12. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte mi, aby som vám aj touto cestou bližšie priblížila nielen náš návrh zákona, ale najmä to, kam týmto prvým krokom chceme nasmerovať pozornosť vás, poslancov a poslankýň Národnej rady, ale aj širokej verejnosti.
Pozornosť na problematiku, ktorá bola roky v úzadí a, žiaľ, napriek pár pozitívnych zmenám, ktoré sa udiali za predchádzajúcej vlády, ľudia so zdravotným znevýhodnením a ich rodiny sú na Slovensku naozaj dlhodobo na pokraji zúfalstva a nezáujmu. Tieto rodiny zažívajú naozaj ťažké chvíle, pokiaľ nie sú finančne zabezpečené, tým, že jeden rodič ťahá výdavky, resp. nemajú širokú podporu rodiny, dostávajú sa skutočne na pokraj chudoby. Častokrát sú to matky samoživiteľky, toto nám naozaj potvrdila aj každá jedna organizácia, s ktorými veľmi úzko spolupracujeme a komunikujeme.
Jednou oblasťou z mnohých, kde vidíme zásadný problém, je teda prístup ľudí so zdravotným znevýhodnením k informáciám, čo riešime aj v predkladanom návrhu zákona. Ľudia so zdravotným znevýhodnením majú na svojich pleciach v mnohom sťažené podmienky a najbližšie k týmto ľuďom je teda, samozrejme, samospráva, a preto aj navrhujeme, aby sa mohli ľudia so zdravotným znevýhodnením aj rodiny obrátiť pre informácie o možným kompenzáciách a aj iných sociálnych potrebách na ich mesto alebo obec. Odstránili by sme tým mnohé bariéry, ktorým čelia ľudia so zdravotným znevýhodnením pri prístupe k informáciám.
Ja sa ešte v krátkosti vrátim aj k našim aktivitám, ktorými sme sa snažili aj s kolegyňou Veronikou Veslárovou pomáhať v dobe, ešte keď sme neboli v Národnej rade. Okrem toho, že teda, ako aj Veronika spomenula, že poskytuje 15 rokov sociálne poradenstvo, tak sme spoločne pred tromi rokmi založili iniciatívu Odstráňme bariéry a prostredníctvom nej sme sa snažili, aby nám ľudia so zdravo... teda nie so zdravotným znevýhodnením, ale každý, kto vo verejnom priestore narazil na nejakú bariéru, tak aby nám ju nahlásil a my sme sa potom snažili osloviť vlastníka či budovy alebo priestranstva a snažili sme sa teda upozorniť, aby táto bariéra bola odstránená. Nejaké veci sa nám aj podarili, čo sme, čo som veľmi rada, ale musím povedať, že oslovili sme napríklad aj jednu fakultu, ktorá práve rekonštruovala, alebo čerstvo mala zrekonštruovaný prístup tu v Bratislave, a sme boli prekvapení teda, že napriek tomu, že jej to vyhláška ukladá, pri tej rekonštrukcii nevybudovala bezbariérový prístup. To, čo je, samozrejme, dôležité, čo je povedať, je, že práve tie štandardy by mali prichádzať zo strany štátu a ten by mal ísť príkladom a hlavne by sme to podľa mňa mali byť aj my ako politici a političky, ktorí by mali ísť príkladom ako vo svojej práci, tak, samozrejme, aj v komunikácii.
Ako už aj kolegyňa spomenula, tak sme aj spustili iniciatívu, ktorú sme ohlásili asi týždeň dozadu na tlačovej konferencii aj my, do ktorej sa, samozrejme, môže zapojiť každý jeden z vás, každá jedna, ja dúfam, že teda aj tak každý spraví. Cieľom našej iniciatívy je zvýšiť pozornosť a pochopenie spoločnosti pre ľudí s rôznymi formami zdravotného znevýhodnenia. Iniciatíva je v prvom rade o rešpekte, všímavosti a ohľaduplnosti. Pretože myslíme si, že rodiny už naozaj nemôžu ďalej čakať, my ako politici a političky musíme urobiť maximum pre zlepšenie ich situácie. Hoci nemáme aktuálne vládnu väčšinu, predkladáme do parlamentu prvé dva návrhy zákonov a budeme pre ne naozaj hľadať čo najširšiu podporu. Budeme ďalej pokračovať v pomoci, aj v osvete, ktorú sa snažíme už teda robiť roky a ktorú na Slovensku podľa mňa naozaj potrebujeme ako soľ.
Zároveň chceme vyzvať všetky organizácie, rodiny aj konkrétnych ľudí, ktorých sa týka téma zdravotného znevýhodnenia, aby hovorili nahlas o svojich problémoch. My ich chceme počúvať, chceme počúvať, čo sú tie akútne potreby, chceme hovoriť o tom, čo treba zmeniť a ako si dokážeme vzájomne pomôcť. Našou iniciatívou chceme priniesť do spoločnosti naozaj to potrebné zamyslenie a docieliť, aby každý človek na Slovensku o niečo citlivejšie, aby bol o niečo citlivejší a vnímavejší k svojmu okoliu.
Veľmi ma hnevá, že napriek tomu, že sme tu mali dvanásť rokov vlád sociálnej demokracie počas najlepších rokov hospodárskeho rastu, neurobili tieto sociálne vlády naozaj absolútne nič, alebo teda iba minimum, aby sme boli pripravení na časy, kedy nám starne populácia a potrebujeme kvalitnejšie napĺňať potreby ľudí so zdravotným znevýhodnením. Zaostávame v poskytovaní sociálnej starostlivosti, aj vo vytváraní podmienok pre inkluzívne vzdelávanie, pre prácu, pre prístup k spoločenskému a kultúrnemu životu a naozaj ľudia so zdravotným znevýhodnením to veľmi intenzívne vnímajú. Aktívne komunikujeme s organizáciami či konkrétnymi rodičmi a tie skúsenosti, čo počúvame, sú naozaj alarmujúce. Okrem toho, že rodičia sú zaťažení samotnou starostlivosťou o dieťa alebo človeka so zdravotným znevýhodnením, tak im polená pod nohy kladie aj štát byrokraciou, množstvom potvrdení, nedostatkom informácií a teda nedostatočnou podporou zo strany štátu. Jedna vec sú financie, ale druhou nemenej podstatou je citlivý a rešpektujúci prístup, hĺbkové pochopenie situácie, v ktorej sa rodiny nachádzajú.
Dovolím si s vami zdieľať jednu správu, ktorá mi prišla po našej výzve, kedy sme spustili iniciatívu od mamy dieťaťa so zdravotným znevýhodnením. Citujem: „Chcela by som vás v skratke dostať do mojej situácie. Som 30-ročná rozvedená matka, mám trojročného syna autistu. Počas tehotenstva som dostala ťažký covid napriek mojej veľkej snahe chrániť sa a mala som mesiac 40-stupňové horúčky. Následne som ostala na rizikovom tehotenstve až do pôrodu. Hneď po pôrode sa u mňa rozvinula popôrodná depresia. Onedlho prišiel rozvod. Som na syna, dá sa povedať, sama a keby mi aspoň troška finančne nepomáhala rodina a nemala by som niečo našetrené, len ťažko by som uživila seba a svojho syna. Otec môjho syna, exmanžel, nadobudol nehnuteľnosť ešte pred uzatvorením manželstva, takže dá sa povedať, mohol nás rovno vykopnúť cez dvere. Rok a pol trvalo, kým nás súd rozviedol a určil výživné. Dovtedy mi otec na malého neplatil nič a potom chvíľu sto euro, keď som podala návrh na neodkladné opatrenie. Akurát v tej dobe som riešila zdravotný problém svojho syna. Ešte vtedy mu nebola potvrdená diagnóza. Musím povedať, že štát stále trvá na únavných papierovačkách, aj keď stále čoraz viac sa hovorí o digitalizácii a podávaní informácií medzi úradmi. To sa však v tomto prípade nedeje. Ja ako mama samoživiteľka, ktorej ale trocha pomáhala rodina, čo každý takúto možnosť nemá, som musela sa vysomáriť v tom čase, vlastne čo odo mňa štát chce. Našťastie nie som úplný analfabet vo vyhľadávaní informácií na internete. Potrebovala som v prvom rade dať si žiadosť o predĺžený rodičovský príspevok, keďže moje dieťa nie je začleniteľné do bežnej materskej škôlky a treba sa mu celý deň venovať. Štát chce odo mňa niekoľko potvrdení. Štát chce, aby vykonali diagnostiku pre moje choré dieťa, u ktorého viem, že má autizmus. Okej, bolo len moje šťastie na základe rady od inej mamičky, ktorá má syna autistu, že už pol roka sme navštevovali regionálno-diagnostické centrum, kde mi následne spravili diagnostiku len za 30 eur, nakoľko môjho syna už dlhší čas sledovali. Inak by som si musela zaplatiť diagnostiku v inom centre a tam to stojí 250 až 300 eur. Následne štát chce, aby túto diagnózu potvrdilo aj centrum poradenstva a prevencie, kde nie je ľahké objednať sa a trvá to dosť dlho, kým dostanete termín. Ale to nie je všetko, samozrejme diagnózu musí dať na papier aj psychiater. Aj ten sa tiež nezoženie len tak z týždňa na týždeň. Samozrejme, na všetky stretnutia je potrebné prísť s dieťaťom, ktoré nie je ako bežné deti a je to s ním o dosť ťažšie. Isteže chodíme pravidelne aj na iné konzultácie a sedenia, ktoré majú pomáhať jeho stavu. Myslíte si, že to je všetko? Nie, treba ešte od pediatra lekársky nález, ktorý je potrebný tiež doložiť ako prílohu do žiadosti k predloženému rodičovskému príspevku. Okrem toho, čo som už teda napísala, je treba hradiť poplatky za tie všetky vyhotovenia, čo som spomínala, to znamená diagnostika ochorenia, pedopsychiatrická správa, lekársky nález od pediatra. Asi uznáte, že toto všetko pre matku s chorým dieťaťom, ktorá je na neho sama, nie je ľahké. Nehovoriac o tom, že inde rodina matku nepodporuje ani finančne. Nieže ja by som nemala finanč... nieže ja by som sa nemala finančne na čo sťažovať, ale aspoň keď je niečo málo treba, rodina mi niečo pošle a keďže som mala pred tehotenstvom svoju firmu, niečo som si ušetrila. Iné matky v mojej situácii by už skončili s dieťaťom pod vlakom, narážam na situáciu, ktorá sa nedávno na Slovensku stala. Netuším, na čo všetko by som mohla mať ešte nárok a o čo všetko by bolo treba požiadať. Je to len o mojom dopytovaní sa od osôb, ktoré s tým majú skúsenosť, a brázdenie na internete v mojom voľnom čase, ktorého je málo." Koniec príspevku.
Myslím, že aj tento príspevok veľmi dobre, presne opisuje situáciu, v akom sa nachádza mnoho rodín a teda, ako som spomínala, často sú to matky samoživiteľky, ktoré sa starajú o ťažko zdravotne znevýhodnené dieťa a nachádzajú sa naozaj vo veľmi komplikovaných situáciách, a preto si myslíme, že to, čo môžeme aj týmto návrhom zákona minimálne urobiť, je to, že ako prvý kontakt budú mať tú samosprávu, ktorú majú najbližšie, dokáže im naozaj pomôcť, a preto si myslíme, že tie informácie, ktoré by mala samospráva poskytovať, musia sa týkať aj oblastí teda ľudí so zdravotným znevýhodnením.
Preto by som vás naozaj veľmi pekne chcela poprosiť o podporu tohto návrhu zákona, ja verím, že sa nájde podpora aj v koalícii, nie je to nič zložité, ale napriek tomu to skutočne pomôže veľkému počtu ľudí a teda dúfam, že nájdeme preňho podporu a tým by som sa vám chcela aj veľmi pekne poďakovať. (Potlesk.)

Ďakujem vám veľmi pekne. S faktickými poznámkami pani poslankyňa Holečková, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne za vašu iniciatívu a aj za to, čo tu bolo povedané, aj keď v rámci, poviem to, dlhu, ktorý máme voči sociálnym službám, voči zdravotne znevýhodneným, to je len kvapka v mori, to, čo tu, čo tu odznelo. Situácia je naozaj, naozaj vážna a až ak nie zúfalá, lebo naozaj často keď počúvame rodičov a, tak ako ste povedali, že veľmi často sa to týka samoživiteľov, samoživiteliek, tak sú naozaj zúfalí, sú vyčerpaní fyzicky, sú vyčerpaní finančne a stále nevedia na koho a kde sa obrátiť a často tá naša pomoc nie je nastavená dostatočne. A musím povedať, že dlhodobo táto téma bola na okraji, nikto sa jej poriadne nemal, resp. sa jej venujú vtedy, keď je to populárne, ale neprichádzajú reálne riešenia. Preto vám ďakujem za váš návrh, môžem povedať za náš klub, že ho určite podporíme a chcem sa pripojiť k tej výzve, že práve v oblasti pomoci zdravotne znevýhodneným by sme mali zabúdať na politické tričká a vyzvať koaličných poslancov, aby pomohli a podporili tento návrh.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Ledecký, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Ja takisto ako ďakujem za ten návrh, ale, ale viete, tá situácia na Slovensku je taká, že máme tritisíc samospráv a vo väčšine samospráv je ten starosta, poprípade nejaká pracovníčka, ktorá sa venuje ekonomike, a aj keď takýto návrh prijmeme, tak v tých obciach sa nič nezmení, nič neudeje. Samozrejme, vo väčších obciach alebo veľkých obciach a v mestách sa niečo udeje, alebo pomôže tomu, a to je práve otázka na zamyslenie, že konečne presuňme kompetencie z malých obcí na tie veľké, ktoré nevedia vykonávať. My stále o tom hovoríme, ale to kde sa pozrieme, je kameň úrazu to, že každá obec robí všetky kompetencie a všetci zainteresovaní zo samosprávy vám povedia, no nerobíme ich, buď nemáme peniaze, alebo nemáme kapacity a tak ďalej. Aj táto odborná pomoc tých kapacít je na Slovensku málo a akože neočakávame, že v Hornej Dolnej niekto tomu človeku pomôže. A keď pôjde, samozrejme, do inej samosprávy a do mesta, tak povedia, čo my máme s vami spoločné. To je jedna vec, ale tu vidím priestor, pripravuje sa reforma sociálnych služieb, ktorá má byť vlastne do konca budúceho roku hotová, tak ja si myslím, že aj túto oblasť by mali podchytiť a nejak systematicky poriešiť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. S reakciou na faktické pani poslankyňa Hanuliaková, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne.
Súhlasím, pán Ledecký, že my sme nad tým tiež rozmýšľali, že tá situácia, vieme, aká v samosprávach je, veď sama som z obce, ktorá má okolo tisíc obyvateľov, ale na druhej strane súhlasím s vami, že tie kompetencie, však o tom tiež sme sa tu už rozprávali, že tá reforma, alebo tá reforma verejnej správy je nutná, ale ja si stále myslím, že ten prvý kontakt, ktorý by mohol byť na tej obci alebo v meste, je stále to najlepšie v zmysle tom, že tí ľudia, ktorí tam sedia, aj keď je to možno niekedy len jedna úradníčka, ktorá má naozaj toho veľa, tak my dokážeme jej dať alebo zo strany ministerstva alebo nejakú metodiku, kde, kde naozaj by vedela posunúť toho človeka ďalej alebo poradiť mu v tých základných veciach, lebo zase ono, si myslím, že nie je toho toľko, aby sme to nedokázali zvládnuť aj teraz v takejto situácii a podľa mňa je to veľmi dôležité, že my to naozaj od tých rodín, rodín vnímame. Každý jeden ten príbeh je o tom, že tí ľudia majú málo informácií, určite bavme sa o tom, ako to ešte zlepšiť, ale každopádne ten prvý kontakt a ten najbližší kontakt, ktorý majú ľudia, je tá samospráva. A dokonca v Rakúsku to takto funguje, že keď sa narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením, alebo aj keď počas života proste sa niekto, teda má zdravotné znevýhodnenie, tak tá samospráva je naozaj prvý kontakt, s ktorým ten človek môže komunikovať, a sú na to veľmi dobré teda odozvy a myslím si, že takto isto by to mohlo fungovať aj na Slovensku.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Ďalšia písomne prihlásená do rozpravy je pani poslankyňa Gažovičová, nech sa páči.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážení kolegovia a kolegyne, bolo to na tejto schôdzi, možno týždeň-dva dozadu, keď toto plénum schválilo, myslím si, že veľmi, prešlo prvým čítaním, v prvom čítaní sme schválili, myslím si, že veľmi potrebný návrh, a to bolo zvýšenie príspevku na deti so zdravotným znevýhodnením v detských domovoch. Na túto schôdzu to prišlo ako vládny návrh, aj keď pán minister Tomáš sám priznal, uviedol, že vlastne tá iniciatíva prišla z opozičných lavíc od poslankyne Marcinkovej. A ukázali sme vtedy, verím, ako plénum Národnej rady, že sú niektoré témy, kde dokážeme byť nadstranícki, že sú to témy, ktoré nie sú politicky citlivé, o ľavici-pravici, konzervatívcoch-liberáloch, ale o tom, že sa vieme zhodnúť, že ľuďom, ktorí sú nejakým spôsobom v zraniteľnej pozícii, treba pomáhať. A som presvedčená, že toto je tiež taký návrh, kde verím, že by sme mohli nájsť nadstranícku zhodu, lebo opäť ide o podporu nejakých ľudí, ktorí u nás, ľudí so znevýhodnením, ľudí žijúcich na Slovensku so znevýhodnením, zdravotným znevýhodnením.
A aj vtedy keď sme prvom čítaní preberali ten návrh, ktorý sa týkal príspevku na deti so zdravotným znevýhodnením v detských domovoch, tak som uviedla, že áno, pomôžme im, zvýšme na nich príspevok, ale berme to ako takú akoby poslednú možnosť, kedy tie deti sú umiestnené do detských domovov, a investujme energiu a peniaze a vôľu tohto štátu a štátneho aparátu, aby sme predovšetkým pomohli rodinám v tom, aby sa vedeli o tie deti starať doma. Pretože ak sa to dá, viem, že sa to nedá vždy, ale keď sa to dá, že je dieťa aj so zdravotným znevýhodnením vychovávané doma, tak určite je to preňho z dlhodobého hľadiska lepšie, ako keď je umiestnené v detskom domove.
A keďže sa dlhodobo venujem školstvu a inkluzívnemu vzdelávaniu a dlhodobo sa aj stretávam s rodičmi detí so zdravotným znevýhodnením, tak preto aj môj pohľad na tento návrh ohľadom sociálneho poradenstva je práve cez prizmu takýchto rodín. Ten návrh sa netýka iba detí, ten návrh sa týka aj dospelých, ten návrh sa týka aj človeka, ktorý po ťažkom úraze zostane, zostane na vozíku na zvyšok života, ale ja sa budem v mojom príspevku zameriavať na deti a ich rodiny, pretože to je problematika, ktorej, ktorej sa dlhodobo venujem.
Keď sa do rodiny narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením a môže to byť typ znevýhodnenia, ktorý je jasný hneď po pôrode, že to dieťa má napríklad rázštep chrbtice a nikdy nebude chodiť, alebo že je nevidiace, alebo že má Downov syndróm, tak je to veľká nejaká nečakaná rana pre tú rodinu. Každé rodičovstvo je náročné, ale väčšinou tá prvotná predstava, ktorú rodičia majú, je, že sa im narodí zdravé dieťa a keď zistia, že to dieťa má nejaký typ znevýhodnenia, milujú ho úplne rovnako, ale vnímajú, že tá výchova je ťažšia, alebo že ten život pre to dieťa bude ťažší. Prichádzajú s tým veľmi často, prichádza s tým veľmi často psychická záťaž toho, že tá starostlivosť môže byť náročnejšia, ešte viac dlhodobo neprespatých nocí alebo, alebo nezvládnutých situácií, môže s tým prichádzať finančná záťaž, pretože je ešte ťažšie to dieťa napríklad umiestniť do materskej školy a ešte dlhšie hlavne tie matky zostávajú, zostávajú na materskej a teda nemôžu byť zárobkovo činné. Prichádza s tým finančná záťaž aj čo sa týka pomôcok, napríklad intervencie, rehabilitácií a podobne. A to prvé, čo potrebuje takáto rodina, je, aby sa mohla na niekoho obrátiť a niekoho prísť opýtať, že čo môžem urobiť, na akú pomoc mám nárok, za kým mám ísť. A to je také to úplne prvotné zorientovanie sa v nejakej novej životnej situácii.
A tento návrh, ktorý predkladajú kolegyne z Progresívneho Slovenska, je práve o tom, aby ľudia, aj rodičia, ktorým sa narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením, vedeli v prvom kroku, za kým majú ísť. A keď napríklad prídu a bude na tej obci alebo na tom meste, na tom miestnom úrade vyškolená napríklad pracovníčka, tak tá ich zorientuje, že dobre, tuto si viete zažiadať, takýto máte nárok na kompenzačné pomôcky, tuto si viete zažiadať, takýto máte nárok na nejaké príspevky, na predĺženú, predĺženú materskú napríklad, takéto budete mať možnosti vzdelávania.
U nás sú služby, ktoré sú pre deti so zdravotným znevýhodnením, za prvé, poddimenzované a, za druhé, roztrieštené. Tipujem, že aj tu z vás málokto vie, že máme pre ten raný vek detí dva typy služieb, ktoré sú ale pod rôznym rezortom a rôzne fungujú. Máme službu včasnej intervencie, ktorá funguje pod rezortom sociálnych vecí a poskytuje napríklad aj terénne služby, chodí za tými rodinami domov, a máme špecializované poradenské centrá pod rezortom školstva. Každé majú nejaké svoje špecifiká, každé má aj nejaké iné pokrytie regionálne. Toto sú základné veci, ktoré človek keď raz vie, tak si vie aj vyhľadať, na koho sa obrátiť. Ale tá rodina to nemusí vedieť. A znovu sa dostávame k tomu, že mať niekoho, na koho sa môžu prísť obrátiť a opýtať sa, kto mi pomôže, a dostať kontakt, toto sú najvyššie služby včasnej intervencie. Tie vám poskytnú to, že vám prídu domov a ukážu vám, ako dieťa viesť k samostatnosti. Toto sú špecializované centrá. Tie vám poskytnú už odbornejšiu starostlivosť, rehabilitačnú napríklad, logopedickú starostlivosť často treba. A teraz zorientovať sa v školstve, aké, čo to dieťa potrebuje, či má byť zarade... alebo či sa tá rodina, aby sa tá rodina mohla rozhodnúť, informovane rozhodnúť, či považuje za lepšie, aby to dieťa išlo do špeciálnej škôlky, alebo do bežnej škôlky. Oboje môže mať nejaké výhody-nevýhody. Aby im niekto povedal, že majú právo na to, aby ich prijala spádová škôlka. Toto všetko sú informácie, ktoré nemajú odkiaľ vedieť, pokiaľ sú v tej životnej situácii prvýkrát.
A aj tuto v súčasnosti napríklad nám toto suplujú neziskové organizácie. Máme na Slovensku organizáciu Platformu rodín pre deti so zdravotným znevýhodnením, ktoré vyškolili tzv. laické poradkyne, väčšinou sú to matky, ktoré si tým samé prešli, ktoré tiež majú dieťa so znevýhodnením, a tie teraz poskytujú poradenstvo ďalším. Ale zase, tu by sme sa nemali spoliehať na neziskové organizácie, ktoré tiež, za prvé, majú neisté financovanie a, za druhé, majú, samozrejme, nedostatočné pokrytie. Tuto treba systémové riešenie. A práve to tento návrh prináša, že vždy ten prvý kontakt by mala byť obec alebo mesto a tam budú tie základné informácie a tie základné metodiky a tá úradníčka možno tiež to nebude vedieť na prvýkrát, možno si to ani nebude pamätať na druhýkrát, ale keď sa s tou situáciou stretne už desaťkrát, desiatykrát, tak bude presne vedieť a bude vedieť, kde to vyhľadať.
Z tohto dôvodu som presvedčená, že toto je návrh, ktorý by pomohol, ktorý veľa nestojí, ktorý nie je o tom, že by sa dávala nejaká nová dávka alebo nová kompenzácia, ale niekedy tie informácie sú to najcennejšie, čo môžme tým ľuďom dať. Celý ten sociálny systém u nás nie je ideálny, áno, mohli by sme sa baviť aj o navyšovaní dávok, navyšovaní kompenzačných pomôcok, o navyšovaní odborných intervencií, ale už aj to, čo tu dneska máme, aspoň podchyťme systematicky tým, že zabezpečíme, že sa tie dôležité informácie dostanú k tým ľuďom, ktorí to potrebujú. A to má zabezpečiť tento návrh, aby sa každý človek, ktorý buď sám má zdravotné znevýhodnenie, a to naozaj môže byť nečakaná životná situácia, a to môže, sa môže týkať hocikoho z nás v hociktorý deň v živote, že sa nám niečo stane, čo nás premení na ľudí so zdravotným znevýhodnením, a môže sa to týkať hociktorej rodiny, ktorej, ktorej sa narodí dieťa.
Takže prosíme vás o podporu pre tento návrh, lebo pomôže ľuďom v ťažkej situácii, aby dostali informácie, ktoré im v konečnom dôsledku pomôžu.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne.
S faktickou poznámkou pani poslankyňa Marcinková, nech sa páči.