12. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Ďakujem pekne, vážený pán predsedajúci. Dovoľte mi, prosím, ako navrhnutému spravodajcovi výboru predniesť spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 206/2009 Z. z. o múzeách a galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, tlač 154, v druhom čítaní. Výbor pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade spoločnú správu výboru.
Národná rada uznesením č. 138 z 15. februára 2024 rozhodla o tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní a priradila ho na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru a výboru pre kultúru a médiá.
Poslanci Národnej rady, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach a v stanoviskách poslancov odporúča Národnej rade uvedený návrh zákona schváliť. O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch tejto spoločnej správy gestorský výbor odporúča hlasovať spoločne o bodoch 1 až 4 s odporúčaním schváliť.
Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky bola schválená uznesením č. 16 zo 16. apríla 2024. Gestorský výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a poveril ma, aby som na schôdzi Národnej rady informoval o výsledku rokovania výborov.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.
Rozpracované
Vystúpenia
14:59
Aj som to povedal, ale asi nebolo počuť. Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pokiaľ ide o vystúpenie, ďakujem, pokiaľ ide o termín hlasovania, zajtra o jedenástej.
Rozpracované
15:00
Vystúpenie v rozprave 15:00
Roman MichelkoAle medzitým som dostal ešte jeden veľmi podľa mňa pádny a silný argument, ktorý je proti verejným vypočutiam a ja ho snažím sa teda odcitovať alebo parafrázovať. Ten argument je nasledovný: Ak máte verejné vypočutia, ak máte verejné vypočutia a ste napríklad piaty alebo šiesty v poradí a prezentujete nejaký projekt a vy idete prvý alebo druhý, vaši kolegovia sú na tom podstatne, ktorí idú neskôr, v obrovskej výhode, lebo ad jedna viete, aké sú projekty vašich konkurentov. Viete, aké výhrady boli voči nim, viete, na čo sa ich pýtala tá komisia, častokrát sa niektoré veci opakujú. Viete reagovať a viete, ako reagovala na predchádzajúcich ľudí tá komisia, a ten, kto ide piaty alebo šiesty, tak je v obrovskej, v obrovskej nevýhode. Preto lebo niekedy sa napríklad, teraz sme mali vypočutie ústavných sudcov, ale to nie je celkom dobrá analógia, lebo tam nešli s žiadnym projektom, ale vlastne tí predchádzajúci prvý deň, tak vedeli presne, aký typ otázok bolo, ako sa za to, častokrát sa tie otázky opakovali. Tí, ktorí išli neskôr, boli v obrovskej výhode, lebo vedeli, čo zaujíma teda v tomto prípade členov ústavnoprávneho výboru, ale žaloval sa mi jeden človek, že bol totálne hendikepovaný, keďže on išiel druhý a bolo šesť ľudí a tí ľudia, ktorí išli za ním, tak presne vedeli, čo sa pýta, presne vedeli, aké boli projekty tých predchádzajúcich ľudí, presne vedeli, aké výhrady boli, mohli sa na to oveľa lepšie pripraviť a boli v ťažkej výhode tí neskorší. Aj toto je, by som povedal, na férovosť súťaže vážny argument, aby naozaj uchádzači, ktorí začínajú, mali rovnakú štartovaciu čiaru a rovnakú rovnosť zbraní a aby jednoducho neboli znevýhodňovaní. Teoreticky jak, ja neviem, by bola hodina, že ráno by im zobrali všetkým mobily a nikto nemohol sledovať, ale to sa nerobí. To sa nerobí, dokonca aj bežne je to tak, že sedí niekto, vo vedľajšej miestnosti ho vypočúvajú a on pozerá celý, celý priebeh vypočúvania. Robí si poznámky, je pripravený, zoberie možno nejaké zaujímavé veci, ktoré boli pozitívne, prisvojí si ich, aj keď ich nemal v projekte. Takže toto je ďalšia verejná výhrada, že toto tu ruší rovnosť zbraní. Toto zvýhodňuje niektorých kandidátov a znevýhodňuje druhých. Takže toto je ďalšia vec, ktorá prišla z praxe a z podnetov.
Výsledok, tento pozmeňujúci návrh alebo tento zákon v konečnom dôsledku má dávať povinnosť zriaďovateľom urobiť výberové konania, ale nie je nevyhnutné, aby boli verejné. A možnože bude ešte veľká diskusia možno aj medzi zriaďovateľmi, ak chcú byť naozaj objektívni, či urobia verejný, verejný stream alebo to zabezpečenie inak, aby niekto nebol zvýhodnený a niekto bol.
Dobre, toľko moje úvodné slovo, ďakujem. Nech sa páči.
Vystúpenie v rozprave
23.4.2024 o 15:00 hod.
Mgr.
Roman Michelko
Videokanál poslanca
Ďakujem. No, vážení kolegovia, sám som zvedavý, aká bude rozprava k tomuto zákonu, lebo tam sme predkladatelia sa nieže na nič nehrali, ale sme jasne povedali, aký je cieľ tohto zákona. V prvom čítaní bolo vlastne to, že zriaďovatelia na všetkých troch úrovniach, teda ministerstvo, samosprávne kraje a samosprávy, teda malé, môžu pri galériách, múzeách, ak uznajú za vhodné, odvolať riaditeľov týchto inštitúcií. Po debate a veľkom odpore, teda to ostáva, ale že v podstate takisto, pokiaľ by kreovali tieto orgány, tak musí byť verejné vypočutie, verejné výberové konanie. To sa zrušilo teda v prvom čítaní a teraz po rôznych výtkach a rôznych pripomienkach, sme ľudia, ktorí majú sebareflexiu, tak sme to vrátili tak na polcestu, na trištvrtecestu, vracia sa to k tomu, že pri týchto obsadzovaniach musia byť znova vypočutia, ale v prípade... takto, je to, samozrejme, na zriaďovateľovi. Aj predtým napríklad boli krajné demagogické výhrady, že sa zakazujú. Nikdy sa nikto týmto zákonom nezakazoval, len to nebolo povinné. Každý zriaďovateľ má plnú zodpovednosť za to, koho si dá, a keď si chce vybrať najkvalitnejšieho človeka, tak, samozrejme, urobí nejaké výberové konanie, kde ich vypočuje, teraz budú povinné, len nebudú musieť byť vždy verejné. A to preto, bolo to predovšetkým výhrada malých obcí, ktoré majú technické problémy. Ak má niekto nejakú pamätnú izbu na nejakej obci, tak urobiť verejné výberové konanie, streamovať to a podobne je, je problém. Zriaďovatelia erbových inštitúcií, predpokladám, že to budú robiť bez problémov. Kolegovia z... ktorí pôsobia v regionálnej samospráve, tiež povedali, že s najväčšou pravdepodobnosťou oni to určite robiť budú. Nikto im to nezakazuje. Je to na zodpovednosti tých inštitúcií.
Ale medzitým som dostal ešte jeden veľmi podľa mňa pádny a silný argument, ktorý je proti verejným vypočutiam a ja ho snažím sa teda odcitovať alebo parafrázovať. Ten argument je nasledovný: Ak máte verejné vypočutia, ak máte verejné vypočutia a ste napríklad piaty alebo šiesty v poradí a prezentujete nejaký projekt a vy idete prvý alebo druhý, vaši kolegovia sú na tom podstatne, ktorí idú neskôr, v obrovskej výhode, lebo ad jedna viete, aké sú projekty vašich konkurentov. Viete, aké výhrady boli voči nim, viete, na čo sa ich pýtala tá komisia, častokrát sa niektoré veci opakujú. Viete reagovať a viete, ako reagovala na predchádzajúcich ľudí tá komisia, a ten, kto ide piaty alebo šiesty, tak je v obrovskej, v obrovskej nevýhode. Preto lebo niekedy sa napríklad, teraz sme mali vypočutie ústavných sudcov, ale to nie je celkom dobrá analógia, lebo tam nešli s žiadnym projektom, ale vlastne tí predchádzajúci prvý deň, tak vedeli presne, aký typ otázok bolo, ako sa za to, častokrát sa tie otázky opakovali. Tí, ktorí išli neskôr, boli v obrovskej výhode, lebo vedeli, čo zaujíma teda v tomto prípade členov ústavnoprávneho výboru, ale žaloval sa mi jeden človek, že bol totálne hendikepovaný, keďže on išiel druhý a bolo šesť ľudí a tí ľudia, ktorí išli za ním, tak presne vedeli, čo sa pýta, presne vedeli, aké boli projekty tých predchádzajúcich ľudí, presne vedeli, aké výhrady boli, mohli sa na to oveľa lepšie pripraviť a boli v ťažkej výhode tí neskorší. Aj toto je, by som povedal, na férovosť súťaže vážny argument, aby naozaj uchádzači, ktorí začínajú, mali rovnakú štartovaciu čiaru a rovnakú rovnosť zbraní a aby jednoducho neboli znevýhodňovaní. Teoreticky jak, ja neviem, by bola hodina, že ráno by im zobrali všetkým mobily a nikto nemohol sledovať, ale to sa nerobí. To sa nerobí, dokonca aj bežne je to tak, že sedí niekto, vo vedľajšej miestnosti ho vypočúvajú a on pozerá celý, celý priebeh vypočúvania. Robí si poznámky, je pripravený, zoberie možno nejaké zaujímavé veci, ktoré boli pozitívne, prisvojí si ich, aj keď ich nemal v projekte. Takže toto je ďalšia verejná výhrada, že toto tu ruší rovnosť zbraní. Toto zvýhodňuje niektorých kandidátov a znevýhodňuje druhých. Takže toto je ďalšia vec, ktorá prišla z praxe a z podnetov.
Výsledok, tento pozmeňujúci návrh alebo tento zákon v konečnom dôsledku má dávať povinnosť zriaďovateľom urobiť výberové konania, ale nie je nevyhnutné, aby boli verejné. A možnože bude ešte veľká diskusia možno aj medzi zriaďovateľmi, ak chcú byť naozaj objektívni, či urobia verejný, verejný stream alebo to zabezpečenie inak, aby niekto nebol zvýhodnený a niekto bol.
Dobre, toľko moje úvodné slovo, ďakujem. Nech sa páči.
Rozpracované
15:06
Národná rada uznesením č. 138 z 15. februára 2024 rozhodla o tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní a priradila ho na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru a výboru pre kultúru a médiá.
Poslanci Národnej rady, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach a v stanoviskách poslancov odporúča Národnej rade uvedený návrh zákona schváliť. O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch tejto spoločnej správy gestorský výbor odporúča hlasovať spoločne o bodoch 1 až 4 s odporúčaním schváliť.
Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky bola schválená uznesením č. 16 zo 16. apríla 2024. Gestorský výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a poveril ma, aby som na schôdzi Národnej rady informoval o výsledku rokovania výborov.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.
Ďakujem pekne, vážený pán predsedajúci. Dovoľte mi, prosím, ako navrhnutému spravodajcovi výboru predniesť spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 206/2009 Z. z. o múzeách a galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, tlač 154, v druhom čítaní. Výbor pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade spoločnú správu výboru.
Národná rada uznesením č. 138 z 15. februára 2024 rozhodla o tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní a priradila ho na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru a výboru pre kultúru a médiá.
Poslanci Národnej rady, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach a v stanoviskách poslancov odporúča Národnej rade uvedený návrh zákona schváliť. O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch tejto spoločnej správy gestorský výbor odporúča hlasovať spoločne o bodoch 1 až 4 s odporúčaním schváliť.
Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky bola schválená uznesením č. 16 zo 16. apríla 2024. Gestorský výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a poveril ma, aby som na schôdzi Národnej rady informoval o výsledku rokovania výborov.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.
Rozpracované
15:08
Vystúpenie v rozprave 15:08
Zora JaurováV tomto konkrétnom...
V tomto konkrétnom prípade ten pozmeňovací návrh ako keby oslabuje ten pôvodný zákon, čiže nie je to ten prípad ako v predošlom zákone, že ho úplne mení. Tá pôvodná novela, ktorú parlament schválil v prvom čítaní, v zásade bola veľmi kritizovaná od momentu, ako uzrela svetlo sveta, vlastne všetkými dotknutými subjektmi, pretože v zásade ruší všetky štandardy transparentného výberu vedúcich zamestnancov v múzeách a galériách s rôznymi zriaďovateľmi tým, že rušila povinnosť verejného vypočutia uchádzačov, umožňovala odvolávať riaditeľov a vedúcich zamestnancov bez udania dôvodu a vypúšťala funkčné obdobia, na ktoré sú vedúci zamestnanci volení. A my sme už vtedy hovorili, že... však aj pán Michelko to tu teraz povedal, že tu aspoň tá dôvodová správa vlastne korešponduje so zákonom na rozdiel od tých iných zákonov a že vlastne ani sa tí tvorcovia zákona netajili tým, čo chcú urobiť, čiže nebolo to taká, taký zastierací manéver, a to, čo, to, čo vlastne tá novela má umožniť, je odvolávať riaditeľov, bez výberového konania si vymenovať iných riaditeľov, a to na neobmedzené obdobie.
Bohužiaľ, toto je v každom jednom bode návrat k praktikám, aké sme tu mali dávno a o ktorých ja osobne som dúfala, že už dávno zapadli do nejakej temnej minulosti kultúrnej politiky na Slovensku.
Teraz máme v druhom čítaní pozmeňovací návrh, ktorý teda hovorí o tom, že teda riaditeľ je... vypustil ten, tú klauzulu o tom, že riaditelia môžu byť odvolaní bez udania dôvodu, a zároveň hovorí, že majú byť vymenovaní na základe výberového konania, ktoré však nemusí byť verejné. A vyzerá to tak, že vlastne by sme to aj mali oceniť teda, že predkladatelia vypočuli nejaké hlasy teda tých dotknutých subjektov a že ten zákon zjemnili, ale vo svojej podstate nezmenili nič. Lebo v tej praxi ten výsledok bude rovnaký. Tým, že zákon nedefinuje žiadne zákonné dôvody na odvolanie riaditeľov, tak naďalej môžu byť odvolaní prakticky z akéhokoľvek dôvodu, pretože tie zákony, tie dôvody zákon nestanovuje. A takisto výberové konanie, ktoré nemusí byť verejné a neexistuje žiaden predpis toho, ako by to výberové konanie malo vyzerať, môže prebehnúť akokoľvek. Môže prebehnúť aj tak, že zriaďovateľ si vylosuje toho riaditeľa, a stále je to výberové konanie. To znamená, že, že opäť to nie je posun k transparentnosti.
A ja sa pýtam, že prečo sa vlastne SNS tak veľmi bojí výberových konaní. A odpoveď je, že možno napríklad preto, že v Banskej Štiavnici pán Taraba, tiež minister za SNS, pod ktorým je banské múzeum v Banskej Štiavnici, odvolal napríklad jeho riaditeľku Zuzanu Denkovú bez udania dôvodu. Keď som sa ho pýtala na to, že prečo ju odvolal, povedal, že preto, lebo mohol, lebo mu to zákon umožnil. A namiesto nej vymenoval okresného šéfa Slovenskej národnej strany pána Zorvana, ktorý sa pred troma alebo štyrmi rokmi zúčastnil toho výberového konania, ktoré vtedy zákon požadoval, ale, bohužiaľ, v ňom nepostúpil ani do druhého kola. A možnože toto je dôvod, pre ktorý sa Slovenská národná strana tak veľmi bojí tých výberových konaní, že chce uzákoniť, aby v múzeách a galériách vlastne nemuseli byť verejné. Lebo keby boli verejné, tak by sme videli to, ako tí jednotliví kandidáti spĺňajú kritériá, ktoré v tých výberových konaniach sú stanovené.
Bohužiaľ, pri tomto zákone je evidentné, že je šitý na mieru veľmi konkrétnym mocenským cieľom, ktorými chcú isté skupiny ovládnuť múzeá a galérie. Možno nie všetky, možno len niektoré. A to, že, že badáme tu vlastne takú všeobecnú snahu o centralizáciu moci a o kontrolu nad kultúrnymi inštitúciami a vôbec ako kultúrnou politikou, je koniec koncov vidno aj v tom návrhu o FPÚ, o ktorom sme tu rokovali. A videli sme to napríklad aj teraz nedávno, včera, predvčerom, kedy pani ministerka kultúry vlastne len preto, že sa jej nepáčili reakcie nejakých umelcov na bienále v Benátkach, tak už sa podprahovo vyhrážala riaditeľke Slovenskej národnej galérie odvolaním.
Ja si ale myslím, že verejné výberové konania, transparentné podmienky, za ktorých môžu byť vedúci zamestnanci odvolaní alebo obmedzené funkčné obdobia, kedy sa uchádzači uchádzajú na konkrétne obdobie s nejakým projektom, sú naozaj elementárnym štandardom vo všetkých civilizovaných krajinách a nielen, samozrejme, v oblasti kultúry, ale najmä v oblasti kultúry, ktorá si vyžaduje naozaj čo najslobodnejšiu doménu tvorby. A ako môžme tu, samozrejme, uvádzať rôzne negatívne príklady z výberových konaní, v konečnom dôsledku všetko sa dá nejakým spôsobom zmanipulovať, ale ono je to ako s tou demokraciou, že nie je to dokonalé, ale je to zatiaľ to najlepšie, čo sme vymysleli.
Takže myslím si, že táto novela zákona aj po tom pozmeňovacom návrhu, ktorý nič zásadné nemení, vracia nás o naozaj desaťročia dozadu. Pozmeňovací návrh sa nijako netýka napríklad tých funkčných období, ktoré sa do toho zákona o múzeách a galériách dostali len nedávno po dlhom volaní odbornej obce, lebo je to naozaj dobrá a osvedčená prax v HR a je štandardom aj v európskych kultúrnych inštitúciách.
Ja už som tu minule v rozprave v prvom čítaní spomínala, na aký veľký odpor tento zákon narazil, že proti nemu protestuje Rada galérií Slovenska, Zväz múzeí na Slovensku, že hovoria, že je to presný opak toho, čo by sa v kultúrnej politike malo robiť. A mňa opäť mrzí, že máme tu ďalší zákon, ktorý smeruje k rozkladu toho, čo funguje. Lebo ja by som sa už chcela dočkať v kultúre zákonov, ktoré niečo budujú, ale my zatiaľ tu stále rokujeme len o zákonoch, ktoré likvidujú to, čo tu zatiaľ funguje. Ja som tu pred chvíľou vo faktickej poznámke spomínala, že, že možno by ministerstvo mohlo aspoň svoju prácu, bežnú agendu konať a udeľovať tie dotácie, ktoré sú v ich moci, napríklad na program Obnovme si svoj dom, namiesto toho, aby likvidovalo iné inštitúcie a iné funkčné systémy.
Samozrejme, mohli by sme sa pýtať opäť, tak jak sme sa pýtali pri Fonde na podporu umenia, že s kým bol tento zákon prediskutovaný, kto si ho vlastne žiadal, keď všetky tie inštitúcie hovoria, že je zlý, prečo ho máme na stole ako poslanecký návrh, keď ide o vlastne nejakú relatívne zásadnú kultúrnopolitickú agendu, ktorú by malo riešiť ministerstvo kultúry, ktoré má na to aj všetky mechanizmy, aby to prerokovalo s tými dotknutými subjektami a zväzmi. A moja hlavná otázka znie, položila som ju aj na výbore a nedostala som na ňu odpoveď, že čo bude na Slovensku lepšie, keď sa prijme tento zákon. Čo sa zlepší vo fungovaní tých inštitúcií, keď budeme môcť odvolávať riaditeľov len tak, keď budeme ich môcť menovať bez toho, aby bolo verejné vypočutie, čo bude radikálne lepšie? Budú tie inštitúcie fungovať lepšie?
A tak si myslím, že namiesto toho, aby sme tu uľahčovali vládnej moci výmeny riaditeľov, by sme mali možno radšej diskutovať o tom, ako do tých kultúrnych inštitúcií pritiahnuť kvalitných ľudí, kvalitných, mladých, šikovných, vzdelaných ľudí, pretože tí ľudia tam pracujú naozaj častokrát za veľmi zlých finančných podmienok aj pracovných podmienok, obzvlášť keď sa bavíme o regionálnych a lokálnych múzeách a galériách, ako im zlepšiť tie podmienky, ako ich motivovať, ako ich inšpirovať k tomu, aby chceli v kultúre na Slovensku pracovať. Určite keby sme mali takýto zákon na stole, tak my určite by sme takéto zákony aj podporovali.
Len tu už sa znovu a znovu opakujeme, hovoríme vlastne to isté, čo sme hovorili v debate k zákonu o Fonde na podporu umenia. A znovu musím skonštatovať, že tento zákon, bohužiaľ, nikomu a ničomu nepomôže. Je podľa mňa veľká škoda, že tu na to plytváme draho zaplatený čas tohto zákonodarného zboru. A ja by som naozaj sa tu už chcela konečne baviť o zákonoch, ktoré budujú niečo na Slovensku, ktoré vytvárajú lepšie podmienky, a nie také, ktoré nás vracajú späť do minulosti.
Ďakujem.
Vystúpenie v rozprave
23.4.2024 o 15:08 hod.
Mgr. art.
Zora Jaurová
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, máme tu zase ďalší zákon, ktorý bol predložený ako poslanecký návrh poslancov vládnej koalície, ktorý celkom zásadným spôsobom zasahuje do toho, ako fungujú kultúrne inštitúcie na Slovensku. A je to vlastne ten istý vzorec ako pri predošlom zákone o Fonde na podporu umenia, kedy k tomuto poslaneckému návrhu pribudol v druhom čítaní pozmeňovací návrh.
V tomto konkrétnom prípade ten pozmeňovací návrh ako keby oslabuje ten pôvodný zákon, čiže nie je to ten prípad ako v predošlom zákone, že ho úplne mení. Tá pôvodná novela, ktorú parlament schválil v prvom čítaní, v zásade bola veľmi kritizovaná od momentu, ako uzrela svetlo sveta, vlastne všetkými dotknutými subjektmi, pretože v zásade ruší všetky štandardy transparentného výberu vedúcich zamestnancov v múzeách a galériách s rôznymi zriaďovateľmi tým, že rušila povinnosť verejného vypočutia uchádzačov, umožňovala odvolávať riaditeľov a vedúcich zamestnancov bez udania dôvodu a vypúšťala funkčné obdobia, na ktoré sú vedúci zamestnanci volení. A my sme už vtedy hovorili, že... však aj pán Michelko to tu teraz povedal, že tu aspoň tá dôvodová správa vlastne korešponduje so zákonom na rozdiel od tých iných zákonov a že vlastne ani sa tí tvorcovia zákona netajili tým, čo chcú urobiť, čiže nebolo to taká, taký zastierací manéver, a to, čo, to, čo vlastne tá novela má umožniť, je odvolávať riaditeľov, bez výberového konania si vymenovať iných riaditeľov, a to na neobmedzené obdobie.
Bohužiaľ, toto je v každom jednom bode návrat k praktikám, aké sme tu mali dávno a o ktorých ja osobne som dúfala, že už dávno zapadli do nejakej temnej minulosti kultúrnej politiky na Slovensku.
Teraz máme v druhom čítaní pozmeňovací návrh, ktorý teda hovorí o tom, že teda riaditeľ je... vypustil ten, tú klauzulu o tom, že riaditelia môžu byť odvolaní bez udania dôvodu, a zároveň hovorí, že majú byť vymenovaní na základe výberového konania, ktoré však nemusí byť verejné. A vyzerá to tak, že vlastne by sme to aj mali oceniť teda, že predkladatelia vypočuli nejaké hlasy teda tých dotknutých subjektov a že ten zákon zjemnili, ale vo svojej podstate nezmenili nič. Lebo v tej praxi ten výsledok bude rovnaký. Tým, že zákon nedefinuje žiadne zákonné dôvody na odvolanie riaditeľov, tak naďalej môžu byť odvolaní prakticky z akéhokoľvek dôvodu, pretože tie zákony, tie dôvody zákon nestanovuje. A takisto výberové konanie, ktoré nemusí byť verejné a neexistuje žiaden predpis toho, ako by to výberové konanie malo vyzerať, môže prebehnúť akokoľvek. Môže prebehnúť aj tak, že zriaďovateľ si vylosuje toho riaditeľa, a stále je to výberové konanie. To znamená, že, že opäť to nie je posun k transparentnosti.
A ja sa pýtam, že prečo sa vlastne SNS tak veľmi bojí výberových konaní. A odpoveď je, že možno napríklad preto, že v Banskej Štiavnici pán Taraba, tiež minister za SNS, pod ktorým je banské múzeum v Banskej Štiavnici, odvolal napríklad jeho riaditeľku Zuzanu Denkovú bez udania dôvodu. Keď som sa ho pýtala na to, že prečo ju odvolal, povedal, že preto, lebo mohol, lebo mu to zákon umožnil. A namiesto nej vymenoval okresného šéfa Slovenskej národnej strany pána Zorvana, ktorý sa pred troma alebo štyrmi rokmi zúčastnil toho výberového konania, ktoré vtedy zákon požadoval, ale, bohužiaľ, v ňom nepostúpil ani do druhého kola. A možnože toto je dôvod, pre ktorý sa Slovenská národná strana tak veľmi bojí tých výberových konaní, že chce uzákoniť, aby v múzeách a galériách vlastne nemuseli byť verejné. Lebo keby boli verejné, tak by sme videli to, ako tí jednotliví kandidáti spĺňajú kritériá, ktoré v tých výberových konaniach sú stanovené.
Bohužiaľ, pri tomto zákone je evidentné, že je šitý na mieru veľmi konkrétnym mocenským cieľom, ktorými chcú isté skupiny ovládnuť múzeá a galérie. Možno nie všetky, možno len niektoré. A to, že, že badáme tu vlastne takú všeobecnú snahu o centralizáciu moci a o kontrolu nad kultúrnymi inštitúciami a vôbec ako kultúrnou politikou, je koniec koncov vidno aj v tom návrhu o FPÚ, o ktorom sme tu rokovali. A videli sme to napríklad aj teraz nedávno, včera, predvčerom, kedy pani ministerka kultúry vlastne len preto, že sa jej nepáčili reakcie nejakých umelcov na bienále v Benátkach, tak už sa podprahovo vyhrážala riaditeľke Slovenskej národnej galérie odvolaním.
Ja si ale myslím, že verejné výberové konania, transparentné podmienky, za ktorých môžu byť vedúci zamestnanci odvolaní alebo obmedzené funkčné obdobia, kedy sa uchádzači uchádzajú na konkrétne obdobie s nejakým projektom, sú naozaj elementárnym štandardom vo všetkých civilizovaných krajinách a nielen, samozrejme, v oblasti kultúry, ale najmä v oblasti kultúry, ktorá si vyžaduje naozaj čo najslobodnejšiu doménu tvorby. A ako môžme tu, samozrejme, uvádzať rôzne negatívne príklady z výberových konaní, v konečnom dôsledku všetko sa dá nejakým spôsobom zmanipulovať, ale ono je to ako s tou demokraciou, že nie je to dokonalé, ale je to zatiaľ to najlepšie, čo sme vymysleli.
Takže myslím si, že táto novela zákona aj po tom pozmeňovacom návrhu, ktorý nič zásadné nemení, vracia nás o naozaj desaťročia dozadu. Pozmeňovací návrh sa nijako netýka napríklad tých funkčných období, ktoré sa do toho zákona o múzeách a galériách dostali len nedávno po dlhom volaní odbornej obce, lebo je to naozaj dobrá a osvedčená prax v HR a je štandardom aj v európskych kultúrnych inštitúciách.
Ja už som tu minule v rozprave v prvom čítaní spomínala, na aký veľký odpor tento zákon narazil, že proti nemu protestuje Rada galérií Slovenska, Zväz múzeí na Slovensku, že hovoria, že je to presný opak toho, čo by sa v kultúrnej politike malo robiť. A mňa opäť mrzí, že máme tu ďalší zákon, ktorý smeruje k rozkladu toho, čo funguje. Lebo ja by som sa už chcela dočkať v kultúre zákonov, ktoré niečo budujú, ale my zatiaľ tu stále rokujeme len o zákonoch, ktoré likvidujú to, čo tu zatiaľ funguje. Ja som tu pred chvíľou vo faktickej poznámke spomínala, že, že možno by ministerstvo mohlo aspoň svoju prácu, bežnú agendu konať a udeľovať tie dotácie, ktoré sú v ich moci, napríklad na program Obnovme si svoj dom, namiesto toho, aby likvidovalo iné inštitúcie a iné funkčné systémy.
Samozrejme, mohli by sme sa pýtať opäť, tak jak sme sa pýtali pri Fonde na podporu umenia, že s kým bol tento zákon prediskutovaný, kto si ho vlastne žiadal, keď všetky tie inštitúcie hovoria, že je zlý, prečo ho máme na stole ako poslanecký návrh, keď ide o vlastne nejakú relatívne zásadnú kultúrnopolitickú agendu, ktorú by malo riešiť ministerstvo kultúry, ktoré má na to aj všetky mechanizmy, aby to prerokovalo s tými dotknutými subjektami a zväzmi. A moja hlavná otázka znie, položila som ju aj na výbore a nedostala som na ňu odpoveď, že čo bude na Slovensku lepšie, keď sa prijme tento zákon. Čo sa zlepší vo fungovaní tých inštitúcií, keď budeme môcť odvolávať riaditeľov len tak, keď budeme ich môcť menovať bez toho, aby bolo verejné vypočutie, čo bude radikálne lepšie? Budú tie inštitúcie fungovať lepšie?
A tak si myslím, že namiesto toho, aby sme tu uľahčovali vládnej moci výmeny riaditeľov, by sme mali možno radšej diskutovať o tom, ako do tých kultúrnych inštitúcií pritiahnuť kvalitných ľudí, kvalitných, mladých, šikovných, vzdelaných ľudí, pretože tí ľudia tam pracujú naozaj častokrát za veľmi zlých finančných podmienok aj pracovných podmienok, obzvlášť keď sa bavíme o regionálnych a lokálnych múzeách a galériách, ako im zlepšiť tie podmienky, ako ich motivovať, ako ich inšpirovať k tomu, aby chceli v kultúre na Slovensku pracovať. Určite keby sme mali takýto zákon na stole, tak my určite by sme takéto zákony aj podporovali.
Len tu už sa znovu a znovu opakujeme, hovoríme vlastne to isté, čo sme hovorili v debate k zákonu o Fonde na podporu umenia. A znovu musím skonštatovať, že tento zákon, bohužiaľ, nikomu a ničomu nepomôže. Je podľa mňa veľká škoda, že tu na to plytváme draho zaplatený čas tohto zákonodarného zboru. A ja by som naozaj sa tu už chcela konečne baviť o zákonoch, ktoré budujú niečo na Slovensku, ktoré vytvárajú lepšie podmienky, a nie také, ktoré nás vracajú späť do minulosti.
Ďakujem.
Rozpracované
15:24
Vystúpenie v rozprave 15:24
Roman MichelkoNo, najprv chcem k niektorým výhradám. Takže Slovenská národná strana má tu všetky galérie a múzeá ovládnuť. Tak pokiaľ viem, tak v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva sú len galérie a národné múzeum. Neviem o ďalších, takže nejakých stovky a tisíce to asi určite nebudú, na župách nemáme také pozície, na samosprávach, to neviem úplne presne, ale tiež to asi nebude nič také. Takže to je už potom na...
No, najprv chcem k niektorým výhradám. Takže Slovenská národná strana má tu všetky galérie a múzeá ovládnuť. Tak pokiaľ viem, tak v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva sú len galérie a národné múzeum. Neviem o ďalších, takže nejakých stovky a tisíce to asi určite nebudú, na župách nemáme také pozície, na samosprávach, to neviem úplne presne, ale tiež to asi nebude nič také. Takže to je už potom na zriaďovateľoch.
Ja osobne si myslím, že pokiaľ by prišlo k výmene nejakej erbovej kultúrnej inštitúcie, tak bude určite dôkladne zdôvodnená a nebude svojvoľná. A, samozrejme, že aj výberové konanie bude pod drobnohľadom médií pri takýchto inštitúciách, o tom vôbec nepochybujem, a teda zriaďovateľ bude veľmi musieť váhať, teda nie váhať, ale dať si pozor na to, aby to bolo naozaj odôvodnené, aby sa vybrala čo najkompetentnejšia osoba.
Čo sa týka banského múzea, častokrát v médiách tu boli informácie o tom, že nejaký trafikant, taký, onaký človek, nekompetentný nedajbože. Chcem len povedať, že to je človek, ktorý bol na pozícii námestníka tohto banského múzea, bol z vnútra inštitúcie, roky tam robil, v podstate celý profesný život, a teda určite nebol nejakým spôsobom nekvalifikovaný, nekompetentný, neznalý. Naopak, v predchádzajúcom volebnom období, a všelijakých ministrov sme mali, so všelijakým zafarbením, sa mohlo stať a asi aj stalo, že nie vždycky len odborné kritériá boli tie najlepšie. Čiže v prípade banského múzea to naozaj nebol človek mimo brandže, ktorý bol nejakým spôsobom niekde zboku dodaný. Bol to človek, ktorý celý život prežil v tom múzeu a na pozíciách až námestníka.
Vystúpenie v rozprave
23.4.2024 o 15:24 hod.
Mgr.
Roman Michelko
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo.
No, najprv chcem k niektorým výhradám. Takže Slovenská národná strana má tu všetky galérie a múzeá ovládnuť. Tak pokiaľ viem, tak v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva sú len galérie a národné múzeum. Neviem o ďalších, takže nejakých stovky a tisíce to asi určite nebudú, na župách nemáme také pozície, na samosprávach, to neviem úplne presne, ale tiež to asi nebude nič také. Takže to je už potom na zriaďovateľoch.
Ja osobne si myslím, že pokiaľ by prišlo k výmene nejakej erbovej kultúrnej inštitúcie, tak bude určite dôkladne zdôvodnená a nebude svojvoľná. A, samozrejme, že aj výberové konanie bude pod drobnohľadom médií pri takýchto inštitúciách, o tom vôbec nepochybujem, a teda zriaďovateľ bude veľmi musieť váhať, teda nie váhať, ale dať si pozor na to, aby to bolo naozaj odôvodnené, aby sa vybrala čo najkompetentnejšia osoba.
Čo sa týka banského múzea, častokrát v médiách tu boli informácie o tom, že nejaký trafikant, taký, onaký človek, nekompetentný nedajbože. Chcem len povedať, že to je človek, ktorý bol na pozícii námestníka tohto banského múzea, bol z vnútra inštitúcie, roky tam robil, v podstate celý profesný život, a teda určite nebol nejakým spôsobom nekvalifikovaný, nekompetentný, neznalý. Naopak, v predchádzajúcom volebnom období, a všelijakých ministrov sme mali, so všelijakým zafarbením, sa mohlo stať a asi aj stalo, že nie vždycky len odborné kritériá boli tie najlepšie. Čiže v prípade banského múzea to naozaj nebol človek mimo brandže, ktorý bol nejakým spôsobom niekde zboku dodaný. Bol to človek, ktorý celý život prežil v tom múzeu a na pozíciách až námestníka.
Rozpracované
15:24
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:24
Andrej DankoVystúpenie s faktickou poznámkou
23.4.2024 o 15:24 hod.
JUDr.
Andrej Danko
Videokanál poslancaPoslanec Dostál.
Rozpracované
15:24
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:24
Ondrej DostálVystúpenie s faktickou poznámkou
23.4.2024 o 15:24 hod.
Mgr.
Ondrej Dostál
Videokanál poslancaPani poslankyňa Jaurová, ja sa teda tiež pozastavujem nad tým, že aké dôvody viedli predkladateľov k predloženiu tohto návrhu zákona. Porovnávali ste vo svojom vystúpení tento návrh s predchádzajúcim návrhom, o ktorom sme rokovali, teda so zákonom o Fonde na podporu umenia. Napriek viacerým podobnostiam sú tam aj odlišnosti. Odlišnosti sú v tom, že pri tomto návrhu zákona, ktorý sa týka múzeí a galérií, bol ten zámer, ten hlavný zámer priznaný hneď na začiatku a teraz sa to iba tak mierne modifikuje, resp. zmierňuje. Pri tom predchádzajúcom návrhu zákona, ktorý sa týka Fondu na podporu umenia, bolo zjavné, že výsledná podoba zákona má byť iná, ako je ten návrh a to gro, tá podstata tam prišla až pozmeňujúcim návrhom v druhom čítaní cez spoločnú správu výborov, resp. cez pozmeňovák schválený na zasadnutí výboru. Ale druhý, podľa môjho názoru tiež dôležitý rozdiel je, že ja v zásade rozumiem, čo chce pán poslanec Michelko dosiahnuť zmenou zákona o Fonde na podporu umenia, lebo je nespokojný s tým, ako ten fond funguje, a myslí si, že keď tam budú nejakí iní ľudia o tom rozhodovať, nebudú tu mať konečné slovo komisie, ale rada a rada bude politicky dosadená, tak bude ten fond fungovať podľa jeho názoru lepšie. Ja si to nemyslím, ale rozumiem tomu, prečo to navrhuje. Ale prečo navrhuje meniť spôsob menovania a odvolávania šéfov múzeí a galérií? Tak to mi nie je jasné ani z dôvodovej správy, ani z jeho doterajších vystúpení v rozprave, lebo tam predpokladám, že nie sú také dôvody nespokojnosti, ktoré by, ktoré by vyjadril podobným spôsobom ako pri Fonde na podporu umenia. Čiže uniká mi zmysel celého návrhu.
Rozpracované
15:24
Vystúpenie v rozprave 15:24
Andrej DankoDo rozpravy je prihlásená poslankyňa Kleinert. Pripraví sa poslanec Dostál.
Do rozpravy je prihlásená poslankyňa Kleinert. Pripraví sa poslanec Dostál.
Vystúpenie v rozprave
23.4.2024 o 15:24 hod.
JUDr.
Andrej Danko
Videokanál poslanca
Bez reakcie pani poslankyne.
Do rozpravy je prihlásená poslankyňa Kleinert. Pripraví sa poslanec Dostál.
Rozpracované
15:25
Vystúpenie v rozprave 15:25
Dana KleinertPo dlhšom čase sa tak otvoril česko-slovenský pavilón a naša kvalitná a v medzinárodnom meradle zaujímavá slovenská expozícia. Chcem týmto vyjadriť moju plnú podporu slovenskej kultúrnej obci, ktorú sa nekultúrnym, hulvátskym spôsobom snaží umenšiť, hanobiť či rozoštvať premiér Fico za tľapkania ministerky Šimkovičovej. Premiér Fico, ako aj samotná náhodná ministerka kultúry nielenže nechápu podstatu služby občanom a občiankam Slovenska, v tomto prípade rezortu kultúry, kde ministerka nemá byť ministerkou jej vybraným kamoškám, ale má chrániť, zveľadovať a rozvíjať celý segment. V skutočnosti robia presný opak, vykrikovaním o slovenskosti a odporným hanobením iných ľudí, vulgárnymi rečami a správaním konajú protislovensky, ťahajúc nás niekam do stredoveku a na hanbu celej Európy.
Slovenská kultúra našťastie nie je Fico, našťastie nie je Šimkovičová ani Machala či iní ideologickí nochsledi. Slovenská kultúra tu je a bude a bude po nich a na toto obdobie sa bude spomínať ako na jedno z najhorších, najzbytočnejších, najtrápnejších a v skutočnosti takéto kroky vlády ju samu krok po kroku položia. Jedným z takýchto krokov je aj Fond na podporu umenia a jeho likvidácia a druhý je aj tento predložený návrh zákona. Nielenže ho odborná obec ani nechcela, ale aspoň teda je aj škodlivý. Presne v duchu práce nominantov Slovenskej národnej strany.
Návrh poslaneckého zákona o múzeách a galériách hovorí o potrebe, citujem, pružnejšej manažérskej výmeny. Pod pružnejšou manažérskou výmenou si ministerka kultúry prostredníctvom poslancov a poslankyne podávajúcich tento návrh predstavuje bez udania dôvodu, na ako dlho chce a bez povinného verejného výberového konania vymieňať ľudí vo vedeniach galérií či múzeí.
Inak, tuto by som sa chcela pristaviť ešte na sekundu, lebo na výbore pre kultúru a médiá, pán Michelko, vy ste hovorili teda, že odstránenie nutnosti absolvovať verejné výberové konanie je teda dané aj preto, že nechcete nútiť samosprávy robiť drahé riešenia ohľadne týchto výstupov. No, akože neviem, v akom storočí sa nachádzame, ale na to, aby sme mali verejný výstup, stačí jeden obyčajný smartfón a prístup na internet. Tak to robíme aj my napríklad u nás v samospráve, nestojí to takmer nič.
A skúsim teda podrobnejšie rozobrať tento návrh. Navrhujú sa tu zmeny ako napríklad doplnenie takzvanej legálnej definície pojmu štandardy múzeí a galérií. Citujem: "Štandardy múzeí a galérií sú merateľné, porovnateľné alebo iné hodnotiace ukazovatele odporúčaného priestorového, finančného a personálneho zabezpečenia múzeí a galérií a úrovne kvality plnenia základných odborných činností a iných činností múzeí a galérií." Koniec citátu.
Ruší sa päťročné funkčné obdobie riaditeľa, riaditeľky múzea, galérie predpokladané zákonom. Je tu jedna aj pozitívna vec a to, že sa ruší zákaz odvolania riaditeľky múzea bez udania dôvodov. V danom kontexte je to však pramálo, aj keď teda dá sa tento krok nejako oceniť. Ruší sa verejné vypočutie uchádzačov na post riaditeľa, riaditeľky múzea a galérie. Zavádza sa len výberové konanie bez verejného vypočutia.
No a aké sú naše výhrady voči predloženému návrhu zákona? Zásadné sú napríklad aj tie k zrušeniu verejného vypočutia a päťročného funkčného obdobia štatutárneho orgánu. Mnohé tu už povedala moja kolegyňa Zora Jaurová. Navrhovaná novela popiera základné princípy a postupy týkajúce sa odbornosti, transparentnosti a manažérskej zodpovednosti. Navrhovaný model riadenia je v rozpore aj s programovým vyhlásením vlády; opäť raz tu máme takýto návrh zákona v rozpore s programovým vyhlásením vlády. Vyhlásenie vlády avizuje systémové opatrenia, navrhovaný model riadenia však, naopak, podporuje nesystémové opatrenia a motivuje k rezignácii na dlhodobé stratégie.
Vyhlásenie vlády avizuje dialóg s kultúrnou verejnosťou, avšak zrušenie verejného vypočutia dialóg s kultúrnou verejnosťou, naopak, úplne vylučuje. Je to práve súčasne platný model, ktorý najlepšie realizuje deklarované ciele v programovom vyhlásení vlády, tak aký je dôvod ho rušiť? Neobmedzený mandát štatutárov sa v minulosti ukázal ako neúčinný a nielen teda že on spiatočnícky pôsobí, on takým aj naozaj je. Stanovenie určitého obdobia funkčného výkonu pôsobí ako efektívny stimul pre motiváciu, umožňuje hodnotenie výkonnosti a úspechu aktuálneho vedenia a smerovania organizácií a inštitúcií. Dlhé roky sa odborná obec snažila presne o to, aby v kultúrnych inštitúciách neboli na dlhé roky či desaťročia zabetónovaní ľudia, ktorí tam našli už len pohodlné miesto bez nejakých špeciálnych nárokov. Pred pár rokmi sa tento systém zaviedol a ukazuje sa ako naozaj dobrá prax, tak prečo teda ho chcete likvidovať?
Limitované obdobie na strane štatutára alebo vedúceho pôsobí na vyššiu motiváciu, akceleráciu v pracovnom výkone. Na strane zriaďovateľa zas vedie k vyššej reflexii stavu a aktivít inštitúcie, aktualizácií vlastných očakávaní a podobne. Odborná, ale aj širšia kultúrna verejnosť Slovenska vníma päťročné funkčné obdobie ako primeraný časový rámec pre realizáciu výziev štatutára, vedúceho predstavenú vo verejnom výberovom konaní. Tento časový limit je na rozdiel od jeho zrušenia štandardným európskym nástrojom kultúrnej politiky, ktorého efekt spočíva okrem iného v možnosti pružnejšej manažérskej výmeny na riadiacich postoch, to znamená, že v praxi maximálne päť rokov s možnosťou opätovnej obhajoby mandátu; pri spochybneniach alebo neplnení cieľov teda je to obdobie aj kratšie, samozrejme. Verejné vypočutie predstavuje kľúčovú časť výberového procesu, kde sa zvyšuje transparentnosť výberu. Verejné vypočutie umožňuje odbornej, ale aj laickej verejnosti, ale najmä tej odbornej, overiť kvalifikáciu kandidátov. Ale dôležité na takomto procese je aj to, že on poskytuje tomu vybranému kandidátovi alebo kandidátke oprávnenú legitimitu, ktorá je na začiatku nového pôsobenia veľmi dôležitá. Ak sa povinnosť verejného vypočutia zruší, hrozí tu reálne riziko nejasného a neodborného postupu pri výbere štatutárnych orgánov alebo vedúcich pracovníkov.
A chcela by som ešte niečo k tým štandardom múzeí a galérií vo svete a na Slovensku. Štandardy nie sú nejakou novinkou, to treba povedať, vždy je však dôležité vidieť kontext. Medzinárodné organizácie, ako napríklad medzinárodná rada múzeí, vytvárajú a aktualizujú svoje štandardy, aby odrážali najlepšie praxe a boli prispôsobené meniacim sa potrebám múzeí a galérií a ich publika. Štandardy, ony pokrývajú rôzne aspekty tejto praxe, napríklad v oblastiach, ako je zbierková politika, výstavná prax, vzdelávanie a verejné programy, starostlivosť o zbierky, dostupnosť a prístupnosť, ale aj etické štandardy, kde sa zaoberajú otázkami, ako sú pôvod a vlastníctvo objektov, transparentnosť v operáciách a integrita vo vzťahoch s verejnosťou a inými inštitúciami. Taktiež aj manažment a financovanie, kde sa riešia efektívne riadenie zdrojov, správne finančné riadenie a strategické plánovanie pre udržateľnosť inštitúcie.
Pokusy o vypracovanie múzejných štandardov v Slovenskej republike trvajú v múzejnej obci už niekoľko rokov, nebol zatiaľ vypracovaný, predložený a schválený žiaden kompletný materiál, s ktorým by sa mohli múzeá zapísané v registri múzeí a galérií Slovenskej republiky oboznámiť a riadiť sa ním. V roku 2017 v rámci projektu zväzu múzeí na Slovensku štandardy odborných múzejných činností na Slovensku, podporenom Fondom na podporu umenia, vypracoval autorský kolektív materiál, ktorý bol predstavený múzejnej odbornej obci. Písomnou i ústnou formou sa odborní pracovníci slovenských múzeí mohli k obsahu vyjadriť a následne bol pôvodný materiál upravený. Ale! Štandardy múzeí a galérií predkladateľ pozmeňovacieho návrhu žiadnym spôsobom neodôvodňuje, bližšie nerozvíja a ani nevysvetľuje. Neboli prediskutované s odbornými organizáciami, ktoré pôsobia v rezorte. A práve sme počuli, že taká iniciatíva tu už bola, respektíve je.
V súvislosti s čerstvou skúsenosťou s Fondom na podporu umenia, s RTVS, s Kunsthalle, s Bibianou, ale aj s množstvom, jemne povedané, nemúdrych verejne vyjadrených názorov a krokov ministerky Šimkovičovej máme veľmi dôvodnú obavu, že štandardy, v úvodzovkách, budú využité, pardon, zneužité ako nástroj politického zasahovania do výstavných programov týchto inštitúcií. Typickými príkladmi, ako by eventuálne mohlo politické vedenie zasahovať cez štandardy do výstavných programov, sú nasledovné. Napríklad financovanie. Štandardy a smernice môžu určovať podmienky pre financovanie, ktoré môžu byť manipulované tak, aby presadzovali určité politické agendy alebo obmedzili výstavu kontroverzného obsahu. Aký obsah to bude, by asi chcela rozhodovať Slovenská národná strana. Je to napríklad výber a cenzúra výstav. Štandardy môžu byť využité na odôvodnenie výberu alebo vylúčenia určitých tém alebo diel z výstavných programov, čím sa politicky ovplyvňuje, čo je verejnosti prezentované. Môže byť ovplyvňovaná zbierková politika, politický vplyv môže zasahovať do toho, aké artefakty sú získavané alebo vylúčené zo zbierok na základe ich kultúrnej, historickej alebo politickej významnosti.
Personálna politika. Štandardy týkajúce sa výberu a pôsobenia štatutárnych orgánov môžu byť ovplyvnené tak, aby zabezpečili, že kľúčové pozície v múzeách a galériách zaujmú osoby s politickými žiaducimi názormi. Tieto praktiky môžu ovplyvniť, ako verejnosť vníma kultúrne dedičstvo a umenie, predpokladám, že asi o to vám tu ide. Preto je dôležité, aby múzeá a galérie udržiavali vysokú úroveň transparentnosti a nezávislosti vo svojom fungovaní, aby sa minimalizoval potenciálny politický vplyv na ich operácie, a preto je opäť veľmi nemúdre ustupovať od zaužívanej dobrej praxe verejných vypočutí.
Ešte by som chcela aj ako vicestarostka mestskej časti sprostredkovať pohľad samospráv. Mestá, obce i samosprávne kraje zriaďujú a majú na starosti správu múzeí a galérií vrátane ich financovania a prevádzky. Výber osoby na pozíciu štatutára alebo vedúceho týchto organizácií vyžaduje dôkaz odbornej spôsobilosti na riadenie múzea a galérie. Transparentný proces výberu, podľa ktorého postupujú samosprávy, je navrhnutý tak, aby zabezpečil kvalitu a odbornosť a zároveň minimalizoval obavy z preferencie určitých politických skupín alebo osobných záujmov. Veď to každý štatutár chce, každý naozaj taký, ktorý by teda nechcel byť spolitizovaný. Zrušenie takéhoto výberového konania by obmedzilo zapojenie odborníkov aj verejnosti do rozhodovacieho procesu, pričom verejné prezentácie a transparentné výberové postupy sú bežnou praxou, ktorá zvyšuje dôveru v účinnosť a transparentnosť miestneho samosprávneho systému. Ak by malo dôjsť k odvolaniu štatutára alebo vedúceho galérie či múzea, malo by sa to naozaj zakladať na konkrétnych dôvodoch alebo preukázateľných odborných chybách a nie inak.
Zhrnula by som teda, že máme tu myšlienky a už aj činy týkajúce sa politického zasahovania do umenia a kultúry. Predchádzajúca rozprava o naozaj zlikvidovaní nezávislosti fondu pre umenie to len dokazuje, tu máme teraz ďalší zákon, ktorý vôbec ničomu nepomáha. A ja tiež rovnako ako pani Jaurová by som sa chcela hlásiť k tomu, že keď už tu toľko debatujeme o kultúre, poďme naozaj tvoriť kvalitné politiky a kvalitný systém pre kultúrnu obec a nielen likvidovať, čo tu sme doteraz mali funkčné. Zatiaľ robíme iba toto, je to veľmi-veľmi frustrujúce. Úsilie týkajúce sa zmien v tomto zákone by malo byť zamerané na celkovú revíziu zákona namiesto obmedzených zmien zameraných len na personálne otázky.
Tento návrh oslabuje dôležitosť kvality a odbornosti v pamäťových inštitúciách a v súčasnej podobe by mal byť naozaj odmietnutý. Navrhované zmeny nijako neprispievajú k zlepšeniu situácie galérií a múzeí na Slovensku. Opäť je asi jasné, komu treba za k ničomu neprospievajúci zákon, v úvodzovkách, poďakovať.
Ďakujem za pozornosť a nezabudnime, bez kultúry nie sme.
Vystúpenie v rozprave
23.4.2024 o 15:25 hod.
Mgr. art.
Dana Kleinert
Videokanál poslanca
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, na úvod mojej rozpravy k návrhu zákona, kde, zjednodušene povedané, ide o to, aby si ministerka a jej spriaznení ľudia mohli ľahšie dosadzovať politicky lojálnych ľudí za politicky podmienených štandardov, by som chcela upriamiť pozornosť na jednu vec. Stojím tu dnes v žltej košeli, vo farbe s pracovným názvom benátska žltá – ďakujem, že ste sa pozreli – z kolekcie vytvorenej pre slovenskú reprezentáciu na 60. medzinárodnej výstave umenia Bienále v Benátkach. Je vytvorená slovenskou dizajnérkou Michaelou Bednárovou so značkou, už neviem viac, ako slovenský názov by mohla mať, značka Pôjd, ktorá už v časoch, kedy pani ministerka ani netušila, že niečo ako slovenská kultúra existuje, intenzívne pomáhala a dodnes pomáha obnoveniu slovenskej tvorby a textilného remesla. Na tejto krásnej a hlavne zmysluplnej výstave v Benátkach pracovalo takmer 30 ľudí, pričom hlavným autorom je renomovaný slovenský umelec z Košíc Oto Hudec.
Po dlhšom čase sa tak otvoril česko-slovenský pavilón a naša kvalitná a v medzinárodnom meradle zaujímavá slovenská expozícia. Chcem týmto vyjadriť moju plnú podporu slovenskej kultúrnej obci, ktorú sa nekultúrnym, hulvátskym spôsobom snaží umenšiť, hanobiť či rozoštvať premiér Fico za tľapkania ministerky Šimkovičovej. Premiér Fico, ako aj samotná náhodná ministerka kultúry nielenže nechápu podstatu služby občanom a občiankam Slovenska, v tomto prípade rezortu kultúry, kde ministerka nemá byť ministerkou jej vybraným kamoškám, ale má chrániť, zveľadovať a rozvíjať celý segment. V skutočnosti robia presný opak, vykrikovaním o slovenskosti a odporným hanobením iných ľudí, vulgárnymi rečami a správaním konajú protislovensky, ťahajúc nás niekam do stredoveku a na hanbu celej Európy.
Slovenská kultúra našťastie nie je Fico, našťastie nie je Šimkovičová ani Machala či iní ideologickí nochsledi. Slovenská kultúra tu je a bude a bude po nich a na toto obdobie sa bude spomínať ako na jedno z najhorších, najzbytočnejších, najtrápnejších a v skutočnosti takéto kroky vlády ju samu krok po kroku položia. Jedným z takýchto krokov je aj Fond na podporu umenia a jeho likvidácia a druhý je aj tento predložený návrh zákona. Nielenže ho odborná obec ani nechcela, ale aspoň teda je aj škodlivý. Presne v duchu práce nominantov Slovenskej národnej strany.
Návrh poslaneckého zákona o múzeách a galériách hovorí o potrebe, citujem, pružnejšej manažérskej výmeny. Pod pružnejšou manažérskou výmenou si ministerka kultúry prostredníctvom poslancov a poslankyne podávajúcich tento návrh predstavuje bez udania dôvodu, na ako dlho chce a bez povinného verejného výberového konania vymieňať ľudí vo vedeniach galérií či múzeí.
Inak, tuto by som sa chcela pristaviť ešte na sekundu, lebo na výbore pre kultúru a médiá, pán Michelko, vy ste hovorili teda, že odstránenie nutnosti absolvovať verejné výberové konanie je teda dané aj preto, že nechcete nútiť samosprávy robiť drahé riešenia ohľadne týchto výstupov. No, akože neviem, v akom storočí sa nachádzame, ale na to, aby sme mali verejný výstup, stačí jeden obyčajný smartfón a prístup na internet. Tak to robíme aj my napríklad u nás v samospráve, nestojí to takmer nič.
A skúsim teda podrobnejšie rozobrať tento návrh. Navrhujú sa tu zmeny ako napríklad doplnenie takzvanej legálnej definície pojmu štandardy múzeí a galérií. Citujem: "Štandardy múzeí a galérií sú merateľné, porovnateľné alebo iné hodnotiace ukazovatele odporúčaného priestorového, finančného a personálneho zabezpečenia múzeí a galérií a úrovne kvality plnenia základných odborných činností a iných činností múzeí a galérií." Koniec citátu.
Ruší sa päťročné funkčné obdobie riaditeľa, riaditeľky múzea, galérie predpokladané zákonom. Je tu jedna aj pozitívna vec a to, že sa ruší zákaz odvolania riaditeľky múzea bez udania dôvodov. V danom kontexte je to však pramálo, aj keď teda dá sa tento krok nejako oceniť. Ruší sa verejné vypočutie uchádzačov na post riaditeľa, riaditeľky múzea a galérie. Zavádza sa len výberové konanie bez verejného vypočutia.
No a aké sú naše výhrady voči predloženému návrhu zákona? Zásadné sú napríklad aj tie k zrušeniu verejného vypočutia a päťročného funkčného obdobia štatutárneho orgánu. Mnohé tu už povedala moja kolegyňa Zora Jaurová. Navrhovaná novela popiera základné princípy a postupy týkajúce sa odbornosti, transparentnosti a manažérskej zodpovednosti. Navrhovaný model riadenia je v rozpore aj s programovým vyhlásením vlády; opäť raz tu máme takýto návrh zákona v rozpore s programovým vyhlásením vlády. Vyhlásenie vlády avizuje systémové opatrenia, navrhovaný model riadenia však, naopak, podporuje nesystémové opatrenia a motivuje k rezignácii na dlhodobé stratégie.
Vyhlásenie vlády avizuje dialóg s kultúrnou verejnosťou, avšak zrušenie verejného vypočutia dialóg s kultúrnou verejnosťou, naopak, úplne vylučuje. Je to práve súčasne platný model, ktorý najlepšie realizuje deklarované ciele v programovom vyhlásení vlády, tak aký je dôvod ho rušiť? Neobmedzený mandát štatutárov sa v minulosti ukázal ako neúčinný a nielen teda že on spiatočnícky pôsobí, on takým aj naozaj je. Stanovenie určitého obdobia funkčného výkonu pôsobí ako efektívny stimul pre motiváciu, umožňuje hodnotenie výkonnosti a úspechu aktuálneho vedenia a smerovania organizácií a inštitúcií. Dlhé roky sa odborná obec snažila presne o to, aby v kultúrnych inštitúciách neboli na dlhé roky či desaťročia zabetónovaní ľudia, ktorí tam našli už len pohodlné miesto bez nejakých špeciálnych nárokov. Pred pár rokmi sa tento systém zaviedol a ukazuje sa ako naozaj dobrá prax, tak prečo teda ho chcete likvidovať?
Limitované obdobie na strane štatutára alebo vedúceho pôsobí na vyššiu motiváciu, akceleráciu v pracovnom výkone. Na strane zriaďovateľa zas vedie k vyššej reflexii stavu a aktivít inštitúcie, aktualizácií vlastných očakávaní a podobne. Odborná, ale aj širšia kultúrna verejnosť Slovenska vníma päťročné funkčné obdobie ako primeraný časový rámec pre realizáciu výziev štatutára, vedúceho predstavenú vo verejnom výberovom konaní. Tento časový limit je na rozdiel od jeho zrušenia štandardným európskym nástrojom kultúrnej politiky, ktorého efekt spočíva okrem iného v možnosti pružnejšej manažérskej výmeny na riadiacich postoch, to znamená, že v praxi maximálne päť rokov s možnosťou opätovnej obhajoby mandátu; pri spochybneniach alebo neplnení cieľov teda je to obdobie aj kratšie, samozrejme. Verejné vypočutie predstavuje kľúčovú časť výberového procesu, kde sa zvyšuje transparentnosť výberu. Verejné vypočutie umožňuje odbornej, ale aj laickej verejnosti, ale najmä tej odbornej, overiť kvalifikáciu kandidátov. Ale dôležité na takomto procese je aj to, že on poskytuje tomu vybranému kandidátovi alebo kandidátke oprávnenú legitimitu, ktorá je na začiatku nového pôsobenia veľmi dôležitá. Ak sa povinnosť verejného vypočutia zruší, hrozí tu reálne riziko nejasného a neodborného postupu pri výbere štatutárnych orgánov alebo vedúcich pracovníkov.
A chcela by som ešte niečo k tým štandardom múzeí a galérií vo svete a na Slovensku. Štandardy nie sú nejakou novinkou, to treba povedať, vždy je však dôležité vidieť kontext. Medzinárodné organizácie, ako napríklad medzinárodná rada múzeí, vytvárajú a aktualizujú svoje štandardy, aby odrážali najlepšie praxe a boli prispôsobené meniacim sa potrebám múzeí a galérií a ich publika. Štandardy, ony pokrývajú rôzne aspekty tejto praxe, napríklad v oblastiach, ako je zbierková politika, výstavná prax, vzdelávanie a verejné programy, starostlivosť o zbierky, dostupnosť a prístupnosť, ale aj etické štandardy, kde sa zaoberajú otázkami, ako sú pôvod a vlastníctvo objektov, transparentnosť v operáciách a integrita vo vzťahoch s verejnosťou a inými inštitúciami. Taktiež aj manažment a financovanie, kde sa riešia efektívne riadenie zdrojov, správne finančné riadenie a strategické plánovanie pre udržateľnosť inštitúcie.
Pokusy o vypracovanie múzejných štandardov v Slovenskej republike trvajú v múzejnej obci už niekoľko rokov, nebol zatiaľ vypracovaný, predložený a schválený žiaden kompletný materiál, s ktorým by sa mohli múzeá zapísané v registri múzeí a galérií Slovenskej republiky oboznámiť a riadiť sa ním. V roku 2017 v rámci projektu zväzu múzeí na Slovensku štandardy odborných múzejných činností na Slovensku, podporenom Fondom na podporu umenia, vypracoval autorský kolektív materiál, ktorý bol predstavený múzejnej odbornej obci. Písomnou i ústnou formou sa odborní pracovníci slovenských múzeí mohli k obsahu vyjadriť a následne bol pôvodný materiál upravený. Ale! Štandardy múzeí a galérií predkladateľ pozmeňovacieho návrhu žiadnym spôsobom neodôvodňuje, bližšie nerozvíja a ani nevysvetľuje. Neboli prediskutované s odbornými organizáciami, ktoré pôsobia v rezorte. A práve sme počuli, že taká iniciatíva tu už bola, respektíve je.
V súvislosti s čerstvou skúsenosťou s Fondom na podporu umenia, s RTVS, s Kunsthalle, s Bibianou, ale aj s množstvom, jemne povedané, nemúdrych verejne vyjadrených názorov a krokov ministerky Šimkovičovej máme veľmi dôvodnú obavu, že štandardy, v úvodzovkách, budú využité, pardon, zneužité ako nástroj politického zasahovania do výstavných programov týchto inštitúcií. Typickými príkladmi, ako by eventuálne mohlo politické vedenie zasahovať cez štandardy do výstavných programov, sú nasledovné. Napríklad financovanie. Štandardy a smernice môžu určovať podmienky pre financovanie, ktoré môžu byť manipulované tak, aby presadzovali určité politické agendy alebo obmedzili výstavu kontroverzného obsahu. Aký obsah to bude, by asi chcela rozhodovať Slovenská národná strana. Je to napríklad výber a cenzúra výstav. Štandardy môžu byť využité na odôvodnenie výberu alebo vylúčenia určitých tém alebo diel z výstavných programov, čím sa politicky ovplyvňuje, čo je verejnosti prezentované. Môže byť ovplyvňovaná zbierková politika, politický vplyv môže zasahovať do toho, aké artefakty sú získavané alebo vylúčené zo zbierok na základe ich kultúrnej, historickej alebo politickej významnosti.
Personálna politika. Štandardy týkajúce sa výberu a pôsobenia štatutárnych orgánov môžu byť ovplyvnené tak, aby zabezpečili, že kľúčové pozície v múzeách a galériách zaujmú osoby s politickými žiaducimi názormi. Tieto praktiky môžu ovplyvniť, ako verejnosť vníma kultúrne dedičstvo a umenie, predpokladám, že asi o to vám tu ide. Preto je dôležité, aby múzeá a galérie udržiavali vysokú úroveň transparentnosti a nezávislosti vo svojom fungovaní, aby sa minimalizoval potenciálny politický vplyv na ich operácie, a preto je opäť veľmi nemúdre ustupovať od zaužívanej dobrej praxe verejných vypočutí.
Ešte by som chcela aj ako vicestarostka mestskej časti sprostredkovať pohľad samospráv. Mestá, obce i samosprávne kraje zriaďujú a majú na starosti správu múzeí a galérií vrátane ich financovania a prevádzky. Výber osoby na pozíciu štatutára alebo vedúceho týchto organizácií vyžaduje dôkaz odbornej spôsobilosti na riadenie múzea a galérie. Transparentný proces výberu, podľa ktorého postupujú samosprávy, je navrhnutý tak, aby zabezpečil kvalitu a odbornosť a zároveň minimalizoval obavy z preferencie určitých politických skupín alebo osobných záujmov. Veď to každý štatutár chce, každý naozaj taký, ktorý by teda nechcel byť spolitizovaný. Zrušenie takéhoto výberového konania by obmedzilo zapojenie odborníkov aj verejnosti do rozhodovacieho procesu, pričom verejné prezentácie a transparentné výberové postupy sú bežnou praxou, ktorá zvyšuje dôveru v účinnosť a transparentnosť miestneho samosprávneho systému. Ak by malo dôjsť k odvolaniu štatutára alebo vedúceho galérie či múzea, malo by sa to naozaj zakladať na konkrétnych dôvodoch alebo preukázateľných odborných chybách a nie inak.
Zhrnula by som teda, že máme tu myšlienky a už aj činy týkajúce sa politického zasahovania do umenia a kultúry. Predchádzajúca rozprava o naozaj zlikvidovaní nezávislosti fondu pre umenie to len dokazuje, tu máme teraz ďalší zákon, ktorý vôbec ničomu nepomáha. A ja tiež rovnako ako pani Jaurová by som sa chcela hlásiť k tomu, že keď už tu toľko debatujeme o kultúre, poďme naozaj tvoriť kvalitné politiky a kvalitný systém pre kultúrnu obec a nielen likvidovať, čo tu sme doteraz mali funkčné. Zatiaľ robíme iba toto, je to veľmi-veľmi frustrujúce. Úsilie týkajúce sa zmien v tomto zákone by malo byť zamerané na celkovú revíziu zákona namiesto obmedzených zmien zameraných len na personálne otázky.
Tento návrh oslabuje dôležitosť kvality a odbornosti v pamäťových inštitúciách a v súčasnej podobe by mal byť naozaj odmietnutý. Navrhované zmeny nijako neprispievajú k zlepšeniu situácie galérií a múzeí na Slovensku. Opäť je asi jasné, komu treba za k ničomu neprospievajúci zákon, v úvodzovkách, poďakovať.
Ďakujem za pozornosť a nezabudnime, bez kultúry nie sme.
Rozpracované
15:38
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:38
Andrej DankoNa vystúpenie pani poslankyne dve faktické. Poslanec Michelko
Na vystúpenie pani poslankyne dve faktické. Poslanec Michelko
Vystúpenie s faktickou poznámkou
23.4.2024 o 15:38 hod.
JUDr.
Andrej Danko
Videokanál poslanca
Ďakujem.
Na vystúpenie pani poslankyne dve faktické. Poslanec Michelko
Rozpracované