12. schôdza

Poslanec Martin Šmilňák.

Pozdravujem všetkých, pán predsedajúci.
Pani Kolíková, vy ste začali tak biblicky trošku a potom ste k hodnotám prešli a potom taký apel viacej citový ako praktický. Ja za seba poviem, ja som kresťanský demokrat, ale nemám patent na rozum a nemám Bibliu v malíčku a iste som sa nechoval celý život vždy stopercentne, takže neberte ma úplne ako etalón čnosti. Ale ako kresťanský demokrat ja budem stáť na hodnotách ochrany života. Pre mňa prirodzenosť, biológia, muž, žena, pre mňa sú to hodnoty konzervatívne, ktoré ja vyznávam. A priznám sa tiež, že mám problém s rodom a so všetkým, čo to prináša, ale na druhej strane, rodné číslo je administratívny údaj, ktorý sme zaviedli, aby nám pomáhal. Ale rodné číslo nemôže stáť nad človekom. My sme tu už mali rovnošaty, mali sme tu pionierske a všetci sme museli byť rovnakí, už sme tu takú totalitu mali, čiže, čiže číslo nesmie byť nad človekom a ak toto číslo niekomu vadí a chce si ho zmeniť, podľa mňa by sme v tomto nemali byť až takí rigorózni.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pani poslankyňa Mária Kolíková.

Ďakujem veľmi pekne za všetky faktické poznámky. Ja si nedovolím tu niečo dávať, samozrejme, to je asi odkaz pre pána Vašečku aj pre pani Záborskú, určite nie som ten, ktorý by vám tu niečo hovoril z kresťanskej vierouky, ale si myslím, že ako keby to bolo nejaká brána medzi nami, hej, taká zábrana aj v tej komunikácii. A ten pojem rod v niečom ako keby tu bol taký zakliaty. A... lebo je to o tom, ako sa, samozrejme, ľudia cítia, hej, o tom je tá rodová identita, lebo v niečom to je také zakliatie, tá rodová identita. Aj pochopiť, porozumieť, prečo časť spoločnosti o nej toľko rozpráva, aby sme to prijali, že jedna vec je asi ako, čo sa dá zvonku zistiť, a druhá vec je, ako sa človek cíti, a o tomto je podľa mňa asi aj medzi nami nejaké veľké neporozumenie, že je, že tí, ktorí nechápeme, prečo ste sem s tým prišli, ako je to vôbec možné, je, že veľmi asi pozorne vnímame a počúvame, čo ľudia hovoria, ako sa cítia. Nechceme sa nechať oklamať možno niekedy tým prvým, ako človek vyzerá, nechceme sa tým nechať oklamať.
A považujem za dôležité, čo ľudia hovoria, a preto k tomu bola tá moja výzva, že je dôležité, ja sa teším, že aj vás oslovili ľudia a nijak to nepopieram, ani som si nemyslela, že vás neoslovia, ale možno sa treba práve o týchto ľuďoch rozprávať, keď, ktorým zmeníte životy, keby prešla takáto právna úprava, lebo im sa zásadne zmenia životy. A keď vy hovoríte, že nijakým spôsobom to nesúvisí ani s vierou, tak potom sa o tom naozaj rozprávajme že prečo. Prečo potrebujete teraz, aby takáto zmena v spoločnosti nastala, potom nerozumiem prečo.

Vážené pani poslankyne, pýtam sa, a páni poslanci, pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Nie je tomu tak. Takže... a predsa? Tak predsa.
Pani poslankyňa Mária Kolíková sa prihlásila do rozpravy ústne jediná, takže máte slovo, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Pani poslankyne, páni poslanci, keďže som bola vyzvaná, aby som povedala niečo aj k tej právnej časti, (reakcie z pléna a potlesk) veľmi rada.
Áno, môžem povedať, čo si myslím ako právnička o vážnom probléme právnom. Keď ste povedali, že nijak to nesúvisí s vierou, tak si povedzme, sme v demokratickom a právnom štáte, rešpektujeme ústavu, medzinárodné záväzky, tak prečo je tu problém s tým, čo navrhujete. No, právne je to problém preto, lebo v ústave máme zakotvené napríklad zákaz diskriminácie, to znamená, inak nazerať na ľudí, ktorí môžu byť iní, a tu vidím problém, že toto je zásadné iné správanie sa k ľuďom, ktorí sú transrodoví. Pretože keď zabezpečíme takúto právnu úpravu, tak im zásadne zasiahneme do ich životov a meníme to, čo už dnes zásadne majú, lebo vy viete, však to chcete zmeniť vlastne touto právnou úpravou. Zasiahneme im do ľudskej dôstojnosti, to máme priamo garantované v ústave, to znamená, ľudia majú právo žiť podľa svojho najlepšej viery a presvedčenia, ak nikomu inému do iného života nezasahujú a priamo to súvisí s ich identitou, tým, kým sú, a ak im do toho štát zasiahne, a to zásadne spôsobom, že potom sú v takej úzkosti, že si siahajú na život, a to súvisí práve s týmito transrodovými osobami, tak určite je právo na ľudskú dôstojnosť mať právnu úpravu, ktorá ľuďom umožní, ak sú vlastne v takomto rozpoložení zložitej rodovej identity umožniť im, aby sa z nej vymanili. A nielen, aby sa z nej vymanili, by som povedala medicínsky, ale aby sa s nimi vymanili, z nej aj právne, aby sme ich proste prijali takými, akí sú.
A súvisí to, samozrejme, aj s pojmom rodová identita ako pojmom, ktorý, či sa nám to páči, alebo nepáči, my už ho máme. Máme už v právnej úprave aj rod, máme ho aj priamo v zákone, aj v zákone o zákaze diskriminácií priamo už pracujeme s pojmom rod a tam spadá určite do tejto definície aj rodová identita. Či s tým súhlasíme, alebo nesúhlasíme, už to je súčasťou našej právnej úpravy. Už sme prijali medzinárodné zmluvy a dohovory, kde sme sa zaviazali aj k týmto ľuďom pristupovať tak, aby ľudskú dôstojnosť mali. Môžem teraz spomenúť tie dohovory, ktoré sú nám najznámejšie. Dohovor, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tam sme našli nespočetné množstvo už rozhodnutí, ktoré súvisia práve aj s tým právom týchto ľudí mať aj v občianskom preukaze aj ich meno, aj ich rodné číslo, ktoré im umožňuje začleniť sa do spoločnosti. Vzdelávať sa. Mať plný spoločenský aj pracovný život, ktorý vedia títo ľudia realizovať.
Ja si teraz nespomínam presne na názov toho prípadu, ale keďže sa blížim k päťdesiatke, už to je naozaj dávno a to som študovala ešte právnickú fakultu, takže to som bola naozaj taký mladší ročník a už vtedy, si pamätám, že bolo rozhodnutie proti Francúzsku na Európskom súde pre ľudské práva, kde Francúzsko prehralo a súviselo to práve s právnym uznaním osôb, ktoré prechádzali takouto tranzíciou. Takže to si len pamätám, že proste tých rozhodnutí určite je nespočetne veľa, ktoré súvisia s právom týchto osôb, aby sme ich nediskriminovali, aby sme im umožnili začleniť sa do spoločnosti a... takže právne váš návrh nijako neobstojí. Ak by nebodaj sa našla väčšina v tomto parlamente, som presvedčená o tom, že by mal byť úspešný aj návrh na Ústavnom súde a takýto návrh by tu bol zmietnutý zo stola pre neústavnosť s ústavou aj s medzinárodnými záväzkami a ak by sa nebodaj by sme sa tu zastavili, tak určite by sme na Európskom súdnom dvore mali problém. Tým, že sme členský štát Európskej únie, sme sa zaviazali aj ku Charte základných práv a slobôd, to znamená je ich priamou súčasťou, aj k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, aj to vlastne patrí už teraz k tomu, že to máme rešpektovať ako členský štát Európskej únie.
Ten zoznam tých, by som povedala, tých nástrojov, ako zamedziť tomu, aby takáto právna úprava bola súčasťou nášho právneho poriadku, je nespočetne veľa a zavarili by sme si určite ako členský štát Európskej únie.
Ale ja si nemyslím, že toto je jazyk, ktorému, ktorý by vás zastavil, a preto som si dovolila nemať takýto právny vstup, pán poslanec Vašečka, pani poslankyňa Záborská, lebo si myslím, že takýto vstup ste očakávali od nás všetkých. Očakávali ste, že teraz budeme rozprávať o všetkých možných rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora, Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne spomenúť zopár rozhodnutí z Ústavného súdu, ale vy o nich viete, ja sa domnievam, že vy o nich máte vedomosť. Vy viete, že to je problém, a napriek tomu sem prichádzate s týmto návrhom. A preto ja jediné, čo naozaj môžem vidieť, že ten dôvod je, že súvisí s vašou vierou. Neviem to nikde inde nájsť, lebo vy tieto argumenty poznáte, veď tu nie ste prvýkrát s týmto návrhom, už ste si to niekoľkokrát vypočuli. To znamená, zjavne právne argumenty vás nezaujímajú, vás nezaujímajú zábrany, ktoré sú v dohovoroch na ochranu ľudských práv a slobôd. Zjavne tu sú pojmy a slová, ktoré nepadajú na úrodnú pôdu. Neviem, ako to mám inak povedať. Takže je zbytočné, aby odo mňa ako bývalej ministerky spravodlivosti tu zaznievali právne argumenty. Lebo ja to teraz nerozprávam pre seba, nerozprávam tu pre sociálne siete, ja som úprimne tu vystúpila, lebo prehováram k vám. Lebo si myslím, že tým, že sem prichádzate s týmito návrhmi, týmto ľuďom ubližujete, že to nie je ako bežný návrh v iných prípadoch, že sa tu spolu kárame, že sa proste nezhodneme, ale tým, že prichádzate s týmto návrhom, ubližujete práve tejto skupine ľudí. Už tým, že sem prichádzate s tým návrhom, ich traumatizujete, ubližujete im. Jasne hovoríte, že neuznávate, že tí ľudia môžu mať takýto problém. Nie ste ochotní vlastne im vyjadriť rešpekt. To je jasné, že proste tým, že sem prídete, predložíte ten návrh, tak otvárate ich rany. Že ich nevieme prijať v spoločnosti. Proste tak to je a je zbytočné vlastne podľa mňa zjavne vám tu hovoriť právne argumenty. Nepočúvate na nich. Nemôže to byť o tom, že by ste ich nepoznali. To tak nie je. Tak ja neviem, ako vás zastaviť. A teraz ja vás nechcem zastaviť pri výkone vášho slobodného mandátu, veď, samozrejme, každý sem môžme prísť s čímkoľvek, ale ma to trápi, ma to proste bolí, že sem prichádzate a ľuďom, ktorí sa tu nevedia brániť, ubližujete. Tak si myslím, že asi, asi nerozumiete, že toto sa tu naozaj deje, lebo ja si nemyslím, že ste zlomyseľní ľudia, že chcete, aby sa naozaj niekto trápil. Nemyslím si to. Naozaj si to nemyslím, osobne si to nemyslím, že je taká pani poslankyňa Záborská. Naozaj si to nemyslím. A preto hľadám spôsob, ako sa k vám prihovoriť, lebo ja si myslím, že proste existuje spôsob, cesta, že vieme spolu stáť na jednej barikáde.
A tu by som chcela, aby sme sa spolu postavili, aby sme našli slová, v ktorých sa stretneme, aby sme našli slovník, v ktorom sa stretneme, aby sme pochopili, že nemáme možno používať niektoré slová, lebo tie sú pre vás nezrozumiteľné, tak ja hľadám ten slovník, hľadám tú cestu, aby sme zamedzili, aby sme zamedzili tomu utrpeniu ľudí, ktorí si to proste nezaslúžia a nevedia sa brániť, tak hľadám ten spôsob. Tak som použila zopár právnych argumentov, ale nemyslím si, že to je cesta.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Na vaše vystúpenie, pani poslankyňa, evidujem sedem faktických poznámok.
Ako prvý sa prihlásil pán poslanec Richard Vašečka.

Ďakujem. Veľmi pekne a zdvorilo ďakujem, pani poslankyňa, že ste nám teda povedali aj tieto argumenty, že ste reagovali na tú moju poznámku, vážim si to a je to tak. Samozrejme, že viaceré z tých argumentov poznáme, ale tak myslím si, že viete systematickejšie aj nejak odbornejšie podať.
Vy ste argumentovali diskrimináciou, budem teda reagovať na to, lebo podľa mňa to stále nie je spor viery, ale je to normálne návrh zákona. A diskriminácia, to isté sa hovorí na Slovensku aj o tom, že napríklad osoby rovnakého pohlavia nemôžu uzatvoriť manželstvo, že je to diskriminačné a rieši sa to a takéto, takéto veci sa riešia aj na rôznych súdoch pre ľudské práva na rôznych úrovniach, ale fakt je, že na Slovensku máme v ústave jednoducho, že manželstvo je jedinečný zväzok muža a ženy a môžu ho uzatvárať len muž a žena, čo tiež súvisí s biologickým pohlavím a má to aj svoje odôvodnenie, lebo z takto založeného manželstva vzniká rodina, rodina s deťmi napríklad, a preto každý človek, každý človek, ja by som ani nemenoval ľudí, že takí, onakí, lebo ja ich nerozdeľujem, má rešpekt, má úctu. A to platí nielen o ľuďoch, o ktorých hovoríme, ale o nás tu navzájom aj vy, pani poslankyňa, ale v niektorých veciach proste ten rešpekt neznamená súhlas a neznamená priznanie niečoho, čo niekto považuje za svoje právo. Môžem sa mýliť, samozrejme, a preto je tu tá diskusia a my počúvame. A počúvame na všetky argumenty aj na ľudské, aj na ľudskoprávne, aj na právne a poslanci ďalší počúvajú tiež a rozhodnú hlasovaním a nie je to koniec, bude prvé čítanie, ak by to šlo ďalej, potom bude druhé čítanie, ešte veľa ďalších možností. Takže ja ďakujem za tú debatu.

Pani poslankyňa Zuzana Števulová.

Mária, ja s tebou nesúhlasím v tom, že by nebolo dôležité ako keby prednášať tieto právne argumenty, ktoré tu sú napriek tomu, že predkladatelia ich poznajú určite, nepochybujem o tom ani ja a nesúhlasia s nimi. Je to podľa mňa dôležité preto, lebo nás nepozerajú a nepočúvajú len predkladatelia, a preto ti ďakujem, že si teda využila tú príležitosť a využila tých desať minút aj na to, aby si tieto právne argumenty, dôležité právne argumenty, lebo ešte stále sme ako krajina založená na práve, na základných právach a slobodách a na ústave, aby si ich povedala.
A zároveň súhlasím s tým, že predkladatelia ich poznajú a neplatí to na nich. Nakoniec je to práve pani Záborská, ktorá tu zároveň predkladá návrh uznesenia o akomsi súdnom aktivizme Európskeho súdu pre ľudské práva, a ona dobre vie, na čo narážam, a jej pohľad na vec je ten, že Európsky súd pre ľudské práva by, podľa môjho výkladu, ako chápem ja ten jej názor, nemal v podstate rozhodovať špeciálne veci, ktoré sa týkajú gueer ľudí, inou optikou ako optikou ľudí, ktorí v päťdesiatych rokoch 20. storočia ten dohovor písali. A to je, žiaľ, smutná pravda a myslím si, že... ja som za to, aby sme hľadali cesty tam, kde sa to dá, tiež razím tento názor, len prosto mám pocit, že v tomto prípade sa to nedá. Nie sme tu prvý raz. My alebo naši predchodcovia nevedieme túto diskusiu prvý raz a mám pocit, že my sa síce zo všetkých síl snažíme nájsť cestu k nim, obrazne, ale že z tej druhej strany to neprichádza, žiaľ. A niekedy si musíme povedať, že sa to proste nedá.