15. schôdza

Kolegovia, kolegyne, hneď na úvod poviem, že, alebo ešte pred úvodom poviem, to, čo sa stalo Robertovi Ficovi, sa stať, samozrejme, nemalo. Akýkoľvek problém, nech spočíval v čomkoľvek, riešiť ho tým, že siahnem na niečo, čo, o čom môže rozhodovať len Boh, a ohroziť niekoho na zdraví v žiadnom prípade správne nebolo. Chcel som aj takýmto spôsobom tento akt odsúdiť a zároveň popriať Robertovi Ficovi, aby sa čím skôr uzdravil, hoci naveky zostane mojím politickým nepriateľom.
Zároveň teda na úvod som chcel povedať po tomto predúvode, že veľmi rád by som hlasoval za tento návrh zákona a navrhol by som tam možno aj také vylepšenie pre Fica. Prečo mu navrhujete, neviem ani teraz už, priznám sa, tuším tri poslanecké platy. Dajme mu milión, ale ja to naozaj myslím vážne, dajme mu milión mesačne a nech vypadne a nech dá Slovensku konečne pokoj. Tento človek za 12 rokov pôsobenia pri výkone moci v podstate môžem povedať, že rozkradol 30 miliárd eur. Lebo to, že to umožnil svojim prisluhovačom, je na jeho hlave. On je ten zodpovedný. A keď raz niekto spôsobí škodu vlastne alebo je schopný spôsobovať svojím výkonom moci škodu pre štát, pre nás všetkých, lebo štát sme asi stále, dúfam teda, že nie sú zatiaľ vytesnení voliči opozičných strán, že štát sme vlastne všetci my bez ohľadu na to, kto koho volí, tak to je 200 miliónov, 250 miliónov eur každý jeden mesiac. Nie, dvesto, aby som bol správny. Dvesto miliónov eur je Fico schopný spôsobiť škodu, keď vládne, mesačne. Dajme mu milión a nech vypadne, nech konečne tu nespôsobuje škodu ľuďom, ktorí po drobnom tieto dane, poplatky, pokuty musia platiť do štátneho rozpočtu.
Čiže ešte raz, mám návrh. Nedávajte mu trápnych päťtisíc euro alebo koľko mu idete dať. Dajte mu milión, ja vám za to zahlasujem a dajme mu podmienku, nech konečne vypadne z verejného života, lebo ušetríme pre nás všetkých 199 miliónov mesačne. Viete si predstaviť, ako sa ľudia budú mať, ako prasce v žite, keď budeme mať v štátnom rozpočte nerozkradnutých 199 miliónov? Áno, jasné. Možno vy už teraz rovno kalkulujete. Dobre, Ficovi dáme milión, dáme tam Kaliňáka, bude to taký istý zlodej a vlastne biznis pobeží ďalej. Ja som presvedčený, že keď sa Fica podarí odstaviť bokom a aj za takýto štátny úplatok z peňazí ľudí a budeme mať naveky od neho pokoj a keď chce mať ochranku, nech má aj sto ochrankárov, mu to zaplaťme. Stále to bude len zlomok zlomkovitý z toho, čo tento človek je schopný pri pôsobení vo verejnej politike napáchať škody na verejných financiách alebo na úkor peňaženiek obyčajných ľudí, ktorí to prispievajú do rozpočtu.
Takže ešte raz. Páni, dámy, poďme Ficovi dať milión! Prečo by sme mu dávali päťtisíc, ale dajme mu podmienku nech vypadne a nech prestane konečne robiť Slovensku hanbu a škody na verejnom majetku, a teda to je, znamená na majetku ľudí, ktorí tieto peniaze do rozpočtu prispievajú.
Možno mnohí z vás si dali otázku, že prečo robia, prečo prijímajú takýto zákon, však Fico má toľko nakradnutého, že on nie je odkázaný predsa na nejakých trápnych päťtisíc mesačne. Prečo to robia? Či náhodou týmto nevytvárajú dojem v ich voličoch, že vlastne ten Fico je odkázaný na tých päťtisíc mesačne. No jednoducho nie je odkázaný na päťtisíc mesačne a oni to veľmi dobre vedia, Fico to veľmi dobre vie, lebo nakradol toľko, že je zabezpečený na tisícky generácií dopredu. Ale on si potrebuje dokázať, že je niečo viac. Presne takto sa správal Stalin, Hitler a podobní. Oni na to odkázaní neboli, ale toto sú gestá, ktorými oni preukazujú tomu poddanému ľudu, tomu otrockému ľudu, ktorý spravujú, že oni sú niečo viac. Preto aj našité tie podmienky na mieru Ficovi, že keď si prečítate zákon, zistíte, kto vám z toho vypadne? Do prdele, Fico, dáte druhýkrát a znova iba Fico. Dáte tretíkrát, sprava, zľava, zospodu, zvrchu, stále iba Fico. Na mieru našitý zákon pre jedného konkrétneho človeka, lebo on si povedal po tej potupe, lebo on ten atentát vníma ako potupu, keď to bereme z jeho uhla pohľadu rozmýšľania. On si povedal po tej potupe, že on potrebuje pospolitému ľudu ukázať, že on si to môže dovoliť. To je to isté, čo urobil pred tým pol rokom, keď ako na drzovku po voľbách, v ktorých sľúbil, že bude ľudí hájiť, bude im stáť za chrbtom a ľuďom sa nič nezoberie, keď tým ľuďom jeden a pol miliardy eur zvýšil dane, poplatky, odvody, keď im napľul do tváre, ukázal, že on si to môže dovoliť, on je Boh. Presne takisto potreboval ukázať ľuďom, že on si to môže dovoliť, on je Boh tu na Zemi, keď si sám sebe zvýšil plat o 97 %. Ľuďom, ktorým sa zvyšuje plat o 5 %, ukázal, on je niečo viac. A toto je presne také, to poviem, finálne štádium diktátora, do ktorého sa Fico už dostal. Človeka, ktorý si myslí, že on je štát, on je slnko, on je štát, on je Boh. On môže rozhodovať o výhodách pre seba prostredníctvom svojich vlastných poslancov. Nechcem hovoriť, teraz sa zbabelo skrýva v nemocnici, bolo by, samozrejme, od neho chlapskejšie, nech by sa sem postavil a predkladal by on ten návrh. Ale radšej teraz mu vyhovuje byť ticho niekde v kúte, nechať odrobiť špinavú robotu ostatných, však teda Kaliňák znesie, v pohode spraví a vybavia mu niečo, aby on dostal tuto, jak tí potentáti si niekedy užívali to, že dostávali nejaké tie visačky a niektorí ich tam mali šedesát, tak aby Fico mal teraz tú ďalšiu visačku, jednu, potupí ľudí. Sľúbil im, že nič nezoberie, to, čo ľudia majú. Potupil ich, zaviedol im jeden a pol miliardy navyše daní, poplatkov, o 50 % zvýšil poplatky len tak, arogantne. Sľúbil s Pellegrinim, že budú nižšie ceny potravín. Napísal do správy, nechal to schváliť na vláde ešte keď, pred atentátom, že potraviny sú v poriadku v porovnaní s Poľskom, hoci na Slovensku za ten istý nákup Slovák zaplatí o 60 % viac jako za ten istý nákup v Poľsku. Hoci pred voľbami sľúbili, že potraviny, ceny potravín znížia, nie, po voľbách opäť chcel ukázať, že on si to predsa dovoliť môže, lebo on je Boh. To mal ďalší metál. Aj to, že si zvýšil ten plat o päťtisíc mesačne alebo 97 %, to je ten ďalší pocit samodôležitosti, toho vrcholného štádia diktátora, do ktorého sa tento človek dostal. A my teraz ako keby zľaknutí a, prepáčte, aj do opozície, tie vaše rečičky, páni a dámy z Progresívneho Slovenska, čo tu hovoríte, ďakujeme pekne, pán minister, že sme sa mohli s vami porozprávať. A čo ste vybavili, sa pýtam? To naozaj ideme tu trápne týmto diktátorom, ktorí včera zavraždili verejnoprávnosť v RTVS, ďakovať a ručičky bozkávať? Tak potom sa nečudujte, keď nabudúce budú mať kilové zlaté prstene, budú vám dávať, aby ste im ich pobozkali. Prosím vás, nestrkajte sa im do zadku. Sú to ľudia, ktorí v priamom prenose tu demontujú demokraciu, ktorí demontujú a vraždia spravodlivosť, verejnoprávnosť, a vy im ešte ďakujete! Toto je opozícia? Takú opozíciu si mafia praje, aby ste im bozkávali ruky a ďakovali len za to, že ste sa mohli s nimi porozprávať. Nie je to trápne?
Ďakujme im vtedy, ak by takýto návrh zákona stiahli alebo zrušili by odtiaľ tie hlúposti, ktoré tam naozaj nepatria, tie arogantné pľuvance do očí rozumným a poctivým ľuďom.

-----------------------------------------


Veľmi rád by som hlasoval za tento návrh zákona, aby sme tu niekomu dali doživotnú rentu alebo odškodnenie z pozície štátu. Nie ochranky, ale nejaký, možno áno, takýto finančný príspevok, ale ak by tam namiesto Fica nám z toho sita vypadla Zlatica Kušnírová alebo rodičia Jána Kuciaka, alebo manželka a deti jedného, druhého hasiča, ktorí zahynuli na diaľnici pred mesiacom, tam štát nie, tam štát povedal, vláda Roberta Fica povedala, že týmto dáme, zalepíme oči 50-tisíc jednorazovo. A koľko ideme dať Ficovi za rozkradnutie republiky, keď sme teda hasičom, ktorí sledovali verejný záujem, ktorí hájili verejný záujem, ktorí vykonávali svoje povolanie a poslanie a prišli o tom o život, sme im dali teda blahosklonne 50-tisíc eur. Koľko ideme dať Ficovi, spočítajme to! My sme to počítali, ak by mali jedného jediného ochrancu, tak je to plus-mínus v dnešnej cene, všetky náklady s tým spojené, to, čo mu idete schváliť, je to 27-tisíc mesačne. Keďže platy rastú, za tri roky, ak by, bodaj by, dúfam, že sa Pán Boh zmiluje a jeho to prestane baviť, alebo niečo iné, že odíde do dôchodku, alebo teda konečne prestane zavadzať, tak by mu to vychádzalo 30-tisíc mesačne. Lenže je tu jeden veľký háčik, Fico má nakradnuté majetky v zahraničí a keď si on povie, že on si pôjde tie nakradnuté majetky užívať do Dubaja alebo na Belize, a keďže v zákone teraz idete schváliť, že mu Policajný zbor má zabezpečiť dostatočnú ochranu, čiže ochranu, to znamená ochranu, aby sa mu nič nestalo, a on si povie, že on si pôjde užívať na Belize, lebo tam vie, že tam chce prežiť zbytok života, tak to naozaj podľa tohto zákona mu chcete zaplatiť sto ochrankárov, čo ho budú strážiť na Belize? Lebo na Belize je toľko vagabundov, ktorí si tam tiež vyviezli svoje nakradnuté majetky, a rôznych teda zbohatlíkov, ktorí či už tam majú prachy z obchodovania, z drog a z inej kriminálnej činnosti, že je tam dosť nebezpečno. To naozaj my mu budeme platiť stovku ochrankárov niekde na Belize? Viete, koľko bude stáť stovka ochrankárov? Keď jeden dokopy nás vyjde, lebo pri jednom potrebujete, keďže má byť nonstop 24 hodín, tak nás vyjde v podstate plat piatich ľudí plus odvody, plus, samozrejme, nároky na výsluhové dôchodky, to znamená, že pri jednom ochrankárovi sa dostávame k sume niekde skoro k 30-tisíc eurám, iba čisto celé tieto nároky, povedzme 25-tisíc. Povie si, že bude na Belize, a vy podľa tohto zákona mu musíte tam zaplatiť armádu ochrankárov, lebo podobne charakterní alebo bezcharakterní ľudia by ho o tie ozbíjané prachy ľuďom tejto krajiny chceli pripraviť, akože jednoducho on by len tak ľahko na tom Belize nemohol si užívať tie nakradnuté prachy, čiže potreboval by pri tom armádu ochrankárov. A to naozaj mu ideme teda zaplatiť stovku ochrankárov? To bude ale už stáť nie 25-tisíc, to už bude stáť 2,5 milióna mesačne, páni a dámy!
Čiže ideme zalepiť ústa manželkám a deťom hasičov, ktorí vykonávali svoje povolenia a prišli o život, jednorazovými 50-tisícmi a Ficovi sme pripravení platiť aj milióny mesačne! Tak? To je to spravodlivé? Odmena za čo? Za sledovanie verejného záujmu, za boj za verejný záujem? Kde kedy Fico išiel po krku nejakému korupčníkovi a opačne, skúsme nájsť nejaký jeden týždeň, kde by sa nejakého korupčníka, alebo jeden deň v jeho politickom živote, kde by nejakého korupčníka nezastával, nekryl alebo nezabezpečoval týmto ľuďom zo svojej mafie beztrestnosť a ochranu. To, čo robil Fico celý život bolo v príkrom rozpore, politický život, v príkrom rozpore s ochranou verejného záujmu. A ideme mu dať za to odmenu, hovorím, možno aj milióny eur mesačne, lebo od neho záleží, kde sa rozhodne žiť. A keď sa rozhodne žiť v krajine, kde bude treba desiatky alebo stovky ochrankárov, tak to musíme podľa tohto zákona zabezpečiť.
Každopádne je to výsmech a pľuvanec rozumným a poctivým ľuďom na Slovensku do očí. Lebo, po prvé, na to odkázaný nie je a on chce takto aj teatrálne ľuďom napľuť do očí, lebo vie, že takúto výhodu si nikto iný z nich nemôže sám sebe schváliť zákonom. Je to pľuvanec Kušnírovcom, Kuciakovcom a pozostalým po hasičoch napríklad. A pľuvanec aj, povedzme si, ľuďom, ktorí toto (rečník si poklepkal oboma ukazovákmi po bokoch čela) na hlave alebo na krku nenosia na okrasu. Napísať si do zákona, že to je zákon o zabezpečení väčšej bezpečnosti štátu, akože v čom, keď Ficovi dáme nejaké prachy ako odmenu za to, že rozkradol štát, že ho zdevastoval, zhumpľoval, že vo všetkých možných rebríčkoch sme na samom chvoste, Rumunsko, Bulharsko sú pred nami. Za čo mu dávame odmenu? Ak by tu mal aspoň, ja neviem, že jeden rok aspoň hospodáril ten človek lepšie ako priemerná krajina Európskej únie, ako sa podarilo nám všetky roky počas, počas našej koalície, že prvýkrát Slovensko hospodárilo lepšie ako priemerná krajina Európskej únie alebo eurozóny, čiže krajín, ktoré platia eurom, tak povedzme si, že dobre, za niečo si zaslúži. Ale on ani raz nehospodáril lepšie, rozkradol, čo mohol, zabezpečil spravodlivosť typu Kováčik, špeciálny prokurátor, alebo Trnka, špeciálny prokurátor, ktorí všetko, čo mohli, len upratovali pod koberec a božechráň chrániť alebo ísť po krku zločincom, a zabezpečil spravodlivosť, ako nám krásne o tom vypovedá nahrávka z poľovníckej chaty, kde vidíme, ako to fungovalo. Kde on sa hral na to, aké má plné námestia, a tam starý Bödör hovorí, že on mu vlastne zabezpečuje tie autobusy s tými dôchodcami, ktorí mu na tie mítingy chodia. Kde hovoria, kde nahovárajú, myslím, že vlastne kto to bol? Toť, tuším toť syn, pred chvíľku tu sedel spravodajca, bez hanby, Gašpar a jeho syn vlastne nahovára tuším Kaliňáka vlastne, ktorý to tu teraz predkladá, mi to pripadá že absurdné toto, že Hlava XXII, že, že nahovára jeho, že vlastne ho, jak sa z toho vyhovoríš, keď ti teda budú vyčítať, že kto toho Makóa pritiahol na finančnú správu. No vieš čo, zvaľ to na Lučanského, lebo Lučanský už sa nevie brániť, lebo on to už ani nepotvrdí, ani, ani nevyvráti. Toto je skutočný obraz charakteru týchto ľudí! Tuto rečnia o Lučanskom, teda jak sme my zavraždili Lučanského, ale keď sú zašití niekde, kde si myslia, že kamey nie sú, tak vymýšľajú, ako na Lučanského našiť svoje vlastné zločiny! Chápete to, tá absurdita týchto ľudí?
Takže mrzí ma, že takýmto spôsobom, po prvé, vyhadzujete, pľujete do tváre ľuďom, ktorých som spomenul, vyhadzujete verejné prostriedky, že to zakrývate zbabelo za to, že teda zabezpečíte týmto väčšiu ochranu, hoci vlastne prioritným cieľom je umožniť Ficovi ten pocit, že on je niečo viac. Ale len chcem Ficovi z tohto miesta odkázať, a stále platí to, čo som povedal na začiatku, odsudzujem, čo sa mu stalo, prajem mu pevné zdravie, ale naveky zostane mojím politickým nepriateľom, lebo jednoducho rozkradol tento štát, umožnil ho rozkradnúť a 30 mld. eur, pre vašu predstavu je to to isté, ako keby posledných 20 rokov, odkedy Fico prvýkrát išiel vládnuť, sme každému jednému zosobášenému páru dali štátny 3-izbový byt a povedali: ďakujeme pekne, nemusíte splácať hypotéku, tento štát sa správa zodpovedne, on to za vás splatí. Takto sme si mohli žiť, takto tu rodiny mohli žiť v podstate život bez toho, aby boli zaťažení nejakými splátkami za svoje bývanie. Narodilo by sa nám o stovky tisíc detí viac. Ale nie, my sa rútime do prúseru. My sa rútime do krajiny, ktorá nebude mať verejnoprávne médiá, ktorá nebude mať demokraciu, kde zločinci budú trestaní za rozkrádanie obrovských majetkov trápnymi nejakými trestami. Kde verejné obstarávanie, keď sa starosta dohodne tuším do 800-tisíc euro, či koľko si to dali, do 800-tisíc eur jeden kamarát, druhý kamarát, tretí kamarát, chlapci, dajte mi tri ponuky a ja si vyberiem najlacnejšieho. A nabudúce, keď budeme stavať ďalšiu vec, tak dáte mi zase tri ponuky vy traja a vyberiem si teba, Ferko. A potom nabudúce si zase teba zoberiem, Janko. Toto ste včera schválili. Tuším včera bol tento zákon prijatý. Verejnosť nie je, už pravda nebude, že Zem je guľatá, božechráň. Už verejnoprávna televízia bude hlásať, že Zem je plochá predsa. Lebo keď ten dilino, neviem jak sa volá, ten šéf kultúrneho výboru, keď takéhoto typu a takýchto kvalít ľudia budú mať zrazu pod patronátom hľadanie pravdy v RTVS, tak tú verejnoprávnosť všetci si asi vieme predstaviť, ako vyzerať bude. Rútime sa do prúseru, do krajiny, ktorá zomiera na demografickú krízu, ktorá má najväčšie výdavky alebo teda najväčšiu, najväčší balvan budúcich výdavkov na dôchodky, ale nerodia sa nám deti. A zároveň z tej krajiny robíme krajinu, kde deti ani nebudú chcieť žiť. Kde rodičia, ktorí to cítia poctivo, rozumne a demokraticky voči tej krajiny, si povedia, že táto krajina im odpadla od chuti. Že možno chceli mať tri deti, ale povedia si, že také nešťastie nedoprajú trom, ale budú mať len dve, možno nebudú mať dve, budú mať len jedno, alebo možno si povedia, že pôjdu žiť radšej niekde inde. Krajina, ktorá bude odkázaná pre to, aby otvárala náruč černochom z Afriky, aby sem jednoducho niekto prišiel robiť na tie naše dôchodky. Toto sú dopady spravovania vecí verejných Robertom Ficom a vy mu idete za toto dať takúto doživotnú odmenu! Že sa nehanbíte, páni! Ja viem, máte moc, ale ako povedal Silvester Krčméry pred 70 rokmi, ale my máme pravdu. A ja pevne verím, že raz tá pravda opäť bude spravovať tento štát a vy, ktorí ste si povedali, že teraz to nastala tá vaša chvíľa a teraz to zhumpľujete a zabetónujete sa pri moci, že vy ten štát zase, opäť stratíte a už nikdy sa k moci nevrátite. A preto aj verím, že keď sa vám tento zákon podarí teraz prijať, tak nám sa ho v budúcnosti, alebo tým, čo prídu po vás a vás porazia v tých voľbách a dostanú sa k moci, že im sa ho podarí veľmi rýchlo zrušiť.
Demokratický svet, demokratická západná Európa prisudzuje ochranu alebo nejaké pôžitky bývalým premiérom, prezidentom v priemere na päť rokov. Alebo majú pravidlo koľko rokov bol vo výkone, tak toľko rokov nech má nejaké tie pôžitky, napríklad teda tú ochranu. Nikto nemá také niečo, ako navrhujete vy, lebo nikto to neprijímal pre takýto zákon šitý na mieru pre jedného človeka a nikto ho neprijímal s tým, že vlastne prostredníctvom zákona chce napľuť poctivým a rozumným ľuďom do tváre. Mrzí ma to, že takto valcujete spravodlivosť, čestnosť a pľujete do tváre, jak som povedal, rozumným a poctivým ľuďom. Ale ešte raz zopakujem slová Silvestra Krčméryho: "Vy máte moc, ale my máme pravdu."

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, vyzerá že dnes som posledný... (Reakcia spravodajcu.) Tak hovorím dnes, no dobre, tak možno nie. Odznelo tu dnes aj včera, aj v minulých dňoch k tomuto zákonu všeličo možné, pozitívne, negatívne.
Čo je pre mňa teraz veľmi obtiažne, je hovoriť po pánovi poslancovi Matovičovi. Pán poslanec Matovič teda povedal to, ako to cíti, ako to vníma, je ten bojovník. No a ja som mal premyslený iný príhovor, lenže teraz rozmýšľam nad tým, čo povedal pán Machiavelli, povedal, že proti nepriateľovi nemôžem nastaviť vľúdnu tvár a očakávať, že aj nepriateľ bude vľúdny, on to zneužije a zaútočí, pochopí to ako tvoju slabosť. Čiže, pán Matovič, toto sa totižto vzťahuje od pána Machiavelliho pre boj na život a smrť, na nepriateľa vo vojne. A ja si myslím, že my tu nemôžme byť nepriatelia na život a na smrť, nepriatelia vo vojne, my sme tu poslanci zvolení ľuďmi. Či sa nám to páči, či nie, my musíme nie sa tu navzájom osočovať a bojovať na život a na smrť, my tu musíme vymyslieť niečo konštruktívne, možno politické z iného spektra, iného pohľadu, ale výsledok musí byť niečo pozitívne pre občanov tejto republiky, niečo pozitívne. Možno viac priklonené k tým voličom, ktorí volili koaličnú stranu, opoziční sme možno v nevýhode, ale práve pri tvorbe tohto zákona som prvýkrát, prvýkrát pocítil, že oplatí sa byť aj opozičným poslancom, lebo naozaj ten prvotný návrh tohto zákona bol taký, ktorý by fakt mohol byť zneužitý na reálne obmedzenie politického práva voľne sa zhromažďovať, ak by teda bol taký úmysel to urobiť.
Následne teda došlo k prvému čítaniu a navrhovatelia pristúpili na naše pripomienky, na naše úvahy a naozaj tú časť tohto zákona, ktorá sa týka verejného alebo slobodného zhromažďovania sa verejne, zmenili a tie kľúčové administratívne obštrukcie, ktoré tam zakomponovali, vynechali alebo zmenili, že už toto neni na prvý pohľad zneužiteľné a vyzerá to tak, že je to, a v dobrej viere, použiteľné na to, o čom hovoria, že to má byť, zabezpečiť pokojné zhromaždenie osôb, keď o to majú záujem, samozrejme, s určitými obmedzeniami, ktoré obmedzenia predpokladá aj Európsky súdny dvor, aj medzinárodný dohovor o ľudských právach. Jasné, že neni to do takej miery navrhované schváliť, ako by sme sa s tým vedeli stotožniť, ale je to oveľa-oveľa lepšie a oveľa menej zneužiteľné zlovôli znemožniť voľne sa zhromažďovať.
Ja teraz nehovorím čiste ako politik, lebo som veľmi dlhé roky bol policajt. Základné úlohy štátu, tie najzákladnejšie, sú práve v tomto, že musí zabezpečiť občanom, aby sa mohli voľne zhromažďovať, slobodne prejaviť svoj názor, a musí zabezpečiť, aby to mohli urobiť slobodne, pokojne a bezpečne. Na druhej strane musí zabezpečiť aj to, aby nedošlo k ohrozeniu ich života, majetku, zdravia, nielen tým demonštrujúcim, tým, ktorí sa takto chcú prejaviť, ale aj tým, ktorí povedzme nesúhlasia s týmto zhromaždením, ich to obmedzuje v ich právach, ako aj všetkým ostatným. No a tu je ten problém. Ja ako policajt som absolvoval zákroky proti demonštrantom. Prvýkrát v živote som to začal robiť 18. novembra 1989. Som bol nasadený v Prahe strážiť ÚV KSČ. To bolo drsné. Bol som policajt. Sme sa dohodli, že nebudeme biť ľudí, lebo sme tiež cítili tú demokraciu. A následne som absolvoval viac demonštrácie proti spúšťaniu Vodného diela v Gabčíkove a mohol by som tu recitovať, kde všade som bol nasadený a čo všade som musel zabezpečiť, či už majetky, životy, zdravie demonštrujúcich alebo aj tých, ktorým sa tá demonštrácia nepáči. Potom som sa presunul do pozícií, kde som mal riadiť takéto aktivity. Potom som mal zodpovedať za riadenie týchto aktivít a vždy tak, aby sa zachovala rovnováha medzi tými, čo chcú slobodne prejavovať svoju vôľu, a tými, ktorí chcú im tú vôľu zabezpečiť, aby mohli prejaviť a aby ich pritom nemohol ohroziť nikto iný a aby sa navzájom tam nelikvidovali, neničili svoje životy, zdravie a majetky. Čiže ja viem sa na túto vec pozrieť z obidvoch uhlov pohľadu, lebo som ich zažil, riadil, zodpovedal za výkon. Preto ja presne viem, keď som si čítal tento návrh, že kto ho písal, a ja by som ho napísal takisto, aj keby sme sa opýtali policajtov, ktorí v týchto opatreniach boli, čo by navrhovali, tak by navrhovali zhruba toto isté, lebo policajt, aj zodpovedný policajt za výkon bezpečnostných opatrení v prvom rade, v prvom rade hľadí na to, aby to bolo pokojné, bezpečné, aby chránil majetok, život, zdravie a tak ďalej. Ale toto môže robiť len vtedy, keď má patričné kompetencie, možnosti. Lenže demokracia v tomto výkone bráni, lebo demokratické vymoženosti voľne sa zhromažďovať a prejavovať svoj názor má tiež svoju váhu demokracie. Čiže tu treba pristupovať veľmi-veľmi opatrne preto, lebo neadekvátny zásah môže vzbudiť ešte väčšiu reakciu, aká pôvodne bola plánovaná tým zhromaždením. Nakoniec sa demonštruje už proti samotnej polícii, ktorá neľudsky zasiahla, a už ani nie proti tomu, proti čomu sa chcelo demonštrovať. Keď sa nezasiahne, tak zase je polícia kritizovaná, že nechala voľný priebeh, a sa ľudia sťažujú, že nemohli prísť pre deti do škôlky, mali problémy sa dostať do zamestnania, zásobovanie zlyháva, deti sa strhávajú zo sna, lebo je krik. Viete, neni to vôbec jednoduché. Jednoducho povedané, na jednej strane ľudskoprávni aktivisti, na druhej strane policajti, ktorí to majú zabezpečiť. Nakoniec vždy tí policajti sú buď vinní, alebo hrdinovia.
Viete, ja som, nebudem tu rozprávať svoje osobné zážitky, ale ani som o tom nechcel hovoriť, len viackrát tu bolo spomenuté, že počas jedných vlád sa zasahovalo, počas iných vlád sa nezasahovalo. Ako keby tá, ten jeden typ vlády bol nejaký demokratickejší, viac by povoľoval voľne sa zhromažďovať a prejaviť svoj názor a ten iný zase nie, lebo striekali vodnými delami do demonštrantov, a tým pádom ako keby neboli demokratickí. Áno, v tých gorilích demonštráciách pred Národnou radou som ja prikázal striekať vodným delom do demonštrantov. Ale mal som na to zákonné dôvody, aj zákonným spôsobom to bolo vykonané. Musím to povedať, lebo stále sa to omieľa ako niečo neľudské. Čiže demonštrácia proti Gorile... (rečník sa pozrel na veľkoplošnú obrazovku), dobre, mám ešte čas. Demokracia proti, demonštrácia proti Gorile, ak to tak nazveme, pred Národnou radou, pred týmto objektom, obrovské množstvo ľudí, masa ľudí, demonštranti, ktorí demonštrovali, lebo sa im nepáčilo, nepáčila sa im tá situácia okolo tých problematík súhrnne nazvaných Gorila.
Pár mesiacov predtým došlo k obdobnému demonštrovaniu v Grécku, kde demonštranti, masa ľudí prenikla až do parlamentu a demolovala parlament grécky. U nás možno hrozilo aj to, ale nepredpokladali sme, urobili sme bezpečnostné opatrenia pred Národnou radou, zaistené zo všetkých uhlov pohľadu, a tá demonštrácia sa vyvinula do masového fyzického útočenia na policajtov, ktorí držali kordón v mínus 14 stupňoch možno vyše dvoch hodín. A tí demonštranti do nich pľuli, najskôr vajcia hádzali, potom kamene hádzali, štyria policajti museli byť odvezení do nemocnice na okamžité ošetrenie, lebo mali rozbité hlavy. Potom boli rozobraté už tie kovové zábrany a tými kovovými zábranami búchali do tých policajtov a chceli prelomiť ten kordón, ktorý držali policajti. A viete, v tomto prípade je to tak, ako keď je povodeň, pretrhne sa hrádza na jednom metri a potom už to nikto nezastaví, potom už to ide. A aj tak som vždy držal, že nestriekať, ešte to udržíme. Udržte to, udržte to, až kým už voľne tí hlavní demonštranti, ktorým fakt išlo o vec, o demonštráciu, o voľný prejav svojho názoru, rozišli sa. Až v momente, keď už tam prevažne, alebo už len boli tí, ktorí boli na prvý pohľad agresívni, rôzni... (rečník si vzdychol), ako to nazvem, nechcem ich dehonestovať nikoho, fanúšikovia futbaloví, skinheadi a rôzni takto vyzerajúci ľudia, ktorí len búšili a bolo na nich zrejmé, že oni chcú ten kordón preraziť a robiť bordel. Tak až keď títo tam boli, vtedy som povolil rozohnať ich tým vodným delom.
Na druhej strane pri tých demonštráciách, ktoré podľa Tibora, jak tu hovoril, neboli nikdy rozohnaté, no neboli pred tým Bonaparte, lebo neviem, či tam niekto, neviem, možnože sa to stalo, rozbíjal hlavy policajtom kameňmi alebo železnými zátarasami. Ak áno, neviem, podľa, ja neviem, že to tak bolo, bola demonštrácia, ktorá možno bola prejavená svojsky, ale nedošlo k fyzickému násiliu, k fyzickým útokom, takže nemuseli ani zakročovať. Ani proti demonštráciám, ktoré sme organizovali my Progresívne Slovensko. Tam keby ani jeden jediný policajt nebol, ani tak by sa nič nestalo, lebo to bolo tak, tá vôľa ľudí sa prejavila a tá intenzita, tá, tá, tá nevôľa s tým, čo sa deje, možno vykrikovaním, ale nie ničením, nie fyzickým útočením na nikoho, ani cestou domov rozbíjanie áut a tak ďalej. V tých demonštráciách na Gorilu sme mali informácie, že platia mladým chlapcom alkoholické nápoje, aby sa opili a potom aby robili bordel a potom keď polícia zakročí, aby mohlo byť brutálne útočené na políciu, že rozháňa demokratické spôsoby verejného prejavenia. Dokonca tehotné mladé dievčatá tam boli nasadené, aby ten náš policajný zákrok bol ešte akože dehonestujúcejší voči občanom.
V Bonaparte nezakročili, lebo ak by zakročia, tak ja si myslím, že by ešte väčšiu nevraživosť v tej verejnej mienke si získali, lebo v tom Bonaparte tí ľudia si mysleli, že je namieste demonštrovať vzhľadom k tej budove, vzhľadom k tomu objektu, vzhľadom k tým všetkým okolnostiam, ktoré tam boli. Jednoducho nechcem hovoriť o tejto minulosti, ale tie vodné delá som musel povedať, lebo jednoducho to tak bolo. A áno, ja som to povolil. Dokonca ja som bol na to hrdý, lebo jak by prerazili ten kordón, v zálohe sme mali zásahové jednotky Lynx Commando. Čiže títo chlapi by týchto demonštrantov museli tvrdým spôsobom buď zastaviť, možno by utrpeli viac škôd na zdraví, ako keď boli pokropení tou studenou vodou.
Čiže som rád, že teraz po tých rôznych novelách, i keď zrejme nebudú schválené tie naše, ale tie, ktoré navrhne vládna koalícia aj na základe našich možno pripomienok a pripomienok aj iných štátnych inštitúcií, teda zapracovali a naozaj tie najradikálnejšie spôsoby obmedzenia, ktoré naoko možno vyzerajú, že zabezpečenie pokojného zhromaždenia, by sa mohli zneužiť na zakazovanie akéhokoľvek verejného zhromažďovania. A toto si myslím, že je tá cesta... (rečník pozrel na veľkoplošnú obrazovku), ešte mám čas, toho zmieru. Lebo samotný účel, si myslím, tohto navrhovaného zákona je v tom, aby sme znížili eskaláciu. Znižovať eskaláciu. No lenže možno by nastal pravý opak, ak by sa to schválilo v tej pôvodnej forme, lebo naozaj niektorí ľudia, ak by možno bol zákaz, by pociťovali, že toto je obmedzenie ich základného politického práva voľne sa zhromažďovať, voľne vyjadriť svoj názor a práve v týchto prípadoch ľudia sú schopní demonštrovať, lebo pociťujú to ako obmedzenie svojich základných práv. To vždycky tak bolo, akákoľvek demonštrácia bola. Väčšinou demonštrujú preto, že cítia, že je obmedzovaná ich sloboda. Iní, neonacisti a tak, oni demonštrujú zas kvôli niečomu inému, ale väčšinou je to vtedy, keď človek cíti, že je obmedzovaná jeho sloboda. A týmto by to, ten pocit možno mal.
Teraz keď sme to spoločnými rokovaniami sa snažili nejak upraviť a naozaj tí predkladatelia tie najradikálnejšie zásahy vypustili, tie menej radikálne zmenili, je možný predpoklad, že naozaj, ak sa to schváli, zabezpečí ten účel, kvôli ktorému deklarujú, že ho prijímajú, na zvýšenie bezpečnosti demonštrantov. Potom už bude záležať len na tých samotných organizátoroch tých demonštrácií aj tých zúčastnených osôb na tých demonštráciách, že ako toto využijú, že či budú prezentovať tí hovorcovia alebo tí organizátori agresívne, nabádať na tú nevôľu, na tú zlobu proti tomu druhému, ak sa budú tváriť, jak radí Machiavelli, že proti nepriateľovi nemôžeš ukázať vľúdnu tvár, musíš ísť, no tak sa nikde nedopracujeme. Ja to považujem, ak sa to tak schváli, ako prvý krok k tomu, nie samotné telo toho zákona spôsobí tú deeskaláciu, ale, ale to, ako tá vládna koalícia na základe našich pripomienok to zjemnila, to už je prvý krok.
To je náznak tej eskalácie možnej do budúcna. Ale to bude záležať vždy len od toho, ako sa k tomu postavia tí organizátori, ako sa postavia k tomu aj politici, ktorí vo svojich prejavoch bez verejných zhromaždení, v médiách, kdekoľvek budú o tomto rozprávať. Či budú nastavovať aj tú vľúdnu tvár, lebo nie sme nepriatelia, nemôžme byť nepriatelia. Môžme byť, a to aj musíme byť, politickí súperi, konkurenti, záujmy svojich voličov musíme hájiť, ale nie tak, že ich ženieme do zúfalstva, na základe ktorého sa začnú správať tak, ako nechceme, aby sa správali. Preto je to aj na nás ako, lebo samotné telo zákona, akéhokoľvek, nepomôže.
Skončil som. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Včera sa ma náš predseda klubu pýtal, že či idem vystúpiť za klub, a ja som povedala, že ja nepotrebujem 30 minút, pretože ten pozmeňujúci návrh naozaj vyhovel tým požiadavkám, ktoré som teda ja navrhovala odstrániť a ktoré som považovala za absolútne najtoxickejšie časti, ktoré obsahovalo to pôvodné znenie návrhu lex atentát. Takže, takže budem aj preto teraz stručná, napriek tomu sa chcem dotknúť jedného toho ustanovenia, ktoré som zmieňovala už v prvom čítaní a ktoré teda je chvala, chvalabohu a vďaka vôli a ochote navrhovateľov vypustené, minimálne tam v tom pozmeňujúcemu návrhu. Ale, ale počúvala som tu argumentáciu, že s akou, prečo sa vypúšťa toto ustanovenie. Hovorím o ustanovení, ktorým sa mal dopĺňať zákon o elektronických komunikáciách a ktorého, veľmi to zjednoduším, pointou malo byť, že ak vzniká podozrenie zo spáchania priestupku, môže si provider vypýtať, pardon, môže si policajt so súhlasom prokurátora vypýtať od providera proste veľmi široký rozsah jeho osobných údajov. A toto je niečo, čo som tu pred chvíľkou nazvala ten guľomet na komárov, pretože to je to, čo by malo zaznieť v tej argumentácii a nezaznelo, a ja sa k nej dostanem.
Ale zazneli v nej dve veci, na ktoré chcem reagovať predom, a síce že nie je vôľa kriminalizovať prejavy, lebo v Trestnom zákone už sú skutkové podstaty trestného činu, ako je ohováranie. Teraz nechcem pôsobiť, že idem niečo rozporovať, iba možno to hovorím tak v rámci korekcie, že práveže my nemáme v trestnom režime nijaké skutkové podstaty, ktoré riešia ten typ prejavov, ktoré mohli vyústiť k atentátu. Áno, ohováranie máme, ale to je úplne iný trestný čin. Tam sa vyžadujú úplne iné parametrizácie na teda konanie, následok, vyvolanie pocitu na strane poškodeného a tak ďalej. Tam sa... (Reakcia navrhovateľa.) Aj tak... Pán minister ma dopĺňa trestným činom ešte vydierania. Ale chýbajú nám práve také, ktoré poznáme skôr pri tých skutkových podstatách trestného činu extrémizmu, že podnecovanie k násiliu a takéto, tie nenávistné. A áno, že tým pádom, keďže nie sú, nie sú nejako, nejako regulované, je potom teda na diskusiu, že ako ich, ako ich právne upraviť. Ale určite si nemyslím, že ak by mali ostať v priestupkovom práve, no ak sa tak rozhodneme, budiž, ale potom nemôžeme dať OČTK takú silnú zbraň, ktorú doposiaľ vždy a všade, a to teda teraz hovorím aj na základe, na základe záverov z judikatúry, alebo ktorú som si prešla v judikatúre ESD, je možné uplatniť len v súvislosti s trestným činom. Keď som si pozerala teda rozsudky Európskeho súdneho dvora, tak tam je tá debata iba o tom, že ako závažná musí byť kriminalita, aby sa mohli orgány činné v trestnom konaní domôcť zásahu do súkromia osoby, pretože to navrhované znenie, v podstate ja už som to tu, už som v prvom čítaní spomenula, že útočilo na tri alebo štyri dokonca, alebo minimálne išlo do konfrontácie so štyrmi základnými ľudskými právami. Obmedzuje slobodu prejavu, pretože každý má právo vyjadrovať svoje názory bez toho, aby sa musel pritom predstaviť, hej, a zverejniť všetky svoje osobné údaje. Týmto už, ak oni odhalia identitu anonymného diskutéra alebo niekoho, kto sa nechcel predstaviť, zasiahli svojím spôsobom do slobody prejavu.
Po druhé, urobili tým pádom, ak by to teda prešlo v tej pôvodnom, v tej pôvodnej verzii, zásah do ochrany telekomunikačného tajomstva, čo je, čo je niečo práve v tej kategórii práv, ktoré pán minister spomínal ako tie úplne primárne, hej, ktoré sú najviac chránené, že to je tak osobná zóna, právo na ochranu súkromia a tak ďalej. Čiže kvôli podozreniu z priestupku sme boli ochotní dať orgánom činným v trestnom konaní také nás... také nástroje, ktoré vyvolali absolútnu neproporcionalitu. Čiže ja si nemyslím, že ten dôvod je preto, lebo, áno, že veď vieme to riešiť cez ohováranie, ale, a preto nepotrebujeme mať takúto úpravu, hej, ktorú sme teraz vypustili z toho návrhu, ale dôvodom toho vypustenia je to, že tam bola absolútna neproporcionalita. Ja si neviem predstaviť právny vesmír, v ktorom by toto bolo priechodné, aby sme zasiahli paralelne jednou šupou do niekoľkých základných ľudských práv na základe podozrenia z priestupku. A potom máme problém, keď sa obmedzujú základné ľudské práva na základe ohrozenia verejného zdravia, čo je ústavne prípustný, prístupný, prípustný dôvod.
Potom ten druhý argument, ktorý zaznel, že teda predkladatelia alebo navrhovatelia sa chceli vyhnúť praxi, kedy OČTK nadkvalifikujú priestupok na trestný čin, aby tým získali oprávnenie žiadať providerov o informácie na odhalenie zdroja, čo absolútne pripúšťam, že takéto prípady môžu nastať. Len ja si, ja to tu už opakujem donemlátom, že my nemôžeme robiť zásadné zásahy a zvlášť teda, ak majú takýto dopad na ľudské práva, na základe urban legend. Hej, že to musí byť naozaj zmapovaná analýza, ktorá nám dá presný prehľad o tom, čo sa v tej praxi naozaj deje, ako často a frekventovano, hej, sa takýto typ anomálie vyskytuje, lebo ja si pamätám, že keď som bola, keď som bola podpredsedníčka VRAX-u tuto pána ministra, tak práve na tom, na tej pôde sa chystali všetky tie veci, ktoré na konci dňa vyústili k tomu, že sme dali trestné činy extrémizmu pod špecializovanú sústavu orgánov činných v trestnom konaní a Špecializovaný trestný súd. To nebolo preto, lebo sme mali nejaký prípad, nejakú príhodu, nejakého dôchodcu. Ja som robila rok analýzu, hej, ktorá je dodnes prístupná na ministerstve vnútra, a prešla som to so všetkými zainteresovanými stakeholdermi od spravodajských služieb, tých dotknutých orgánov, ktorým sme to brali, až po dotknuté orgány, ktorým to malo prísť. A takto zhruba sa, hej, majú robiť nejaké takéto väčšie zásahy, že uznávam, môže to byť takýto prípad, ale musíme mať oveľa väčšie, silnejšie legitimizačné dôvody na to, aby sme, aby sme, hej, pristúpili na tak zásadný zásah, ktorým to ustanovenie malo, malo byť.
A chcem teda skôr upriamiť pozornosť na tie dôvody aj v súvislosti s tým, že ak tomu správne rozumiem, je tu tá vôľa zaoberať sa týmto typom vecí v lex atentát dva. Však? Či nie? (Rečníčka sa obrátila na navrhovateľa.) Chystáte lex atentát dva, tak som to správne pochopila. (Reakcia navrhovateľa.) Okej, aj tri dokonca, super, ja sa z toho veľmi teším, že tu je táto iniciatíva, ale... a nie som si teraz, neviem úplne odčítať a na základe tých argumentov, ktoré zdôvodňujú vypustenie toho mnou namietaného toxického ustanovenia, že akou cestou to pôjde, preto chcem tie posledné tri minúty možno narýchlo ešte doplniť ďalšie tie argumenty, ktoré by mali byť dané na potaz. To je to, že takýmto ustanovením, už keď sme teda prešli si tú absolútnu neproporčnosť, nie je možné viazať zahraničné servery. Hej, môžme viazať len národné servery. A to je teda akože fakt výhra, teda náklady absolútne neadekvátne úspechu. Pretože to, kde sa to deje, sú väčšinou tie platformy, ktoré nevieme regulovať, respektíve vieme, chvalabohu, že teda keď do toho vstúpila EK, tak už vieme na základe medzinárodnej pomoci, čo je inštitút ale len v rámci trestného konania, znovu by to nemohlo postihovať priestupky.
A ďalší ten argument je, snažím sa skrátiť, že áno, že my sme síce vytvárali nejaké nástroje, ktoré dávali OČTK spôsobilosť domôcť sa nejakých, nejakých informácií, ktoré by inak nemali, ale my sme nemali a nemáme dodnes úplne jasné, že čo je ten materiálny dôvod, to je ten priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, spolunažívaniu spáchaného hrubým, hrubou neslušnosťou? Alebo že, viete, že to je prelomenie kľúčovej trestnoprávnej zásady, že nullum crimen sine lege certa. Ona musí byť určitá. My musíme vedieť, že ak má nejaké porušenie normy viesť k následku, tak tá norma musí byť absolútne jasná. My musíme vedieť, že čo sa po nás žiada, čo je to nežiaduce konanie. A z toho, ako dnes teda to máme, nevieme, čo zákonodarca myslí a čo je mierou hrubej neslušnosti. Okej, pri priestupkoch, máme to tam dlho, ak je to za 33-eurovú pokutu, čert ber. Ale nemôže takáto neistota byť, hej, v tom kontexte, že stačí mať podozrenie zo spáchania priestupku hrubej neslušnosti, dať práva OČTK, ktoré zasiahnu do tých všetkých ľudských práv, ktoré som spomenula.
A možno ešte posledná vec a toto je skôr taká politická možno výhrada, že musíte sa v jednej chvíli proste naozaj rozhodnúť, čo idete robiť. Hej, že nemôžete v jednej chvíli hovoriť, že idete bojovať proti radikalizajúcim sa online diskusiám a na, ktoré naozaj, toto je to, čo viedlo, čo má, čo môžme pokojne označiť a ja s tým súhlasím, ako, hej, tá výslednica, ktorá sa podpísala alebo teda rezultovala k atentátu. Ale potom nemôžeme prísť k Bombicovi a hovoriť, že najväčší majster sveta v lynčovaní je proste niekto, kde by sme mali hľadať ako ešte širšiu, extenzívnejšiu slobodu slova. No tak buď ideme obmedzovať nenávistné prejavy, alebo teda ako že sa vysporiadajme s tým, že ak ich obmedzujeme, tak už potom nemôžme zase začať s argumentom o slobode slova, lebo ona má svoje limity. Moja sloboda mávať päsťou končí na špičke vášho nosa. A tu si treba ujasniť, že kedy teda chceme a čo obmedzovať a kedy na koho pôde a v koho relácii sa potom hráme na ochrancu slobody slova.
No, tak poviem toľko. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Budem veľmi stručný. Predpokladám, že ešte aj pán spravodajca sa vyjadrí.
Bolo tu vyslovených veľa obáv a v konkrétnych príkladoch sme si naozaj dokázali nakresliť a tento príklad ma celkom zaujal, pani poslankyňa Števulová, ktorý ste vy spomenuli. Štátny funkcionár užíva nehnuteľnosť v rozpore s územným plánom. Predstavme si, že by som povedal, že pán minister Mikulec si postavil v chránenom území chatu. A teraz tam chceme ísť demonštrovať, lebo to je to, čo, tuším na Martinkách či kde to má. A ani jedno z týchto ustanovení nezakazuje susedom a ostatným obyvateľom tej obce tam ísť demonštrovať. Pretože nejdete demonštrovať preto, že je zlý alebo bol zlý minister vnútra, ale preto, že si postavil chatu tam, kde nemal. Tým pádom je táto podmienka vylúčená a keďže všetci ostatní susedia sú poškodení touto stavbou, tak vlastne nie je koho práva obmedziť podľa toho nášho stanoviska a teda tým pádom neexistuje, ako by mohol starosta napísať zákaz tejto demonštrácie. Podľa tohto zákona, ktorý sme napísali. Čiže uvidíme za tri mesiace, ale tá výkladová a tá prax, ktorá sa ustanoví, bude naozaj dobrá.
A ja si dovolím len pár citácií, lebo veľmi veľa tých európskych rozhodnutí ste povedali, že budú problém, viacerí. Tak ja si myslím, že je veľmi dôležité odcitovať tú jednu z hlavných viet, ktorú súd najčastejšie preferuje. A skúsim ju povedať po slovensky teda. Štát má pozitívny záväzok na ochranu povolenej alebo teda oprávnenej, aby som povedal presne, oprávnenej demonštrácie proti protidemonštrácii. To je časť, ktorú často kritizujete. Štát má pozitívny záväzok, že musí to chrániť. To isté platí, že v prípade, ak je to ohrozenie, má ju zakázať. To je v rozhodnutí, ktoré súviselo s ďalšími opatreniami, napríklad ďalší citát, že štát má k dispozícii obmedzovacie nástroje, nie univerzálne, na stanovenie miesta demonštrácií. To je... (nezrozumiteľne vyslovené) verzus Rusko. A takisto platí, že to právo zhromažďovacie nie je neobmedzené a osobitne to ma zaujalo, samozrejme, najviac, to právo nie je neobmedzené a právo na pokojnú demonštráciu nemôže obmedzovať práva ostatných, Eva Molnár verzus Hungary.

-----------------------------------------

Čiže ja si myslím, že sme aj spoločnou prácou, teda odstránením niektorých formulácií, ktoré neboli úplne presné, z väčšej miery odstránili tie rozpory, ktoré hovorili o tom, že by tam k nejakému obmedzeniu mohlo dôjsť. Ja si myslím, že nie. Platí všeobecné pravidlo, ktoré sme ustanovili, že kvôli výkonu povolania nemôžeme demonštrovať pred obydlím. To je proste fakt. To znamená aj ten divoký výklad, že keď sa presťahuje niekto na námestie SNP, sa tam zakáže demonštrácia, takisto nie je pravda. Jednoducho tak ako v prípade toho ministra vnútra môžete protestovať pred jeho obydlím, pokiaľ to nesúvisí s výkonom jeho povolania. To je pomerne dosť jednoduché. Čiže toto ten zákon všetko umožňuje, a preto na záver už nechcem to ďalej zaťažovať.
A možno už iba jednou poznámkou k pani poslankyni Bihariovej, že my sme to iba vyňali z toho návrhu teraz a posunieme ho do toho druhého konania na ten september, tú otázku tej identifikácie, ale to je zrovnoprávnenie. Dnes policajt bez potreby mať pri sebe prokurátora pristúpi ku vám, keď budete hrubo nadávať, a vyžiada si od vás občiansky a vy mu ho musíte dať, aby vás mohol identifikovať pre prípad priestupku narúšania občianskeho spolunažívania. Toto je to. My žiadne jeho údaje zo súkromia nežiadame ani obsah tých správ, len žiadame, aby sme boli schopní stotožniť osobu zodpovednú priestupkovo s autorom samotného statusu. To je celé. Pokiaľ v bežnom svete, kdekoľvek vonku to stačí, aby som si od vás vypýtal občiansky a policajt bez čohokoľvek, dali sme prísnejšiu kontrolu prokuratúry na to, aby to mohlo byť v online svete. Ale budeme o tom debatovať, vybrali sme to zo zákona, len hovorím, že žiadny nejaký veľký zásah do súkromia sme nechceli. A dobrý, Bombic je výborný príklad. Bombic je trestne stíhaný, pani poslankyňa, za prejavy, ktoré označila prokuratúra za nenávistné. My hovoríme, že ak sa tam nachádzali nejaké veci, tak v budúcnosti mohli by maximálne dosahovať intenzitu priestupku. Tak, tak čo vlastne my teraz robíme, že tu schvaľujeme a všetci potvrďte, že mal by byť trestne stíhaný, dokonca medzinárodne hľadaný kvôli tomu aj s obídením zákona, pretože on nie je na úteku, lebo už 20 rokov žije a centrum svojich záujmov má v Londýne. To znamená, to sú absolútne nezákonné zatykače podľa pravidiel, kedy sa majú vydávať. Kľudne mohli tú vec postúpiť na stíhanie do Spojeného kráľovstva. Nie, oni chceli vlastne mediálne využiť tú situáciu. Ale to, čo vy hovoríte, že aby to nebolo v tom priestupkovom zákone jedným dychom, druhým dychom hovoríte, ale vybratí ľudia, ktorých nemáme radi, by mali byť stíhaní trestnoprávne za to isté. Čiže z môjho pohľadu, z môjho pohľadu, ja tvrdím, že aj tak v tomto prípade najbolestivejšie sú práve tie finančné postihy práve takýchto vecí, kde nedochádza k tým podnecovaniam a návodom na ublíženie na zdraví alebo dokonca smrti, čo jednoznačne je v kategórii trestných zákonov, ale v tom hrubom slovníku urážlivom tam si myslím, že má byť postačujúci priestupok, preto aj v tomto prípade by to malo byť priestupkové konanie, ktoré by takí ľudia sa mali, mali zúčastňovať.
Ja vám ešte raz chcem poďakovať za veľmi kvalitnú aj odbornú diskusiu o tomto zákone. Každý máme svoj politický názor na niektoré opatrenia, už také alebo onaké, ale v každom prípade sme ten zákon posunuli dopredu. A aj pánovi spravodajcovi sa chcem poďakovať za náročnú robotu. Za tri dni sme absolvovali množstvo diskusií aj akceptovali množstvo vecí, aj pán poslanec Spišiak prispel s niektorými nápadmi, ktoré sa vlastne ako realizovali. Všetkým ešte raz veľmi pekne ďakujem a ďakujem aj za podporu tohto zákona do budúcna.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, ja nejdem záverečnú reč robiť štýlom, aby som ešte nejakým spôsobom reagoval na všetko, čo tu dnes bolo povedané najmä zo strany opozície. Chcel by som to možno krátko zhrnúť a ešte raz zadeklarovať zmysel toho, čo robíme a prečo to robíme.
Ja som bol, myslím, že v roku 1989 asi 27-ročný a myslím, že už som dosť dobre vnímal to, čo sa deje, aká spoločenská zmena prichádza, a tiež som s kolegami na jednu nástenku napísal, že už nebudeme potrebovať na svoj názor súhlas. S tým, že bol som v uliciach, štrngal som kľúčmi a mal som predstavu, že ideme žiť inú spoločnosť, ako sme žili dovtedy. Tým nechcem povedať, po, možno v tomto veku a po tej skúsenosti od roku ´89, že všetko do roku ´89 bolo a zlé, a tak ako platí, že všetko, čo žijeme teraz, nie je tiež ideálne. Ale slobodne sa vyjadrovať, slobodne si povedať názor, s čím nesúhlasíte, to je aj pre mňa sväté a nie je mi to sväté len ako jednotlivcovi, ale dnes aj v tej verejnej funkcii poslanca a verte, že by som nikdy nezdvihol ruku za zákon, ktorý bude obmedzovať nejaké právo a to je jedno či politické, či ľudské. Možno by ste mi hneď zodpovedali, prečo si včera zdvihol ruku za RTVS, ale chcem vám povedať, že sa domnievam, zatiaľ ma nič iné nepresvedčilo o tom, že to je zákon, ktorý skutočne bude spieť ku tomu, aby tam zazneli aj iné názory popri tých, čo tam zaznievali teraz, že žiaden názor nebude zakázaný, ale to som odbočil, vrátim sa k tomu, čo som chcel na úvod.
To znamená, my chceme jednoznačne prispieť k tomu, aby po tom, čo sa stalo 15. mája, a ja som to povedal aj na tlačovom brífingu ráno, sme v tejto spoločnosti začali niečo s tým stavom robiť v tom pozitívnom slova zmysle. Aj som povedal, že budú na to potrebné viaceré nástroje a nie je to len legislatíva, nie sú to len zákony, ktorými budeme možno upravovať nejaké konanie vo verejnosti, správanie, ktoré bude za hranou toho, čo si označíme, že je za hranou, a ktoré neskôr možno aj povieme, ako treba sankcionovať, aby sme také konanie čo do kvantity znížili, lebo nikdy sa nám to asi nepodarí zamedziť, tak ako sa nikdy nepodarí zamedziť páchaniu trestnej činnosti.
Na druhej strane ale by som bol rád, keby sme sa všetci zamysleli nad tým, že čo iné vieme urobiť pre to, mimo týchto legislatívnych nástrojov, pretože tiež som ráno povedal, bude to závisieť od toho, ako sa začneme správať povedzme my všetci politici vrátane toho, čo hovoríme v tejto sále. Slovo je veľká zbraň a má veľkú silu a stokrát povedaná nepravda sa stáva pravdou, nemusíte vystreliť ani tú pomyselnú guľku, ako bolo povedané, ale rozhodne je dôležité, aby sme si všetci uvedomili, že to nebude len o tých legislatívnych zmenách, ktoré sme priniesli v nejakom prvom kole, ale že to bude o tom, či sa dokážeme meniť v čase, a tiež to nebude zo dňa na deň.
Tu ste mali jeden krásny príklad toho, že tak ako som povedal, že nikdy nevymizne trestná činnosť, tak nikdy nevymiznú ani ľudia, ktorí nezmenia proste svoje správanie a budú stále na pozícii šírenia nenávisti a neznášanlivosti a nebudem toho človeka dneska menovať. Ale ak chceme niečo zmeniť, tak budeme musieť zmeniť my sa tu, pretože toto je prenášané, sú tu isté vzory správania a tí ľudia to od nás preberajú, či sa nám to páči, či nie. V druhom kole to bude rozhodne mediálne prostredie a môžte mi hovoriť trikrát, že nie. Médiá prinášajú to, čo tu hovoríme, médiá to komentujú, niekedy primerane, niekedy neprimerane z môjho pohľadu, niekedy zveličene, niekedy, naopak, zľahčene a ony kreujú tú verejnú mienku a, to môžme povedať, aj tú objektívnu realitu. Takže áno, platí, že bude sa musieť aj mediálne prostredie zamyslieť nad tým, ako tú svoju prácu robí, pretože tak ako tu dnes bol jeden rečník, ktorý nemá priestor na sebareflexiu, tak existujú, bohužiaľ, aj v mediálnom priestore aj denníky, ktoré nemenia svoju pozíciu a idú stále svojou cestou šírenia nenávisti a neznášanlivosti.
No do tretice by som tu mohol ešte spomenúť aj mimovládny sektor, pretože aj tam vidím priestor na to, ako vplýva na tvorbu verejnej mienky. Ale vrátim sa teda ešte k tej legislatíve. To, čo priniesla vláda a to, čo sme tu upravili zatiaľ bez hlasovania pozmeňovacími a doplňujúcimi návrhmi, v žiadnom prípade nesmeruje k tomu, aby sme nemohli sa zhromažďovať, aby sme nemohli vyjadrovať to, čo chceme vyjadriť, tak ako som to povedal. A pokiaľ sa stane niekedy prípad, ktorý bude musieť byť kvôli nejakej sťažnosti riešený povedzme až na európskom súdnom ľudskom... na Európskom súde pre ľudské práva a príde k nám rozsudok, ktorý povie, že sme zle upravili zákon alebo že sme zmarili niekomu toto právo, tak si myslím, že môžme pristúpiť k zmenám. My ešte raz deklarujeme, že tie zmeny majú chrániť účastníkov, ktorí chcú zhromažďovať sa, a to preto, to slovo chrániť je až, bohužiaľ, bohužiaľ, zle sa mi vyslovuje, no lebo je ta klíma v spoločnosti taká, aká je. To nie je skutočne svojvôľa. Ja by som bol najradšej, keby sme mohli všetci bez akéhokoľvek čo len pomyslenia na to, že ma bude za názor niekto len prekrikovať alebo že dokonca utŕžim facku, si vyjadrovať tie svoje myšlienky a svoje názory a idey, tak ako máte vy predstavu. Ja sa možno pozerám na to trošku, tak jak to povedal Jaro Spišiak, tým policajným pohľadom, ale verte, že vy máte takisto právo na ochranu svojho zdravia. Máme právo na ochranu svojho majetku popri tom práve sa zhromažďovať a tiež nechcem dneska preferovať, či to alebo ono právo je prednejšie, ale rozhodne si myslím, že právo na zdravie predsedu vlády aby nebolo narušené, bolo určite absolútne a popri tom, aby nebolo narušené, mohli byť obmedzené niektoré iné práva.
Vláda prijala možno tie neviditeľné opatrenia, po ktorých vy voláte, a to mám na mysli technické parametre nejakého, nejakej ochrany ústavných činiteľov pri súčasnej výjazdovej vláde, technické opatrenia k nejakým zmenám v metodike. To sa už deje, to sa zrejme deje už od hodiny po atentáte.
My dnes diskutujeme o zmenách, ktoré vnímame, že ich treba urobiť rýchlo. Máte výhradu, že ich robíme v SLK, v skrátenom legislatívnom konaní, ale myslím si, že práve tie zmeny, ktoré sme tam dali, skutočne si zasluhujú čím skôr tú úpravu a tiež vám môžem otvorene povedať, že možno nie všetky. Ja už som to tu za týmto pultom povedal v prvom čítaní a opakujem sa aj teraz. Ale ak máme začať aj v tej legislatívnej časti prispievať na nejaké upokojenie a prijímať isté úpravy, aby sme vysielali signály tým, že na tom internete nemôžte rozprávať, čo chcete, alebo na tom online priestore, lebo jednoducho to nie je prípustné, tak to musíme robiť a čím skôr, pretože hate pokračuje, samy to tu povedali niektoré poslankyne, čomu čelia, či už to bola pani poslankyňa Plaváková, pani poslankyňa Kolíková, a je to, je to, samozrejme, aj u iných poslancov a ja by som chcel, aby to prestalo, takisto ako vy. Možno sa na to pozeráme inak, čo sa týka tej cesty, ako sa k tomu dostať, ale verte, že na konci je asi ten cieľ rovnaký. My musíme tu v parlamente byť aj expresívni, ja to pripúšťam. Nie je možné robiť to len úplne, a teraz nech mi je odpustené, akože v úvodzovkách taký výraz, že farárskym spôsobom. Áno, tu musí byť aj emócia, musí tu byť možno aj zvýšený hlas, ale stále sa to dá v rámci nejakej slušnosti a bez nutnosti tuná vykrikovať, že tu je niekto zlodej 30 miliárd.
No, takže celkom na záver, ja rozumiem, že sú pre vás prijateľné veci v tom zákone, sú pre vás neprijateľné tie veci v zákone, ale náš úmysel nie je v žiadnom prípade nikomu obmedzovať či ľudské, či politické práva. Náš úmysel je prispieť týmito prvými zmenami do toho priestoru tak, aby sme zabezpečili vnútornú bezpečnosť, ukľudnili situáciu. A verím, že druhé, druhý lex, ktorý by mal prísť na jeseň, pôjde riadnym legislatívnym konaním, budeme o tom môcť diskutovať aj mimo tohto pléna s inými organizáciami a že urobíme tie zmeny tak, aby sme nejak deklarovali všetkým občanom, že nám záleží na tom, aby sa ukľudnili, aby tu neboli mimoriadne okolnosti, lebo mimoriadna okolnosť bola a hrozia aj teraz ohrozenia ľudských práv, slobôd a bezpečnosti.
Ďakujem.

Dobrý deň prajem a ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Tak ako už bolo v názve a pomenovaní tohto uznesenia dané, naším cieľom je, aby sa Slovenská republika prihlásila a pridala k 33 krajinám, demokratickým krajinám naprieč svetom, ktoré už dnes spolupracujú a koordinujú sa v snahe pomôcť Ukrajine získať naspäť na svoje územie a hlavne do rodín a zariadení, kde žili unesené a deportované deti Ruskou federáciou. Takže k tomuto chceme prispieť a chceme, aby bola Slovenská republika v tomto aktívna, pretože zatiaľ nereaguje na tie výzvy zo zahraničia. A viac by som k tejto problematike rada povedala v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi ako určenému spravodajcovi Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny uviesť informáciu výboru k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Juraja Krúpu, Vladimíry Marcinkovej, Vladimíra Ledeckého a Mariána Viskupiča na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k deportáciám ukrajinských detí do Ruska a výzve na okamžitý návrat týchto detí späť na Ukrajinu, tlač 304.
Podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím číslo 307 z 20. mája 2024 pridelil predmetný návrh na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny s tým, že ako gestorský výbor podal v stanovenej lehote Národnej rade Slovenskej republiky informáciu o prerokovaní predmetného materiálu vo výbore a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Gestorský výbor o návrhu uznesenia Národnej rady dňa 19. júna 2024 na svojom zasadnutí rokoval, avšak neprijal platné uznesenie, nakoľko návrh na uznesenie nezískal podporu nadpolovičnej väčšiny prítomných členov a členiek výboru podľa § 52 ods. 4 zákona 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Prílohou informácie je aj návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Pán predsedajúci otvorte, prosím, rozpravu, do ktorej sa potom hlásim aj ja ako spravodajca.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Ako som už povedala v úvodnom slove, jeden z najohavnejších zločinov, ktorého sme svedkami od invázie Ruska na Ukrajinu a od začiatku vojny u našich susedov, sú únosy tisíciek ukrajinských detí na ruské územie, ktoré sú tam prenesené násilne, sú deportované, väčšina z nich je zo zariadení, akými sú detské domovy alebo reedukačné centrá, ale časť z nich je unesená aj z rodín, aj od ich opatrovníkov, aj od ich príbuzných a tieto prípady sú pomerne detailne zdokumentované. Dokonca aj časť investigatívnej žurnalistiky na svetovej úrovni, či už Financial Times alebo The New York Times sa tejto problematike venovala a oni sami pomerne jednoducho odhalili v jednom prípade 46 detí, ktoré boli vládnou mocou, to znamená cez vládne weby ponúkané na adopciu ruským rodinám, a v druhom prípade, nespomeniem si na to číslo, ale tiež bolo v desiatkach, sa Financial Times podarilo tiež identifikovať časť týchto detí, ktoré boli rovnako ponúkané na adopciu, rusifikované, boli umiestnené do škôl, kde boli takpovediac učené inej identite, bola popieraná ich ukrajinská národnosť. Všetky tieto deti spája to, že im bolo zmenené meno. Samozrejme, okrem toho, že boli deportované na ruské územie a unesené svojim opatrovníkom, rodičom alebo územia zo zariadení, ktoré, ktoré nad nimi vykonávali starostlivosť, takže boli im zmenené mená. Čiže zmenená totožnosť, bol popretý ich ukrajinský pôvod a ich ukrajinská národnosť a občianstvo. Bolo im pridelené ruské občianstvo a boli vo veľkej väčšine prípadov presunuté do nových adoptívnych ruských rodín.
To sú, samozrejme, prípady, o ktorých vieme. Tisícky detí, ktoré boli deportované, sú nezvestné. To znamená, že sa ich ešte nepodarilo vypátrať, a práve v tejto hrozivej a ťaživej téme prebrala iniciatívu Kanada, ktorá jednak financuje, jednak iniciuje zoskupenie krajín, ktoré spolupracujú a navzájom sa podporujú v tom, aby dopomohli týmto deťom, skontaktovať sa na ne a jednak dostať ich naspäť na Ukrajinu do svojich rodín a dostať ich z Ruska. Podarilo sa to už v, ak sa nemýlim, nejakých 466 prípadoch, ale vyše 19 500 takýchto prípadov detí máme zdokumentovaných. Ukrajina hovorí, že tam, kde nemajú dôkazy, ale je predpoklad, že rovnaký scenár postihol ďalšie deti, je u ďalších 11-tisíc nezvestných detí a nevieme stále o ďalších číslach, kde visí otáznik, či boli deportované, alebo, alebo zahynuli počas vojny. Čiže toto je naozaj tak obrovský a zložitý problém, kde si vyžaduje aj medzinárodné spoločenstvo, nejakú koordináciu a spoluúčasť všetkých krajín, ktoré by vedeli byť nápomocné. A Slovensko identifikujú ako jednu z tých krajín, keďže tu máme početnú ukrajinskú komunitu ľudí, ktorí tu prišli po začatí vojny, a máme tu aj široké množstvo informácií, ktorými disponujeme o týchto rodinách, a práve preto tá spoluúčasť Slovenska na odhaľovaní tohto vojnového zločinu by bola viac než vítaná. To sú informácie, ktoré máme od našich partnerov. Nedávno sa stretli aj v Haagu k tejto veci koordinátori za dané krajiny.
Čiže našou snahou tohto uznesenia je, aby Slovensko prikývlo a bolo súčasťou snahy o prinavrátenie týchto deportovaných detí naspäť na Ukrajinu, lebo toto je naozaj vojnový zločin, medzinárodný zločin a je to vlastne aj dôvod, pre ktorý je na Vladimíra Putina vydaný medzinárodný zatykač. Toto je ten dôvod: deportácie ukrajinských detí, dokázané deportácie ukrajinských detí Rusmi na ich územie. Vlastne toto je tá preukázaná hmatateľná časť vojnových zločinov, ktoré sú mu kladené za vinu a nie je tam sám, ktorý čelí medzinárodnému zatykaču v tejto veci. Je to aj verejná ochrankyňa práv Ruska, ktorá sa podieľa vlastne na adopciách týchto rusifikovaných detí v rámci územia Ruskej federácie. Čiže toto je niečo, kde naozaj medzinárodný trestný tribunál má rozsiahlu, rozsiahlu, rozsiahle zmapovanú situáciu. Máme tam dôkazy o tom, že sa to deje. Vieme to, samozrejme, aj z celosvetovej žurnalistiky, pretože toto je téma dňa v podstate vo všetkých veľkých denníkoch napriek svetom, a Slovensko tu čuší, mlčí a nepridáva sa, hoci sme k tomu vyzývaní. Čiže našou snahou je, aby parlament ako prvý povedal, že áno, chceme aj my pomôcť týmto deťom, a následne k tomu vyzval vládu.
Mňa veľmi mrzelo, že keď sme sa o tomto bavili na ľudskoprávnom výbore, na ľudskoprávnom výbore, podotýkam, kde podľa mňa všetci členovia by mali byť vybraní takí, ktorí majú nejakú citlivosť k ľudským právam a to už nehovorím akože k otázke práv detí a detí postihnutých vojnou. A, ale, žiaľ, našli sa tam aj poslanci za vládnu koalíciu, teda jeden, ktorý bol proti, viacerí sa zdržali.
Ja chcem veriť, že tu v pléne túto diskusiu môžeme posunúť ďalej a zhodnúť sa na tom, že toto je téma, kde nie sú pochybnosti, že ide o vypuklý vojnový zločin, keďže sa na tom zhodlo aj medzinárodné spoločenstvo, ktorého sme súčasťou, aj medzinárodný trestný tribunál, ktorého, ktorý je aj pre nás záväzný a na ktorého výsledkoch, k jeho výsledkom sme sa zaviazali aj my. Čiže tu naozaj verím, že dokážeme spojiť sily a pomôcť tým 33 krajinám, ktoré nás k tomu vyzývali, aby sme boli ďalšia, aby sme boli v tomto aktívni. Toto je naša snaha.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja som rád prevzal úlohu spravodajcu pre tento zákon a ďakujem pani poslankyni Marcinkovej a jej kolegom Krúpovi, Ledeckému a Viskupičovi, že prišli s touto iniciatívou, lebo tiež si myslím, že je to dôležitá iniciatíva vo, v konflikte a vojne, ktorú sledujeme už viac ako dva roky. A taktiež som presvedčený, že Slovenská republika by mala byť oveľa aktívnejšia.
Keď som prečítal v spravodajskej informácii to, že výbor neprijal platné uznesenie, nakoľko nezískal návrh na uznesenie podporu nadpolovičnej väčšiny prítomných členov, členiek výboru, tak to bolo preto, že koaliční kolegovia nezahlasovali za toto uznesenie, ale čo ma ešte viac prekvapilo, ani nevystúpili v rozprave. A mňa by ozaj zaujímalo, prečo za toto uznesenie nezahlasovali. Uznesenie má sedem bodov a mňa by zaujímalo, čo bol problém.
Prvý bod hovorí o tom, že Ruská federácia sa od začiatku vojenskej invázie na Ukrajine dopúšťa rozsiahleho porušovania ľudských práv a medzinárodného humanitárneho práva. To je fakt, ktorý sme aj uznali. Naši, našou vládou, našimi autoritami.
Druhý bod hovorí o tom, že medzinárodné právo jednoznačne zakazuje deportáciu alebo násilné premiestňovanie civilného obyvateľstva z okupovaného územia na územie okupačnej mocnosti, čo predstavuje porušenie Ženevských dohovorov a vojnový zločin, prípadne zločin proti ľudskosti podľa Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu. Zasa veľmi jasný fakt.
Tretí bod. Považuje rozsiahle a nútené deportácie ukrajinského civilného obyvateľstva vrátane najzraniteľnejšej skupiny, ktorou sú deti, do Ruskej federácie za jednu z najzávažnejších porušení medzinárodného humanitárneho práva, ktorého sa dopustila Ruská federácia.
Štvrtý bod. Zdôrazňuje, že voči páchateľom vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti a prípadnej genocídy, ale aj zodpovedným vládnym predstaviteľom a vojenským veliteľom Ruskej federácie sa bezpodmienečne musí vyvodiť trestnoprávna zodpovednosť.
Piaty bod. Apeluje na Ruskú federáciu, aby umožnila bezpečný návrat všetkých ukrajinských civilistov vrátane detí, ktoré boli násilne deportované na územie Ruskej federácie.
Šiesty bod. Vyzýva vládu Slovenskej republiky, aby sa urýchlene pridala k medzinárodnej koalícii pre návrat ukrajinských detí, ktorú aktuálne tvorí 33 štátov medzinárodného spoločenstva.
A siedmy bod, oceňuje kroky tejto medzinárodnej koalície pre návrat ukrajinských detí, ktorá vynakladá veľké úsilie pre bezpečný návrat deportovaných detí a zabezpečenie bezpečného a priaznivého prostredia pre duševný aj fyzický vývoj detí.
Takže mňa by ako člena ľudskoprávneho výboru naozaj veľmi zaujímalo, ktorý z týchto bodov bol problematický pre koaličných kolegov a či je to tak, alebo či za to nezahlasovali a neprihlásili sa do rozpravy ani teraz v pléne len preto, že koalícia podporuje len svoje návrhy a to, čo príde zo strany opozície, jednoducho nepodporuje. Ak je to takto, myslím si, že toto by bolo veľmi nešťastné, nešťastný spôsob, a ak chceme zlepšiť dôveru verejnosti v politikov a v politiku, tak by sme mali reflektovať na dôležité veci, ktorou nevyhnutne je aj vojna na Ukrajine, a najmä takáto citlivá vec ako deportácie detí.
Takže ono toľko som chcel ako spravodajca sa vyjadriť, myslím si, že malo by to byť témou, ktorej sa venuje aj Národná rada Slovenskej republiky, ale aj vláda. Na Ukrajine sa dennodenne dejú veci, vďaka ktorým by minister zahraničných vecí mohol predvolať ruského veľvyslanca a mal by riešiť veci priebežne, a nieto v takejto dôležitej veci, ktorá bola predložená ako uznesenie Národnej rade.
A ďakujem ešte raz kolegom zo SaS-ky, že takéto uznesenie predložili.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Myslím, že práve na toto je parlament, aby veci neprešli potichu, aby aj nepríjemné otázky bolo, boli položené veľmi slušne, ale priamo. Bolo by fajn, keby títo kolegovia to počuli a vedeli na to odpovedať. Keď im to nevyhovuje verejne, tak aby dali vedieť potom aspoň pánovi spravodajcovi alebo navrhovateľom, že prečo teda na výbore ani v pléne, lebo nie je dobré, aby keď sa jedná o deti, aby sme boli ticho. Odpovede môžu byť rôzne. Diplomacia je náročná vec, ale v každom prípade nie je dobré zostať ticho, a preto je dobré, že aj pán spravodajca sa prihlásil a položil tie otázky. A bolo by dobré na ne dostať odpoveď, lebo naozaj, ešte raz, nejde teraz o koalíciu a opozíciu, o nejaký, medzinárodnú politiku, ale ide o deti.
Ďakujem.