Ďakujem, pán predsedajúci.
Kolegyne, kolegovia, ministerstvo kultúry deklaruje, že touto novelou chce dosiahnuť dva ciele, a to, ako aj pani ministerka uviedla, zvýšenie miery solidarity s menšími registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami a tiež zvýšenie predvídateľnosti a transparentnosti. Ja sa nazdávam, že v skutočnosti schválenie novely bude znamenať veľmi ťažko predvídateľný mechanizmus zaťaženia verejných financií. Kým v roku 2024 štát poskytne cirkvám 59 mil. eur, po schválení novely v predkladanom znení to bude v roku 2027 takmer 80 mil. eur. Teda v priebehu troch rokov by to bol nárast o takmer jednu tretinu tej súčasnej miery finančného príspevku. A to všetko v dobe, keď od vlády očakávame skôr návrhy na šetrenie a nie na zvyšovanie výdavkov verejných financií.
Za významnú v súvislosti s prerokovávaním tohto zákona považujem skutočnosť, že voči predkladanému návrhu ministerstva kultúry v medzirezortnom pripomienkovom konaní vzniesli zásadné pripomienky ministerstvo financií, ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, Národná banka Slovenska a v istom zmysle aj Generálna prokuratúra a všetky tieto inštitúcie namietajú naviazanie rastu príspevku na minimálnu mzdu, čo je v podstate zásadný prvok tejto navrhovanej novely. Ich pripomienky neboli akceptované, dve kľúčové ministerstvá tejto vlády, teda jedno zodpovedajúce za verejné financie a druhé zodpovedajúce za zamestnanosť a úroveň sociálneho štátu, majú teda zásadnú výhradu voči tomuto riešeniu, s ktorým prichádza ministerstvo kultúry, v rámci jednej koalície vidíme tu isté napätie. Bolo by skutočne zaujímavé počuť, prečo obaja ministri napokon pri hlasovaní vo vláde zmenili názor a návrh nám poslali aj svojimi hlasmi do parlamentu.
K tomu, ako tento návrh nedokáže dosiahnuť ministerstvom deklarované ciele, sa vyjadrím v rozprave počas druhého čítania, pretože predpokladám, že návrh sa dostane asi aj do druhého čítania. Teraz sa sústredím na niekoľko zásadných aspektov novelizovaného zákona o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností, je to zákon 370/2019.
Predkladaná novela totiž prehlbuje finančnú závislosť cirkví na financovaní z verejných zdrojov. V Progresívnom Slovensku zastávame názor, že finančná závislosť cirkví na verejných zdrojoch by sa mala znižovať a nie zvyšovať. Ako politici by sme mali hľadať mechanizmy a dohodu s cirkvami, ako dosiahnuť túto nižšiu závislosť cirkví na štáte. Je to iste náročná úloha a vyžaduje si zásadnú zmenu myslenia a nastavenia v spoločnosti, čím skôr sa však do tejto úlohy pustíme, tým lepšie to bude pre štát i pre cirkvi. Je to v záujme náboženskej neutrality štátu. Je to v záujme oddelenia štátu od cirkví, v záujme naplnenia ústavnému princípu, podľa ktorého je Slovenská republika sekulárny štát, lebo sa okrem iného neviaže ani na žiadne náboženstvo.
Je to tiež otázka náboženskej slobody. Na prvý pohľad by sa azda zdalo, že zvýšenie finančného príspevku zvýši mieru slobody cirkví. Opak je pravdou. Aj teraz navrhované zvýšenie je, aby som to vyjadril obrazne, iba predĺžením reťaze, na ktorej cirkvi zostávajú stále pripútané k štátu. Hoci novelizovaný zákon nesie názov o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností, z dôvodovej správy je zrejmé, že ide o finančné zdroje, ktorých 97 %, teda veľká väčšina, slúži na pokrytie mzdových nákladov cirkví. Zbytok, 3 %, cirkvi využívajú na krytie administratívnych nákladov svojich ústredí. Áno, najzákladnejšia činnosť cirkví je úplne závislá na verejných financiách, mzdy duchovných a administratíva ústredí. Dôvodová správa uvádza, že terajšia podoba zákona je výsledkom niekoľkoročných rokovaní s cirkvami.
Zásadnou zmenou voči stavu pred prijatím nového zákona v roku 2019 malo byť, že kým dovtedy sa príspevok štátu používal výhradne na mzdy duchovných a prevádzkové náklady ústredí a ministerstvo kultúry dokonca zostavovalo platové tabuľky zamestnancov a rozpočítavalo ten príspevok aj na konkrétne mzdy, po zmene v roku 2019 sa krytie mzdových nákladov uvádza len ako posledná z viacerých oprávnených možností na využitie štátneho príspevku. V § 6 ods. 1 tohto zákona sa uvádza: „Príspevok štátu je určený na podporu financovania činnosti cirkví na bohoslužobné aktivity, výchovné aktivity, kultúrne aktivity, charitatívne aktivity cirkví, na náklady cirkví súvisiace s výkonom jej činnosti v postavení zamestnávateľa a prevádzkové náklady cirkví."
Teda tá filozofia zákona tej zmeny v roku 2019 bola, že ten finančný príspevok sa bude používať skôr na iné potreby cirkví a nie primárne na mzdy. Z dôvodovej správy sa však napriek tomu dozvedáme, že ide predovšetkým o riešenie vážnej krízy vo financovaní miezd duchovných, keďže cirkvi nedokážu zabezpečiť dostatočný prísun financií na mzdy z vlastných zdrojov, tak musí zasiahnuť štát a svoj príspevok navýšiť. Toto je v úplnom rozpore s filozofiou nového zákona z roku 2019.
Potreba jeho novelizácie navyše potvrdzuje, že tvorcovia tohto zákona nedokázali uspokojivým spôsobom vyriešiť problém nízkych platov duchovných a zákon si vyžaduje ďalšiu novelizáciu. Je pritom zrejmé, že ani táto novelizácia problém s nízkymi mzdami duchovných nevyrieši. Ak je teraz priemerná mzda duchovných 763 eur, ako uvádza dôvodová správa, tak zvýšenie štátneho príspevku sa do navýšenia miezd premietne len minimálne. Navrhovaný nárast príspevku je pre rok 2025 o 10 %, z 59 mil. na 64 mil. Zhruba sa teda tie mzdy navýšia asi o nejakých 70 eur. Iste, pre duchovných je to lepšie ako nič, ale vôbec to nerieši celkovú situáciu s mimoriadne nízkymi mzdami duchovných. Aby sa tak stalo, potrebujeme skutočne zásadnú zmenu terajšieho modelu a nie predlžovanie tohto nedôstojného vzťahu medzi štátom a cirkvou.
Na záver mi dovoľte krátky exkurz do histórie platov duchovných na našom území, na tom, ako vlastne bol usporiadaný ten vzťah financovania medzi štátom a cirkvou. Ako je známe, v dávnejšej dobe, v minulosti pred rokom 1918 cirkvi hradili platy duchovných predovšetkým v naturáliách. Duchovní mali k dispozícii poľnohospodársku pôdu, ktorú obhospodarovali. Faktom je, že aj vtedy už štát vyplácal cirkvám finančný príspevok, jeho cieľom však bolo zabezpečenie istej minimálnej miery hotovosti pre duchovných popri ich hlavnom zabezpečení, ktoré bolo v naturáliách z hospodárenia na majetku cirkví. Tento cirkevný príspevok, tento príspevok štátu pre cirkvi sa vtedy nazýval kongrua, z latinčiny teda doplnok mzdy. Po roku 1948 komunistický totalitný štát tento model prispôsobil svojmu cieľu, ktorým bola totálna kontrola duchovných a ich prostredníctvom aj totálna kontrola cirkvi samotnej. Hlavný zdroj hmotného zabezpečenia duchovných a cirkví, teda poľnohospodárstva pôda a nehnuteľnosti, komunistický režim zabavil, zoštátnil. Cirkvám výmenou za to veľkodušne zákonom o hospodárskom zabezpečí prisľúbil pokrytie všetkých nákladov zo zdrojov štátu. V skutočnosti však platy duchovných držal na úrovni minimálnej mzdy a akékoľvek iné investičné projekty cirkví podliehali tzv. štátnemu súhlasu, ktorý cirkevní tajomníci udeľovali svojvoľne a využívali tejto nástroj na vytváranie vnútorných pnutí a závisti v rámci cirkvi alebo medzi jednotlivými cirkvami.
November 1989 priniesol zrušenie ideologického dozoru totalitného štátu nad cirkvami. Postupne došlo aj k vráteniu majetku cirkvám. Až do roku 2019 však platil starý komunistický zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví. Aj keď sa príspevok štátu cirkvám priebežne zvyšoval, stále to bolo niekde na úrovni minimálnej mzdy. Ako dnes vidím, ani zásadná zmena zákona, vlastne aj vytvorenie úplne nového zákona v roku 2019 situáciu nevyriešila. Dnes po piatich rokoch nového modelu stojíme opäť pred potrebou jeho novelizácie. Myslím, že problém je tu oveľa hlbší, koncepčný. Úlohou štátu naozaj nemôže byť vyplácanie primeraných miezd zamestnancom cirkví. Úlohou štátu naozaj nemá byť vytváranie akýchsi štátnych zamestnancov, duchovní nemôžu byť de facto zamestnancami štátu. Mzdy duchovných a tá základná prevádzka, ich krytie má byť úlohou veriacich. Úlohou štátu má byť vytvorenie takých podmienok pre cirkvi, aby mohli slobodne vykonávať svoju činnosť a tak je na cirkvách, ako dokážu finančne pokryť svoju základnú činnosť. O pár dní si pripomenieme 35. výročie novembra ´89, je ozaj najvyšší čas, aby sme začali diskusiu o tom, ako splníme poslednú nesplnenú požiadavku novembra ´89, ktorou je dôsledná odluka štátu a cirkví.
Ďakujem za pozornosť.
