ktorý ešte máte, či sú plány, ak áno, aké na to, aby sme opäť Ukrajincov nielen cvičili, ale aby sme začali zároveň začali už aj absorbovať veci, ktoré sa oni naučili, ktoré my ešte nevieme. Lebo, chvalabohu, nemali sme ich trpkú skúsenosť s ruskou agresiou, nie na vlastnej koži. Čiže aké sú plánu, ak vôbec, na to, aby sme sa my začali učiť od nich, aby sme tie ťažko nadobudnuté skúsenosti, ktoré mali, potom zakomponovali aj do našich plánov, do našich dlhodobých plánov rozvoja rezortu. Pretože opäť, majú skúsenosti, ktoré nikdy nechceli mať, ktoré by najradšej nemali. Ale keď ich už majú, bolo by aj od nás hlúpe ich nevyužiť na posilnenie obrany Slovenska.
Vďaka.

Ďakujem za slovo.
Pán Valášek, spomenuli ste vo svojej rozprave slovo spolky. Áno, spolky pre bláznov volky. A poviem vám také tajemství, děsně tajný. Mám svoj vek už a vám poviem, mne sa nepáčilo členstvo ČSSR, Československej socialistickej republiky, teda aj Slovenskej socialistickej republiky vo Varšavskej zmluve. Tak ako sa mi nepáči členstvo Slovenskej republiky v NATO. Až keď ste hovorili o neľudskom postoji a o neľudskej vojne, tak neľudské vojny boli vojny tej krajiny, kde ste študovali. To sú vojny USA spolu s ďalšími majú na svedomí desaťkrát viac mŕtvych v Líbyi, Sýrii a Iraku. A teraz majú zálusk ešte aj na Irán. A to keď hovorím toto, to sa musíte až veľmi začudovať, pretože dobre poznáte môj postoj ku moslimom a k týmto krajinám. Ale oni ich zničili, vôbec toto nemuseli byť, čo je tuná, ani imigrácia z týchto krajín, nič tu nemuselo byť v Európe, mohli sme si spokojne žiť. A to má na svedomí tá vaša milovaná krajina.

Pán Valášek, u vás v tom pokryteckom progresívnom narkomanskom Slovensku je nástrojom politického zápasu tá najabsurdnejšia cynická lož, pretože ak mne vy budete hovoriť, že mne nezáleží na utrpení Ukrajincov, tak ste úbožiak, úbožiak. A nie preto, že vám tu teraz budem hovoriť tie príbehy, jak som behal s ukrajinskými deťmi po pohotovostiach, keď ku mne prišli a poskytol som im ubytovanie, lebo to vás nemusí ani zaujímať, pretože úbožiak ako vy bude naďalej verejne rozprávať svoje blbosti a klamstvá. Ale zaujíma ma niečo úplne iné. Aká je alternatíva.
Čo keď ten Putin neprestane? Čo keď tá vojna bude takto trvať ďalej? Koľko tých Ukrajincov potrebujete vidieť mŕtvych? Koľko tých Rusov potrebujete vidieť mŕtvych? To sú otázky, na ktoré vy ale neodpovedáte. Aká je alternatíva alebo aký je plán B oproti posielaniu nekonečného množstva zbraní a viere, zvláštnej forme viery v porážku jadrovej veľmoci? Mňa sa to normálne týka, zaujíma ma to. Pretože každý jeden človek na Slovensku chce poznať tieto odpovede, ale vy žiadne nedávate.
Je to úplne rovnaké, ako keď som sa Hegera spýtal na výbore pre európske záležitosti, aká je alternatíva k tomu desaťbodovému plánu prezidentka Zelenského, ku ktorému sa Slovenská republika zaväzuje. To znamená k dobytiu Krymu, fyzicky vojenskému dobytiu Krymu a dobytiu Luhanska a Donecka. Čo keď to nevyjde? Koľko Ukrajincov pre tento cieľ dobytia Krymu ste ochotní obetovať? Koľko Ukrajincov obetujete pre dobytie Donecka a Luhanska? To sú logické otázky. Lebo ak tvrdíte, že vám ide o ukrajinské ženy, deti a civilistov, tak ja sa pýtam, či predsa len nie je pre ich životy lepšie začať aspoň nejaké rokovania. Uvidíme, aké výsledky budú, ale aspoň niečo. Lebo o tomto sa tu vôbec nebaví. Vy neustále hovoríte zbrane, zbrane, vojna, výcvik, tréning. Super. Ale aké je alternatíva plán B? Koľko 15, 20 rokov sa budeme vraždiť?

Ďakujem za slovo, pán podpredseda.
Pán Valášek, ja len fakt z tej vašej rozpravy, čo ste mali, pretože vy stále niekoho označujete za fašistov, ale veď vy ste sám fašista. Pretože ak niekto podporuje bojové skupiny, ktoré sú priamo neonacistické ako je batalión Azov, kde jednoznačne je možné povedať, že to je nacistický prápor, tak vy ho podporujete a nás označujete za fašistov. Nám je ľúto každej jednej obete, či je tá obeť na ukrajinskej strane alebo je na strane ruskej, alebo je na stane irackej, líbyjskej, alebo vietnamskej. Hovorili ste o rasistických útokoch alebo nejakých výrokoch tuto pána poslanca, ale Irak vám nevadí. Lebo je to ďaleko, to sa nás netýka. Ale váš priamy nadriadený z USA, keď tam vyvraždí celé, celé mestá, to je v poriadku, lebo je to ďaleko, rasistické to nie je, lebo to urobili vaši. Spýtajte sa niekoho, kto bol vo Vietnamskej vojne, ako tam trpeli deti, keď vaši Američania, vaši spojenci tam púšťali napalm a boli zhorené, zhorené obete po uliciach. Ako, ako trpeli ľudia v Sýrii, keď tam americká demokracia vstupovala. Ľudia boli po uliciach mŕtvi, ja som sa bavil priamo so Sýrčanmi, bavil som sa aj s Vietnamcami a bavil som sa s ľuďmi z Líbye. A tak ďaleko nebola ani Juhoslávia, pár kilometrov je to. To vám tiež nevadilo. Keď bez požehnania si tam Amerika robila čo chcela. To vám nevadí, to je v poriadku. Všetci sú fašisti, všetci sú extrémisti, ale vy keď robíte takéto činy napriamo, to je všetko v poriadku. To je tá vaša demokracia.

Vďaka, pán podpredseda alebo pán predsedajúci.
Ja nebudem reagovať na, na tie osobné urážky a iné veci, ktoré tu šíria páni tentokrát po mojej pravici, myslím si, že, že urážok a invektív potrebuje Slovensko asi ako hrdzavým klincom do oka. O ich výrokoch a o spôsobe, akým komunikujú a vedú politiky si urobí každý súdny človek záver sám.
Ale veľmi rád odpoviem na otázku pána poslanca Mazureka o tom, že aké sú alternatívy ďalšiemu vývoju na Ukrajine. Viete, vy tu podsúvate, pán poslanec, a povedal som to úplne jasne v tom, tu vo vystúpení v rozprave, že v prípade, že stačí odrezať pomoc Ukrajine materiálnu a inú a vypukne tu mier, už som presne popísal, prečo je to nezmysel a prečo sa stane presný opak. Dnes nemáme na výber medzi krátkou vojnou, ktorá sa ukončí odopretím pomoci, a dlhou vojnou. Dnes máme na výber de facto len medzi kapituláciou alebo totálnou porážkou Ukrajiny, medzi tým všetkým, s tým všetkým, čo s tým súvisí, aj s tým strašným dopadom na bezpečnosť Slovenska, alebo trpezlivou ďalšou pomocou Ukrajine a každý súdny človek, samozrejme, podporuje tú druhú alternatívu s výnimkou skutočne asi vás štyroch, ako tam sedíte.
A na tie otázky, ktoré tu podsúvate, že, že do koľkých, koľko Ukrajincov sme ešte ochotní obetovať, pripomínam len že, že 85 % Ukrajincov podľa posledného prieskumu si praje pokračovať v tomto konflikte a sú to oni, ktorí bránia svoju republiku, sú to oni, ktorí sú obeťou nevinnej agresie a ja na nich, aby túto, aby sa v tejto dôležitej otázke rozhodli, ako chcú napredovať. Pokiaľ mi nechcete povedať, že tuto pán minister Jaro Naď manažuje a riadi a rozkazuje tomuto 44-miliónovému národu, tak potom je úplne samozrejmé, že, že v tomto konflikte sa budú brániť, pokiaľ tam tú vôľu majú a oni ju majú a chvalabohu za ňu.

Vážené dámy, vážení páni, vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, vzhľadom na to, že pán poslanec Dostál aj pán poslanec Valášek povedal veľa z toho, čo som mala na jazyku, budem sa venovať, bohužiaľ, pán Mizík odchádza, ale chcem povedať jednu vec, že bavili sme sa, bavili sme sa tu o rôznych bagandžiach, ja si spomínam teda na tie, ktoré prišli v ´68. To boli ruské bagandže konkrétne a ostali tu dlho, dlho, niekoľko desaťročí, keby ste potrebovali vedieť, koľko ich bolo, bolo ich 145-tisíc, celé tie roky sme ich tu živili, stavali sme im sídliská a keď odchádzali, vyprevádzali sme ich s úsmevom na perách, tak nikto nepovedal z vás ani slovo. Na ich obranu, keďže ich neustále bránite. 145-tisíc. Okrem toho, čo nám zanechali, to znamená bordel jak v tanku, lebo tá environmentálna záťaž, ktorú nám zanechali vo svojich kasárňach, tá, tú ešte desaťročia budeme odpratávať, aby ste boli v obraze, a bude nás stáť ešte niekoľko miliónov, tak to vám neprekáža. Ale toto vám prekáža. Ja naozaj sa pýtam, že prečo je to tak.
Bavili sme sa, bavili ste sa, teda vy konkrétne, a pán Mizík zase odišiel, bavili ste sa o tom, že Slovan napadá Slovana, no tak ako neviem si predstaviť, čo by ste tu vyvádzali, keby to boli Ugrofíni, ale to, že Slovan napadol Slovana, ja sa pýtam, prečo ten Slovan napadol toho Slovana? To, tomu nerozumiem. Prečo to urobil? O tom, kto je agresor, sa už snáď nemusíme baviť naozaj, lebo vieme, kto ku komu prišiel do baráku, a že to bol Rus, ktorý prišiel do baráku Ukrajincovi, to už snáď je jasné, to tiež vynechajme. Bavme sa o tom napríklad, koľko Ukrajincov stihol Rus odniesť z územia Ukrajiny. Sám Rus uvádza 744-tisíc. 744-tisíc deportovaných Ukrajincov na územie Ruska. Bavme sa o tých deťoch, o ktorých tu už bola reč. Tých detí unesených do Ruska je cez 300-tisíc, všetky, všetky fasujú ruské občianstvo, zo všetkých vyrábajú Rusov, pretože už nemajú dosť vlastných detí. Potrebujú nových vojakov, jednoducho to tak je. Však zas si nezakrývajme oči.
Stále sa tu ohradzujete, ohradzujete, ohradzuje voči niečomu, no však tak sa zbaľte, choďte tam, pozrite sa, ako to tam reálne je, reálne je. Ja sľubujem, že keď odídem z tohto parlamentu, tak založím cestovnú kanceláriu Donbas, vezmem vás, kľudne poďte so mnou, ja sa nebojím, svoje som si užila, užila som si aj nejaké šahidy, aj nejaké kinžaly, fajn to bolo v tých krytoch, čo vám budem hovoriť.
Na druhej strane musím vám povedať, že nebojím sa ani ísť do Moskvy, takže som požiadala o prijatie v Moskve, idem sa naozaj do Moskvy, aby som počula aj druhú stranu, aby som videla tú druhú stranu mince, pán poslanec Mizík, idem sa spýtať do Moskvy na tie deti, čo sa s nimi deje, akým spôsobom sa adoptujú. Takže naozaj nemám strach napriek tomu, že mi to ani naše bezpečnostné zložky neodporúčajú. Čakám, aké bude, aké bude vyjadrenie ruskej strany, či s tým súhlasiť budú a skutočne tam pôjdem.
Takže keď sa bavíme o deťoch, bola tu pani podpredsedníčka Olena Kondraťuk, ktorá vystúpila dokonca v tomto parlamente a hovorila, že nijak inak nedokážu svoje deti ubrániť, iba zbraňami. A iba vycvičenými vojakmi. Ak ich budeme cvičiť my, bude to super. Ak ich bude cvičiť NATO, bude to super, pretože ak im dodávame naozaj nové zbrane, na tie nové zbrane musia byť pripravení. Zatiaľ sme im dodali iba šrot, ktorý u nás by už, by sme už my nijak nedokázali využívať, ale oni si ho dokázali opraviť a dokážu s nimi bojovať a brániť, brániť svoju krajinu.
Treba si uvedomiť, že hneď za hranicou Ukrajiny je Slovensko. Treba si uvedomiť, že je to naše nárazníkové pásmo Gazy, neviem, či to takto nazvať, ale je to náš vankúš pred agresiou, ktorá môže pokojne postupovať ďalej, o plánoch na obsadenie Moldavska, v zásade aj Poľska sme tu už počuli.
Čiže ja rozhodne tento návrh podporím a ja si myslím, že každý, kto má hlavu na krku a zdravý rozum, nemôže urobiť inak. Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Tak, pani Kozelová, tak veru, bohužiaľ, som neodišiel, ako ste hovorili, len tu vedľa som vás počúval, a vzorne som vás počúval, ale pripomeniem vám sovietskych vojakov, ktorých ste spomínali. V ´68 roku, keď tu prišli a potom tu nechali ten bordel, ktorý ste spomínali, kto bol na čele Sovietskeho zväzu? Brežnev, Ukrajinec. Skoro celé velenie sovietskeho, sovietskej armády boli Ukrajinci. Skoro celý Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu boli Ukrajinci. Takže som vám trošku pripomenul, však si to určite pamätáte ako ja. (Reakcie z pléna.)