23. schôdza

Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pani navrhovateľka, chcete ešte vystúpiť v rámci... nie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Teraz pristúpime k tlači 529, mal by ju uvádzať pán poslanec Krúpa, ktorý tu nie je. Je to návrh viacerých poslancov, sa pýtam, či niekto miesto pána Krúpu chce uviesť zákon? Asi nie, dobre, prepadáva.
Ďalší je návrh poslancov Kolíkovej, Dostála, Viskupiča na prijatie uznesenia Národnej rady k schválenému súdnemu, k schváleniu súdneho zmieru medzi Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Andrejom Babišom, tlač 567.
Pani poslankyňa Kolíková, nech sa páči. Pán poslanec Čaučík bude spravodajcom k tomuto zákonu.

(Rokovanie v prvom čítaní o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Márie Kolíkovej, Ondreja Dostála a Mariána Viskupiča na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k schváleniu súdneho zmieru medzi Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Ing. Andrejom Babišom, tlač 567.)

Vážený predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predkladám vlastne druhý návrh na túto pôdu parlamentu, okrem toho, že navrhujem prijať tzv. lex Babiš, pretože priamo súvisí s tým, že tu bol uzatvorený naozaj bezprecedentný, hanebný súdny zmier medzi Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Andrejom Babišom ohľadom toho, či bol alebo nebol agentom ŠtB. A keďže je to tak hanebné, tak som presvedčená, že nielen to, že by bolo namieste prijať zákon, ktorý by umožnil tento súdny zmier otvoriť a dať priestor generálnemu prokurátorovi, aby sa o tom mohlo znovu konať a mohol o tom rozhodnúť na základe faktov v súdnom konaní súd, pretože tomu môžeme dôverovať a veriť, že to je tá nezávislá inštitúcia a nakoniec voči tomu rozhodnutiu prípadne by sa ešte mohlo brániť aj ministerstvo vnútro, Slovenská republika by mala za to, že to vyhodnotenie dôkazov podľa nej nebolo dostatočné a dôveryhodné.
A v tejto súvislosti ja si myslím, že treba sa trošku vrátiť, aj čo všetko predchádzalo tomu samotnému rozhodnutiu o súdnom zmieri, že jednoducho tu bolo aj nejaké rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré naopak skôr dávalo viac argumentov v prospech Slovenskej republiky, že práve v tomto spore by mohla byť úspešná. Ale ja poviem k tomu zopár slov, lebo potom by som skôr vystúpila v rozprave.
Poviem k tomu viac, ale na úvod ako navrhovateľka navrhujem, aby Národná rada prijala uznesenie k tomuto hanebnému súdnemu zmieru, osobitne s tým cieľom, aby sme priznali Ústavu pamäti národa to, že je to kľúčová inštitúcia pre vysporiadanie sa so zločinnou minulosťou komunistického režimu. A proste je to jednoducho aj vyjadrenie úcty k obetiam tohto zločineckého režimu, že toto je jednoducho namieste spraviť. A tak ako už tu bolo povedané v rámci rozpravy k samotnému lex Babiš, tak je namieste, aby minister vnútra nám ukázal všetky tie analýzy, ktoré ho mali viesť k uzavretiu súdneho zmieru, pretože sme ich nevideli. Nechce nám ich ukázať. Chceme ich vidieť, na základe čoho sa rozhodol uzavrieť takýto súdny zmier. Pretože máme dôvodnú pochybnosť, že to nebolo nijako prospešné pre Slovenskú republiku. Aj to je súčasťou tohto uznesenia. A žiadame dôrazne vládu, aby do sporov o pochybnej minulosti kohokoľvek s ohľadom na zistenia Ústavu pamäti národa takýmto spôsobom nezasahovala a nespochybňovala tak úlohu nezávislých a nestranných súdov.
Ja si dovolím k tomu ešte povedať zopár slov v rámci rozpravy, ale toto si myslím, že na úvod stačí.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Ako som už spomínal, pán poslanec Čaučík je spravodajcom pre tento zákon, prosím ho, aby predniesol spravodajskú informáciu.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi predložiť informáciu o výsledku prerokovania návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Márie Kolíkovej, Ondreja Dostála a Mariána Viskupiča na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k schváleniu súdneho zmieru medzi Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Ing. Andrejom Babišom, tlač 567, vo výbore.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 595 z 23. októbra 2024 pridelil predmetný návrh, tlač 567, na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny s tým, že ako gestorský výbor podá v stanovenej lehote Národnej rade Slovenskej republiky informáciu o prerokovávaní predmetného materiálu vo výbore a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny neprerokoval návrh na prijatie uznesenia, tlač 567, keďže sa stal pred prerokovaním daného bodu na schôdzi výboru podľa § 52 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky neuznášaniaschopným. Prílohou tejto informácie je návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne.
Otváram rozpravu. Do rozpravy som nedostal žiadnu prihlášku. Pani predkladateľka, vy ste chceli? Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Jeden prihlásený – pani navrhovateľka.
Nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ja viem, že sme unavení, ale napriek tomu mi nedá proste jednoducho k tejto veci ešte povedať zopár slov. Lebo ja si myslím, že nielen preto, že som bola ministerka spravodlivosti, ale ja som bola tak šokovaná, keď som sa to dozvedela, že jednoducho nemohla som sa tu uspokojiť len s tým, že skúsim nejaký návrh zákona, ale áno, pokúšam sa primäť Národnú radu, aby prijala uznesenie a aby tu došlo k nejakému uvedomeniu, že proste všetko má nejaké hranice. Že sú nejaké hranice, ktoré má minister vnútra, ktoré má každý minister pri výkone svojej právomoci, ale to prekročenie tých hraníc nás jednoducho všetkých dobehne. To, že minister vnútra Matúš Šutaj Eštok prekročil hranicu, ktorá súvisí s faktami ohľadom toho, či niekto je alebo nie je agentom ŠtB, je hrubým prekročením hranice, ktorá mu nepatrí. Som o tom skalopevne presvedčená, že toto jednoducho nepatrí do výbavy ministra vnútra. On síce zastupuje Slovenskú republiku v týchto sporoch s danými osobami, ale to neznamená, že môže uzatvárať takéto súdne zmiery. Potom načo tu máme Ústav pamäti národa? Načo ho máme? Keď samotný Ústav pamäti národa nesúhlasil s takýmto súdnym zmierom, ani mu nebola daná možnosť, aby sa k tomu riadne vyjadril. Ani netušil, že vlastne k takémuto súdnemu zmieru dôjde. Ako sa potom Slovenská republika vysporiadáva so zločinmi komunizmu? Načo tu vlastne je ten Ústav pamäti národa, keď potom spory, ktoré sa ho týkajú, tak vlastne do tých sporov vôbec nie je priamo zapojený?
Ak takýmto spôsobom budeme naozaj pristupovať k inštitúciám na Slovenku a vidíme, že proste pristupujeme, že sa tu inštitúcie v pohode zo dňa na deň likvidujú. To, že došlo k likvidovaniu špeciálnej prokuratúry zo dňa na deň, že dochádza k likvidácii NAKA zo dňa na deň, kľúčovej inštitúcie pre boj s korupciou, nad tým nejakým spôsobom, samozrejme, nezatvoríme oči a nie sme schopní to prehltnúť, ale Ústav pamäti národa. Prečo Ústav pamäti národa? Čo zohral Ústav pamäti národa? Kde ho vidíte, v rámci akej teraz politiky pomsty, voči akým predchádzajúcim vládam? To je pomsta teraz. Komu sa chcete pomstiť? Nerozumiem, že ako čo je toto za signál, ktorý sa vysiela v súvislosti s týmto súdnym zmierom. Veď to je jediný signál, že sa chcete vysmiať obetiam komunizmu. Jediný signál, ktorý týmto spôsobom vysielate.
Ten návrh uznesenia jednoducho daný pre koalíciu, aby sme dali, chcem dať priestor tomu sa možno spoločne nadýchnuť, že Ústav pamäti národa je tu pre nás všetkých dôležitá inštitúcia, aby sme pamätali, čo sa dialo za komunizmu a už nechceme, aby sa to vrátilo. Ak ste ochotní prehltnúť tento súdny zmier, tak to znamená, že pre vás žiadne vysporiadanie sa so zločineckou minulosťou komunistického režimu nie je namieste. A v tom prípade je to naozaj veľmi smutné.
Ďakujem pekne.

Na vaše vystúpenie dve faktické poznámky.
Prvý pán poslanec Grendel.

Ďakujem pekne za slovo.
Veľmi presne ste pomenovali túto otázku, pani poslankyňa, pretože postoj k zmieru medzi Slovenskou republikou a Andrejom Babišom nie je len takou klasickou politickou otázkou nejakého opozično-koaličného zápasu, ale tento zmier treba naozaj vnímať v širšom kontexte a v tom širšom kontexte je tento zmier v skutočnosti hodnotovou otázkou. Postojom k tomuto zmieru dávame my ako politici najavo, ako si ctíme obete komunizmu. Komunistický režim bol podľa zákona, ktorý prijala táto Národná rada, zločinným režimom. A Štátna bezpečnosť bola tajnou službou tohto zločinného režimu. Táto tajná služba prenasledovala ľudí, ktorí sa ničím neprevinili, len tým, že túžili po slobode prejavu, slova, vierovyznania a tak ďalej. Preto každý, kto vedome spolupracoval s týmto, s touto tajnou službou, sa má čelom postaviť k svojej minulosti. A my ako poslanci Národnej rady vyjadrujeme svoj hodnotový postoj tým, ako sa k minulosti týchto ľudí staviame. K minulosti ľudí, ktorí vedome spolupracovali s tajnou službou zločinného režimu. Preto je na úplne namieste, aby sme toto uznesenie prijali a prijatím tohto uznesenia dali najavo, že odsudzujeme tento režim a jeho vedomých spolupracovníkov.

Poslanec Pročko.

Ďakujem veľmi pekne. Chvíľku som počkal, nech Gáborovi zaznie potlesk.
Povedali ste, že sme unavení, no nemyslím si, že sme unavení, to si nemyslím. Poslanci, ktorí sú unavení, sú doma. Mňa zaujala veta, ktorú ste povedali, že ako sa naša spolo... vy ste sa vlastne spýtali, ako sa naša republika vysporiadala so zločinmi komunizmu. No nevysporiadala sa, lebo komunisti sa len pretransformovali na sociálnych demokratov a z komunistov, ktorí nás okrádali počas komunizmu, sa stali sociálni demokrati, ktorí nás okrádajú aj teraz, a jednoducho sú to komunisti, ktorí nebudú sami seba trestať. Lebo po 1989 mne preskočili oči, keď som sa dozvedel v mojom okolí, čo za eštebákov a akí eštebáci boli v mojom okolí, ľudia, ktorých som poznal a nič sa im nestalo a tí ľudia donášali. Veď to máme, my sme mali premiéra Slovenskej republiky, ktorý bol evidovaný, doktor Mečiar, ktorý vytrhol zo spisov, vytrhol svoje správy o ňom z eštebáckych spisov. Takže viete, to je strašné, my tu máme spisovateľov, ktorí sú eštebáci a rozprávajú o demokracii. Tu v pléne máme eštebákov, ktorí si v pohode žijú. Ale smutné je, že vôbec to nevadí, komunistický režim, čo tu spôsoboval a robil a ŠtB bola štátom v štáte, nevadí to voličom Fica. Nevadí, že eštebáci ponižovali ľudí, zabíjali ľudí, zatvárali ľudí, týrali ľudí, žiadna sloboda tu nebola, keď sa niekto ozval, tak to bolo strašné. Ja som sa dozvedel, že jeden z mojich profesorov na gymnáziu o mne napísal, že dajte si na neho pozor, ten je veľmi výrečný. To bolo strašné. A on bol eštebák.