94. schôdza

No, pardon, pardon, som si myslel, že aj Peťo je prihlásený s faktickou, áno, áno.
Musím povedať, že ja to naozaj považujem za šialené, to, že tie dva režimy sú si tak podobné, bohužiaľ, aj v počtoch obetí, aj v tom, ako riadili tú krajinu. Napriek tomu na Slovensku obrovská časť ľudí, obyvateľov nedokáže prekročiť ten tieň tej propagandy, ktorú zažívali počas komunistického režimu, a nie je schopná odsúdiť Sovietsky zväz a nie je schopná odsúdiť ani Rusko, pretože tak ako som spomínal, Rusko sa veľmi aktívne, nielen to, že teda je to právny nástupca Sovietskeho zväzu a neurobilo takmer nič pre odhaľovanie zločinov, ktoré Sovietsky zväz urobilo, ale Rusko sa v posledných rokoch veľmi aktívne k tomu odkazu Sovietskeho zväzu vracia. Vracia sa k myšlienke imperialisticky ovládnuť minimálne časť Európy vrátane našich krajín a ja naozaj nie úplne rozumiem tej nemalej časti slovenskej verejnosti, ktorá sa stále pozerá na Rusko alebo Sovietsky zväz s nejakým druhom nádeje alebo minimálne teda nejakej pozitívnej emócie.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
A teraz v rozprave vystúpi pán navrhovateľ.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Milý Tomáš, chcem ti poďakovať za tvoj prierez smutnými dejinami zločineckého režimu Sovietskeho zväzu, na ktorý, žiaľbohu, nadviazal stále vo väčšom rozsahu nacista sediaci v Kremli. Tie tri zástavy, ktoré vejú v Peterburgu, ktoré si zmienil, sú skutočne nehoráznosťou a tá nehoráznosť vznikne vtedy, keby pred Reichstagom v Berlíne, teda pred sídlom dnešného Bundestagu, viala zástava cisárskeho Nemecka, potom zástava s hakenkreuzom, ktorá bola oficiálnou zástavou Tretej ríše, a zástava Spolkovej republiky Nemecko.
Pravda je, že sa tie režimy od seba učili. Pravda ale je, že keď sa nad tým zamyslíme, tak tá neuveriteľná perverznosť boľševického stalinistického režimu, ale i Leninovho režimu, i toho poststalinistického je v tom, že on ten režim v zásade nosne škodil a genocidoval vlastných občanov. Toto sa o Hitlerovi povedať nedá. Ten vraždil, kade chodil. Ale tak ako boľševický režim vraždil v Estónsku, Litve, Lotyšsku, ako vraždil všade, kam prišiel, tak tak vraždil aj Hitlerov režim. Ale to, čo robil boľševický režim s vlastnými občanmi, je donebavolajúce.
My si môžme vyvolať, ktorí sa tomu venujeme, z vlastnej pamäti, tí, ktorí by si to chceli prečítať, tak stačí dnes v Googli naklepkať meno Pavlik Morozov. Legenda, ktorý udal vlastného otca, ktorý zachránil trochu pšenice. Vtedy existoval v boľševickom Sovietskom zväze hrozný kláskový zákon. Za zbieranie vypadnutých kláskov na požatom poli boli neuveriteľné desaťročia trvajúce tresty. Ešte tá perfídnosť vynikne v tom, a to sa zopakovalo i v Československu vo februári, že jedna z takých hlavných sľubových, sľubotechnických prísľubov boľševického Leninovho režimu bol ´dikrét o zemlje´, tak ako ´dikrét o míre´ sľuboval mier, tak tento sľuboval roľníkom pôdu, veľkostatkársku pôdu. Trvalo necelé desaťročie a ten režim kolektivizoval a zabíjal tých, ktorých lákal na prísľub pôdy.
A my keď si spomenieme na Ďurišovu pozemkovú reformu, ktorá, nedali si komunisti v Československu toľko času na čakanie, za päť rokov, za štyri prerástla do teroru, ktorým sa vstupovalo do jednotlivých, jednotných roľníckych družstiev. Teda najprv vlákame: dostaneš pôdu, a potom ťa násilím zlikvidujeme a zjednotíme.
Samozrejme, s perfídnosťou jemu vlastnou Stalin sa ako Pontský Pilát dištancoval od obrovských zločinov tým, že ich okomentoval v nosnom článku, všetko sa dá nájsť na webe, ktorý bol nazvaný Závrat z úspechu. Hovoril o obrovskom úspechu kolektivizácie, ktorý stál na mŕtvolách miliónov ľudí, ktorý stál, to si predstavme a akokoľvek nie je svet plný blahobytu, na kanibalizme. Tie zúfalé rodiny jedli svojich príslušníkov na Ukrajine. Predstavme si toto. To znamená, k tomuto sa dopracoval režim, ktorý začal ´dikrétom o zemlje´. A v tom je celá tá hanebnosť a perfídnosť a repríza historická.
Nedá mi nespomenúť si na Jána Langoša a jeho obľúbený citát o tých, ktorí nepoznajú svoju históriu a budú ju nútení opakovať. My by sme mali poznať históriu, v akej boli dedovia dnešných občanov, pradedovia hnaní do družstiev. Mali by sme poznať všetko to, čo sa napáchalo i v našej réžii, i keď inšpirované boľševickým režimom. Preto si myslím, že prijatie takéhoto uznesenia je prihlásením sa k historickej pravde a k tomu, že ju musíme poznať, aby sa neopakovalo to, že niekto mocný bude rozhodovať o tom, čo smieme a čo nesmieme, kam smieme patriť a kam patriť nesmieme, s kým sa máme združovať a s kým sa nesmieme, proste všetko to, čo dnes aplikuje zločinecký nacistický ruský režim na Ukrajincov, mohol a tiež sa pokúšal aplikovať i na nás. A je našou povinnosťou stáť na strane slabšieho, je našou povinnosťou pomáhať mu, aby konečné víťazstvo bolo v súlade s vôľou ľudu Ukrajiny, ktorý prežil ´holodomor´, ktorý prežil hrozné veci od boľševikov i od nacistov a ktorý dnes prežíva, žiaľ, ich reprízu.
Sláva Ukrajine!
Prosím o vašu podporu a ďakujem signatárom i všetkým tým, ktorí toto uznesenie podporia.

Ďakujem.
Dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Šefčík.

Ďakujem pekne. Tak aj tu zareagujem faktickou poznámkou.
Je neuveriteľné, ako sa táto Národná rada ostrou čiarou rozdelila, keď vypukla vojna na Ukrajine, keď Putin rozpútal vojnu na Ukrajine. U mňa bol pred pár týždňami, on si hovorí, že je vyliečený putinofil, prišiel do kancelárie, chcel sa stretnúť, dohodli sme si stretnutie, žije s Ukrajinkou u svojich rodičov a on ju chlácholil, jemu sa veľmi páčilo, ako sa vyjadruje Putin, že všetkým, čo chcú Rusku ublížiť, že vylámu zuby a takéto silné reči. Ale potom on mi hovorí: To bude špeciálna operácia, prídu do Kyjeva, zoberú Zelenského a ďalších babrákov a ono sa to upokojí. Lenže musel ísť sedem hodín na poľsko-ukrajinské hranice pre jej sestru, pre tri malé deti, viezli sa v aute, plakali, bolo to zlé a on vtedy precitol, že to nie je len nejaká špeciálna operácia. A tá jeho priateľka alebo družka mu hovorila, že jej dedo jej stále hovoril o tom hladomore. O tom hladomore, o tej krivde, za ktorú nijako neboli odškodnení, nedočkali sa ani ospravedlnenia tí Ukrajinci a aj tí, ktorí prežili, samozrejme, milióny neprežili, ale aj tí, ktorí prežili, tak boli vážne poškodení na zdraví. Čiže tam je nejaká krivda, tam je obrovská historická krivda smerom od Rusov k Ukrajincom, ktorá sa tiahne dodnes.

Pán poslanec Budaj.

Ďakujem pekne.
Ja chcem predkladateľom poďakovať za ich iniciatívu a dodať k nej iba toľko, že my sme práve dnes svedkami toho, že Rusi na Ukrajine opakujú túto stratégiu z 20. rokov. Ukrajinci pre nich nie sú národ, tá zem má byť zničená a vymretí majú byť nahradení populáciou, ktorú tam oni dodajú. Tak to robili vtedy, opakujú to aj dnes. Upierajú tomuto národu právo na miesto na Zemi. Preto robia tzv. opotrebovávaciu vojnu. Namiesto špeciálnej operácie je proste jedna normálna agresívna vojna, ktorej cieľom je opotrebovať, zničiť čo najviac infraštruktúry Ukrajiny, aby nebola schopná nielenže sa brániť, ale ani v budúcnosti hospodársky existovať. Čiže tá stratégia z 20. rokov, podlomenie vôle národa prostredníctvom hladu, biedy, hospodárskeho ničenia sa opakuje v 21. storočí. Pozerajme sa týmito očami, očami tých obetí aj na súčasnosť, lebo sa nás môže týkať.
Aj my sme boli obeťou alebo cieľom špeciálnej operácie, vtedy sa volala bratská pomoc. Takže nezabudnime, že sme ďalší v poradí, a pokiaľ má v Európe panovať násilie nad slušnosťou, tak budeme prví v poradí, ktorí spoznajú trpkosť tej bolesti, ktorú takéto násilie prináša všade, kde mu dovolia sa rozrásť.
Ešte raz vám ďakujem za vašu iniciatívu.

S reakciou pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne obom kolegom a ako som už povedal, ďakujem nielen signatárom, ale tí, ktorí si osvoja posolstvo tohto uznesenia a áno, tá hrozná podoba textov, ktoré písal ideológ Tretej ríše Alfred Rosenberg, ktorý po zásluhe odvisol v Norimbergu na šibenici, o tom, ako títo podľudia budú smieť, ak budú vybratí, pracovať na nemeckých gazdov v obilnici Európy, budú sa smieť naučiť tlačené písmená ich detí, nie písané, a budú smieť vedieť rátať do päťsto. To bol normálny plán. A, samozrejme, išlo o to, že to nie je žiaden národ, že je to podnárod. A keď človek počúval v prvých týždňoch agresie proti Ukrajine tie reči o tom, že to nie je žiaden národ, tak sa mne v pamäti vynoril Alfred Rosenberg. A je skutočne dobré poznať vlastnú históriu a je možno aj dobré, a to nechcem robiť teraz ani literárne okienko, ani povinné čítanie, ale často na malých novelách veľkých autorov si uvedomíme obludnosť tých čias. Vrele odporúčam prečítať si útlu knižočku Jeden deň Ivana Denisoviča od Alexandra Solženicyna a ešte kratšiu poviedku Príhoda na stanici v Krečetovke, toho istého autora. Je to malý kúsok literatúry s obrovským obsahom a dosahom. Tomu sa vyvarujme.

Ďakujem.
Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť ústne. Nie. Vyhlasujem rozpravu za skončenú.
Záverečné slovo, pán navrhovateľ? Nie. Pani spravodajkyňa? Termín hlasovania.