23. schôdza

Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, milí kolegovia, tiež vystúpim k tomuto zákonu, ktorý vrátil prezident republiky nám späť na rokovanie do Národnej rady, a to rozdele... to vystúpenie vystúpim na dve časti.
Prvá časť sa bude venovať samému tomuto zákonu a druhá časť sa bude venovať dôsledkom, ktorý tento zákon môže priniesť, ak bude aj schválený opätovne v Národnej rade.
Ja som k tomuto zákonu vystúpil, k tomuto návrhu zákona vystúpil už pri, pri jeho schvaľovaní v parlamente a v podstate sa potvrdili viaceré veci, ktoré som vtedy povedal. Poviem tie východiská, z ktorých som vtedy ja vychádzal. Dávam som to, tento návrh zákona do určitého rámca. Upozornil som na to, že sa tu dejú niektoré veci, ktoré súvisia s informáciami a s médiami, a to bolo odkladanie voľby členov Rady pre mediálne služby. Ako viete, tak stále to ešte gúľame pred sebou a mali by sme to pri tejto schôdzi schváliť.
Bolo, myslím si, že tým, tým ďalším krokom, ktorý je v tej reťazi, ktorý by mal nasledovať, je vytvorenie národného mediálneho úradu a to by bol vlastne úrad, ktorý by bol v rukách vládnej koalície a slúžil by nejakým spôsobom, aby reguloval, reguloval mocensky novinárov na Slovensku.
Tretia vec, čo som aj vtedy spomínal, spomenul, bola inštitúcia, ktorá sa dnes volá, ako ju nazvať, Slovenská televízia a rozhlas, bol to Rozhlas a televízia Slovenska. Je to inštitúcia, ktorá síce nám existuje, pretože vznikla z tej pôvodnej inštitúcie, ale nemá ani radu, nemá ani riaditeľa a nevieme, a nebude mať ani rozpočet, vyzerá to tak, na budúci rok. To znamená, že táto inštitúcia, ktorá má, nesie znaky alebo má niesť znaky verejnoprávnosti, tak je výrazným spôsobom oklieštená a jej činnosť je skomplikovaná.
Keď sa zastavím ešte pri tejto rade STVR, ktorá sa má voliť, tak ste si asi všimli, že táto rada má mať teda deväť členov, štyroch už zvolila, dosadila do tejto rady, dosadilo ministerstvo kultúry, nominantka Slovenskej národnej strany a ďalších päť členov sa bude voliť v parlamente. A podľa tých informácií, ktoré máme od vládnych politických strán, tak vlastne tých päť ďalších postov si rozdelia vládne strany. Okolo toho je, samozrejme, dosť dlho veľa kriku. Súvisí to aj s inými politickými pohybmi, ale výsledkom bude tak či tak, že túto radu budú v podstate ovládať vládne strany. Nikto iný tam nebude. To znamená, týmto, týmto spôsobom táto inštitúcia stratí svoju verejnoprávnosť, čo je skutočne ako veľmi vážna vec.
Dlhodobo sledujeme, aj to som hovoril, triedime novinárov na dobrých aj zlých zo strany vlády a nekončí sa to. Spomeňme si na posledné výroky predsedu vlády a predsedu SMER-u, ktorý označil novinárov za osoby posadnuté diablom. To je dosť vážne obvinenie, by som povedal.
Pripomeňme si, aj to som spomínal, vystúpenie predsedu vlády v ruskej propagandistickej televízii Rossija-1. Opäť ja tu dávam do súvislostí všetky tieto kroky, ktoré sú tu. Tá Rossija-1, však vieme, že to je televízia propagandistická a predseda vlády bol prvým predstaviteľom z Európskej únie a z NATO, ktorý v tejto televízii vystúpil, a v podstate svojím spôsobom sa prihlásil k ruskej, k ruskej politike, ktorú vedie, ktorú vedie napríklad na Ukrajine.
Takisto som upozorňoval na to, keď prejdem k tomu samotnému zákonu, že je tento návrh zákona, zákona v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá zaručuje občanom slobodu prejavu a právo na informácie.
A v dôvodovej správe som vtedy našiel pri tom zákone, že chcú chrániť povinné osoby, to je citát, že chrániť povinné osoby. To znamená povinné osoby, ktoré poskytujú informácie. Takže nie chrániť občana, ktorý to má garantované v ústave, ale chrániť toho, čo mu má tú informáciu poskytnúť. To znamená, to je presne otočené.
V podstate to malo, malo spieť k tomu, aby sa nechránil občan pred úradmi, ale úrady pred občanom.
O čo išlo? Išlo o to, aby sa podmienka na vynucovanie ústavného práva občanom skomplikovala, sťažila, jednoducho aby to bolo ťažšie pre toho občana dostať sa k týmto informáciám. A, samozrejme, že keď hovoríme o občanoch, tak hovoríme aj o špeciálnom druhu občanov, a to sú novinári, ktorí v podstate často majú jediný ten spôsob, ako tie informácie, ktoré získajú, sprostredkovať, sprostredkovať ostatným občanom.
Teraz tu máme vrátený zákon prezidentom republiky. Budem veriť tomu, že prezident vystupuje ako prezident všetkých občanov a nie ako stále zástupca jednej z politických strán, ale dobre, ja sa s mnohými tými výhradami, ktoré sú tam, stotožňujem. Napokon ako som aj povedal, práve prezident republiky napáda, napáda presne to, na čo sme upozorňovali. Len jeden citát vytiahnem: "Zákonodarca síce mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií do zákona o slobode informácií doplnil, ale nezadefinoval ani minimálne či aspoň rámcové, alebo orientačné zákonné parametre, kedy možno vyhľadávanie informácií pokladať nielen za rozsiahle, ale dokonca za také rozsiahle, že ho možno kvalifikovať ako mimoriadne rozsiahle." Zložitá formulácia a jednoznačne ide o to, podľa akého kritéria ja budem posudzovať, či ide o nejakú mimoriadnu, nejakú mimoriadnu snahu získavať tie informácie, a tým pádom to budem nejakým spôsobom regulovať, napríklad tým, nie napríklad, ale to tam v tom zákone je, že túto informáciu budem poskytovať za úhradu. No a to je ďalší problém. My sme vtedy aj navrhovali, že vypustiť, ak by aj tento zákon mal prejsť, vypustiť akúkoľvek možnosť, aby občan, ktorý dostáva informácie, musel za tie informácie aj platiť. Jednoducho preto, už aj keď pre nič iné nie, tak preto, že sú tu ľudia, osoby, ktoré na to nemajú prostriedky, aby mohli platiť za takúto informáciu. Tým pádom sa vlastne diskriminujú, a to naša ústava, pochopiteľne, zakazuje.
A z tohto dôvodu aj prezident priamo píše v tom, v tom svojom postoji, že vyplýva z tohto celého zákona svojvôľa na povinnú osobu pri poskytovaní informácií. Svojvôľa. To je veľmi dôležitá, dôležité slovo. My sme ho tiež použili. Ja som ho tiež použil pri kritike toho návrhu pri schvaľovaní zákona.
Svojvôľa je v podstate, v podstate možnosť uplatňovať si len z titulu, že ste v nejakej pozícii vynucovacie alebo uplatňovať si nejaké mocenské postavenie voči ostatným občanom, a to nad rámec, nad rámec tej svojej, tej svojej pozície a ja si rozhodnem, že čo môžem použiť, ako môžem použiť a s akým dosahom na toho človeka to môžem použiť. Takže som rád, že to prezident presne používa túto formuláciu, je to skutočne svojvôľa, čo je, čo je neúnosné, aby to bolo v zákone.
My sme vtedy navrhovali, že ak existujú ozaj problémy a chcem veriť úprimnému úmyslu zákonodarcu, zákonotvorcu v tomto prípade, že ak skutočne existujú prípady, že to je cielená činnosť, ktorá má zahlcovať úrady, no tak potom ich, prosím pekne, riešme individuálne alebo ak vyslovene chceme, že nejakým spôsobom sa nad tým zamyslíme, no tak potom sa poďme zamyslieť nad tým možnože ako novelizovať ten zákon, ale nie takýmto spôsobom, pochopiteľne.
Tak a teraz, teraz skúsim tú druhú časť svojho vystúpenia a môžem si dovoliť povedať, že mám takú tú pozíciu unikátnu, pretože bol som aj novinárom a som politikom. Takže vidím tie, tie postupy alebo vidím tie postupy, môžem povedať zákon, vidím ho z dvoch strán. Ja sa vrátim do 90-tych rokov, vtedy som pôsobil niekoľko rokov v ekonomickom týždenníku Trend a posledné roky som bol v tomto týždenníku šéfredaktorom. Bolo to veľmi vzácne obdobie, pretože sa transformovala celá spoločnosť na Slovensku, boli to skutočne veľmi zaujímavé časy a novinári mali v tomto čase veľmi dôležitú úlohu. Riešili sa problémy typu, ja som novinár od 91. roku, takže nemal som s tým obdobím predtým ako novinár nič spoločné, aj keď ľudia, aj s ktorými som pracoval, boli často novinári, ktorí pochádzali z toho predchádzajúceho obdobia a jednoducho špina bola zažratá aj v mnohých, v mnohých prípadoch.
Ale boli aj novinári, ktorí skutočne úprimne chceli ísť do toho a pomôcť pri tej transformácii spoločnosti a môžem povedať, že v Trende som takých ľudí našiel. Ja som mal na starosti, keď som tam prišiel, na starosti jednu oblasť, ešte mám osem minút, tak možno vám to rozpoviem, ktorá sa týkala privatizácie. Privatizácia bola veľmi zvláštna vec, pretože v podstate išlo o to, akým spôsobom ten majetok štátu, ktorý tu bol, tak akým spôsobom ho distribuovať možno iným, ktorí ho budú vedieť spravovať lepšie. Za týmto účelom vzniklo špeciálne ministerstvo pre privatizáciu, ktoré fungovalo niekoľko rokov, ale keď nastúpil Vladimír Mečiar a rozhodol sa, bola vtedy, možno si mnohí spomínate, bola vtedy rozbehnutá druhá vlna kupónovej privatizácie a on si povedal, že z druhej vlny nebude nič, pretože mal svoje vlastné zámery. A jedným z tých, jedným z tých spôsobov, ako tie svoje zámery naplniť, bolo rozbehnúť takzvanú veľkú privatizáciu svojským spôsobom a robil to cez Fond národného majetku. To znamená, tomu neborákovi, čo mal zo Združenia robotníkov Slovenska na starosti ako minister privatizáciu, to normálne zobral, ten si to ani nevšimol viac menej a dal to na Fond národného majetku a ten začal rozhodovať, inštitúcia, ktorá nevychádza z volieb, z ničoho a ten Fond národného majetku začal rozhodovať o tom, čo sa s tým majetkom bude robiť. A možno si spomínate, keď, keď Mečiar nastúpil v tejto snemovni alebo to bolo ešte v starom parlamente, tuším tu, bola takzvaná Noc dlhých nožov, vtedy za jednu noc sa more zákonov zmenilo a jeden z tých zákonov bol aj ten, ktorý prehadzoval tú privatizáciu z ministerstva, špeciálne určeného ministerstva na Fond národného majetku. Takže si tam sadol, nejakých 10, 12 ľudí tam bolo, ktorí, ktorí boli vo vedúcich pozíciách toho fondu, a teda rozbehla sa privatizácia s cieľom vytvoriť takzvanú kapitálotvornú vrstvu. Bolo to búrlivé obdobie spojené s kadečím, nejdem to opisovať, ale chcem povedať jednu vec. Ja ako novinár, ktorý v podstate len začínal, som robil dva, tri roky, tak som začal chodiť na ten Fond národného majetku a hovorím, dajte mi informácie.
Choďte preč, čo, aké informácie vám budeme dávať? No ste, ste zástupcovia štátnej inštitúcie a máte povinnosť voči občanom, aby ste ich informovali a budete ich informovať tak, že to budete robiť cez novinárov. Takže, ale ja som bol neodbytný. Ja som tam chodil, ja neviem, niekoľko mesiacov a keď už som bol taký neodbytný, ako sa píše v Biblii, klopte a otvorí sa vám, otvorilo sa. A ten, ten šéf toho Fondu národného majetku mi povedal. Tak keď to chcete, tak zavolal si toho šéfa odboru a hovorí, dajte mu tam nejaké informácie. No a ten šéf odboru mi dal, vtedy boli ešte diskety, takú disketu, tu máte a choďte. A ja som si to otvoril v tom Trende a neveril som vlastným očiam. On mi dal komplet všetko, on mi dal zoznam všetkých spoločností na Slovensku, ktoré mali v databáze, dal mi tam podiel, že koľko percent sa komu predalo a za koľko, oni iba strohé informácie vypúšťali a on mi to dal všetko.
A raz keď som prišiel do tej redakcie, sa pozerám, oni si neuvedomili, že komu dali do rúk tieto informácie. Dali ich novinárovi. Tak som šiel za šéfredaktorom a hovorím, čo mám, aký poklad. A on, spravíme špeciálnu prílohu a vtedy v tom veľkom Trende vychádzal ako Financial Times dnes, v tom Trende sme urobili špeciálnu prílohu, mala, ja neviem, 16 strán alebo koľko a tá príloha bola len jedna obrovská tabuľka, v ktorej boli všetky firmy a všetko to tam takto bolo zverejnené. To ste mali vidieť, keď to vyšlo, čo prišlo z Fondu národného majetku. To bola pre nich katastrofa. Nejako to ustáli, ale roky, roky z tejto tabuľky čerpali iní novinári, keď chceli, išli do nejakej firmy a zisťovali, že sú tam nejaké problémy, že ako tam, ako tam bežala tá privatizácia a kto to vlastne získal a za akých podmienok a odtiaľ sa vyťahovali tie informácie. Dostali sme do rúk rodinné striebro, doslova by som povedal v Trende. Preto sa k tomu vraciam k tomuto príbehu, že toto je práca novinára a vy, keď prácu, prácu, keď novinárovi zviažete ruky, tak v podstate ho odstavíte od dôležitých informácií. Od informácií, ktoré majú ľudia poznať.
Neviem, možno sme takým maličkým dielom prispeli aj k tomu, že napokon tá, tá búrlivá divoká privatizácia, ktorá, ktorá bežala vtedy a potom ona mala korekcie, takže možno, možnože sme maličkým dielom prispeli k tomu, že nastúpila iná vláda v roku 1998, ktorá mala úplne iný prístup aj k novinárom. Zhodou okolností potom ma na Fond národného majetku zavolali, či im nepôjdem robiť hovorcu. No nešiel som, lebo som chcel ostať novinárom.
Tak a teraz tá situácia dnes. Jednoducho novinári nech sú akíkoľvek, tak tí novinári pochopiteľne sú pre spoločnosť dôležití. Môžem si dovoliť hodnotiť s odstupom času, už dnes s odstupom času aj kvalitu práce novinárov, ako, ako tí novinári pracujú od toho 90-teho roku až do dnes, čo sa zmenilo. Veľmi veľa vecí sa zmenilo, ale nezmenila sa jedna vec. Ak máme demokratickú spoločnosť a chceme si ju uchovať, tak jednoducho nikdy nedokážeme, nech sme akákoľvek politická moc, s novinármi bojovať. Nedá sa to, s novinármi nikto nenabojuje. A to nám môžu tí novinári, teraz už hovorím ako politik, to nám tí novinári môžu liezť dobre na nervy a môžu dokonca o nás rozširovať informácie, ktoré nie sú pravdivé alebo skresľovať informácie, ale jednoducho ten novinár je svojím spôsobom zvláštna postava, ak hovoríme o nejakom, o nejakej trojjedinej moci, ktorá spravuje tento štát, to znamená, výkonná, vládna a súdna moc a ja by som pokojne pridal k tomu ešte aj tá moc, ktorá súvisí s informáciami, narábanie s informáciami. Jednoducho informácie a sprostredkovanie informácií je mimoriadne dôležité pre spoločnosť a nie je iná cesta ako aj tých novinárov, ktorí robia chyby, pochopiteľne, alebo sú umienení jednoducho, že chcú niekomu poškodiť, alebo sú možno zaplatení, aj to sa už deje, nie je iná možnosť s nimi nabojovať, len ako jednoducho, ak neporušili zákon, pochopiteľne, tak jednoducho len pokračovať ďalej v tom, že ja ako politik pôsobím a jednoducho do nich tlačím tie informácie, o ktorých si myslím, že tie informácie by mal novinár dostať. Nie jediná cesta. Ak dnes ideme zväzovať novinárom ruky a ideme ich triediť na takých, hentakých, myslím si, že je to, je to zbytočná, zbytočná snaha, ktorá sa minie účinkom až na jednu jedinú možnosť, a to je jednoducho, že tým novinárom začneme prikazovať, ako môžu robiť, čo môžu robiť, ale ak sa dostaneme až do tohto bodu, že novinárov budeme napríklad ako v Rusku, tak ja spomínam Rusko, že novinárov budeme likvidovať fyzicky alebo budeme ich biť, alebo ich budeme vyháňať, tak to už je fáza, že to už nehovorím o demokracii.
Takže ak si chceme zachovať demokraciu, tak musíme mať prijateľné zákony a musíme mať, pochopiteľne, aj, aj vyvážený vzťah, vzťah s médiami. Ja skutočne si prajem, aby sme ten vzťah mali veľmi dobrý, a preto, keď sa vrátim k tomuto zákonu, tak poviem toľko, že ak sme chceli ozaj, ak tu bol, stále verím, dobrý úmysel ľudí, ak tu bol ozaj úmysel niečo skvalitniť, tak potom, prosím vás, nerobme to tým, že príde poslanec s nejakým návrhom.
Aké je, také je to ministerstvo kultúry a ja som za to, aby bolo obsadené na tom vrchole iným človekom, ale aké je, také je, tak rezortne mu táto vec patrí. To znamená, vláda musí prísť s návrhom, musí identifikovať, kde sú problémy, prísť s návrhom, dať ten návrh zákona do riadneho pripomienkového konania a riadny legislatívny proces, potom sa o nás, teda o tom zákone s nami všetkými v parlamente rozprávať, poriadne to nechať prejsť cez výbor a potom možno o tom zákone hlasovať. Toto je normálny štandardný proces, ktorý v takejto citlivej otázke, ako je pôsobenie médií a práca s informáciami, je mimoriadne dôležité práve, aby tu nastal, aby tu sme využili presne to, čo nám vlastne zažitá prax pri tvorbe zákonov na Slovensku za posledných 30 rokov ponúka. Jednoducho musíme to takto spraviť a ja si myslím, že, že ak by sme pristúpili k tomu takýmto spôsobom, tak aj tie reakcie, ktorý tento návrh zákona vyvolal v médiách, zase tento zákon v médiách, tak by boli iné tie informácie.
Ja si dokonca viem predstaviť, že by sa s tými médiami komunikovalo. Hovorím, teraz som na druhej strane, som politik, ale ja nevidím dôvod, prečo by sme si my ako politici nemohli na jednej veľkej konferencii sadnúť za jeden stôl s novinármi, s vydavateľmi a prečo by sme o tom nemohli diskutovať. Ja si myslím, že bola by to schodná cesta a bola by to skutočne príležitosť na, príležitosť na to, aby nám aj tie deformácie, ktoré v tom novinárskom prostredí máme, skutočne sú tie deformácie, tak aby sme ich odstraňovali. Ja som viackrát bol na zasadnutí Rady slovenskej televízie, teda Rozhlasu a televízie Slovenska vtedy ešte a sedel som tam medzi tými ľuďmi v tej rade a boli tam problémy. Jednoducho v tej inštitúcii boli problémy, ale videl som ich riešiteľné práve na zasadnutiach tej rady. A ak nedostačovali kompetencie tej rady na to, aby sa riešili problémy, tak nech sa páči, ale vy z tej rady, skúste navrhnúť vy, ako by sa mal zmeniť zákon. Takto by sme mali postupovať aj v tejto oblasti. Ďakujem za pozornosť.

Na vaše vystúpenie dve faktické poznámky. Prvý pán poslanec Čaučík.

Pán kolega Hajko, rovnako ako si povedal, som presvedčený aj ja a je to v zmysle toho zákona, ktorý bol pred 24-mi rokmi prijatý, že tento zákon o slobodnom prístupe k informáciám by mal vychádzať v ústrety občanom. Novela, ktorú presadila vládna koalícia, ale nevychádza v ústrety občanovi, nechráni jeho, ale toho, kto by mal poskytnúť informáciu občanovi, v podstate sťažuje a komplikuje získavanie informácií pre občanov. Pekne si to ilustroval aj na príklade novinárov ako špeciálnej kategórie občanov a vďaka za túto ilustráciu, lebo je to dôležité pre výkon ich povolania aj fungovania novinárov v našej spoločnosti.
Som presvedčený, že tento zákon je v rozpore s ústavou, lebo umožňuje svojvôľu, čo si tiež spomenul. Svojvôľu ako možnosť uplatňovať svoj pohľad a obmedziť právo občanov na informácie vzhľadom na mocenské postavenie toho, kto tú informáciu má poskytovať. A toto je aj v komunikácii pána prezidenta, ktorú tu máme, prezident a prezidentská kancelária takisto hovoria o tom, že schválený zákon vytvára priestor pre svojvoľné vyhodnocovanie žiadostí povinnými osobami a hovorí o tom, že zákaz svojvôle ako ústavný princíp predstavuje kategorický imperatív, ktorý zaväzuje všetkých verejných činiteľov najmä vtedy, keď ide o konanie v rozpore s verejným záujmom, ktoré uprednostňuje osobný záujem alebo skupinové záujmy.

Ďalší v poradí pán poslanec Šmilňák.

Ja som si s veľkým záujmom vypočul vystúpenie kolegu Hajka z viacerých dôvodov. Som rád, že to opakovane otváraš, že Rada STVR, ktorá má mať deväť členov, už má štyroch nominantov z ministerstva kultúry a s najväčšou pravdepodobnosťou si ďalších päť stoličiek podelia nominanti vládnej koalície a potom takto bude, takto bude vyzerať kontrola verejnoprávnej, neverejnoprávnej inštitúcie.
A som vďačný za to, že si naznačil, koniec koncov hovorí to aj pán prezident, že s najväčšou pravdepodobnosťou toto znenie zákona bude v rozpore s ústavou a potom sa vládni poslanci budú musieť vysporiadať s tým, že tento zákon vráti Ústavný súd. A je na škodu, že tu nie sú, nediskutujú a nesnažíme sa nájsť také riešenie, ktoré by bolo priechodné naprieč politickým spektrom, pretože ide o tak vážnu vec.
A ešte chcem povedať, že som si s veľkým záujmom vypočul príbeh novinára aj s Fondom národného majetku a o tom, ako sa novinár dokáže dostať k veľmi citlivým informáciám, ktoré na dve, tri desaťročia potom slúžia pri riešení rôznych káuz, rôznych novinárskych aktivít.
A som veľmi rád, že takého človeka máme medzi sebou, pán Hajko, ešte raz vďaka.

Ďakujem pekne.
Keď tomu správne rozumiem, to bola písomná rozprava. Teraz sa pýtam, či sa chce niekto do rozpravy prihlásiť ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.
Dvaja poslanci, ako prvá pani poslankyňa Števulová, nech sa páči.

Ďakujem za slovo, ja by som chcela poukázať na to, že v prvom rade dnes vlastne prejednávame tento vrátený zákon prezidenta a dnes je Medzinárodný deň boja proti korupcii, čo mi príde príznačné, pretože keď si predstavíme, že čo je jedným z najúčinnejších nástrojov boja proti korupcii, tak je to práve právo na prístup, na slobodný prístup k informáciám, čo najširší pre verejnosť, pre médiá, pre kohokoľvek. A v zásade som si pozerala pred chvíľou, že práve ministerstvo vnútra napr. dnes zverejnilo práve teda to, že je dnes Medzinárodný deň boja proti korupcii, hovorí tam, čo korupciou môže byť a ako napr. odhaliť korupčné správanie, kde medzi známky korupcie zahŕňajú napr. neopodstatnené oneskorenia pri vybavovaní povinností alebo nadmerná tajnosť dokumentácií, dnešný Instagram ministerstva vnútra. Tak keby pán minister vnútra nebol zrovna v Abu Dabí, ale prišiel dnes do parlamentu, tak asi by sme ho boli mohli spýtať, že či ministerstvo vnútra považuje túto novelu zákona o slobodnom prístupe k informáciám za nástroj, ktorý podporí boj proti korupcii a, naopak, ho sťaží.
Pretože my v Progresívnom Slovensku si jednoznačne myslíme, že tento nástroj okrem teda toho, že má umlčať kritikov akejkoľvek vládnej, štátnej, verejnej moci, tak vlastne jeho cieľom je aj sťažiť práve ten boj proti korupcii, inak sa to vlastne nedá vysvetliť. A príde mi naozaj veľmi, veľmi smutné, že zrovna dnes, keď bol tento zákon termínovaný, že bol termínovaný asi náhodne, však predpokladám, že nikto by nebol až taký cynický, že by naozaj toto plénum si termínovalo práve tento zákon na Medzinárodný deň boja proti korupcii a zrovna by sa aj teda predkladateľ zákona rozhodol ho neprísť vôbec obhajovať. Práve teraz sme tu vlastne jedine iba my z opozície, už tu nikto okrem predsedajúceho a, pardon, hore jeden z koalície, nie je, ale prosto, keď si to zoberiete, že táto republika deklaruje ten boj proti korupcii a v ten jediný medzinárodný deň, ktorý sa tomu ideme venovať, my tu prosto máme túto novelu vrátenú prezidentom a predkladateľ zákona, od ktorého by som teda očakávala, že tu bude, že sa bude obhajovať, špeciálne zoči, voči teda pripomienkam prezidenta, ktorý ho v podstate obvinil z legislatívneho fušerizmu, tu nie je.
Čiže ja by som v skutočnosti očakávala, že keď už niekto predloží novelu zákona o slobodnom prístupe k informáciám, tak ten niekto je naozaj človek, ktorému ide o zlepšenie toho prístupu k informáciám, o zlepšenie boja proti korupcii a bude nám tu argumentovať, ako táto jeho novela vlastne k tomuto všetkému pomôže. (Reakcia z pléna.) A počujete tu nejakú argumentáciu? Nie, nič. Argumentujeme tu len my, žiaľ.
Ešte ďalšia vec, ktorá je podľa mňa veľmi smutná, je práve to, že tento návrh zákona ako všetky najhoršie návrhy zákona, ktoré tu v rámci tohto funkčného obdobia tohto parlamentu máme, prichádza práve z dielne SNS, a práve od legislatívnej úderky, ktorú vedie pán Adam Lučanský. On tu teda, ako už bolo spomenuté, má aj ďalší návrh zákona, ktorý sa týka teda neziskových a mimovládnych organizácií a bol premenený na zákon o lobingu.
A keďže ja teda naozaj pochybujem, že tento návrh zákona novela teda zákona o slobodnom prístupe k informáciám je z jeho hlavy, keďže to tu ani neobhajuje, tak by ma fakt zaujímalo, keby tu bol prítomný, keby našiel tú odvahu postaviť sa za to, čo do legislatívneho procesu nielenže vypustil, ale aj v podstate dopustil, aby to bolo prijaté, že teda či ten zákon druhý o tom lobingu, alias zákon o mimovládnych organizáciách, teda bude používať aj na seba a na ľudí, ktorí, škoda, Ondrej, ja som trpela, že je to práve Adam Lučanský, ale, samozrejme, rada ťa vidím.
Takže by som teda dúfala, že by nám odpovedal aj na otázku, že teda, keď bude platný, platná jeho novela zákona o mimovládkach, a teda budú sa všetci musieť označovať za lobistov, či teda prizná, kto vlastne loboval jeho pri týchto zákonoch. To by bolo veľmi vhodné, pripomínam, že pán Adam Lučanský je teda aj miestny poslanec v obci, z ktorej obaja sme, Bystrička pri Martine, tak by som sa možno spýtala, že či teda tu rieši nejaký problém obce Bystrička pri Martine, ktorá si nevie poradiť s infozákonom, asi sa pôjdem spýtať starostu, keď tam cez Vianoce budem, že či teda toto je nejaká vec, alebo nie. Lebo naozaj by ma to zaujímalo, že teda, keď sa tu už bavíme o tom, ako tie neziskovky sú hrozní lobisti a neviem, mali by sa prosto registrovať a označovať a neviem čo, tak ja chcem prosto vedieť, kto lobuje poslancov SNS za tie zákony, ktoré predkladajú. V záujme toho, aby boli transparentní, veľmi radi rozprávajú o tej transparentnosti. Podľa mňa by to mali povedať už teraz, keď navrhujú tieto zákony. To by bolo čestné. Takže toľko, ale žiaľ, nikto z nich tu nie je, tak neviem teda, že či do konca teda ústnej rozpravy z nich niekto ešte príde a nájde tú odvahu, ale, ale mám pocit, že nie. Tu asi skončím, pretože ostatné veci, ktoré moji kolegovia teda tu predo mnou už veľmi, veľmi detailne vysvetlili, naozaj nedá sa k tomuto zákonu povedať nič iné, lenže je to legislatívna fušerina, kto si prečíta tie výhrady vo vete prezidenta, vidí to tam napísané medzi riadkami, v podstate tento zákon prinesie do celého procesu práva na získavanie informácií chaos, legislatívnu nestabilitu a neistotu. Povedie k svojvôli a treba naozaj zopakovať to, čo povedal aj prezident, že problematický nie je len obsah tohto návrhu zákona, ale aj celý proces jeho prijímania.
A ja chcem ešte povedať poslednú vec, že ja si myslím, že to je naša spoločná hanba celej tejto snemovne, ak teda nebudú tie výhrady prezidenta prijaté, pretože tento návrh zákona nerieši žiaden skutočný problém. To, čo tvrdí, že rieši, je klamstvo. Tu prosto nie je a neexistuje žiaden problém a bola som aj na strane štátneho orgánu, ktorý sa musel so všelijakými pofidérnymi žiadosťami o informácie vysporiadavať, dá sa to. Predĺži sa žiadosť, keď je tých informácií veľa, aj keď ide o šikanózny výkon práva, takisto sa s tým dá vysporiadať. Tu neexistuje žiaden problém na strane verejnej moci, ktorý by spočíval v tom, že by sa štátne alebo verejné orgány nevedeli pri v súčasnosti platnej legislatíve a výklade súdov vysporiadať s prípadným šikanóznym výkonom práva na slobodu informácií.
Čiže namiesto toho, aby sme tu riešili nejaké skutočné problémy ľudí alebo skutočné problémy, ktoré by sa mohli týkať práva na prístup k informácii, riešime neexistujúci, fiktívny problém, ktorého dôsledkom bude podľa mňa oslabenie prístupu k informáciám pre bežných ľudí, ale aj pre tých, čo sa snažia vlastne bojovať proti korupcii a zisťovať si informácie z verejne dostupných zdrojov. A to je podľa mňa spreneverenie sa všetkých záväzkov Slovenskej republiky, ktoré máme, a teda to ministerstvo vnútra by si podľa mňa malo ten status stiahnuť, lebo je to naozaj smiešne. Ďakujem.

Ďakujem na vaše vystúpenie dve faktické poznámky.
Ako prvá pani poslankyňa Plaváková.

Ďakujem, Zuzi, že si pripomenula aj dnešný deň, teda Deň boja proti korupcii, pretože áno, infozákon práve slúži na kontrolu zo strany verejnosti aj vo vzťahu k akýmkoľvek korupčným praktikám a nejakým nevýhodným nákupom zo strany štátu a práve na to aj tento infozákon máme. A, samozrejme, že tento zákon, ktorý vetoval pán prezident, sťažuje tento boj proti korupcii a nielen to, on sťažuje aj boj proti dezinformáciám, pretože už sme tu viackrát zažili, keď napr. ministerstvo spravodlivosti vypustilo do sveta úplne klamlivé informácie napr. vo vzťahu k dotačnej schéme a následne kým sme sa dopracovali na základe infožiadosti k skutočnému zneniu posúdenia stanoviska auditu, o ktoré malo ísť, tak už, samozrejme, uplynula nejaká doba a týmto, keď sa to napr. aj predlžuje tá lehota, tak to ešte zhorší ešte ten prístup k informáciám a akúkoľvek možnosť dezinformácie vyvracať.
No, dobre si opätovne pripomenula, že máme tu také ticho z koalície. Pán poslanec Glück tu mal pokus o vystúpenie, ale teda ani jedno slovo sme nepočuli k samotnému vetu prezidenta o tom, čo, o čom to tu rokujeme, ale možno iný poslanec za HLAS, poslanec Tittel sa tu objavil v sále, tak možno on sa bude chcieť vyjadriť alebo pani poslankyňa Plevíková, že by mohla niečo vecne k vetu prezidenta povedať, ale neviem teda, že či sa dočkáme.
A super, že si spomenula aj ten lobing, pretože presne si to dobre pomenovala, že v podstate bolo by dôležité hlavne vedieť, kto loboval napr. za tento zákon, pretože to je ten základný princíp, že ľudia, ktorí majú moc a ovplyvňujú verejné politiky, tak oni by mali transparentne informovať o tom, akými napr. či už mimovládnymi organizáciami, alebo inými subjektami sa stretávajú. Ďakujem pekne.

Pán poslanec, Dostál.