23. schôdza

S reakciou pán poslanec Grendel.

Ďakujem pekne za slovo a ďakujem za všetky faktické poznámky. Áno, mnohí ľudia sa, žiaľ, nedožili odškodnenia napriek tomu, že by dnes spĺňali kritériá na priznanie štatútu veteránov protikomunistického odboja a nedožili sa toho dňa preto, lebo jednoducho tie podmienky, v ktorých ich komunisti väznili, im skutočne podlomili zdravie a jednoducho sa nedožili spomínaného zákona. Počet preživších nieže z roka na rok, ale, ako som povedal aj v rozprave, z mesiaca na mesiac klesá. Sú to navyše ľudia, ktorí majú nízke dôchodky. Pretože tým, že časť svojho produktívneho života strávili v pracovných táboroch alebo vo väzeniach, tak, samozrejme, vtedy prácu nemali, potom keď sa dostali po čase na slobodu, tak sa nevedeli zamestnať, resp. keď získali prácu, tak získali takú prácu, ktorá vôbec nezodpovedala ich vedomostiam, ich vzdelaniu. Mali v podstate podradné práce za veľmi nízku mzdu a samozrejme tým pádom mali aj nízky dôchodok, keď išli do dôchodku. Preto vlastne bol vymyslený celý tento systém odškodňovania prostredníctvom toho príplatku veteránov protikomunistického odboja. No a keďže v súčasnosti naozaj tie životné náklady pre všetkých ľudí na Slovensku stúpajú, tak je namieste, aby sme si týchto ľudí uctili práve takýmto spôsobom, že im ten symbolický príplatok k dôchodku zvýšime.

Ďalším vystupujúcim v rozprave je pán Pročko.

Milé kolegyne, milí kolegovia, možno si niekto povie, že toto je taký bezvýznamný zákon, že, preboha, sú dôležitejšie veci, občania trpia, naozaj trpia, potraviny nie sú lacnejšie. Poďme odškodňovať tých ľudí, ale sú tu ľudia, ktorí počas komunizmu nemohli tvoriť. Sú tu ľudia, ktorí za svoje vierovyznanie trpeli. Sú tu ľudia, ktorí slobodne povedali svoj názor a trpeli. Máme tu len jediného človeka z opozície a aj by som sa pána Hazuchu chcel spýtať a dúfam, že mi odpovie, čo si on myslí o tom, že komunizmus naozaj utláčal ľudí. Komunizmus devalvoval slobodu. Komunizmus robil z ľudí socialistické, realistické stroje. Tak mňa zaujíma jeho názor na tento zákon. Pretože chcem sa ho spýtať, kde bol na vojne. Ja som bol na vojne v Tachove a môžem vám povedať, že to bolo obdobie neskutočného, slovíčko nechcem povedať, že bordel, ale to bol taký bordel na tej vojne, že to nebolo možné. Ja som bol čatár absolvent, ale ja som nevedel, čo mám robiť, ako mám, nevedel som nič. Nič som nevedel a to nás školili na vysokej škole. Ale preto hovorím o tej vojne, pretože veľmi veľa ľudí, ktorí išli na vojnu, boli zaradení do tzv. viete akých, PTP. A to bolo niečo neskutočné. Tam z vás urobili obyčajnú handru. Spisovatelia, vedci, ľudia, ktorí naozaj v živote dokázali veľmi veľa už v mladom veku, v mladom veku, sa dostali do PTP. Ja som bol s takými vojakmi a mladí socialistickí práporčíci, rotní, ktorí mali osemnásť rokov, tam školili a správali sa ako zvieratá k ľuďom, ktorí mali vedecké tituly, k ľuďom, ktorí naozaj v živote niečo dokázali. A odškodniť ľudí, ktorí trpeli za to, že mali slobodný názor, je normálne.
Viete, ja by som vám chcel niečo prečítať, sekunda (rečník pozerá do mobilného telefónu). Komunistický režim naozaj prenasledoval ľudí, ktorí mali svoj názor, mali svoje presvedčenie, ktorí sa správali podľa svojho vedomia a svedomia. A politická perzekúcia, ktorú komunistický režim robil, bola proti ľuďom, ktorí sa postavili proti komunistickému režimu, ktorí sa neváhali postaviť, ktorí čestne bojovali, ale bojovali nie zbraňami, ale bojovali slovom. Bojovali básňou, bojovali dielom, bojovali divadelnými predstaveniami. Boli to disidenti, intelektuáli, novinári, náboženskí lídri a títo ľudia naozaj boli väznení za to, že mali slobodu a nezlomili sa. Veľa z nich sa nezlomilo, pretože keď máte slobodu, keď máte slobodu tu v duši, tak vás nikto nemôže zlomiť. Ja tomu verím. Taká jedna pani mi pred asi tromi rokmi, keď som prišiel sem do Národnej rady, povedala: No veď počkaj, veď ty vyjdeš vonku, teba zatvoria do basy. A ja jej hovorím: Pani, viete, aký je rozdiel medzi Ficom a mnou? Ja môžem v noci spávať. Pani, ja keď stadiaľto zajtra odídem, tak odídem s čistým svedomím, s čistým štítom. Ja, to je mimo tému a nechcem sa k tomu vracať, ale ja Robertovi Ficovi nezávidím tie jeho noci. Ale títo ľudia, ktorí boli zavretí, ktorí boli väznení, ktorí boli utláčaní, bití, týraní, napríklad ten muž, o ktorom som hovoril, sa vrátil domov, nemal ani jeden necheť, nemal ani jeden necheť. A toto? Toto bol komunizmus?! Ten dobrý komunizmus, o ktorom rozprávajú niektorí Ficovi voliči, že to boli časy, to bolo super, to za komunizmu sme sa mali tak dobre! Áno, mali sa dobre tí, ktorí boli ticho, tí, ktorí nerozprávali, a tí, ktorí rozprávali: so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak. Tí, ktorí od iskričky, cez pioniera až po zväzáka a komunistu čestne stáli po boku súdruha Stalina, Brežneva.
V živote nezabudnem, v gymnáziu, keď zomrel Brežnev, moje spolužiačky dve plakali. A ja som sa na ne tak pozrel, že prečo plačú, lebo nám zomrel súdruh Brežnev. A trošku napojím, všimnite si, čo sa deje v Severnej Kórei. Tam všetci plačú, keď súdruh Kim niečo povie. A to je to vymývanie tých hláv. To je to, že tí, ktorí poctivo, poctivo si robili svoju robotu, ktorí mali svoj názor, mali svoje presvedčenie, tak tí boli utláčaní, a tí, ktorí tlieskali, tí ktorí fandili, tak tí sa mali dobre. A teraz je tá príležitosť, je tá príležitosť povedať, nech sa páči, my sa vám ospravedlňujeme a aspoň takouto malou mierou, takouto malou mierou vám chceme pomôcť. Veď pomáhať sa má. Je tu niekto z vás, raz, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deviatich, kto povie, že netreba pomáhať? Veď pomáhať sa má. Máme tu záchranára, ktorý celý život pomáha. Je tak? Tak, pomôžeme tým, ktorí boli celý život týraní? Nie, nie, pán Janckulík, som hovoril... aj vy ste záchranár? Tak prepáčte, ospravedlňujem sa, aj pán Janckulík je záchranár, prepáčte, nevedel som. Tak pán Janckulík tiež záchranár, takže vie, čo to je zachrániť ľudský život.
No a na záver by som vám chcel ešte niečo povedať, prečítať teda. Viete, v komunizme keď ste sa stali triednym nepriateľom, triednym nepriateľom, tak nebolo väčšieho, mohli ste byť vrah, mohli ste byť zlodej, pedofil, ale keď ste bol triedny nepriateľ, keď ste si dovolili povedať alebo si urobiť výsmech z niečoho, tak to bolo strašné. A triedny nepriateľ sa mal veľmi zle. A zase vám poviem príklad, v 1985, kto vie, čo bolo v ´85., aká športová udalosť veľká? Stáli sme sa čo? Majstri sveta v hokeji. A my na intern... no a vy ste sa ešte ani nenarodili, vy dve, že? Nevadí, tak, dievčatá, prepáčte, vtedy sme sa stali majstri sveta v hokeji a my sme to pozerali na internáte. Pozerali sme to na internáte a, samozrejme, sme vyšli pred internát s vlajkami a skandovali sme, nech žije Československo, ale nič sme nerobili, len sme skandovali, nech žije Československo. Dvoch zobrali policajti, teda žandári, pardon, príslušníci Verejnej bezpečnosti. Jeden mal tú žltú pásku, to bol pomocná stráž VB. A tento človek tých dvoch, zobrali tých dvoch mojich kolegov a tých vylúčili zo školy. Vylúčili ich zo školy! Nemohli doštudovať. Jeden je taxikár teraz a druhý ani ja neviem, myslím, že emigroval potom. Ale predstavte si, že komunistický režim namiesto toho, aby sa radoval, že mladí ľudia sa tešia z toho, že Československo vyhralo, tak tak boli zmagorení tými sovietskymi priateľmi, tým Sovietskym zväzom, že týchto dvoch ľudí takto perzekvovali. A vedel by som vám povedať tisíce a tisíce príkladov ďalších a ďalších.
Čiže naozaj, ja sa spytujem pána, chcem sa teda pána Hazuchu spýtať, čo si on o tom myslí. Teraz už môžete, nebojte sa, nikto tu nebude na vás bonzovať, kolegovia nebudú hovoriť, že ten Hazucha s Pročkom komunikoval, zoberieme mu nejaké oné, príplatky. Takže kľudne môžete povedať.
Ďakujem veľmi pekne, milí kolegovia. (Potlesk.)

Na vaše vystúpenie dve faktické a, pán Hazucha, jak vy ste sa mohli prihlásiť do rozpravy, keď som ukončil možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Chceli ste s faktickou? (Reakcia z pléna.) Okej, tak sa ešte raz prihláste s faktickou. Zapnite pána Hazuchu do faktických.
Pán poslanec Grendel.

Ďakujem pekne za slovo.
Pre doplnenie tých informácií chcem povedať, že 27. marca 1996 Slovenská národná rada prijala zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, odporúčam každému si úvodné paragrafy tohto zákona prečítať. Ja odcitujem len ods. 3 z § 1 pre krátkosť času, a síce: „Komunistický režim a tí, ktorí ho aktívne presadzovali, upierali občanom možnosť slobodne vyjadriť politickú vôľu, nútili ich skrývať vlastné názory na dianie v štáte, nútili ich verejne vyhlasovať svoj súhlas aj s tým, čo považovali za klamstvo a zločin, a to prenasledovaním alebo hrozbou perzekúcie voči ním samotným, ich rodinám a blízkym. Systematicky a trvalo porušoval ľudské práva a slobody, pričom obzvlášť závažným spôsobom utláčal niektoré skupiny občanov na základe ich politických názorov, náboženského presvedčenia a príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Porušoval základné princípy demokratického právneho štátu, medzinárodné zmluvy a aj svoje vlastné zákony, čím postavil vôľu a záujmy komunistickej strany a jej predstaviteľov nad zákony. Používal k perzekúcii občanov všetky mocenské nástroje, a to najmä: popravoval, vraždil a väznil občanov vo väzniciach a táboroch nútených prác, pri vyšetrovaní a v dobe väzenia používal brutálne metódy vrátane fyzického mučenia a psychického mučenia a vystavovania neľudským útrapám, zraňoval a usmrcoval občanov pri pokusoch o útek do cudziny," a tak ďalej a tak ďalej. A ešte citát z ods. 4 tohto paragrafu: „Komunistická strana Československa, ako aj Komunistická strana Slovenska nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny, a to aj na ľudských práva a slobodách." Takýto bol komunistický režim zločinný, a preto sa snažíme odškodniť tých ľudí, ktorí počas tohto režimu trpeli.

Pán poslanec Krátky.

Ďakujem za slovo. Áno, my máme teraz na stole možnosť odčiniť alebo kompenzovať tým preživším to utrpenie. Ja som si našiel čísla z toho obdobia, aby sme mohli aj tak na číslach ukázať, že aký hrozný režim to bol. Takže v Československu bolo od februárového prevratu v 1948 za politické trestné činy popravených 248 osôb. Približne 4,5-tisíc zomrelo vo väzení a najmenej 282 pri pokuse utiecť cez železnú oponu. Do väzenia bolo z politických dôvodov odsúdených vyše 205-tisíc ľudí, do táborových, do táborov nútených prác bolo bez súdu zaradených asi 20-tisíc ľudí a do pomocných technických práporov z politických dôvodov asi 22-tisíc osôb. Do zahraničia utieklo v rokoch 1948 až 1987, také dáta tu mám, 170 938 občanov, a to len tie prípady, ktoré sa podarilo dokumentovať, to nemožno považovať za konečné čísla, pretože mnoho ľudí zmizlo alebo sa nedostali do týchto štatistík.
Čiže táto totalita bola hrozná a my tu máme ľudí, ktorým môžme malou mierou dnes kompenzovať to, čo prežili, a že sa vzopreli tomuto režimu. Takže preto podporujem tento návrh zákona.

Dokončíme ešte tie dve faktické.
Pán poslanec Hazucha.

Ďakujem pekne.
No, pán Pročko, nebojím sa povedať svoj názor. Len také postrehy na vaše, na vaše vystúpenie. Áno, v komunistických režimoch tlieskajú ľudia rečiam politikov, u nás momentálne na Slovensku v demokracii, keď ohovárajú a huckajú, tak sa strieľajú. Mimochodom bol som na vojne presne v PTP, preto som to tak dobre vedel, len už sa to tak nevolalo, bolo cestné stavebné vojsko. Asi preto, že som bol veriaci, mal som všetky sviatosti, tak sa mi ušla taká pocta. Nebol som iskrička, čo nerobím z toho tragédiu, ale ako decku to bolo dosť traumatizujúce, keď všetky deti boli iskričky a ja som nebol. Pionierom som už potom bol.
V každom režime je určité veci aj pozitívne, aj v tom boli pozitívne za socializmu. Ľudia, ktorí sa narodili v chudobnej rodine vplyvom feudalizmu a kapitalizmu a potom prišiel socializmus, pre nich určite nebol lepší a spravodlivejší systém ako bol socializmus, pre tých ľudí a nebolo ich málo. Taktiež napríklad pozitíva. Ženy odchádzali na dôchodok v päťdesiattrojke- päťdesiatpäťke, mohli pomáhať deťom s ich deťmi, čiže s vnúčatami. Teraz nemá kto pomáhať deťom, lebo musia chodiť do šesťdesiatpäťky. Výdobytok kapitalizmu. Nie demokracie, kapitalizmu. Napríklad tábor pre deti bol vtedy na tri týždne za 140 korún. Takmer všetci sme chodili do táborov, cez prázdniny bolo o nás postarané, boli sme pod dozorom a kadečomu sme sa naučili. To bola pomoc. Teraz koľko ľudí, obyčajných ľudí, pán Pročko, vy si asi žijete celý život na pomerne vysokej nohe, ale ľudia žijú aj s obyčajnými platmi, tak tesne nad, nad... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)