Takže opätovne ďakujem, pán predsedajúci, za možnosť vystúpiť ako prvej v rozprave a, bohužiaľ, ako jedinej. Zrejme je to tým, že v tomto pléne parlamentu sa už veľa hovorilo o segregácii, ale, bohužiaľ, stále sa v tejto oblasti nekoná. Písomne asi nie, ale môžete sa potom do ústnej prihlásiť, pán Pročko, nech sa páči. Teda nerozhodujem o tom ja, ale asi sa všetci zhodneme na tom, že školy a školské zariadenia majú byť miestom rovného prístupu ku kvalitnému vzdelaniu pre všetky deti, bez ohľadu na to, aký je ich sociálny status, či majú etnický pôvod alebo bez ohľadu na to, kde bývajú. Ale, bohužiaľ, v praxi to nie je tak. Realita je taká, že momentálne máme viac ako 480 škôl, ktoré sú v riziku segregácie. A deti sú často nielen vzdelávané v samostatných špeciálnych triedach, ale dokonca v samostatných pavilónoch a so samostatným vchodom, kedy sa rómske a nerómske deti vôbec nestretávajú. Bohužiaľ, v praxi sa stretávame s naozaj unikátnymi praktikami, kedy sú rómski rodičia prehováraní na to, aby svojim deťom dali napríklad individuálne vzdelávanie, a to je napríklad na východnom Slovensku, kde je táto situácia najvypuklejšia, aby tieto deti samozrejme vôbec nemuseli chodiť do školy, čo si myslím, že je absolútne nemysliteľné v 21. storočí. Ako chceme potom zabezpečiť, aby naozaj úspešne ukončili základné vzdelanie a aby sa uplatnili v spoločnosti na trhu práce? No, nejako. Samozrejme, máme aj také príklady, kedy samotní učitelia, špeciálni pedagógovia a riaditelia špeciálnych základných škôl nahovárajú rómskych rodičov cielene, aby dali svoje deti aj diagnostikovať, dohodnú sa s centrami, súkromnými centrami, CPPčkami, kde ich diagnostikujú ako na hranici mentálnej retardácie alebo s mentálnym postihom napriek tomu, že tieto deti dobre prospievajú už v základných školách, nejde len o deti šesťročné, ide o deti druhákov, tretiakov, dokonca z vyšších ročníkov, napriek tomu, že v základnej škole dosahovali veľmi dobré výsledky. A ja sa pýtam, ako je toto možné v 21. storočí? Že máme takúto prax na Slovensku? Viete, deti, ktoré sa neučia s deťmi z majority, neprichádzajú do interakcie s rovesníkmi z iného prostredia, nemajú možnosť takýmto spôsobom, keď sú izolované, rozvíjať svoje základné sociálne zručnosti, ani spoluprácu, ani empatiu. Ja neviem, ako môžeme očakávať, že táto spoločnosť nebude polarizovaná, bude tolerantná, pokiaľ neumožníme deťom, aby vyrastali spolu. A sme svedkami aj správy a výskumy to poukazujú, že sme svedkami toho, že tieto školy, kde je vyššie percento detí z chudobného prostredia, majú naozaj zníženú kvalitu vzdelávania. Segregované školy neposkytujú úplné a kvalitné vzdelávanie a tieto deti často končia bez oficiálneho osvedčenia o získaní základného vzdelania. A samozrejme, potom to má vplyv, ako som už aj povedala, na budúce pracovné príležitosti, a tým pádom aj na ich príjem a tým aj na spoločenské začlenenie. Lenže dopady segregácie nie sú negatívne len na rómske deti, sú negatívne aj na majoritnú populáciu. Veď segregácia ochudobňuje majoritu o interkultúrne kontakty, čím sa znižuje ich emocionálna inteligencia, empatia a spoločenská súdržnosť, o ktorej dlhodobo rozprávame, že je teda na Slovensku na veľmi mizernej úrovni. Deti bez kontaktu s rôznorodosťou vyrastajú s oveľa nižšou mierou tolerancie k nejakým predsudkom a stereotypom. A samozrejme, tým pádom výstup je, že máme spoločnosť, ktorá je omnoho viac náchylná k rasizmu, xenofóbii a spoločenskému rozdeleniu. Ak ale hovoríme o dôsledkoch segregácie, nemá to dôsledok len na deti, či už z rómskej alebo majoritnej populácie, ale má to dôsledok aj celospoločensky a aj na vzdelávací systém. Veď výsledky výskumov hovoria jasne, že segregácia znižuje priemernú vzdelanostnú úroveň krajiny. Školy s homogénnym zložením žiakov dosahujú horšie výsledky než heterogénne školy. Hovoria o tom aj štúdie OECD, aj výsledky PISA. Vysoká koncentrácia detí so vzdelávacími ťažkosťami v jednej škole či triede zhoršuje výsledky všetkých žiakov. A tam vzniká cyklus chudoby a marginalizácie, ktorý sa prenáša medzi jednotlivými generáciami a na to doplácame všetci, celá spoločnosť. Správa Amnesty International „Oddelení a nerovní – správa o neriešení segregácie rómskych detí na Slovensku“ jednoznačne konštatuje, že segregácia rómskych detí na Slovensku je rozšírená, dlhodobo tolerovaná a de facto udržiavaná verejnými politikami štátu. Amnesty upozorňuje, že štát sa obmedzuje iba na deklaratívne vyhlásenia, na pilotné projekty bez systémového dopadu, pričom reálne mechanizmy, ktoré by viedli k zmene segregujúcich školských obvodov, zloženiu tried a štruktúry škôl, buď neexistujú, alebo nástroje na ich elimináciu nie sú využívané v dostatočnej miere. Správa zároveň poukazuje na pasivitu štátu pri výkone jeho pozitívnej povinnosti. Slovenská republika podľa Amnesty International nielenže neodstraňuje segregáciu tam, kde je preukázaná, ale často ju legitimizuje tým, že zodpovednosť prenáša výlučne na obce a na zriaďovateľov, hoci má k dispozícii aj právne, aj administratívne nástroje na zásah. Naše uznesenie sa týka piatich základných oblastí. Prvá oblasť sa týka škôl, kde súdy – Najvyšší súd, okresný a krajský súd – už konštatovali segregáciu, ale ani v jednom z týchto prípadov sa doposiaľ nepodarilo stav desegregácie na škole vyriešiť. Dodnes sme nevideli žiadny plán konkrétnych desegregačných opatrení, vrátane monitorovania toho, aký pokrok tieto školy majú alebo vyhodnocovania toho, či ich aktivity na týchto školách boli účinné. A to aj napriek tomu, že súdy konštatovali zodpovednosť štátu, teda Ministerstva školstva a zlých systémových nastavení. Hovoríme o situácii v Terňi, ktorá aj minulý týždeň bola medializovaná, potom Muránsku Dlhú Lúku a, samozrejme, Starú Ľubovňu – Podsadek. Keďže som veľmi dobre vedela, že toto uznesenie, takisto ako iné predchádzajúce uznesenia, ktoré tu predkladáme, nebude podporené, ja som si dokonca ešte aj cez interpeláciu vyžiadala informácie od Ministerstva školstva, ako pristupuje napríklad k riešeniu týchto škôl, kde súd už konštatoval segregáciu, či vôbec niečo v tejto situácii robí. A no, ministerstvo mi odpovedalo. Síce vágne v niektorých veciach, ale predsa len vám aspoň môžem tu predstaviť, čo minister na to hovorí. Ministerstvo povedalo, že situáciu monitoruje a v súčinnosti so zriaďovateľmi predmetných škôl sa zaujíma o tento problém. Nič viac. Je pravdou, že základná škola v Terňi a Starej Ľubovni bola zaradená do pilotného projektu desegregácie, ktorý sa realizuje od septembra roku 25, a teda ministerstvo tvrdí, že na tejto úrovni majú nejaký desegregačný plán. Ja som si ho vyžiadala cez 211, ale samozrejme mi ho odmietli poslať a nevieme. Plán je taký, že to bude implementované do roku 2027. Takže na výsledky tohto projektu si ešte budeme môcť nejakým spôsobom počkať. Avšak z interných informácií z Ministerstva školstva viem, že množstvo týchto opatrení, ktoré sa tam robia, sú veľmi formalizované a sú skôr špeciálne určené na to, aby sa zvýšila kvalita vzdelávania na týchto základných školách. Nie sú tam rázne kroky proti tomu, aby žiaci boli napríklad distribuovaní do iných škôl v okolí. No a v prípade Terne, o ktorej som hovorila, že bola aj medializovaná, sa stalo to, že síce teraz neprijali pár detí v Terňi na základe toho, že si povedali, že prijmú iba 25 prvákov z Malého Slivníka, ale okolité obce tieto deti jednoducho odmietajú prijať. A ja sa pýtam, čo robí ministerstvo. Prečo nekomunikuje, keď už minulý rok vedelo, že takáto situácia kvôli predsudkom rodičov z majority môže nastať. Minulý rok už 36 detí z Terne bolo distribuovaných. Bola rovnaká situácia. Mali byť umiestnené do okolitých obcí, kde ich obce odmietli prijať. Nakoniec cestujú 40 km do Prešova. A hádajte čo, deti sa začlenili, sú v pohode, nie sú s nimi problémy. To je dôkaz, že aj takéto kroky vedú k tomu, že desegregácia môže byť úspešná. Len s tými ľuďmi niekto musí komunikovať. V prípade Muránskej Dlhej Lúky tam je situácia úplne iná, pretože táto škola nebola zaradená do pilotného projektu. Muráň nemá žiadny desegregačný plán, pretože mi už aj odpísal na 211 a nikto sa vlastne o tento problém nezaujíma. Druhá oblasť sa týka všetkých ostatných škôl. Ako som spomínala, máme už takmer 500 škôl, kde na základe monitoringu segregácie bolo zistené riziko segregácie a ani tu nemá ministerstvo žiadny konkrétny plán, žiadny harmonogram, nič. Takže uznesením vyzývame vládu, aby predstavila rektoračné plány a to, čo bude s týmito školami robiť. Však, ak niečo monitorujeme, ak niečo analyzujeme, tak to robíme preto, aby sme nastavili nejaké opatrenia, nástroje, ako tú situáciu eliminovať, ako ju vyriešiť. No, z ministerstva prišla naozaj veľmi alibistická odpoveď, kde nám tvrdia, že monitoring, ktorý je realizovaný, je vlastne len analytickým nástrojom s cieľom identifikovať zvýšené riziko miery segregácie a nie právne konštatovať porušenie zákazu segregácie. Takže fajn. Znamená to, že ministerstvo nie je súd, čo samozrejme veľmi dobre vieme, ale osobne si myslím, že je úplne zbytočné potom analyzovať, keď s tým ministerstvo nemôže nič robiť, lebo ono súd nie je. Takže, aby sme boli spravodliví, ale musím povedať, že aktuálne teda prebieha pilotovanie nejakých nástrojov a riešení na dodržanie desegregačných štandardov. Školy majú povinnosť zaviesť tieto desegregačné štandardy do svojich plánov, ale viete, aká je situácia v praxi? Tie desegregačné opatrenia a plány im robí nejaká firma na zákazku, pretože školy v podstate ani nie sú schopné. Je to len niečo, čo je na papieri. Zákon nevymáha implementáciu týchto nástrojov, ani nedáva školám žiadne nástroje na to, aby vôbec mohli tieto desegregačné nástroje uplatňovať v praxi a nie je ani žiadna sankcia, ani žiadna vymožiteľnosť, aby tieto desegregačné štandardy boli v praxi uplatňované. Takže myslím si, že je to len ďalšie opatrenie také, že máme niečo v zákone, implementácia bohužiaľ zlyháva. A ministerstvo mi dokonca napísalo, že manuál k tomu, ako to riešiť a uplatňovať, bude teda až v roku 2027. Takže zase riešenie desegregačných problémov bude na pleciach nasledujúcej vlády. Tretia oblasť sa týkala národnostných škôl. Aby sme chápali kontext, tak napriek tomu, že Ministerstvo školstva prichádza s návrhmi, ktoré by Desegregačných problémov bude na pleciach nasledujúcej vlády. Tretia oblasť sa týkala národnostných škôl. Aby sme chápali kontext, tak napriek tomu, že ministerstvo školstva prichádza s návrhmi, ktoré by mali eliminovať segregáciu, tak napriek tomu prichádza aj s návrhom, ktorý túto segregáciu bude prehlbovať. A príkladom je práve zriadenie pilotnej rómskej národnostnej školy v obci Rakúsy. Tu Slovenské národné stredisko pre ľudské práva vo svojom stanovisku k tomuto zámeru jasne upozornilo na to, že navrhované opatrenie nespĺňa základné podmienky dočasného vyrovnávacieho opatrenia a predstavuje vysoké riziko legalizácie segregácie pod zámienkou podpory menšinového vzdelávania. Rovnako tvrdí aj Amnesty International a ďalšie slovenské medzinárodné a dokonca aj medzinárodné inštitúcie, pretože my sme písali interpeláciu aj do Európskej komisie. A tam ešte ostrejšie konštatujú, že postup ministerstva nerešpektuje dobrovoľný charakter menšinového vzdelávania, čím dochádza k porušeniu medzinárodných noriem a podkopávaniu práva rómskych rodičov slobodne rozhodovať o vzdelávaní svojich detí. Takže takýto prístup nie je ochranou menšinových práv, ale je ich zneužívaním na ospravedlnenie segregácie, čo je v priamom rozpore s judikatúrou európskych súdov. My sme, keďže ešte nevideli žiaden plán, ako chcú tento pilotný projekt nejakým spôsobom implementovať. A tak sme si teda vypýtali stanovisko od ministra. A čo s tým bude ďalej robiť? A ministerstvo nám odpísalo, že poskytne technickú podporu pre samosprávy, ktoré sa rozhodnú uplatniť právo menšiny vzdelávať sa vo svojom jazyku, aby sa neprehĺbila segregácia. Opätovne veľmi alibistická odpoveď. Ale na druhej strane musím povedať, že z interných rozhovorov s niektorými ľuďmi viem o tom, že ministerstvo neuvažuje o zriadení národnostných škôl pre príslušníkov rómskej komunity, čo teda považujem za dobrú správu, ale ako to bude v realite, tak to sa asi budeme musieť ešte nechať prekvapiť. Štvrtá oblasť sa týka problému s výstavbou škôl, ktoré riešia elimináciu dvojzmennej prevádzky. Pre mňa je zarážajúce, že doposiaľ neexistuje absolútne žiadna analýza, ktorá by skúmala, kde konkrétne dochádza k výstavbe škôl. A potvrdila to aj odpoveď na našu interpeláciu. Pretože tam jasne povedali, že žiadna takáto analýza neexistuje a ani nebude. Avšak z mapovania terénu, ktoré robilo aj Amnesty International a ktoré sme robili aj my, jednoznačne vychádza, že väčšina už vystavaných budov na riešenie dvojzmennej dochádzky bola vystavaná v tesnej blízkosti segregovaných obydlí, čím jednoznačne dochádza k porušeniu 3D princípu, čo sme sa zaviazali Európskej komisii, že tento princíp nesmieme porušiť a je to podmienkou ďalšieho financovania témy marginalizovaných rómskych komunít na Slovensku. Tak ja sa pýtam, keď bude táto situácia, budeme konfrontovaní za porušenie 3D princípu, čo budeme tieto peniaze vracať? Aká to je zodpovednosť? Alebo to ohrozí naše financie z eurofondov v nasledujúcom období? Preto žiadame ministerstvo, aby naozaj informovalo o tom, kde vznikli stavby, či porušili 3D princíp a ako to mieni riešiť. Viete, ono je to veľmi náročné a ťažké, keď sa dozvedáme v poslednom čase, že splnomocnenec vlády pre rómske komunity dokonca stratil už aj status národného kontaktného bodu. To znamená, že máme tu splnomocnenca, ktorý už nebude zodpovedný za to, že bude tvoriť stratégiu, ktorý nebude zodpovedný za to, že bude robiť národné akčné plány. Ktorý dokonca nebude mať ani možnosť riadiť finančné prostriedky z eurofondov, ktorý nemá kompetenciu vôbec predkladať legislatívne návrhy, ktorý len poslušne kýva na všetky represívne opatrenia tejto vlády, ktoré robia bič na Rómov a nie že by im pomáhali efektívne, tak ja sa pýtam, že načo nám takýto splnomocnenec vôbec je. A práve tento splnomocnenec dokonca sa zastáva toho, aby boli výnimky z 3D princípu a netají sa tým, že jeho zámerom je posilňovať výstavbu infraštruktúry priamo v komunitách a tým akože stavať rómske mestečká. Tak ja neviem, niekedy mám pocit, že som spadla niekde z vesmíru a že nie som na správnom mieste, lebo je to absolútne nelogické a smutné. Piata oblasť sa týka inštitucionálneho a finančného zabezpečenia desegregácie, pretože my nemáme vedomosť o tom, že by existoval nejaký vôbec monitorovací orgán, ktorý by mal právomoc kontrolovať uplatňovanie či už segregačných opatrení alebo pravidelne vyhodnocovať, v akom stave sme. My používame peniaze na riešenie tejto témy len z Európskej komisie. Zo štátneho rozpočtu vlastne nejde takmer ani cent. Takže pýtame sa, či mieni ministerstvo vyčleniť zo štátneho a teda vláda zo štátneho rozpočtu cielené finančné prostriedky na realizáciu desegregačných opatrení. Žiadame, aby bol zriadený centralizovaný monitorovací orgán, ktorý bude naozaj zložený zo zástupcov štátnej školskej inšpekcie, regionálnych úradov školskej správy, mimovládnych organizácií, ktoré by mali túto právomoc kontrolovať a uplatňovať desegregačné opatrenia. A takisto žiadame, aby bol vyčlenený zo štátneho rozpočtu cielený balík finančných prostriedkov na realizáciu týchto opatrení v prísnom súlade s princípmi 3D. 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 Nuž, odpoveď na interpeláciu nás veľmi nepotešila, pretože ministerstvo neplánuje zriadiť žiadny monitorovací orgán, neplánuje vyčleniť žiadne konkrétne finančné prostriedky na desegregáciu zo štátneho rozpočtu a odvolávajú sa samozrejme na existenciu podporných opatrení. Na povinné predprimárne vzdelávanie. Odstraňovanie dvojzmennej prevádzky, kde 3D princíp a opatrenia, čo ma veľmi pobavilo, na zníženie absencií. Znamená ten skvelý nápad odoberania rodičovských prídavkov, keď dieťa nepôjde do školy. A dokonca sa odvolávajú aj na optimalizáciu, samozrejme fondy Európskej únie, aby som nezabudla. Prekvapilo ma, že sa ministerstvo neodvolalo aj na schválenú novelu, kde bol zavedený zákaz segregácie, čo teda pravdou je, že to už bolo viac ako na čase a nič iné nám ani nezostávalo, keďže máme na krku žalobu, ale povedzme si pravdu, táto novela iba formálne zavádza nástroje, ktoré sa týkajú spádových oblastí, ale neukladá žiadnej obci povinnosť okamžite meniť školské obvody v prípadoch, ktoré už teraz vieme, že spôsobujú segregáciu a neposkytuje ani regionálnym úradom školskej samosprávy takú právomoc, aby mohli vynútiť nápravu. Poskytuje im len nejakú odporúčaciu právomoc, aj to len, keď niekto podá nejaký podnet, že v nejakom meste XY dochádza k segregácii, tak regionálny školský úrad môže odporučiť zriaďovateľovi, aby nejakým spôsobom zmenil školské obvody, ale niečo takéto samospráve môže uložiť iba súd, prokurátor. Nemôže to uložiť krajský školský úrad. Takže aké sú reálne vymožiteľné nástroje na to, aby vôbec sa situácia menila? No takmer žiadne. Máme to zase v zákone a tým pádom je to len, viete, také vytvorenie dojmu, že my tu problém riešime. No v skutočnosti tento problém segregácie v školách neriešime dostatočne a zatvárame nad ním oči, dokonca ho schvaľujeme. Zároveň mi je jasné, že sa minister bude odvolávať aj na pomalý proces a na to, že bude tu nejaký pilotný program desegregácie, ktorý by mal začať fungovať v 12 mestách a možno, že vo viacerých, uvidíme, ale zatiaľ nevieme, odkiaľ na to zoberie finančné prostriedky. Vieme len, že sa pripravuje pilotný projekt zmeny školských obvodov, ktorý by mal byť spustený možno ešte tento rok a možno až nabudúci v závislosti od toho, akým spôsobom budú získané finančné prostriedky. Viete, osobne si myslím, že na to, aby sa legislatíva pretavila do reality, tak potrebujeme mať naozaj konkrétny plán. Potrebujeme mať harmonogram, potrebujeme mať víziu, ako tieto kroky pretavíme do reality a nielen to, my potrebujeme tieto kroky monitorovať, vyhodnocovať, kontrolovať. Lenže to sa zatiaľ neudialo, pretože nie je politická vôľa. Pretože robíme len nejaké opatrenia pre Európsku komisiu, aby sme im zakryli oči, aby sme získali ešte ďalšie finančné prostriedky, aby sme nedostali pokutu, ale nerobíme to preto, že by nás táto téma naozaj zaujímala, že by sme ju považovali za prioritu, že by sme ju považovali za dôležitú a na konci sú vždy len deti, ktoré strádajú. Segregácia detí a žiakov predstavuje naozaj systémové zlyhanie verejných politík. A na to, aby sa to zmenilo, potrebujeme mať koordinovanú, odbornú, dlhodobo udržateľnú reakciu štátu. Preto je veľmi dôležité, aby bol iniciovaný medzirezortný dialóg a aby sa prijal plán k odstraňovaniu segregácie vo vzdelávaní. Vrátane riešenia aj rezidenčnej segregácie napríklad v bývaní. Vrátane riešenia nevyhovujúcich životných podmienok vo vylúčených komunitách. A vrátane aj nástrojov na zmierňovanie nepokojov, intolerancie a zlých medzikultúrnych vzťahov medzi majoritou a minoritou, pretože, ak toto neurobíme, tak segregácia na Slovensku bude dlhodobo pretrvávať. A na to je dôležité mať politickú vôľu, ktorú táto koalícia, bohužiaľ, nemá. Na záver už len jednu jedinú poslednú vetu. Nepýtajme sa, čo sme urobili, ale ako sa to pretavilo do reality. Ďakujem.