22. schôdza

.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Dobrý deň, pán verejný ochranca práv, ja by som sa vám v prvom rade chcela poďakovať nielen za tú správu, o ktorej sa tu dnes opäť bavíme, ale, samozrejme, za vašu dennodennú prácu a tiež za trpezlivosť, pretože ste počkali niekoľko dlhých mesiacov na to, aby sme sa tu opäť stretli. A teda by som sa vám z tohto miesta chcela ospravedlniť za Národnú radu a za to, že pre túto koalíciu očividne ľudské práva nie sú prioritou, teda pokiaľ sa nejedná o ľudské práva, ktoré sú uvedené v dôvodovej správe k Trestnému zákonu, a dokázali to teda aj tým, ako sa zachovali či už ku vám, alebo aj ku pani komisárke pre zdravotné znevýhodnenia, alebo tiež ku komisárovi pre deti, myslím, že pani komisárka sem prišla trikrát, vy ste tu už tiež druhýkrát. A táto správa, o ktorej sa aj dnes bavíme, tak prišla na výbor prvýkrát, myslím, v marci, potom sme začali o nej rokovať v júni, no a teraz je už koniec októbra. Čiže prešlo dlhých osem mesiacov a ja si myslím, že keby ľudské práva boli prioritou, tak určite osem mesiacov nečakajú. Takže ešte raz ďakujem.
Ja som so všetkou úctou a rešpektom ku vám priznám, že pri vašej nominácii som úplne nevedela, že čo čakať, ale doteraz skutočne v žiadnom prípade, ktorý ste komunikovali alebo riešili, ste nejak neohýbali právo, nevsúvali ste tam akúkoľvek ideológiu či presvedčenie a svoj mandát vykonávate skutočne veľmi svedomito a zodpovedne, za čo vám taktiež ďakujem. A pán kolega Dostál to veľmi pekne povedal, že máte rád ľudí a že tá vaša funkcia, vaša práca je pre vás aj poslaním a ja úplne k tomuto podpisujem. A dovolila by som si aj doplniť, že v skutočne bravúrne ste nadviazali na prácu bývalých verejných ochrankýň práv pani Patakyovej a Dubovcovej.
Ja som si z vášho predstavenia tejto správy v júni zapísala, že ste povedali, že v prípade krízy alebo nejakých spoločenských kríz sú vždy prvé na rane v zmysle prvé obmedzené práve ľudské práva. No ja by som chcela doplniť toto veľmi pravdivé tvrdenie citátom od Simone de Beauvoir, francúzskej filozofky, spisovateľky a feministky, ktorá povedala: „Nikdy nezabúdajte, že na to, aby boli práva žien spochybnené, stačí politická, ekonomická alebo náboženská kríza. Tieto práva nikdy nie sú úplne garantované a celý svoj život preto musíte zostať ostražití a ostražité." Tak si myslím, že to nám potvrdzuje aj história, ale, žiaľ, aj súčasnosť a keďže ženské práva sú ľudské práva, tak som si dovolila takto na to nadviazať. No a samozrejme, že aj v mojej rozprave sa budem venovať právam žien a ľudským právam a konkrétne jednému bodu z vašej správy, ku ktorému už vystupovala tak stručnejšie kolegyňa Kosová, a o tomto veľmi hrubom porušení ľudských práv vieme zhruba od roku 2003, čiže už určite viete, na čo narážam.
V roku 2003 bolo zverejnený dokument Telo i duša od poradne pre občianske a ľudské práva a jedná sa teda o sterilizácie rómskych žien a už niekoľkokrát aj teda bývalé verejné ochrankyne ľudských práv volali po tom, aby sa konečne tieto nútené sterilizované osoby, ženy dočkali spravodlivosti, to sa, žiaľ, teda nestalo a vy opäť vo vašej správe na to apelujete, čiže ja na to nadviažem.
No prečo zrovna táto téma. Ja som na nej pracovala na akademickej pôde a to už sú skutočne roky, už možno aj pred desiatimi rokmi a vtedy som vlastne s tým nemala čo robiť, iba som o tom písala a teda apelovala na to, že aby sa nejakým spôsobom tento veľmi závažný problém, toto porušenie ľudských práv riešilo, no a dnes som rada, že som tu, že sme tu a že s tým skutočne závažným porušením ľudských práv môžeme niečo robiť, môžeme sa s ním vysporiadať. A ja dúfam, že k tomu skutočne pristúpime zodpovedne na tejto schôdzi, pretože na to bude opäť príležitosť.
O čom teda hovorím. Nezákonné alebo nútené sterilizácie sú sterilizácie vykonávané bez súhlasu zainteresovaných osôb. Z veľkej časti išlo v týchto prípadoch o ženy rómskeho pôvodu, ale aj o zdravotne znevýhodnené ženy alebo transrodové osoby. Nikto presne nevie, koľko v skutočnosti takýchto žien bolo, pretože mnohé, žiaľ, už ani nie sú medzi nami, nakoľko sa jednalo hlavne obdobie medzi rokmi 1960 – 1993. Na Slovensku sa pravdepodobne vykonávali sterilizácie až do roku 2004, práve v roku 2004 bola do zákona o zdravotnej starostlivosti vložená podmienka informovaného súhlasu. Čiže sa predpokladá, že po roku 2004 by sa to už nemalo konať. Situácia je taká, že veľa žien sa nehlási, alebo sa teda nepriznalo k tomu, že boli obeťami takýchto sterilizácií. Niektoré dokonca ani o tom nevedeli, keďže zákroky sa vykonávali bez ich vedomia, následnú neplodnosť si často vysvetľovali aj ako akýsi zdravotný problém. Samotný zákrok sterilizácie, pokiaľ je teda vykonávaný v súlade so slobodnou vôľou danej osoby a teda aj ako prejav informovaného súhlasu, je v podstate klasická, nenazvala by som to bežnou, ale klasická chirurgická metóda antikoncepcie, ktorá teda vedie k trvalému prerušeniu schopnosti a možnosti reprodukcie. Myslím, že aj toto vám tak naznačí, že aké veľmi závažné je toto porušenie ľudských práv, pokiaľ sa táto sterilizácia vykonáva bez súhlasu alebo bez vedomia danej osoby. Normálne je teda k tomuto zákroku, samozrejme, potrebný súhlas, avšak v tomto období, o ktorom hovoríme, sa sterilizácie vykonávali aj bez neho. To, ako prebiehali, tak opisuje 140 svedectiev, ktoré sú teda zhrnuté v dokumente Telo i duša z roku 2003, ktorý vypracovala poradňa pre občianske a ľudské práva, 110 z nich bolo nútených, 30 tzv. zaplatených, ale vrátim sa k tomu.
Ak niekto povie, že súhlas bol daný v jednej z tých foriem, tak je potrebné skutočne si položiť, že akým spôsobom. Bol slobodný? Bol informovaný? Bol jasný? Nútené sterilizácie neprebiehali rovnako. Nie je tam teda jeden modus operandi alebo jedna forma, ktorá by sa diala tým ženám. Spoločnou charakteristikou však bolo, že tie, o ktorých hovorím, sa vykonávali hlavne počas cisárskych rezov. Problémom je teda to, akou formou boli vykonávané. Prvou je napríklad manipulácia spojená s klamstvami, ktoré boli týmto ženám podsúvané. Napríklad sa im hovorilo, že ide o zvratnú formu antikoncepcie, alebo aj že cisársky rez je takým veľmi riskantným spôsobom pôrodu a že keď už jeden mali, toto je druhý, musia im vykonať sterilizáciu, pretože tretie alebo štvrté tehotenstvo by bolo skutočne veľmi riskantné pre ich život, niekedy im povedali, že je to jednoducho nutné.
Druhým typom boli sterilizácie spojené s nátlakom alebo dokonca s vyhrážkami. Sú zdokumentované prípady, keď žene hovorili, že umrie, ak jej zároveň nevykonajú počas toho cisárskeho rezu sterilizáciu. No, viete si predstaviť, alebo teda väčšina asi neviete, ale skúste si predstaviť ženu v pôrodných bolestiach, ktorej niečo takéto povedia, navyše často s veľmi slabou znalosťou slovenského jazyka, aká vydesená je a že skutočne súhlasí alebo podpíše čokoľvek, čo jej je predložené a samozrejme, že aj tá dôvera voči lekárom a lekárkam je tam veľká, pretože v tom momente jednoducho neviete, čiže sa na to akoby spoliehali. Niekedy sa zdravotníci a zdravotníčky vyhrážali dokonca týmto ženám odobratím ich detí. A pričom ženy, samozrejme, súhlasili, keďže o ne nechceli prísť.
Niektoré zariadenia sa obhajovali tým, že v určitom období bola týmto ženám vyplatená finančná kompenzácia. No v tom čase bola finančná kompenzácia vo výške ročného platu a viete si predstaviť niekoho, kto z mesiaca na mesiac nemá čo do úst a ponúknu mu podstate ročný plat, to nazvem, tak súhlasí s hocičím. Môžme v tomto prípade hovoriť o informovanom súhlase? Môžme hovoriť o tom, že tá žena to skutočne chcela a že to bola jej vôľa? Ja si myslím, že rozhodne nie.
Posledným typom bola, a to považujem skutočne, nechcem to nejako hierarchizovať, ale toto je to asi najzávažnejšie, sterilizácia bez akéhokoľvek vedomia ženy. Jednoducho jej tú sterilizáciu vykonali, nepovedali jej to, nebola k tomu žiadna zdravotná dokumentácia a proste sa to stalo a žena prišla o reprodukčnú schopnosť a nevedela, že jej bolo niečo takéto vykonané. Tak si to len predstavte, aký obrovský zásah do reprodukčných práv, vôbec do života tých žien to bol. Niektorí lekári a lekárky sa bránili, že tieto sterilizácie boli zdravotne nevyhnutné a že šlo teda o zdravotnú indikáciu a zachránilo to život rómskym ženám, no samozrejme, že toto je argument, ktorý bol vyvrátený či už teda medicínsky, alebo tými následnými svedectvami. Tieto nútené sterilizácie sú, a možno teraz vás šokujem, ale myslím si, že tie slová ani nie sú dostatočné na to, aby sme skutočne mohli obsiahnuť to, že o čo v tých nútených sterilizáciách šlo, sú skutočne výsledkom a prejavom systémového rasizmu a diskriminácie. Vidíme to presne na tom, že kedy a komu boli tieto sterilizácie robené. Často boli dokonca považované za efektívnu formu obmedzenia reprodukčnej schopnosti rómskej menšiny, za spôsob, ako vyriešiť rómsku otázku. Veľakrát sme počuli aj, že rómske rodiny majú príliš veľa detí a sterilizácia je jediným spôsobom, ako ich mať nebudú a tým pádom nebudeme mať problémy s osadami. A niečo takéto, tieto citáty, lebo však je vám jasné, že to nehovorím ja, sú za prvé absolútne nepravdivé a za druhé je to hrozné, čo i len vysloviť, a že takto môže niekto uvažovať. Keď tieto hrôzy vyšli v roku 2003 na povrch, keď boli teda zverejnené v tej správe, ktorú som spomínala, tak veľa ľudí si hovorilo, že to nie je možné, že jednoducho prečo by to lekári robili, že tie ženy si to pravdepodobne vymýšľajú. No ak stratili všetky v tom určitom období zrazu reprodukčnú schopnosť, zrazu ich bolo toľko neplodných, stávalo sa to Rómkam, stávalo sa to po cisárskom reze v určitých zariadeniach, tak si myslím, že to je príliš veľa náhod na to, aby sme kohokoľvek obviňovali z toho, že si niečo takto závažné a skutočne veľmi intímne akokoľvek vymýšľa. No a ide skutočne o veľmi hrubé porušenie ľudských práv a ja dúfam, že už po tom roku 2004, keď sa teda prijal zákon o informovanom súhlase, sa na Slovensku nič také nedialo a že sa ani nikdy nevrátime do takéhoto obdobia, aby sa niečo takéto mohlo diať. Tieto ženy sa na Slovensku následne veľmi márne domáhali spravodlivosti a keď sa pozrieme na to, v akých prípadoch sa u nás Rómovia a Rómky nedomôžu spravodlivosti, tak je jasné, že spravodlivosť u nás nefunguje rovnako pre všetkých a všetky. A koniec koncov aj tá správa pána verejného ochrancu práv o tom vypovedá, pretože dokumentuje hneď niekoľko takýchto situácií. Vypovedá to aj o tom, že napríklad aj v tom súdnictve existujú rôzne stereotypy, rôzne druhy stereotypov a tiež formy a prejavy predsudkov rasizmu a diskriminácie. Ľudia ich majú v sebe hlboko zakorenené, aj keď niekedy o sebe teda tvrdia, že nie sú rasisti, ale jednoducho tie predsudky nejakým spôsobom vedú ich rozhodnutia. Toto všetko sa dialo aj pri nútených sterilizáciách, pretože na Slovensku dlho neboli súdne uznávané a keď už, tak to odškodnenie, ktoré bolo priznané, tak bolo skutočne, nepoviem, že smiešne, lebo na tom nie je nič smiešne, ale v sume okolo 1 300 eur. Predstavte si, že žena stratí reprodukčnú schopnosť na celý život a je odškodnená vo výške 1 300 eur. V Štrasburgu naopak sa tieto ženy, teda tie, ktoré pokračovali ten svoj boj za spravodlivosť, domohli spravodlivosti a tam teda to bolo mnohonásobne vyššie. Aj keď ja by som chcela teda povedať, že nejde len o to finančné odškodnenie, aby sme si zasa nemysleli, že to je len, že takto sa vyrieši tá otázka, nie, to je len akási náplasť na to, čo sa im v skutočnosti stalo. Ale je to aspoň taká náplasť, ktorú im môžeme priznať, pretože tú traumu im už nejakým spôsobom, žiaľ, zo životov vymazať nemôžme.
Nápravy sa teda dočkali iba tie ženy, ktoré to dotiahli až do Štrasburgu, a naopak všetky tie stovky ostatných sa doteraz žiadnej spravodlivosti nedočkali. Stále márne čakajú a my sme doteraz ako štát neboli schopní vytvoriť spravodlivý a férový mechanizmus na odškodnenie týchto skutočne hrozných činov. Vláda Igora Matoviča sa 24. novembra 2021 konečne, a mám chuť povedať aspoň, týmto rómskym ženám ospravedlnila. Po všetkom tom medzinárodnom európskom aj národnom tlaku napríklad aj teda od verejných ochrankýň práv, ale, samozrejme, aj vďaka neúnavnej práci poradní pre ľudské práva sme sa vtedy dočkali aspoň tohto prvého, ale dôležitého kroku. A pre niekoho sa to môže zdať možno také symbolické, ale myslím si, že je to veľmi zásadný krok. Jasné, že žiadna, ani len tá súčasná vláda nie je zodpovedná za tie ohavné činy, ktoré sa v minulosti diali, ale myslím si, že je zodpovedná za to, čo robí momentálne a malo by byť jej povinnosťou, aby tú „náplasť", o ktorej som hovorila, a teda aspoň to finančné odškodnenie týmto ženám priznala.
Vážený pán verejný ochranca práv, aj vo vašej správe voláte po tom, aby sa vytvorila medzirezortná pracovná skupina v gescii ministra spravodlivosti, úlohou ktorého by bolo vytvoriť skutočne efektívny nástroj, mechanizmus na odškodnenie týchto nezákonných sterilizácií. Po už spomínanom ospravedlnení zo strany vlády Igora Matoviča prišla aj poslanecká iniciatíva, konkrétne od pána poslanca Polláka, a táto, žiaľ, vtedy sa nepodarilo ju teda presadiť, ale bola len, mám chuť povedať, poslaneckou iniciatívou. Opäť to nebolo niečo, čo by presadila vláda. A práve dnes si myslím, že je načase, pretože už je neskoro, na to, aby aj minister spravodlivosti Susko prišiel s takýmto mechanizmom. My sme v júli opäť upozornili na tento problém a na to, že tento mechanizmus neexistuje, s kolegyňami Kosovou a Plavákovou a vytvorili sme už konkrétny návrh, ktorý sme teda ministrovi Suskovi ponúkli. On potom ústami svojej štátnej tajomníčky sa nechal počuť, že vytvorí takú pracovnú skupinu, tak od júla na ňu ešte stále čakáme, a myslím, že to potvrdí aj kolegyňa predsedníčka ľudskoprávneho výboru pani poslankyňa Plaváková. Neviem teda, čo na tom tak veľmi dlho trvá, ale vravím, je čas, je neskoro a je skutočne našou povinnosťou aspoň takýmto spôsobom tým ženám pomôcť. O konkrétnostiach, ktoré sú momentálne v návrhu pána poslanca Polláka, ktorý teda opäť predložiť ten svoj, ale zapracoval doň aj pripomienky, ktoré sme mu adresovali v júli, sa ešte na tejto schôdzi budeme baviť, ale čo je dôležité pripomenúť a teda na to by som chcela poukázať, je, aby si toto plénum skutočne uvedomilo, že je čas na to a je úplne jedno, či to bude poslanecký návrh alebo vládny, ale je čas na to, aby sme toto hrubé porušenie ľudských práv odstránili.
Tento zákon by mal byť vládny z dielne ministra spravodlivosti a mala by sa zaň, samozrejme, potom postaviť aj celá koalícia, ja v to dúfam, a nielen koalícia, ale aj opozícia, my všetci, uvidíme teda, že či sa vytvorí aj tá pracovná skupina, my sme každopádne naďalej pripravené či už teda podporiť zákon pána poslanca Polláka a v druhom čítaní tam zapracovať ešte nejaké pripomienky, alebo spolupracovať s ministerstvom spravodlivosti na vládnom návrhu. Je to skutočne potrebné a ja verím, že aj vystúpenie pána verejného ochrancu práv vás o tom presvedčilo. Ja vám ešte raz ďakujem a aj za to teda, že poukazujete aj na tento problém a snáď už čoskoro naň nebudete musieť poukazovať. A tiež by som sa chcela pridať k pánovi poslancovi Dostálovi, dúfam, že to hlasovanie budúci týždeň, ktoré pravdepodobne vieme, ako dopadne, vás neodradí, veď o to by šlo ľuďom, ktorým nezáleží na ľudských právach.
A ukončila by som to citátom od spisovateľa Orwella, ktorý povedal, že: „Sloboda je právo hovoriť ľuďom, čo nechcú počuť." A túto slobodu nám zatiaľ nezobrali. Takže ďakujem aj za to, že ste tu.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, aj kolegyni Jurík za opätovné pripomenutie dôležitého bodu, ktorý nám tu stále chýba v tomto pléne parlamentu zo strany vlády, teda odškodnenie sterilizovaných rómskych žien. Je zjavné, že minister spravodlivosti má asi plné ruky práce iných vecí, ako je napríklad oslobodzovanie ľudí z väzenia, ale na dôležité problémy, ktoré majú bežní ľudia na Slovensku, mu nezostáva čas. Áno, bolo to ešte v júli, keď tu bol komisár Rady Európy pre ľudské práva, ktorý opätovne vyzýval k tomu, aby bol prijatý tento odškodňovací mechanizmus, pretože v tomto Slovensko dlhé roky zaostáva, bola nám sľúbená tá pracovná skupina, ja som ešte, myslím, že to bolo 19. septembra posielala žiadosť ako predsedníčka ľudskoprávneho výboru ministrovi spravodlivosti o zaradenie do tejto pracovnej skupiny, zatiaľ som žiadnu odpoveď nedostala, vlastne ani neviem, či existuje alebo neexistuje, aj keď pán minister mi tu tak s takým úsmevom pred pár týždňami hovoril, že teda odpoveď nejakú dostanem, ale zatiaľ žiadna, tak by som ho aj z tohto miesta chcela opätovne vyzvať, aby mi nejakú odpoveď adresoval a hlavne aby tú pracovnú skupinu skutočne zriadil, pretože neviem, ako dlho ešte budeme čakať, kým konečne toto záväzné porušovanie ľudských práv budeme v tomto pléne riešiť spôsobom tak, že prijmeme nejaký záver, ktorý tým ženám zabezpečí odškodnenie.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Dámy, páni, ešte raz ďakujem za možnosť byť v tejto rozprave. Ďakujem aj za povzbudivé slová zo strany poslankýň, poslancov. Ja som veľmi rád, že skoro za tie dva roky mojej činnosti tento dialóg s parlamentom funguje, nemusí to byť práve v deň, keď prerokuvávam svoju správu, keď som tu dnes s vami, ale za tie dva roky som absolvoval veľké množstvo stretnutí a konzultácií s poslankyňami a s poslancami naprieč celému politickému spektru, takže ja vám aj ďakujem, že ste prijali tú moju výzvu, že ako parlamentný ombudsman som tu pre vás na prípadné konzultácie, najmä ak potrebujete skonzultovať, či váš návrh zákona náhodou nesmeruje k zníženiu ľudskoprávnej úrovne. Takže bez ohľadu na to, ako dopadne vaše rozhodnutie, je to plne vo vašich rukách, ako zahlasujete za túto správu, tá kooperácia bude pokračovať.
Mojím cieľom je, aby sme si spoločne vytvorili taký lepší ľudskoprávny svet, také žičlivé, milé Slovensko, ktoré tie princípy právneho štátu vyznáva a aj tie rómske deti, o ktorých dneska bola reč, určite sa nepýtali na tento svet, keby vedeli, koľko ľudskoprávnych faciek dostanú v živote. Ja keď si pozerám tie podnety, ktoré sa týkajú rómskych detí, tak som si nakreslil takú pomyselnú čiaru života tých detí. Si zoberte, že ak sa vôbec tie deti dostali na svet, ak tie matky neboli nezákonne sterilizované, tak sa narodili, už v prvých dňoch života zažívajú diskrimináciu v nemocniciach. Matky Rómky rodia v iných izbách, to znamená, ešte ani tie deti nevnímajú a už sú v tom svete. Deti trošku sú väčšie, dostanú sa do školského vzdelávania, ktoré im dá ďalšiu segregačnú facku. To znamená, nedostane sa im plné vzdelávanie. A tie facky pokračujú zľava, sprava. Bol covid, ktoré deti boli karantenizované? A mám to aj v správe. Zase deti, ktoré vyrastali, na rómskych uliciach boli prihlásené, teda na uliciach, kde bola rómska komunita. Deti podrastú, prvé konflikty s políciou, dostanú tým pomyselným obuškom zase od toho policajta. Celá fáza života týchto detí sú facky.
Takže, dámy a páni, prosím, skúsme spoločnými silami vytvoriť ten svet, aby tie deti sa ako keby mohli narodiť do lepšieho sveta, do láskavej Slovenskej republiky.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci, za slovo.
Vážené pani poslankyne, poslanci, ďakujem vám za možnosť historicky vystúpiť so správou, ktorá má ale inú povahu ako tú, ktorú som prezentoval v predchádzajúcom bode. Prečo ide o historický moment? Ide o historický moment z dôvodu, že Slovenská republika ratifikovala opčný protokol k Dohovoru OSN proti krutému, neľudskému zaobchádzaniu. Tento mechanizmus NPM, národný prevenčný mechanizmus, bol zriadený 1. mája ´23, kedy sa zmenil zákon o verejnom ochrancovi práv. Možno trochu na začiatku na odlíšenie, aký je rozdiel medzi mojou správou, ktorú som predniesol v predchádzajúcom bode a v tomto.
V tejto mojej správe, ale aj v správe pani komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím a pána komisára, ktorý po mojom bode vystúpi, vás informujeme stave ľudských práv na základe podnetov, ktoré dostávame. Táto správa Národného preventívneho mechanizmu vám má práve ukázať pokrok v našej krajine, čo sa spravilo pre to, aby nedochádzalo k mučeniu, ku krutému zaobchádzaniu v miestach, kde sú ľudia obmedzení na slobode. Dohovor OSN definuje, čo je mučenie. Nebudem s tým nejako bližšie vás oboznamovať, je to v správe. Úlohou NPM, národného prevenčného mechanizmu, je, aby sa prostredníctvom pravidelných návštev zmeny systému vedeli nastavovať kritické body, kde by sa mohlo, mohol štát alebo systém dopúšťať krutému ľudskému zaobchádzaniu. My to riziko identifikujeme, vydáme správu, na tú nám reaguje konkrétne zariadenie, či už obvodné oddelenie Policajného zboru, príslušná psychiatria, to znamená všade, kde sú ľudia držaní proti svojej vôli. Lebo je dokázané, už to hovoril aj Aristoteles, keď niekomu dáte moc, má automaticky tendenciu ju zneužívať. A keď má ešte niekto moc vás spútať a obmedziť na tej slobode, tak to platí trojnásobne, že môže mať sklon vás týrať.
Slovenská republika mohla ísť cestou, že zverí na národnej úrovni národný preventívny mechanizmus buď jednému orgánu, ale zákonodarný zbor rozhodol, že sa táto kompetencia rozdelí medzi tri orgány. Rozdelené je to tak, že ja ako verejný ochranca práv vykonávam tento medzinárodný záväzok vo vzťahu k Ženeve k podvýboru proti mučeniu v oblasti, kde sú ľudia obmedzení na slobode, väzba, obvodné oddelenia Policajného zboru, kde sú tzv. cely policajného zaistenia, určené priestory, trest odňatia slobody, detencia, azylové zariadenia alebo zariadenia, kde sú zaistení cudzinci iregulárni, to je zariadenie Sečovce, Medveďov.
Pani komisárka alebo komisár pre osoby so zdravotným postihnutím má zase na starosti zariadenia, kde sú ochranné liečenia alebo zariadenia domovov sociálnych služieb, kde sú ľudia proti vôli, teda napríklad na rozhodnutie opatrovníka sú odkázaní. Pán komisár pre deti má zase na starosti zariadenia, kde sa vykonávajú tie opatrenia sociálno-právnej ochrany, to znamená rodiny poručnícky (pozn. prepis.: nezrozumiteľne vyslovené) súd vyňal dieťa z rodičovskej starostlivosti a zveril buď do reedukačného zariadenia. Počuli ste vlastne závery pána Žilinku a teda ktoré sme aj spoločne prezentovali, takže napríklad aj tieto zariadenia sú to, sanatóriá, centrá pre deti a rodiny.
Mne ako verejnému ochrancovi práv však teda zveril právomoc zákonodarca, aby som koordinoval ten národný preventívny mechanizmus a aj vo vzťahu k vám ako k Národnej rade predkladal za všetky tri inštitúcie túto správu. Komunikujeme aj s medzinárodným orgánom, t. j. SPP, to je podvýbor proti mučeniu. Vy určite poznáte, že na Slovensko chodí CPT, to je ale výbor Rady Európy. Nedávno tu boli, úzko s nami konzultujú veci. Toto je iný mechanizmus, SPP, to patrí pod Ženevu, OSN, podvýbor na prevenciu mučenia.
Dôležité je ešte povedať stručne, že každý z týchto orgánov si zachovávame svoju autonómiu, máme svoju metodiku, ako skúmame v tejto oblasti, ako vykonávame návštevy, to znamená tu zákonodarca nám nechal plnú autonómiu. Ja, moja úloha je potom vydať túto súhrnnú správu, od všetkých troch subjektov vám to vlastne zhromaždiť s tým ale, že keď vás potom zaujíma, čo ktorý orgán našiel v ktorom zariadení, na ich webovej stránke komisariátov alebo našej si potom nájdete závery ku konkrétnym zariadeniam, ktoré sme kontrolovali.
Čo sme spravili v roku 2023? Len veľmi stručne. Bol to polrok fungovania NPM, ale sme sa, samozrejme, chystali metodicky, chodili sme na skusy v rámci Vyšegrádu. Tuto chcem aj poďakovať poľskému ombudsmanovi, ktorý nás vo Varšave hostil, ukázal nám celý ten model, lebo Poliaci ratifikovali dávnejšie. S Maďarmi máme výbornú kooperáciu, takže sme skôr chodili na také prípravné stáže, ale aj sme vykonali viacero monitoringov. Pokiaľ ide o verejného ochrancu práv, za náš úrad my sme vykonali monitoring v útvare zaisteneckom pre cudzincov v Sečovciach, k tomu je aj vydaná osobitná správa, ktorú nájdete na webovej stránke, ak teda máte záujem, sa s ňou môžete oboznámiť, je v tejto farbe, v zelenej ju nájdete. A potom dneska som mal aj tlačovú konferenciu, čo som našiel v cépezetkách, v celách policajného zaistenia v určených priestoroch pri dvadsiatich dvoch návštevách.
Dovoľte mi teda toľko len stručne a samozrejme potom v rámci rozpravy som k dispozícii.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Vážená pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi ako určenému spravodajcovi Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny uviesť správu výboru k výročnej správe Národného preventívneho mechanizmu za rok 2023, tlač 223.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 262 z 5. apríla 2024 pridelila predmetnú správu na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny. Vo svojom rozhodnutí zároveň určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorský výbor, ktorý podá Národnej rade Slovenskej republiky správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výboroch a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Oba určené výbory prerokovali danú správu a v uzneseniach odporúčali Národnej rade predmetnú správu zobrať na vedomie.
Gestorský výbor na základe uznesení výborov odporúča Národnej rade Slovenskej republiky zobrať na vedomie výročnú správu Národného preventívneho mechanizmu za rok 2023, tlač 223.
Správa výborov bola schválená uznesením gestorského výboru č. 25 zo dňa 23. apríla 2024. Týmto uznesením ma výbor poveril, aby som uviedol správu na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky a predložil návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré tvorí prílohu tejto správy.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja len veľmi v krátkosti. Chcela by som v prvom rade poďakovať pánovi verejnému ochrancovi práv za prednesenie tejto správy. Myslím si, že národný preventívny mechanizmus je naozaj veľmi dôležitou súčasťou ochrany ľudských práv, obzvlášť preto, že sa dotýka ľudí, ktorí sa nachádzajú v miestach, teda kde sú obmedzovaní na osobnej slobode. Teda sa nachádzajú v mimoriadne zraniteľnej situácii a o to dôležitejšie je, aby sme vedeli ochrániť ich práva.
Mohli by sme tu polemizovať o tom, že či tento systém, keď máme jeden koordinačný orgán, ktorým je verejný ochranca práv, a potom samostatne aj komisariáty vytvárajú v podstate svoje správy, ale aj pracujú v rámci tých jednotlivých svojich kompetencií, je to najlepšie, pretože aj na výbore sme sa potom stretli s tým, že správa síce zhrňuje činnosť aj verejného ochrancu práv, ale aj komisára a komisárky, ale máme tu zastúpeného len pána ombudsmana ako ten koordinačný orgán a potom je veľmi ťažké napríklad, aj keby sme tu konkrétne otázky sa chceli pýtať vo vzťahu k tým jednotlivým komisariátom, tak pán verejný ochranca práv v podstate len koordinuje tie, tie informácie. Takto aby nám bolo, aby nám bolo v tomto pléne jasné. Čiže to je možno na zváženie do budúcna, akým spôsobom sa k tomu s tým vysporiadať.
Ale teda vecne, čo sa týka ochrany práv ľudí na miestach, kde sú obmedzovaní na slobode, my sme práve v pondelok boli na poslaneckom prieskume aj s kolegom Prostredníkom, ktorého tu nevidím, ale s pánom poslancom Hazuchom tiež, a, kde sme teda sa venovali situácii nejakého podozrenia z policajnej brutality na policajnej stanici, tak sme si trošku tak vyskúšali prácu, ktorú aj verejný ochranca práv vykonáva práve na miestach, kde dochádza k obmedzovaniu osobnej slobody, a naozaj aj tie podmienky, ktoré sme tam videli, nie sú veľmi, ako ich pomenovať, dôstojné (povedané so smiechom), alebo ťažko nájsť slová, naozaj je to katastrofa, aj ako tie policajné stanice vyzerajú. Čo sme tam zistili teda ako jeden zo zásadných problémov, je to, že nie sú dostatočne zabezpečené kamerami, to sa týka aj telových kamier policajtov, ktorí vykonávajú zákroky. To je síce iná téma, ale myslím si, že naozaj miesta, kde dochádza k nejakému obmedzovaniu osobnej slobody, by sme mali vedieť aj v mene ochrany ľudí, ktorí sa tam nachádzajú, či už ako nejakí podozriví, alebo akokoľvek sa tam dostali, by sme to mali vedieť zabezpečiť, ale aj v podstate v mene ochrany tých policajtov a policajtiek, ktorí tam pracujú, pretože ťažké je potom vyhodnocovať tú situáciu, keď vlastne nemáme konkrétny audiovizuálny záznam. To sme my tam zistili ako naozaj veľký problém v tejto situácii, pretože ťažko sa potom posudzuje, či tam došlo k nejakej policajnej brutalite napríklad, alebo nie, keď vychádzame len z nejakých výpovedí.
Čiže ja by som to len v krátkosti zhrnula. Naozaj si myslím, že je skvelé, že tu prvýkrát máme túto správu a že takým aj poctivým spôsobom sa verejný ochranca práv venuje aj miestam, kde dochádza k obmedzovaniu osobnej slobody, pretože naozaj musíme byť schopní zabezpečiť aj ľuďom, ktorí sa v týchto miestach nachádzajú, ochranu ich práv, pretože sú tam naozaj v takej situácii, kde sú odkázaní na ľudí, ktorí sa tam nachádzajú, nemôžu, samozrejme, nikam odísť. Čiže tá situácia, ako som už spomínala, je veľmi zraniteľná a o to dôležitejšie je, aby sme tomu venovali pozornosť a ja chcem poďakovať teda pánovi verejnému ochrancovi práv, že sa aj tejto téme tak poctivo venuje.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Podobne ako pani poslankyňa Plaváková, aj ja sa chcem pripojiť k tomu poďakovaniu pánovi ombudsmanovi za záujem o tému práv osôb na miestach, kde je obmedzená ich osobná sloboda, a aj teda v kontexte tej spolupráce s komisárkou pre osoby so zdravotným postihnutím a komisárom pre deti. To je asi téma na nejakú, na nejakú ďalšiu diskusiu, že či teda ten systém, keď v podstate tri inštitúcie spolupracujú na národnom preventívnom mechanizme a na správach, je optimálny, či by, či by nebol lepší ten systém nastaviť, nebolo lepšie nastaviť ten systém inak, aby tú zodpovednosť niesla, niesla povedzme že jedna, jedna inštitúcia, alebo naopak, či, či potom nevtiahnuť reprezentantov tých zvyšných dvoch inštitúcií vo väčšej miere aj do prezentácie tých záverov. Asi, asi by nebolo optimálne, aby tu vystupovali všetci traja, ale možno, možno na výbore, kde sa otázky kladú a kde teda tá diskusia predpokladám, že bola živšia ako teraz tu v pléne, kde vystúpila iba pani predsedníčka ľudskoprávneho výboru, tak, tak možno tam by na to mohol byť priestor, aj keď teda nepochybujem, že pán ombudsman by vedel sa vyjadriť aj k tým veciam, ktoré majú pôvod v, teda v činnosti a v zisteniach iných komisárov.
No a opäť vyjadrujem isté poľutovanie, že koaliční poslanci napriek deklarovaniu záujmu práva týchto osôb tu k tomu nejako nevy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Stručne, reakcia na pána, na faktickú poznámku pána poslanca Dostála. Áno, tak to rozdelenie tých kompetencií je plne v gescii Národnej rady, ale už pokiaľ ide možno o tú logistiku, ako prezentovať závery na výbore, tak tam to ukázalo aj rokovanie ústavnoprávneho výboru, kde som bol len ja, ale už potom na ľudskoprávnom výbore dostali možnosť vystúpiť aj komisári a môj skromný názor je, že myslím si, že vybrať sa tou cestou, že by minimálne na tých výboroch mohli komisári predstaviť práve tie nuansy, na ktoré ja určite nebudem vedieť v rámci koordinácie odpovedať, by bolo dobré, že možno na budúce obdobie, keď bude sa predkladať správa za rok 2024, by to aj bolo dobré, ak by to takto bolo.
Ďakujem.

Vážený predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi pár slovami zhrnúť, pozdraviť vás v mene 972 824 detí, pozdravujem osobitne deti z Malcova na balkóne. Dovoľte mi zhrnúť, čo sa za tento rok, teda za rok predchádzajúci urobilo v duchu o Dohovore o právach dieťaťa. Dovoľte mi vás, možno predstaviť sa, keďže prvý raz vystupujem v pléne, keď minulý rok nebola táto príležitosť, tak možno len dve slová, sa predstavím. Som detský lekár dlhodobo zameraný na ranné detstvo, dlhodobo som pôsobil v oblasti náhradnej starostlivosti a najlepšiu kvalifikáciu mi dáva, že som trojnásobný dedko, takže dedovia sa vedia výborne o deti starať, takže toto možno tak na odľahčenie na úvod.
Tento rok je sto rokov od pôvodnej deklarácie, hej, sto rokov od pôvodnej Ženevskej deklarácie, že je to významný rok detí, ich práva. Pohľad na ten minulý, si dovolím zopakovať v duchu nášho zákona, čo sa všetko teda podarilo, čo sme rozbehli, aké veci išli, hej. Možno v duchu nášho zákona tak, tak základný motív, ktorý som vlastne si prial ešte, keď pri zvolení, keď naozaj som bol zvolený veľmi širokým spektrom poslancov, tak také základné motto je, ktoré sa snažím celé toto obdobie, ktoré pôsobím, hovoriť, je „Spojme sa pre deti", hej, na dnešnom našom niekedy rozhádanom Slovensku, práve tá tematika detí, verím, že môže spájať, že môžu dávať dokopy a že môže byť niečo, čo prekoná aj určité rozdiely medzi nami alebo teda v prospech detí, že začneme niektoré veci spájať.
Prvá téma, ktorú v rámci nášho zákona teda by som si ho dovolil zhrnúť, je téma dopadu na detské práva, hej. Dohovor o právach hovorí, že každý štát si má vypracovať mechanizmus, ako bude hovoriť, dohodnotiť dopad na detské práva pri prijímaní jednotlivých zákonov a tak ďalej. Čiže chcem s takou radosťou oznámiť, že zákon o tvorbe právnych predpisov prišiel k tomu, že v § 4 ods. 1 sa vlastne začne a teda bude vyhodnocovaný dopad na detské práva pri jednotlivých zákonoch, čo bol významný výsledok, v tomto sme vydali aj takúto knižku Najlepší záujem dieťaťa od pani doktorky Michaličkovej, ktorý práve o tom hovorí, pretože tento pojem je kľúčový, veľmi sa ohýba, veľmi často sa na nejakom pracuje na ňom sprava, zľava, hej, ale základ je to, že má to presnú mechaniku a toto je to, čo by bolo potrebné na Slovensku aj zapracovať, ako hodnotiť najlepší záujem dieťaťa.
Ďalší a veľmi významný bod nášho zákona sú riešenia konkrétnych podnetov, hej. Čiže chcem zdôrazniť naozaj, že to sú gro našej práce riešenia jednotlivých podnetov, kde minulý rok sme riešili 406 podnetov, 310 nových, 96 prenesených, 23 vstupov do konania, kde naozaj sa snažíme riešiť jednotlivé prípady. Zastupovať sme mali 23, teda ako som hovoril, vstupov do konania, čo je novinka a čo sa začína rozbiehať, čomu sa veľmi teším, sú to už aj podnety od detí. Hej, to znamená, dostali sme určité podnety, ktoré riešime, riešime stále množstvo variácií podnetov, nechcem ísť do detailov, ale či sú to rodinné rozchody, rozvody, to je stále najväčšie gro podnetov, ktoré riešime. Otázku či už diskriminácie, vstupu do škôl, otázka ukrajinské deti sme často riešili. Otázka, plus teda dva také zaujímavé témy, ktoré, k jednej, dve zaujímavé témy, ktorej sa ešte k jednej vrátim, a to je téma HHC, to ešte k tomu prídem. Ale tiež veľmi zaujímavý podnet bol, ktorý sme riešili z vlastnej iniciatívy, bola výstava Body Worlds, keď teda viete, boli vystavované ľudské telá, kde dokonca aj dieťa bolo nejako vystavované, tak to sme pokladali za nehumánne. Sme dali protestujúce stanovisko a v konečnej fáze sa ukázalo, že súd nám dal za pravdu.
Čo sa týka druhu podnetovej tematike a v rámci nášho zákona sa snažíme riešiť systémovo témy. Hej, keď sa niektoré podnety stretávajú vo viacerých bodoch, tak sa snažíme hovoriť o tom, čo ich spája a nájsť určité systémové riešenia, to je vec, do ktorej reinvestujeme veľmi veľa energie. Riešili sme to na podklade výskumu, hej? Lebo to, že nás samozrejme zaujíma, čo si myslia deti o týchto témach, preto sme na konci roku 2022, na začiatku roku 2023 zorganizovali veľký výskum. Hej, 1 296 detí, siedmaci, ktorí odpovedali aj na otázky, čo deti trápi, čo si myslia, že je najdôležitejšie, hej. Čiže výsledky sú na našom, samozrejme, webe, sú aj v naše správy, časť z nich. Hej, ale čo je podstatné, potvrdili, samozrejme, význam rodiny pre dieťa, význam vzťahov, význam, katastrofa rozpadu rodiny, otázka duševného zdravia, chudoby, o tom ešte viacej poviem, všeobecných ohrození, hej? Ale celkovo nám povedali v oblastiach, ktoré chceme systémovo riešiť. Hej, čiže v tomto by som si dovolil takto aj predstaviť v duchu toho, čo hovorili deti a čo si myslia, aké systémové oblasti riešime, hej.
Samozrejme, to, čo chcem ešte zdôrazniť pred tým systémom, oblasťami, sa veľmi snažíme spájať. Hej, spájať nadrezortne, spájať, vytvorili sme veľa komisií a takým vrcholom tohto spojenectva sú skupiny, my to nazývame tak pracovne K14, to sú skupiny, kde riešime vlastne päť ministerstiev, traja ombudsmani, Generálna prokuratúra, dvaja splnomocnenci a tak ďalej. Tematiky jednotlivé na to, aby sa prierezovo tieto témy riešili. Bola tam otázka duševného zdravia, šikany, hej, tento rok ideme mnohé ďalšie témy takto otvárať, aj otvárame, aby sa naozaj vytvorilo to, čo veľmi chýba na Slovensku, a to je to spojenectvo v jednotlivých oblastiach.
Čiže k tým ohrozeným skupinám detí by som povedal, základ je to, čo som spomínal, sú rodičovské konflikty. Rozpad, rozvod rodiny a tak ďalej a tak ďalej. K tým číslam, možno si len dovolím, aby ste mali taký prehľad, na Slovensku je zhruba 50 % rozvodov, zhruba každé druhé manželstvo, aj keď nie je to až také vysoké, lebo mnohé sú opakované rozvody. Hej, samozrejme, je to tematika. Je zaujímavé, že dlhodobo 67 %, najväčší príčina rozvodu podľa štatistiky ministerstva spravodlivosti je nesúlad názorov, postojov a pováh, hej, to znamená, čiže to je taká téma, ktorá sa rieši. To, čo je problém, že 20 až 30 % podľa nášho odhadu sú naozaj problém rozvody, kde tie deti sú nástrojom často pomsty, kde dospelí až neuveriteľným spôsobom stupňujú veci na to, aby v princípe sa dokázali si svoju pravdu, v konečnej fáze ubližujú deťom.
Čiže toto, tieto témy veľmi často riešime, veľmi intenzívne, no a z tohto sa určili systémové riešenia hlavne prikázať, hlavne teda čo sa týka rodičovskej dohody. Pretože bez dohody, motiváciu k dohode, systémové riešenia, ktoré vedú k dohode, sa naozaj tie veci často nedajú pohnúť, a keď sa dva ľudia, poviem tak expresívne, zatnú, tak v konečnej fáze na to deti doplatia. Boli by sme dve konferencie na túto tému v apríli a v novembri v Ružomberku, v Bratislave, okrúhle stoly práve aj za účasti mnohých zástupcov týchto mimovládnych organizácií, s ktorými tiež intenzívne komunikujeme, kde sme sa snažili nájsť spôsoby, ako by sa tieto veci začali systémovo riešiť. Že naozaj jeden z tých vecí, ktorá naozaj tento rok sa rieši, je otázka kolízneho opatrovníctva, kde teda vznikla skupina ku kolíznemu opatrovníctvu, kde sme aj teda my členovia pri ministerstve spravodlivosti.
To, čo je kľúčové v tejto téme a čo sa veľmi tomu venujeme a k tomu sa ešte vrátim, je detská participácia. Možnosť vyjadriť sa detí k tematike rozvodov, hej, kde sa ukázalo, že nám množstvo detí nemalo možnosť sa vyjadriť napriek svojmu veku, napriek tomu, že boli schopné sa vyjadriť k týmto témam. Čo je veľmi povzbudivé, že mnoho detí, ktoré prešli už dneska mladí ľudia týmito rozvodovými situáciami, sa stávajú dneska už hovorcami týchto tém. Hej, jedna z našich dievčat, ktoré chodí na parlament detí a mládeže, tá mladá žena, to už má 16 rokov, je schopná vystúpiť napríklad v televízií na tú tému. Hovorí svoj príbeh, povedať, čo zažila, keď sa jej nikto na jej názor neopýtal. V tomto teda naozaj sme participovali na skupine pri ministerstve spravodlivosti, ktoré práve hovorilo o týchto participačných právach.
Keď sme sa pýtali detí, preto hovorím tieto témy na začiatku, čo ich najviac ohrozuje, čoho sa najviac boja, zaujímavé bolo to, že 42 % slovenských detí vyjadrilo ako svoj najintenzívnejší a najväčší strach, strach, že ma odlúčia od jedného alebo oboch rodičov. Jedno rozvod a druhá téma, ktorá pri oboch rodičoch, to je téma vynímania ústavnej starostlivosti, ktorej sme tiež venovali veľmi veľa energie minulý rok systémovej, kde sa snažíme, teda tento rok sa to podarilo, sme znovu vzkriesili pracovnú skupinu, ktorá už existovala v minulosti, tá sa práve venuje systematiky vnímania. Hej, to je napríklad aj z podnetov, ktorý bol aj v tejto správe národno-prevenčného mechanizmu, kde sme riešili podnet, hej, pri vnímaní, pretože bola tematika maloletých dievčat s nariadenou ústavnou starostlivosťou, ktoré keď otehotnejú, tak sa začína systémový problém riešiť, pretože často je tomu jej dieťaťu, ktoré sa narodí, nariadená iná ústavná starostlivosť, a tu vznikajú problémy, ako napríklad sme riešili, že dieťa bolo oddelené od svojej matky bez rozhodnutia súdu, čo je vyslovene proti dohovoru, ale keďže mali obidve ústavnú starostlivosť nariadené, tak sa to dostalo do veľmi komplikovanej roviny, ktorú sa snažíme tento rok systémovo riešiť. Či vyňatiu ústavnej starostlivosti minulý rok sme naozaj viaceré aj tak, ako už bolo spomenuté, reedukačné zariadenia navštívili, kde sa práve teda sme participovali na správe Generálnej prokuratúry a tento rok sa to, samozrejme, systémovo najviac rozvinulo celá táto činnosť, o čom môžem, budem referovať teda budúci rok. Hej?
Tematika duševného zdravia. To je téma, ktorá asi najviac ohrozuje deti a mládež na Slovensku, a teda celoeurópsky a celosvetovo. Je to téma vysoko vážna, naozaj je tých detí, čísla sú veľmi zlé. Hej, tam má nárast depresie, hlavne tam je trojuholník rozpad rodiny, covid a tretia časť je, to sú digitálne technológie. V tomto trojuholníku deti naozaj sa dostávajú do veľmi zlých situácií celosvetovo, nárast je tam okolo 30 % ročne. Najviac sú, ako to odborníci nazývajú, že afektívne stresom podmienené poruchy, čo znamená, deti reagujúce na situáciu. Hej? Paradoxom je, že nestúpajú klasické psychiatrické ochorenia, ale stúpajú nám reaktívne ochorenia, to znamená, deti reagujú na zlú situáciu, v ktorej žijú, a teda dostávajú sa do úzkosti, strachov, depresií, známej aj podľa kolegu z IPčka hovoria, hlavný spúšťač duchovných ochorení momentálne je osamelosť a pocit zlyhania. Hej, tieto témy robili sme k tomu dva okrúhle veľké stoly, robili sme k tomu konferenciu 30. mája, bola to téma na tej našej K14, čo som tu spomínal. Berieme to veľmi vážne túto tému, pretože naozaj to je niečo, čo ničí výsledky strašne veľa iných snažení. Najsmutnejším doslohom tohto celého, že v Európe sú už samovraždy detí a mládeže na druhom mieste hneď po autonehodách. To znamená, situácia je vážna, treba sa jej veľmi vážne s ňou zaoberať a samozrejme, čo je zaujímavé, že výstupom tejto konferencie, a tu je paradox, že z jedným našich parlamentov detí a mládeže, o ktorých poreferujem neskôr, vyšiel impulz, problém našu dušu na zdravia súvisí s digitálnymi technológiami, a tu vznikol zaujímavý apel mladých, prosím vás, pomôžte nám to zvládať, my už to nezvládame. Začíname byť čím ďalej, tým viac závislí. Mnohí sa priznali, že sú na mobiloch viac ako treba a že neriešia tam rozumné veci, ale riešia tam veci ako sú takéto, ktoré ich vedú do závislosti.
Čiže preto sme organizovali 10. októbra seminár na výzvu mobilné technológie a vyzvali sme ministerstvo školstva, aby sa prihlásilo k tomu, čo má každý tretí štát v Európe, na čo vyzýva aj vzdelávacia organizácia UNESCO, aby regulovali mobily na školách. Tešíme sa a sme vďační ministerstvu školstva, že sa k tomuto kroku odhodlalo, hej, a že teda prijali túto výzvu a 1. januára budú regulované mobily na základných školách na prvom stupni, čo je vynikajúci výsledok, pretože sme sa naozaj pridali k štátom, kde štatistikovia u nás päť hodín a viacej detí 58 % detí na digitálnych technológiách, v zahraničí je to sedem a viacej hodín. A krásne to povedal profesor Stránský, mobily sú digitálny heroín, dráha závislosti na mobile je tá istá dráha ako závislosti v heroíne. Čiže je to vážna situácia. Samozrejme s príchodom IT a príchodom všetkých týchto, umelej inteligencie sa to tu bude ešte viac zväčšovať a toto berieme veľmi vážne túto výzvu.
Druhá výzva s tým spojená, tiež sme konali z vlastnej iniciatívy, ale veľa systému sme do toho dali a tento rok to vyvrcholilo, bolo HHC, THC a všetky tieto polosyntetické a syntetické drogy. Kreativita tvorcov drog je neuveriteľná, zmenia jednu molekulu, vypadnú zo zoznamu a už to ponúkajú. To, že na automatoch bežne si mohlo dieťa kúpiť HHC, čo je polosyntetická marihuana, ktorá, odhaduje sa okolo 80 otráv bolo na Slovensku, Česi hovoria okolo 180. Čiže to má naozaj vážne dôsledky, že dieťa si za pár korún mohlo kúpiť, kde bola naozaj kombinácia HHC, iných drog, energetických nápojov spôsobila, že naozaj veľa detí skončilo v intoxikácií, ešte len začali prázdniny, minulý rok boli tri intoxikácie. Veľmi sa teším, tiež je národná, že ste na to zareagovali, že teda ten schválený zákon je schválený a teda HC bude regulované od 1. novembra.
Čo ešte sa viac teším, a tuná držíme palce ministerstvu zdravotníctva, je to, že sa pripravuje zákon o týchto molekulárnych jednotkách, čo by znamenalo, že nebudú drogy posúvané podľa celkovo ako podľa jednotlivých špecifík, ale ako molekuly, to znamená, že nebude možné, že drogy, vyrobí výrobca nejakú drogu, kde vymení jednu molekulu a okamžite obíde zákon. To bude veľmi dôležitý bod a toto veľmi chceme na tom participovať, aby sa takéto niečo podarilo.
Chudoba. Aj keď sme sa opäť pýtali detí a mládeže, čo ich najviac ohrozuje, chudoba, strata bývania tam vyleteli veľmi vysoko, čísla sú asi také, že jedna tretina domácností je ohrozených chudobou na Slovensku. Hej, to znamená 25 % detí sú jednorodičovské rodiny, detí, ktoré vyrastajú s jedným rodičom. Tiež tie štatistiky, ktoré oni sami hovoria, sú naozaj viac ohrozené chudobou. Mnohodetné rodiny, téma je, ktorú chceme, a naozaj tento rok sme tu rozvinuli, minulý rok sme robili 7. 12. veľkú konferenciu na túto tému chudoba, ako ďalej z chudoby a toto rozvíjame aj tento rok, pretože naozaj to je vec, ktorá ohrozuje. Samozrejme s chudobou je spojená situácia, to sa už aj pri mojom predchodcovi, a ten hovoril o téme marginalizovanie rómskych komunít a detí v nich žijúcich. Ako to je téma, ktorá je, si myslím, že jedna z najväčších výziev na Slovensku, pretože naozaj my sme, tento rok uzatvárame jeden monitoring v tejto, čo budeme tento rok o ňom referovať, monitoring v rómskych osadách, tá situácia je naozaj veľmi vážna, hej. Treba s tým akútne niečo robiť, hej. My máme veľa nápadov, ktoré hovorím, nechcem teraz, lebo to sme minulý rok, minulý rok sme riešili dva konkrétne veci, a to bol Angin v Michalovciach, kde padlo schodište, zostalo vyše sto ľudí v jedálni, teda bolo to v miestnej telocvični a tam sme snažili sa nájsť riešenie v spolupráci samospráv, aby tieto deti tam nemuseli dlhodobo byť, dlhodobo aj s tými rodinami. A 4. 10. sme robili monitoring v Telgárte, kde viete, že vyhorela bytovka, kde teda tie nejaké tie domy, kde teda bolo tiež treba nájsť nejaké náhradné riešenie, ale tento rok naozaj už týmto marginalizovaným rómskym komunitám venujeme veľa riešení a veľa a v snahe nájsť reálne riešenia. Pretože naozaj mnohé riešenia vyzerajú pekne, nefungujú v praxi, hej, mnohé riešenia doslova idú proti a treba nájsť reálne riešenia, ale to nechcem veľmi rozoberať, lebo to je tematika tohto roku hej.
Šikana. Šikana, násilie tiež je téma, 45 % Slovákov si myslí, že násilie podľa agentúry AKO najväčší bod, ktorý ohrozuje Slovensko, hej. Na Slovensku šikane odhady podľa národného centra vedecko-technických informácií asi 20 % detí malo skúsenosť so šikanou, asi 50 % detí bolo svedkami šikany, hej, tiež minulý rok sme to mapovali tú situáciu a pripravovali sme na to, čo sa podarilo, tento rok sme otvorili spoluprácu so ZMOS-om akadémiu proti šikane, kde sa snažíme hlavne hovoriť o prevencii, pretože základ je to, aby sa šikana vôbec povedala, že existuje, aby školy cítili, že majú oporu pri riešeniach, to, aby nebolo najlepšie riešenie to, že ja sa tvárim, že neexistuje šikana, čo sa, bohužiaľ, niekedy stane. Čiže to je téma, ktorá tiež mladých trápi, dokonca teda to číslo bolo, že 93 % mladých si myslí, že to je veľmi vysoko ohrozuje deti.
Čiže toto je, samozrejme, tá tematika ukrajinských detí, tiež sme ju riešili viaceré okrúhle stoly, tematika povinnej školskej dochádzky, zdravotníctva. Máme poradcov priamo z Ukrajincov, teraz o týždeň či o dva ideme založiť parlament detí a mládeže, ukrajinských detí, čo sú na Slovensku, je ich tu asi 30-tisíc. Hej, základné číslo bolo, že asi 10-tisíc z nich chodí do školy, zvyšok chodí online. Hej, to je téma, kde sa predpokladá, že tie deti tu dlhodobo budú a tiež sa teším, že bude teraz ste hlasovali v týchto dňoch o povinnej školskej dochádzke, ktorú pokladáme za veľmi dôležitú, aby deti chodili do školy, vedeli jazyk a v tom prípade sa môžu úspešne zaradiť a môžu naozaj úspešne fungovať na Slovensku a vyhneme sa riziku, že tu určité getá vzniknú a tak ďalej, ktoré budú v budúcnosti zárodkom určitých problémov, hej.
Čo sa týka tiež sme riešili problematiku migrantov, vo Veľkom Krtíši sme boli na monitoringu, keď bola práve tá migrantská vlna. Viaceré okrúhle stoly sme z Bratislavy, keď tu bola naozaj tá situácia veľmi komplikovaná. Monitorov takých systémových sme robili osem minulý rok, hej, to boli tematiky rozličné, Parchovany, rozličné iné tie zariadenia, kde sa vyskytli problémy, aj keď odlišujeme, ako som spomínal monitoring, ktorý je na podnet a potom je národný prevenčný mechanizmus, o ktorom referoval pán verejný ochranca práv, kde sme robili také dva predmonitoringy, teda už v podstate monitoringy, kde sme riešili tieto systémy, ako to nastaviť, nastavili sme, preto reálne sme začali v novembri, lebo vtedy bola ratifikovaná vlastne uložené tie listiny v Ženeve, čo sa týka tohto, či prepáčte, v OSN v New Yorku, čo sa týka ratifikácie našej národného prevenčného mechanizmu. Je to veľmi dôležitý mechanizmus, veľmi sa tešíme, že existuje. Ja si myslím, aj keď to vyzerá komplikovane, že to riešenie je dobré, pretože sa každý špecializujeme na tú svoju tému, kde naozaj rozoberáme metodiky práve v tejto tematike detí. Hej, budúci rok to už prezradím, ale chceme sa venovať kvalite vzťahov medzi deťmi a dospelými, medzi nimi navzájom práve v zariadeniach, kde sú deti obmedzené na slobode, takže to pokladám za kľúčový faktor, pretože tento sa zatiaľ tomu sa nevenovalo, aby sme naozaj vedeli odhadnúť, že máme za to, že naozaj najneľudskejšie zaobchádzanie sú rozbité vzťahy, ktoré naozaj dieťa, samozrejme, popri iných veciach, aby to nebolo brané nejako veľmi nejak schematicky.
O výskume som už spomínal. Viaceré výskumy realizujeme, teraz tiež ideme zopakovať tento rok ten výskum spred dvoch rokov teda, teda z minulého konca, začiatku minulého roku, kde hovoríme práve o situácii detí a mládeže, ÚPP-ka tú som už spomínal. Veľmi sme potešení, kde naozaj že sa nám podarilo otvoriť päť regionálnych pobočiek. Jedna teda už existovala, štyri sme rozšírili, pokladám to za veľmi kľúčové, pretože byť pri deťoch, počúvať ich hlas, pokladám za veľmi dôležité, pretože hovoriť o deti je teoreticky jedna vec, druhá vec počuť ich názory, ja sám sa snažím veľmi veľa chodiť, hej, to boli naozaj stovky stretnutí minulý rok, hej, takisto našich kolegovia a teda pobočky máme Košice, Prešov, Ružomberok, máme Trenčín, hej, a čo som zabudol, Zvolen. To máme, tam tí ľudia, kolegovia, regionálne problémy monitorujú, hej, regionálne veci, stretávajú sa s deťmi a vytvárajú naozaj zázemie, plus riešia regionálne podnety. Som veľmi vďačný, sme mohli túto otvoriť túto regionálnu našu činnosť, verím, že budeme môcť aj rozšíriť, pretože naozaj byť pri deťoch, počúvať ich hlas, je to najkľúčovejšie.
A rovno prejdem teda do tej časti, a to je detská participácia. To je jeden z kľúčových momentov a kľúčových zásad dohovoru, máme počúvať deti. Nemusíme urobiť to, čo nám povedia, lebo my sme dospelí a to je jedna z takých mottov, ktoré sme si tento rok dali, že aby deti ostali deťmi, hej, a to je také kľúčová téma je to, že dieťa práve má právo na bezstarostné detstvo, že nemusí rozhodovať o veciach. Samozrejme úmerne veku sa tá rozhodovacia schopnosť narastá, ale participácia je kľúčová, hej, čiže preto chcem zdôrazniť, my ho ešte v roku 2022 bol zvolaný prvý parlament detí a mládeže, minulý rok boli dva, jeden bol venovaný v marci duševnému zdraviu. Hej, chodí tam do sto mladých ľudí, ktorí sú reprezentanti jednak škôl, jednak mimovládnych organizácií, jednak skupín ohrozených a tak ďalej, je to veľmi plodné fórum, pozývam vás tam, keď máte čas 11., 12., 13. november budem na Liptove robiť parlamente detí a mládeže, máme témy duševné zdravie, prepášte, som sa, duševné zdravie bolo v minulosti, teraz máme témy chudoba, šikana a drogy. To bude tri témy, čo rozoberať, a budeme veľmi zaujímavé podnety a názory. Naozaj sú veľmi šikovní títo naši mladí, sú to mladí do duchu, lebo podľa nášho dohovoru dieťa do osemnástky, ale UNICEF sám hovorí, že vlastne v týchto témach sa dá s deťmi spolupracovať až kým sú mladí dospelí, takže sú tam deti aj 21-, 22-ročné, sú to naozaj veľmi plodné diskusie, ako som už spomínal, oni sami dali impulz, poďme niečo robiť s mobilmi a tak ďalej a tak ďalej. Je tam napríklad teraz napríklad zaujímavý impulz vyšiel, hovorte s ministerstvom školstva o vzťahovej výchove. To vnímame ako vážnu tému, ktorej by sme sa mali venovať. Čiže toto je, čo sa týka participácie, veľa chodíme medzi deťmi, to naozaj pokladám za dôležité, aby sme boli v teréne, ja sa tiež snažím byť čo najviac po Slovensku behať a chodiť a komunikovať s deťmi v tomto smere.
Zahraničná spolupráca, to je ďalší paragraf nášho zákona. Sme členmi ENOC-u, čo je medzinárodný európsky ombudsmanov, to je ináč tiež len taká ono to súvisí so zástupcami európskej mládeže, ktorá sa volá ENYA, ako mladí poradcovia v rámci teda týchto európskych krajín, preto to spomínam, to síce budem referovať teraz, ale teda len aby som sa trošku nepochválil, pretože tento rok sme boli vybraní, v Bratislave bolo fórum alternatívnej starostlivosti mladých. To znamená mladí z detských domovov, ľudovo nazvaných, z celej Európy boli v Bratislave, je tam dôležitý dokument, ktorý sme si dovolili aj nedávno rozposlať, ktorý je práve o tom, že ako by sa tá alternatívna starostlivosť mala v Európe vyberať, akým spôsobom by mala ísť a tuto naozaj mnohé tie veci Slovensko sú preňho výzvou, ale mnohé veci realizujeme, takže to bolo, myslím, že veľmi dôležité, taký medzinárodný úspech, že aj keď je to otázka tohto roku, nie roku ´23, aleže teda Slovensko je v tejto téme alternatívnej starostlivosti brané ako veľmi dôležitý partner a teda participujem významne práve na, keď ENOC-u na týchto témach, samozrejme lokálne spolupracujeme s viacerými a tak ďalej.
Čo sa týka osvetovej činnosti, lebo dôležité hovoriť o detských právach, len tak len zhrniem, že sme mali 1 696 článkov spomenutých v médiách, kde sa o týchto témach hovorilo. Tešíme sa tomu, pretože naozaj sa ľudia dozvedajú viac aj o našom úrade, ktorý musím priznať, že bol málo známy, dneska, chvalabohu, už viac a viac je známy, preto napríklad nám narástli počet podnetov 72 % tento rok, hej, a teda naozaj sme mali veľa výstupov, ktoré boli o tom, že sa hovorí o detských právach, o našom tematike, čomu sa veľmi teším.
No a na záver chcem povedať, že ten minulý rok sme tiež veľa venovali technickým veciam, zlepšeniu teda elektronizácii, aby ten systém bol naozaj pružný, funkčný, aby sme napriek tomu, že je nás málo, hej, deti ako som spomínal na Slovensku, 972-tisíc, prepáčte, vrátim sa k tomu číslu, 824, tak napriek tomu, tí dvadsiati zamestnanci, čo teraz sme, hej, v priemere, tak teraz sa nám trošku podarilo, že sa trošku rozširujeme, tak napriek tomu teda je to málo na túto tematiku, keďže je zhruba milión detí, ale snažíme sa ten systém vytvoriť tak efektívne, aby sme naozaj mohli teda obsiahnuť všetky tieto oblasti systémovo.
Čiže na záver chcem to povedať, že naozaj vám ďakujem za pozornosť a ďakujem naozaj, že môžem s vami komunikovať zo všetkých spektier politických a že môžme hľadať tie cesty pomoci deťom, lebo to si myslím, že keď už nás deti nespoja, čo nás spojí. Verím, že Slovensko je prorodinná krajina, prodetská krajina a v tejto téme, že môžme pokračovať. Ďakujem pekne. Sľúbil som, že budem len dvadsať minút, tak 21.13.
Takže ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)