23. schôdza

Vďaka.
Milí študenti, počuli ste vystúpenie Glücka. Glück, to je ten, ktorý mlátil Igora Matoviča päsťou v aute a potom do televízie Markíza povedal: nie, ja som nikoho nebil, nie, ja som nikoho nebil. Zákerne odzadu. Glück je pravá ruka Tibora Gašpara, obvineného, a je to taký jeho posluhovač. Či som vedel o trnavskej firmičke? No ja som o tom nerozhodoval, ale rozhodovalo o tom ministerstvo hospodárstva a oni to radi spoja s tým Matovičom, pretože, milí študenti, je dobré spájať to s Matovičom, aj keď Matovič s tým nemal absolútne nič spoločné. Ale, milí študenti, počuli ste teraz, rozprával o mne, dajte si do gúglu reláciu Je to možné, kedy som pred 25 rokmi raz prebehol v televízii naozaj na Adama v stávke, kde sme sa stavili. Ale spytujem sa Glücka, Glück, vám nevadí, že jeden nahý stále každý jeden deň na úrade vlády trošku s Troškovou troškoval s holým zadkom? To vám nevadí?! Vám nevadí, Glück, že teraz každý deň s prokurátorkou trošku prokuráturuje na úrade vlády nahý jeden? Každý jeden deň? Glück, toto vám nevadí? Vám vadí nahý Pročko pred 25 rokmi v relácii. Ale Glückovi nevadí premiér republiky, ktorý trošku troškoval, a pozrite si tie fotografie, toto Glückovi nevadí.
Milí študenti, viete, kto je Glück? Glück je teraz šéf výboru pre obranu a bezpečnosť. Viete, čo povedal ten pán, ktorý sa teraz tam uškŕňa, milí študenti? Že on nikdy nebude brániť, nepôjde brániť Slovensko. To povedal Glück. To znamená, že šéf výboru pre obranu a bezpečnosť má chrániť občanov, tak on nepôjde chrániť občanov. Samozrejme, že im Pročko leží v žalúdku, pretože Pročko poukazuje na ich kšefty, na to, čo robia. Pročko naozaj poukazuje na to, že máme tu obvinených podpredsedov parlamentu, ktorí už nie sú obvinení, lebo si práve Glückom zmenili Trestný zákon. A zločinci sú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

V rámci rozpravy vystúpi pani poslankyňa Števulová.

Ďakujem za slovo. Ja by som chcela povedať, že z pozície človeka, ktorý sa dlhé roky ako právnička venuje ľudským právam, vnímam na tom, čo sa tu dialo počas covidovej pandémie, ako keby dve také veľké krivdy, ktoré si myslím, že by mali byť napravené.
Prvá krivda je nesporne štátna karanténa uplatňovaná na ľudí. Vieme, že tam bol aj nález Ústavného súdu, ktorý jednoznačne povedal, že tento postup bol v rozpore so základnými ľudskými právami, pretože štát si vlastne dovolil obmedziť ľudí na ich základnom práve na osobnú slobodu, na čo naozaj má právo len za veľmi-veľmi prísnych podmienok. Vieme, že počas tej štátnej karantény o tom nebolo vydávané riadne rozhodnutie. Tí ľudia sa vlastne nemohli odvolať a brániť. Nebol tam teda zaručený ani žiaden opravný mechanizmus, na ktorý majú nárok aj napríklad cudzinci, ktorí na našom území pobývajú nelegálne a vlastne oni majú podľa zákona, tiež môžu byť takto obmedzení na osobnej slobode, ale je tam mechanizmus, kde vlastne do siedmich dní sa podáva správna žaloba na súd a súd vlastne v lehote siedmich dní aj rozhoduje o tom, či je vlastne zákonné alebo nezákonné to pozbavenie osobnej slobody. Práve pri tej štátnej karanténe to vôbec takto nebolo. Aj z týchto všetkých dôvodov vlastne následne Ústavný súd rozhodol, že to nebolo v súlade s ústavou. Ja s tým úplne súhlasím a tiež som veľmi kriticky vnímala, že teda ministerstvo vnútra naďalej pokračovalo v podstate vo vymáhaní tých nákladov za tú štátnu karanténu a stotožňujem sa aj s tým, čo aj verejná ochrankyňa práv, aj súčasný verejný ochranca práv požadovali, aby sa s tým prestalo. Nakoniec teda vieme, že po tých rokovaniach s ministerstvom vnútra dospeli k názoru, že je potrebné upraviť toto legislatívne, pretože nejakým iným spôsobom sa od upustenia od vymáhania týchto protiprávnych nákladov nedalo. V tomto smere si myslím, že ten návrh zákona ako keby rieši tú podstatnú krivdu, ktorá sa z môjho pohľadu na občanoch a obyvateľoch tejto krajiny diala.
Druhá krivda, ktorú ja som veľmi citlivo vnímala, je krivda spočívajúca v plošnom zatváraní rómskych osád a ulíc obývaných rómskym obyvateľstvom. To si myslím, že k tomuto sme mali pristúpiť a ospravedlniť sa Rómom a Rómkam žijúcim na Slovensku. Tí nemajú toľko právnych zástupcov ako všetci ostatní, a obhajcov, ale veľmi citlivo a veľmi kriticky som to v tom čase vnímala a myslím si, že tam ako spoločnosť máme ešte stále dlh, ktorý by sme si mali uznať a mali by sme sa za toto ospravedlniť. Toto však tento zákon nerieši. A zatiaľ som nevidela ani žiadnu vlastne iniciatívu k takémuto ospravedlneniu smerujúcemu, čo je podľa mňa veľmi smutné.
Čo vnímam ale kriticky, je naozaj tá priestupková amnestia, pretože tak ako aj predo mnou pán Stachura povedal, ja si nemyslím, že by mali byť odškodnení ľudia, ktorí nedodržiavali predpisy alebo sa z nich vysmievali. Samozrejme každý z nás môže mať akýkoľvek názor, to ja nie som tu teraz na to, aby som kádrovala ľudí za ich názor na pandémiu, za priestupky a podobne. Nakoniec tam bol vždy dostupný aj mechanizmus na to, že keď niekto nesúhlasí teda s udelením priestupkovej pokuty, nemusel ju zaplatiť v blokovom konaní, tak ako je to napríklad pri prekročení rýchlosti alebo iných podobných priestupkoch, mohol sa so štátom súdiť, odvolávať a podobne. Tam ja by som nevidela problém v tom, že by ľudia nemali prístup k nejakej obrane proti nezákonne, alebo nesprávne danému priestupku aj počas, teda udelenej pokute za spáchanie priestupku aj počas vlastne teda toho covidového opatrenia.
Ale plošne odškodňovať každého za akékoľvek nedodržiavanie týchto opatrení, ktoré, môžeme si o predchádzajúcich vládach myslieť čokoľvek, ja som s mnohými opatreniami, ktoré boli prijímané v tých prvých mesiacoch, nesúhlasila, ale nemyslím si, že boli prijímané v zlej viere a v snahe ako keby poškodiť ľuďom len preto, že je pandémia. Myslím si, že sme ako spoločnosť boli postavení pod otázku, ktorú sme vlastne väčšina z nás nikdy nemuseli riešiť, nikdy sme nezažili nič takéto ako prosto celosvetová pandémia a niektoré opatrenia boli lepšie, niektoré, niektoré horšie, niektoré boli lepšie vysvetlené, niektoré horšie vysvetlené.
Čo som ale vnímala veľmi kriticky, boli naozaj ľudia naprieč spoločnosťou, ktorí en bloc spochybňovali prevenciu a dodržiavanie tých covidových opatrení, ktoré mali chrániť tých najslabších ľudí. Ja som v tom období pomáhala v domove pre seniorov, vlastne v zariadeniach pre seniorov v meste Bratislava, bola som v Petržalke v jednom z najväčších takýchto zariadení niekoľko týždňov a pamätám si, že to najhoršie obdobie na konci novembra a počas decembra a januára vlastne 2020 bolo, keď sme každé ráno rátali mŕtvych seniorov a seniorky, ktorí za noc podľahli vlastne covidu len preto, že, pamätám si, že nám nechceli chodiť sanitky, nechceli chodiť ich ošetrujúci lekári. Že ľudia, ich príbuzní nám vypisovali, prečo sú také prísne opatrenia, prečo tamto, hento. Nechceli nosiť tie rúška vlastne pri kontakte s nimi a my sme prosto len videli, ako sa ten covid nekontrolovateľne šíri, zároveň nebolo ešte dostupné očkovanie, mnohí to spochybňovali. Tí ľudia mali obavy pred tým očkovaním, pritom sami boli najzraniteľnejší.
Pre mňa vedomé spochybňovanie pandémie a vedomé nedodržiavanie protipandemických opatrení či už v podobe nosenia rúška alebo teda zdržiavania sa vychádzania, ja si myslím, že títo ľudia, či už vedome, alebo teda pokiaľ to robili vedome, prosto nebrali vôbec do úvahy, že boli sebeckí a nebrali do úvahy to, že okrem nás, silných jedincov a jednotlivcov, boli touto pandémiou ohrození ľudia, ktorí bez toho, aby sme sa my správali zodpovedne, to proste nemohli prežiť. A ten výsledok 20-tisíc mŕtvych ľudí ide aj na vrub ľudí, ktorí vedome a so zlým úmyslom porušovali protipandemické opatrenia. A ja si nemyslím, že je morálne a správne týchto ľudí odškodniť a tam by ste, pán minister, podľa mňa mali ustúpiť a mali by sme si uvedomiť, že to je aj v rozpore s pamiatkou týchto 20-tisíc ľudí, ktorí umreli, a špeciálne tých seniorov v tých domovoch. Fakt keď na to pomyslím, to je jedna z najhorších období v mojom živote, aké som kedy zažila. Takže myslite na to a budem vám vďačná, keď sa nad tým ešte zamyslíte.
Ďakujem. (Potlesk.)

Na vaše vystúpenie štyri faktické.
Pán poslanec Majerský.

Pani poslankyňa Števulová, ďakujem ti za tvoje vystúpenie. Naozaj si vystihla podstatu, ktorú naozaj, ktorú sa tu dnes hráme, ja s tebou plne súhlasím. Bol som v pár domovov dôchodcov, kde naozaj sa nemohli tí rodičia alebo príbuzní rozlúčiť so svojimi rodičmi a bolo to naozaj veľmi ťažké, lebo naozaj tie opatrenia boli a myslím si, že mali opodstatnenie. Tie rúška boli veľmi dôležité. My nemôžeme naozaj odškodniť ľudí, ktorí nedodržiavali pandemické opatrenia, čo sa týka rúšok. Ja súhlasím so štátnou karanténou, že bola nezmyselná.
Pre mňa bolo takisto aj ťažké, keď sme chodili do rómskych osád po ťažko, ťažkých, ťažkých pacientov, ktorí naozaj zlyhávali, zlyhávali a boli opáskovaní ako v nejakej rezervácii, kde ich strážila armáda, aby vôbec nechodili von. Ja by som sa tiež opýtal, v tej dobe, že či to bolo v pohode, že či by sme takto chceli aj my, že nám niekto zapáskuje sídlisko a nás nepustí vonku, ako sa to dialo v rómskych osadách. To naozaj nerobme, robili sme kategórie prvých a potom sme robili kategórie druhých ľudí. Všetci sme boli občania jednej krajiny a naozaj tá pandémia bola pre všetkých veľmi ťažká.
Dnes ideme urobiť precedens, ktorý naozaj bude mať dopad na budúcnosť. Ja si nemyslím, že ľudia, ktorí vedome kričali a hovorili, že rúška dole a motivovali takto ďalších ľudí, ktorí boli naozaj pomýlení týmito rozhodnutiami a verili, verili tým ľuďom, majú byť dnes odškodnení. Naozaj veľmi veľa ľudí zomrelo kvôli tomu, že nedodržiavali pandemické opatrenia a zbytočne zomreli, a preto si myslím, čo si povedala, že z úcty aj k pamiatke všetkým tým zosnulým, ktorých naozaj bolo 20-tisíc, to si treba vezme, že to je jedno malé mesto na východe Slovenska, zomreli a zomreli zbytočne, lebo kopec z nich sa nakazili od svojich príbuzných, ktorí vedome nedodržiavali pandemické opatrenia, lebo vtedy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Stachura.

Ja by som chcel poďakovať pani kolegyni za veľmi konštruktívny, dobrý príspevok, a po tom voláme už dlho, že poďme sa rozprávať vecne o veciach, ktoré fungovali a ktoré nefungovali. Pomenovali ste práve dve veci, ktoré môžeme sa na to pozerať naozaj z rôznych uhlov pohľadu. Myslím si, že sa tam urobili určité chyby a nakoniec tú prvú vlnu pandémie vidíme, že extrémne opatrenia, ktoré trvajú veľmi dlho, spôsobia únavu spoločnosti a spôsobia menšiu, menší záujem dodržiavať protipandemické opatrenia, ktoré sú nevyhnutné. A potom sme to videli v druhej vlne, kedy to naozaj už potom prepuklo a urobili sa aj tam určité chyby a mali by sme sa o tom rozprávať vecne. Najhoršie, čo sa môže stať, je, keď sa stane takáto dôležitá vec ako je pandémia a prehodnotenie, ako prebiehala súčasťou politického boja. Tu sme už dopredu všetci prehrali, pretože keď sa tak trošku už na to pozerám z nadhľadu s určitým časovým odstupom, tak si myslím, že najväčším, najväčšou, najväčším problémom, kde sme prehrali pandémiu, je práve to, že sme neboli kohézni. Že naša spoločnosť bola strašne polarizovaná na dva tábory a tu sú zodpovední obidvaja, aj jedna, aj druhá strana. V krízach, vo vojnách, v pandémiách, kde zomierajú ľudia, sa väčšinou národ zomkne. Väčšinou sa národ zomkne, aj politici si uvedomujú zodpovednosť za národ a hovoria si, že vo vojne sa nerobí politika. To, čo sa dialo, a priznávam aj z tej jednej strany, ale musíte si to priznať aj vy z druhej strany, bolo, bol súčasť politického boja. A takýmto spôsobom sa nevysporiadame s pandémiou. Verte mi, že to je myslené dobre. A to, čo idete urobiť, že idete odškodniť niektorých, ktorí nedodržiavali protipandemické opatrenia, je v protiklade tomu, ako chceme hľadať tú kohéziu, tú súdržnosť v spoločnosti späť, ktorú sme stratili.

Pán poslanec Kišš.

Ďakujem pekne, Zuzana, za pomenovanie proste tej témy a tých skutočných problémov a prešľapov, ktoré nastali počas pandémie. Tu sa operuje s nejakým číslom 20-tisíc. Určite to bolo veľa tisíc, neviem teraz povedať, či je úplne presné, ale v každom prípade na Slovensku sme minuli relatívne veľa peňazí na pandemické opatrenia a z neho výsledky, teda samotné úmrtia a poškodenie zdravia sú naopak tiež teda veľmi vysoké. Slovensko obstálo veľmi zle, čo sa týka pandémie a toho, ako bojovalo s týmito, s touto pand... so všetkými opatreniami.
Ale najdôležitejšie opatrenie na tom, aby krajiny zamedzili tomuto zlému vplyvu, boli lídri spoločenského aj politického života. A, prepáčte, pre mňa najväčšiu zodpovednosť nesú politickí lídri, ktorí otvorene, a v tom čase boli aj v opozícii, aj v koalícii, podporovali to, aby sa nenosili rúška, aby sa ľudia neočkovali a podobné až priam absurdné veci, ktoré boli vyslovene v protiklade s tým, čo máme robiť. A, prepáčte, tu sme, tu sme v dobe, kedy tu diskutujeme o tom, či je Zem guľatá, aké vplyvy má očkovanie a proste neviem, aké absurdnosti a tak trochu akože opomíname si pomenovať veci správnymi slovami. Spoločenskí a politickí lídri krajiny vedú najväčšiu zodpovednosť a bolo, bolo ich, bolo ich mnoho, boli najmä vo vtedajšej teda opozícii, ale tie dôsledky boli také, ako Zuzana vo svojom vystúpení popísala, napríklad v domovoch dôchodcov a na mnohých iných miestach našich životov.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Plaváková.