49. schôdza

S reakciou, pani poslankyňa Kosová. Ďakujem.

Mám pekne za jedinú reakciu na túto tému. A ja by som chcela povedať, že Tomáš Drucker má plné ústa súdržnosti. Pekné reči. Ľudia mu to veria. Ale v konečnom dôsledku je to čistý alibizmus, pretože v takýchto dôležitých veciach, ako je napríklad devastácia rómskych malých ľudských duší v dôsledku segregácie a nevyhovujúcich životných podmienok, tak tomu vôbec vrásky nerobí. Nerieši to naozaj, len to maskuje za nejaké legislatívne návrhy, ktoré nie sú reálne v praxi vymožiteľné. Radšej keby bol úprimný a povedal, že nemá záujem. To by som viacej teda prijala z jeho. Ale je len odrazom toho, aká je tá vážna pre celú spoločnosť táto téma. Už len z toho, že nikto nezareaguje, v rámci koalície nikto sa nevyjadrí. Nikomu to nerobí vrásky, že vlastne 30 rokov riešime túto tému. A nikoho to vlastne v spoločnosti netrápi, iba naopak majú k tomu negatívne postoje. Je odrazom toho, prečo sa politici k tejto téme správajú tak, že mlčia, sú hluchí a nevidia problém. Konečne by už mal prísť nejaký minister, ktorý buchne do stola a povie dosť, ktorý bude mať odvahu napriek tomu, že majorita má k tomu negatívny postoj, byť odvážny a meniť túto situáciu a začať komunikovať o tejto téme rešpektujúco a nie represívne. Chcem sa spýtať

Či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Nech sa páči, pani poslankyňa ako prvá.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predseda. Ďakujem aj kolegyni Kosovej, že sa tak intenzívne tejto téme venuje. A viete, v tomto pléne z úst koaličných poslancov a poslankýň niekedy počúvame o ľudských právach vždy, keď je potrebné pomôcť nejakým korupčníkom alebo keď chcete zrušiť nejaký úrad. Proste si vymyslíte, že Mne tieto témy venujem. A viete, v tomto pléne z úst koaličných poslancov a poslankýň niekedy počúvame o ľudských právach vždy, keď je potrebné pomôcť nejakým korupčníkom alebo keď chcete zrušiť nejaký úrad. Proste si vymyslíte, že tu dochádza k nejakému porušovaniu ľudských práv. Ani raz, ani raz to nebolo odôvodnené. Ale tu sa rozprávame o probléme, o vážnom ľudskoprávnom probléme, ktorý tu máme roky, kde máme reálne, či už správy všetkých možných medzinárodných ľudskoprávnych inštitúcií, rozhodnutia súdov slovenských, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Roky sa to vlečie, roky tu máme tento problém. Porušovanie ľudských práv detí, deti, ale to, to vás nezaujíma. Mne to príde mimoriadne smutné. Opakuje sa tu táto situácia dookola. Ľudské práva, áno, zamávate nimi, keď chcete pomôcť svojim blízkym ľuďom. Ale keď je potrebné riešiť konkrétne problémy konkrétnych ľudí na Slovensku, lebo dochádza k porušovaniu ich základných práv a slobôd, tak vtedy ste ticho. Ona ticho nič. A ako už aj odznelo, aj verejný ochranca práv opakovane každý jeden rok upozorňuje na to, že jednoducho tu stále máme túto situáciu, kedy sú porušované základné práva a slobody detí na Slovensku. Aj v tej výročnej správe, ktorú nám predložil teraz do parlamentu, to spomína. Ktorú budeme prerokovávať na najbližšej schôdzi. Snáď, ak sa k tomu dostaneme, lebo ešte aj jeho výročné správy prehadzujete večne zo schôdze na schôdzu, lebo sa vám nechce o tom rokovať, lebo tak vás zaujímajú ľudské práva. A presne tam on spomína ten rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva. Veď to nie je sranda. To je už naozaj už viac, to nemôžeme mať čierne na bielom na papieri, ako je rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Bol to rozsudok Salai proti Slovenskej republike z februára minulého roka. Kde teda podal Adrián Salai sťažnosť proti Slovensku pre diskriminačné zaradenie a vzdelávanie v špeciálnej triede. Sťažnosť poukazovala na pretrvávajúci problém nadmerného zastúpenia rómskych žiakov v špeciálnom vzdelávaní, zdôrazňovala kultúrne a jazykovo zaujaté hodnotenia a diagnostiky, ktoré viedli k tomu, že žiadateľ bol vzdelávaný v špeciálnej triede pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím. Okrem toho poukazovala na nedostatok informovaného súhlasu rodičov v týchto procesoch. Sťažovateľ tvrdil, že jeho právo na vzdelanie bolo porušené a že čelil diskriminácii na základe svojho etnického pôvodu. No a v tomto prípade teda Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že štát v situácii, v ktorej na prvý pohľad išlo o diskrimináciu, nepreukázal, že poskytol záruky potrebné na to, aby zabránil nesprávnej diagnostike a nesprávnemu zaradeniu rómskych žiakov. ESĽP rozhodol, že v prípade Salai proti Slovenskej republike došlo k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 14 Európskeho dohovoru. To je zákaz diskriminácie v spojení s čl. 2 dodatku protokolu č. 1 k uvedenému dohovoru. To je právo na vzdelanie. Závažné porušenie základných práv detí, ktoré sú určujúce pre ich aj ďalší život. Jednoducho deti oberáme o budúcnosť takýmto spôsobom, ako Slovenská republika sa k nim stavia. Ako aj verejný ochranca práv konštatuje. Segregácia rómskych detí vo vzdelávacom systéme predstavuje závažné porušenie práva na vzdelanie a je dôsledkom pretrvávajúcich systémových problémov, ako sú zakorenená diskriminácia, sociálno-ekonomické nerovnosti, rezidenčná segregácia a zlé životné podmienky. Spojitosť medzi mierou segregácie a životnými podmienkami detí je evidentná nielen z práce kancelárie, ako hodnotí na základe podnetov, ktoré dostáva, ale napríklad aj prostredníctvom podnetov, ale aj z dostupných dát. Čiže to je jasné, ako my tu nerozprávame o niečom, o čom by sme nevedeli. A nevzniklo to včera, ani pred mesiacom, ani pred polrokom. Je to roky. Dlhé roky. Ale nič, základné práva a ľudské práva detí na Slovensku, to vás netrápi. Zase ich spomeniete len, keď budete chcieť pomôcť nejakým korupčníkom, že? Fakt úplne cynické. A ja naozaj ďakujem ešte raz kolegyni Kosovej, že sa snaží na to upozorňovať. Naozaj si dala prácu ešte aj prostredníctvom dožiadania si informácií a vidno, že teda tu máme obrovské rezervy a už konečne by sme mohli tento dlh voči deťom na Slovensku splatiť. A uzavrieť túto krivdu, ktorá sa im deje dennodenne. Ďakujem.

Na vaše vystúpenie tri faktické poznámky. Prvá, pani poslankyňa Gažovičová.

Ďakujem za slovo a teda vyjadrím sa ešte alebo nadviažem na kolegyňu práve v tej problematike nadmerného zaraďovania detí z marginalizovaných rómskych komunít do špeciálnych škôl, lebo to je ten úplne najzávažnejší spôsob segregácie alebo porušenia práva na vzdelanie dieťaťa, pretože naozaj, keď raz dieťa je zaradené do špeciálnej školy pre deti s mentálnym postihnutím, učí sa podľa úplne iných osnov a končí s iným vysvedčením. A my tu reálne sme mali a máme prípady, kedy a jednoducho predstavme si to dieťa, ktoré doma hovorí iným jazykom materinským, lebo hovorí rómsky, pochádza z generačnej chudoby a teraz príde mu test, kde teraz vymyslím si, že má spoznať krokodíla. No jednoducho jasné, že také dieťa nespozná krokodíla. To je čisto náš nejaký kultúrny výmysel, že deťom ukazujeme knižky so zvieratami, ktoré v skutočnosti žijú na úplne iných kontinentoch. A keď takéto dieťa v nejakom teste, a donedávna ešte sme ani nemali povinnú škôlku, čiže naozaj šesť- alebo sedemročné až prišlo do školy, prišlo na takýto test a nejaký psychológ povedal, že to dieťa má mentálne postihnutie, lebo tie testy nezvládalo. Tak mu úplne zmení vzdelávaciu dráhu na celý zvyšok života. A keď aj vychodí deväť rokov špeciálnej školy, tak skončí s vysvedčením, s ktorým ho ale na žiadnu inú než špeciálnu strednú nevezmú, pretože to vlastne nie je vysvedčenie, ktoré by bolo ekvivalentom vysvedčenia zo základnej školy. Čiže toto sú extrémne závažné veci a mali sme prípady detí, ktoré u nás chceli poslať do špeciálnej školy a keď sa odsťahovali do Británie, tak tam zrazu sa im darilo a zvládali bežné učivo a naučili sa po anglicky a išli na univerzitu. Že tam vidíme, že toto treba riešiť systémovo. Naozaj.

Ďalej v poradí pani poslankyňa Kosová.

Ďakujem veľmi pekne za slovo a ďakujem aj tebe, Lucia, za tvoj príspevok, lebo bol veľmi dôležitý. Ja sa ti priznám, že ja som si často predtým, ako som začala v tejto oblasti pôsobiť, kládla otázku, že prečo to vlastne Slovensko dovolí, túto situáciu. Napriek tomu, že tu máme naozaj správy medzinárodných organizácií, ale aj domácich mimovládnych organizácií o tom, že neustále porušujeme ľudské práva rómskych detí. Prečo to neustále pretrváva? No a potom, keď som prišla do praxe, tak som zistila jednu závažnú vec, že je to super dobrý biznis. Na chudobe rómskych detí sa totiž na Slovensku veľmi dobre zarába. Veď si zoberte len napríklad také špeciálne školy, kde máte 60 % rómskych detí, čo je mimochodom také percento, ktoré v bežnej populácii mentálnej retardácie asi nie je možné. Každý to vie, že to nie je možné, ale tie deti tam sú. A no jasné, keď majú zvýšený normatív. A jasné, že ak by sme teraz všetky deti z týchto špeciálnych škôl pretestovali a dali ich do adaptačných tried do základných škôl, tak keby tieto špeciálne školy, čo robili? Museli by zrušiť, kam by išli tie učiteľky? Stratili by zamestnanie. A čo povieme tým ostatným, ktorí tieto deti nejakým spôsobom diagnostikovali. Ak ich preddiagnostikujeme a zistíme, že sme ich chybne diagnostikovali, kto bude vyvodzovať zodpovednosť? Títo psychológovia to jednoducho nechcú pripustiť, aby tieto deti boli rediagnostikované a vrátené do základných škôl, pretože by boli vinné za to, že nejakú chybu, alebo že to urobili naschvál, čo by bolo aj trestné a samozrejme špeciálne školy by prišli o biznis. A čo tie stredné školy, ktoré si normálne, že lákajú deti, majú 1000, 2000 detí, ktoré sú z rómskych marginalizovaných komunít, berú na nich peniaze, milióny.

Ďalej v poradí pán poslanec Macák.

Ďakujem za slovo. Ja som prijal tú vašu výzvu na reakciu. Takže preto som sa prihlásil do faktických poznámok, kým. Možno budem troška taký. Nevraví to či vám? Súhlasím s jednou vecou, že naozaj vzdelávanie pre všetky deti a pre celú spoločnosť je veľmi dôležité, bez rozdielu, či sú to rómske deti alebo sociálne odkázané alebo ako ostatné deti. A má to vplyv na zvyšovanie ich rastu osobností, ale aj spoločnosti. S tým absolútne súhlasím. Ja patrím do skupiny osôb, ktoré prežili ešte aj ten bývalý režim, kedy bola povinnosť chodiť do školy všetkým deťom, ale bola aj povinnosť pracovať všetkým občanom Slovenskej republiky. A malo to svoju veľkú výhodu, pretože všetci občania, ktorí pracovali, nemali čas rozmýšľať nad inými vecami. Nechcem konkretizovať. A jednoducho venovali sa práci, odviedli svoj pracovný výkon taký, aký dokázali, za čo dostali odmenu. A potom sa vrátili do rodín a tým, že tento systém nejakým spôsobom fungoval, tak bola aj podpora rómskych občanov alebo rodín. Ja si nepamätám, že by v tom období boli tak segregované osady a tak segregovaní takíto občania, ako je to po takzvanej demokracii alebo tak, ako to uvádzame v demokratickom systéme, kedy sme zaviedli občanom slobodné rozhodovanie. A rómski občania sa rozhodli slobodne, že budú žiť v takýchto segregovaných osadách. Ale, čo chcem povedať na záver, aby som dokončil tú myšlienku. Vy vytýkate tejto vláde alebo tomuto obdobiu, že sa stavajú, pripravujú internátne školy. Že je segregácia takým spôsobom nejakým spôsobom pripravovaná, že sa zabraňuje deťom chodiť do školy z jednej