35. schôdza

Ďakujem za slovo a, Lucia, za tvoje vystúpenie a pánovi verejnému ochrancovi práv za jeho prácu aj celému jeho tímu.
Lucia, ty si povedala skvelú myšlienku tu, že keby sme sa tu v tomto pléne spojili a venovali energiu tomu podstatnému, tak koľko životných situácií by sme dokázali spoločne vyriešiť. A ja z mnohých tém, ktoré kancelária verejného ochrancu práv rieši, som minulý rok pri jednej konkrétnej legislatíve opakovane upozorňoval, a na to upozorňoval aj pán ombudsman Dobrovodský, na problematiku hluku v banskobystrických Rakytovciach a, samozrejme, nielen tam, pretože to je téma, s ktorou máme na Slovensku enormný problém. Ja som vtedy ministerku Dolinkovú viackrát upozorňoval na to, že chýbajúce hlukové mapy, ktoré stále na Slovensku chýbajú, a realizácie rôznych opatrení sú len základným krokom, ktorý máme ako dlh. A aj som pani ministerku vtedy interpeloval a ona mi povedala teda, že úrad verejného zdravotníctva zhromažďuje údaje pred hlukom a v súlade s požiadavkami smernice, no a krátko nato, čo mi odpovedala na interpeláciu, prišla nóta z Európskej komisie, ktorá, myslím, že to bolo 3. októbra, ktorá vyzvala Slovenskú republiku, aby si konečne Slovenská republika splnila ohlasovacie povinnosti podľa smernice o hluku z roku 2002. Z roku 2002. Je rok 2025 a my tie veci ešte stále nemáme doriešené.
Čiže vrátim sa k tvojej myšlienke, že keby sme naozaj venovali všetku možnú energiu v tomto pléne do reálnych problémov reálnych ľudí, ktorí nám dali reálnu dôveru, a neriešili by sme fiktívne problémy ako hmyz v potravinách, keď si pán Danko prečíta hoax na Hlavných správach, a keby sme robili svoju robotu, od ktorej tu sme, tak by sme dokázali aj s tými problémami reálne pohnúť. Ale to by tá strana pléna (rečník ukázal napravo od seba) musela vyvíjať aktivitu.
Ďakujem. (Potlesk.)

.

Ďakujem.
Bea, ty si teda spomínala, že ako predsedníčka ľudskoprávneho výboru som požiadala o účasť v pracovnej skupine pri tvorbe toho návrhu zákona týkajúceho sa odškodňovania sterilizovaných rómskych žien. Ja som sa teda opakovane snažila zapojiť do procesu legislatívneho, keď ministerstvo spravodlivosti vytvára nejaké pracovné skupiny, keď sa to týka ľudských práv, keďže si myslím, že z pozície predsedníčky ľudskoprávneho výboru je to úplne namieste a mohli by sme tak dospieť k lepšiemu výsledku, ale teda ani raz sa nepodarilo, že by som nakoniec bola do tej skupiny prizvaná. Takže vlastne niekedy ani nevieme, či existujú alebo neexistujú.
V každom prípade, bola by som rada, keby bez ohľadu na to, že či už taká skupina existuje alebo nie, by sa táto vec konečne pohla, pretože, ako som už spomínala, je to obrovský dlh, ktorý máme voči rómskym ženám, ktorým bolo zásadným spôsobom ublížené. Zásadným spôsobom. To už len v mene elementárnej ľudskosti by sme mohli konečne pohnúť s tým riešením, a ja teda aj apelujem na kolegov z koalície, ktorých je tu teda pár, aby sa dotazovali aj ministra spravodlivosti, napríklad pán Žiga by mohol skúsiť pomknúť pána ministra spravodlivosti k tomu, aby sa táto problematika konečne pohla dopredu.
Viacerí ste tu spomínali v podstate prípady, kedy sa dlhodobo neriešia nejaké problémy, alebo tu máme prieťahy aj v konaní vo vzťahu k Sociálnej poisťovni a podobne. Naozaj toto je dlhodobý problém Slovenska, keď v komplikovaných životných situáciách sú ľudia vystavovaní takémuto ešte ďalšiemu stresu, že roky musia čakať na 25 eur napríklad, ktoré by im zásadným spôsobom pomohli kúpiť aspoň základné veci pre ich deti. Tak to je veľmi smutné.

Ďakujem pekne za slovo.
No, kolegovia a kolegyne, ja začnem tým, že ma tak trochu mrzí, že my tu máme raz ročne ľudskoprávne orgány a ešte aj v tom momente tu je akoby pokus o nejaké obmedzenie toho, že ako dlho môžu hovoriť. Minulý rok (potlesk), ďakujem, minulý rok sme sa, sme si prehadzovali tieto správy z mesiaca na mesiac ako také vrece zemiakov a pritom to sú všetko prípady porušenia práv ľudí, tie konkrétne situácie ľudí na Slovensku, a už minulý rok sme teda, respektíve táto koalícia, lebo však my sme za to vtedy nehlasovali, za tie procedurálne návrhy, ale už vtedy proste sme ukázali, ako sa staviame k ľudským právam a teraz opäť, že či teda pán verejný ochranca práv môže skrátiť svoju diskusiu. No, viete, on ten svoj príspevok, ja by som ho počúvala ešte dlhšie, hoci som tú správu čítala, ona má 212 strán, ak sa nemýlim, do 220 teda, a ja by som sa tak možno aj spýtala kontrolne, že teda kto si ju celú prečítal. Pán Hazucha, vás chválila pani predsedníčka výboru, že vy zvyknete čítať dokumenty, takže to je fajn, ale kto iný? A práve preto je tá jeho prezentácia taká dôležitá, no, na nás sa nedívam, že práve preto je tá prezentácia taká dôležitá, aby to tu zaznelo jednoducho v skratke, že čo tam je a potom už každý si môže tú danú časť, ktorej sa venuje, alebo tú oblasť, ktorá ho zaujíma, tak si to tam potom pozrie, ale akékoľvek obmedzovanie toho času, mne to príde ako veľmi nešťastné a nedôstojné, hlavne teda čo sa týka ľudskoprávnych tém.
Ja by som sa chcela aj poďakovať pánovi verejnému ochrancovi práv nielen teda za tú správu, ale aj za to, že akým spôsobom ste sa chopili toho úradu, ako si vykonávate svoju prácu, pretože skutočne je vidno, že to robíte, nielen teda, že pracujete, lebo to považujete za svoju prácu, aleže vám na tom skutočne záleží, a to si myslím, že je veľmi dôležité a robíte to nezávisle od akejkoľvek politickej farby a tiež bez akejkoľvek ideológie, čisto na základe právnych argumentov a myslím si, že hlavne teda v súčasnej situácii demokracie a právneho štátu na Slovensku je toto veľmi dôležité. Nadviazali ste tým teda aj na prácu či už teda pani Dubovcovej alebo pani Patakyovej, ktoré si rovnako vynikajúco vykonávali tú svoju funkciu a, žiaľ, aj v tomto pléne sa im dostalo ešte v tých minulých volebných obdobiach nie zadosťučinenia, ktoré by si zaslúžili, tak to nazvem.
Tá vaša správa, ako som už spomínala, má cez 200 strán a niekto ju tu vraj nazval beletriou. No, ja by som ju nazvala skôr manuálom, pretože ona obsahuje skutočne toľko oblastí, pokrýva toľko životných situácií, že tu každý, ja verím, že skutočne každý a každá z nás si tam vie nájsť niečo, čomu sa venuje alebo čo ho zaujíma, vypichnúť si to a napríklad sem prísť aj s nejakým návrhom zákona alebo iným spôsobom sa snažiť vyriešiť tú situáciu, pretože to je skutočne založené na konkrétnych porušeniach práv ľudí. To nie je žiadna, žiadny teoretický manuál pre právnikov prvého ročníka alebo niečo také, to sú skutočné prípady, ktoré sa u nás dejú. Ak sa už týmto nemáme zaoberať, tak ja potom neviem, že čím. Máte tam policajné, policajnú brutalitu alebo vôbec policajné postupy, právo na informácie, volebné právo, vlastnícke práva, stavebné, práva dôchodcov, práva detí, ZŤP, zdravotnícke rôzne porušenia a skutočne si myslím, že či už teda z opozície, alebo aj z koalície sa v tom každý nájde. A ja tu vidím kolegyne zo SMER-u, pani Čavojovú a Matejičkovú, a budete prekvapené možno, ale ja vyzdvihnem to, že vy ste sa stretli s pánom verejným ochrancom práv, že vás zaujímala jedna konkrétna vec, išli ste za ním a riešite to a presne preto hovorím, že aj toto je manuál a je jedno, že či pre koalíciu alebo opozíciu, ale takto sa to má robiť. Proste vidíte, že sa niekde porušujú práva, vidíte, že ľuďom sa zle žije, lebo sa im stalo toto, toto, no tak poďme to riešiť a nie dve pohlavia do ústavy a podobne.
Mňa len mrzí, že teda potom príde k hlasovaniu, a ja verím tomu, že rovnako ako minulý rok, tak aj tento rok dúfam, že toto plénum vezme na vedomie správu pána verejného ochranu práv, ale podľa mňa je to málo iba zobrať na vedomie. Alebo keď teda to chceme nazvať, že berie na vedomie, nakoľko sa jedná o správu o činnosti, tak to vezmime na vedomie tak, že sa skutočne tými prípadmi, ktoré sú tam opísané, budeme zaujímať, budeme zaoberať. Lebo to je že zobrať na vedomie a nielen, že neprečítali sme si to, pán verejný ochranca práv nám to tu odprezentoval aj to teda v relatívne krátkom čase a tým to skončí.
Ja by som ale chcela vyzdvihnúť jednu konkrétnu vec z tej správy, a síce historicky druhé podanie, písomné podanie na Európsky súd pre ľudské práva, ktoré ste vy urobili v marci 2024 a ktoré podľa mňa aj dopomohlo, samozrejme, k rozhodnutiu, ktoré Európsky súd pre ľudské práva vydal vo februári ´25. A toto sa týkalo prípadu, ktorý, ja som už dúfala, že, aj keď vieme, aká je tá situácia, aleže teda Slovensko sa nedostane do obdobnej situácie, no, no, žiaľ, a týkalo sa teda prípadu toho, ako zaobchádzame s rómskymi deťmi vo vzdelávacom systéme, ale dostanem sa k tomu.
Najskôr taká možno osobná odbočka. Ja som teda predtým študovala práva menšín na univerzite v Štrasburgu a jednou z takých mojich tém v piatom ročníku bolo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 2004 D. H. proti Českej republike. A pamätám si, že vtedy keď som to prezentovala mojim spolužiakom a spolužiačkam, tak oni tak nechápavo pozerali, že to čo v tej Českej republike robíte, lebo však pre nich, no, Česká republika, Slovenská republika, to, čo robíte s tými deťmi, že to ako môžete, ako sa toto môže diať? A bolo ťažké im to vysvetliť a ono je to svojím spôsobom aj nevysvetliteľné, povedzme si. A teraz sme v roku 2025 a na Slovensku máme v podstate obdobný problém ešte stále. Čiže my sme neboli za dvadsať rokov schopní, pretože sme sa mali z toho rozhodnutia týkajúceho sa Českej republiky inšpirovať a taktiež prestať umiestňovať rómske deti takýmto spôsobom do špeciálnych škôl. Ale o tých segregovaných školách, však tomu sa venuje moja kolegyňa Ingrid Kosová, tak to už ani nehovorím. Ale za dvadsať rokov sme teda neboli schopní nejakým spôsobom tú ich situáciu zmeniť.
A ja som sa týmto, týmito prípadmi venovala teda aj keď som potom neskôr učila a taktiež to bolo veľmi ťažké vysvetliť študentom a študentkám, že prečo vlastne niečo takéto robíme, prečo v tom pretrvávame. A oni sami sa vždy tak nechápavo pozerali, že veď ale vy sami si tým ubližujete, že tie deti nie sú zakomponované alebo teda zapojené do tej spoločnosti. Nuž, keď to chápali vtedy študenti, tak ja nechápem, že prečo to, prečo to nechápu tu zákonodarci alebo aj rôzni ministri, ktorí sa vystriedali na stoličke ministra školstva.
Konkrétne tento príklad bol teda prípad pána Salay, ktorý v roku 2022 podal sťažnosť na európsky súd ľudských práv, pretože bol zaradený najskôr do takzvanej prípravnej triedy namiesto prvého ročníka a potom preložený do špeciálnej triedy určenej pre deti so zdravotným znevýhodnením na základe diagnostiky ľahkého mentálneho postihnutia. A tento príklad práve poukázal na veľmi dôležité veci, a síce na nadmerné zastúpenie práve rómskych žiakov a žiačok v týchto špeciálnych zariadeniach. Tiež na to, aké vlastne kultúrne a jazykovo zaujaté hodnotenia a diagnostika sa robí týmto deťom a to je niečo, čo v iných členských krajinách už dávno upravili, pretože chápu, že tie deti majú špecifické potreby a že keď ich chceme diagnostikovať a určiť, že či teda potrebujú nejaký špeciálny prístup alebo že či napríklad len doteraz nehovorili dostatočne po slovensky, alebo že či kultúrne, čo je, samozrejme, špeciálne teda pre deti vo vylúčených komunitách veľmi dôležité, že či vlastne vôbec vedia na tie otázky odpovedať, ale nie preto, že by mali akýkoľvek mentálny deficit alebo že jednoducho tie deti potrebujú ten špeciálny prístup, ony možno len potrebujú, aby im na začiatku niekto pomohol. A toto, žiaľ, doteraz nebolo nastavené.
Zároveň to poukazuje aj na ďalší problém, a to je nedostatok alebo teda porušovanie informovaného súhlasu rodičov, pretože často tí rodičia, keď podpisujú súhlas s tým, že tie deti pôjdu do špeciálnej školy, tak oni nevedia, že čo podpisujú. Nevedia, im je to niekedy aj predané akože však to je dobrá vec pre vaše dieťa, lebo, a pritom nie, pretože to dieťa vlastne uzatvoria do jednej kategórie, ktorá mu už nedáva právo teda na rovnakú budúcnosť. A jedná sa skutočne, a to konštatoval aj Európsky súd pre ľudské práva, o mimoriadne závažné porušenie práv týchto detí, hovorím, vo veľkej miere rómskych detí, ich práva na vzdelanie a tiež práva na nediskrimináciu. A odhaľuje to aj tú systémovú diskrimináciu rómskej menšiny, ktorú u nás teda na Slovensku zažíva. Európsky súd ľudských práv to aj niekoľkokrát zdôraznil, že, viete, tá diskriminácia to nie je o tom, že do zákona niekto napíše, že a rómske deti budú toto, toto. Tá diskriminácia je nepriama. Ten zákon sa tvári neutrálne, ale pritom do veľkej miery sa dotkne alebo niekedy aj je špeciálne vytvorený práve pre tú menšinu, hoci to tam nie je napísané. A toto je presne to, o čom sme hovorili napríklad aj v prípade toho zákona, ktorý teda pán prezident momentálne podpísal, a síce práca namiesto dávok. To je tiež niečo, čo sa tvári neutrálne, ale čo sa dotkne špeciálne rómskej menšiny.
A taktiež je to aj v prípade týchto zákonov, ktoré dovoľujú takéto umiestňovanie, pretože, áno, ony sa tvária neutrálne, že na základe takých a takých predpokladov dávame deti buď do klasického vzdelávacieho systému, alebo naopak do toho špeciálneho. No ale to, že nám tam padne väčšina tých rómskych detí, tak to je len výsledkom toho, že ten systém je skutočne zle nastavený a že teda sa jedná o tú systémovú diskrimináciu, ktorú často nie je vidieť.
Toto, že teda deti umiestňujeme buď do špeciálneho systému, alebo do segregovaných škôl, tak má skutočne negatívne dôsledky na ich budúcnosť, pretože, a to je aj zdôraznené či už teda vo vašej správe, alebo aj v tom rozhodnutí európskeho súdu ľudských práv, že keď idú do toho systému špeciálneho vzdelávacieho školstva alebo teda, neviem, kolegyne ma upravia, že ako to presne nazývame odborne, tak získajú iba primárne vzdelanie a ony tým pádom nemôžu ísť ďalej na školy, ktoré vlastne v tej, na tie stredné školy, ktoré sú ukončené maturitou, čiže buď odborné školy alebo gymnáziá. Pretože keď raz ste z tej špeciálnej školy, tak môžete ísť iba na praktickú školu alebo odborné učilište. Čiže my už od začiatku proste tým deťom povieme, že raz ste boli otestovaní, diagnostikovaní, často tam tá diagnostika ani nie je povolená počas toho štúdia, že by sa zopakovala napríklad, a jednoducho poviete im, toto je váš smer a bodka. Uzavriete ich v tom kruhu viacgeneračnej chudoby.
To rozhodnutie európskeho súdu ľudských práv teda konštatovalo, že Slovenská republika porušila právo na vzdelanie a zároveň teda aj právo na nediskrimináciu a pán Salay sa tak dočkal v podstate spravodlivosti, aj keď ono je to veľmi smutné, lebo na tej jeho situácii to nič nezmenilo, aj tá peňažná kompenzácia bola podľa môjho názoru úplne smiešna, pretože keď vám systém takýmto spôsobom zničí život, tak na to sa vlastne ani nedá žiadna finančná nálepka nalepiť, ale tak je to aspoň o tom zadosťučinení alebo teda o tom uznaní, že, áno, skutočne boli porušené jeho práva. On, žiaľ, musel čakať na toto rozhodnutie, na to uznanie, že boli jeho práva porušené, viac ako desať rokov. A nemohol sa domôcť spravodlivosti pred našimi súdmi. Musel to docieliť až pred európskym súdom ľudských práv. A toto je veľmi smutné a, žiaľ, to nie je ani prvý prípad, pretože rovnako sa to deje v prípade násilne sterilizovaných rómskych žien, rovnako sa to deje napríklad v prípade použitia násilia alebo policajnej brutality na rómskych deťoch. Taktiež sa nevedia domôcť spravodlivosti pred našimi súdmi a konštatuje to, žiaľ, neskoro až európsky súd ľudských práv.
No otázka je, ako na to potom reflektujeme, pretože tu vidíme, že teda pán verejný ochranca práv na to poukázal aj vo svojej správe, no však je to čierne na bielom, ale čo s tým? Čo s tým budeme robiť? Aké možnosti ideme dať tým rómskym deťom na to, aby sme ich nielenže teda začlenili, ale aby sme im dali skutočne to právo na budúcnosť, ktoré im prináleží rovnako ako všetkým ostatným deťom? Rieši sa tu dochádzka, rieši sa napríklad, že prečo tie deti nechodia, a to je zase, chápem, že iný problém, ale keď tak globálne sa pozrieme na tú situáciu rómskych detí vo vzdelávaní, rieši sa, prečo tie deti nechodia do tej školy? Rieši sa to, že prečo teda sú zaraďované do týchto špeciálnych škôl? Desegregujeme skutočne? My tu máme z Komisie infringement procedure, čo je vlastne procedúra o porušení práva EÚ, konkrétne o smernici o rasovej nediskriminácii, ktorú porušujeme práve preto, že u nás stále existujú tie segregované školy. A o tom by vedela kolegyňa Kosová rozprávať, že čo je naša odpoveď ako Slovenska na to? To, že ich premenujeme na národnostné školy a vyhneme sa tak pokute zo strany Európskej komisie, a pritom tie deti naďalej budú v tom systéme segregovanom, ktorý im nedáva rovnakú štartovaciu čiaru, ako majú naše deti. A upozorňujú na to už dlhodobo či už teda medzinárodné orgány, Rada Európy, OSN, verejní ochrancovia práv, ako sa striedajú vo funkcii, každý na to apeluje a čo sa s tým robí? No ja mám pocit, že keď sa pozrieme na tú reálnu situáciu, tak asi nie veľa, žiaľ.
A viete, jedna vec je uznanie porušenia práv, a to sa teda udialo aj v prípade pána Salaya, ja vravím, samozrejme, že vítam to rozhodnutie, ale ešte raz, čo s tým? Tie rómske deti si absolútne rovnako ako naše, a sedíme tu rodičia, starí rodičia, zaslúžia, ani nieže zaslúžia, lebo ja nemám rada ten pojem zásluhovosť, ale majú právo na rovnako kvalitné, aj keď môžeme sa baviť o tom, že ako kvalitné je teda naše školstvo, ale na rovnaké vzdelanie ako naše deti. A len toto im skutočne zabezpečí budúcnosť a len toto ich vie vytrhnúť z toho bludného kruhu viacgeneračnej chudoby. A my sa tu potom môžeme zaoberať tým, že kto má aké vzdelanie, či potom môže pracovať tam alebo hentam, či chce či nechce pracovať, ak nezačneme pracovať práve s týmito deťmi, ak im nedáme rovnaké možnosti, no tak potom sa nemôžme čudovať, že tu máme situáciu, akú máme. A všetko toto, to sa nedá vyriešiť jedným zákonom takto, ale si to vyžaduje politickú vôľu a, samozrejme, štrukturálne a systémové zmeny. Treba skutočne pracovať s tým, že v akej situácii tie deti žijú a čo s tým. Hľadať tie dôvody, prečo sú v situácii, v akej sú, a potom nastaviť tie potrebné riešenia. A skutočne im zabezpečiť, opakujem, rovnaké možnosti vzdelávať sa, ako majú deti z majority.
A viete, na záver, ja mám taký pocit, a často sa mi to tu stáva, že my vieme čo, ale nevieme ako. A keď aj vieme ako, tak vtedy chýba politická vôľa, lebo tá daná téma môže byť pre niekoho vraj kontroverzná, pre niekoho nedodáva dostatočné politické body, naopak môže uberať, lebo komu sa tu zase venujete, tej alebo tej menšine. Takto by sme vôbec nemali rozmýšľať a my skutočne vieme, že čo máme robiť, pretože, hovorím, aj v iných členských štátoch mali obdobné problémy, riešili to, môžeme sa inšpirovať, však keď sa jedná o odpísanie nejakej diplomovky, tak na to tu máme celkom profesionálov, tak môžeme odpísať podľa mňa aj tie dobré riešenia z iných krajín, ale hlavne, a ja skutočne neznášam jednu vec, ten naratív, že toto všetko je vlastne dobré pre celú spoločnosť. No áno, je to tak, aj s tým súhlasím, ale poďme už konečne hovoriť, že my kvôli empatii, vďaka tomu, že máme sociálne cítenie, vďaka tomu, že sme ľudia a tým pádom máme všetci za to, že práva iných ľudí by nemali byť porušované, že by sme nemali nechávať ľudí v katastrofálnych životných situáciách, tak poďme im kvôli tomu pomôcť. Nie kvôli tomu, že to je dobré pre majoritu, že to je dobré pre elitu, že to prináša politické body. Proste myslime už konečne aj na ľudí z menšín len preto, že sme ľudia a že im máme pomôcť. Ja si myslím, že toto nás skutočne veľa nestojí, a práve naopak.
Takže ja ešte raz vám ďakujem, pán verejný ochranca práv, že sa zaoberáte všetkými týmito konkrétnymi a skutočnými problémami ľudí a mrzí ma, že vám nevieme zatiaľ z parlamentu poskytnúť dostatočnú oporu na to, aby sme ich efektívne vyriešili. A ja dúfam, že sa to zmení.
Ďakujem. (Potlesk.)

.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani kolegyňa Jurík, napísala som si niekoľko poznámok k vášmu vystúpeniu. Na začiatku vás poopravím, pretože nie s jednou konkrétnou vecou sme prišli za pánom ombudsmanom, ale je to niekoľko. Ale musím vyzdvihnúť teda váš pokojný tón, pretože zvyknete byť omnoho ostrejšia k niektorým našim kolegom, ale beriem, že vás táto téma mimoriadne zaujíma a asi sa v tomto aj zhodneme, že pán ombudsman, ja ho rovnako považujem za mimoriadne ľudského a spravodlivého a naša komunikácia je na vysokej erudovanej rozprave, ktorú vždy vedieme a, samozrejme, že sa netýka len veľmi ťažkých tém, ako je napríklad lieková politika, alebo témy ako sú lieky na výnimku, ktoré aj podal na Ústavný súd, ale ja vyzdvihnem aj našu spoluprácu, aj ako ste povedali, s kolegyňou Čavojovou, pretože ste spomenuli aj deti a napríklad práve naša spolupráca aj s pánom ombudsmanom aj s pánom premiérom, ktorý vyhlásil národný projekt prvého detského hospicu, ktorý sme doteraz na Slovensku nemali a ktorý sa začne čoskoro stavať, tak sú veci, ktoré skutočne deti na Slovensku nediskriminujú, pretože dnes vidíme veľmi často diskriminované deti v spoločnosti, ktoré majú nejaký, bohužiaľ, poviem to tak veľmi nešťastne, postih a veľakrát sú v spoločnosti prehliadané a práve toto všetko je to, čomu sa venujeme.
A ešte spomeniem aj tú rómsku problematiku, ktorú ste uviedli veľmi v skratke, pretože takéto rómske deti majú napríklad aj obedy zadarmo, takže nemyslím si, že sú natoľko diskriminované, ako tvrdíte. Dokonca výjazdové rokovanie vlády, ktoré naša vláda výrazne podporuje, tak teraz bolo do Pečovskej Novej Vsi vyčlenených niekoľko stotisíc eur na budovanie príbytkov pre takýchto občanov, takže myslím si, že aj v tomto robí náš splnomocnenec vlády pán Daško omnoho viac ako pán Pollák.
A len veľmi na záver, škoda, že ste nespomenuli pána Chovanca v Belgicku, ktorého zavraždili... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
V prvom rade by som sa aj ja chcela veľmi pekne poďakovať verejnému ochrancovi práv za jeho dlhodobú prácu aj za túto správu. Hovorilo sa tu veľa o školstve a naozaj, žiaľ, stále aj v oblasti školstva a vzdelávania máme dlhodobé problémy, ktoré sa týkajú nedodržiavania ľudských práv. A väčšinou sú to problémy, ktoré v konečnom dôsledku majú najhorší dopad na tie deti, ktoré už sú aj tak znevýhodnené, a najčastejšie sú to u nás deti z generačnej chudoby a sú to rómske deti z marginalizovaných rómskych komunít. A tu sa vôbec nemusíme baviť o tom, že koľko peňazí celkovo ide na nejaké pomyselné riešenie témy, ale môžme sa naozaj baviť o veľmi konkrétnych situáciách. Veľa sa tu hovorilo o tom, že práve tieto deti dodnes často napríklad nesprávne sú diagnostikované, dostanú diagnózu ľahké mentálne postihnutie, čo znamená, že potom naozaj nabehnú na dráhu špeciálnej školy a už nikdy nezískajú také vzdelanie, ktoré by im umožnilo sa do budúcnosti plnohodnotne zamestnať. Taktiež sa tu hovorilo o segregácii. Taktiež by sme mohli hovoriť o tom, o práve detí so zdravotným znevýhodnením na navštevovanie bežnej školy, ktoré tiež aj naše súdy opakovane poukazujú na to, že nie sú dodržiavané. A som veľmi rada, že tu zaznela aj téma reedukačných centier a práve aj v týchto centrách často sú deti z generačnej chudoby, ktoré už tak či tak im bol teda dosť ťažký osud naložený a ešte keď sa stretávajú s násilím priamo v týchto centrách, tak je to obrovský problém. A pevne verím, že tá reforma, ktorá mešká už naozaj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo a ďakujem aj tebe, Beáta, že si otvorila tak závažnú tému ako je diskriminácia v oblasti vzdelávania. A pán verejný ochranca práv sa vo svojej správe zaoberal najmä teda segregáciou v špeciálnych školách, v špeciálnom školstve, ale povedzme si pravdu, že my máme závažný problém so segregáciou aj v hlavnom vzdelávacom prúde. A napriek tomu, pani Matejičková, že tieto deti majú obedy zadarmo, tak, bohužiaľ, ich stále segregujeme do samostatných tried alebo majú dokonca samostatné pavilóny, kde chodia samostatným vchodom bez toho, aby sa stýkali s deťmi s majority, a predstavte si, že dokonca im nedávame ani teplé jedlo, ale len nejaké suché balíčky. Takže úplne to asi tak v poriadku nie je, žeby tento štát robil všetko, čo sa dá pre rómske deti.
A ja len k dátam by som povedala, napríklad z roku 2024 vieme, že na Slovensku máme až 468 škôl, ktoré sú v riziku segregácie, a alarmujúce je, že 65 % rómskych detí, a možno je to aj viac, lebo toto je starší údaj, navštevuje školu, kde väčšina zo spolužiakov sú rómskeho pôvodu. To znamená, že tieto deti chodia do absolútne homogénneho prostredia, sociálne znevýhodneného, s ostatnými chudobnými deťmi, ktoré sú rómskeho pôvodu, a nestretávajú sa vôbec s deťmi z väčšinovej populácie, čo im, samozrejme, určuje nejakú negatívnu životnú trajektóriu. To asi sa teda zhodneme.
No a čo teda robí štát? Tak ja osobne si myslím, že skôr volíme pasivitu alebo len nejaké kozmetické úpravy, ako tu už bolo spomínané národnostné školstvo a podobne, pretože povedzme si pravdu, štát okrem toho, že definoval segregáciu v školskom zákone a dal povinnosť školám od 1. septembra, aby prijali nejaké desegregačné štandardy, ktoré vôbec učitelia nevedia, ako majú uplatňovať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ja by som sa rovnako chcela poďakovať úradu Verejného ochrancu práv, pretože je naozaj veľmi dôležité, aby sme tu o tých problémoch hovorili, a zároveň by som sa chcela veľmi rázne ohradiť voči tomu obmedzovaniu času. Je to v poriadku, však môžete to povedať, len podľa mňa je vrcholne neslušné vstupovať do tej rozpravy počas. Ak teda máte takú potrebu, tak to treba povedať podľa mňa predtým a nie vstupovať takto, takýmto spôsobom, ako ste to urobil.
Ty si, Bei, hovorila, že každý si vie nájsť niečo v tej správe, kde by sa mohol chytiť toho, aby sa tie problémy riešili, a oceňujem teda, že si aj spomenula nejaké svetlé príklady kolegýň zo strany SMER, len ja si myslím, že strana SMER, aj keď sa im nechcem teda motať do ich straníckych vecí, ale by musela najprv zmeniť vedenie, aby sme im niečo uverili, pretože je smutné, ak oni priamo častokrát útočia na tie demokratické princípy našej krajiny a častokrát naozaj dochádza z ich strany k zastrašovaniu a rôznym útokom aj priamo od teda premiéra našej krajiny, ak my poukazujeme na rôzne chyby a zlyhania. A ja si teda aj spomínam, keď tu pán minister spravodlivosti priniesol takú brožúrku o porušovaní práv osôb a teda bolo to naozaj dosť, dosť paradoxné. A myslím si, že poslanci a poslankyne vládnych strán by si naozaj mali v prvom rade prečítať túto správu a držať sa tých odporúčaní, ktoré v nich nájdu.
A ešte raz teda poviem, že nemali by sme obmedzovať ten čas, ktorý tu k týmto správam máme, pretože už minulý rok sa to stalo a naozaj je to maximálne neslušné a myslím si, že jedenkrát za rok by sme si mali vedieť vypočuť to, to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

.