90. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za odpoveď. Ja by som sa chcel spýtať, či aj máme nejaký prehľad, neviem, či to vy budete vedieť, možno pán minister školstva, keby tu bol, tak by to vedel, že akú máme tú kapacitu, koľko vieme teda zobrať tých ukrajinských detí do našich škôl. Myslím reálnu, lebo ste povedali, že v okolí veľkých miest je to veľký problém, teda väčší problém. V okolí tých menších miest a obcí, tam sa to dá, ale teda, že či vieme, aká je tá kapacita.
Ďakujem.

Bohužiaľ, tento údaj tu nie je. Je tu ten údaj, že tu je 10 500 detí, teda, a žiakov sa zúčastňuje školského procesu a máme voľné, voľné miesta na prijímanie žiakov z Ukrajiny. Jediný, teda výnimka je okolie veľkých miest, najmä Bratislavský kraj, žiadne konkrétnejšie údaje tuná, bohužiaľ, ďalej nie sú uvedené. Viem, že o tom bola debata aj na vláde a tak tento problém určite pán minister školstva mal na zreteli a bol, bol riešený, hovorím, bola o tom debata aj na vláde a o tom, ako, aby na budúci školský rok boli tie možnosti zabezpečené, ale detaily, bohužiaľ, si nepamätám a neovládam.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážená pani poslankyňa, vážený pán poslanec, ďakujem teda za otázku v mene kolegu.
Ministerstvo školstva každoročne určuje násobok piatich percent žiakov z daného populačného ročníka a pre každý samosprávny kraj určuje najvyšší počet žiakov prvého ročníka gymnázií s osemročným vzdelávacím programom. Pre školský rok 2023/2024 ministerstvo rozpísalo pre 104 gymnázií na Slovensku presne 2 634 miest. Z týchto gymnázií sú štyri, ktoré majú iba osemročný vzdelávací program, zvyšných 100 gymnázií má okrem osemročného vzdelávania programu, teda vzdelávacieho programu zaradený v sieti aj štvorročný program, alebo štvorročný a aj päťročný bilingválny program. Útlmom osemročného vzdelávacieho programu teda nedochádza k zrušeniu gymnázií, dochádza iba k zmene prístupu ku vzdelávaniu.
V Gymnáziu v Tvrdošíne k 15. septembru ´22 študovalo 181 žiakov, z toho 59 žiakov v štvorročnom programe, priemerne 14,75 žiaka v jednej triede a 122 žiakov v osemročnom programe, priemerne 15,25 žiaka v jednej triede. Práve pri gymnáziách s takýmito nízkymi počtami žiakov v triedach navrhujeme zmenu, útlm osemročných programov, ktorých dôsledkom bude vyšší počet žiakov v štvorročných programoch. Zmena bude zároveň podporovať aj individuálne vzdelávacie potreby žiakov, ktoré je možné napĺňať aj v triedach základných škôl a tiež rozvoj kľúčových kompetencií pre 21. storočie. V triede s väčším rozptylom záujmov žiakov je možnosť vytvárať rôznorodejšie skupiny pre rozvoj tímovej spolupráce, rovesníckeho učenia a občiansku angažovanosť.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Áno, áno. Ďakujem za odpoveď, pán minister. Áno, máte pravdu, že počet žiakov v tomto gymnáziu, konkrétne aj v Tvrdošíne, ale týka sa to aj niektorých ďalších, bol nižší, ale čo mám informácie od pána riaditeľa, že je, v súčasnej dobe je väčší záujem o toto gymnázium a práve je to v období, keď osemročné má byť zrušené. Takže ak som to pochopil správne, tak pretransformuje sa iba na štvorročné, áno? A odkedy to má takto platiť? To mi asi nebudete vedieť zodpovedať.

Hirman, Karel, dočasne poverený minister hospodárstva SR
Tu to nie je napísané, ale asi pán minister vám upresní, alebo teda ďalší pán minister, ale z kontextu, dobre, nechcem hovoriť, nie je to tu napísané.

Kuriak, Milan, poslanec NR SR
Dobre, ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Páni ministri, milé kolegyne, kolegovia, viete veľmi dobre, mnohí ma poznáte, že tento bod mi je veľmi blízky, pretože som športovcom telom aj dušou a bojujeme o túto novelu a o tento zákon o troch hodinách telesnej výchovy doslova už nie niekoľko dní a týždňov a mesiacov, ale už to môžme rátať na roky. A začnem na začiatok asi takým malým príbehom.
Ja keď som išiel nastúpiť do prvej triedy základnej školy a prišiel som na ten školský dvor v prvý školský deň, tak som tam videl množstvo, množstvo detí, ktoré boli nastúpené v radoch, bol tam prvý rad, druhý, tretí, štrnásty, pätnásty, a až potom som vlastne zistil, že tých šestnásť radov znamená, že nás bolo šestnásť prvých tried. Ja som bol 1.N, za mnou bola ešte 1.O a 1.P, to znamená takmer 500 prvákov v jednej z bystrických škôl. Koľko si myslíte, že sme mali vtedy hodín telesnej výchovy? Boli tri. Boli tri hodiny telesnej výchovy a len 500 prvákov nás tam bolo v jednej škole. Si myslíte, že sme vždy mali voľnú telocvičňu každá jedna trieda? No nie. Keď sme ju nemali voľnú, išli sme von na škvarové ihrisko, v zime sa šli korčuľovať, v lete na dlhú prechádzku alebo vonku hrať futbal a volejbal. Ale tri hodiny telesnej výchovy sme mali aj v prvom ročníku, aj v druhom, aj v treťom, aj v siedmom, aj v ôsmom. A to isté potom aj na strednej škole. Týmto chcem len povedať a dať takú odpoveď neprajníkom alebo možno tým, ktorí sa vyhovárajú, že na to nemáme vytvorené dnes podmienky, že vtedy tie podmienky boli ešte horšie.
Dnes sme, alebo do dnešného dňa sme zrekonštruovali desiatky možno stovky tých telocviční, pribudli školské areály a tie podmienky sú oveľa lepšie teraz, keď sú dve hodiny telesnej výchovy, ako pred tými tridsiatimi, štyridsiatimi rokmi, keď boli tri hodiny telesnej výchovy. A nehovoriac o tom, že vtedy bolo žiakov v jednotlivých školách možno dva až trikrát viac, ako je teraz. A nie možno teda, ale, ale určite podľa dostupných štatistík. Takže argument ten, že nemáme na to vytvorené podmienky, je podľa mňa, keď budem slušný, úplne nezmyselný a myslím, že hovoria vtedy len tí, keď hľadáme spôsob, ako sa to nedá a nie, ako sa to dá. A toto je taký možno najlepší príklad a odpoveď na to všetko.
Druhý argument, ktorý sa často používa poslednú dobu, je ten, že na to nebudú školy pripravené, alebo že je to narýchlo. Tak tu sa musím aj ja zasmiať, lebo keď sme nastupovali do Národnej rady, doteraz si to pamätám, pred viac ako tromi rokmi, tak už vtedy moja prvá veta na výbore bola, že jeden z hlavných cieľov a čo si najviac želám, je to, aby sme zaviedli tri hodiny telesnej výchovy. Už pred dvomi rokmi výbor pre vzdelávanie, mládež a šport prijal uznesenie, kde sme zaviazali ministerstvo školstva, aby zmenil rámcový učebný plán tak, aby boli tri hodiny telesnej výchovy na základných a stredných školách. Pred dvomi rokmi. Pred rokom sme to zopakovali znovu a tu chcem pripomenúť, že nielen koaliční poslanci, ale aj všetci opoziční vo výbore to podporili. Nehovoriac o tom, že už v marci, alebo február, marec tohto roku sme tento zákon schválili v prvom čítaní. Takže tiež nejaký argument na to, že je to narýchlo, podľa mňa nie je správny a tiež nechcem, aby sme hľadali spôsob, ako sa to nedá, ale, ale to, ako sa to dá.
Áno, možno niektoré školy, niektorí učitelia budú mať s tým malý problém, ale to prináša asi každá jedna zmena. Že verím, že to naozaj všetci zvládnu, ja som sám hovoril s niekoľkými nielen učiteľmi, riaditeľmi škôl, telocvikármi a každý na konci toho rozhovoru povedal, že ak to treba niekedy urobiť, tak to treba urobiť teraz, lebo už to nespravíme nikdy.
A mňa vôbec mrzí, že tu prechádza takáto debata, že prichádza debata o tom, a polemika, či vôbec treba tri hodiny telesnej výchovy. Veď čo je viac ako život a zdravie našich detí? Pozrite sa, ako je to v okolitých krajinách. V Rakúsku od septembra budú namiesto troch hodín telesnej výchovy na základných školách päť. V Poľsku sú to štyri. V Maďarsku tiež päť. A my sa tu bavíme vôbec o tom, či je správne zaviesť tri hodiny telesnej výchovy? Prinavrátiť alebo akým spôsobom? My sme bola jediná krajina v Európskej únii, ktorá po roku 2007, kedy rezolúcia Európskeho parlamentu nariadila členským štátom, aby zaviedli minimálne tri hodiny telesnej výchovy, ktorá to spravila opačne, že sme od roku 2008 znížili z troch hodín na dve. Jediní v Európe. Hádam vám nemusím pripomínať, čo to znamená, že keď je väčší pohyb na školách, majú deti viac športového pohybu, že to má ne... neb.. že to má veľmi dobré výsledky aj na iné učebné plány a iné, iné, iné predmety v tých školách. A to nie je môj výmysel, to je štatistika, to sú vedecké výskumy, ktoré to dokazujú, že deti v školách a v krajinách, kde majú viac pohybu, tak majú lepšie študijné výsledky aj v ostatných predmetoch.
Tretím takým argumentom, ktorý sa tu, ktoré tu v pléne bolo, použitý, bol ten, že, aby sme si to zhrnuli, prvé teda tie podmienky, druhý ten čas a tretí, že niektoré školy nemajú prístup k tým telocvičniam. Áno, súhlasím, niektoré deti nemajú prístup k telocvičniam, je ich presne 12 % v rámci Slovenska a preto to riešime pozmeňujúcim návrhom spolu s predkladateľom, kde hovoríme, že tie školy, kde nemajú prístup k telocvični, tak tento zákon alebo táto novela bude mať odklad o dva roky od roku 2005. Čiže vychádzame v ústrety aj tým, ktorí naozaj na to podmienky nemajú. Aj keď si myslím, že ten, kto chce si nájsť podmienky, tak si ich nájde, lebo kto nemá voľnú telocvičňu alebo voľný vonkajší areál, tak môže ísť vonku, môže ísť s tými deťmi na prechádzku a dá sa to vyriešiť. Je to všetko o ľuďoch, o tých učiteľoch, o tých zriaďovateľoch a o samotných riaditeľoch.
Tu chcem povedať ešte dôležitú jednu vec a čo chcem poprosiť, vyzvať možno naozaj zriaďovateľov, riaditeľov škôl, učiteľov, aby keď sa budú zavádzať tri hodiny telesnej výchovy, aby neboli zavedené - každá jedna hodina v rôznych troch dňoch, ale aby to urobili tak, ako sme to mali my. To znamená, aby bola jedna dvojhodinovka plus ďalšia hodina. Prečo to hovorím? No jednoducho preto, že dvojhodinovkou dosiahneme to, že síce zvýšime len o 50 % počet telesnej výchovy hodín z dvoch na tri, ale keď spravíme dvojhodinovku, tak zdvojnásobíme, teda o 100 % zvýšime počet minút telesnej a športovej výchovy na tých školách. Jednoducho preto, že tam nebude prestoj, že tam nebude prestávka, že tam nebude čas na prezliekanie, že tam spojíme prestávku a vznikne nám takmer dvojhodinový čas, kedy môžu ísť deti von, kedy môžu ísť v zime na korčuľkoch, kedy môžu ísť, ja neviem, na dlhšiu prechádzku, keď nie je voľná telocvičňa, môžu ísť hrať vonku futbal, volejbal a každý podľa, samozrejme, svojich možností, na plaváreň napríklad, u nás v Banskej Bystrici často to využívajú.
A poviem jeden ešte pekný príklad. V zime napríklad sme boli, bola tiež spojená dvojhodinovka v jednej základnej škole a išli deti bežkovať, išli deti bežkovať okolo jazera a tí čo nemohli, tak sa korčuľovali. Takto si to predstavujem a takto sa to dá. Všetko je to len o ľuďoch. Tak prosím všetkých, nehľadajme spôsob naozaj, ako sa to nedá, ale ako sa to dá. A mňa veľmi mrzí, že tu vôbec musíme my predkladať poslanci takýto návrh o troch hodinách telesnej výchovy, pretože to si treba povedať na rovinu, dva alebo tri roky to ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu brzdilo a ich jednotliví predstavitelia, či to bol pán minister alebo štátny tajomník, alebo dokonca úradníci, ktorí tam sedeli a ktorí povedali, že len cez našu mŕtvolu schválime tri hodiny telesnej výchovy. Nie je toto choré, že tu ide jeden človek rozhodovať o tom, či budeme mať zdravšie deti? Veď nieže tento zákon nestojí štátny rozpočet ani jedno jediné euro, my vlastne prinesieme do štátneho rozpočtu peniaze tým, že budeme mať zdravšie deti. Veď pomôžeme celému zdravotníctvu. Vy to nechcete, tí, ktorí o tom pochybujete?
V prvom čítaní podporilo tento zákon 111 poslancov. Symbolicky tri jednotky ako tri hodiny a, samozrejme, s výnimkou kolegov z SaS, ktorí, ma veľmi mrzí, že tu nesedí teraz ani jeden, veľmi ma to mrzí. (Reakcia z pléna.) Bodaj by, bodaj by športovali, ako hovorí pán kolega. Ale myslím si, že to tak nie je. A to sú presne oni, ktorí sú typickým príkladom toho, ako každú jednu vec sa snažia zhodiť pod stôl, ktorá môže pomôcť a už neviem, čo môže byť dôležitejšie ako zdravie, zdravie našich detí. A tie nezmyselné argumenty, ktoré sme tu počúvali počas troch rokov, tak sme sa už nemohli na to pozerať a preto chcem poďakovať aj Karolovi, hlavnému spolupredkladateľovi spolu so mnou, že sme to museli zobrať do vlastných rúk a spraviť to ako poslanecký návrh. V dnešnej dobe pocovidovej sa ideme vôbec baviť a prehovárať niekoho, či je to potrebné? Čo sú všetci blbí v tých ostatných krajinách, keď majú štyri, päť hodín telesnej výchovy? A ja dúfam, že toto nebude posledné slovo, že v ďalších rokoch to nebudú tri, ale že to budú štyri, päť hodín telesnej výchovy a že sa to rozšíri aj na stredné školy, lebo to je veľmi podstatné. Nehovoriac o veľkej podpore všetkých, samozrejme, športových zväzov, športových osobností, Slovenského olympijského športového výboru. Ja som sám o tejto téme rozprával s viacerými prezidentami zväzov. Samozrejmé, že sú všetci nadšení. Ale nezabúdajme na tých, ktorých sa to hlavne týka, a to sú rodičia a deti. Takmer 90 % rodičov a detí chce minimálne tri hodiny telesnej výchovy. To vám tiež nestačí takýto argument? Pre 30 % detí je pohyb v škole počas vyučovania jediným ich športovým a telesným pohybom, jediným. Keď zavedieme tri hodiny, môžme prinavrátiť medziškolské súťaže. Veľmi dobre si všetci pamätáte, ktorí tu sedíte, keď ste chodili do základnej školy, tie turnaje medzi tými školami, či to bol volejbal, basketbal, alebo vybíjaná. Teraz sa to úplne stratilo. Ale prečo? No preto, že keď sú dve hodiny telesnej výchovy, štyridsaťpäť minút jedna hodina, z toho prezliekanie, možno tridsať, hovoríme o tridsiatich piatich minútach, tak sa to, samozrejme, spraviť nedá. A toto je tiež jedna z vecí, ktoré by bolo dobré obnoviť, súťaženie a samotný, samotný pohyb a zdravie.
Možno by sme sa o tejto téme ani nebavili, keby sme mali ministerstvo športu alebo ministerstvo športu a cestovného ruchu, tak ako je to v iných krajinách. My patríme medzi len tri-štyri krajiny v Európe, kde šport patrí pod školstvo alebo školstvo, vedu a výskum, kde ten šport je vždy na pokraji, na tretej, štvrtej koľaji, lebo športu, vedu, výsku... školstva, vedy, výskumu a športu. A to nemôže takto byť. Keď môžme mať samostatné ministerstvo kultúry, tak si myslím, že môžme mať aj samostatné ministerstvo športu a cestovného ruchu. Prečo? Jednoducho preto, že tam konečne môže byť niekto z vlády, ktorý príde na tú koaličnú radu alebo na vládu, buchne po tom stole a bude za ten šport bojovať. A nebudeme to musieť my tu poslanci predkladať tri hodiny telesnej výchovy, lebo tam bude niekto priamo na vláde, ktorý bude mať slovo. Nehovorím, samozrejme, o samotnom, o samotnej komunikácii so všetkými zväzmi. Všetci sú tomu naklonení. Nielen spomínaný Slovenský olympijský športový výbor, ale sami sme hovorili, či ja alebo predseda parlamentu Boris Kollár, keď sme boli na návšteve u nich. Aj s ostatnými, s ostatnými prezidentami. Ja osobne aj s Mirom Šatanom z hokejového zväzu, s Jánom Kováčikom z futbalového a s ďalšími. Vymenujem len napríklad futbal, volejbal, basketbal, hádzaná, kanoistika, biatlon, atletika. Všetci to, samozrejme, vítajú, nielen tri hodiny, ale aj samotné prípadné zavedenie ministerstva športu a cestovného ruchu, samozrejme až po prípadných ďalších voľbách a budem za to bojovať, aj naše hnutie určite, ak nám dajú ľudia dôveru, tak určite podporíme vytvorenie tohto ministerstva. Nieže to bude stáť ďalšie, ďalšie prostriedky. Samotná sekcia športu by sa zobrala z ministerstva školstva, samotná sekcia cestovného ruchu z ministerstva dopravy a mali by sme konečne samostatné ministerstvo športu a cestovného ruchu.
Mám štatistiky zo všetkých krajín Európskej únie, plus môžme hovoriť o Islande, Švajčiarsku alebo Nórsku. Nikde to tak nie je ako u nás, iba v Albánsku, myslím, na Malte a v Lotyšsku. Všade má ten šport väčšie postavenie. A to nehovorím o prostriedkoch, ktoré sa dávajú do športu v súvislosti alebo k podielu všetkých výdavkov štátu. U nás je to len necelých pol percenta. Priemer v Európskej únii je to, jedno percento výdavkov štátu ide na šport. V Maďarsku napríklad dva a pol percenta. Toto je ďalšia vec, ktorú proste musíme urobiť a musíme zmeniť. Nemôžeme mať potom zdravšie obyvateľstvo a hovoriť, že deti sú len na počítači, na tabletoch a že nemajú pohyb. Áno, nemajú. Začína sa to od toho útleho detstva, od toho prvého ročníku na tej základnej škole, aby mali k tomu vzťah, aby si vybudovali ten vzťah k športu a pomôže to, samozrejme, aj ostatným zväzom, lebo si oveľa ľahšie budú vedieť vybrať tie talentované deti, lebo budú mať na to čas. Nebudú mať na to len dve štyridsaťpäť minútové hodiny, z ktorých sa aj tak ešte pätnásť minút alebo desať minút prezlieka, ale budú tam mať aspoň tie tri hodiny. To znamená, s dvojhodinovkou budú mať oveľa väčší čas na to. Budú sa vedieť viac venovať tým všetkým športovým aktivitám. Veď si dobre pamätáte, keď ste vy chodili. Každý sme vedeli šplhať, každý sme vedeli spraviť kotúľ, každý sme vedeli hrať tie kolektívne športy. Teraz? Samozrejme česť výnimkám. Ale som presvedčený, že je to preto, lebo tých hodín je málo. A toto je prvý krok.
Keby bolo na mne, tak navrhnem pozmeňujúci návrh, aby to bolo štyri alebo päť hodín telesnej výchovy a plus aj na stredné školy. Čo môže byť ešte lepšie v tejto dobe, ako toto urobiť? A najkrajšie na tom je to, že to nestojí štát vlastne ani jedno jediné euro. A my nehovoríme, že to musí byť z disponibilných hodín. Nech si to ministerstvo školstva vyrieši, ako to bude najlepšie. Nech vyčlenení povedzme ďalšie milióny na to a nech to zaradí ako ďalšiu hodinu do rámcového učebného plánu. To nám je úplne jedno, ale nech to tam proste je. Myslím, že na to máme zhodu naozaj všetci.
Šport je fenomén, šport je niečo, čo spája ľudí ako nič iné na svete. Pozrite sa, čo to spravilo s našimi, s našimi ľuďmi alebo s naším obyvateľstvom, keď mali hokejisti úspechy, futbalisti, Peťo Sagan, Peťa Vlhová a ďalší, ako to vie spojiť národ. Tak ja dúfam, že aj tento zákon dokáže spojiť celú koalíciu-opozíciu, že nebudeme tu politikárčiť a že to naozaj úplne, najradšej by som si to želal, aby to úplne všetci schválili, lebo čo je viac ako život a zdravie našich detí.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Pán kolega, v mnohom, čo si povedal, máme rovnaký názor. Tento náš návrh zákona reaguje na zvyšujúce sa zdravotné problémy u detí. Mnohé deti sa sťažujú na bolesti chrbtice, sú obézne. Nejde len o zlé stravovacie návyky, ale najmä o nedostatok pohybu. Práve zvýšenie pohybovej aktivity je jedným, jednou z kľúčových zložiek prevencie. Pohyb prospieva nielen psychickému, ale aj fyzickému zdraviu, má pozitívny vplyv na učenie sa. Mnohé dnešné deti majú nedostatok pohybu. Mnohé sedia pred počítačmi, tabletmi, mobilmi a v rámci mimoškolských aktivít či vo voľnom čase nemajú takmer žiaden pohyb. Ja osobne mám tiež skúsenosti s trénovaním detí a som bola zhrozená, keď som videla, že šesť, sedem, osemročné deti nevedia skákať znožmo, koordinácia pohybov nulová. Čiže musíme s tým skutočne niečo robiť.
Zavedenie tretej telesnej a športovej výchovy na školách tu malo byť už dávno. Tento návrh podporujem a verím, že nájde podporu naprieč celým politickým spektrom.
Ďakujem.

Igor, ďakujem ti za tvoju rozpravu. Naozaj si to zrejme tým, že si tak dlho čakal vlastne na túto rozpravu, ty si to povedal tak jedným dychom, dá sa povedať. Úplne to z teba vyletelo, všetko, čo si mal na mysli. Tuším, že si nemal ani žiadne poznámky, takže toto z teba išlo úplne že automaticky. Takže naozaj si myslím, že to bolo veľmi podnetné. Povedal si veľa, veľa dobrých vecí a dôvodov, prečo je to dôležité. Ale okrajovo si sa dotkol aj teda témy ministerstva športu, respektíve alebo napríklad cestovného ruchu a podobne.
Ja si myslím, že môžem súhlasiť s tým, že je to téma, ktorú by sme mali začať diskutovať jednoznačne, lebo vidíme, že to naozaj zavádzajú v ostatných krajinách, aj vlastne Česi majú športovú národnú agentúru. Si myslím, že je naozaj treba to veľmi dôkladne pripraviť. Nie tak, si myslím, že ako je to teraz predložené tu tak narýchlo do parlamentu. Som to zaznamenal, že je tu taký, taký bod programu. Takže nejaká optimalizácia tej verejnej správy v rámci športu určite, určite by bola prínosom, si myslím, lebo teraz sme odkázaní na takú spoluprácu tých jednotlivých zložiek. Našťastie si myslím, že to dobre funguje teraz za toto volebné obdobie, si myslím, že to môžem označiť ako za pozitívnu spoluprácu. Ale ako vidíme, áno, zadrháva to občas, ako napríklad pri teraz tejto téme tretej hodiny, ktorá je vlastne taká téma, že zrejme tam nebude vždy stopercentný nejaký konsenzus v tejto téme proste.
Takže, takže toľko za mňa.

Ďakujem pekne za slovo.
Okrem iného si, Igor, spomínal tú rezolúciu Európskeho parlamentu. Je úplne normálne, by som povedal, zarážajúce, že čo sa udialo. Európska rezolúcia z roku 2007 vyzýva členské štáty v Európskej únii, vtedy sme boli už aj my členmi Európskej únie, aby zvýšili počet hodín. Čo sa stalo na Slovensku? O rok na to sa znížil počet hodín. Je toto normálne? Okrem toho v tomto parlamente sme už niekoľkokrát prijímali zmeny zákonov a tak ďalej, lebo nám to nariaďuje Európska únia, musíme sa zosúladiť s Európskou úniou. Prečo sme sa nezosúladili v takomto, v takejto dôležitej veci? Niekto tu tú prácu zanedbal. Jednoznačne je to, samozrejme, ministerstvo školstva, kde sedia ľudia, ktorí sa o to mali postarať. Čiže títo ľudia ignorujú jednak to, čo prichádza z Európskej únie, dobre, chceli sme byť v Európskej únii, hej, aby sme rástli ako krajina, ako štát, aby sme sa vyrovnávali, hej, a tak ďalej a v takejto základnej veci, ktorá hovorí o športe, o telesnej výchove, o zdraví atď., tak tam sa nevyrovnávame. To znamená, že jednoznačne ministerstvo školstva zlyhalo a ľudia, ktorí boli za to zodpovední, by tam už nemali čo robiť. Okrem toho to, čo tu odznelo aj od Igora, aj od Karola, že tí ľudia sa chovali, by som povedal, neprimerane, keď sa táto téma otvárala, čo je smutné. To znamená, že práve preto poslanci Národnej rady na čele s Karolom a s ďalšími prebrali tú iniciatívu a teraz tu predkladajú tento zákon a ja verím, že tá chyba, ktorá sa tu stala a nenaprávala sa dlhodobo, sa v čo najbližšom období, teda verím, že v utorok pri hlasovaní aj potvrdí a školy sa s tým určite vyrovnajú.

Ja chcem veľmi pekne poďakovať kolegom za tie ich názory a príspevky. Veľmi rád ešte doplním jednu informáciu, že ktorú som asi nespomenul, že netreba zabúdať, že tu prebehlo aj niekoľko konferencií na túto tému, ktorú organizoval ešte aj Karol Kučera, za čo mu treba poďakovať, kde boli jasné výsledky, jasné závery, ktoré ako keby boli, ako keby boli zabudnuté, že čo sme sa tam dohodli, alebo aké uznesenia z toho vzišli, kde boli nielen zástupcovia slovenských škôl, ale dokonca zahraničných z niekoľkých krajín, akí, aké dávali nám podnety a dávali nám príklady, ako to funguje u nich. Tak my namiesto toho, aby sme si tie príklady zobrali, tak ministerstvo školstva to ako keby celé hodilo do koša.
Takže verím, že naozaj zvíťazí nakoniec ten zdravý rozum a, bohužiaľ, keď sme sa nemohli spoľahnúť na tých, ktorí mali stáť prví na tých barikádach, to znamená na ľudí od ministerstva, že by mali oni nás v tom podporovať, nie opačne, a to nehovorím len o tejto téme, len o téme troch hodín telesnej výchovy. To hovoríme o téme napríklad bystrického EYOF-u, čo bol najväčší športový festival na Slovensku, ktorý sa tu kedy konal s najväčšou účasťou. Viac ako 2 500 mladých športovcov z päťdesiatich krajín, ktorí tiež boli proti tomu, a keby, dovolím si povedať, nebolo nás vtedy poslancov a nášho tlaku, tak to tu ani nie je. Takže tí, čo by mali stáť prví na tých barikádach a bojovať za to, tak tí boli proti tomu. A čo mi je strašne, strašne ľúto, lebo vždy sa hľadá len spôsob, ako sa to nedá.
Takže ešte raz naozaj všetkým ďakujem a verím, že to už spolu dobojujeme celé.

Milé kolegyne, milí kolegovia, telesná výchova na školách je niečo, čo mňa primälo k tomu, aby som vyštudoval fakultu telesnej výchovy a športu. Od svojich piatich rokov sa aktívne venujem športu a aj teraz ešte športujem.
Počuli sme dnes naozaj od kolegu Kašpera veci, ktoré, ktoré ukazujú, že tá telesná výchova vôbec nie je problém, aby sa robila. A ja vám chcem povedať len takých pár príkladov toho, že naozaj to závisí od toho človeka, lebo niektorí moji kolegovia povedali, že to sa nestihne, to nevieme, počkajme, to musíme dlhšie, to je, to sa nedá, to, joj, to sa musí urobiť dlhšie, dlhšie a dlhšie.
Dobrý deň, deti! (Rečník sa pozrel smerom na balkón.) Radi športujete? Áno? Kto z vás rád športuje? Dajte ruku hore, kto rád športuje. Dobre. Kto nešportuje, kto nešportuje? Aha, vy ste od Gröhlinga, dobre, ďakujem. (Smiech v sále.) Výborne. Vy ste, vy ste kaderníčky? (Rečník sa opäť pozrel smerom na balkón. Smiech v sále.) Vy sa radi češete, že? Áno. Dobre. Tak dievčatá sa radi češú a tí ostatní, tí radi športujú (povedané so smiechom).
No a toto je jeden z tých príkladov, čo som vám chcel povedať. Ja keď som učil, tak som učil šiestakov, siedmakov, ôsmakov. Na prvú hodinu mi prišlo, prišli dievčatá a z toho cvičili len dve. Ostatné dievčatá mali svoje dni alebo mali nejaký iný problém. Na vysokej škole ma učil psychológiu pán František Šebej a také špeciálne cvičenie nám ukázal, také naozaj relaxačné cvičenie, a ja som ako mladý učiteľ urobil tým dievčatám, tým dvom, čo cvičili...
(Rečník sa pozrel smerom na balkón.) Z akej ste školy, prosím vás?! Teraz počúvajte, o telesnej výchove sa bavíme.
A ja som im urobil to špeciálne cvičenie. Na ďalšiu hodinu, na ďalšiu hodinu, dievčatá si to porozprávali a na ďalšiu hodinu cvičili všetky a ja hovorím: "A to nikto z vás, niektorá z vás nemá, dievčatá, svoje dni?" "Áno máme, ale my cvičiť môžeme, ale budeme relaxovať na záver?" Všetky dievčatá, čo som mal, mi na každej hodine cvičili. Chodili mi cvičiť dievčatá, ktoré mali zlomené prsty, len aby mohli na záver sa relaxovať (povedané so smiechom). Ale to bol jeden spôsob a jedna, jedna motivácia na to, aby som prinútil tie decká športovať.
A tak ako povedal môj kolega Kašper predo mnou, naozaj, keď bola obsadená telocvičňa, tak sme išli vonku a športovali sme vonku. Veľmi závisí od ľudí, lebo niektorí moji kolegovia hovoria: to sa nedá, to nestihneme, to musíme počkať. Ale niektorí ako Kučera, Kašper, Pročko povedia: dá sa to, len treba chcieť. Dá sa to urobiť hneď, dá sa urobiť, aby deti športovali, lebo naše deti hore na balkóne, keď ich to teraz tu nebude baviť, tak si vytiahnu mobilné telefóny a budú si na mobilných telefónoch. Naše deti sú teraz, nechcem povedať, že závislé, ale sú v prekliati mobilných telefónov. Naše deti sú pripútané k mobilným telefónom. My sme vyrastali pri potoku, na lúke, na sídlisku s deckami. Neboli mobilné telefóny, ale sme behali, hrali sme sa na skrývačky, športovali sme, hrali sme futbal. Dnešné deti si sadnú vonku na lavičky, vyberú mobilné telefóny a sú na mobilných telefónoch. Tak ako ich chceme prinútiť, aby športovali, keď nie tak, že nech športujú v tej škole? A zase si to zopakujem, je to o tom, či tí ľudia, či tí profesori, či tí učitelia, či tí riaditelia tých škôl chcú. Lebo je veľmi veľa mojich kolegov a musím jedného pochváliť, Rišo, Rišo K., ktorý mi volá denne. Rišo, pozdravujem ťa veľmi pekne, ktorý mi volá denne, že, Jozef, budú tie tri hodiny? My to chceme. Jozef, my to potrebujeme, tie deti to potrebujú. Ale sú riaditelia škôl, ktorí povedia: nedá sa to, nemôžeme, nevieme.
Je minister školstva, nebudem ho menovať, Braňo, ktorý, no nedalo sa, treba radšej matematiku, fyziku. Áno, ja súhlasím. My sme mali jednu debatu, mali sme debatu teraz v, neviem, v ktorom meste to bolo, ale vzadu sedeli učitelia a prišla téma telesnej výchovy a kolegyňa Šofranková na tú tému tam rozprávala a tam sedeli takí, takí štyria a tí povedali, že oni by radšej chceli tri hodiny dejepisu. Áno, súhlasím. Niekto by chcel tri hodiny občianskej náuky, niekto by chcel tri hodiny náboženstva. Niekto by chcel tri hodiny matematiky, niekto tri hodiny fyziky, ale to, čo ste tu počúvali a počúvate, a vy, ktorí máte deti, a viete, že naozaj v zdravom tele zdravý duch, tak tie deti by mali v prvom rade sa hýbať, v prvom rade by mali športovať. A ja chcem apelovať na mojich kolegov, ktorí rozprávali, že sa to nedá teraz, že to počkajme, veď to možno v septembri stihneme, možno niekedy. Nie.
Ja chcem poprosiť vás pár a som rád, že prišli aj kolegovia z opozície, jeden je tam, určite sa prihlási s faktickou, keď nie, mrzí ma to, keď sa neprihlási, asi to podporí, keď nie, tak nie, ale svalnatí sú tam všetci, keď si vyzlečú tie košele, oni športujú všetci, tak budem veľmi rád, keď podporíte tri hodiny telesnej výchovy v takej forme, ako to chce Karol Kučera, pretože keď to nedáme teraz, tak zase to budeme dávať kedy? Potom, neskôr a bude to tak.
A ešte jeden príklad som vám chcel povedať, že ten šport je naozaj úžasná vec aj na výchovu tých detí. Ja som robil desať rokov v Haliči mládežnícky futbal, potom sme robili ženský futbal. Chlapci sa dostali z poslednej triedy do 4. ligy a my sme naozaj, tí chlapci boli vedení spôsobom, že si nenadávali. Keď si nadávali jeden druhému, tak nehrali. Viedli sme ich k tomu, že naozaj že ten kolektívny šport je o tom, že podporuj toho svojho kamaráta, ako veď s tebou hrá, nenadávaj mu, podpor ho. Nám chodilo do Haliče na ihrisko, 48 chlapcov mi prišlo, najviac, na tréning. Štyridsať osem chlapcov z okolitých dedín a náš pán starosta povedal, že to nie je dobré, lebo derú nám trávnik chlapci z okolitých dedín. Ja som sa chytil za hlavu a to bol presne ten príklad toho, kto, kto nechcel. Jemu sa to nechcelo, on to nepotreboval, on bol starosta. On potreboval len, aby tam sedel a nič nerobil. Štyridsať osem chlapcov z okolitých dedín. Tí chlapci chceli športovať a pritiahli sme ich naozaj k športu a športovali. Je to na človeku, je to na ľuďoch, na mojich kolegoch, telocvikároch, ktorí v drvivej väčšine sú úžasní, skvelí, ktorí naozaj dnes tú telesnú výchovu robia spôsobom, že tie decká chcú športovať. Ale opakujem, sú aj takí, ktorí povedia: nedá sa to, nevieme, nemáme možnosti. A už kolega Kašper vám tu povedal, že sa naozaj všetko dá. Všetko sa dá. Vieme to flexibilne prispôsobiť, vieme to naozaj adaptovať na podmienky, ktoré sú na tých školách. Vieme to spraviť, vieme. Ak sú tu nejakí kolegovia, ktorí rozprávajú, že nemôžme to teraz, musíme počkať, vieme to spraviť aj teraz. Vieme, len treba chcieť.
Ďakujem veľmi pekne.