19. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedujúci.
Pani kolegyňa, ja vám poviem úplne úprimne a otvorene, prečo vlastne je tu ten vzťah medzi opozíciou a koalíciou, a ktorý sa prejavuje aj tým, že my vás jednoducho ako nechceme alebo nemôžeme alebo, alebo ja neviem, ako by som to formuloval, zapojiť do tejto tzv. komisie, alebo ja neviem, ako by som to tiež pomenoval. My vám proste nedôverujeme.
Tu je taká obrovská nedôvera medzi opozíciou a koalíciou, aká je v spoločnosti. Za tú nedôveru je niekto zodpovedný. My vám proste neveríme, že to myslíte úprimne a že z toho nechcete vybojovať nejaký politický kapitál. Hovorím to úplne úprimne. Preto to je. A vy tiež rozmýšľa... ja tiež rozmýšľam nad tým, ako z toho von. Tak rozmýšľajte aj vy, ako z toho von. Nie že my tu zase budete hádzať nejaké politické blbé floskule, ako to vy zvyknete.
Proste ja vám úplne otvorene hovorím, je tu nedôvera medzi opozíciou a koalíciou.
My jednoducho neveríme vo vaše dobré úmysly. Rozumiete mi? Neveríme vám, hej?
Tak sa s tým nejakým spôsobom vysporiadajte a my sa s tým tiež budeme musieť nejako vysporiadať. Ale to niekto zasial tuná v tejto spoločnosti a ten atentát sa stal nám, našemu premiérovi, našemu predsedovi strany, našemu, našemu priateľovi, s ktorým nikto nerátal.
A za túto atmosféru v tejto spoločnosti je niekto zodpovedný.

Poslanec Janas.

Vážená pani poslankyňa, ja som v ten deň v tej Handlovej bol. A bol to obrovský šok pre celé Slovensko a je to trauma, z ktorej sa bude Slovensko spamätávať dlhodobo. Atentát na premiéra je niečo, niečo šokujúce a ja v tejto chvíli nevidím žiaden zmysel, aby v parlamente vznikla nejaká komisia, ktorá by prázdne diskutovala o veciach, ktoré má vyšetriť Generálna prokuratúra a orgány, ktoré sú na to určené. Ja plne dôverujem orgánom prokuratúry, plne dôverujem OČTK, že to vyšetria a vyšetria to tak, ako treba.
A úplne súhlasím, že my si môžeme zriadiť komisie a súhlasím aj s tým, že na rozdiel od napríklad Spojených štátov alebo iných krajín nemáme právo zriadiť vyšetrovacie komisie. To slovo prešetrovacie, to len také hranie sa so slovíčkami. Bolo by to politikárčenie a komisia, ktorej jediným cieľom by bolo rozriediť tú zodpovednosť, ktorá smeruje k vám, k vašemu politickému zoskupeniu. Nič iné by to nebolo, len aby sme diskutovali o tom, kto zlyhal, kde zlyhal, ako zlyhal, to nech, to nech rozhodnú orgány. Ale strelec je jasný a politické pozadie úplne jasné každému. A takáto komisia by to len mohla nejako rozriediť, rozptýliť. Načo? Načo?

Poslankyňa Mesterová.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
No, kolegovia, vy ste vlastne len potvrdili to, čo som povedala vo svojej rozprave.
Vy nechcete tú komisiu, pretože jednak nám nedôverujete, to k tomu sa ešte vrátim, a až by táto komisia zasadla, až by naozaj niečo zistila a transparentne zverejnila závery, tak by sme vám zobrali tento naratív, ktorý môžte teraz šíriť, že za to môže opozícia. V skutočnosti vy nechcete vyšetriť atentát, lebo by vám zobrali jednu komunikačnú tému proti opozícii, a to je tak cynické voči premiérovi tejto krajiny, že sa môžte za seba, vládni poslanci a poslankyne, hanbiť. Lebo ja len hodnotím hodnotiacim úsudkom, tak ako sme si tu zaviedli vo štvrtok to, čo ste povedali. Vám proste ani nejde o vyšetrenie, lebo ak by vám o to išlo, tak predsa komisia bude zriadená naprieč celou Národnou radou a transparentne zverejní závery.
Aké politikárčenie? Aké zneužívanie? Žiada sa mi povedať, podľa seba súdim teba, ale nechám to len takto akože do pléna, lebo my navrhujeme nie opozičnú komisiu, komisiu celej Národnej rady.
Čiže všetko to, čo ste tu len povedali, kolegovia, bolo také, akože my vám nedôverujeme, ako si to dovoľujete povedať. No v prvom rade to bol atentát na premiéra celej krajiny, nie na premiéra vášho, lebo my nemáme vášho a nášho premiéra, máme premiéra celej krajiny. Progresívne Slovensko tento útok odsudzuje, berie ho veľmi vážne a aj preto sme tento návrh navrhli. A vaša reakcia zodpovedá tomu, aké máte vy vnímanie tohto sveta.
Ďakujem pekne. (Potlesk. Reakcie z pléna.)

vymazať rámček

Poslanec Krúpa.

Zriadenie tejto komisie sme ešte komunikovali ako strana Sloboda a Solidarita niekedy v júni, kedy sme upozorňovali na to, že mohlo dôjsť k pochybeniam napríklad zo strany ÚOÚČ, teda ochrankárov, kedy bolo viacero expertov, ktorí diskutovali aj v médiách a kritizovali ten postup ochrany premiéra pri tom atentáte. Čakali sme, že budeme môcť o tejto veci normálne diskutovať otvorene v rámci parlamentu, aby sme si vedeli nájsť nejaké tie prieniky toho, ktoré, ktoré by sme potrebovali preto, aby sme vedeli nejakým spôsobom hľadať ten spoločný zmier, o ktorom tu bola diskusia na začiatku alebo teda hneď po tom atentáte. Zamlčím o tom, aké boli tie prvé vyjadrenia, ale keď už sa budeme baviť potom neskôr, keď hlavy vychladli.
Myslím si, že opozícia si nie úplne plne uvedomuje, akú úlohu by táto komisia spĺňala. A práve, ja som presvedčený, že by spĺňala práve túto úlohu, pretože by sme si vedeli spoločne sadnúť za jeden stôl a bez nejakých invektív, urážok, jednoducho byť postavený pred určité informácie, pred určité fakty a diskutovať o nich. To by nebolo o tom, že by teraz, kto preváži koho, alebo kto si ako bude využívať, alebo zneužívať tieto informácie, ktoré by sa k nám dostávali, na ktoré máme právo a nárok, vychádza to aj z rokovacieho poriadku.
Takže myslím si, že tuto niekde sa míňame účinkom a to ma veľmi mrzí, pretože ja to vnímam skôr tak, že ako povedal pán Jarjabek, jednoducho nám nedôverujete, nechcete s nami o tom rozprávať, nechcete s nami spolupracovať, čo len dokazuje to, že v podstate nie je záujem o ten zmier s tou opozíciou. Nie je záujem diskutovať, hľadať tie prieniky a povedať si, dobre, máme rôzne názory, prežili sme si všeličo, tak ale sadnime si za jeden stôl a poďme o tom diskutovať, pretože atentát na premiéra je naozaj jedna šokujúca a zásadná vec, ktorá ovplyvnila politické dianie a ovplyvnila ho zásadným spôsobom a my si to všetci tuto uvedomujeme. Kompletne všetci, čo sme tu, že cítime, že tá situácia je zmenená po tom atentáte. Ak chceme, aby sa tá situácia trošku ukľudnila, tak potrebujeme o tom normálne otvorene diskutovať ako ľudia a nie ako politickí protivníci, ktorí majú voči sebe akúsi osobnú nevraživosť alebo niečo podobné.
Zámerom tejto komisie je práve to, aby sa nešírili rôzne dezinformácie, rôzne bludy, že kto všetko a akým spôsobom sa na tom mohol podieľať a tak ďalej, že tým pádom potom vzniká priestor, že si každá strana môže práve interpretovať tento atentát a tie dôvody toho atentátu po svojom a môže ich takto predkladať aj verejnosti a svojim voličom a takýmto spôsobom v podstate vyvolávať vášne a emócie na verejnosti. A myslím si, že toto nie je tá správna cesta, ktorou by sme mali ísť, pretože aj vládna koalícia by mala myslieť na to, že keď chce vládnuť, tak by mala vládnuť tak, aby bola aj ona rešpektovaná, alebo aspoň vnímaná ako tá, ktorá má aj tie legitímne postupy, aby vedela nejakým spôsobom komunikovať celej verejnosti, teda aj voličom opozície, aj voličom koalície nejaký ucelený postup, ktorý, ktorý by sa dal akceptovať. A vy v tomto si vytvárate akýsi monopol na komunikáciu práve tohto incidentu a tohto atentátu, ktorý všetci odsúdili.
A vychádzať z tej premisy, že za atentát môže opozícia a takýmto spôsobom zneužívať tento atentát na politickú agitáciu považujem za chybný, pretože viete, v histórii zakaždým, úplne zakaždým, keď došlo k atentátu na nejakého politika, tak bol vždy politicky motivovaný a politicky motivovaný bol osobou, ktorá sa zradikalizovala. Vždy to tak bolo, nikdy ináč. Čiže tuto vychádzať z toho, že na vine je ten alebo onen, máme tu premiéra, ktorý upozorňuje a hovorí na verejnosti, že tu hrozí ďalší atentát na nejakého politického predstaviteľa, a my nevieme, na akého, z akých informácií čerpá, vie o tom Slovenská informačná služba? Vie o tom polícia? Ktoré bezpečnostné vôbec zložky o tom vedia a akým spôsobom k tomu pristupujú, akým spôsobom sa snažia túto situáciu riešiť?
No ja to nevidím. Ja to nevidím. To sú len, zase len také nejaké výkriky do tmy, ktoré potom vytvárajú nejaké echo, a majú nejakým spôsobom potom vyvolávať ten dojem, že tu naďalej je nejaká hrozba. No a my chceme vedieť, aká tu je hrozba. Aká tu je hrozba? Čo, čo sa všetko deje okolo? Kto je všetko ohrozený? Sú to len koaliční poslanci alebo koaliční politickí predstavitelia, alebo sú to aj opoziční? Ja si myslím, že v tejto atmosfére tej nevraživosti, ktorá je tu vyvolávaná, sú ohrození všetci. Všetci, čo tu sedia. Každému sa môže niečo stať. Každému.
A ja si spomínam, keď Mária Kolíková ešte ako ministerka spravodlivosti zriadila tú komisiu na prešetrenie tej samovraždy generála Lučanského, tak ja som bol jej členom vtedy a boli tam aj členovia za opozíciu a boli tam aj rôzni experti, bola tam aj expertka zo zahraničia, bol tam súdny lekár, boli tam rôzni ľudia, ktorí sa vedeli k tej téme aj nejak vyjadriť. Myslím si, že aj tie závery tej komisie potom vlastne potvrdili to isté, čo potvrdila aj Generálna prokuratúra o rok alebo o dva dokonca po tomto smutnom incidente generála Lučanského. Čiže myslím si, že mala svoj význam a svoj zmysel, pretože jasné, že aj ten incident bol zneužívaný na politické účely, ale aspoň sme tam vedeli spolu sedieť a diskutovať, opozícia a koalícia. A vedeli sme a videli sme to isté rovnako predložené všetkým, ktorí boli súčasťou tejto komisie, či boli z opozície, alebo či boli z koalície. Proste tie, tie zábery, tie dokumenty, všetci sme ich videli a všetci sme si ich vedeli prečítať rovnako.
Preto mňa zaráža, že tu je akýsi odpor koalície o tejto téme diskutovať. O tejto téme diskutovať a hľadať tam nejaké prieniky, aby sme sa snažili, snažili, to ja nehovorím, že výsledok je zaručený, ale snažili sa nájsť nejaké prieniky a aspoň tú argumentáciu alebo aspoň, aspoň tie, tie vyjadrenia, ktoré tu máme, sa snažili nejakým spôsobom krotiť, obrusovať tie hrany a tak ďalej. Pretože to je, myslím si, aj zmyslom a účelom každého politika alebo politického predstaviteľa, lebo vy už aj keď ste zvolení za nejakú politickú stranu, tak tuto v parlamente reprezentujeme všetkých občanov Slovenskej republiky, čiže ja tú zodpovednosť mám za všetkých, takisto ako každý jeden z vás. Preto by sme mali vnímať tú zodpovednosť na našich bedrách a nevyhýbať sa jej a nezneužívať tento atentát na politické účely. Ja si myslím, že tá komisia má svoj zmysel. Má svoj zmysel.
Máme tu napríklad ináč zákon z roku 2014, ktorý hovorí o tom, aby bola zriadená komisia na kontrolu informačno-technických prostriedkov – ITP. A je tu rok 2024, ešte stále sa nám to nepodarilo zriadiť, ale všetci si uvedomujeme, že ako je potrebná. Ako by bolo dobré, keby sme ju mali, len sa nevieme zhodnúť, akým spôsobom, kto v nej bude a tak ďalej. Ale potrebujeme ju a tie zákony tu máme na to a máme tu na to aj rokovací poriadok, aby tieto veci boli naplnené. Čiže z tohto pohľadu tu nie je prekážka. Je to len o tom, že či je ochota, alebo nie je ochota a politická vôľa tieto veci riešiť.
Preto si myslím, že zriadenie takejto komisie by malo dostať šancu a uvidíme, akým spôsobom potom budeme vedieť pracovať v tejto komisii spoločne a hľadať spôsob spoločného, spoločnej komunikácie a možno aj spoločne nejakým spôsobom sa snažiť aj vystúpiť. Ja si myslím, že to by bolo také veľké a silné memento, keby takáto komisia zastúpená poslancami koalície a opozície vedela vystúpiť pred verejnosť a vedela povedať nejaký jednotný názor. Myslím si, že toto by malo oveľa väčší efekt na našu verejnosť, ako zneužívanie tohto atentátu na iné politické účely a očierňovanie buď opozície, koalície, alebo čokoľvek.
Takže ešte raz, zamyslite sa nad tým, má to svoj zmysel, určite by sme sa mali pokúsiť takúto komisiu zriadiť.
Ďakujem veľmi pekne.

Sedem faktických.
Prvá, poslankyňa Števulová.

Ďakujem ti, Juraj, za tento príspevok. Som veľmi rada, že si sa napojil na tú tému dôvery alebo nedôvery, ktorá sem bola vznesená. A myslím si, že aj veľmi správne, lebo treba povedať, že téma nedôvery medzi rôznymi názorovými a hodnotovými skupinami v slovenskej spoločnosti je dlhodobo vnímaná ako veľmi kritická. Keď si pozrieme vlastne výskumy sociologické, tak naozaj na Slovensku si ľudia hlboko nedôverujú a myslím si, že to, čo bolo pred chvíľou povedané tu v tejto sále, je len ako keby ďalším dôkazom toho širšieho obrazu a rámca. Lenže to by práve nás ako zákonodarcov a zákonodarkyne v tejto sieni malo priviesť k otázke, že či by sme my práve nemali byť tým vzorom pre našu spoločnosť, ako tieto zákopy vlastne prekonávať. Lebo čo chceme robiť?
Niekedy ľudia majú takú ilúziu, že keď budú veľmi kričať a budú dávať najavo svoj odpor voči tej druhej skupine, s ktorou nesúhlasia, že tá skupina zmizne. Ale to sa pri obyvateľoch nestane. Takisto ako tu vždy budú voliči SMER-u a HLAS-u, budú tu vždy voliči Progresívneho Slovenska alebo SaS-ky, prosto tí ľudia nikam nezmiznú, oni tu budú dvadsať, tridsať, štyridsať, päťdesiat rokov, kým sa buď neodsťahujú, alebo nezomrú, budú tu ich deti a podobne.
A našou spoločnou zodpovednosťou je nájsť cestu. Ako však my nemusíme spolu súhlasiť, ale ako vybudovať základnú dôveru medzi týmito skupinami obyvateľstva, pretože predsa nejaká súčinnosť tu musí byť, nejako spolu musíme tú krajinu spravovať, pretože nikto z nás odtiaľto neodíde. A ja si myslím, že je aj zodpovednosťou koalície a predovšetkým koalície, keďže má v rukách moc, aby ona bola tá prvá, ktorá nám dá ten príklad a dobre, keď si teraz nedôverujeme, tak povedzte, čo ideme teda robiť, aby sme si dôverovať postupne začali. Na to naozaj čakám. (Potlesk.)