15. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, prosím, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako určený spravodajca k uvedenému zákona.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona do 6. septembra 2024 a gestorský výbor do 9. septembra 2024.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako určený spravodajca odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda Národnej rady, dovoľte mi, aby som v prvom čítaní okomentoval návrh poslancov Slovenskej národnej strany na novelizáciu zákona o slobodnom prístupe k informáciám. A rovno poviem, že ho vnímam ako možné ohrozenie práva na prístup, prístup k informáciám. Nechcem bagatelizovať skutočnosť, že občas prichádza k tomu, že sa zákon o slobodnom prístupe zneužíva a že niektorí žiadatelia šikanóznym spôsobom pristupujú, pristupujú k povinným osobám a žiadajú si informácie, ktoré reálne nepotrebujú, a ich asi jediným účelom alebo zmyslom žiadania takých informácií je zaťažiť, zaťažiť povinnú osobu nejakou, nejakou prácou, ktorá nemá nejaký význam, nemá nejaké reálne využitie.
Na druhej strane toto nie je bežná služba, ktorú, ktorú verejná správa poskytuje občanom a kde za takú alebo onakú službu sa vyberá taký alebo onaký poplatok. Právo na informácie je zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, je to ústavné právo a tak k nemu treba aj pristupovať.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorého autorom a predkladateľom bol Ján Langoš, je založený, po celú dobu svojej existencie je založený na princípe čo nie je tajné, je verejné.
Ak prejde táto novela, tak sa to trošku zmení. Bude, bude tu princíp čo nie je tajné a je verejné a povinná osoba to posúdi ako príliš rozsiahle a žiadateľ za to zaplatí, tak bude, bude verejné.
Ten hlavný problém nie je v tom, že by sa do zákona zakomponoval nejaký mechanizmus, ktorý by umožnil spoplatňovať prístup k informáciám, ak naozaj nejde, nejde o bežné, bežné a ľahko dohľadateľné informácie alebo informácie, ktorých poskytnutie nevyžaduje žiadnu, žiadnu extra námahu a extra výkon od povinných osôb. Problém je, že sa navrhuje pomerne gumené ustanovenie, ktoré hovorí, hovorí o tom, za čo možno, možno vyžadovať úhradu, a teda okrem nákladov, ktoré sa týkajú materiálnych nákladov spojených so zhotovovaním kópií, zadovážením technických nosičov a s odoslaním informácie žiadateľovi, čo je v zákone už dnes, sa navrhuje doplniť do zákona, že povinná osoba môže požadovať aj náhradu účelne vynaložených nákladov za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií žiadané prostredníctvom jednej alebo viacerých žiadostí podaných tým istým žiadateľom v priebehu 30 dní. Náklady na sprístupnenie informácie prístupnou formou osobe so zmyslovým postihnutím znáša povinná osoba, čo je tiež, tiež už dnes v zákone.
Čo je to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií? A čo sú tu účelne, účelne vynaložené, vynaložené náklady? Toto je niečo, čo v realite, v slovenskej realite, bude môcť pôsobiť ako reálne obmedzenie prístupu k informáciám. Lebo tak, ako existujú žiadatelia, ktorí zneužívajú infozákon, tak existujú aj povinné osoby, ktoré nerešpektujú zákon o slobodnom prístupe k informáciám a hľadajú si všemožné zámienky, aby požadované informácie neposkytli. A nie preto, že by vyhľadanie tých informácií bolo, bolo spojené s nejakou extrémnou námahou a že by zamestnalo zamestnancov povinnej osoby na dlhé hodiny až dni, ale jednoducho preto, že nechcú sprístupňovať informácie a keď sú si schopné nájsť nejakú zámienku, aby to žiadateľovi sťažili, tak ju využijú. Aj taká je, bohužiaľ, bohužiaľ, realita. A domôcť sa potom práva na informácie je mimoriadne ťažké, lebo môžete sa odvolať, ale, ale teda povedzme v prostredí samospráv, kde o rozhodnutí obecného úradu rozhoduje starosta, alebo, alebo primátor, pokiaľ nie je vôľa zverejňovať tie informácie, no tak potom sa môžete domáhať niekoľko rokov, domáhať niekoľko rokov na súde, aby vám tá informácia bola poskytnutá. A keď ten súd vyhráte, prejde možno niekoľko rokov, tá informácia je už dávno neaktuálna, ten dôvod, prečo ste o ňu žiadali, žiadali, už dávno pominul, ale ten súd rozhodne tak, že zruší rozhodnutie o nesprístupnení informácií a povinná osoba, keď chce, no tak si znova vymyslí nejaký dôvod, pre ktorý to nesprístupní. Ten dôvod môže byť iný, ako bol ten, ktorý, ktorý zrušil súd. A znova sa môžete odvolať a znova sa, znova sa môžete, môžete súdiť. Rovnako tak v prípade, v prípade ministerstiev, kde ministerstvo odmietne sprístupniť informáciu, minister rozhoduje, minister rozhodne o rozklade. Keď nie je politická vôľa, tak opäť môžete ísť cestou, že sa obrátite na súd a budete sa roky súdiť, kým sa k tej informácii, informácii dostanete.
Predkladatelia sa odvolávajú na osvedčenú českú úpravu. Je pravda, že v Českej republike zákon o slobodnom prístupe k informáciám takisto okrem, okrem nákladov na kópie a odoslanie informácií umožňuje žiadať aj úhradu nákladov za vyhľadávanie. Tá formulácia je teda prevzatá z českého zákona, že povinný subjekt môže žiadať úhradu za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, ale tá česká, česká právna úprava hovorí aj o tom, že súčasťou oznámenia o tej úhrade musí byť aj poučenie o možnosti podať proti požiadavku úhrady nákladov za poskytnutie informácie sťažnosť, z ktorej je zrejmé, v akej lehote je sťažno... je, je, je potrebné sťažnosť podať a od ktorého dňa sa táto lehota počíta a ktorý nadriadený orgán o nej rozhoduje a u ktorého povinného subjektu sa podáva. Čiže rozdiel medzi slovenskou a českou, navrhovanou slovenskou a tou reálnou českou, na ktorú sa predkladatelia odvolávajú, právnou úpravou je ten, že v českej právnej úprave sa povinnej osobe stanovuje aj povinnosť informovať žiadateľa, že môže dať sťažnosť proti, proti oznámení o úhrade nákladov, v slovenskej navrhovanej právnej úprave nie je možnosť podať sťažnosť a rovnako nie je povinnosť, povinnosť informovať, keďže taká možnosť neexistuje, tak, tak logicky sa tam nenavrhuje ani, ani povinnosť povinnej osoby informovať žiadateľa o tom, že môže sa odvolať, alebo teda podať sťažnosť proti, proti rozhodnutiu o úhrade nákladov.
Ďalšia zaujímavá vec, ktorá je v českej úprave a nenavrhujú ju predkladatelia, je, že ak si povinný subjekt nesplní voči žiadateľovi oznamovaciu povinnosť podľa toho predchádzajúceho odstavca, ktorý som citoval, stráca nárok na úhradu nákladov. Čiže keď povinná osoba vyžaduje úhradu, ale nevyžadu... ale neoboznámi žiadateľa s možnosťou podať proti tomu sťažnosť a ďalšími náležitosťami, tak stráca nárok na úhradu, úhradu nákladov. Nič také v tej navrhovanej úprave nie je. V slovenskej navrhovanej úprave sa nachádza, že "ak žiadateľ do siedmich dní od doručenia oznámenia výšky požadovanej úhrady túto úhradu nezaplatí, povinná osoba žiadosť odloží". V českej právnej úprave sa nachádza formulácia: "ak žiadateľ do 60 dní odo dňa oznámenia vyššie požadovanú úhradu nezaplatí, povinný je subjekt žiadosť odložiť". Čiže sedem dní a šesťdesiat dní. V tej českej úprave, aj keď obsahovo je podobná, tých 60 dní je dobré. Niekto žiada o informácie, povinná osoba vyčísli, že bude to stáť toľko a toľko, žiadateľ má možnosť sa odvolať. Keď žiadateľ nie je informovaný, má možnosť, teda stráca povinná osoba nárok na úhradu tých nákladov, ak nie je informovaný o možnosti podať sťažnosť, a navyše tá lehota na zaplatenie úhrady je 60 dní. Čiže je to nastavené tak, že áno, chceš, chceš informácie, bude to niečo stáť, máš 60 dní, zaplať! U nás predkladatelia navrhujú, že to bude sedem dní, keď si ani, ani... sedem dní na zaplatenie, čiže, čiže ak nemáte aktuálne čas napr. niečo také riešiť, všimnete si neskôr, neskoro odpoveď, ktorá vám prišla, smola a zaniká, zaniká vám toto právo, a teda môžete, môžete si ho uplatniť nanovo, ale, ale povinná osoba to odloží. Čiže je zaujímavé, že predkladatelia sa inšpirovali Českou republikou, ale inšpirovali sa Českou republikou iba ohľadom ustanovení, ktoré znevýhodňujú žiadateľov, ktoré síce môžu pomôcť niektorým, niektorým povinným osobám, ale, ale tie ustanovenia z českej právnej úpravy, ktoré to vyvažujú a ktoré sú v prospech žiadateľov a ktoré stanovujú nejaké povinnosti pri uplatňovaní vyžadovania náhrady aj povinným osobám, tak tie sa už do návrhu zákona z dielne Slovenskej národnej strany, alebo poslancov Slovenskej národnej strany nedostali. Čiže nie je to česká právna úprava, ktorú navrhujú poslanci SNS premietnuť do slovenského zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Je to, že si z tej českej právnej úpravy vybrali veci, ktoré reálne obmedzujú alebo môžu obmedziť prístup k informáciám.
Ani z úvodného vystúpenia pána predkladateľa, ani z tej dôvodovej správy nie je podľa môjho názoru zrejmé, akým spôsobom sa bude niečo kvalifikovať ako mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Čo to bude? Každý, každý žiadateľ, každý, každá povinná osoba bude inak stanovovať, čo je to, čo je to mimoriadne náročné? Keď sa v minulosti pripravovala novela zákona o slobodnom prístupe k informáciám, tak sa to riešilo cez ministerstvo spravodlivosti, cez medzirezortné pripomienkové konanie, alebo boli dokonca vytvorené pracovné skupiny už vo fáze prípravy, ktoré sa snažili zohľadniť aj záujmy povinných osôb z radov štátnej správy, z radov štátnych podnikov, z radov, z radov samosprávy, aj záujmy žiadateľov, verejnosti, mimovládnych organizácií, médií. A keď bol návrh pripravený, tak išiel do medzirezortného pripomienkového konania, kde boli uplatnené viaceré pripomienky, a následne sa uskutočnili rozporové konania aj s dotknutými inštitúciami, aj so zástupcami, so zástupcami verejnosti. Lebo to sú veľmi citlivé veci, ktoré sa týkajú, áno, aj povinností povinných osôb, ale aj uplatňovania práva na informácie, ktorá, ktoré je jedným zo základných ústavných práv v demokratickej spoločnosti a je problém, ak by, ak by nejakou právnou úpravou malo byť, malo byť obmedzené. A teda áno, aj v minulosti sa riešilo, že rozsiahlejšie, rozsiahle poskytnutie rozsiahlejších informácií by nad určitý rámec malo byť, malo byť sprístupňované, teda uhrádzané alebo mala mať možnosť povinná osoba vyžadovať úhradu, ale bolo to tam konkrétne zadefinované. Napríklad v návrhu z roku 2017, myslím, ktorý išiel do medzirezortného pripomienkového konania, bolo definované, že možno vyžadovať úhradu, ak sprístupnenie informácie vyžaduje vyhotovenie viac ako 200 fotokópií alebo nových skenov strán listín. Povinná osoba s výnimkou obce, ktorá nie je mesto, môže okrem úhrady materiálnych nákladov vyžadovať od žiadateľa aj úhradu vo výške 5 centov za každú ďalšiu vyhotovenú alebo naskenovanú listinu. V prípade obcí to bolo už nad 100 fotokópií alebo nových skenov. Potom sa tam riešilo sprístupňovanie informácií nahliadnutím do spisu, ktoré trvá viac ako dve hodiny. Čiže boli tam priamo v zákone uvedené konkrétne parametre, čo sa, čo sa považuje za rozsiahlu informáciu, za ktorú možno vyžadovať úhradu nad rámec úhrady tých materiálnych nákladov, ktoré sú už dnes zadefinované v zákone.
Žiaľ, ten návrh nešiel ďalej, a teda nepodarilo sa ho, nepodarilo sa ho dotiahnuť, dotiahnuť do konca, ale bol to pokus riešiť ten istý problém, o ktorom hovoria, hovoria predkladatelia novely a zároveň bol to pokus presne zadefinovať, za akých podmienok je možné vyžadovať úhradu a úhradu v akej výške. To, čo navrhujete, v podstate ponecháva úplne na svojvôľu, svojvôľu povinných osôb, aby si, aby si oni povedali, že čo je mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. A možno by pán predkladateľ alebo niekto iný z predkladateľov mohol objasniť, že čo sa, čo možno považovať za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií a čo možno považovať za účelne vynaložené náklady. Lebo to by nemalo byť ponechané čisto na interpretáciu povinnej, povinnej osoby a najmä interpretáciu, ktorá je, ktorá je ad hoc, ktorá nie je nejako dopredu, vopred stanovená.
Čiže myslím si, že ak sa má meniť zákon o slobodnom prístupe k informáciám, tak sa nemá meniť poslaneckou novelou. Má sa meniť vládnym návrhom, ktorý prejde riadnym medzirezortným pripomienkovým konaním, ku ktorému budú mať možnosť vyjadriť sa aj dotknuté povinné osoby, aj zástupcovia verejnosti, kde budú pripomienky vyhodnotené, kde budú zvážené, zvážené všetky argumenty. Ak sa má zaviesť povinnosť úhrady nad rámec tej úhrady, ktorá je už dnes v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, tak jednak má byť jasnejšie definovaná, majú byť jasnejšie definované podmienky, za ktorých možno žiadať úhradu, nemá to byť gumené ustanovenie, ktoré tým povinným osobám, ktoré sa chcú vyhnúť sprístupňovaniu informácií, to bude umožňovať ešte viac a dávať ešte väčší priestor ako dnešný zákon. A majú sa teda, že ak sa ideme inšpirovať českou právnou úpravou, tak sa tam majú zakomponovať aj tie možnosti preskúmania požadovanej úhrady povinnosti informovať, informovať žiadateľa. Teda keď inšpirácia, tak poriadna.
A ďalší dôvod, prečo vnímam tento návrh ako problematický, je aktuálna skúsenosť s poslaneckými návrhmi zákonov z dielne poslancov Slovenskej národnej strany. Ako sme videli pri návrhu novely zákona o Fonde na podporu umenia, môže sa stať, že v prvom čítaní sa tu zaoberáme nejakým návrhom zákona, ktorý má štyri novelizačné body, a schválený je zákon, ktorý ich má 60. Alebo 40. Čiže ak poslanci Slovenskej národnej strany otvárajú zákon o slobodnom prístupe k informáciám a riešia iba otázku úhrady nákladov za informácie, ktoré, ktoré vyžadujú nejaké vyhľadávanie, ich vyhľadávanie veľkého rozsahu, tak tu je, samozrejme, nebezpečenstvo, že v druhom čítaní, či už vo výboroch, alebo v pléne, pribudnú k tomu aj ďalšie veci, ktoré budú ešte ďalším spôsobom obmedzovať prístup k informáciám. Čiže moja otázka na predkladateľov je, že či toto je všetko. Škoda, že tu nie je pán poslanec Michelko, on vždycky pri tých svojich kultúrnych zákonoch tak otvorene odpovedal, že áno, tuto ešte bude pozmeňovák a, alebo nie, toto, toto ja už neplánujem, však možno niekto iný, ale ja nie. Tak sa chcem spýtať predkladateľov, že či toto je všetko, čo máte v úmysle zmeniť v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, alebo je to opäť zákon typu, alebo návrh zákona typu nosič, že dáte niečo do prvého čítania, my si tu v prvom čítaní budeme diskutovať o úhradách a v druhom čítaní príde ešte ďalších 10, 20, 30 alebo 40 novelizačných bodov v rámci pozmeňujúcich návrhov, ktoré zmenia zákon o slobodnom prístupe na nepoznanie. Čiže aj ak by ten návrh ostal v tejto podobe, tak ako je navrhnutý, tak za takýto návrh určite nemôžem hlasovať, pretože ho považujem za zlý obsahom a obmedzujúci zákon o slobodnom prístupe k informáciám a právo verejnosti na prístup k informáciám nad rámec toho, čo je nevyhnutné. Považujem ho za všeobecne naformulovaný, gumený, ktorý umožňuje jeho, jeho zneužitie tými povinnými osobami, ktoré sa budú chcieť vyhnúť sprístupňovaniu informácií, a navyše mám vážnu obavu, že je to nosič, ktorý bude v druhom čítaní zneužitý na ďalšie a možno ešte rozsiahlejšie obmedzenie práva na prístup verejnosti k informáciám.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne.
Pán Dostál, prosím vás pekne, máte konkrétnu predstavu, že ako by to malo byť naformulované, to vyšpecifikovanie toho, že akým... a ako by ste to chceli dať do zákona tak, aby ste teda zakomponovali všetky ministerstvá, ústredné orgány alebo iné orgány štátnej správy a verejnej správy, pretože to sa asi dosť ťažko bude paušalizovať. Že či máte nejaký konkrétny návrh, alebo len tá kritika.
Ďakujem.

Pán poslanec Glück, ja nemám konkrétny návrh, keby som ho mal, tak by som ho predložil. Len teda upozorňujem, že aj za pána ministra Boreca, aj za pani ministerky Žitňanskej, aj za pani ministerky Kolíkovej sa pripravovali novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré nedošli až do parlamentu a v niektorých z nich boli riešené aj otázky úhrady nákladov za sprístupňovanie informácií nad rámec toho, čo je dnes v zákone. Ja som aj teda citoval, alebo teda odvolal sa na tú novelu z roku 2017, ktorá bola pripravovaná, ktorá hovorila o hranici 200 kópií pre povinné, fotokópií alebo, alebo nových skenov pre povinné osoby, ktoré nie sú obce, ktoré nie sú mestami a pre tých sto. A bolo v zákone, alebo v návrhu zákona priamo uvedené, že ak niekto vyžaduje niečo, čo je nad rámec toho, tak si povinná osoba môže žiadať päť centov za každú ďalšiu fotokópiu alebo naskenovanú, naskenovanú listinu.
Samozrejme, že sa možno baviť o tom, že či to má byť sto, dvesto. Je možné stanoviť povedzme že rozsah hodín, ktoré zamestnanec povinnej osoby venuje tomu vyhľadávaniu a tomu priradiť nejakú, nejakú čiastku. Je možné zadefinovať, zadefinovať buď priamo v zákone, alebo v nejakom inom všeobecne záväznom právnom predpise, nariadení vlády, alebo, alebo vo vyhláške, že aká, aká, aká má byť povedzme suma za naskenovanú listinu alebo, alebo za hodinu práce, ale nie to ponechať na úplne svojvoľné rozhodovanie, rozhodovanie povinnej osoby, že si ona povie, tak toto je už mimoriadne náročné vyhľadávanie, tak, tak, tak to takto spoplatním.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážení predkladatelia, vážení kolegovia a kolegyne, zopakujem tie kľúčové veci v dôvodovej správe, ktorá tu dnes bola prednesená.
Podľa predkladateľov je cieľom novely efektívnejšie riadenie procesu poskytovania informácií a ochrana povinných osôb pred zneužívaním práva na informácie. Má ísť o reakciu na dlhotrvajúce problémy, ktoré vznikajú v prípadoch, keď sú povinné osoby zahlcované nadmerným alebo opakovaným, opakovanou požiadavkou na sprístupnenie informácií, ktoré majú šikanózny charakter.
Predposledná poznámka ešte k tej dôvodovej správe. Navrhovaný legislatívny krok vychádza podľa predkladateľov z českej právnej úpravy. Neodpustím si jednu vec. Tú som si uvedomila až teraz, keď predkladateľ čítal dôvodovú správu, a to ma teda, neviem, či pobavilo, potešilo. Poviem to tak, že neuveriteľne ma zaujala tá informácia, že tento zákon je užitočný aj pre žiadateľov a to preto, že získajú prehľad o nákladoch, ktoré sú spojené s ich žiadosťou. Čiže žiadateľ zaplatí a je to preňho niečo veľmi užitočné. Tak to ma naozaj pobavilo.
Ale teraz teda k veci. Viete, od samotného prijatia zákona o slobodnom prístupe k informáciám som prevažný čas reprezentovala povinnú osobu. Teda subjekt, ktorý bol povinný na žiadosť žiadateľov sprístupňovať požadované informácie. Tým nechcem povedať, že nebol žiadny problém. Samozrejme, že bol. Ako ilustráciu uvediem prípady, a to boli také veľmi časté, keď na návrh inšpekcie prebiehalo správne konanie vo veci vyradenia nejakej školy, nejakého súkromného subjektu zo siete, tak zriaďovateľ, samozrejme, sa snažil paralyzovať činnosť nášho úradu a to tým, že si vytypoval vhodný čas, napríklad pred Vianocami, pred Veľkou nocou, to znamená, keď bolo zjavné, že zamestnanci čerpajú dovolenku, vtedy posielal súbory žiadostí o informáciu a žiadal sprístupniť všetky správy zo všetkých regiónov, zo všetkých typov škôl a tak ďalej. Sťahovali sme zamestnancov z dovoleniek a v podstate medzi tými vianočnými sviatkami a Novým rokom nerobili nič iné, len teda vymazávali zo správ osobné údaje, lebo tie sa poskytovať nemohli, a vytvárali zostavy, ktoré sa teda žiadateľovi poskytli. Samozrejme, že tu problém je a šikanózne žiadosti existujú.
Som ale presvedčená, že predložený návrh tento problém nerieši. Žiadateľ, a teraz hovorím zriaďovateľ nejakého súkromného subjektu, vždy býva natoľko dobre situovaný, že on je schopný zaplatiť čokoľvek a šikanózne žiadosti budú fungovať naďalej. Chcem povedať, že tento návrh toho teda veľa nevyrieši, ale je aj ťažko uplatniteľný a som presvedčená, že je na hranici ústavnosti a možno aj za jej hranicou. A teraz skúsim vysvetliť prečo. Prvým dôvodom je vágnosť a nejasnosť pojmov. O tom už pán Dostál hovoril a ja niektoré veci teda vynechám, lebo on veľmi detailne urobil komparáciu toho českého modelu, na ktorý sa predkladatelia odvolávajú, s tým slovenským navrhovaným. Nie je však zrejmé, čo môžu v aplikačnej praxi povinné osoby, a ja ako povinná osoba by som si tiež nevedela vysvetliť, čo je to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Táto terminologická nejasnosť vo mne vyvoláva opodstatnené obavy, že takýto vágny pojem môže viesť u niektorých povinných osôb k rôznorodému a neustálenému výkladu zákona, resp. môže viesť k svojvoľnej snahe sťažiť žiadateľovi prístup k požadovanej informácii. Dokonca si myslím, že je tu problém aj v tom, že informácia, informatizácia v Slovenskej republike bola natoľko zbabraná, že štátne orgány dnes ani nevedia nejako efektívne, ekonomicky vyhľadávať informácie, ktoré v systémoch už majú. Ale to je na okraj.
Inak, chcem povedať, že dnes už existujú mechanizmy, ako sa voči niektorým neoprávneným žiadostiam brániť. Veď z infozákona vyplýva, že informáciu, ktorú priamo nemáte, ale musíte ju dodatočne vytvárať z toho, čo máte k dispozícii, to nemusíte sprístupňovať takúto informáciu. Nemusíte to robiť.
Chcem povedať, že pobavil ma niektorý z ministrov, už si nepamätám ktorý, ktorý na túto tému v televíznej diskusii odpovedal, že naozaj tie samosprávy sú zaťažované rôznymi žiadosťami, napríklad nejaký rýpal pošle žiadosť a pýta sa, koľko stolov s oblými hranami majú vo svojom úrade. No takúto informáciu, predpokladám, že nikto nemá, a preto takú informáciu ani nemusí poskytnúť.
Zo znenia novely nie je ani zrejmé, čo všetko bude možné považovať za účelne vynaložené prostriedky, o tom pán Dostál hovoril. Ale teraz prichádza jedna moja kľúčová poznámka. Neviem, či si to predkladatelia uvedomujú, ale vo svojom návrhu ignorovali znenie § 4 odsek 3 písm. c) zákona 145/1995 o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, ktorý stanovuje, a teraz citujem: "od poplatkov sú oslobodené úkony súvisiace s vykonávaním všeobecne záväzných právnych predpisov o slobodnom prístupe k informáciám". Tak s týmto ste sa naozaj v tom svojom návrhu nevyrovnali.
Teraz ten druhý dôvod, pre ktorý si myslím, že tá úprava nie je dobrá a nie je totožná s tým, akú úpravu zvolila Česká republika. Inak osobne neviem, prečo si predkladatelia zvolili práve tento český model. Neviem. To nikto nevysvetlil. A preto by som povedala, že predkladatelia pri prevzatí, a prevzatí mám napísané v úvodzovkách, lebo to nebolo dokonalé prevzatie, tejto právnej úpravy pozabudli, aj to mám napísané v úvodzovkách, lebo podľa môjho názoru nepozabudli, ale nechceli to tam mať, na opravný prostriedok pre žiadateľov informácie. Je pravdou, že v českom infozákone je stanovené, že povinný orgán si môže vyžiadať úhradu za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, no voči takémuto oznámeniu, oznámeniu má žiadateľ právo podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje nadriadený orgán, a okrem iného existuje aj cenník, cenník, ktorý ten rozsah nejakým spôsobom klasifikuje. To v slovenskej úprave nie je. U nás, ak by žiadateľ poplatok nezaplatil, tak tú informáciu jednoducho nedostane. To je úplne iný model ako v Českej republike. A na druhej strane, to už som spomínala, zaplatenie poplatku by pre majetných špekulantov a otravy nepredstavovalo žiadnu, žiadnu prekážku.
Po tretie, predkladatelia tvrdia, že novela má byť reakciou na šikanózny výkon práva na informácie v zmysle infozákona, ale žiadnym spôsobom túto skutočnosť nereflektujú v samotnom paragrafovom znení zákona. Už som spomínala, že v aplikačnej praxi sa pravidelne vyskytujú pokusy o viac či menej zjavné zneužívanie práva na informácie, ale konštantná a rozsiahla judikatúra domácich súdov v poslednom desaťročí potvrdila uplatňovanie zákazu zneužitia práva v podmienkach infozákona a zdôraznila, že právny poriadok neposkytuje právnu ochranu takým žiadostiam, ktorých cieľom nie je skutočná snaha o realizáciu práva na informácie, napríklad v prípade tzv. záťažových obštrukčných žiadostí, ktoré sa nazývajú ako informačný filibustering, je to obštrukčná metóda, pri ktorej je cieľom nie získať požadované informácie, ale snaha zahltiť, paralyzovať povinnú osobu. A tá sa deje tak, že jeden žiadateľ cyklicky veľmi rýchlo za sebou žiada veľké objemy, alebo vytvorí skupinu žiadateľov, ktorí paralelne posielajú tie isté žiadosti. Tento, tento, táto záťažová obštrukčná žiadosť je už riešená aj na európskej úrovni. Reaguje na to odporúčanie výboru ministrov Rady Európy dokonca už z roku 2002, kde sa píše, alebo spomína sa možnosť odmietnuť prístup k informáciám v prípadoch zjavne nezmyselných žiadostí.
Zneužitie práva na informácie viackrát uznal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako zásadu aplikácie infozákona a tiež ako validný dôvod pre odmietnutie sprístupnenia informácie povinnou osobou. Mám tu niekoľko tých rozsudkov, ale zhrniem ich podstatu do krátkej informácie. Každý súd uviedol, že právo na informácie sa zaraďuje medzi politické práva a je jedným zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. To chcem podčiarknuť, aby sme na to nezabudli. Odmietnutie prístupu k informáciám musí byť vykladané nanajvýš reštriktívne a čo vyplýva aj z čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Zneužitie práva na informácie musí povinná osoba riadne a pomerne komplikovane v rozhodnutí zdôvodňovať. To je síce pravda, ale tento nástroj proti šikanóznym žiadostiam existuje. Dokonca existuje aj priestor na úpravu infozákona, napríklad členením legálnej definície takéhoto typu žiadosti. To tiež konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, že takáto legálna definícia toho, čo nazývame šikanózne žiadosti, v infozákone existuje. A potom, samozrejme, nadväzne by sa mohli nastaviť spôsoby vysporiadania sa s nimi.
A teda na záver veľmi malé zhrnutie. Po prvé, predkladatelia tvrdia, že novela má byť reakciou na šikanózny výkon práva na informácie v zmysle infozákona, ale žiadnym spôsobom túto skutočnosť nereflektujú v paragrafovom znení zákona.
Po druhé, zavádzajú nejasné, vágne pojmy, ktoré môžu byť zo strany povinných osôb zneužívané na sťaženie prístupu k informáciám.
Po tretie, nie je vôbec jasné, ako bude dochádzať k výpočtu účelne vynaložených nákladov a ako by platenie poplatkov malo odradiť od šikanóznych žiadostí smerovaných štátnym orgánom alebo obciam tých žiadateľov, ktorí majú k dispozícii veľké finančné prostriedky. Predkladatelia nedokázali ani len správne prebrať právnu úpravu z Českej republiky. O tom sme už hovorili, nebudem to konkretizovať.
A po štvrté, o tom som hovorila pred týmto záverom, že predkladatelia vôbec nereflektovali výsledky súdnych rozhodnutí, respektíve bohaté judikatúry slovenských súdov, a nakoniec aj tých českých, ktoré už dnes a dlhodobo, už od roku 2002 tam padol prvý rozsudok vo veci, priznávajú povinným osobám právo odmietnuť tie infožiadosti, ktorými žiadatelia zneužívajú právo na slobodný prístup k informáciám. Čiže robíme to, čo problém nevyrieši, a nerobíme to, čo by mohlo prispieť k vyriešeniu toho problému. Čiže ja predpokladám, že ani moji priatelia z Progresívneho Slovenska nebudú môcť z týchto dôvodov tento zákon podporiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Ja chcem ešte raz zdôrazniť protiústavný charakter tohto návrhu, lebo už sa nám začínajú tieto protiústavné návrhy tak ako tiahnuť celým rokovaním Národnej rady, odkedy sme tu od septembra, lebo vy vlastne poplatkom podmieňujete výkon ústavného práva. Poplatkom, proti ktorému sa žiadateľ odvolať nemôže, ako je určený, vyčíslenie účelne vynaložených nákladov nevie. Nevie ani, ako to má zistiť, ani koho sa má opýtať, a zároveň sa voči tomu nemôže ani, ani, ani brániť a ani nevie, za aký rozsah vyhľadávania nadmerného tento, účelne vynaložené výdavky bude musieť zaplatiť. Čiže komplexnejšiu informáciu keď bude chcieť od ktoréhokoľvek úradu dostať a tomuto úradu sa nebude chcieť takúto informáciu sprístupniť buď z dôvodu, že sa mu nechce, alebo nechce to sprístupniť, pretože je to citlivá informácia, vyčísli účelne vynaložené výdavky za mimoriadne náročný proces vyhľadávania alebo zverejňovania, a tým pádom tohto, buď ten človek tie výdavky zaplatí, alebo sa tu informáciu nedozvie. A to je taký veľký priestor na svojvôľu, čo už tu podľa mňa narážame na test ústavnosti a pravdepodobne ho aj využijeme.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Kalmárová, vo vzťahu k tej českej právnej úprave, myslím, že to vaše záverečné zhrnutie, že nedokázali správne prebrať právnu úpravu z Českej republiky, ako celkom nesedí, lebo to ste aj v samotnom svojom príspevku konštatovali, že to asi nebolo, že by to nedokázali, oni si jednoducho vybrali z tej českej právnej úpravy akurát to, čo sa im hodilo, to, čo smeruje k možnosti obmedzovať prístup k informáciám. Nemyslím si teda, že by to bolo nejaké zlyhanie, oni to urobili úplne vedome. Veľmi správne ste teda poukázali na to, že nijako tento, tento návrh nerieši šikanózne žiadosti, rieši niečo iné a aj to rieši spôsobom, ktorý je, ktorý je gumený.
A ja som sa pýtal, a teda naozaj to nie je jasné, že čo sú to tie účelne vynaložené náklady a čo je to to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Ja by som si to chcel aj nejako predstaviť, lebo rozumiem, že keď niekto má nakopírovať 2-tisíc strán, tak je to komplikované, ale čo je to mimoriadne náročné, alebo mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií? Že čo to v praxi, v praxi znamená? Že niekto sa hrabe v spisoch a snaží sa nájsť spis, o ktorom nevie, kde sa nachádza? Ja by som naozaj rád poznal odpoveď, že čo si predkladatelia predstavujú pod touto formuláciou, ale začínam mať taký trošku pocit déja vu, keď sme tu diskutovali dni a dni o novele Trestného zákona, že my sme niečo hovorili, na niečo sa pýtali a nedostali sme žiadnu odpoveď. A naozaj nostalgicky spomínam na tie poslanecké návrhy pána poslanca Michelka, ktorý aspoň občas na nás zareagoval a odpovedal.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja len v krátkosti za nás ešte vystúpim a nadviažem na kolegyňu Kalmárovú, ktorá, si myslím, že mala veľmi kvalitný a vecný prejav, a nadviažem aj na kolegu Dostála, ktorý vo svojej poznámke nakoniec povedal teda to, že je nám ľúto, že k tomu nevystupujú predkladatelia. A teda ja by som to povedal taktiež, že teda vidím tu pána poslanca Garaja, videl som tu aj pána poslanca Lučanského. Bavíme sa tu o relatívne, už by som povedal, zásadnejšom zásahu do nejakého práva a bolo by fajn nám, keby sme mali takú poslaneckú a parlamentnú kultúru, kedy by sa akože návrhy, ktoré prinášame, zdôvodnili. Myslím si, že tu na našej strane sú tieto argumenty a otázky vecné, konštruktívne, neidologické, keby to ešte niekomu vadilo. Tak možno by bolo aj prejavom sily argumentácie predkladateľa, keby sa postavil a niektoré veci by vysvetlil, ale tak už nech to voliči a ľudia posúdia sami, že ako to tu funguje.
Tri základné veci by som chcel k tomuto povedať a prvá je teda, že keď pri absencii nejakého slova od predkladateľa sa poďme zamyslieť nad prvou otázkou, a teda že nakoľko zásadný je tento problém. Lebo viete, myslím, že sa to tak už aj zažilo, je to taký folklór, ktorý, ja som bol prekvapený, že sa nám to vrátilo pomaly po desiatich rokoch, že teda máme nejaký obrovský zásadný problém s infozákonom, ktorý treba riešiť prostredníctvom nejakej zmeny do toho, do toho práva, a teda zhodou náhod, absolútnou zhodou náhod podobnú diskusiu v parlamente sme mali počas druhej vlády Roberta Fica, ak sa nemýlim teda, kedy bola podobná diskusia o zneužívaní infozákona a o tom, ako sú zaťažené konkrétne samosprávy nadmerným počtom, samosprávy nadmerným počtom žiadostí.
A stalo sa to, že ja som teda vtedy ako zamestnanec Kancelárie Národnej rady robil normálny parlamentný výskum, reprezentatívny parlamentný výskum, ktorý sa snažil odpovedať na jednoduchú otázku, koľko vlastne infožiadostí samosprávy dostávajú. Lebo viete, to tu, máme pocit, niekedy tu máme takú tú diskusiu a bavíme sa o pocitoch a dojmoch, myslím si, že by bolo také dobré zaviesť nejakú kultúru parlamentného výskumu a argumentácie založenej na dôkazoch, tak som sa vtedy snažil ako mladý parlamentný výskumník prispieť odpoveďou na túto otázku. Vtedy, ak, teda prepáčte, že teda promujem vlastnú akademickú prácu, ak si to nájdete, Dubéci infožiadosti v roku 2012 alebo ´13 to bolo, tak sme urobili reprezentatívny prieskum v všetkých samosprávach, kde sme, v 600 samosprávach, ktoré boli regionálne reprezentatívne na Slovensku, reprezentatívne z pohľadu veľkosti, a takisto sme ešte robili prieskum na orgánoch ústrednej štátnej správy a iných povinných osobách, tak vtedy sme prišli na to, že priemerne jedna samospráva ročne dostáva 16, 16 infožiadostí a to keď započítame do toho aj najväčšie krajské mestá, hej. Samozrejme, Bratislava vyskakuje úplne hore, veľké krajské mestá úplne hore, ale keď sa pozrieme len na obce napríklad do tisíc obyvateľov, tak priemer bol niečo medzi jedna a dva. Krížom celou Slovenskou republikou. Na Slovensku je 2 900 približne samospráv, toto sme sa pýtali reprezentatívne v 600 samosprávach a tieto čísla boli, tie čísla boli naozaj malé. Takže, ale ja beriem, bolo to pred desiatimi rokmi a možno sa niečo mohlo odvtedy zmeniť, ale tak minimálne by som teda prosil na strane predkladateľa, že keď už tu je nejaká ako aj dôkazová základňa, toto sú veci, ktoré sú teda dokonca, myslím, k dispozícii aj v parlamente a tak ďalej, tak keby, keby sme pracovali s nejakými číslami, tak by ma zaujímalo, že teda koľko tých vlastne žiadostí je. Tak ako my tu predkladáme zákon, ktorý mení nejaké základné právo občanov, vychádza z toho, že máme nejaký pocit, že je nejaký problém, ale kde sú nejaké konkrétne čísla? Koľko tých žiadostí je, koľko je toho šikan... koľko je toho šikanovania, koľko človekohodín na samosprávach ako je nejako vyťažených alebo pri iných povinných osobách. Ako naozaj, prosím, kolegovia, však je rok 2024, tvorme zákony v Európskej únii, ktoré nevychádzajú z našich nejakých pocitov alebo dojmov, alebo z nejakej anekdotálnej skúsenosti konkrétnych jednotlivcov, ktoré vôbec nebudem popierať, ale tvorme zákony na základe nejakých čísel. A ja tu som proste žiadne čísla nevidel a tobôž, že som ešte nevidel nejaké argumenty od predkladateľa, ktorý sa neunúval v tejto rozprave vôbec vystúpiť, ale opäť, čo s tým. No dobre.
Druhá vec, myslím si, že ako aj kolegyňa Mesterová povedala vo svojej faktickej poznámke, spôsob, aký je nastavený, nastavená tá rovnováha v tomto, v tomto návrhu, je absolútne podľa mňa škandalózny v tom, že jednoznačne sa prikláňa na stranu povinnej osoby, konkrétne v tom, že povinná osoba bez nejakého jasného vymedzenia môže povedať, že je to mimoriadne rozsiahla informácia. Prepáčte, ale akože dať jedno takéto právo verejnému sektoru, ja vôbec opäť, aj sa k tomu dostanem, že tie nástroje existujú, ale takto automaticky dať všeobecné právo, na ktoré ešte neexistuje ani taký nejaký odvolací mechanizmus, a povedať teraz akejkoľvek, akákoľvek povinná osoba bude môcť hocikedy na hocijakú informáciu povedať, že toto je mimoriadne rozsiahla informácia, a dá tam nejakú sadzbu, tak to je proste naozaj že, myslím si, že nerovnovážny stav. A ak by sme sa chceli baviť o detailoch, opäť keby teda predkladateľ prišiel s nejakou silnejšou dátovou bázou a možno aj s aplikačnou praxou, ktorá, alebo s problémami, ktoré reagujú na aplikačnú prax, ktoré sú úplne inde, tak možno by sme sa o tomto vedeli baviť, ale toto je že totálne nerovnovážny stav, a teda by som navrhoval, aby sme sa na to pozreli v druhom čítaní, ak sa k nemu dostaneme.
A teda posledná vec, aby som dlho nezdržoval, je tá, že teda čo s tým. Lebo ak tu máme nejaký problém, tak že či na to existujú riešenia, to, ten problém, teda nejaké domnelé obrovské zaťažovanie samosprávy a povinných osôb. Za prvé, už dnes, a to už povedala aj kolegyňa, kolegyňa Kalmárová, existujú nástroje, lebo ja, viete, ja keď počujem, že nechce sa samosprávam robiť diplomovky a museli robiť diplomovky, tak ja sa pýtam hlavne, že kto, aký prednosta toho úradu alebo, ja neviem, starosta, keď je to proste obec, dovolil, aby sa toto sa stalo. Lebo jednoducho infozákon nepredpokladá, že máte vytvárať nové informácie. To naozaj akože je základná poučka. Nemáte vytvárať nové dátové bázy, nemáte zbierať dáta, nemáte ich akože konsolidovať do nejakých, do nejakých nových informačných celkov, odpovedať na nejaké otázky študentov alebo niečo podobné. A zdá sa mi, že niekedy proste namiesto toho, aby samospráva proste využila všetky tie nástroje, ktoré k dispozícii má, aby sa proti, aby ten zákon slúžil na to, čo má, tak jednoducho, jednoducho sa v tom moce a namiesto toho, aby sa naučili ten zákon využívať, tak potom tu proste príde nejaký poslanecký návrh bokom a reže to úplne nezmyselným spôsobom. Takže už dnes existujú nástroje, ako sa brániť aj šikane, aj všetkým tým veciam, potom ešte hlbšie, samozrejme, ako povedala pani poslankyňa Kalmárová, naozaj, toto je proste prvá úroveň nejakého, nejakej aplikácie toho zákona, potom je tu rozsiahla judikatúra, ktorá sa tomu venuje a proste ten zákon funguje.
A druhá vec a to je toto, čo ma ako tiež veľmi vie pobaviť, je teda, keď povinné osoby nariekajú nad tým, že musia zverejňovať veľké objemy informácií v krajine, kde sme už 20 rokov domnele mali pracovať napríklad na informatizácii, na zverejňovaní dát, na akože transparentnom masovom zverejňovaní dát, na automatizovanom prístupe k dátovým systémom, na veciach. Viete, že namiesto toho, aby, aby ste čakali, že, ja neviem, napríklad keď si pýtate, lebo stane sa to, že napríklad si žiada, žiada nejaké ministerstvo, nejaká osoba o dáta, ktoré sú v tabuľke, ktoré majú, tabuľky majú milióny riadkov. Ja neviem, nejaké makroekonomické ukazovatele alebo proste dátové systémy dopravné a tak ďalej. To sú naozaj akože dátové sety, ktoré sú obrovské. No ale viete, riešenie toho nie je to, že teraz to budem spoplatňovať, ale v štandardných, by som povedal, krajinách, kde transparentnosť a digitálna politika je rádovo ďalej, tak tieto veci sú automaticky zverejňované. Sú to proste datasety, ktoré ja, alebo ja teda a myslím si, že aj kolegovia s tým budú súhlasiť, ak nie je nejaká informácia privilegovaná, to znamená, či to je utajovaná skutočnosť, alebo nejaké obchodné tajomstvo, tak by mala byť automaticky zverejňovaná. To, či ona nie je automaticky zverejňovaná, nie je automaticky zverejňovaná, ale čaká na infožiadosť, je už len naša chyba a v ideálnom systéme by to malo byť tak, že je nejaké veľké dátové úložisko a samosprávy niektoré sú v tomto veľmi progresívne, napríklad mesto Bratislava, pokiaľ viem, celkom zverejňuje veľké množstvo dát, alebo mesto Prešov. To by ste nečakali, mesto Prešov už, myslím, že od roku 2010 proste má, robí silnú prácu v automatizovanom prístupe k informáciám, je to tak, kolega, kolega kýva. Možno nech by nám potom mohol povedať niečo vo faktickej poznámke. A oni tam nemusia posielať infožiadosti o tom, že ak, ja neviem, že koľko meškali autobusy ten rok, lebo proste má niekto problém s tým, že mu meškajú autobusy, niekto mu to zverejní, ale niekto automaticky v nejakej databáze dispečingu dochádzkových systémov to zverejňuje a niekde sa to proste naťahuje, naťahuje do nejakého dátového sídla a niekto si dokonca z toho môže potom s tými verejnými informáciami robiť krásne aplikácie a môže z toho proste, s tým ďalej pracovať, lebo sme presvedčení o tom, že dáta, ktoré, verejné dáta nepatria štátu, verejné dáta patria všetkým občanom a všetci občania by k tomu mali mať akože primárne prístup a tá infožiadosť je len nástroj, podľa mňa už celkom aj vlastne zastaralý vo svojej podstate, ktorý mu tie informácie, ktoré patria aj jemu, akože dáva k dispozícii. A namiesto toho, aby sme sa bavili o týchto veciach, aby sme išli tou progresívnou cestou, tak tu si ideme proste, proste dávať nejaké ďalšie prekážky a tváriť sa, že toto je spôsob, ako zabrániť nejakým žiadostiam, ktoré nám robia zle. Existuje veľmi jednoduchý spôsob: zverejňovať všetko. Poďme touto cestou.
Takže za mňa len takéto krátke, krátke stanovisko, ale opäť ako nech to zaznie a nakoniec, bol by som veľmi rád, keby sme počuli nejaký názor aj od predkladateľa, prečo vlastne sa tu o tomto vôbec bavíme, lebo hovoríme zatiaľ do steny.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ja neviem, či je to účel, alebo čaro nechceného, ale mám pocit, že akože táto vládna koalícia rieši problémy riadenia tohto štátu obmedzovaním práv občanov. Štátne orgány majú problém odpovedať na infožiadosti, tak obmedzíme právo občanov žiadať o tie infožiadosti. My nezefektívňujeme proces, ako to zlepšiť, ako to skvalitniť, ako to zrýchliť, my obmedzíme občanov. Však zrušme občanov, na čo ich máme. Toto je jeden príklad a takých by sme našli viac a možno ten parlamentný výskum by sme mali urobiť aj v otázke, že koľko návrhov tejto vládnej koalície naráža na ústavné práva občanov a občaniek tohto štátu, lebo mám, začínam mať taký vnútorný pocit, že ich je čím ďalej, tým viac a možno sa na to treba pozrieť aj faktograficky nejakým spôsobom.
Ďakujem pekne.

Vďaka za tvoj príspevok pán poslanec. Ja len dodám, že tento návrh považujem za skutočne premárnenú príležitosť. Bola a je to totiž príležitosť, kedy sme mohli medzi, ja neviem, povinné osoby pridať napríklad aj poberateľov NFP vrátane fondov Európskej únie či obecných dotácií, kedy sme mohli pridať medzi povinné osoby firmy, ktoré majú vedenie nominované inou povinnou osobou, napríklad mestská firma, kedy sme mohli dať možnosť pre kreatívne obce stanoviť si aj vlastný spôsob prijímania dvestojedenástky, napríklad cez sociálne siete. A tu sa ukazuje, že to môže byť aj parádna možnosť konečne si upratať, že čo by malo spadať pod dvestojedenástku a, naopak, čo by malo spadať pod tristošesťdesiatdeviatku, čo je zákon o obecnom zriadení. Otvára sa nám tiež možnosť zaviesť povinnosť zverejňovať CV-čká aj štatutárom miestnej správy, povinnosť zverejňovať termíny rokovaní nielen zastupiteľstiev, ale aj komisií vrátane ich programov rokovania, povinnosť zverejňovať aj informácie o účasti poslancov, neposlancov na rokovaniach komisií, informácie o hlasovaní na komisiách, dokonca povinnosť zverejňovať odpovede na otázky na webstránke. A tu sa to mohlo opäť využiť na to, že povinná osoba by možno mohla odkázať na toto zverejnenie, ak ho udiala, ja neviem, sedem dní dozadu najneskôr dajme tomu a nemusela by odpovedať ďalším, ak už to raz zodpovedala. A tak ďalej, tých možností je strašne veľa, ktoré vy vôbec nevyužívate. Mohol by som pokračovať, že mohlo sa stanoviť možnosť dohodnúť sa medzi pýtajúcim a opytovaným na predĺžení lehoty, možnosť prerušenia lehoty, ak dôjde k technickým problémom, alebo že napríklad, už to sú naozaj že nuansy, ale okrem dátumu zaplatenia faktúry sa mohlo zverejňovať aj dátum vystavenia faktúry, ale to už sú naozaj že nuansy. Nič z tohto nevyužívate, práve naopak, idete opäť veľmi zlým smerom a mňa to veľmi mrzí.
Ďakujem.