22. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ja nebudem hovoriť dlho, ale nemohla som nevyužiť túto príležitosť, keď je teda zlúčená rozprava o použití informačno-technických prostriedkov za 1. polrok roku 2024, aby som upozornila na situáciu, že stále teda v parlamente chýba komisia na kontrolu odposluchov a to už v podstate máme za sebou jeden rok od volieb. Je pravdou, že takáto komisia doteraz nikdy nebola zriadená, ani teda tie predchádzajúce obsadenia parlamentu sa nikdy k tomuto neprepracovali. Podľa mňa však táto situácia osobitne v stave, v akom sa Slovenská republika nachádza dnes, máme tu jednak situáciu po bezprecedentnom atentáte, máme tu oveľa viac bezpečnostných hrozieb ako kedykoľvek predtým, máme tu situáciu, kedy koalícia zobrala z rúk kontrolu nad výborom na kontrolu Slovenskej informačnej služby z rúk opozície a momentálne ju kontroluje koalícia. Však budeme tu mať budúci týždeň neverejnú schôdzu, kde sa bude čítať správa SIS, o ktorej, kde budeme môcť k tomuto povedať viac.
Ale myslím si, že táto situácia o to viac na nás tlačí, aby sme sa ako parlament zachovali zodpovedne, aby sme túto komisiu v čo najkratšom čase schválili, pretože je to v súčasnosti jediný možný prostriedok, kde môžeme v podstate zodpovedne povedať, že jeho využitím ochránime práva občanov nad kontrolou používania informačno-technických prostriedkov. Keďže my, ktorí sme tu členmi týchto osobitných kontrolných výborov nad rámec v podstate prerokovania týchto čísel, ktoré prídu vlastne či už z ministerstva spravodlivosti alebo ďalších orgánov, vlastne nevieme materiálne vecne skontrolovať to používanie informačno-technických prostriedkov.
Takže ja si myslím a apelujem aj na koalíciu, aby konečne zriadila a dala zelenú zriadeniu tejto komisie, myslím si, že je to najvyšší čas. Myslím si, že to dlhujeme všetkým obyvateľom a obyvateľkám tejto krajiny a mohli by sme byť konečne prvé obsadenie parlamentu, ktorý túto komisiu vyskúša. Ja som počula, aj som sa o tom rozprávala s viacerými ľuďmi, niektorí mi tvrdili, že takéto komisie napríklad, že v Nemecku sa to veľmi neosvedčilo a my sme teda zaviedli kedysi nemecký model a potom to tam zmenili a teraz skúšajú nejaký nový model a že teda by sme mali najskôr zmeniť legislatívu. To som počula z prostredia Slovenskej informačnej služby, ale myslím si, že u nás je situácia iná. My sme ešte nikdy nevyskúšali vôbec existenciu tejto komisie, to, či bude vedieť naplno využívať tie svoje oprávnenia, ktoré má v zákone, a preto si myslím, že predtým ako sa vôbec budeme baviť o tom, že by táto komisia, ktorá nikdy nevznikla, mala prejsť ešte nejakou revíziou právnej úpravy. Ja musím takýto názor odmietnuť, pretože si myslím, že najskôr je potrebné vyskúšať to fungovanie v podmienkach Slovenskej republiky a až potom sa baviť o prípadných nejakých zlepšeniach.
Takže moja posledná veta je, že znova na vás apelujem, aby sme takúto komisiu čo najskôr schválili a o rok, keď tu znova, alebo o pol roka, keď tu znova budeme prejednávať stav používania informačno-technických prostriedkov, budeme môcť povedať, že už je zriadená a že má možno za sebou aj nejaké prvé výsledky.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vďaka, pán predsedajúci. Neprekvapím, keď podporím moju kolegyňu Zuzku Števulovú v tom odkaze, ktorý ste práve pred pár sekundami dopočuli. Doplním pre úplnosť, alebo teda podporím pre úplnosť, ono to už odznelo od kolegyne Števulovej, že nejaké konverzácie s koalíciou na túto tému prebiehajú a vítam ich. Dodám však, že už ubehol skoro rok od volieb a myslím si, že už je viac ako najvyšší čas, aby sme prešli z fázy konverzácií do fázy realizácie. A dodám tiež pre férovosť, že ani predošlá vláda, ako už spomenula kolegyňa Števulová, túto komisiu nedala, takže toto nie je politikárčenie. Myslím si, že táto komisia je niečo, čo by mala každá vláda každej farby urobiť pre dobro občanov.
Dodám tiež, len pre vysvetlenie toho posledného bodu, že tá správa, ktorú dnes schvaľujeme, nie je plnohodnotnou náhradou za prácu komisie na kontrolu ITP. Tá správa, ktorú schvaľujeme, máte ju pred sebou, je verejná, obsahuje v podstate len holé čísla, ktoré veľa nevypovedajú o tom, či sú, alebo aký je potenciál na zneužívanie informačno-technických prostriedkov, preto je úloha tejto komisie svojím spôsobom nenahraditeľná. Opakujem, máme tu nejakú konverzáciu o jej stvorení alebo sformovaní, je čas posunúť sa z fázy konverzácie do fázy realizácie. Myslím si, že to dlžíme občanom Slovenskej republiky.
Vďaka, pán predsedajúci.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Súhlasím s kolegami, že táto komisia tu už mala byť v minulom období, no nebola. Veľmi dobre viete, a pán Valášek to povedal presne, že komunikujeme na túto tému, je problém ten, že komisia je kreovaná 3:3:2. To znamená, že traja poslanci za opozíciu, traja poslanci za koalíciu z osobitných kontrolných výborov a dvaja ľudia z civilného sektora, ktorí majú PT-čkové previerky. A toto je veľký problém. Nájsť takých ľudí je veľký problém. V minulom období pán Krúpa sa takisto venoval tejto komisii, uvažovalo sa o tom, že sa zmení zákon. Takže z našej strany nečakajte žiadne prieky. Takisto nám záleží na tom, na čom záleží vám.
Pani Števulová, ku vám. Tá istá mantra, že sme zobrali opozícii, koalícii kontrolnú schopnosť výboru na kontrolu SIS. Niekoľkokrát som zopakoval, že akonáhle sa v opozícii dohodnete a navrhnete predsedu kontrolného výboru na kontrolu SIS, tak vám ho zvolíme a ja sa vzdám svojho poverenia. Takže nikto vám žiadnu kontrolu z rúk nevybral, vybrali ste si ju sami.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem obom za faktické pripomienky. Ja ešte by som chcela reagovať na pána Šucu. A uvedomujem si, že určite práve pri tých dvoch nezávislých expertoch môže byť istý problém, ale ja verím tomu, že ak by sme možno aj či už formou nejakej či už verejnej výzvy, alebo možno intenzívneho hľadania by sme určite našli ľudí, ktorí takúto previerku majú. Ak to naozaj nie je objektívne možné, tak viem si aj predstaviť veľmi rýchlu zmenu zákona, ktorá by možno teda túto podmienku vylúčila. To si myslím, že by nám po roku už nemalo stáť v ceste. Buď sa vyberme jednou, alebo druhou cestou.
A teda pokiaľ ide o ten kontrolný výbor SIS, tak v tom sa určite nezhodneme. My odmietame jednak ten akt odvolania Márie Kolíkovej, pretože máme za to, že potom ktokoľvek, kto bude nominovaný zo strany opozície, môže byť znova bezdôvodne odvolaný. A teda nechcem to tu zase nejakým spôsobom vyťahovať, ale tak keď Mária Kolíková bola za nejakú hlavičku odvolaná, tak to, čo sa stalo minulý týždeň, je podľa mňa oveľa vážnejšie pochybenie. Takže sa môžeme potom aj na výbore pobaviť, že ako túto situáciu neblahú ďalej vyriešiť a dať si na vážky tie všetky pochybenia a povedať si teda, že kto má alebo nemá byť predsedom alebo povereným podpredsedom výboru. Ale to si myslím, že je konverzácia na samotný výbor.
Ďakujem.

Vďaka, pán predsedajúci. Len krátko. Využijem a trochu zneužijem inštitút spravodajcu, aby som zareagoval, ale v podstate to už povedala moja kolegyňa Števulová. Počúvam tie námietky k tomu formátu 3:3:2, veď mali sme konverzácie na túto tému. Len dodám, že my sme obdobný problém nemali, tí civilní odborníci aj s PT previerkami sú v dispozícii, nie sú ich tisíce, priznávam, ale sú ich desiatky, ktoré k dispozícii sú. My sme nemali problém nájsť človeka, ktorý je aj pripravený to robiť, aj sme už nejaké mená neformálne sami očekovali. Ale ak vy teda hovoríte, že zo strany opozície, pardon, zo strany koalície takého experta jednoducho neviete nájsť, opäť, sme pripravení baviť sa o nejakej zmene právnej úpravy, ktorá vzniká alebo kreuje túto komisiu. Len, prosím, akože nech táto konverzácia netrvá ďalších šesť mesiacov či rok, fakt už rok po stvorení vlády už bol, myslím, si dostatok času na to, aby sme stihli sformovať aj túto komisiu. My ste pripravení konštruktívne rokovať, túto komisiu chceme stvoriť, ale, prosím, nie ďalší polrok, určite nie ďalší rok.
Vďaka.

Ďakujem pekne za slovo. Ešte by som chcel dodať, že oproti minulosti sa trochu zmenila situácia v tom, že Slovenská informačná služba má dnes rozšírené možnosti nasadiť informačno-technické prostriedky aj bez rozhodnutia súdu na obmedzený čas a potom to súd, samozrejme, musí schváliť, alebo také ITP musí byť zničené. Ale ešte raz, kompetencie spravodajskej služby boli posilnené a tá kontrola stále posilnená nie je. Takže je to dnes naliehavejšie ako kedykoľvek v minulosti.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne a vážení páni poslanci, predkladáme vám návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Účelom tohto návrhu zákona je úprava v súčasnosti asi najzásadnejších otázok, ktoré spôsobujú vysokým školám niektoré problémy v praxi, javia sa ako neefektívne alebo komplikujú a predlžujú niektoré rozhodovacie procesy. Odstránením príslušných problémov sa zefektívnia procesy riadenia vysokých škôl pri zachovaní plnenia míľnikov a cieľov plánu obnovy a odolnosti.
Návrhom tohto zákona sa upravujú najmä otázky pôsobnosti akademického senátu, lehoty pre vyhlásenie voľby rektora, spôsob obsadzovania miest vedúcich zamestnancov verejnej vysokej školy, kreácia správnej rady a kvalifikačné predpoklady na obsadzovanie funkčného miesta docentov a profesorov.
Cieľom návrhu zákona je tiež zefektívnenie nakladania s majetkom verejných vysokých škôl v nadväznosti na potreby aplikačnej praxe. Ďalším cieľom je zvýšenie transparentnosti v rámci procesu výberového konania pri obsadzovaní funkčných miest na verejných vysokých školách. Návrh zákona tiež precizuje otázky nezlučiteľností funkcií v orgánoch verejných vysokých škôl a v reprezentáciách verejných vysokých škôl tak, aby zodpovedali aj svojmu účelu.
Ak dovolíte, uvediem niektoré veci, o ktorých bola aj verejná diskusia, v ktorých bola otázka, či zmeny napríklad v otázke správnej rady sa menia k lepšiemu, alebo či nejakým spôsobom obmedzujeme pôsobnosť správnej rady. Jedna z kľúčových vecí, na ktoré poukazovali aj vysoké školy, bol spôsob voľby členov správnej rady. V pláne obnovy a odolnosti máme záväzok, že štát nebude mať väčšinu v správnych radách. To sa doteraz zabezpečovalo tým, že polovicu členov správnej rady volil alebo obsadzoval minister na základe podnetov od príslušných organizácií alebo tí, ktorí boli oprávnení dávať návrhy, a polovicu obsadzoval akademický senát. Nepárneho, posledného člena si spoločne volila správna rada. Ten návrh, ktorý uvádzame dnes, je ten, že o jedného člena, teda toho, ktorého si volili spomedzi seba členovia správnej rady, bude kandidátom akademického senátu.
Zároveň sme ale do pôsobnosti správnej rady dali niektoré kompetencie, ktoré si vyžadujú aj súhlas dvoch tretín všetkých členov správnej rady, čím sme vlastne vytvorili konsenzuálne rozhodovanie a teda nie väčšinové, aby nejaká skupina alebo časť správnej rady mohla rozhodnúť. Tie, o ktorých sa to dotýka, aby som to uviedol presne (rečník listuje v papieroch), týkajú sa to dlhodobej činnosti, teda v § 41 sa to týka odseku 13: Správna rada verejnej vysokej školy udeľuje predchádzajúci písomný súhlas s návrhom rektora na právne úkony, ktorým chce verejná vysoká škola buď nadobudnúť nehnuteľný majetok, v prípade, ak je tam stanovená určitá cena, ktorá je vyššia ako 30-násobok sumy, alebo je to nadobudnúť hnuteľnú vec, zriadiť vecné bremeno, zriadiť predkupné právo k majetku verejnej vysokej školy, založiť inú právnickú osobu, uzatvoriť zmluvu o čerpaní úveru, alebo je to práve to ustanovenie odseku 4, kde správna rada verejnej vysokej školy schvaľuje na návrh rektora dlhodobý zámer verejnej vysokej školy a rozpočet verejnej vysokej školy, čo považujeme za kľúčový dokument.
Takže ak boli námietky na to, že teraz bude mať akademický senát väčšinu a vlastne uzatvárame tú školu dovnútra, tak hovorím, nie je tomu tak, pretože je dnes jasné, samozrejme, to samospráva vysokých škôl a v mnohých veciach môžu konať a mali by konať slobodne, ale tým, že dávame dvojtretinové hlasovanie alebo kvórum na hlasovanie v prípade týchto ustanovení, tak musí dôjsť ku konsenzu teda členov správnej rady.
Druhá kritizovaná oblasť bola obsadzovanie funkčných miest docentov a profesorov, tam si myslím, že sme urobili naopak krok vpred, pretože sme odstránili, aby na funkčné miesto docenta alebo profesora musel byť, musel byť človek z konkrétneho študijného programu. Tým pádom sme obmedzovali možnosť obsadiť miesto docenta alebo profesora zo zahraničia. Takže príklad, ak by sme mali doktoranda, neviem, z Imperial College, asi by sa nám nedokázal obsadiť na funkčné miesto docenta, pretože taký program by nemali. Áno, musí to byť v súlade so štandardmi, ktoré máme aj v rámci akreditačnej agentúry, ale naopak, týmto spôsobom sme sa snažili otvoriť túto vec.
Čo sa týka komisie na obsadzovanie, áno, tam bola otázka, či bola príliš široká a dali sme kompetencie na návrh na obsadzovanie zo strany dekana a rektora, pretože na konci dňa aj tak vo výsledku sú to nadriadení vedúci pracovníci a musia na konci dňa súhlasiť s týmto, ale myslím si, že tieto kroky nevedú k tomu, o čom bolo tu taká verejná debata k nejakému uzatvoreniu, ale naopak k podpore a internacionalizácie a naozaj zefektívneniu niektorých konaní, pretože tváriť sa na nejakú strašne rozsiahlu komisiu, ktorú na konci dňa o nej rozhodne dekan s rektorom, nie je dobré. To znamená, áno, sú tam, tá komisia pozostáva aj z vedúceho pracovníka na katedre, z dekana a teda nominanta aj rektora, kde sme dali požiadavku, že v komisii musí byť aj z inej fakulty obsadenie, obsadenie ľudí.
Toľko za mňa k tým najpodstatnejším veciam, ja verím, že v rozprave budú niektoré otázky a ja budem môcť na ne potom v záverečnom slove reagovať.
Ďakujem veľmi pekne za vašu pozornosť a dovoľujem si váš požiadať o prerokovanie aj tohto materiálu.

Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, v súlade so zákonom o rokovacom poriadku som bol určený za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona. Predkladám informáciu k predloženému vládnemu návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré na mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež, šport a cestovný ruch. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež, šport a cestovný ruch. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Dobré ráno. Vážený pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, tak na tretíkrát sa dostávame ku koncu nášho školského maratónu, ktorý sa nám takto rozdelil medzi viacero rokovacích dní. Dneska sme sa teda dostali tak postupne, od škôlok prichádzame až k vysokým školám a dneska teda rokujeme o vlastne prvej vysokoškolskej novele, ktorú táto vláda od začiatku svojho pôsobenia predložila.
Na úvod by som rada trošku zoširšia povedala o tom, že v akom bode sa nachádzame, lebo tento zákon, táto novela prichádza do nejakého, nejakého kontextu, ktorý už v oblasti vysokých škôl na Slovensku máme. A či sa to niekomu páči alebo nepáči, my si musíme na rovinu priznať, že máme skôr problém s kvalitou vysokých škôl na Slovensku. Že na to, že sme tu tridsať rokov po revolúcii, na to, že sme členmi Európskej únie, na to, že som presvedčená, že táto krajina má dostatočný potenciál a množstvo šikovných ľudí, tak všetky medzinárodné komparácie nám ukazujú, že vysoká našich, teda kvalita našich vysokých škôl nie je taká, ako by sme si priali. A to beriem jednoducho ako fakt, nie je to obvinenie nikoho konkrétneho, ja poznám množstvo šikovných ľudí aj v prostredí vysokoškolskom u nás na Slovensku, ale keď sa pozrieme na tie dáta, tak si myslím, že by sme sa s týmto ako krajina nemali uspokojiť.
Aj v pláne obnovy a odolnosti bolo zadefinované, že dlhodobým cieľom je, aby sa aspoň jedna slovenská vysoká škola umiestnila medzi top 500 vysokých škôl sveta a aby sa ďalšie vysoké školy pravidelne umiestňovali v rebríčku top 1 000. No, keď sa na to pozrieme, tak najbližšie k tomu má teda naša najväčšia univerzita Komenského, ktorá je momentálne na mieste 514, a ďalej nasleduje Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, veterinárna univerzita v Košiciach a univerzita v Žiline, ktoré teda aspoň do tej prvej tisícky sa zmestili. Keď sa ale pozrieme k našim najbližším susedom, k Českej republike, tak tam vidíme teda oveľa lepšie výsledky, kde ich najväčšia Univerzita Karlova v Prahe je dokonca na mieste 237 v tomto rebríčku a ďalšie dve majú v top päťstovke, a to je Masarykova univerzita, čo ma veľmi teší, lebo tiež som absolventka Masarykovej univerzity, na mieste 483 a na mieste 493 chemicko-technologický inštitút v Prahe.
To nám súvisí s druhým problémom, a ono sú to prepojené nádoby, a tu možno aj poviem moju osobnú skúsenosť, ja som absolventka aj Masarykovej univerzity v Brne, aj Komenského univerzity v Bratislave a úprimne povedané, ten najväčší rozdiel, ktorý som ja pred tými vyše 15 rokmi ako študentka zažila medzi tými dvoma univerzitami, nebola nutne kvalita vyučujúcich, ale motivácia študentov. Že v tom Brne vzhľadom na to, aj aké bolo ťažké sa tam dostať, aj vzhľadom na to, akí motivovaní študenti tam prišli, tá atmosféra na tej škole bola naozaj zameraná na kvalitu. A keď študenti sú zameraní na kvalitu, tak tá kvalita aj naozaj ide hore, lebo sú potom aj oveľa jednoduchšie sa s nimi pracuje pre tých vyučujúcich. Pričom, žiaľ, musím povedať, že na Univerzite Komenského som takýto aktívny a motivovaný prístup nezažila. A ono tá moja osobná skúsenosť mohla by to byť iba ojedinelá skúsenosť, ale tá moja osobná skúsenosť jasne dokresľuje tie dáta, ktoré o Slovensku máme, a to je, že u nás platí masívny odchod mladých študentov von. A to je jedno z dvoch smutných prvenstiev, ktoré na Slovensku máme, hovorím, že máme na Slovensku v školstve dve smutné prvenstvá v rámci Európskej únie, máme najviac detí v špeciálnych školách a máme najviac študentov, ktorí odchádzajú zo Slovenska, a toto je jedno z nich. U nás každý piaty študent zo Slovenska, ktorý chce študovať vysokú školu, tak odchádza do zahraničia, kým priemer v OECD je 2 % a priemer Európskej únie 4 %, čiže naozaj sme v tomto niekde úplne inde.
Keď sa pozrieme na to, kde študovali naši študenti v roku 2020, tak teda asi tri štvrtina, trošku viac, 78 % študovalo na Slovensku, takmer 15 % v Českej republike, ktorá je nám teda z viacerých dôvodov najbližšia aj jazykovo, aj geograficky, ale, ako som ukázala na tých dátach, už tam je tá kvalita vyššia. A medzi ďalšie top krajiny patrí napríklad Maďarsko alebo Veľká Británia. Tu sa ešte pristavím pri tom Maďarsku, že to nám zase súvisí s ďalším problémom, ktorý na Slovensku máme, a to je kvalita vyučovania slovenčiny na maďarských školách. A pre mnohých absolventov maďarských stredných škôl vlastne je v tomto vítanejšie ísť do Maďarska.
Tie dáta, aj keď sa pozrieme napríklad na externé maturity, tak my vidíme, že tí, ktorí na stredných školách dopadajú najlepšie, sú najmotivovanejší, sú tí, ktorí odchádzajú. A začudovalo ma, že napríklad pán štátny tajomník ministerstva školstva sa voči tomuto tvrdeniu ohradil a berie to ako nejakú urážku neviem koho. Tým sa nikoho neuráža, jednoducho to nám vyplýva z tých dát. Že tých 20 %, ktorí nám odchádzajú zo Slovenska študovať do zahraničia, sú väčšinou tí, ktorí na stredných školách boli na tom najlepšie. Aj čerstvý prieskum medzi maturantami od organizácie Terapolis ukázal, že až 95 % tých, ktorí preferujú zahraničie, si krajinu štúdia vybrali práve podľa kvality štúdia v porovnaní s len 42 % tými, ktorí zostali na Slovensku, ktorí preferovali zostať na Slovensku. Čiže valná väčšina tých, ktorí nám odchádzajú, odchádzajú kvôli kvalite a iba menšina tých, ktorí tu zostávajú, zostávajú preto, lebo by si mysleli, že u nás by bola tá kvalita lepšia.
Zároveň len 14 % tých, ktorí teda odchádzajú, alebo ktorí v tomto dotazníky preferovali štúdium v zahraničí, už teraz povedali, že sa plánujú vrátiť na Slovensko. Keď to teda otočím, vyše 80 % z nich buď sú rozhodnutí zostať vonku, alebo minimálne to vážne zvažujú. A toto je jedna z tých národných tragédií, ktoré tu máme. Ono by to nevadilo, že nám tí najlepší odchádzajú študovať do zahraničia, keby sa vrátili späť, veď ono je to dobré a vďakabohu, že tu máme absolventov aj tých najprestížnejších svetových univerzít, jednoducho som rada, že ľudia ako Michal Šimečka vyštudovali v Oxforde a nezostali študovať na Slovensku, ale vrátili sa sem. Ale takých ľudí máme relatívne málo. Problém je v tom, že veľká čas tých, ktorí raz odídu, tak sa nám už nevrátia a chýbajú nám v našom hospodárstve, chýbajú aj v našej politike, chýbajú nám v našom kultúrnom živote a tak ďalej, jednoducho chýbajú tejto krajine a nezarábajú na ďalšie dôchodky okrem iného, nevychovávajú tu ďalšie deti.
Ono táto nízka kvalita vysokého školstva nie je chyba jednotlivcov. Ja sama aj som učila na vysokej škole, aj naozaj poznám množstvo šikovných ľudí z vysokej školy, ktorí robia najlepšiu prácu, ako vedia, my to vnímame ako systémový problém. A preto, a tu sa teda vraciam k tomu zákonu, aj keď ten úvod mohol znieť, že som trošku odbočila, tá kľúčová otázka podľa nás pri tomto zákone má byť, čo tento zákon naozaj robí pre zvyšovanie kvality vysokých škôl. A naše hodnotenie je, že sa obávame, že málo. Že nerobí dosť. Keď sa znovu vrátim k tomu, aká teda bola vízia pre vysoké školstvo v rámci plánu obnovy a odolnosti, kde sa vysokým školám venoval komponent 8, išlo o zvyšovanie výkonnosti slovenských vysokých škôl, cieľom malo byť teda zvýšiť výkonnosť, podporiť ich diverzifikáciu, profiláciu, inklúziu a spoluprácu so zahraničím, verejným aj súkromným sektorom. A toto bola nejaká vízia, dlhodobá vízia, ja si myslím, že dobrá vízia, ktorá sa možno ešte nestihla vo všetkom naplniť, ale minimálne zadala nejaký smer, a keď sa teda pozrieme na tento zákon, tak účelom návrhu zákona je úprava najzásadnejších otázok, ktoré spôsobujú vysokým školám problémy v praxi, javia sa ako neefektívne a komplikujú a predlžujú rozhodovacie procesy.
Čiže tuto sa nastavila nejaká dlhodobá vízia, ktorej cieľom malo byť cez rôzne mechanizmy nejakým spôsobom motivovať, nastaviť tie vysoké školy tak, aby sa neuspokojili na nejakej, nazvem to, priemernej úrovni, ale aby všetky mechanizmy boli nastavené k tomu, aby chceli ešte viac. Aby naozaj chceli byť tí najlepší, aby tie procesy boli nastavené tak, že každý jeden vyučujúci na vysokej škole, každý jeden vedec, výskumník bude mať záujem byť čo najlepší a tú školu a tých študentov ťahať k čo najlepším výsledkom. A oproti tomu táto novela skôr pôsobí tak, že no tak túto sa tým vysokým školám zdalo niečo príliš ťažké, príliš zložité, toto sa im ťažko implementovalo, no tak to radšej zase zjednodušme. Jednoducho nevidím tuto nejakú ambíciu toho, že, áno, chceme byť lepší, ako sme boli doteraz.
A napríklad to poviem na tých komisiách, aj keď o tých konkrétnych častiach bude bližšie hovoriť moja kolegyňa Kosová, ale napríklad to platí o tých komisiách, kde teda sa posilnilo pri tej predošlej novele, pri tom zavádzaní tých zmien z plánu obnovy to, aby sme tu vedeli vytvoriť funkčné miesta pre docentov a profesorov, aby ľudia, ktorí prichádzajú z praxe alebo zo zahraničia, nemuseli robiť celé to zložité kolečko toho, čo sa u nás vyžaduje, čo sa týka publikácii, čo sa týka odučených rokov a napríklad sa zaviedlo, že bolo treba prizývať tých zahraničných odborníkov do tých komisií. No áno, bola to komplikácia pre tie vysoké školy, tak zháňať zahraničných odborníkov, ktorí sú ochotní tu prísť, ktorí buď vedia jazyk, alebo mať celú tú obhajobu potom v angličtine, je komplikácia, áno. Ale nemyslím si, že riešením je im to zjednodušiť, riešením je zase hľadať spôsoby, ako tú kvalitu udržať, ako ju rozvíjať.
A ako odznelo tu, že ide o nejaké zvýšenie transparentnosti, no tým, že sa posilnilo postavenie dekana a rektora, to nepovažujeme za krok vpred. My si myslíme, že práve to otvorenie tých vysokých škôl, prizývanie odborníkov z vonku a áno, aj očakávanie nejakej vyššej latky aj v tých procesoch je tá cesta, ktorá môže postupne viesť k vyššej kvalite. Nie zase sa prispôsobiť istej takej pohodlnosti, že no tak bolo to zložité, nevedeli nájsť odborníkov, tak teda im to zľavíme.
Vidíme tam aj vyslovene škodlivé zmeny v tom zákone, konkrétne na úkon transparentnosti tam považujem za dosť problematické, že ministerstvo si umožnilo v tzv. odôvodnenom prípade prideliť dotáciu na rozvoj vysokej školy aj bez výberového konania. Toto považujeme za problematické, sme presvedčení, že dotácie sa majú prideľovať riadnym procesom a riadnym výberovým konaním a nie nechať si tu zadné vrátka, aby to ministerstvo teda mohlo vyplácať. Lebo vždy je to o tých ľuďoch, no tak možno teraz to tam aj s dobrým úmyslom chcú niekomu vyplatiť, kto z nejakého dôvodu teda nešiel riadnym výberovým konaním, ale takéto akoby zadné dvierka v zákone vždy hrozia potom zneužitím a myslíme si, že by v zákone vôbec ani nemali byť.
To, čo hodnotím pozitívne, lebo snažím sa naozaj ten zákon vnímať konštruktívne, je posilnenie medzinárodnej spolupráce, a to je to, že vysoké školy budú môcť požiadať o posúdenie kvality aj zahraničnej asociácie. A tam presne vidíme, že keď sa raz nejaký proces rozbehol, tak ono to síce chvíľu trvá, ale môže to priniesť výsledky. A to, že sa u nás vytvorila akreditačná agentúra, ktorá sa následne nechala, jak sa to povie, zacertifikovať v európskej sieti takýchto certifikovaných, teda akreditačných agentúr, tak teraz vďaka tomu, že vlastne sa dostala na tú európsku úroveň, tak už je možné, aby sa aj naše školy nechali hodnotiť vonku, čo nám zase pomôže v tom otvoriť ten priestor a vyhnúť sa všetkým tým známostiam na Slovensku. Ako my sme relatívne malá krajina a v každom tom prostredí skôr alebo neskôr na seba narážajú tí istí ľudia a myslím si, že je dobré, keď vieme v tomto prípade ja vysokoškolské prostredie otvoriť a umožniť napríklad vysokým školám, aby sa nechali si hodnotiť svoju kvalitu nejakou inou zahraničnou asociáciou v rámci Európskej únie.
Taktiež oceňujeme, že sa teda zavádza tá akreditácia cezhraničného spoločného študijného programu. Podľa mojich informácii už aj minimálne jedna vysoká škola to má predpripravené, že aj nad rámec doterajších Erazmov alebo nad rámec doterajších programov, ktoré tu boli hradené z Európskej únie, tak aby jednoducho dve vysoké školy, jedna slovenská, jedna zahraničná, sa mohli dohodnúť a vytvoriť naozaj ten spoločný študijný program, kde vlastne ten študent potom trávi polovicu času tam, polovicu času v druhej krajine.
Celkovo teda hodnotíme, že tento zákon prináša rôznu zmes zmien, vnímame to trocha ako takú všehochuť, osobne tam nevidím nejakú akoby veľkú víziu toho, že naozaj ideme vysoké školstvo zlepšovať. Áno, je tam nejaké prispôsobenie sa praktikám vo vysokých školách, niektoré vidím veľmi rizikové, niektoré sú možno aj pozitívne, ale celkovo za nás tam nevidíme, to že by tento zákon naozaj zvýšil kvalitu vysokých škôl a myslím si, že to by mal byť náš cieľ. Že to by mal byť náš cieľ, aby sme mali vysoké školy, ktoré naozaj aj sú zahranične konkurencieschopné, aj aby nám tu zostávali tí motivovaní študenti, lebo oni potom sami osebe zdvihnú kvalitu toho štúdiá, keď tam budú ľudia, ktorí chcú študovať, ktorí sú motivovaní, ktorí majú nejaký záujem, tak to pomôže aj tým školám ako takým. A myslím si, že naše vysoké školstvo to naozaj potrebuje.
Ďakujem pekne.

Vážená pani poslankyňa, na vás je vidieť, že školstvu rozumiete a že keď poviete veci, tak to má svoje ratio. Vo veľa veciach sa zhodneme, ale v niektorých veciach sa nezhodneme, bolo by to aj podivné, keby sme mali rovnaké názory. Ale ja začnem tým, čo sa mi nepáči. Nepáči sa mi to také naše slovenské sebabičovanie, akí sme zlí, aké je všetko nanič, ja verím, že ste tak nemysleli, aj keď to tak možno trošku vyznelo. Ja začnem tým, čo ste povedali na začiatku a čo ma teší, lebo tak to je, a to je kvalitou vyučujúcich na univerzitách. Nemáme o nič horšiu kvalitu vyučujúcich na univerzitách ako napríklad v Českej republike alebo v Maďarskej republike, aj keď nám tam odchádzajú študenti vo veľkom. Dôkazom toho je, že veľká časť vysokoškolských pedagógov si dneska robí habilitačné inauguračné konanie práve v Čechách a v Maďarsku, lebo tie kritériá sú tam jednoducho menej prísne ako na Slovensku, čo je znakom toho, že stať sa docentom, profesorom na Slovensku nie je vôbec jednoduchý proces. Ale keď sa pozrieme na to, kde je náš hlavný problém nášho slovenského školstva univerzitného, tak to je vo financovaní. Naše školstvo je tak hlboko podfinancované, že keby sme dostávali toľko financií ako v Maďarsku, v Českej republike, tak určite by sme sa vedeli posunúť ďalej. Aj naši študenti, ktorí odchádzajú, neodchádzajú kvôli kvalite výučby, odchádzajú kvôli kvalite internátov, odchádzajú kvôli materiálnemu vybaveniu na jednotlivých katedrách, fakultách a potom, samozrejme, trebárs kvôli ďalšiemu spoločenskému uplatneniu. Jazyková blízkosť s Českou republikou je výnimočná, ale rovnako tak je jazyková blízkosť na juhu Slovenska s Maďarskom, kde tí ľudia, keď odídu, tak majú spoločenské uplatnenie, ktoré ale za to si môžeme za celých 30 rokov, ako sme to tu nastavil, že tí ľudia radšej odchádzajú, to neni vec tohto ani minulého roka. A ja vidím nejakú budúcnosť nášho školstva jedine to, keď kompletne zmeníme spôsob financovania univerzitného školstva, tak potom sa nám posunie aj tá kvalita tých študentov najmä, že nebudeme nútení študentov nechávať študovať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)