15. schôdza

Ďakujem pekne. Vyčerpali sme teda zoznam písomne prihlásených rečníkov a rečníčok a chcem sa spýtať, či sa chce do rozpravy niekto prihlásiť ústne. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy.
A ako prvý vystúpi pán poslanec Dostál, nech sa páči.

Tak do tretice dnes k vetovaným zákonom. Podobne ako pri predchádzajúcich dvoch chcem povedať, že súhlasím a stotožňujem sa s výhradami pani prezidentky, a tak ako som ja aj poslanecký klub SaS, ako sme hlasovali proti schváleniu návrhu zákona, tak budeme hlasovať aj proti jeho opätovnému schváleniu po vete pani prezidentky. O obsahu sme mnoho diskutovali v rôznych fázach legislatívneho procesu. Je to zákon o politickom ovládnutí fondu na podporu, podporu umenia. Už samotné toto je dostačujúce na to, aby bol takýto návrh zákona odmietnutý. Som teda zvedavý, ako sa zachovajú poslanci, ktorí, koaliční poslanci, ktorí majú k tomuto zákonu a k tomu schválenému riešeniu, ktoré sa nakoniec presadilo, výhrady, lebo na prelomenie veta pani prezidentky je potrebných 76 hlasov, čiže bez ohľadu na to, ako bude hlasovať opozícia, je potrebné, aby 76 koaličných poslancov zahlasovalo za, a ešte teraz majú jednu možnosť, aby svoje výhrady aj bez toho, aby hlasovali proti alebo sa zdržali, dali najavo a pomohli tomu, aby takáto norma, ktorá spôsobí nielen politické ovládnutie Fondu na podporu umenia, ale zrejme najmä z krátkodobého hľadiska aj jeho znefunkčnenie, aby takýto zákon vôbec nenadobudol ani platnosť, ani účinnosť, uvidíme možno už pri hlasovaní o sedemnástej.
Nad rámec toho by som rád ešte uviedol dve poznámky. Jedna sa týka legislatívneho procesu. Spôsob, akým bol schválený zákon, ktorým sa zmenil a doplnil zákon o Fonde na podporu umenia, je mimoriadny a je mimoriadnou deformáciou a znásilnením pravidiel legislatívneho procesu, pretože nielenže bol predložený ako poslanecký návrh zákona a došlo tak k obídeniu medzirezortného pripomienkového konania, verejnosť nemala možnosť sa k tomu návrhu vyjadriť, hoci v schválenej podobe ide o mimoriadne závažný, závažný návrh, ale stalo sa to, že do Národnej rady bol predložený poslanecký návrh zákona, ktorý bol zjavne iba nosič, ktorý riešil nejaké maličké doplnenie dozornej komisie. Obsahoval štyri body. Po rozsiahlych pozmeňujúcich návrhoch, najprv vo výbore a potom nakoniec aj v pléne, ten, to schválené znenie zákona má 43 novelizačných bodov. Štyri body išli do prvého čítania, 43 je v schválenom znení zákona. To znamená, že ešte sa násobí to obchádzanie legislatívneho procesu, lebo poslaneckými návrhmi sa veľmi často obchádza riadny legislatívny proces, netreba medzirezortné pripomienkové konanie, tak niekedy to rezorty riešia tak, že nájdu si poslanca zo svojej koaličnej strany a ten predloží, predloží poslanecký návrh a skráti sa to konanie o riadne medzirezortné pripomienkové konanie. Alebo sa dá skrátené legislatívne konanie. Tým sa zrejme obíde aj pripomienkové konanie a obíde sa aj, aj riadny proces na pôde Národnej rady. Ale vo väčšine týchto prípadov už v prvom čítaní je zjavné, čo má byť obsahom zákona, keď bude schválený. Robia sa tam zmeny menšie-väčšie, ale v tomto prípade už len z hľadiska rozsahu, z hľadiska počtu bodov, 90 % sa do schváleného zákona dostalo až v druhom čítaní, až prostredníctvom pozmeňujúcich návrhov.
Čiže keď sme tu v prvom čítaní diskutovali, tak sme diskutovali iba o nejakých dohadoch, že o čom vlastne bude ten zákon, lebo sme to nevedeli. V tom návrhu zákona, o ktorom sme hovorili v prvom čítaní, z toho sa nedalo vyčítať, čo bude zmyslom zmeny, ktorú má tento zákon priniesť. A rovnako, ak by sa verejnosť k tomu chcela vyjadriť vo fáze medzi prvým a druhým čítaním, či už zapojením sa do stanoviska, teda vyjadrením sa k návrhu stanoviska vlády v tom skrátenom medzirezortnom pripomienkovom konaní, alebo, alebo doručiť nejaké svoje stanovisko výborom, ktoré o tom návrhu zákona rokovali, tak ani to nemohla spraviť verejnosť, lebo nebol známy obsah, obsah zmien, ktoré mal ten zákon priniesť. Čiže opakujem, je to tak brutálne porušenie pravidiel legislatívneho procesu, aké sa naozaj vidí len málokedy.
Druhá moja poznámka sa týka samotného veta pani prezidentky. Pán poslanec Grendel sa tu vo vystúpení predo mnou zamyslel nad tým, že ako sa asi bude správať novozvolený prezident pán Pellegrini, a teda aby som tu citoval jedného koaličného poslanca, tak maľoval čerta na stenu, ako nebude vracať zákony, ktoré smerujú k politickému ovládnutiu štátu súčasnou vládnou koalíciou. Však budeme mať veľmi skoro možnosť presvedčiť sa o tom, že či ten čert na stenu bol namaľovaný v súlade s realitou, alebo, alebo, alebo teda naozaj je to iba nejaká maľba, ktorú si vymyslel pán poslanec Grendel, no.
A, ale ja by som chcel pri tejto príležitosti využiť veto pani prezidentky na niečo iné. Nebudem špekulovať o tom, ako sa bude správať nový prezident pán Pellegrini, ale chcem sa poďakovať pani prezidentke Zuzane Čaputovej za jej prístup k podpisovaniu a nepodpisovaniu parlamentom schválených zákonov, lebo toto je zrejme posledný zákon, ktorý pani prezidentka vetovala a o ktorom rokujeme na pôde Národnej rady, či vyhovieme jej vetu, alebo, alebo či parlament prelomí jej veto. Hlava štátu môže k výkonu právomoci podpisovať alebo vetovať zákony, pristupovať rôzne. Môže k tomu pristúpiť tak, že ak má akékoľvek výhrady, tak, tak zákon vetuje. Alebo môže byť naopak veľmi zdržanlivá a vetovať naozaj iba veci, ktoré považuje za protiústavné alebo odporujúce, odporujúce medzinárodným zmluvám. Alebo môže zvoliť prístup, aký zvolila aj pani prezidentka Zuzana Čaputová, keď nie je to ani jeden z týchto dvoch krajných pólov, keď vetuje aj zákony, ktoré nemusia byť protiústavné, ale predstavujú nejaký závažný zásah do normálneho fungovania, fungovania štátu a veľmi dôsledne upozorňuje na závažné, závažné narušenia normálneho, transparentného fungovania štátu a upozorňuje na problémy, z ktorých niektoré majú aj ústavný rozmer a potom sa obracia s takýmito zákonmi na Ústavný súd, alebo obracala, lebo hovoríme, hovoríme v minulom čase. Ale upozorňuje aj na, na obsahové problémy v návrhoch zákona, pokiaľ dosiahnu určitú intenzitu, upozorňuje na porušovanie legislatívneho procesu, najmä tam, kde ide o mimoriadne závažné porušovanie legislatívneho procesu. A myslím si, že to je prístup, ktorý je hodný nasledovania a prinajmenšom z pozície poslancov, ktorí tie zákony schvaľovali alebo proti nim hlasovali, a ktorí potom hlasovali aj o vete pani prezidentky, je to dôvod na to, aby my, čo s tým máme skúsenosť, sme sa pani prezidentke za jej prístup v tejto veci poďakovali. A to hovorím ako poslanec, ktorý časť toho obdobia, keď pani prezidentka vetovala zákony, bol koaličným poslancom a niekedy alebo vo viacerých prípadoch jej výhrady aj vetá hlasovali, teda smerovali proti, proti návrhom alebo proti zákonom, ktoré boli schválené aj mojimi, mojím hlasom alebo aj našimi hlasmi, napriek tomu myslím si, že tie jej pripomienky vždy stáli za to. Čiže ešte raz, neviem ako bude k výkonu tejto právomoci pristupovať Peter Pellegrini, ale som vďačný za to, že sme tu mali Zuzanu Čaputovú, ktorá ako prezidentka k tejto svojej právomoci pristupovala presne tak, ako pristupovať mala.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ako ďalší sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Jozef Pročko, nech sa páči.

Milé kolegyne, milí kolegovia, Slovensko má naozaj bohatú históriu. Máme tradície, ktoré sú výnimočné, máme folklór, ktorý je výnimočný, máme umenie, ktoré je výnimočné. Dlhé, dlhé storočia sme boli pod útlakom a naozaj naša národná kultúra, naše národné povedomie bolo valcované. Konečne sme v ´89. získali slobodu, získali sme slobodu a začala, naozaj začala éra, kedy aj umelci mohli tvoriť tak, ako chceli. Nie tak, ako chcel socialistický realizmus, tak, ako chceli súdruhovia, ktorí vám povedali, toto nesmieš uverejniť, toto prepíšeš a tento obraz vôbec nepôjde.
Smeráci vymysleli Fond na podporu umenia. (Rečník zatlieskal.) Bravó! A začali sa podporovať naozaj veci, ktoré boli zmysluplné, ktoré dávali naozaj tomuto národu a ľuďom, ktorí sú tvoriví a ktorí chcú tvoriť priestor. Lebo nie všetci majú peniaze na to, aby mohli zorganizovať festival, aby mohli zorganizovať koncert, aby mohli urobiť nejakú prezentáciu. Tento fond im to umožňoval. Ale špekulanti a rôzne živly sa chceli aj na tomto fonde priživovať, no tak vymýšľali rôzne projekty, ktoré im neprešli. Tieto projekty im neprešli, tieto projekty im neprešli... A ono to vyrušuje trošičku, lebo je nás tu málo, ale nevadí.
Tieto projekty neprešli, pretože jednoducho boli to projekty, ktoré podľa odbornej komisie nemali význam, nemali význam. Ale boli to projekty ľudí, ktorí sú špekulanti a ktorí majú veľmi blízko, veľmi blízko aj k ľuďom, ktorí teraz vládnu. A títo ľudia si povedali dosť, dosť. Predsa nebudeme robiť kultúru, ktorú nám tu dávajú liberálne, liberálne, slobodné umelecké skupiny. Oni, preboha, idú bojovať proti liberalizmu, ani nevedia, čo liberalizmus je. Dajú si to do, na plagáty a idú zastavovať liberalizmus. A už som to povedal a budem to opakovať, najväčší liberál bol Ježiš Kristus, ktorý dával slobodu každému, a Boha majú vo svojich, vo svojich ústach každý deň. Povedali si, ideme robiť národnú kultúru, ideme robiť projekty, ktoré sa páčia nám. A opäť sa ide diať to, čo tu robia od prvej chvíle, budú sa robiť projekty, ktoré chce Michelko, ktoré chce Danko, projekty, ktoré budú národné, ale národné podľa subjektívneho pohľadu určitých politikov. Politici nám idú robiť umenie.
Ja som od ´95., odkedy robím v treťom sektore, urobil tisícky akcií, naozaj tisícky akcií, podporoval som, moderoval som, spoluorganizoval som a nikdy som nezobral ani euro na žiaden projekt. Všetko som si financoval sám, ale viem, že peniaze, ktoré dostali a ktoré išli zo štátu na podporu umenia, na podporu ľudí, ktorí chcú robiť kultúru, boli veľmi-veľmi potrebné. Veľmi potrebné. A teraz tieto peniaze ide rozdeľovať Michelko.
Prezidentka vrátila tento zákon, pretože tento zákon nie je pre všetkých Slovákov. Tento zákon je pre tých, ktorí tlieskajú Robertovi Ficovi, Andrejovi Dankovi, Peťovi Pellegrinimu, ktorí sú spriaznení s vládnou koalíciou. Aj tu strácame slobodu. Aj tu umelci, ktorí chcú tvoriť, strácajú slobodu, pretože ak chcete, ak chcete byť poplatní a chcete byť úspešní, tak choďte za Michelkom, normálne choďte za ním a povedzte mu, vy ste tak úžasný spisovateľ, vy ste tak jedinečný človek, vy ste tak intelektom obdarený človek, ja by som chcel robiť tento projekt a viem sa dohodnúť. Toto sa tu dialo a toto sa bude diať.
Je mi veľmi ľúto, pretože naozaj na Vysokej škole múzických umení, keď som študoval, tak sme mali rôzne ambície, rôzne, tí mladí študenti nemajú peniaze a chceli sme robiť projekty, chceli sme robiť divadelné predstavenia aj, aj takú avantgardu. Toto teraz už nebude. Šimkovičová povie, ha-ha-há, v divadle vy nebudete rozprávať o mne, nebudete rozprávať o politikoch, budete rozprávať to, čo chceme počuť, to, čo sa páči nám. Jeden príklad za všetky.
Predstavte si malú dedinu, kde je šesťsto obyvateľov a chcú si urobiť folklórny festival. Nemajú tam svoj folklórny súbor, ale chcú urobiť folklórny festival. A organizátor toho folklórneho festivalu na internete píše o tom, že mala by byť sloboda a nepáči sa mu to, čo robí vládna koalícia, nepáči sa mu to, že sa niektoré veci dejú v rozpore s jeho ponímaním, s jeho názorom na slobodu a na demokraciu. No a vládna koalícia, ktorá pozorne sleduje, zistí, že ha-ha, zlatý môj, ty čo tu, to ty si kto? Ty píšeš o nás, že tu nie je sloboda, ty chceš robiť folklórny festival? No ty zabudni.
A predstavte si inú dedinu, kde bude iný projekt a organizátor bude člen strany SMER, SNS alebo HLAS a vymyslí úplnú pakovinu, niečo, niečo, no niečo, čo nemá so zdravým rozumom nič spoločné a dostane peniaze a dostane peniaze na tento projekt. Viete, čo je choré? Keď sa dostanete do parlamentu a máte sa tváriť, že ste čestný a spravodlivý a nebudete si pýtať peniaze a nebudete dostávať dotácie. Viete, komu dal Fico dotáciu? Viete. Viete. A tento človek tu predkladá zákon a sám je papaláš, sám si zobral peniaze na podporu, podporu od štátu. Stovky a tisíce mladých spisovateľov nedostávajú podporu. Ale si na správnom mieste, si správny papaláš? Robíš správne veci? No tu máš, nech sa ti páči, dostaneš.
Čiže, milé Slovensko, aj toto, tento zákon, čo vrátila pani prezidentka, nie je o tom, že oni idú tvoriť, že idú rozvíjať slobodnú kultúru, že budú podporovať projekty, ktoré sú zmysluplné, ktoré dávajú aj mladým umelcom nádej sa realizovať. Si v SNS? Si v SMER-e? Si v HLAS-e? Podporuješ nás? Dostaneš. Nie si? Šúchaj nohami a tam si sadni do kúta. Toto je kultúrna politika, ktorú nám vládna koalícia prináša.
Ďakujem veľmi pekne.

Na vaše vystúpenie, pán poslanec, evidujem jednu faktickú poznámku.
Pán poslanec Gábor Grendel, nech sa páči.

Ďakujem za slovo.
Pán poslanec Pročko, hovoril si vo svojom vystúpení v rozprave o nespokojných žiadateľoch, ktorým v minulosti Fond na podporu umenia nedal dotáciu. Posťažovali sa zrejme politikom súčasnej vládnej koalície a keď prejde tento zákon definitívne, keď bude prelomené veto pani prezidentky, tak už v budúcnosti vďaka novej rade fondu dotáciu dostanú. Ono vždy to tak bolo v histórii tohto fondu a vždy to tak bude. Tomu sa nedá jednoducho zabrániť, že keď je niekoľko tisíc žiadateľov, tak môžu mať aj najlepšiu žiadosť a najlepší projekt na svete, jednoducho každý jeden žiadateľ nemôže byť uspokojený, rozpočet fondu je obmedzený, vždy sa jednoducho stane, že aj dobrý projekt nedostane dotáciu alebo projekt, ktorý sa možno nie všetkým páči, dotáciu dostane. Je to tak okrem iného aj preto, lebo kultúra, umenie je vecou aj individuálneho vkusu a o to je dôležitejšie, aby tie projekty posudzovali odborné komisie, aby stanoviská tých komisií, ktoré sú na jednotlivé oblasti zvlášť zriaďované v tomto fonde, aby stanoviská týchto komisií boli záväzné, pretože majú väčší priestor rozanalyzovať tie žiadosti ako sedem ľudí, ktorí budú po novom podľa týchto nových pravidiel rozhodovať prakticky o všetkom. Je nemysliteľné, aby o týchto peniazoch rozhodovali siedmi priami politickí nominanti ministerky z jednej politickej strany.

Pán poslanec Pročko, nech sa páči, reakcia.

Ďakujem, Gábor. Vieš, čo je veľmi smutné? Veľmi smutné je, že toto, čo sa tu deje, voliči schvaľujú. A ja som dostal pred chvíľou jednu esemesku, pán má v profile ruskú vlajku, a napísal mi: "Pročko, ty smradľavý hajzel, ty nemáš právo rozprávať o Ficovi a Pellegrinim. Škoda, že nezastrelil ten pomätenec teba. Ficovi nesiahaš ani po päty. Kradnete tam všetci a budete kradnúť. Fico to robí aspoň poctivo. Ty skončíš o chvíľu a budeš žobrať o kúsok chleba. Ak by si nebol v politike, zdochneš od hladu ty skrachovaný umelec."
Viete, ja naozaj dlhé a dlhé roky pôsobím v oblasti umenia a vždy som vedel si urobiť divadelné predstavenie za svoje peniaze. Ale nie všetci, nie všetci mladí umelci to vedia, nie všetci mladí umelci majú peniaze na to, aby mohli rozvíjať svoj talent, svoje umenie. A vy, vy, chcete rozhodovať vďaka jednej strane, ktorá, ktorá je nitkou na gatiach, aby vám nespadli, tak tejto strane necháte možnosť rozhodovať o tom, kto bude dostávať dotácie a kto tie dotácie nebude dostávať. Vy mi naozaj chcete povedať, že toto je spravodlivosť, keď jedna strana bude rozhodovať o tom, kto dostane dotáciu a kto nie? Toto je to spravodlivé? Slovensko bude mať kultúru, ktorú chce Danko, Michelko a Šimkovičová, a to je smutné.

Ako ďalší do rozpravy sa prihlásil pán poslanec Jozef Hajko, nech sa páči.

Pán predsedajúci, milé kolegyne, milí kolegovia, máme tu zákon vrátený prezidentkou Slovenskej republiky, takisto ako zákon o múzeách a galériách. Spoločnými znakmi týchto dvoch zákonov, nepoviem nič nové, je snaha jedného rezortu, by som povedal, dokonca jednej strany ovládnuť kultúrne inštitúcie a preto sme vlastne aj pri rokovaní o týchto návrhoch zákonov hlasovali v klube KDH proti.
Viete, ja uznám ministerstvu kultúry jednu vec, že je potrebné, samozrejme, zamyslieť sa nad tým, ako funguje Fond na podporu umenia, pretože, pretože sú to prostriedky, ktoré, ktoré nie síce priamo, ale spadajú pod rezort kultúry a jednoducho niekto to musí kontrolovať. Proti tomu, proti tomu ani slovo. Však vyskytli sa v minulosti nedostatky, ale podobne ako pri ďalších návrhoch zákonov, my sme za to, aby sa o tých nových pravidlách diskutovalo nie vnútri, vnútri vládnej koalície, alebo dokonca vnútri iba nejakého poslaneckého klubu, alebo iba vnútri, vnútri výboru, ale aby sa o tom rokovalo vyslovenie na, medzi, medzi všetkými poslancami Národnej rady, ba ešte lepšie a čo teda je úplne logické, malo sa o tom rokovať aj s odbornou obcou v medzirezortnom pripomienkovom konaní, ktoré však pri týchto zákonoch nebolo. To je asi najväčšia slabina týchto zákonov, že nešli do, do, toto rokovanie o týchto zákonoch nespočívalo v riadnom legislatívnom procese. Predkladali ich poslanci Národnej rady. Ako všetci vieme, ak zákon, návrh zákona predkladajú poslanci, tak sa o tom nediskutuje s odbornou verejnosťou na pôde medzirezortného pripomienkového konania.
Ja sa predsa len snažím hľadať nejaký dobrý úmysel, ktorý je u predkladateľov zákona. Ale aj keby som ho, keby som ho chcel nájsť, tak ten výsledok nie je dobrý. A vyzerá to tak, že tieto zákony opäť, opäť táto Národná rada schváli a vstúpia do účinnosti. Ale ja hovorievam, že zákony sa robia do zlého počasia. Opakujem, aj keby tam bol dobrý úmysel, predstavme si, že tento dobrý úmysel sa týmito zákonmi naplní a v budúcnosti sa konštelácia vo vláde zmení.
Poviem teraz taký jeden iluzórny príklad, ja som ho povedal aj na kultúrnom výbore, predstavme si situáciu, že po nasledujúcich voľbách vznikne taká koalícia, v ktorej bude Komunistická strana Slovenska. Ako možnože to nie je reálne a je to ďaleko od reality, ale vieme, že aj po roku 1990 tu poslanci komunistickej strany sedeli. Táto strana si v podstate nezmenila názov, si nechala názov tej strany, ktorá nám tu vládla 40 rokov a ktorá je reprezentantom, bola reprezentantom represívneho tvrdého režimu, ktorý sme napokon odmietli aj v Národnej rade v 90. rokoch, keď sme prijali zákon o protiprávnosti komunistického režimu. A tak isto máme ustanovenia v Trestnom zákone, ktoré, ktoré stíhajú tých, ktorí, ktorí inklinujú k tomuto režimu alebo šíria propagandu o ňom.
Takže predstavme si, že by Komunistická strana Slovenska bola súčasťou vlády a dostala by, dostala by pod seba ministerstvo kultúry. To znamená, minister za Komunistickú stranu Slovenska by riadil rezort kultúry. Dostane zákony, aby mohol totálne ovládnuť tú kultúru ako na podnose. Pretože keď si zoberieme, akým spôsobom sa vytvára Rada Fondu na podporu umenia, tak vidíme, že tam má jednoznačne najsilnejšie slovo, ak nie úplne silné slovo, predstaviteľ rezortu ministerstva kultúry, teda minister kultúry alebo ministerka kultúry, ktorý reprezentuje určitú politickú stranu. Veľmi dobre si všetci pamätáme, ako to vyzeralo v minulom režime s kultúrou na Slovensku. Vieme všetci o socialistickom realizme, ktorý sa tu pretláčal, vieme o stíhaní umelcov, ktorí, ktorí odmietali pôsobiť, že by, odmietali pôsobiť pod diktátom tejto doktríny a vlastne kultúra bola vyslovene nástrojom, akým spôsobom vymývať hlavy ľuďom. A táto situácia tu môže nastať, hoci len teoreticky, ale môže tu nastať. Preto opakujem, robme zákony do zlého počasia. Robme zákony tak, aby sme akýkoľvek zlý úmysel, s ktorým príde predstaviteľ vlády, minister kultúry, aby tento zlý úmysel mohol byť eliminovaný, aby ho mohol niekto postrehnúť a aby ho mohol niekto zastaviť, tento úmysel, aby sa nepresadil do praxe.
Tento príklad som použil preto, aby som zdôraznil, že klub Kresťanskodemokratického hnutia nebude hlasovať za tento zákon. Hlasovali sme proti nemu pri minulom schvaľovaní, budeme hlasovať proti nemu aj teraz.
Jednou vetou sa ešte, pár vetami sa ešte zmienim o inej myšlienke, ktorá mi skrsla pri vrátení týchto zákonov. Ako vieme, tak podľa nášho právneho systému má prezident republiky právo vrátiť zákony do parlamentu za určitých podmienok. Ale vidíme, že prezident je jedna osoba so svojím úzkym tímom. Prezident v podstate v tomto štáte spĺňa funkciu hornej komory parlamentu. V iných štátoch majú horné komory parlamentu, ktoré vlastne musia schváliť, cez ktorú komoru musia prejsť zákony ktoré prijíma dolná komora parlamentu, za čo dnes môžeme považovať na Slovensku Národnú radu Slovenskej republiky. U nás funkciu hornej komory v podstate zastáva prezident alebo prezidentka a dá sa do určitej miery povedať, že aj Ústavný súd. Ozaj asi stojí za úvahu, že hoci je Slovensko malé na to, aby malo, malo neviem koľko ďalších parlamentných inštitúcií, ale stojí za to, že by, že by v budúcnosti na Slovensku sme vytvorili možno na úkor 150-člennej snemovne, v ktorej sme teraz, keby sme ich okresali a vytvorili hornú komoru parlamentu. Poviem aj prečo.
Už dnes tu párkrát zaznelo, že od 15. júna tu budeme mať nového prezidenta Petra Pellegriniho, ktorý bol donedávna predsedom parlamentnej vládnej strany. Máme tu prezidentku, ktorá bola tiež politicky zaradená a tiež bola významnou predstaviteľkou významnej strany. Možnože, možnože aj vás to čaká do budúcnosti, že budeme mať stále takýchto prezidentov a preto, aby sme odstránili akékoľvek pochybnosti, že prezident sa správa stranícky, tak skutočne stojí za úvahu oživiť myšlienku vytvorenia hornej komory parlamentu, leto tá horná komora parlamentu by bola tvorená podobne ako táto snemovňa, riadnym hlasovaním v parlamentných voľbách. Toto ma napadlo ešte pri tejto, pri tomto prerokovanom zákone a vyslovil som to aj preto, lebo asi je ozaj pravdepodobné, že po júni tohto roka sa asi tých vrátených zákonov mnohých nedočkáme. Možnože to je na dlhú dobu, to, čo tu máme dnes, sú to posledné návrhy vrátených zákonov. Ale nechajme sa prekvapiť.
A zakončím to predsa len trošku optimisticky. My sme rokovali na kultúrnom výbore aj o novom zákone o RTVS, teda STVR, ako sa má premenovať táto inštitúcia, a konečne som aspoň postrehol nejaké náznaky, že je tu možnosť nejakej diskusie, že by sme z tých zákopov vyšli a diskutovali o tejto inštitúcii. Ja viem, že táto inštitúcia má svoje chyby, ale ak ich má, tak poďme skúmať, prečo ich má. A ak sa tie problémy neodstraňujú, tak posilnime inštitúcie, ktoré skúmajú, ktoré robia dozor nad touto inštitúciou. V tomto prípade je to Rada RTVS. A hovorím to preto, že postrehol som aspoň aký-taký náznak, že poďme sa ešte o tom rozprávať.
Takže zakončím to svoje vystúpenie optimisticky, lebo čaká nás ten zákon na tejto schôdzi, zakončím to optimisticky a poviem, dúfam, že ešte túto otázku dokážeme otvoriť, aby sme nekonštatovali po tejto schôdzi, že ďalší zákon prispeje k tomu, aby sa rezort kultúry a médií dostal pod nadvládu nielen vládnej koalície, ale, by som povedal, jednej politickej strany.