15. schôdza

Pán poslanec Marián Viskupič.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne pár slov k tejto téme.
No, ekonomika, verejné financie, podnikateľské prostredie, zamestnanosť, to všetko sú prepojené nádoby. A v podstate to najlepšie vystihuje tripartita. Trojuholník: zamestnávatelia, zamestnanci a štát. A všetko to dobre funguje, teda aj štát dobre funguje vtedy, ak je to celé v rovnováhe. Ak tu v Národnej rade vznikajúce zákony vylepšujú podmienky, vylepšujú podnikateľské prostredie, okej, vylepšujú aj postavenie zamestnancov, vylepšujú konkurencieschopnosť krajiny. Toto, toto si treba vždy uvedomiť, keď sa do čohokoľvek, do akejkoľvek na pohľad malej veci akože takto to nejak vnorí a ide sa to upravovať, to vždy má proste taký celkový, celkový dosah.
Ja tu chcem úvodom jasne povedať, že, samozrejme, veľmi-veľmi dôležitý je aj zamestnanec. Jasné. Aj oni sú tí, ktorí rukami svojimi alebo svojimi schopnosťami tvoria hodnoty. Ale jednoducho veľmi dôležití sú aj podnikatelia, pretože oni sú tí, ktorí vytvárajú pracovné miesta, tí, ktorí platia mzdy zamestnancom, tí, ktorí platia dane štátu. A nemôže to byť takto nevyvážené. Nemôže si aktuálne či predkladatelia, alebo celá vládna koalícia povedať, že zamestnanec je náš cieľ, tomu budeme len a len pomáhať a podnikateľ je náš nepriateľ a tohoto necháme, to najmenšie že zaplatiť a ešte mu proste dáme ďalšie veci zaplatiť a zhoršíme mu podmienky. Takto to nefunguje, tam tá rovnováha, rovnováha musí byť. Veď aj štát je zamestnávateľ svojím spôsobom. Aj štát je, teraz poviem že v úvodzovkách, podnikateľ a nezamestnáva málo ľudí. Ono je to okolo 440-tisíc zamestnancov dokopy. Ale aj ten štát ich môže, týchto všetkých ľudí, zamestnávať až vtedy, ak tí podnikatelia pošlú svoje dane, ak tí zamestnanci pošlú svoje odvody a dane. A jednoducho proste štát nemá inú možnosť, než teda získať tieto peniaze od ľudí a aj od podnikateľov. Preto je dôležité všetky tie riešenia robiť, robiť zmysluplné.
No, a tento príspevok. Ja začnem úplne od konca, to je výpalné. To normálne sa proste vláda, alebo teda v tomto prípade teda je to, je to poslanecký návrh, sa rozhodli, že jednoducho zase nejaké populistické sociálne opatrenie nechajú zaplatiť iných. Jednoducho toto sa už nedá nazvať nijak inak ako výpalné. Áno, môžme sa baviť o teda rekreačnom poukaze, do nejakej miery, samozrejme, však je to nejaký bonus teda, ktorý štát donútil, aby zamestnávatelia platili svojim zamestnancom. Okej. Môže to pomáhať cestovnému ruchu slovenskému. Takisto okej. Ale je niekde nejaká hranica, už to tu bolo povedané, ale ja to v skratke zopakujem. Je nejaká hranica, že za ktorú to už je skutočne výpalné. A to je presne tá hranica, keď z toho ten podnikateľ nemá ale že vôbec nič. Pretože áno, ten podnikateľ, jasné, že prispeje zamestnancovi na rekreáciu, aj jemu konkrétne, aj jeho deťom, pretože vždy má z toho nejaký benefit. To znamená, zamestnanec bol na dovolenke, oddýchol si, strávil čas s rodinou, prišiel na iné myšlienky a do práce sa mu teda vráti oddýchnutý, s novými nápadmi, s novou energiou, s novou silou a proste je to nejaký prínos aj pre toho zamestnávateľa. Je tam proste nejaká tá rovnováha. Je tam ten pohľad aj na jednu stranu, aj na druhú stranu a koniec koncov aj na tretiu stranu toho trojuholníka: štát, zamestnanec a zamestnávateľ. Ale týmto to, kolegovia, idete úplne odpojiť, proste normálne poviete zamestnávateľovi, aby teda zaplatil rekreáciu v podstate úplne niekomu inému, s kým nemá žiadnu väzbu. Ten zamestnanec nebude ani spokojnejší, ani oddýchnutejší, ani ja už neviem čo, keď na dovolenku nepôjde, ale pôjdu tam jeho rodičia. Proste fakt, toto je tá hranica, za ktorú sa už pri tomto už nemalo a nedá sa ísť. Proste fakt sa skúste na toto pozrieť z tohto pohľadu.
No a potom, dovolím si ešte pár reakcií. Pán predseda Danko tu má teda veľa-veľa rečí o tom, že pomáha cestovnému ruchu, dokonca vytvoril aj ministerstvo. No, ono to funguje častokrát tak, že čím vyspelejšia a funkčnejšia krajina, tým má tých ministerstiev najmenej. Väčšinou práve tie najzaostalejšie, najskorumpovanejšie krajiny sveta majú tých ministerstiev úplne najviac. A ten jeden z tých slovenských príkladov tu máme, a to je to naše ministerstvo cestovného ruchu a športu, teda hlavne tá jeho, flagship poviem, proste budova, ktorú si, ktorú si teraz prenajali. Kolegovia, ja verím, že ste sa k tomu nedostali, jednoducho je to luxusná budova, 5-tisíc metrov štvorcových za 20 euro na meter štvorcový a mesiac. K tomu, samozrejme, plus všetky energie. Jednoducho to je, to je suma, za ktorú si proste budovu nevedia prenajať ani, ani súkromné firmy, úspešné firmy. Jednoducho to je v podstate dvojnásobné nájomné. Dokonca ešte aj budovy v rovnako vysokom štandarde, v rovnakom, proste fakt že áčkovom leveli boli, boli za 13, za 14, za 15 euro za meter, hej? Ale tie bežné priestory, ako kľudne sa dá povedať, že to bolo prenajaté dvojnásobne draho.
Myslíte, že tá zmluva sa dá desať rokov vypovedať? Nedá. Je prakticky nevypovedateľná, pritom sa bavíme o ministerstve, ktoré je tu pár mesiacov. A otázka, čo bude po ďalších voľbách. Ale zmluva je na desať rokov. To sa nebavme o tom, že stačí neprejaviť vôľu ju zrušiť a o ďalších päť rokov sa automaticky predlžuje. To sú veci!
Ďalšia vec, no bratislavská protipovodňová línia túto budovu nechráni. Ministerstvá by mali byť už tie budovy, ktoré teda majú pomáhať, keď už to tu aj pán predseda rozpráva, za každých okolností. Viete, čo bude prvé pri povodni? Bude treba vlastne ochraňovať a pomáhať tomu ministerstvu, aby nebolo zatopené, aby ja neviem čo všetko, hej? Úplne, úplne opačne. Kolegovia, prosím, fakt akože zíďte z kratšej cesty, to, toto je len, len malý, malý čriepok proste, vy zhoršujete to podnikateľské prostredie.
Dneska si zoberme, že dnes ten zamestnanec, máme v podstate najnižšiu nezamestnanosť v histórii, alebo povedzme sme veľmi blízko najnižšej nezamestnanosti, aká bola. Dokonca výrazne rastú aj reálne mzdy. Dnes je ten zamestnanec vo veľmi dobrej situácii. Dnes je možno dobré fakt podporiť tú jeho nezávislosť a schopnosť nájsť si iného zamestnávateľa, vylepšiť si tie svoje podmienky, ale ten paradox je opačný, že dnes treba fakt pomáhať práve podnikateľom. Tí majú, sa im zhoršujú podmienky proste. Tí majú koniec koncov aj nedostatok pracovnej sily a vidia, čo sa tu všetko deje. Slovensko má z krajín V4 najvyšší počet firiem, ktoré sú tu a rozmýšľajú o deinvestícii, proste o deinvestovaní. To znamená, že znížení svojej prezencie na slovenskom trhu, hej? To, proste nechcú tu investovať, niektoré rozmýšľajú o odchode. Toto treba riešiť, proste fakt, ono to možno znie divne, dnes treba pomáhať alebo aspoň neškodiť proste tým podnikateľom. Tým, ktorí jednoducho plnia tú štátnu kasu. Tým, ktorí pomáhajú vlastne, aby tí zamestnanci boli zamestnanci, aby, aby, aby štátu proste platili dane. A toto, toto je dôležité a toto sa tu jednoducho nedeje.
Pán Danko tu rozpráva, ako pomáha malým firmám. No, jedna z tých pomocí malým firmám bolo vidieť teraz nedávno, že... a to ešte aj, aj mne osobne hovoril, že áno, on zvýši tú hranicu na povinného platcu dane z pridanej hodnoty, že on s tým niečo spraví, že on to s tým ministerstvom financií dohodne. No dohodol. Doteraz bola sadzba dlhé roky nezmenená 49 790 euro a pán Danko, vážená koalícia, ste to zvýšili o celých 210 euro. Proste toto nie je žiadna pomoc. Čiže toto, toto by bolo proste, keď by sa to zvýšilo na tú sumu napríklad, ktorú dovoľuje Európska únia, aby teda bol, bola firma povinným platcom až od povedzme tých 85-tisíc euro. Áno, takto by ste pomohli, zjednodušili byrokraciu. Jednoduché účtovníctvo je výrazne jednoduchšie ako podvojné. Potom, zasa, potom už ten zamestnávateľ zas by sa inak pozrel, veď dobre teda, tak ja zaplatím, alebo proste chápem, že teda štát chce, aby teda bol nejaký rekreačný poukaz. Proste bolo by to nejak vyvážené. Pomôžete podnikateľovi, pomôžete zamestnancovi. Proste to všetko by bolo fajn, keby to bolo.
No a už sa ani nedosta... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Na vaše vystúpenie, pán poslanec, evidujem päť faktických poznámok.
Ako prvý sa prihlásil pán poslanec Richard Dubovický.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán Viskupič, vy ste to presne a veľmi dobre definovali. Ja len doplním, čo sa týka stavu tých verejných financií. Áno, bude tam navyše ďalší deficit cca okolo 3,5 milióna eur. To znamená, že mňa by celkom zaujímalo a budem hľadať na to nejak, alebo tak ako som povedal v prvom čítaní, tak chcel by som na to vedieť odpoveď, že skadiaľ povedzme tie obce, školy majú zohnať na to ďalšie peniaze. Takže stále čakám na odpoveď.
Ale tak ako som chcel povedať, ja osobne si nemyslím, že práve toto opatrenie pomôže cestovnému ruchu. Lebo ten cestovný ruch, už keď čítate nejaké poučky, tak len z mikroekonomického hľadiska bude znamenať, že tie podniky budú menej investovať do seba a budú viac investovať do vecí, ktoré nie sú ani pre ich zamestnancov. Takže áno, podpisujem sa pod to, že ten rekreačný poukaz má pomôcť zamestnancom. O tom bol ten rekreačný poukaz ako priorita, aby si oddýchol ten zamestnanec so svojou rodinou, keď niekde ide. Na to bola tá priorita. A určite ako nejaké riešenie pomoci cestovnému ruchu to nevidím, už len skrz to, že máme obrovský investičný dlh na našej infraštruktúre v stovkách miliónoch eur. A toto sú veci, ktoré by pomohli cestovnému ruchu, aby sa ľudia vedeli presunúť, aby ľudia k nám chodili. To, ako som povedal v prvom čítaní, my máme v priemere, či je to tuzemský, alebo zahraničný turista, na prespávanie len na dva dni toho turistu. Čo je veľmi málo oproti iným krajinám. Toto sú naše úlohy, ako my musíme ten cestovný ruch oživiť a dostať tie financie, ten príjem do štátneho rozpočtu. Ale týmto opatrením len hádžeme polená pod... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Martin Šmilňák.

Budem reagovať na pána kolegu Viskupiča, ktorý spomenul, že to vníma ako populistické sociálne opatrenie, dokonca spomenul slovo výpalné, kde vládni poslanci chcú prinútiť podnikateľov, aby prispeli na rekreáciu cudzím ľudom, ktorí vôbec s ich podnikaním nesúvisia. Ja len doplním, že to sa nejedná len o podnikateľov. Tu sa jedná aj o zamestnávateľov. A tí zamestnávatelia, to sú rôzne organizácie pod mestami alebo pod VÚC-kami. Sú to školy, sú to, sú to organizácie, ktoré netvoria zisk a majú pevný rozpočet. A keď vy prinútite ich minúť viacej peňazí, oni to nemajú rozpočtované. Ako som už spomenul, v školách časť zamestnancov, ktoré sú platené štátom, tak na to si môžete nárokovať a veľmi komplikovaným spôsobom to dostanete, ale polovica zamestnancov v školách... prevádzkujú teda školské zariadenia alebo sa starajú o školské zariadenia, tam tie prostriedky nie sú. Čiže vy vlastne tunelujete aj organizácie, ktoré vôbec netvoria žiaden zisk.
A chcem uviesť jeden svetlý príklad: Prešovský samosprávny kraj, je teda VÚC-ka má zriadených mnoho organizácií a mnohé z nich majú do 49 zamestnancov a mnohé nad 49. A táto VÚC-ka bola štedrá alebo veľkodušná natoľko, že uplatnila ten pôvodne platný súčasný zákon na všetky, všetky školy. Teda na všetky organizácie a aj so zamestnancami pod 50. Možnože toto bola cesta. Mohli ste, mohli ste toto opatrenie rozšíriť možno na zamestnancov aj v organizáciách pod 50 a bolo by to rovnocennejšie. Ale rozširovať toto opatrenie na ľudí, ktorí priamo so zamestnávateľom nesúvisia, je podľa mňa scestné a je to fakt sociálne opatrenie, kde populisticky idete pomáhať ľuďom, dôchodcom, seniorom za peniaze zamestnávateľov, čo vôbec, ale vôbec... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Veronika Šrobová.

Ďakujem za slovo a ďakujem aj pánu kolegovi Viskupičovi za opätovné zhrnutie toho, o čom v skutočnosti má byť tento benefit rekreačných poukazov, keď ich tu už máme.
Rekreačné poukazy nie sú systémové opatrenie pre sociálnu oblasť alebo pre ľudí v hmotnej núdzi, ako to spomínal aj pán kolega Huliak. Každý, nemyslím si, že každý človek v hmotnej núdzi je zamestnaný, a preto ak by to mal byť pre nich aj benefit, ktorý tu spomínal pán Huliak, že rodičia tohto zamestnanca vezmú svoje vnúča a dieťa tohto zamestnanca na tú dovolenku, tak to tam nie je nijak vyriešené.
A ešte by som teda chcela vedieť, že a čo taká napríklad slobodná matka, ktorá nemá ani na ten doplatok za tú dovolenku, ktorý je potrebný k tomu, alebo nie je ani zamestnaná vo firme, ktorá má viac ako 50 zamestnancov a jednoducho nemá na to nárok? Čiže nie je to sociálne opatrenie a neprezentujte to tak, prosím.
Ďakujem.

Pán poslanec Rudolf Huliak.

Pán Dostál, ja musí reagovať na to, že doteraz všetci zamestnávatelia predsa a aj podnikatelia, aj všetci ostatní, ktorých ste taxatívne vymenovali, skrátka majú toto naplánované vo svojich ekonomických ukazovateľoch, pretože raz si to zdaňujú a jednoducho je to odpočítateľná položka. Ja nerozumiem tomu, keby teraz momentálne všetkých 100 % zamestnancov si tento poukaz uplatnilo, že či je to zlé. Že to jednoducho posunú. On neprichádza o nič, lebo keby si uplatnilo 100 % zamestnancov pre zamestnávateľa túto výhodu, tak skrátka sme na tom istom, my nad rámec niečoho nerobíme absolútne nič. My len rozširujeme tú možnosť.
A ďalšia, chcem sa opýtať ešte na margo pána z KDH, že či oni naozaj s tými dôchodcami vôbec necítia, čo v ich ponímaní strany som o tomto práve teraz sklamaný, že vôbec polemizujeme. A ešte jedna vec je, veď predsa keď využijeme 100 % kapacít, že to tí dôchodci využijú v rámci toho, že by to nevyužili ich deti, tak zase len posilňujeme ten domáci cestovný turizmus, ubytovacie kapacity a zase len vo svojej podstate napĺňame tú štátnu kasu. Takže ja naozaj nerozumiem, že prečo sa stále v tomto začarovanom kruhu moríme a potápame, keď jednoducho je tu jednoduché východisko z toho všetkého.