19. schôdza

Ďakujem za všetky faktické.
A zareagujem na kolegu Prostredníka. A to, to sme sa aj my rozprávali, keď sme boli vás navštíviť, že... a ja som to teda neprízvukovala v tom mojom príhovore (povedané so smiechom), ale áno, že tiež si myslím, že mali... je najvyšší čas, aby sme to slovné spojenie teda hovorili so zdravotným znevýhodnením, že tiež si myslím, že, že už nastal čas a, dúfam, že teda sa nám spoločne aj podarí v tomto spraviť nejaké zmeny.
A ja by som sa chcela teda poďakovať aj Veronike Veslárovej za jej prácu, ktorú robí, a je tu jediná poslankyňa, aktuálne, myslím, teda so zdravotným znevýhodnením. A naozaj robí veľmi veľa a snaží sa a prináša tie reálne skúsenosti aj z jej života. A myslím si, že by bolo naozaj dobré, keby na to viac poslancov reflektuje z koalície, a zoberú si k srdcu, keď niečo naozaj ona povie, že naozaj je to teda odžité. A je to tak.
A teda na záver naozaj ešte raz naozaj vám veľmi pekne ďakujem. Ešte raz sa ospravedlňujem teda za tie, za tie nedostatky, ktoré tu vznikli, a verím, teda že keď sa, keď sa stretneme na správu ďalšiu, že teda budete hovoriť aj oveľa viac aj pozitívnych vecí, ktoré sa stali na Slovensku.
Ďakujem.

Teraz sa opýtam, či sa chce niekto do rozpravy prihlásiť ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Dvaja páni poslanci.
Ako prvá pani poslankyňa Kolíková.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážená pani komisárka pre zdravotne postihnutých, aj mne by sa páčilo, keby sme viac pracovali aj s týmto samotným označením, ale tým nechcem teraz zapĺňať tento priestor.
V prvom rade vám chcem naozaj veľmi úprimne poďakovať za vašu prácu. Ja si myslím, že máte veľmi ťažkú prácu, že jednoducho sú poslania alebo je práca, ktorá už s ohľadom na to, s čím pracujete, tak musí byť vlastne veľmi ťažké, že sa stretávate s ťažkými osudmi a tie máte každý deň na stole, že nedá sa vlastne od toho pomaly ani odísť, pretože na druhý deň zase prídete a zase máte prípady, ktoré sú ťažké a veľmi smutné.
Čiže chcem vám poďakovať, že toľko rokov ste ochotná tomu venovať svoj život, a viem, keďže aj v našej rodine máme ľudí s rôznymi postihnutiami, aké je to veľmi ťažké. Aké je to naozaj veľmi ťažké, lebo nemusíte, ale chcete sa tomu venovať, takže naozaj veľké poďakovanie s ohľadom aj na všetko, čo ste povedali, aj tie prípady, je zrejmé, že vlastne máte skutočne čo robiť.
A ja by som, a už to tu viackrát zaznelo a myslím si, že je to dôležité si povedať, že vyspelosť demokratickej spoločnosti je, jej odrazom je aj to, ako sa práve správa k ľuďom, ktorí sa nevedia buď obhájiť sami, nemajú dostatočne silné postavenie, aby ich bolo silne počuť, a sú to práve tí, ktorí sú rôznym spôsobom hendikepovaní. A podobne ako sa hovorí, že vyspelosť demokratickej spoločnosti závisí tiež od toho, napríklad ako sa správame k odsúdeným, obvineným. Mňa veľmi bolí srdce, že aj súčasná vláda cíti pre to cit až vtedy, keď jej vlastní ľudia sa dostali do výkonu väzby alebo trestu.
A ja nechcem povedať, že teraz vláda sa musí dostať do situácie, aby sama sa cítila hendikepovaná, aby mala k tomu naozaj vzťah a niečo pre ľudí, ktorí sú na ňu odkázaní, niečo urobila. Jak precítenie toho, čo to vlastne znamená byť menšinou, sa mi veľmi páčil prístup jedného lektora na jednom zo školení, aby sme cítili ako väčšina, ako sa môže cítiť menšina, tak ja si dovolím povedať aj jeho príklad. Ako by sme sa cítili ako väčšina, keby sme boli v inej situácii, keby väčšina boli vozíčkari? No tak väčšina by sa rozhodla, že je veľmi ekonomicky východné mať nižšie budovy, nižšie, načo, prečo mať také vysoké, však sa môžeme skrčiť, tá menšina, ktorá proste nechodí na vozíčku, a to je vlastne presne ten prístup. To pochopenie, že vlastne, áno, je to ekonomicky náročnejšie, ale aby sme sa cítili dôstojne, aby sa tu všetci cítili dôstojne, tak musíme pre to niečo spraviť. Každému dať šancu.
A s tou bezbariérovosťou prístupu je to veľmi smutné. Veľmi smutné, že dokonca štátne inštitúcie sú problematické pre prístup pre ľudí, ktorí sú na vozíku alebo majú hocijaký hendikep, hocijaký. Ja si pamätám, aj ako ministerka spravodlivosti keď som bola o barlách, aké to bolo ťažké, a som si uvedomila, že ale to som ako ministerka, mám, mám neuveriteľnú asistentskú celú, samozrejme, celý aparát aj s autom a neviem s čím všetkým, čo mám k dispozícii, ale ako to bolo miestami ťažké. Áno, aj priestorovo vyriešiť základné potreby, ktoré človek má, aké je to ťažké.
Takže sú veci, ktoré sú minimum a na ktoré musíme nájsť peniaze. A ja si dovolím teraz aj pri konsolidácii verejných financií, nikto nevie, na čo pôjde tá miliarda. Nevieme to. Tak kiežby, kiežby z tej miliardy sa peniaze použili pre ľudí, pre ľudí, ktorí to potrebujú a ktorí sú odkázaní na to, aby im vláda pomáhala.
A áno, ja som veľmi pozorne počúvala, aj vo výkone trestov, výkone väzby je problém, ak sú tam ľudia, ktorí sú odkázaní na tieto opatrenia bezbariérového prístupu, áno, je to tak. Ak dôjde k spáchaniu trestného činu, tak nie je veľmi iný priestor ako ten, že proste je to výkon na, či už väzby, alebo výkon trestu, a tie prostredie... a to prostredie tam nie je na to dostatočne prispôsobené a nemalo by to tak byť, že ešte tým trestom je aj to, v akých podmienkach vlastne sa vykonáva. A za to, že človek vlastne je takto hendikepovaný, tak ešte o to viac vlastne naozaj potom v tom výkone trestu trpí. A nemalo by to tak byť. Nemalo by to tak byť.
Ja som veľmi rada, že ste spomenuli opatrovnícku reformu, a bolí ma preto srdce. Bolí ma preto srdce, lebo som bola štátna tajomníčka pri ministerke spravodlivosti Lucii Žitňanskej, vtedy ešte Róbert Dobrovodský, ktorý je dnes verejným ochrancom práv, pracoval na sekcii legislatívy a spracovávali sme obrovský materiál k opatrovníckej reforme a, bohužiaľ, aj ja ako ministerka spravodlivosti, nepodarilo sa nám to posunúť ďalej, pretože opatrovnícka reforma sama osebe vlastne súvisí aj s novým Občianskym zákonníkom. K tomu, ako sa staviame k ľuďom a k ich spôsobilosti na právne úkony. A to je úplne kľúčové.
A presne ste to spomenuli, že my nadužívame obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Aj tam, kde to vôbec nie je potrebné. Jednoducho človek potrebuje asistenciu, a že je veľmi dôležité, kto je ten, kto mu tú asistenciu robí, či to robí v jeho prospech alebo či to nebodaj nerobí na jeho úkor. A preto je veľmi dôležitá právna úprava, aby nedošlo k zneužívaniu tej situácie, že sa proste človek ocitne v situácii, v ktorej predtým bol plne spôsobilý, ale už nie je, pretože má rôzny hendikep, ktorý môže nastať.
A ja som vnímala, že vo veľkej miere ste sa venovali postihnutiam, ktoré súvisia možno skôr s tým fyzickým hendikepom, a ja si dovolím trochu povenovať aj tým hendikepom, ktoré súvisia s mentálnym postihnutím. Nie som podľa mňa úplne korektná so slovníkom, ale viem, že toto je slovník, ktorý sa, ktorý je asi ešte zatiaľ zrozumiteľný, pretože mentálne postihnutie, to nie je len to, že sa s tým človek narodí, ale súvisí to, samozrejme, s rôznymi ochoreniami, ktoré jednoducho začnú obmedzovať človeka v spôsobilosti na právne úkony.
A ja to vidím aj v mojom úplne blízkom okolí, úplne blízkom okolí, že aj samotná právna úprava je na to hrubo necitlivá, hrubo necitlivá.
Tí, ktorí už nie sme úplne mladí, tak podľa mňa o to viac môžme aj pre svoj vlastný vek to vnímať citlivejšie, keďže vidíme aj vo svojom okolí, že jednoducho áno, dochádza k tomu, že máme viacero seniorov aj s ohľadom na to, že sa dožívame väčšieho veku, kde jednoducho tie ochorenia, ktoré súvisia s mentálnym postihnutím a určitou degeneráciou, proste je to tak, aj tých mozgových buniek, tak súvisia jednoducho s tým, že tá plná spôsobilosť na právne úkony tu nie je. Ale to neznamená, že človek musí byť obmedzený v plnosti, že naozaj tá citlivosť k tomu obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony je, je absolútne nevyhnutná, pretože nakoniec tí, ktorí poskytujú starostlivosť, tak môžu vlastne to, bohužiaľ, tú situáciu zneužiť. A vy určite máte množstvo takých prípadov na stole. Ja chcem na to upozorniť a chcem naozaj na to apelovať, že čo najskôr musíme prijať právnu úpravu, musíme ju prijať, aby sme chránili ľudí, ktorí jednoducho nie sú plne spôsobilí na právne úkony, a musíme hľadať cestu, ako zabezpečiť, aby sme rešpektovali ich dôstojnosť a ich vlastné rozhodnutia.
A ja si dovolím povedať, že už naozaj, už je to, už je to pomaly desať rokov, kedy som robila analýzu ohľadom stavu našej právnej úpravy a právnej úpravy v iných krajinách, ktorá sa práve týkala otázky, ktorá súvisela s mentálnymi postihnutiami a ktorá súvisí práve s tým, že človek vie, že má ochorenie, ktoré bude znamenať, že ho v budúcnosti bude obmedzovať, že my stále nemáme nastavenú právnu úpravu, že by človek sa vopred mohol rozhodnúť, keď sa stane toto a toto a takáto bude, takáto bude progresivita toho ochorenia, tak potom chcem, aby sa realizovali tieto úkony, alebo potom chcem, aby táto osoba bola tou, ktorá bude rozhodovať o mojej plnej, o tých úkonoch, o ktorých ja už nebudem môcť rozhodovať z rôznych dôvodov. Nič takéto tu nemáme.
A ja na to upozorňujem, že je to veľmi, veľmi dôležité, aby čo najskôr sme pristúpili k takejto opatrovníckej reforme, a je k tomu dôležitá základná, by som povedala, zmena postoja celej spoločnosti k tomu, aby sme rešpektovali dôstojnosť človeka.
Ďakujem pekne.

Na vaše vystúpenie je jedna faktická poznámka.
Pán poslanec Pročko.

Ďakujem veľmi pekne.
Pani kolegyňa, veľmi dobre viete, Dominik Drdul je právnik a naozaj v predchádzajúcom volebnom období, a pani komisárka veľmi dobre vie, naozaj aktívne, veľmi aktívne vystupoval a ja len chcem položiť otázku, že naozaj že, že prečo to právne povedomie a prečo tá právna pomoc pre, pre tých zdravotne oslabených naozaj aj počas nášho pôsobenia nebola taká, aká mala byť. Takže mus... človek by si mal priznať aj veci, ktoré nedotiahol do konca, resp. ktoré ich neurobil, ale nemôžem všetko hádzať len na jednu vládu a na to, že tu naozaj trinásť rokov sa nič nedialo, aj keď sa teda pre tých zdravotne oslabených nič nedialo od, od prvej chvíle, od prvej chvíle, ako sme sa osamostatnili, Slovensko, tak len trošičku, ja by som chcel tú otázku, že ani za našich čias sa veľmi veci nepohýnali prudko. Ďakujem veľmi pekne.
Ale musím zase povedať, že, fakt že my sme mali tiež Dominika Drdula, a ja držím palce pani poslankyni z PS, aby sa jej darilo, a naozaj pre tých zdravotne oslabených vybojovala čo najlepšie podmienky.

S reakciou pani poslankyňa Kolíková.

Ďakujem veľmi pekne.
Na stole na ministerstve spravodlivosti je pripravený a rozpracovaný nový Občiansky zákonník a bol plán ho dať do riadneho pripomienkového konania. Bohužiaľ, ja som skôr odišla, ako som plánovala, proste tak sa vyvinula politická situácia, ale tak ako je pripravený, fakticky obrovská novela Trestného zákona, tú si osvojil minister Karas a s tou pokračoval ďalej.
Je mi ľúto, že práce sa zastavili, ktoré už boli vo vrcholnej fáze, čo sa týka Občianskeho zákonníka, ktorý znamenal vo svojej podstate obrovskú opatrovnícku reformu, takže je mi veľmi ľúto, že proste že aj tu, tak ako sa nič neurobilo s obrovskou zmenou pre trestný proces, ktorá bola na stole, tak si jednoducho ďalší ministri vybrali to, čo sa im viac páči.
Uvidíme, že ako sa k tomu postaví pán minister Susko. Mal zjavne iné priority, keď nastúpil, ale Občiansky zákonník, viem, že rozpustil daný tím, ja som zvedavá, že s čím príde a či súčasťou, ak príde s novým Občianskym zákonníkom, či tam bude zásadne pokroková zmena prístupu k ľuďom, ktorí majú akýkoľvek hendikep a či tam bude obsiahnutá opatrovnícka reforma, lebo tak plánovaná bola a tak ostala vlastne na stole.

Ďalším vystupujúcim v rozprave je pán poslanec Dostál.

Vážená pani komisárka, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, aj ja by som chcel poďakovať pani komisárke za prednesenú správu aj za to všetko, čo robí pre zdravotne znevýhodnených už dlhé roky. A chcem teda povedať za poslanecký klub SaS, že aj my podporíme túto správu aj pri hlasovaní.
A dovolím si tri stručné poznámky. Jedna z vecí, ktoré ma zaujali aj v správe, aj vo vašom vystúpení, bol ten rekordný počet podnetov, ktoré dostávate od osôb so zdravotne, zdravotným znevýhodnením, a podobne ako vy, sa domnievam, že to nie je signál toho, že by sa situácia, situácia zhoršovala, ale signál toho, že si ľudia v čoraz väčšej miere uvedomujú svoje práva, a tu by som takú paralelu použil, že niekedy, niekedy sa ľudia pýtajú, že, vo vzťahu teda k násiliu páchanému na ženách, že stúpa počet hlásených prípadov, že niektorí to skúšajú interpretovať, že je to jak umelé, že si vyrábajú tie organizácie, ktoré pracujú s týranými ženami, agendu, ale skutočnosť je taká, že tým, že sa o niečom v spoločnosti hovorí, že sa zvyšuje povedomie spoločnosti, že je tu nejaký problém, tak aj ľudia, ktorých sa ten problém týka, zrazu si uvedomia, že majú možnosť to riešiť a zrazu majú možnosť, majú možnosť sa na niekoho obrátiť, no tak tú možnosť využívajú, čo je dobré, čo nie je ani v jednom, ani v druhom prípade príznak toho, že by sa situácia zhoršovala, to, že je viacej prípadov, o ktorých, o ktorých vieme, ale je to signál toho, že sa tá situácia rieši a že stúpa povedomie o tom probléme. A myslím si, že vo vzťahu k zdravotne znevýhodneným je to do veľmi veľkej miery zásluha práve vás a vášho úradu a tej dobrej roboty, ktorú, ktorú robíte.
Druhá poznámka, ktorou by som reagoval na rozpravu, lebo to sa tu tak notoricky opakuje, že či už verejný ochranca práv, alebo komisári prednášajú pred poloprázdnou, teda to som prehnal, pred skoro prázdnou sálou svoje, svoje správy, ale zasa teda aby sme boli realistickí, ani, ani pri drvivej väčšine iného programu nebýva, nebýva táto sála – s výnimkou hlasovania – zaplnená a aj keď áno, je to, je to aj prejav, prejav záujmu, ale ja by som ako dôležitejšie videl, videl to, že akým spôsobom bude Národná rada a ďalšie orgány, ktorým sú určené vaše odporúčania, k nim, k nim pristupovať, teda či sa nimi bude, bude zaoberať a bude sa ich snažiť v našom prípade pretaviť do legislatívy, v tých ostatných prípadoch pretaviť do, do nejakých opatrení. Ja si uvedomujem, že nie je to jednoduché, že viaceré z tých vecí sú aj finančne náročné, a teraz keď sa ide konsolidovať, šetriť, tak tých prostriedkov určite nebude, nebude nazvyš, ale, ale viaceré z tých opatrení sú aj také, že nevyžadujú veľké finančné prostriedky, a viaceré z nich dokonca vyžadujú najmä nejakú legislatívnu úpravu, ktorá nemusí byť nijako zásadná z hľadiska celospoločenského, ale môže výrazne pomôcť práve osobám so zdravotným znevýhodnením.
Posledná, tretia poznámka je terminologická, ja sa teda pripájam k tým, ktorí hovoria, že je aj dôležité, ten jazyk, aký, aký používame vo vzťahu k ľuďom, ktorých sa nejaký problém týka, a že áno, mali by sme, mali by sme byť citliví a zdravotne znevýhodnený je lepší pojem ako, ako osoba so zdravotným postihnutím.
V tomto konkrétnom prípade tu máme aj jeden problém, že názov inštitúcie komisár pre osoby so zdravotným postihnutím je zakotvený nielen v zákone, ale priamo v názve zákona a názov zákona nie je možné meniť ani novelizáciou. Čiže teoreticky môžeme v zákone zmeniť, že to bude komisár pre osoby so zdravotným znevýhodnením a zmeniť to všade v texte zákona, len potom bude trošku zvláštna situácia, že v názve zákona bude, že je to komisár pre osoby so zdravotným postihnutím a v samotnom zákone bude, že je to komisár pre osoby so zdravotným znevýhodnením.
Čiže právne čisté riešenie by asi bolo iba nanovo prijať celý ten, celý ten zákon a upraviť to aj v názve zákona, čo, samozrejme, je možné.
Takže ešte raz, ďakujem za vašu robotu a držím palce do jej pokračovania.

Ďakujem pekne. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Chcem sa opýtať pani navrhovateľky, či chce zaujať stanovisko.
Nech sa páči.