49. schôdza

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, spolu s kolegyňou Luciou Plavákovou opakovane predkladáme návrh zákona, ktorým sa mení zákon o rodine 36 z roku 2005. Podstatou navrhovanej zmeny je vypustenie súčasnej formulácie v § 30 ods. 3, ktorý ustanovuje, že rodičia majú právo použiť pri výchove dieťaťa primerané výchovné prostriedky tak, aby nebolo ohrozené zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývin dieťaťa. Toto ustanovenie navrhujeme nahradiť formuláciou, ktorá znie: rodičia rešpektujú právo dieťaťa na detstvo bez násilia a sú povinní ho pred ním chrániť. Rodičia pri výchove dieťaťa používajú výchovné prostriedky, ktoré zabezpečujú jeho duševný, telesný, citový a rozumový vývoj bez ohrozenia jeho zdravia, dôstojnosti a bez telesného trestania, duševného strádania a iných ponižujúcich prostriedkov. Dôvodom, ktorý nás vedie k navrhnutiu tejto zmeny, je vysoká miera tolerancie fyzických trestov v domácom prostredí v slovenskej spoločnosti. To, že súčasný právny stav nedostatočne chráni deti pred domácim násilím, nám opakovane vytýkajú aj správy monitorujúce naše medzinárodné ľudskoprávne záväzky. Viac podrobností uvediem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý. Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor.

Výbor pánovi poslancovi Vančovi. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci.

Dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako určený spravodajca uvedeného návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v Legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a Výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory a gestorský výbor prerokovali návrh zákona do začiatku rokovania schôdze Národnej rady o tomto návrhu. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako určený spravodajca odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady. Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu. Ďakujem, pán spravodajca. Otváram všeobecnú rozpravu. Je písomne

Jedna pani poslankyňa, a to pani poslankyňa Plaváková, skôr ako dám, ale jej slovo, sa prihlásila do rozpravy. Pán navrhovateľ, nech sa páči. Ďakujem, pán predsedajúci.

Predkladáme zákon, ktorý pracovne nazývame právo na detstvo bez násilia. Príbehy detí, ktoré sú obeťou rodičovského násilia, sú zároveň ich volaním o pomoc. Volaním o pomoc, ktoré dolieha aj k nám, zákonodarcom, ktorí máme v rukách všetky nástroje, aby sme ich volanie vypočuli a aby sme mohli urobiť veci tak, aby toto volanie už nemuselo zaznievať. Aby sme nastavili legislatívne prostredie tak, aby sme ako spoločnosť čo najúčinnejšie dokázali násilie na deťoch v domácom prostredí odsúdiť, predchádzať mu, pomôcť obetiam a pomôcť aj rodičom, aby viac ako po trestajúcej výchove siahali po výchove rešpektujúcej dôstojnosť detí ako ľudských bytostí. Je dobré, že v posledných mesiacoch, možno už aj rokoch, je stále viac ľudí, ktorí prelomili svoje mlčanie a hovoria o tom, ako prežívali fyzické tresty v detstve. Je to signál o rastúcom povedomí spoločnosti o nevhodnosti takejto násilnej výchovy. V rámci prípravy návrhu zákona sme usporiadali okrúhly stôl, kde sme zvolali organizácie, ktoré pracujú s obeťami násilia. A všetci zástupcovia, zástupkyne týchto organizácií nám zhodne hovorili o rastúcom počte prípadov súvisiacich s násilím v rodinách, kde popri ženách sú obeťou práve deti. Vypočuli sme si príbehy o rastúcej nedôvere ľudí v štátne inštitúcie v prípadoch, keď prežívajú krízové situácie spojené s násilím. Títo pracovníci nám hovorili o tom, ako sa vo svojej práci potýkajú s ignorovaním rozhodnutí inštitúcií. Hovorili o tom, že násilie obvykle nie je prvý inštinkt rodičov, že ľudia vlastne nechcú siahať po telesných trestoch ako po prvej možnosti, ale, žiaľ, siahajú po telesných trestoch v situáciách, keď si nevedia rady, keď sa stretávajú s nevymožiteľnosťou práva a s ďalšími problémami, na ktoré narážajú pri výchove svojich detí. Stále je viac tých, čo o traumách zo svojho detstva hovoria. A tým menia situáciu spoločnosti. Je však aj veľa tých, ktorí ešte stále neprehovorili a nosia si túto traumu v duši. Vyrástli v predstave, že to tak má byť. A kedykoľvek niekto otvorí tému fyzických trestov v rodinách, vždy sa v alarmujúcej miere ozvú aj ľudia, ktorí obhajujú nevyhnutnosť takýchto trestov vo výchove. Možno to poznáte aj vy. Aj tu medzi nami iste mnohí povedia, veď aj ja som od rodičov dostal raz nejednu výchovnú facku, po zadku a som tu. Nič zlého sa so mnou nestalo. Áno, toto býva obvyklý argument obhajcov fyzických trestov v rodinnej výchove. Je to však mylný argument a poviem prečo. Národná stratégia na ochranu detí pred násilím s názvom Detstvo bez násilia pre všetky deti, vypracovaná pre roky 2023 až 2029, ktorú schválila vláda na svojom zasadnutí 13. novembra 2023, teda zjavne bola vypracovaná ešte v období pred touto vládou, ale schvaľovala ju už táto vláda. Tak táto stratégia obsahuje veľké množstvo dát, poukazujúcich na škodlivosť násilia páchaného na deťoch pre ich ďalší psychický vývoj. Napríklad výskum výskytu retrospektívne udávanej traumatizácie v detstve skúmal dospelých obyvateľov Slovenskej republiky s cieľom zmapovať prevalenciu všetkých typov retrospektívne udávanej traumatizácie z detstva a posúdenia súvislosti medzi jednotlivými typmi traumatizácie a zdravím v dospelosti, tak tento výskum potvrdzuje významné asociácie medzi výskytom retrospektívne udávanej traumatizácie v detstve a medzi dlhodobými zdravotnými ťažkosťami v detstve. Znamená to, že fyzické tresty majú priamy vplyv na zdravotný stav ľudí v dospelosti. Najmä emočné týranie, zanedbávanie a výskyt kombinovanej traumatizácie významne vplýva na neskorší výskyt dlhodobých zdravotných ťažkostí. Zároveň Národná stratégia Detstvo bez násilia uvádza aj mieru výskytu násilia na deťoch na Slovensku. Konštatuje, že od roku 1999 nebol vykonaný reprezentatívny výskum v tejto veci. V roku 2013 však bola vykonaná výskumná úloha, ktorá dospela k záveru, že fyzickému násiliu bolo vo vzorke vystavených až 23 % detí. Odhad na celú populáciu detí 8. a 9. ročníka je medzi 21 % až 25 %. V oblasti rizika sa nachádzalo približne 5 % až 7 % detí. Celkovo sa v populácii detí ôsmych a deviatich ročníkov nachádza v riziku alebo priamo vystavených situáciám fyzického násilia 20 Medzi 21 % až 25 % v oblasti rizika sa nachádzalo približne 5 % až 7 % detí. Celkovo sa v populácii detí ôsmych a deviatich ročníkov nachádza v riziku alebo priamo vystavených situáciám fyzického násilia 26 až 31 % detí, teda takmer tretina detí v našej spoločnosti zažíva násilie a je to pre ne každodenná realita. Môžeme teda konštatovať, že na Slovensku zaznamenávame vysokú mieru tolerancie voči telesnému trestu detí v rodinách. Pokiaľ ide o mieru výskytu telesných trestov podľa staršieho výskumu agentúry Focus z roku 2003, takmer 70 % Slovákov považuje za prirodzené udrieť dieťa po zadku vždy, keď to rodič uzná za vhodné. Často títo ľudia argumentujú slobodou používať takéto výchovné prostriedky. V nám kultúrne blízkej Českej republike sa problematika násilia na deťoch spracúva a venuje sa jej predovšetkým centrum LOCIKA. Podľa ich výskumu 63 % českých rodičov používa pri výchove telesné tresty. Zároveň máme k dispozícii aj dáta preukazujúce škodlivosť násilných výchovných prostriedkov pre ďalší vývoj dieťaťa a pre našu spoločnosť ako takú. Napriek tomu Slovensko stále nepristúpilo k zásadnému legislatívnemu riešeniu, ktoré by telesný trest ako výchovný prostriedok odsúdilo a postavilo do kategórie neprijateľných. Podľa analýzy, ktorú pre nás spracoval Parlamentný inštitút Národnej rady, väčšina európskych štátov vo svojej legislatíve jednoznačne odmieta používanie akýchkoľvek, teda aj miernych telesných trestov v rodinách. Slovensko k dnešnému dňu patrí medzi jediné tri štáty v rámci Európskej únie, ktoré majú nejednoznačné odsúdenie telesných trestov na deťoch v domácom prostredí. Tie štáty sú, možno to znie prekvapivo, Belgicko, potom Taliansko a Slovenská republika. Česká republika, ktorá nám je veľmi blízka jazykovo aj kultúrne, len nedávno, ako súčasť veľkej reformy Občianskeho zákonníka, odstránila zo svojho legislatívneho poriadku možnosť rodičov používať primerané výchovné prostriedky a zaväzuje rodičov k starostlivosti o dieťa bez telesného trestania. Slovenská republika čelí tiež medzinárodnej kritike pre nedostatočnú ochranu detí pred fyzickým násilím. Výbor Organizácie Spojených národov pre práva dieťaťa opakovane upozorňuje Slovensko na tento nedostatok. Napriek tomu, že naša legislatíva hovorí o najlepšom záujme dieťaťa, naďalej ponecháva rodičom používať primerané výchovné prostriedky. Slovenský zákon teda nedostatočne chráni deti pred telesným trestaním v rodinách a nepredstavuje jednoznačné odsúdenie akéhokoľvek telesného alebo duševného trestania, tak ako nás k tomu zaväzuje dohovor o právach detí, preto je najvyšší čas, aby sme urobili významné kroky smerom k zabezpečeniu práva detí na detstvo bez násilia. Jedným z nich je aj zmena aktuálneho zákona o rodine tak, aby tento zákon poskytoval deťom právo na detstvo bez násilia. Prosím vás o podporu tohto návrhu a ďakujem za pozornosť. Ďalej vystúpi v rozprave prihlásená pani poslankyňa.

Plaváková. Nech sa páči. Ďakujem.

Veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Ďakujem aj kolegovi Prostredníkovi za uvedenie nášho spoločného návrhu, ktorý predkladáme opätovne. Kolegovia, kolegyne, udrieť dospelého je násilie. Udrieť psa je násilie. Udrieť seniora je násilie. Udrieť ženu je násilie. Udrieť manžela je násilie. Udrieť kolegu je násilie. Udrieť susedu je násilie. Ale udrieť dieťa je výchova? Je smutné, že práve násilie voči tým najzraniteľnejším v našej spoločnosti, voči deťom, mnohí ľudia stále tolerujú a obhajujú ako výchovný prostriedok. Ja si myslím, že našou morálnou povinnosťou je to zmeniť. A preto aj predkladáme opakovane tento návrh zákona. Snažíme sa aj robiť osvetu v tejto oblasti, ale ako aj kolega uviedol, robili sme aj okruh listov s odborníkmi a odborníčkami, ktorí sa absolútne zhodujú aj v podpore tohto nášho návrhu zákona. Náš návrh zákona má za cieľ vytvoriť jasný právny rámec pre detstvo bez násilia. A základným východiskom nášho návrhu je presvedčenie, že dieťa má mať garantované právo vyrastať v prostredí, ktoré je bezpečné, rešpektujúce a zbavené akejkoľvek formy násilia. A telesné tresty patria medzi formu násilia. A dáta zo Slovenska ukazujú, že nejde o abstraktnú otázku. Ide o realitu veľkej časti detí, žiaľ. Podrobnejšie už o dátach hovoril kolega Prostredník. A naozaj ukazujú smutnú realitu, že jednak telesné tresty sú veľmi rozšírené, veľká časť detí s nimi má skúsenosť a zároveň sú extrémne tolerované. My sme tu mali aj napríklad situáciu, kedy minister vnútra Matúš Eštok dokonca normálne v televíznej debate v rozhovore povedal, že teda on sem-tam dá svojim deťom po zadku, ale že potom sa im ospravedlní. Toto podľa mňa dokonale ukazuje, aká vysoká miera tolerancie telesných trestov na Slovensku je. Pritom odborné poznatky v tejto oblasti sú mimoriadne konzistentné. Dlhodobé výskumy vrátane rozsiahlych metaanalýz ukazujú, že telesné tresty nie sú neutrálnym výchovným nástrojom. Ich opakované používanie je spojené so zvýšenou mierou agresivity, problémami v správaní, zhoršením duševného zdravia, ale aj s dlhodobými negatívnymi dopadmi na psychický vývin dieťaťa. Neexistuje nič z odbornej praxe, výskumov, čo by potvrdzovalo, že je to dobrý spôsob, ako vychovávať deti. Neexistuje jednoducho taká odborná podpora. Aj príklady zo zahraničia sú v tomto jednoznačné, ako už bolo uvedené, sme naozaj jednou z posledných krajín, ktorá stále má tento rest, tento nedostatok voči ochrane detí. Dánsko zakotvilo zákaz telesných trestov už v 80. rokoch. Fínsko pristupuje k ochrane detí veľmi dôsledne, vrátane aj povinnosti nahlasovať násilie. Francúzsko zakotvilo princíp, že rodičovská autorita sa vykonáva bez fyzického alebo psychického násilia. Chorvátsko, Estónsko a ďalšie krajiny prijali podobné jasné formulácie v rodinnom práve. Práve pre najlepší záujem dieťaťa, pretože jednoducho je absolútne jasné, že toto je to, čo deti potrebujú a čo je v ich najlepšom záujme. Obzvlášť dôležitý je aj príklad Českej republiky, ktorá v rámci rekodifikácie občianskeho práva jasne formulovala tiež, že výchovné prostriedky nesmú zasahovať do ľudskej dôstojnosti dieťaťa, že telesné tresty a iné ponižujúce formy zaobchádzania sú s touto dôstojnosťou nezlučiteľné. U nás tiež prebieha rekodifikácia občianskeho práva, ale, žiaľ, minister spravodlivosti Boris Susko sa nevybral rovnakou cestou ako v Českej republike, lebo jeho asi viac zaujímajú napríklad kajúcnik či alebo pomoc tuná rôznym ľuďom, ktorí majú trestnoprávne problémy. A vôbec to nezahrnul do rekodifikácie občianskeho práva. Pritom je to niečo, čo nám vyčítajú dlhodobo aj v správach z medzinárodných ľudskoprávnych inštitúcií. Navrhujeme to teda my, opakovane. My sme to predkladali aj v rámci MPK, v rámci rozporového konania. A predkladáme to teda my namiesto ministra spravodlivosti. Navrhujeme explicitne zakotviť, že rodičia majú povinnosť rešpektovať právo dieťaťa na detstvo bez násilia. A to by mala byť nejaká úplne samozrejmá vec, na ktorej sa vieme zhodnúť. A teda, že pri výchove sú povinní používať také prostriedky, ktoré neohrozujú ich fyzický, psychický, emocionálny ani rozumový vývin. A zároveň chceme jednoznačne vylúčiť telesné tresty, psychické týranie a iné formy ponižujúceho zaobchádzania, lebo to jednoducho vieme, že deťom škodí. Náš návrh neznamená kriminalizáciu rodičovstva. To veľakrát dostávame otázku, že aké to bude mať následky. Ani rozšírenie nejakej trestnoprávnej represie do rodinného prostredia. Cieľom teda nie je sankcia, ale prevencia a hlavne podpora zmeny myslenia spoločnosti aj pri výchove detí. Ona sa postupne už deje. Už nie sme v stave, kedy už aj rodičia, ktorí telesné tresty v nejakej forme uplatňujú, tak vedia si sami zhodnotiť, že to asi teda nie je tá najlepšia forma, ale teda nemohli inak. Len tie cesty, ako inak, existujú a sú uplatňované v rámci rešpektujúcej výchovy. Žiadne dieťa v dospelosti neľutuje, že nebolo bité. To asi naozaj nikoho takého nenájdeme a to by malo byť pre nás určujúce. A my si teda uvedomujeme, že samotná zmena legislatívy nestačí, že treba aj pomôcť to jednak rozšíriť do spoločnosti, zmeniť to nastavenie, ale aj pomôcť tým rodičom, ktorí už aj si uvedomujú, že toto nie je najlepšia cesta. Ešte aj ten Matúš Eštok povedal, že sa teda potom ospravedlní, čo už samo o sebe indikuje, že teda sám si uvedomuje, že to nie je správne, keď sa tým deťom ospravedlní. Čiže naším spoločným záujmom by malo byť aj pomôcť nachádzať tie iné cesty, aj podporiť tých rodičov, ktorí chcú rešpektujúcu výchovu pre svoje deti a detstvo bez násilia. Náš návrh je teda krokom, ktorý posilňuje ochranu najzraniteľnejších detí v našej spoločnosti, aby ich detstvo nebolo spojené s násilím, ale s bezpečím, rešpektom a dôverou. To je to kľúčové. Na záver už len odcitujem jednu reakciu, ktorá nám prišla, keď sme o našom návrhu informovali na sociálnych sieťach, ktorá podľa mňa veľmi dobre vystihuje náš návrh. Napísala nám pani: „Presne toto je slovenský generačný problém, ktorý sa prenáša ďalej. Vo výchove mojich detí jediné, čo ľutujem, je aj tých pár na zadok, čo dostali, keď boli malí. Veľmi rýchlo som pochopila, že to k ničomu nevedie. Jediná cesta, ako vychovať dobrého človeka, je láska, veľa lásky. Teraz mám dvoch úžasných puberťákov, 12 a 16, a mám s nimi najkrajší vzťah, aký som si mohla priať.“ Myslím si, že to je aj také inšpirujúce posolstvo na záver a som rada, že mnohí rodičia aj takto odvážne komunikujú, aj takí, ktorí tie telesné tresty používali, s tým zverejnením svojho príbehu a uvedomením si, že toto nie je tá správna cesta a že to nie je cesta, ktorá je v najlepšom záujme detí. A pevne verím, že sa postupne dopracujeme aj k tomu, aby naozaj deti mohli byť deťmi a nezažívali násilie. Ďakujem veľmi pekne a ďakujem vám aj za podporu na vaše vystúpenie.

Budú reagovať traja poslanci s faktickými poznámkami, začína pani poslankyňa Marcinková. Ďakujem.

Za slovo. Ja chcem len naozaj stručne vyjadriť podporu tomuto návrhu. Vyjadrila som mu podporu aj, keď tu bol prvýkrát predložený v tomto pléne. Myslím si, že je dôležité, aby sme ako spoločnosť už dozreli a uvedomili si, že dieťa je naozaj mimoriadne zraniteľná skupina obyvateľstva. A aj. Vlastne trestný zákon pri dieťoch, pri senioroch, pri ženách pozná zvýšenú ochranu a pozná zvýšenú citlivosť. Len naozaj pri tom fyzickom násilí na to zabúdame, prehliadame to a považujeme to za súčasť kultúry. Podľa mňa to nie je súčasť kultúry, vždy to je násilie, takže naozaj podporujem túto iniciatívu kolegov a bola by som rada, keby sme tu o nej každých šesť mesiacov nemuseli hovoriť, ale toto plénum sa dokázalo zhodnúť na tom, že násilie vlastne do detstva žiadneho dieťaťa nepatrí. Ďakujem.

Poslankyňa Hanuleková, ďakujem veľmi pekne za slovo.