33. schôdza

Aj vám, pán podpredseda, aj vám.
Janka, súhlasím s tebou v tom, čo si povedala, my zdieľame túto mizériu v tom, že my sa dokážeme tak rozčúliť pri niektorých veciach, že naozaj táto téma tej základnej infraštruktúry, veď to by malo byť to, čo nás jednak všetkých spája, ale zároveň by nás to malo všetkých rozčuľovať v tejto krajine, pretože už desať rokov my sme sa mali rozprávať nie o tom, že čo ešte potrebujeme dobudovať, ale kde čo ideme už opravovať, lebo by to bolo asi vhodné. Hej, že ten prístup, ten investičný dlh, to nie je len v peniazoch, to je aj morálny dlh investičný, aj odborný investičný dlh a tak ďalej.
A Peter, to, čo si povedal, v tom súhlasím, aj sa zhodneme, veď ja som to aj v podstate vo svojom vystúpení povedal, že ja považujem za absolútne škandál v tom, že tuná s každou ďalšou garnitúrou sa skartujú tony a tony strategických dokumentov a nemusia sa ani skartovať, môžu sa spaľovať, alebo len akože padá na nich prach a nemáme tu nijakú kontinuálnu víziu toho, že aj so zmenou garnitúry jednoducho ideme ďalej, pretože raz sme si povedali, že toto je najlepšie možné riešenie a teraz z neho ideme, však nemusíme 100-percentne so všetkým súhlasiť, ale niekam sa chceme dostať. 20-2
A ja pevne verím, že tak ako bolo povedané, že toto je začiatok a že my sa či už pod vedením pána ministra Tarabu, alebo aj potom s ďalším vedením, že sme sa vydali na cestu toho, aby sme tú základnú kritickú infraštruktúru tohto štátu nielen dobudovali, ale aj, v úvodzovkách poviem to prenesene, "vyliečili". A my sme tu od toho, aby sme aj tú ruku podali, hej, nielen podali, ale aby sme sa aj pričinili k tomu, aby sa to spoločne podarilo, lebo nám všetkým na tom záleží. Vďaka.

Ďakujem. A nasleduje vystúpenie druhej písomne prihlásenej pani poslankyni Hanuliakovej. Máte slovo.

Vážený pán predsedajúci, pán minister, pán predseda NKÚ, vážené kolegyne, kolegovia, ja sa budem v mnohom opakovať ináč z piatku. Síce tu bola rovnako prázdna skoro sála ako teraz, ale budem skôr hovoriť také príbehy a tie skúsenosti, ktoré sme zažili po cestách po Slovensku. A ja, dovoľte teda, aby som možno v mojej rozprave dneska začala tak symbolicky a rovno teda tými výpoveďami ľudí, ktorí zareagovali na našu výzvu, ktorú sme robili prostredníctvom sociálnych sietí a pýtali sme sa ľudí, že aké je to žiť bez vodovodu a kanalizácie. Tak ja by som si dovolila teraz prečítať z každého tri také komentáre. K vodovodom nám ľudia napísali.
Bíňovce, malá dedina pri Trnave. Nemáme ani vodovod, ani kanalizáciu. Fungujeme tak, že kupujeme balenú vodu buď v dvojlitrových fľašiach, alebo päťlitrových nádobách. Už si ani nevieme predstaviť, ako sa varí z vody z kohútika. Máme síce studňu, ale zvýšené dusičnany predpokladám, že aj preto, že v obci nie je kanalizácia. Niekto si to nevie ani predstaviť, že mu v kuchyni netečie pitná voda a ešte aj do hrnca leje vodu z fľaše. Pre nás každodenná realita. Najviac ma dokáže prekvapiť, že nám nedávno kopali optiku, čo je super, že tu je, ale príde mi vtipné, že vysokorýchlostný internet a všetky možné TV stanice áno, ale základné veci k zdravému životu, to nie. Nie je to výtka vedeniu obce, keďže viem, že sa to roky snažia vyriešiť, bohužiaľ, sa nedarí.
Obec Marhoň, okres Bardejov. Vodovod a kanalizácia v nedohľadne. Voda v studni nepitná, na varenie a pitie vodu kupujeme alebo si nosíme vo fľašiach z lesného prameňa vzdialeného osemnásť kilometrov. Čo máme robiť, keď máme päťročné dieťa? Pozývam pána Roberta Fica a Tomáša Tarabu a predchádzajúcich ministrov životného prostredia, keď už na nič iné, tak aspoň nech pomôžu nanosiť tú vodu. Ďakujem pánovi starostovi, ktorý pre základnú infraštruktúru neurobil vôbec nič.
Obec Vyšný Hrušov v okrese Humenné čelí dlhodobému problému s nekončeným vodovodom, na ktorého realizáciu sa snaží získať financie už viac ako dvadsať rokov. To je ináč veľmi častý príklad po cestách zo Slovenska. Napriek opakovaným žiadostiam o dotácie z environmentálneho fondu sa projekt nepodarilo dokončiť, pričom obec stále nemá ani kanalizačný systém. Táto situácia spôsobuje obyvateľom, najmä starším, závažné finančné a zdravotné ťažkosti. Počas letných mesiacov studne často vysychajú v dôsledku klimatických zmien, čo vedie k akútnemu nedostatku pitnej vody. Pre mnohých sú náklady na prehlbovanie studní, kontrolu kvality vody či nákup filtračných zariadení finančne neúnosné. Kým okolité obce už dlhodobo využívajú pripojenie na vodovod a kanalizáciu, Vyšný Hrušov ostáva bez základných verejných služieb. Je nevyhnutné, aby štát a príslušné inštitúcie prioritne riešili tento problém a zabezpečili dôstojné podmienky pre život obyvateľov.
Ku kanalizácii nám napísali toto.
Hrubá Borša. Časť, kde sme kúpili dom, kanalizácia vybudovaná nebola a keď sa pred rokom budovala kanalizácia v celej obci, zopár ulíc nebolo zahrnutých do projektu. Už štyri roky musíme platiť vývoz žumpy, aktuálne každých cca sedem týždňov, čo robí sto euro.
Obec Lúka, okres Nové Mesto. Problémom sú financie. ČOV má prepájať kanalizáciu troch obcí, Lúka, Modrovka, Modrová. Kanalizačné potrubie je nachystané v novej časti obce, pričom stále prebieha výstavba nových domov vo všetkých troch obciach. Každé štyri týždne nás ako štvorčlennú rodinu stojí vytiahnutie sedemdesiatpäť euro, ročne to teda vychádza 1 050 eur. Uvidíme, ako sa bude suma zvyšovať v roku 25´. Aj v našej obci sa nájdu obyvatelia s takzvanými bezodnými žumpami a nie je ich málo. Je tu diaľnica a sídlia tu firmy, slovenské pramene a žriedla.
Obec Košické Olšany, desať kilometrov od Košíc, už posledný z týchto príkladov. Hlavný ťah na Michalovce a vždy bol nejaký dôvod. Raz neboli dotácie na obyvateľov nad tisíc obyvateľov, potom len od tisíc päťsto. Obec má okolo tisíc dvesto obyvateľov. Má to veľký vplyv na spodné vody, na pôdu a kvalitu dýchania, keďže veľké množstvo domov si vlastnú žumpu vypúšťajú priamo do záhrady alebo do otvoreného kanála, ktorý tečie cez celú dedinu a nič sa s tým nerobí. Vraj je na to hotový projekt, aj schválené peniaze, ale to som si sama nezisťovala, ale problém je výkup pozemkov.
No a teraz prejdem k tomu, čo sme teda my v Progresívnom Slovensku robili za posledné štyri roky spoločne s kolegom. V Progresívnom Slovensku už naozaj roky sa venujeme tejto téme cez iniciatívu Voda pre všetkých. Upozorňujeme na nedostupnosť a zlú kvalitu našej vody, ale aj na stav našich vodovodov a kanalizácií. Počas Matovičovej vlády sme takisto opakovane vyzývali ministerku Remišovú aj ministra Budaja, aby konali. Dnes vyzývame súčasné ministerstvá, pretože situácia sa nezlepšila. Naopak, dostali sme sa do bodu, už to tu spomínal kolega, kedy máme investičný dlh na úrovni približne desať miliárd eur a na Slovensku máme stále cez 1 700 obcí bez kanalizácie a cez 400 obcí bez vodovodu, pripomínam v roku 2025. Spolu s kolegom Michalom Sabom sme za posledné roky navštívili naozaj veľké množstvo obcí, rozprávali sme sa s desiatkami starostov a starostiek a aktívne komunikujeme aj s Najvyšším kontrolným úradom, ktorý k stavu vodárenstva vydal viaceré správy, o ktorých teda hovoril aj kolega. Neustále upozorňujeme zodpovedných ministrov na naliehavosť riešenia tejto situácie.
Naozaj ja nerozumiem, ako je možné, že Slovensko malo k dispozícii stovky miliónov eur, no napriek tomu sme nesplnili ani ciele, ktoré sme si sami zadefinovali v tých plánoch, ktorých tu máme kopec, aj kolega to spomínal, pre rozvoj kritickej infraštruktúry. Už v roku 2015 sme mali mať odkanalizovanú väčšinu Slovenska a o vodovodoch teda ani nehovoriac. Aj aktuálny plán rozvoja verejných vodovodov a verejných kanalizácií na roky 2001 až 2025 podľa mňa teda po prvé, nemá finančné krytie, čo je podľa mňa veľký problém, keď si robíme nejaké teda plány a po druhé, aktuálne je jeho plnenie na úrovni, keď sme približne v polovici cca päť percent. A opakuje sa teda stále, opakujú sa stále tie isté chyby podľa mňa dokola pri každej vláde. A už to tu aj Michal hovoril vo faktickej, že tu absolútne nenadväzujeme na nejakú koncepciu dlhodobú naozaj, ktorá by prechádzala cez jednu vládu k druhej.
Ja mám zároveň niekedy pocit, že to, čo nevidíme, čo je zakopané v zemi, nás jednoducho ako keby nezaujíma.
No ak nezačneme konať, v budúcnosti nebudeme schopní sanovať všetky poruchy na potrubiach. Minulé vlády Roberta Fica, žiaľ, túto tému absolútne podcenili tak, ako, žiaľ, aj mnohé iné témy. Vodárenské spoločnosti na jednej strane potrebujú lepšie nastavenia fungovania kontroly, no na druhej strane sa vážne potrebujeme zaoberať, ako je finančne pokrytá obnova a budovanie kritickej infraštruktúry. Ministri, štátni tajomníci a mnohí koaliční poslanci pritom niekedy až naozaj afektovane opakujú, že voda je život. Nevidíme však takmer žiadne kroky, aby situáciu riešili, akoby sami neboli súčasťou vlády. Preto sme aj predložili už spomínané uznesenie, ktoré sme tu mali v diskusii v piatok, ktoré teda reagovalo aj na alarmujúce zistenia NKÚ v oblasti hospodárenia vodárenských spoločností a mňa teda veľmi mrzí, že koaliční poslanci takpovediac ho hodili do koša.
Potrebujeme naozaj serióznu diskusiu o tak zásadnej téme, akou je pitná voda, akou je stav a budovanie kritickej infraštruktúry. Potrebujeme sa oveľa hlbšie pozrieť na fungovanie vodárenských spoločností, lebo v roku 2025 je nemysliteľné, opakujem a zdôrazňujem, že viac ako pol milióna ľudí na Slovensku nemá bezpečný prístup k pitnej vode. To je približne desať percent obyvateľov naprieč celou krajinou, ako som už hovorila, od západu na východ a od severu na juh. Lebo ja aj často, keď komunikujem túto tému, tak veľakrát mi ľudia v podstate si píšu, že no a to sú osady len, a často si myslia, že sú to len nejaké vylúčené komunity, ale naozaj že toto sa týka naprieč celou krajinou všetkých obcí. Na kanalizáciu, teda stále nemá k kanalizácii prístup približne jeden a pol milióna ľudí. Splašky z domov teda často končia v našich riekach, potokoch a na poliach. A čo to spôsobuje, asi vieme všetci, no zhoršujúcu sa kvalitu pitnej vody a presne to ilustruje aj aktuálny prípad v obci, v ktorej žijem.
Budovanie a obnova verejných vodovodov a kanalizácií na Slovensku sa robí absolútne nekoncepčne. Nemôže sa stať, aby obec, ktorá má sto metrov od hranice obce zablendované potrubie s pitnou vodou, viac ako osem rokov žiadala o finančné prostriedky na dobudovanie vodovodu. Ľudia v tejto obci majú každý rok v obdobiach sucha problémy s vodou. Ľudia v tejto obci sa musia večer rozhodovať, či si spláchnu záchod, alebo sa sa osprchujú.
A naozaj my sme aj túto obec navštívili a skutočne že oni sami to nechápu, ani ten starosta, že ako to je možné, že proste nedokážu, majú projekt, majú všetko pripravené a nedokážu dostať peniaze na to, aby jednoducho sa tá obec pripojila na vodu. Stále je tu proste byrokracia, ktorá im v tom nejakým spôsobom bráni.
A to, čo teda aj my hovoríme dlhodobo s kolegom, keď komunikujeme túto tému, že právo na vodu nemôže byť súťažou. A to je asi to základné, čo by sme si mali všetci uvedomiť. Bezpečná pitná voda a trvalo udržateľné hospodárenie s ňou je základným predpokladom pre ekonomický a sociálny rozvoj, zatiaľ čo funkčný kanalizačný systém je neoddeliteľnou súčasťou ochrany vodných zdrojov.
Dovolím si uviesť ešte niekoľko konkrétnych príkladov, ktoré sme navnímali pri našich cestách. Ja som ich tu hovorila aj piatok, ale ja považujem za dôležité ich opakovať, lebo naozaj niekedy mi príde, ja by som aj ináč chcela vedieť, že koľko poslancov a poslankýň tu v Národnej rade, či majú všetci teda prístup k bezpečnej pitnej vode a či majú všetci kanalizáciu, lebo mám taký pocit ako keby áno, pretože tak málo ľudí to zaujíma, hej, že ako keby si nevedia predstaviť, že čo to znamená žiť bez prístupu k pitnej vode.
Čiže dovolím si ešte niekoľko príkladov. Cez leto sme navštívili obec Tuhár. Tá veľmi krásne ilustruje to, čo to znamená, stále stáť pred tou byrokraciou a naháňanie peňazí a boj s úradmi, keďže v obci Tuhár sa budoval vodovod dvanásť rokov. Dvanásť rokov ľudia čakali a my sme tam rovnako s kolegom boli a bolo naozaj, keď sme sa s nimi rozprávali, bolo to až také zvláštne, s akou radosťou hovorili o tom, že aké to bolo, keď si zrazu kohútik potočili a uvedomili si, že zrazu tam majú po dvanástich rokoch, alebo však dlhšie, odkedy tam obec bola, ale to, čo sme sa my rozprávali s tými, ktorí tam žili, že zrazu im teda tiekla pitná voda z kohútiku.
Obec Geča, je to... (Rečníčka sa obrátila na navrhovateľa.) Pán minister, len dvaja rozprávame, tak aspoň nás dvoch si vypočujte, dobre? Ďakujem veľmi pekne.
Ďalšia obec je Geča. Je to obec, ktorá je vzdialená asi 15 kilometrov od mesta Košíc, teda metropole východu.
Ide o novú výstavbu rodinných domov. Na začiatku výstavby bolo ľuďom prisľúbené, že najneskôr do dvoch rokov budú mať vybudovaný vodovod aj kanalizáciu. Dnes je to už viac ako päť rokov a situácia je tam teda aktuálne stále rovnaká. Ľudia nemajú pitnú vodu, dokonca voda v studniach je zdravotne závadná. Malé deti sa nemôžu s touto vodou ani sprchovať, pretože majú kožné problémy. Čiže ľudia si musia nosiť, dokonca aj keď chcú okúpať dieťa, vodu v kanistroch, a takýmto spôsobom zabezpečiť tú základnú hygienu. Doslova musia, čo tam bol obrovský problém, že doslova musia kalkulovať, koľko vody minú, lebo, a to sme stretli tiež ako keby vo viacerých obciach, že ľudia si musia vyrátavať, koľko minú vody, pretože je obrovský problém s fekálnymi vozidlami na odvoz splaškov a musia doslova rátať každý deň tie litre, lebo sa boja, aby náhodou nenaplnili žumpu skôr, ako im príde vytiahnuť fekálne vozidlo. Čiže toto je tiež realita na Slovensku dnešných dní, hej?
A včera som s kolegom Prostredníkom, odkiaľ aj pán poslanec pochádza, sme navštívili časť Pezinka a tam teda je obrovský problém, a to aj možno môže sa na to pán minister na ministerstve opýtať, kde žije asi 1 600 obyvateľov, táto časť nie je odkanalizovaná, majú tam obrovský problém s tým, že za odvoz žumpy oproti tým ľuďom, ktorí odvádzajú do kanalizačného potrubia, tí platia približne 170 eur a človek, ktorý nemá kanalizáciu, okolo 900 eur ročne.

22-2
Čiže obrovský rozdiel na rodinný rozpočet, ak má niekto a keď nemá vybudovanú kanalizáciu. Zodpovednosť ináč za budovanie v tomto prípade zmluvou prevzala Bratislavská vodárenská, avšak odkazuje ľudí na ministerstvo životného prostredia a vraj ministerstvo ich zase odkazuje na BVS-ku. Jediné, čo sa udialo, že teda sa vybudovala nejaká tá hlavná ulica, ale ostatní ľudia čakajú už približne 30 rokov. Ľudia sú naozaj doslova rukojemníci tejto situácie. A oni aj veľmi intenzívne komunikujú, dokonca sa snažili ako keby aj teraz cez, aktuálne čo je medzirezortné pripomienkové konanie otvorené k zákonu o regulácii v sieťových odvetviach, sa snažia docieliť to, aby sa aj žumpy stali, aby boli regulovanou činnosťou vodárenských spoločností, pretože naozaj ani vodárenská spoločnosť vraj im nedokázala povedať, že prečo je tá suma taká vysoká, aká aktuálne je a má to naozaj veľké dopady. Čiže to je aktuálna ich aktivita.
Posledné asi čo spomeniem, čo je možno také zaujímavé, mám tu ešte dva príklady, ale už asi posledný, aby som vás zase s tými situáciami životnými toľko nezahltila, posledné spomeniem okres Rimavská Sobota, kde sme boli aj teraz na výjazdovom rokovaní klubu, som išla povedať že vlády, nie ešte zatiaľ, zatiaľ len klubu.
V okrese Rimavská Sobota majú tam naozaj že obrovský problém s kvalitou pitnej vody a tá predstavuje aj zdravotné riziko, čo bolo teda zodpovednými úradmi potvrdené. Ide o 37 obcí v okrese a vláda im minulý rok počas výjazdového rokovania prisľúbila pomoc. A tu by som možno tiež adresovala pánovi ministrovi, že možno by sa mohol spýtať na túto situáciu, že ako to vyzerá, alebo čo sa v tejto veci deje. Ďakujem veľmi pekne, budem rada, keď ma budete počúvať. Vláda im teda prisľúbila počas výjazdového rokovania pomoc. My ste teraz teda boli v okrese Rimavská Sobota, a teda asi si, keď si zodpovieme otázku, že čo sa zmenilo, hádajte, nič.
Pritom tento stav ako keby že ohrozuje fungovanie naozaj základných aj materských škôl, sociálnych zariadení, podnikania, ale aj bytovej výstavby. A ja si myslím, že keby toľko energie, ktoré dala vláda za posledné tri mesiace do riešenie osobných sporov a nejaké riešenia ambícií jednotlivcov, keby toľko energie dali do riešenia problémov ľudí na Slovensku, tak ja verím, že by sme možno, že by sme tu nemuseli o tých všetkých problémoch rozprávať. Nemyslím to teraz len za tri mesiace, ale možno dlhodobo keby tá energia sa presmerováva tam, kde to je naozaj potrebné.
Takže ďakujem vám veľmi pekne a teším sa aj na diskusiu s pánom ministrom.

Ďakujem, pani poslankyňa. Na vyše vystúpenie dve faktické poznámky.
Prvý, pán poslanec Prostredník.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Ďakujem kolegyni Hanuliakovej za jej vystúpenie a aj za to, že konkrétne spomenula viaceré miesta, kde je problém s pitnou vodou, s problém s odkanalizovaním. Ďakujem menovite za to, že si hovorila aj o situácii v časti Pezinka v Grinave. Viem, že toto nie je predmetom tohto zákona, ale napriek tomu to tu zaznelo, teda ten fakt, že vývoz žúmp a spracovanie žumpových vôd, ktoré prevádzkujú vodárenské spoločnosti, že cena za toto spracovanie nie je regulovanou zložkou. Ja si myslím, že toto je úplne absurdné nastavenie, pretože tento fakt pôsobí v zásade demotivujúco pre tieto vodárenské spoločnosti v tom, že ony nemajú záujem v častiach, kde nie je kanalizácia, tú kanalizáciu dobudovať, pretože v podstate majú oveľa vyšší príjem a nikto nevie, ako aj zaznelo v tom príspevku, vydokladovať, z čoho sa skladá táto vysoká cena, ktorá, ako nám aj obyvatelia tých dotknutých častí hovoria, rastie takmer exponenciálne.
Čiže je to zárobková zložka pre tie vodárenské spoločnosti a podľa mňa ony nemajú motiváciu vybudovať vybudovať tam tú kanalizáciu. Naopak, ľudia ktorí by tými vysokými rastúcimi cenami mohli byť motivovaní, aby urobili niečo pre to, aby tam tá kanalizácia bola, nemôže robiť nič až na pár aktivistov, ktorí niekedy hovoria, že to je boj s veternými mlynmi a búšia do rôznych inštitúcií, aby sa situácia zmenila.
Takže myslím si, že toto je potrebné tiež zmeniť. Ďakujem.

Ďalší pán poslanec Sabo.

Vďaka za slovo, aj tebe, Janka, za vystúpenie a ešte nadviažem aj na to, čo už bolo povedané, že ono to, ten problém s kritickou infraštruktúrou, že ono to nie je len o rúrach, nie je to len o tých samotných vodovodoch a kanalizáciách. Vlastne som si spomenul, keď si povedala slovo splašky, že to je taká akože ošemetná situácia, lebo buď tu máme teda kategória A, tá problematická, trativody, a potom tu máme kategóriu B, ešte tragickejšiu a problematickejšiu, to sú čistiarne odpadových vôd, ktoré, a to nie je situácia opäť, ktorá vznikla z noci do rána, jednoducho nemáme dostatočné kapacity na čistenie odpadových vôd. Od decembra má Slovenská republika infringement a ja som to vlastne aj pánovi ministrovi už hovoril pri jednej príležitosti, že ma celkom tak zamrzelo, že som napríklad v programovom vyhlásení vlády tri slová čistiarne odpadových vôd nenašiel. A bol by som rád, keby sa vlastne tá téma rozšírila, aby to boli nie dve slová, ale aby to bolo viacej slov, aby to boli vodovody, kanalizácie a čistiarne odpadových vôd. Pretože ak teda chceme ten problém riešiť komplexne, tak toto do toho definitívne zahrnúť, poťažmo keď máme teda aktívny infringement od Európskej komisie. Vďaka.

Ďakujem, pán poslanec.
Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.
Prihlásili sa traja poslanci v poradí pán poslanec Hlina, pán poslanec Hazucha a pán poslanec Lackovič.
Takže prvý, pán poslanec Hlina, máte slovo.

Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, formálne oslovenie, vážené kolegyne, kolegovia, k tomu pár len postrehov v rámci prvého čítania, v druhom čítaní možno viac aj na základe reakcie, lebo mňa niečo by zaujímalo a skúsim sa to spýtať, skúsim to stihnúť. Úvod k tomu zásadná kalibrácia, nezdieľam celkom to nadšenie tuná kolegov, hej, a nie preto, že som od podstaty podozrievavý, ale preto, že to tam je. No ale teraz že k čomu.
Skôr ešte ako poviem, ten luxus, ktorý máme, že splachujeme pitnou vodou, už dlho nepotrvá, tu na to sa tiež treba pripraviť, a naozaj ho máme ako jedna z mála krajín. To, že si to nevážime, toho svedectvom je aj to, že kam sme to dobačovali a tí bačovia za to nemôžu, ja to chcem v takej akože ilustrácii.
Možno najkrajším príkladom toho vzťahu k tým hodnotám je, táto vila, čo je tu nad parlamentom. Neviem, ktorí ju vnímate, tuná hneď vedľa, čo je nad parlamentom, taká pekná vila, taký domček prvorepublikový. Tak tam býva bývalý riaditeľ vodárenskej spoločnosti, ktorý ten byt si kúpil. Zrovna jemu pridelili ten byt, by ste neverili, hej, a kúpil si ho podľa zákona o predaji bytov. Neviem, jak sa volal, odhadujem, že ho kúpil možno za 50-tisíc korún, korún, hej, čiže 1 500 eur niekde, plus, mínus. Takže toto je náš vzťah k obrovským hodnotám a presne tam sme to dobačovali. Za tých komunistov sa to nejako ešte popostavovalo alebo pokračovalo v tom, čo stavali predtým a od toho, kým sa to nerozdelilo, nám tam vniká enormný, enormný investičný dlh, s ktorým nič nerobíme, ale pán riaditeľ býva tu a riaditeľ nejakých východoslovenských vodární, to je tiež nejaký že veľký king, hej, ktorý vlastne sa stal podnikateľským guru s verejnými vodovodmi, no proste tak si tu my žijeme.
Čiže dobehne nás to a už proste panika za chvíľku bude nastávať, lebo ono to nepustí. Fyzika je v tomto neúprosná a tu poviem aj zo skúsenosti, my keď sme robili v jednom starom objekte kláštoru, chcem vám len veľmi pekne povedať, betónový kanál vydrží 100+, 100 určite, 100+, keď je dobre urobený, akože sto rokov. Voda v liatine vydrží, aj sa tak kalkuluje, tuná je pán vodár, by vám možno, hej, 50 až 100 v závislosti od údržby možno. Ale teraz sa upustilo a všetko vlastne od komunistov sa robilo a po revolúcii sa už ani nerobilo, sa robilo do železa. Železo bez ochrany je niekde na úrovni 20 rokov. Kalkulovaných je 30, ale bez ochrany 20. Čiže to proste nemusíte vychodiť atómovú fyziku, to proste je jasné, že to za chvíľu začne všetko strieľať, búchať, hej? Čiže potom sa budeme chytať, že kde sú peniažky. No peniažky sú kadekde, na Riviére, v Karibiku, budeme hľadať, hej, čiže tam sme to dopracovali, to sme presne my.
Dobre, teraz sa ideme trošku zbadať, že či teda sme neurobili niekde chybu. Javí sa to dobre a ja som za, v tomto by som bol za. Tu by možno zaujímalo, celkom pekne to povedal pán Andrassy, lenže či on aj vedel, že vlastne sa tu novelizujú dva zákony. Že sa tu novelizuje zákon o verejných vodovodoch a kanalizáciách a novelizuje sa aj zákon o vodách. A toto tu nezaznelo a k tomu som sa ja chcel pristaviť, lebo mne to príde dosť dôležité. Viete, aby sme znova v nejakom opare toho nadšenia, že teda už konečne sme sa zbadali a ideme to všetko zachrániť a všetci tu budeme tlieskať a budeme hlasovať happy, pomaly Severná Kórea po hlasovaní, hej, a niekto popritom si šupne tam niečo ešte zo svojho záujmu a prejde to ako bez povšimnutia. Tak ja vás len na to upozorním a očakával by som, ak budeme mať čas, nejaké vysvetlenie, že prečo vlastne to tam je a že či to je dobré, že to tam je. Lebo mne tá diskusia, ja som žiadnu nezachytil, v MPK to, myslím, nebolo, hej, tak proste neviem. Tak by sa niekto k tomu mal vyjadriť. Pravdou je, že my ideme novelizovať zákon o vodách, kde doplňujeme paragraf, myslím, 49 úplne novým odsekom, že správca hospodársky významných tokov môže stavať vodovody a kanalizácie. Jediný správca hospodársky významných tokov je Slovenský vodohospodársky podnik. Príde mu niečo nové, takže dobre.
Ak teraz sa ideme rozhodnúť, že Slovenský vodohospodárky podnik môže stavať vodovody a kanalizácie a ja sa pýtam, že okej, z čoho vychádzame, prečo to tam je, prečo to tam doteraz nebolo, keď je to také super a znova teraz sme to zistili. Že toto by som, podľa mňa nielen ja, myslím, že to možno aj niekoho bude zaujímať, by sme si zaslúžili nejaké vysvetlenie. Z toho, čo viem, čo poznám, Slovenský vodohospodárky podnik hospodári s veľkými stratami, hej, proste to nie je pôdohospodárska výstavba, hej, ktorá má príjmy a nestíha, nezvláda. Tam mu zateká, tam mu vyteká, hentam mu preteká. Proste čo ste, čo ste, a to ešte nerátate s tým, čo prišlo a to prišlo, hej, že už máme klimatickú zmenu, máme prívalové dažde, proste to už tie korytá nestačia určitý moment, keď sa to tam zle, medzitým ste všetko vyrúbali, čo robilo nejaké zádržné opatrenia, alebo ešte čo ste nevyrúbali, vyrúbete. Takže ja si myslím, že taký Slovenský vodohospodársky podnik má tiež nejaké, by som povedal, že ešte nedorobené. Len tu v Bratislave napríklad, viete, to je, najväčší mafiáni, najväčší ruskí mafiáni si podľa mňa, ani neviem akí, si nedovolia zahatať prístup k moru, hej, nejakú pláž, alebo že schovať si nejaký tok, prítok okrem bratislavských mafiánov a polomafiánov. Viete, v Bratislavskom lesoparku je Vydrica oplotená, lebo to tam niekomu vyhovuje, že si proste oplotil vodný tok a nikto nič. Ja sa pýtam, však keď to patrí vodohospodárskemu podniku, má to proste chrániť, má sa o to starať, mal by sa podľa mňa o to starať. Čiže čo tým chcem povedať? Chcem tým povedať, že Slovenský vodohospodársky podniky má čo robiť. Ak mu teraz pribudne nová funkcia, tak sa chcem spýtať, že z čoho to vychádza a na čo je to dobré. Či to nie je len kvôli tomu, že sa teda pretočia nejaké, prelejú nejaké peniaze, čo boli z plánu obnovy a proste niekto to chce dostať pod kontrolu, hej? Lebo vy máte, minister životného prostredia má priamu kontrolu nad Slovenským vodohospodárskym podnikom, hej, a môže sa to tak javiť, hej, že keď si to všetko preleje k sebe a on sa stane tým oprávneným, že on bude stavať tie vodovody a kanalizácie z toho fondu alebo z nejakých fondov, no tak bude to, proste to pristane tam, kde to proste, kto je navrchu. A tu by to podľa stálo za to odpovedať.
Pán minister, takže to som si myslel že by pre túto chvíľu stálo za otázky a nevylučujem, že v druhom čítaní sa tomu povenujem hlbšie. Ďakujem vám pekne.