15. schôdza

Ďakujem za slovo.
Pán Hajko veľmi presne, fundovane vyzdvihol všetky negatívne prvky tohto zákona, poukázal na ich škodlivosť. Ja by som sa chcel venovať tomu, že zákonne umožňuje ľubovoľne tej rade rozhodovať neverejne. Neverejne, to znamená utajene. V demokratickej spoločnosti takéto formy jednoducho existujú. Napríklad trestný, lebo prípravné konanie trestné je neverejné, ale má svoje dôvody, prečo je neverejné, hlavne aby chránilo princíp prezumpcie neviny aj účel celého trestného konania. Následné konanie pred súdom už je verejné.
Väčšinou to, čo má vyť utajené pre verejnosť, musí ohrozovať štátny záujem, musí ohrozovať bezpečnosť úst... bezpečnosť štátu, ústavy. Máme zákon na ochranu utajovaných skutočností, kde podstatou celého je chrániť podstatu demokracie utajenou formou.
Ale tu sa má rozhodovať o poskytovaní dotácií pre nejaké filmovú tvorbu, čiže tu nejde o podozrenie, že nejaká špionážna agentúra má byť, rozkvitá, jednoducho tu je, to je verejná záležitosť, že či sa natočí, či nenatočí, alebo aká, aká tvorba dostane podporu. To nemôže byť bez informovania verejnosti. Jedine preto, že tí, ktorí sa o tom takto neverejne chcú rozhodovať, sa hanbia priznať, že on bol ten, ktorý bol proti, on bol ten, ktorý mal taký názor, že dobre sám vie, že to je v rozpore s etikou, kultúrou, a neviem s čím všetkým to má byť, jednoducho, že sa bude... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne.
Marek Lackovič, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ďakujem aj vám, pán poslanec Hajko, že ste nám takýmto spôsobom interpretovali ten otvorený list od Slovenskej filmovej a televíznej akadémie a ďalších teda podpísaných organizácií.
Ale my sme ich nemenovali, ale keď sa pozrieme na ten menoslov tých organizácií alebo asociácií, tak hovoríme o Slovenskej filmovej a televíznej akadémii, hovoríme o Asociácii slovenského dokumentárneho filmu, hovoríme o Asociácii scenáristov v slovenskej audiovízii, hovoríme o Asociácii nezávislých producentov, hovoríme o Asociácii producentov animovaného filmu, hovoríme o Asociácii slovenských kameramanov, hovoríme o Asociácii slovenských filmových strihačov, hovoríme o asociácii, resp. Únii filmových distribútorov, o Združení prevádzkovateľov kín, o Slovenskej asociácii producentov v audiovízii, a dokonca aj o platforme Otvorená kultúra, čo je, to je naozaj veľmi mimoriadne široká filmová a kultúra obec.
Čiže naozaj ten okruh je taký široký, ten okruh tých, ktorí hovoria, že nie, že, že brzdite, že spomaľte, že nadýchnime sa, nadýchnite sa a naozaj to neuponáhľajme, pretože tak ako sa už neraz v tomto volebnom období ukázalo, tak je to potom na škodu veci. Skúsme ešte zabrzdiť, ak je to čo i len trochu možné, spomaliť, nadýchnuť sa, upokojiť sa, ukľudniť sa. Možno ešte stále nie je neskoro.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne.
Pán poslanec Hajko, s reakciou na faktické, nech sa páči.

Kolegyne, kolegovia, ďakujem za vaše postrehy. Nebudem reagovať na všetko. Vypichnem dve veci.
Prvá vec, tak ako hovorili kolegovia Valášek a Štefunko, áno, sme síce názorovo alebo hodnotovo niekde inde, a predsa ideme spolu za jednu vec. Ja by som povedal, že každá vláda, ktorá takého niečo zaregistruje, tak by mala významne spozornieť, pretože keď sa spektrum uzatvára názorové aj vystupuje proti, proti vláde, proti jej konaniu, tak je to pre ňu veľmi nebezpečné, je to veľmi zlý signál.
Spomeňme si z minulosti, z našej histórie, keď sme spomínali, či to bol rok 1944, keď sa spojili odbojové, odbojové strany s komunistami a dokonca aj s niektorými vládnymi predstaviteľmi vtedajšími. Spomeňme si na rok 1989, keď sa spojila celá spoločnosť, alebo na rok 1998, keď opäť zase vzniklo dosť ideologicky pestré spoločenstvo, ktoré sa postavilo proti vláde Vladimíra Mečiara, takže berte to ako signál, že niečo vážne sa deje v spoločnosti.
A druhý postreh, ktorý ma zaujal. Kolegyne Jaurová hovorila o tom, že raz sa budú možno na vás smiať. Je to celkom možné, ale ja to pozrem, ja sa na to pozriem z iného konca. Pamätám si dosť dobre, je to už skoro 30 rokov, keď zrazu sa stali terčom útoku na Slovensku humoristi, bolo to za vlády Vladimíra Mečiara. A humoristi dokonca utekali za, za hranice, Markoviča spomeniem ako jedného z nich. Utekali, pretože cítili, že je to taká, taká tichá cenzúra.
No a najsmutnejšie je, keď kráľ zotne šaša, hej. Ja sa nechcem toho dožiť, aby, aby na Slovensku sme išli do, vyslovene do cenzúry, že zrazu nebudeme môcť rozprávať to, čo chceme rozprávať.

Ďakujem veľmi pekne.
Ako ďalší vystúpi pán poslanec Hargaš, nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Nejaké kuloárne reči hovorili, že o druhej sa začne tak zmrákať nad nami, tak neviem, či náhodou nebudem posledné vystúpenie. Ale, iba tak vidím, že tak pribúdajú poslanci koalície po, po jednom, tak uvidíme.
V každom prípade nebudem, nebudem hovoriť dlho, ale chcel som vám, milí kolegovia z koalície, spraviť taký, taký odpočet. Odpočet metód a techník ničenia nezávislých inštitúcií, keďže dnes sa tu stretávame na tomto smútočnom zhromaždení pri ničení ďalšej nezávislej inštitúcie, tak idem teda od, od začiatku procesne.
Úrad špeciálnej prokuratúry, skrátené legislatívne konanie a poslanecký pozmeňovák, prvá inštitúcia.
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, skrátené legislatívne konanie, druhá inštitúcia.
Obsadenie štatistického úradu, teda to je technika, že teda môžte vyhodiť riaditeľa za hocičo a potom to aj spravíte, skrátené legislatívne konanie, tretia nezávislá inštitúcia padla.
Fond na podporu umenia, poslanecký pozmeňovák na poslednú chvíľu.
Rada pre štátnu službu, poslanecký pozmeňovák, spackaný, lebo ste pri hlasovaní chytili paniku, že sa ozvalo meno opozičného poslanca, tak ste vlastne nevedeli, o čom hlasujete, tak ste boli proti, potom ste zistili, že ste boli proti vlastným bodom, tak ste to celé zastavili. Potom teda opakované druhé čítanie a potom už na druhý pokus sa pokazil... teda podarilo. To len, aby to bolo na záznam, že aj to ničenie cez zrýchlené procesy niekedy možno až príliš ženiete.
Ale možno to vyskúšame aj teraz nejak, dať návrh v rozprave, aby sa o niektorých bodoch hlasovalo samostatne, a naposledy to zafungovalo pri Rade pre štátnu službu, že koalícia zazmätkovala, tak možno by to zafungovalo aj teraz.
Audiovizuálny fond, poslanecký pozmeňovák.
NIHO, čiže analytický inštitút v rezorte zdravotníctva, poslanecký pozmeňovák v pléne, tiež spackaný, tiež sa to opravovalo.
Čiže toto som si dovolil taký krátky, krátky sumár toho, akými metódami a technikami ničíte jednu nezávislú inštitúciu po druhej, a hovorím to z hľadiska princípu, prečo potrebujeme nezávislé inštitúcie, ale hovorím to aj kvôli tým ľuďom, ktorí tam pracujú. Aj v tom Audiovizuálnom fonde, aj v týchto nezávislých inštitúciách sú odborníci, ktorí častokrát museli spraviť rozhodnutie, či budú za lepšie peniaze pracovať v komerčnej sfére, alebo idú sa hodiť v prospech služby štátu, alebo ako by som to nazval, idú proste slúžiť nejakej väčšej spoločnosti. Tak, tak týchto ľudí decimujete, vyháňate zo štátnej správy jedného po druhom, vysielate jasný signál všetkým tým ostatným desiatkam a stovkám tisíc úradníkov, že odbornosť sa veľmi nenosí a že to nebude veľmi oceňované, keď budú do vecí príliš kecať, takže za tých úradníkov, za tých odborníkov sa tu ja dnes staviam, pretože aj ja som si vyskúšal službu pre štátnu správu, a myslím, že je dôležité, aby sme sa ich zastali, aby vedeli, že sú tu ľudia, na ktorých sa môžu obrátiť, aj keď vy takto systematicky podkopávate jednu inštitúciu po druhej, lebo môžete, lebo máte najtesnejšiu väčšinu v histórii Slovenska, ale stále je to väčšina, tak môžete.
A možno aj nerozumiete, že prečo my tak bazírujeme na tých procesoch. Veď, veď však to je proces, však to je druhoradé, dôležitý je ten obsah. Tak ja skúsim... (Ruch v sále.) A už, už začína to tu tak šumieť. Tak skúsim vám dať nejaké, nejaké príklady, praktické príklady teraz, prečo je proces dôležité z toho legislatívneho hľadiska.
Je to veľmi jednoduché – práca chvatná, málo platná. Jednoducho keď to ženiete, robíte chyby, tie chyby potom musíte opravovať, na tie chyby potom doplatia ľudia, na ktorých ste nemysleli. Už som tu dneska dával príklad s pasmi, čo sa, čo sa vám podarilo. Opačný príklad toho dobrého procesu, aj keď nesúhlasím s tým finálnym zákonom, by mohol byť zákon o verejnom obstarávaní, ale aspoň ten proces bol dobrý. Štandardné MPK, stovky pripomienok, vyčistilo sa to, opravilo sa to. Oveľa lepší návrh zákona vyšiel, ako bol na začiatku. Stále nie je dosť dobrý podľa môjho názoru, ale oveľa lepší ako na začiatku. To keby sem prišiel v SLK, v tej prvotnej podobe, tak rukami by zalamovali všetci starostovia, primátori a obstarávatelia, firmy.
Ale tak dobre, tak dám vám príklad možno menej teoretický, menej legislatívny. Tak som si povedal, čo by som tak mohol, futbal. Žije teraz celá krajina futbalom, tak dám vám príklad futbal. Prečo je dôležité rešpektovať aj nepísané pravidlá, pretože toto, to sa tu my snažíme vám povedať, že možno nejdete proti litere zákona, ale idete proti duchu zákona, keď tie procesy takto ženiete.
Tak predpokladám, že viacerí z nás pozerali posledný zápas slovenskej reprezentácie proti Rumunom. Neviem, či áno, či nie, ale predpokladám, keďže máme to ministerstvo športu, tak prečo si to nepozrieť, ten futbal. Ja som ho pozeral a bol tam taký moment, myslím, že okolo 70 minúty sa stala taká situácia, že po jednom súboji ostal ležať na trávniku slovenský hráč, a potom sa nejak lopta dostala k Rumunom a oni by kľudne mohli hrať ďalej a ísť do útoku a mali sme vlastne o jedného hráča menej, mali by vlastne výhodu. Ale čo spravili? Zakopli tú loptu do autu. No a teraz mohli by ste si zobrať knižku pravidiel o futbale a hľadať tam pravidlo, že hráč je povinný zakopnúť loptu do autu, keď nejaký iný hráč leží na ihrisku, a nenájdete tam také pravidlo. To v tej knižke nie je, to je nepísané pravidlo. To je nepísané pravidlo, že takto sa to proste robí, lebo máme voči sebe nejaký rešpekt, nejakú úctu, tak nebudeme predsa využívať nevýhodu súpera. Preto sú dôležité nepísané pravidlá. Keby sme my Slováci boli v opačnej situácii a hráme ďalej, všetci nás vypískajú.
Aj vás by mali vypískať za ten zoznam, ktorý som vám tu prečítal, ako ničíte tie inštitúcie, možno v súlade s pravidlami, ale v rozpore s nepísanými pravidlami. Takto sa to proste nerobí.
No a keďže sa bavíme o Audiovizuálnom fonde, tak na záver som si pripravil zopár, zopár anekdot z audiovizuálneho umenia, ktoré mi pripomínajú to čo tu robíme. Najprv mi napadol film Jáchyme, hoď to do stroje, to bola podľa mňa fráza, ktorú si povedali kolegovia, keď pánovi Farkašovského hovorili, aby teda podal ten pozmeňovák, tak takto si nejak predstavujem: „Hoď to, hoď to do stroje!“
Potom, keďže tu už máme aj precedensy, tak mi napadlo, fráza z filmu Vesničko má středisková: „To neděláš dobře s týma sirkama, to se ti vymstí!“ Že keď to takto ženiete, ono sa to vypomstí, naozaj budú tam chyby, bude to zlé, doplatia, doplatia na to umelci, doplatí na to verejnosť.
No ale na záver, na záver, čo by sa asi najviac hodila, posledná fráza, ktorá je z filmu Černí baroni, ktorý mám osobne veľmi rád, kde sa v tej záverečnej scéne ten kapitán Horec pýta majora Terazkyho, ak si to pamätáte: „Řeknete, není tato situace poněkud absurdní?“ A on sa ho spýta, major Terazky: „A čo vy si tak predstavujete pod pojmom absurdný?“ A ja by som odpovedal, že toto.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. V reakcii na vaše vystúpenie sa päť poslancov a poslankýň prihlásilo s faktickou poznámkou.
Ako prvá, pani poslankyňa Marcinková, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Ja som veľmi rada, že tu kolega aj takto ilustratívne a pomerne humorne vyzdvihol tú dôležitosť tých nepísaných pravidiel v politike a v podstate v každom jednom fachu. Aj slušnosť, morálka, to všetko sú (povedané so smiechom) často nepísané pravidlá, ktoré tú spoločnosť kultivujú a skultúrňujú ju. A malo by to tak byť aj v politike, mali by sme sa snažiť ju robiť kultúrnejšou, a nie naopak. A mňa mrzí, že od začiatku tohto funkčného obdobia tejto vlády pozorujem, že k tým nepísaným pravidlám nemajú nielenže úctu, ale doslova v prvej možnej príležitosti od nich, od nich upúšťajú. A toto sú presne veci, ktoré, ktoré vytýkali v minulosti iným, často sa zastrájali najmä pri pánovi Matovičovi alebo jeho kolegoch, že, že porušujú nepísané pravidlá a že sa im to vypomstí a tak ďalej. Ja teraz sledujem, že oni to robia, to, čo vyčítali druhým v oveľa, v oveľa hrubšej, väčšej miere a vôbec na tie slová nepamätajú a vôbec sa nimi neriadia.
Ja som tak trochu aj sklamaná z toho, akým spôsobom tú politickú eleganciu, o ktorej sa snažili hovoriť v minulosti a ktorú sa snažili hrať, nechali tak a vlastne čokoľvek do parlamentu prinesú, ani sa neunúvajú povedať, prečo tak robia, rovnako ako teraz nepoznáme dôvody, prečo, prečo vlastne menia pravidlá, zaužívané pravidlá, s ktorými dokonca prišiel na začiatku ich vlastný minister Maďarič v roku 2008.
My nevieme, prečo tieto pravidlá menia, len môžeme tušiť, že je to vôľa SNS a ostatní prikyvujú, lebo to pre nich, umenie nie je tak dôležité, aby za to zabojovali, a to je mi ľúto. To je smutná vizitka tejto vlády.
Ďakujem.

Ďakujem.
Pani poslankyňa Hanuliaková.