Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia. Na úvod si dovolím takú malú poznámku, pretože ja ako bývalá učiteľka už dnes sa naozaj veľmi ctím pravidlá. Pravidlá sú základ toho, čo učíme deti v materskej škole, v základnej škole a tieto pravidlá by sme mali rešpektovať aj my dospelí, tým sa riadim. Nikdy nedávam v triede pravidlo, ktoré ja sama nerešpektujem. A tak by som si to predstavovala, že by malo byť aj vo svete dospelých. Určite kvitujem to, že cukríky v miestnosti ani nič by sa tu nemalo jesť, lebo tak je… skúste k téme, pani poslankyňa. Dovolíte, tak len dokončím, lebo je to cynické od človeka, ktorý si nectí právny štát a nosí sem legislatívu, ktorá tiež nectí pravidlá a legislatívu. Takže len v tomto kontexte som troška dovolila poznámku. A teraz k návrhu zákona, ktorý predkladáme. A Natália povedala viac-menej všetko, ale, ak dovolíte, ja si dovolím trošku predĺžiť tento čas a budeme trošku dlhšie rokovať o tom návrhu zákona, lebo ho pokladám za omnoho dôležitejší ako to, čo predkladá koalícia, ale, bohužiaľ, je mi veľmi ľúto, že je tu tak málo ľudí. Budem veľmi rada, ak sa k tomu vyjadríte, ak budeme poznať váš názor na túto tému aj na tento návrh zákona, aj keď je nám jasné, že ho zrejme nepodporíte, lebo taká je koaličná dohoda, ale bolo by fajn o tom naozaj diskutovať, lebo táto téma si naozaj diskusiu zaslúži. Ono, keď sa povie šport, tak väčšina z nás si predstaví gól v poslednej sekunde alebo národnú hymnu, keď hrá na štadióne a naši hokejisti napríklad sa tam postavia a dostávajú medaily, ale takisto si ju predstavujeme ako čistú radosť dieťaťa, keď prvýkrát prebehne cieľovou čiarou. Šport je v našej spoločnosti naozaj vnímaný ako posvätný priestor a je to miesto, kde sa učíme, že tvrdá práca prináša ovocie, že pravidlá platia pre každého rovnako a že súper to nie je nepriateľ, ale partner v snahe o dokonalosť. Je to tmel našej spoločnosti a jeden z mála priestorov, kde ešte dokážeme mať takú kolektívnu hrdosť a spoločnú emóciu. A to je na tom športe naozaj vzácne. Ja tu však dnes nestojím preto, aby som tu oslavovala medaily, ale stojím tu presne preto, aby sme hovorili o cene, ktorú za toto všetci a všetky platíme. O cene, ktorá je, bohužiaľ, často príliš vysoká a ktorú platia tí najzraniteľnejší z nás, a to sú naše deti. Musíme si dnes, bohužiaľ, naliať čistého vína a priznať si, že pod nánosom tých lesklých trofejí a rôznych marketingových sloganov o férovosti sa naozaj skrýva veľká hniloba. Šport sa v mnohých prípadoch stal prostredím, kde je násilie, zneužívanie moci a cynické mlčanie inštitúcií, ktoré ho tolerujú a problémy systematicky zakrývajú. Dovoľte mi začať príbehom. Nie je to žiadny príbeh z novín, aj keby mohol byť, ale je to rôzna mozaika svedectiev, ktoré sme počas prípravy tohto návrhu zákona počuli. Predstavte si 12-ročnú, dajme tomu Luciu. Lucia nie je len talentovaná športovkyňa, ale je to dievča, ktoré si v športe našlo svoju identitu. A jej tréner? Neviem, nazvime ho pán K., je pre ňu tou najvyššou autoritou. Je to človek, ktorý ju naučil všetko, čo vie, a v jej očiach a takisto aj v očiach jej rodičov je to minimálne poloboh, ktorý drží kľúče od jej budúcnosti. Začína to nenápadne, špeciálne tréningy po večeroch, keď už ostatní odišli domov, samozrejme. Potom SMS správy neskoro v noci, ktoré sa tvária ako motivačné, no postupne sa stávajú osobnejšími. Potom prídu prvé nevhodné dotyky. Vraj úprava postoja alebo pochvala za dobrý výkon. A Lucia nejako, samozrejme, cíti, že všetko nie je v poriadku. Má vždy stiahnuté hrdlo pred každým tréningom, bolí ju žalúdok a brucho a v noci nemôže spávať, ale nepovie nič. „Prečo to nepovie?“ To je typická otázka ľudí, ktorí tieto veci nikdy nezažili. No, pretože systém to tak nastavil. Pretože v šatni počuje: „Čo sa môže dať v kube, to sa tam aj stane a to tam zostane.“ Vidí, ako jej otec ústretovo prichádza k tomuto trénerovi, potľapkávajú sa vzájomne po pleci a rodič ďakuje svojmu trénerovi, ako výborne Luciu pripravil. A Lucia sa bojí, že ak prehovorí, tak zničí tie sny svojich rodičov, že ich sklame tým, že si zničí kariéru, na ktorej pracovala, dajme tomu, od svojich piatich rokov. Takže Lucia v tichu trpí. A toto ticho. A Lucia sa bojí, že ak prehovorí, tak zničí tie sny svojich rodičov, že ich sklame tým, že si zničí kariéru, na ktorej pracovala, dajme tomu, od svojich piatich rokov. Takže Lucia v tichu trpí. A toto ticho je najväčším spojencom predátorov. Keď sa Lucia po rokoch psychicky zrúti, tak systém povie, že jednoducho nezvládla tlak vrcholového športu. Nikto neprizná, že ju nezlomil šport, ale my, naša slepota a naše mlčanie. Tento problém nie je, bohužiaľ, len slovenský, samozrejme, je globálny. A už medzinárodné investigatívne reporty a správy mimovládnych organizácií roky bijú na poplach. Napríklad organizácie ako FIFA alebo Medzinárodný olympijský výbor opakovane, opakovane v týchto problémoch a ich riešení zlyhávajú. A nehovoríme tu len o ojedinelých prípadoch alebo incidentoch. My tu hovoríme o systéme, kde sú funkcionári viac motivovaní chrániť značku a sponzorské zmluvy ako bezpečnosť detí. Vyšetrovania v USA, v Británii či vo Francúzsku naozaj ukázali desivú realitu. Osoby vyšetrované alebo dokonca odsúdené za sexuálne trestné činy mohli v športe pôsobiť ďalej celé desaťročia. Jednoducho sa presunuli z jednej federácie do druhej, z jedného štátu do druhého. Národné zväzy často neinformovali tieto medzinárodné, aby sa vyhli škandálu. Sankcie, ktoré títo ľudia dostali, boli viac-menej formálne a vyšetrovania viedli ľudia, ktorí boli s podozrivými v konflikte záujmov. Toto nie je chyba jednotlivcov, je to chyba celého systému. A tento systém je v stave klinickej smrti morálky. Ak je totižto pre organizáciu dôležitejší imidž na Instagrame ako to, či 12-ročné dieťa je v šatni v bezpečí, tak potom takáto organizácia stratila právo hovoriť o akýchkoľvek hodnotách. Keď sa povie násilie, tak väčšina ľudí si predstaví fyzický útok alebo modrinu, ale v športe dominujú rôzne formy násilia, ktoré aj my navrhujeme implementovať do zákona. A tieto formy násilia nie sú na prvý pohľad vôbec vidieť, ale ich následky sú mnohokrát ešte viac devastačné ako tie, ktoré vidieť. Hovoríme tu o psychickom násilí alebo o gaslightingu. Tréneri, ktorí využívajú moc na to, aby športovcov neustále ponižovali. Nič z teba nebude. Si tlstá, schudni. Ak nebudeš robiť to, čo ti vravím, tak ver tomu, že si skončil. Toto neustále spochybňovanie vlastnej hodnoty vedie k rozpadu osobnosti mladých ľudí. Prečo sa o tom nehovorí? Ďalej tu máme také formy, ako je ekonomické a kariérne zneužívanie. Športovci sú totiž často finančne závislí od zväzov a klubov. Mocní funkcionári využívajú túto závislosť ako páku. Ak niečo povieš, prídeš o štipendium. Tvoji rodičia nebudú mať na nájom. A podobné veci. To sú reálne príklady ľudí, ktorí nám to hovoria. To nie je nič vymyslené. Alebo grooming, takzvaná rafinovaná cesta k zneužitiu. Je to proces, pri ktorom si predátor dlhodobo buduje dôveru dieťaťa a jeho rodiny, robí im rôzne láskavosti, nosí im darčeky, dokonca sa stane takzvaným členom rodiny a keď dôjde k zneužitiu, tak obeť je už tak zmanipulovaná, že si myslí, že je to jej vina. Alebo prejav nejakej špeciálnej lásky. Ako som spomínala, musíme sa dotknúť aj témy, o ktorej sa v našich končinách hovorí nerado, pretože slovo rod dostalo absolútne iný význam a konotáciu. A to je rodový aspekt násilia. Šport je historicky mužskou doménou. A táto DNA v ňom pretrváva dodnes. Ženy a dievčatá v tomto športe čelia bariéram, ktoré sú pre mužov často neviditeľné. Násilie na ženách v športe však nie je len o sexuálnom napadnutí, ale je to celá kultúra sexizmu. Sú to nevhodné poznámky o vzhľade, ktoré sú v šatniach tolerované ako vtipy. Je to sexualizácia ženských športovkýň v médiách. Je to nerovnosť v odmeňovaní, ale najmä nerovnosť moci. Keď o osude mladých dievčat rozhodujú výhradne mužské rady starších funkcionárov, tak tam vzniká prostredie, kde hlas obete je vopred diskvalifikovaný. Hovoríme dievčatám, že môžete športovať. Ale musíte akceptovať naše pravidlá hry. A tými pravidlami je samozrejme mlčanie a obťažovanie. Ak toto tolerujeme, tak vysielame mladým ženám jasný signál. Vaša dôstojnosť končí tam, kde začínajú záujmy mužského vedenia klubu. Poďme sa pozrieť ale aj na kontext toho, kde takéto násilie vlastne vzniká a kde má svoje korene u nás na Slovensku. Pozrime sa domov. Dáta zo slovenských škôl sú fackou do tváre každej verejnej autority. 25 % žiakov priznalo, že sa stali obeťou tradičnej šikany. Takmer polovica detí bola svedkom šikanovania iných. Ale to najmrazivejšie číslo je, že 35 % obetí o incidente nikdy nepovedalo dospelému. Prečo sa dieťa nezdôverí rodičovi alebo učiteľovi? No, pretože mu neverí. Pretože v našej spoločnosti stále prevláda taká kultúra, že nežaluj, ale vydrž to. Tieto deti potom po škole idú na tréning. Vstupujú do športových klubov s už existujúcou traumou. A so skúsenosťou, že dospelí sú buď slepí, alebo bezmocní. Šport, ktorý by mal byť pre tieto deti naozaj terapiou a posilnením sebadôvery, sa v tomto toxickom prostredí stáva miestom ďalšej viktimizácie. Mladý človek, ktorý zažije šikanu v škole a následne zneužívanie v športovom klube, stráca absolútnu vieru v samého seba. Sú to rany, ktoré sa nehoja na konci sezóny. Sú to depresie, úzkosti, sociálna izolácia, ktoré si tieto deti nesú až do dospelosti. Viete, my investujeme milióny do infraštruktúry, do betónu, do ihrísk, ale koľko? Koľko, prosím vás, investujeme do bezpečia detských duší? Konkrétne by sme nemali zabudnúť aj na novú formu násilia, a to je šikana 24 hodín denne v digitálnom priestore. V 21. storočí totižto násilie už nekončí len odchodom z ihriska. Žijeme v ére smartfónov, kde sa šikana presunula do digitálneho priestoru a mladí športovci sú dnes pod neustálym dohľadom. Anonymné, nenávistné komentáre, nejaké komentáre na ich výkon, napríklad výzor alebo aj súkromie, a to stojí na dennom poriadku v živote mladých ľudí. Predstavte si 15-ročnú športovkyňu, ktorá po neúspešnom zápase dostane naozaj stovky správ plných vulgarizmov a vyhrážok. Ochranu poskytne tomuto dievčaťu klub? Počúvaj, povieme: „Nerieš to, to k tomu jednoducho patrí.“ Ale ona nie je dospelá. Ona nie je politička, ako my, že to vydrží. Ona je 15-ročné dieťa. Ak tolerujeme kyberšikanu, hovoríme mladým ľuďom, že nenávisť je prirodzenou súčasťou ich úspechu. A týmto spôsobom vlastne my vychovávame generáciu, ktorá je buď apatická voči utrpeniu druhých, alebo totálne psychicky zdevastovaná vlastným strachom. A tu sa naskytne ďalšia otázka, a to je otázka peňazí a otázka zodpovednosti. Aký šport vlastne platíme? Vážené kolegyne, kolegovia, tu nejde totižto len o emócie, ale ide tu naozaj o zodpovedné nakladanie s verejnými financiami. Šport na Slovensku je masívne dotovaný zo štátneho rozpočtu. Sú to peniaze nás všetkých, obyvateľov tejto krajiny. A ja sa vás pýtam, my naozaj chceme všetci a všetky podporovať systém, ktorý zatvára oči pred násilím? Chceme dávať peniaze klubom, ktoré nemajú povinné preverovanie osôb pracujúcich s deťmi? Šport nemôže byť férový, ak nie je rovný. Rovnaké príležitosti nie sú žiadnym benefitom navyše. Sú základným predpokladom. Ak zväzy nie sú schopné zabezpečiť napríklad nezávislé vyšetrovacie mechanizmy, ak nie sú schopné vyvodiť dôsledky voči predátorom, potom nemajú nárok ani na jediný cent z peňazí daňových poplatníkov. Štát nemôže byť tichým spoločníkom pri zneužívaní detí. Náš návrh zákona teda nie je len o pravidlách, je o zmene kultúry. My chceme vytvoriť naozaj preventívne a reaktívne nástroje, ktoré v našom slovenskom športe doteraz chýbali. Samozrejme, Natália už hovorila o vzdelávaní a prevencii. My musíme učiť trénerov, kde sú hranice. Musíme učiť deti, že majú právo povedať nie a musíme učiť rodičov, aby si všímali signály traumy. S tým súvisí nulová tolerancia. Ak klub prekryje násilie, musí prísť o licenciu, dotácie, bodka. Veď tu by nemal existovať žiadny kompromis. Ja by som teda odporúčala aj vláde, keby naozaj vytvorila nejakého nezávislého ombudsmana pre šport. Pretože my potrebujeme inštitúciu, ktorá nie je naviazaná na zväzy. A dieťa a rodič predsa musí mať miesto, kde môže nahlásiť toto zneužívanie bez strachu, že jeho podnet skončí niekde v koši a bude tam iba podozrivé ticho. Takže, vážené kolegyne a kolegovia, my, viete, často tu v sále vidíme rôzne spory o malichernostiach, ale dnes tu nerozhodujeme o číslach ani o nejakých dátach alebo o rozpočte. My tu rozhodujeme o tom, v akej krajine budú naše deti vyrastať a rozhodujeme o tom, či budeme súčasťou systému, ktorý mlčí, alebo súčasťou systému, ktorý chráni. Slová, tie majú naozaj veľkú váhu. Môžu podporiť, ale môžu aj zničiť. Kultúra rešpektu, tá nezačína niekde na papieri a v zbierke zákonov. Napriek tomu, že to dnes nepodporíte, tak je to fakt. Ale začína sa v šatni. Začína sa na tribúne, začína sa v škole, začína sa pri tom, ako tréner hovorí so zverenkyňou. A v tom, ako my, zákonodarcovia, nastavíme mantinely. To je základ. Je to veľmi podstatné. Šport je príležitosťou pre rast, zdravie a charakter. Šport nemôže byť miestom, kde sa toleruje nenávisť a zneužívanie. Ak chceme chrániť šport, tak musíme chrániť ľudí, ktorí v ňom ten šport tvoria. Musíme si prestať zatvárať oči. Musíme prestať chrániť imidž inštitúcií a začať naozaj systematicky chrániť deti. Pozrite sa na svoje vlastné deti, vnúčatá, dcéry, synov. A predstavte si, že oni sú práve tou Luciou z môjho príbehu. Čo by ste od nás, ako zákonodarcov, dnes žiadali? Žiadali by ste spravodlivosť, ochranu a odvahu zmeniť pravidlá. Dnes máte jedinečnú šancu urobiť niečo užitočné, niečo, čo prekračuje akékoľvek politické tričká, schváliť tento návrh. Pretože tak urobíte slovenský šport bezpečnejším a urobíte ho opäť hrdým, nie kvôli medailám, ale kvôli tomu, ako sa správa k svojím najslabším. Pretože ide o vaše deti. Ide o vaše ženy. Ide o nás všetkých. Tak bola by som rada, keby sme o morálke prestali len rečniť a začali ju konečne od všetkých vyžadovať. Ďakujem.
