40. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážených nie viac ako desať poslaneckých kolegov a kolegýň, trošku cítim déja vu, keďže sa v druhom čítaní teda ocitám v rozprave po mojom kolegovi Dušenkovi, ale oceňujem, že vieme mať aj kultivovaný a nesúhlasný typ politickej diskusie.
Ja preto cítim aj potrebu, aby som na začiatok možno deklarovala pár hodnotových postojov alebo, ako sa tomu dneska v new speaku hovorí, že kultúrno-etických, pretože ja si myslím, že ľudskoprávne postavenie odsúdených osôb je naozaj lakmusovým papierom toho, do akej miery sme schopní chápať univerzálnosť ľudských práv, do akej miery sme schopní byť spravodliví a schopní vyhýbať sa takej tej selektívnej spravodlivosti a je oveľa presnejším lakmusovým papierikom v našom hodnotovom kompase než je eticko-kultúrna téma zakotvenia dvoch pohlaví v ústave, pretože tá nemá nič ani s etikou a už vôbec nie s kultúrou a nepreveruje žiaden morálny kompas, ale možno nanajvýš nejaké počtárske schopnosti v rámci prirodzených čísel od jedna do dva. Čiže ja osobne sa naozaj, naozaj plne stotožňujem s tým, že osoby odsúdené na trest odňatia slobody majú mať priznané a legislatívne priznané ústavné, ústavné práva, podčiarkujem ich potrebu a legitímny nárok na to, aby trest odpykali v poľudštených podmienkach. Napokon to, do akej miery sú tie podmienky humánne, a to, do akej miery poskytujú priestor pre nápravu, sa potom, samozrejme, že odráža aj v tom, či trest naplnil alebo nenaplnil svoj účel. Akokoľvek, samozrejme, že morálne, ľudsky, právne a politicky odsudzujeme a ja, samozrejme, všetkými desiatimi odsudzujem ten skutok, za ktorý osoba proste musí znášať tento trest, ale to neznamená, že sa prestanem na ňu pozerať ako na ľudskú bytosť, ktorej stále, naďalej prináleží proste právo na ľudskoprávne garancie, právo na naplnenie základných potrieb, ktoré jej priznávajú medzinárodné dohovory a ústava. Rovnako tak nemôžeme ignorovať fakt, že s tým súvisí aj určité potenciálne riziká, ktoré sa s ňou budú tiahnuť po tom, čo teda odpyká trest odňatia slobody a ocitne sa na slobode a teda možnosti, ktoré jej vie systém poskytnúť na integráciu či na pracovný trh alebo do prospešne sociálneho prostredia, budú do veľkej miery determinovať to, či sa v tomto prostredí ocitne znovu a či my ako spoločnosť a štát sa budeme musieť znovu vysporadúvať s následkami jej trestnej činnosti a teda aj nákladov, ktoré, samozrejme, že generuje, ak je vo výkone trestu odňatia slobody.
Je teda v záujme nás všetkých, aby osoby vo výkone trestu odňatia slobody, tobôž vo výkone väzby, neboli okrem slobody pozbavení aj elementárnej ľudskej dôstojnosti a neboli ponechaní napospas vplyvu patologického prostredia. Aby trest odňatia slobody plnil aspoň do nejakej miery takýto účel, tak musí byť vykonávaný v podmienkach spôsobom, ktorý strategicky, cielene a kvalifikovane odbúrava faktory kriminálneho správania, samozrejme, s ohľadom na konkrétneho páchateľa. Ilustračne, ak ide o osobu, ktorá, ja neviem, je drogovo závislá, tak, samozrejme, že cieľom, ktorý by sme mali počas tej nápravy dosiahnuť alebo na ktorý by sme mali ašpirovať, je to, že ešte pred tým, než teda vyprší alebo uplynie trest, aby bola nejakým spôsobom napojená na sociálne väzby, ktoré ju pomôžu dostať do úplne iného prostredia než by sa mala zase chronicky ocitnúť v tom prostredí alebo v tej sociálnej komunite, v ktorej teda nemá, nemá nič iné ako príležitosť znovu sa stať závislou osobou. Ak ide o osoby, ktoré si odpykávajú trest odňatia slobody pre ekonomickú kriminalitu, tak ten cieľ, ktorý by sme mali sledovať, je, aby jej v tomto zariadení bola poskytnutá možnosť možno, ja neviem, lepšej spôsobilosti uplatniť sa na trhu práce, aby z toho nebolo, tak ako už som to tu spomínala v prvom čítaní, ako hovoril môj nebohý pán profesor trestného práva, procesného Kolesár, aby z toho nebola vysoká škola zločinecká, kedy sa tam ten odsúdený naučí akurát tak lepším a zdatnejším technikám, ako si teda zabezpečovať životné potreby kradnutím.
Náprava resocializácia páchateľa sa skrátka nesmie obmedzovať na to, že bude mať prístup k duchovnému a že bude môcť dvíhať v tom zariadení činky. Ak má toto všetko spĺňať trest odňatia slobody, tak, samozrejme, zákon, ktorý teda aj dnes tu prerokúvame, by mal byť a musel byť komplexnejší, ambicióznejší, zrejme by musel novelizovať viaceré s tým spojené zákony. Mal by teda indikovať nejaký jasný plán a sled krokov, ako sa k takýmto cieľom, cieľom teda, ktoré má trest odňatia slobody dosiahnuť, ako sa k nemu priblížiť. No a to je podľa mňa ten kľúčový problém a nedostatok tohto zákonu, že nič takéto v ňom nie je. Ja už som to hovorila v prvom čítaní, nebudem sa opakovať, na tomto mieste to možno len zhrniem, že tie koncepčné výhrady, ktoré ja k tomu mám, je, že, viete, že tá restoratívna justícia sa naozaj nevyčerpáva tým, že znížime trestné sadzby, skrátime premlčacie lehoty a na trestné činy s hornou hranicou trestu odňatia slobody desať rokov dáme náramky. Tam, a zvlášť v tomto kontexte máme na zreteli, že osoba, ktorá sa ocitla vo výkone trestu odňatia slobody, je tam teda v kontexte ustanovenia alebo zásad .... (nezrozumiteľne vyslovené, pozn. prepis.) na sankcii podľa súčasného znenia Trestného zákona v tomto zariadení preto, lebo zrejme teda nebola spôsobilá zaplatiť peňažný trest a nejakým spôsobom sanovať spôsobené škody tam, kde, tam, kde má zmysel sa o tom baviť. No a teda ostáva otvorená otázka, že legislatívna otázka, ako sa takáto osoba potom podieľa na sanácii tých následkov. Ten zákon v podstate neponúka alebo nenaznačuje nejakú možnosť, ja neviem, nejakého reparačného plánu, ospravedlnenia alebo možno, neviem, nadviazať na nejakého kontaktu s osobou poškodeného a tak ďalej a tak ďalej, lebo áno, teda implicitne z toho vyplýva, že táto osoba nenahradila škodu, ktorú spôsobila.
Takisto pokiaľ ide o nápravu páchateľa, tak, tak zákon nemení kvalitu a dostupnosť vzdelávania či pracovných programov vo výkone trestu. Ja by som na tomto mieste rada podčiarkla, že my sa nemôžeme spoliehať alebo nemôžeme túto vec odbiť tým, že máme tu národný projekt Šanca na návrat, ktorý je financovaný z európskych zdrojov, ak sa nemýlim, má, myslím, že platnosť do roku 2029 a ktorý ak vyprší, tak nemáme kontinuitu. To, čo by som ja od tohoto zákona očakávala, je práve to, že tie aktivity a tie skúsenosti, ktoré sú naberané v tomto programe, sa systematizujú a teda celoplošne integrujú do legislatívy tohto typu, aby sme vedeli, ak skončí tento program, na to kontinuálne nadviazať.
Čiže, čiže toto je to, čo, to, čo mne tam chýba. Aj tá zložka resocializácie, že príprava na prepustenie, hej, že to ja si uvedomujem, že ako je to mimoriadne ťažké zvlášť v dobe konsolidácie, zvlášť, že to sa na konci dňa dotkne aj iných rezortov a bude si to vyžadovať spoluprácu teda aj s inými, hej, teda partnermi a je nevyhnutné, aby predtým než osoba opustí zariadenie, vedela, že kam má ísť, ako bude mať vysporiadané dlhy, ako bude naďalej, hej, pôsobiť v akej komunite a tak ďalej a tak ďalej, to všetko, čo by malo byť nejakou súčasťou prípravy na prepustenie a na reintegráciu. (Rečníčka sa obrátila na navrhovateľa.) Prepáčte, mala som pocit, že mi niečo hovoríte.
Čiže toto sú také tie zásadné, zásadné konceptuálne výhrady, sú tam potom, samozrejme, ešte rôzne technicko tie praktické, tiež už som ich spomínala v prvom čítaní, nechcem, nechcem to znova opakovať, koniec-koncov tie artikuloval aj verejný ochranca práv, ktorý napr. tomuto návrhu vyčíta, že áno, to, čo som povedala aj predtým, že nemá väčšie ambície a povedzme, že sa nepokúša o to, aby mali osoby vo výkone trestu odňatia slobody a niektoré také veci, ktoré naozaj možno nestoja veľa, iba, iba vec, vec vôle, a síce, že či sa budú, hej, môcť sprchovať dvakrát alebo trikrát do týždňa, či budú mať prístup do civilných zdravotníckych zariadení, či je možné vybaviť ich cely nejakým oddeleným kútom, kde teda budú môcť chodiť na toaletu, aby to naozaj, naozaj malo aspoň, aspoň nejakú šancu na zachovanie, zachovanie dôstojnosti napriek teda tomu, že sú osobami, ktoré si odpykávajú trest.
No a v neposlednom rade, a to už, to už vlastne zaznelo aj z toho, ako tu predo mnou teda prednášala pozmeňujúci návrh kolegyňa Zuzana Števulová, ale aj pán poslanec Lučanský, v návrhu sa objavilo ustanovenie, ktoré by neprešlo testom proporcionality, ktoré podľa mňa zbytočne invazívne zasahuje do práv osoby vo výkone trestu odňatia slobody, tobôž osoby vo výkone väzby, ktorá je teda de iure nevinná. Ten návrh, ktorý sme teda predniesli a ktorý je totožný aj s tým, čo navrhoval pán poslanec Lučanský, v podstate zodpovedá aj požiadavkám na vysokú úroveň ochrany osobných údajov v trestnom konaní podľa čl. 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady z roku 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov na účely trestného konania. Čiže zhrnúť to a podčiarknuť, ja vítam, že sa konečne dostal na rad aj tento, hej, tento typ legislatívy, dokonca by som očakávala, že toto malo byť to prvé, čo predchádzalo, čo by malo predchádzať prijatiu trestných kódexov, lebo ak sme tu začínali túto diskusiu, hej, o reforme trestného práva, tak bola častokrát argumentovaná práve tým, že prichádzalo ku justičným .... (nezrozumiteľne vyslovené, pozn. prepis.) down, že toto prostredie je naozaj doslova stvorené na rôzne šikanózne správanie, na potupovanie dôstojnosti odsúdených alebo osôb vo výkone trestu odňatia slobody, že sú tam nehumánne podmienky, napokon my, ktorí sme teda pôsobili v ľudskoprávnom sektore, sme tieto zistenia mali už prvšie z rôznych monitorovacích správ, aj teda verejného ochrancu práv a tak ďalej. Čiže, čiže ja vítam, že sme sa konečne po dvoch rokoch dopracovali aj k tomu, čo malo byť tým legitimizačným naratívom pre prijatie trestných kódexov, len teda aj s ohľadom a byť si vedomá toho, že áno, je to náročné, je to nákladné, je to nepopulárne, nikto o tých odsúdených vlastne nedbá a nikomu na tom veľmi nesejde, čiže politicky to nie je veľmi atraktívna téma, si myslím, že by to, naozaj tá úprava mala byť oveľa ambicióznejšia, lebo kto iný ako minister spravodlivosti by mal mať na srdci to, ako sa im v tých zariadeniach darí plniť a dosahovať účel trestu odňatia slobody.
Ďakujem.

Ďakujem. Pani kolegyňa, ja s vami absolútne súhlasím. Tá resocializácia by mala byť taká, že zachránime veľa ľudských životov tým, že sa vrátia do normálneho života uvedomelí ľudia, ktorí páchali zlo. Ale pri vašom intelekte, nehovorte mi, že nevidíte ten plán, druhý plán, ktorý pán záchranca zločincov smeráckych predkladá. Pani Bihariová, ako v čase konsolidácie, šetrenia, ako prispeje, ako prispeje k záchrane toho jedinca to, že si bude môcť dvojnásobne kúpiť, kúpiť vo väzenskej arme niečo navyše. Ako táto novela je o tom, že ideme zlepšiť život odsúdeným, ale nie odsúdeným normálnym, ale tým, ktorí na to majú peniaze. Ja, pani Bihariová, od roku 2000, od roku 2000 som chodil do ústavov, do nápravno-výchovných ústavov, moderoval som, zabával som nezištne so svojimi kolegami, každý rok minimálne trikrát, pretože sme motivovali tých väzňov a tí väzni keď sa dozvedeli, že tam prídeme, tak tri mesiace sekali dobrotu. Tri mesiace sekali dobrotu. A chodili sme k najťažším prípadom. Áno, sú to ľudské bytosti, ktorým treba pomáhať, ktorým treba naozaj....
===== som nezištne so svojimi kolegami každý rok minimálne trikrát, pretože sme motivovali tých väzňov a tí väzni, keď sa dozvedeli, že tam prídeme, tak tri mesiace sekali dobrotu. Tri mesiace sekali dobrotu. A chodili sme k najťažším prípadom. Áno, sú to ľudské bytosti, ktorým treba pomáhať, ktorým treba naozaj vytvárať podmienky. Ale chcete mi povedať, že vy ste reagovali na pána, na môjho kolegu Igora, že veď, preboha, dajme im tie, tie porno-časopisy, veď to je super vec. To bola vaša jediná reakcia? Ja si myslím, že naozaj treba zlepšiť, ale treba zlepšiť tú výchovno-pedagogickú časť, a nie to, že im dáme možnosť sedemkrát viac telefonovať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. No ja neviem, že či sme tu nespôsobilí sa navzájom počúvať. Ja som - je tu snáď dostatok svedkov na to, aby to potvrdili - nehovorila nič o tom, čo ste vy interpretovali z mojej faktickej poznámky na pána poslanca Dušenku. Ja som len doplnila, že to, čo on namieta, nie je anomália, ktorú sem vnáša tento návrh, ale to judikované právo väzňa na pornografický materiál je judikované rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva. Punktum. To za prvé.
Za druhé. Ak ste sa ma teda pýtali, že či si myslím, že je normálne, aby si mohli dvakrát, neviem čo, nakupovať horalku, no ono je to tak, že tí bohatí si tam tú horalku nakupujú dnes aj päťkrát. Aj horšie a aj drahšie, aj majú hrubé a tenké palacinky a neviem čo. To sa určite zhodneme. Ja si práveže myslím, že nech je ten systém transparentný, nech teda každý má právo za daných legislatívne vymedzených podmienok zabezpečiť si štandard takýmto a takýmto spôsobom v takejto a takejto sume za takýchto a takýchto podmienok. Lebo dnes sa to deje, akurát že je to väčšinou tak, že si túto, hej, toto privilégium uzurpujú tí silnejší a, prepáčte za výraz, orazenejší vagabundi.
Ďakujem.