49. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážená verejnosť, športová obec. Dovoľte mi, aby som v mene svojom i v mene mojej kolegyne Ingrid Kosovej uviedla návrh zákona, ktorý sa na prvý pohľad môže javiť ako technická novela, no v skutočnosti predstavuje jednu z najzásadnejších hodnotových zmien v našom prístupe k mládežníckemu športu. Predkladáme návrh, ktorý do našej legislatívy konečne zavádza systémový rámec pre ochranu osôb v športe, tzv. safeguarding. Viac k návrhu uvediem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá. Ďakujem. Ďakujem, pani poslankyňa. Dávam

Slovo. V súlade so zákonom o rokovacom poriadku som bola určená za spravodajkyňu k návrhu uvedeného zákona tlač 1090. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel. Súčasťou je aj stanovisko Ministerstva financií a Ministerstva hospodárstva. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z mojich oprávnení, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež, šport a cestovný ruch, pričom za gestorský výbor navrhujem školský výbor, čiže výbor pre vzdelávanie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní vo výboroch a v gestorskom výbore bol prerokovaný do začiatku rokovania schôdze Národnej rady o tomto návrhu. Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu. Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako už bolo povedané, spolu s kolegyňou Ingrid Kosovou predkladáme novelu zákona o športe týkajúcu sa safe gardingu. Na úvod mi dovoľte použiť termín slovenský paradox. Sme krajina, ktorá sa hrdí svojimi športovými úspechmi. Sme krajina, ktorá dokáže, a to je niekedy aj dobré, investovať desiatky miliónov € do betónu a ocele. Staviame národné štadióny, konštruujeme hokejové arény, s veľkou slávou striháme pásky na nových multifunkčných halách, vieme dokonca zafinancovať stavbu olympijskej arény na nelogickom mieste a snívať Dankov sen o maďarskej olympiáde. Ale pýtam sa vás, a pýtam sa úprimne, zaujíma ma vaša odpoveď. Koľko investujeme do bezpečnosti detí, ktoré budú na týchto športoviskách trénovať a súťažiť? A teraz nemyslím fyzickú bezpečnosť budov a nemyslím statiku striech. Čo? Myslím na bezpečnosť pred tými, ktorí majú k našim deťom blízko a majú nad nimi v rámci športu istú moc. Investujeme do infraštruktúry, do hál, do telocviční, ale fatálne zanedbávame infraštruktúru vzťahov. Máme moderné šatne, ale nemáme mechanizmy, ktoré zabezpečia, aby sa v tých šatniach nediala šikana, sexuálne obťažovanie, psychické týranie alebo zanedbávanie. Máme tréningové plány na rozvoj pohybových schopností a zručností detí, ale takmer žiadne požiadavky na rešpekt a ochranu fyzického a duševného zdravia detí. Tento návrh zákona to má zmeniť. Možno si niektorí z vás, najmä z koaličných lavíc, povedia, načo ďalšia byrokracia? Veď šport je o výkone, o radosti. U nás na dedine sa také veci nedejú. Dámy a páni, dovoľte mi vyviesť vás z omylu. Nie mojimi domnienkami, ale tvrdými dátami, ktoré zozbieral Slovenský olympijský a športový výbor v rámci iniciatívy Šport v bezpečí. Výsledky sú alarmujúce. Až 28 %, opakujem, takmer tretina našich športovcov a športovkýň priznala, že sa vo svojej kariére stretla s niektorou z foriem obťažovania, zneužívania či šikany. Nie niekde v Hollywoode, nie v dokumente na Netflixe, ale tu na našich štadiónoch, v našich bazénoch, v našich telocvičniach. A to hovoríme len o tých, ktorí nabrali odvahu to v tomto anonymnom dotazníku priznať. Odborníci, a potvrdzuje to aj prax, hovoria o fenoméne špičky ľadovca. Väčšina prípadov ostáva zamlčaná. Prečo? Pretože v slovenskom športe, žiaľ, stále vládne kultúra ticha. Kultúra ticha, kde sa úspech a medaile, ktoré sú často vykúpené mlčaním o praktikách, ktoré by sme v inom prostredí, napríklad v škole či v práci, netolerovali. Hovorme, ale aj o realite, ktorú odhaľujú konkrétne kauzy z posledných rokov u nás aj v Českej republike. Kauzy, z ktorých mrazí. Spomeniem prípad teplického predátora v bojových športoch, trénera, ktorý si budoval imidž druhého otca, zatiaľ čo roky odporne zneužíval chlapcov a manipuloval nimi. Alebo atletického trénera z Klatov, ktorý pod rúškom odbornej medicínskej starostlivosti a kontroly svalstva nútil mladé dievčatá vyzliekať sa a obťažoval ich. Závažné sú obvinenia aj v mládežníckom hokeji, napríklad v českom Prostějove. Tam tréner údajne neváhal zneužiť ambície rodičov a podmieňoval vstup zverencov v tíme tým, že ich matky pristúpia na intímny vzťah s ním. Realita je často desivejšia, než si pripúšťame. Stačí sa pozrieť do českého prvoligového FC Slovácko. Tamojší tréner v roku 2019 vyhlásený za najlepšieho v krajine 4 roky tajne natáčal zverenkyne v sprchách. Kým verejnosť tlieskala jeho odbornosti, on intímne zábery 14 žien vymieňal za detskú pornografiu. Odhalila to iba policajná náhoda pri vyšetrovaní iného trestného činu. Keby jej nebolo, natáčal by dodnes. Máme v našich kluboch nastavené procesy, alebo sa tiež spoliehame iba na takéto šťastie. Tak poďme teda aj na Slovensko. Na Slovensku nami otriasol napríklad prípad trénera gymnastiky z Kysúc, ktorý bol verejnosťou oslavovaný ako hrdina za záchranu života zverenkyne, no dnes čelí obžalobe zo závažného sexuálneho zneužívania viacerých dievčat. Ďalší prípad sa stal na Liptove. Tréner Martin, vnímaný ako autorita, zneužíval chlapcov, zatiaľ čo systém aj klub mlčali. Zločin odhalila až matka jednej z obetí, ktorá konala na vlastnú päsť. Alebo spomeniem kauzu z Trenčína, kde obeť z tenisového klubu prehovorila až po rokoch mlčania. Alebo za hranicami v Rakúsku Aj kluby mlčali. Zločin odhalila až matka jednej z obetí, ktorá konala na vlastnú päsť. Alebo si spomeniem na kauzu z Trenčína, kde obeť tenisového klubu prehovorila až po rokoch mlčania. Alebo za hranicami v Rakúsku rovnaký scenár otriasol aj rakúskym SCR Altach, kde funkcionár inštaloval kamery do šatní. Bezpečnosť detí nemôže stáť na pleciach odvážnych matiek či na policajnom algoritme. Musí byť garantovaná zákonom, ktorý vyžaduje preverovanie, kontrolu a nezávislú osobu, ktorej sa dieťa v klube môže zveriť. A to sú len medializované prípady. Stáva sa, že keď sa mladí športovci alebo ich rodičia pokúsia incidenty nahlasovať alebo sa sťažovať, často narazia na múr, na spochybňovanie. Na výsmech, na bagatelizovanie alebo na popieranie zo strany klubu bez riadneho prešetrenia. Prečo? Pretože väčšina športových organizácií nemá pravidlá a postupy pre takéto prípady. Toto nie je zlyhanie jednotlivcov. Toto je systémová chyba. A systémové chyby musia riešiť systémové opatrenia a legislatíva. K príprave tohto zákona nás samozrejme neviedli len uvedené medializované prípady či vlastné dojmy. Viedli nás aj fakty. Opierali sme sa o najnovšie vedecké a odborné poznatky. Nedávno vyšla ďalšia štúdia publikovaná v prestížnom časopise BMC Public Health, ktorá plytkému nazeraniu na šport tiež nastavuje zrkadlo. Tá hovorí jasne, vplyv športu na duševné zdravie detí nie je automaticky pozitívny. Je to minca s dvomi stranami. Áno, šport má obrovský potenciál. Štúdia identifikuje mechanizmy ako pocit spolupatričnosti, osobný rozvoj či budovanie pozitívnych návykov a režimu v živote, ktoré chránia duševné zdravie. Ale tá istá štúdia varuje, že bez správneho nastavenia prostredia sa mechanizmy v športe môžu zmeniť na zbrane. Zatiaľ čo šport môže budovať sebadôveru, prílišný tlak na výkon, či už vnútorný alebo zo strany trénerov a rodičov, môže byť zároveň hlavným zdrojom stresu a negatívnych emócií. Rovnako tak nevhodné správanie, šikana či pocit zanedbávania zo strany športovca, keď je nevypočutý. U 10-ročných detí v elitných kluboch bolo dokonca pozorované predstieranie zranení, aby zakryli emocionálne utrpenie. Kľúčovým zistením tejto analýzy je, že najdôležitejším faktorom nie je samotný šport, ale medziľudské vzťahy a predovšetkým vzťah trénera so športovkyňou alebo športovcom. Tento vzťah je v športe unikátny. Je intenzívny, je emocionálny, fyzický a často trvá roky. Tréner má nad dieťaťom moc, akú má máloktorý iný dospelý. Rozhoduje o jeho úspechu, o jeho sebaúcte, o jeho budúcnosti. Informácie a zistenia z tejto a ďalších štúdií nám hovoria jasne. Ak chceme chrániť duševné zdravie jednotlivca, musíme nastaviť pravidlá na úrovni organizácie a politiky. Nesmieme sa spoľahnúť na náhodu alebo na dobrú vôľu. Musíme vytvoriť bezpečné prostredie garantované zákonom. Náš návrh stojí na troch pilieroch, ktoré zavádzajú základný poriadok do chaosu a sú inšpirované osvedčenou praxou z krajín ako Veľká Británia, Holandsko či smernicami Medzinárodného olympijského výboru. Po prvýkrát zavádzame do zákona o športe definíciu pojmov ako ochrana osôb v športe, tzv. safeguarding a definujeme formy násilia. Možno to znie formálne, ale ako jazykárka viem, že slová majú váhu. V práve platí, čo nie je dobre definované, to sa ťažko postihuje. Dávame tým jasný signál, že neprimeraný nátlak či šikana nie sú staré dobré tréningové metódy, ale neakceptovateľné javy. Zavádzame inštitút vyhlásenia o ochrane v športe. Každá organizácia pracujúca s mládežou prijme a zverejní jasné pravidlá na základe posúdenia rizík. Rodič, ktorý dáva dieťa do klubu, bude vedieť, že tento klub má nastavené, čo si v prípade, že sa niečo deje, že sa niečo deje na tréningu alebo za dverami šatne. A toto je srdce nášho návrhu. Každá relevantná organizácia bude musieť mať určenú konkrétnu fyzickú osobu, osobu zodpovednú za ochranu. Táto osoba nebude len menom na papieri, bude prvým kontaktom pre deti a rodičov, ktorí chcú nahlásiť incident alebo majú podozrenie na nekalé praktiky. Bude tou osobou, za ktorou môže prísť aj samotné dieťa, ktoré sa bojí konfrontovať trénera ohľadom nevhodného správania. Náš návrh explicitne zakazuje, aby túto funkciu vykonával štatutár organizácie alebo hlavný tréner. Prečo? Pretože nemôže byť sudcom vo vlastnom konaní. V slovenskej praxi vidíme často one man show kluby, kde je otec predseda, syn tréner a mama robí účtovníctvo. Ak sa v takomto klube stane krivda, dieťa nemá kam ísť. Tento zákon to mení. Vytvárame nezávislý bod dôvery. Okrem toho zavádzame povinnosť, aby osoby v pozícii dôvery, tréneri, funkcionári, zdravotníci a ďalšie osoby, ktoré vykonávajú pravidelnú alebo opakovanú činnosť, ktorej súčasťou je priamy kontakt alebo dohľad nad deťmi alebo zraniteľnými osobami, prešli nielen overením bezúhonnosti, ale aj povinným vzdelávaním v oblasti ochrany osôb. Totiž nestačí vedieť, ako kopať do lopty. Tréner v 21. storočí musí vedieť rozpoznať šikanu, musí vedieť, kde sú hranice fyzického kontaktu s dieťaťom a musí vedieť, ako komunikovať s dieťaťom rešpektujúcim spôsobom. Významnú úlohu v našom návrhu zverujeme národným športovým zväzom. Tie už nemôžu byť len organizátormi súťaží a distribútormi dresov. Stávajú sa garantmi bezpečnosti pre celé svoje športové odvetvie. Zákon im ukladá povinnosť zapracovať pravidlá safeguardingu priamo do ich stanov a disciplinárnych poriadkov. Zväz musí mať právomoc disciplinárne stíhať nielen doping či fauly na ihrisku, ale aj pochybenia v oblasti ochrany osôb a integrity. Zároveň očakávame solidaritu. Veľké a silné zväzy, napríklad futbalový, hokejový, atletický, musia podať pomocnú ruku svojim klubom. Poskytnú im metodiku, pomôžu im zdieľať safeguarding officerov, aby sme nezaťažili malého funkcionára na dedine, ale dali mu servis. Zväz musí byť majákom, ktorý nastavuje štandard. Už teraz počúvam hlasy a možno zaznejú aj od kolegov poslancov tu v pléne, že zasa zaťažujeme kluby byrokraciou. Že malé kluby to nezvládnu, že chceme zbytočné pravidlá, papierovačky, kým oni chcú len športovať. Vážení kolegovia, poďme si to rozmeniť na drobné. Je byrokraciou, ak žiadame, aby v klube existoval jeden človek, ktorý vie, čo robiť, ak je dieťa zneužívané? Je byrokraciou, ak chceme, aby tréner vedel, že nemôže dieťa ponižovať alebo zanedbávať? Ak dokáže každý malý klub viesť účtovníctvo, aby neprišiel o dotácie, ak dokáže evidovať členské príspevky, robiť súpisky, zabezpečovať výjazdy na sústredenia a zápasy, musí dokázať viesť aj agendu safeguardingu. Inak riskuje stratu toho najcennejšieho, dôvery detí a rodičov. Navyše, mysleli sme na prax. Návrh zákona dáva 12-mesačné prechodné obdobie na to, aby sa organizácie na túto novú povinnosť pripravili. Umožňujeme zdieľanie týchto funkcií. Zväzy môžu metodicky pomôcť malým klubom. Safeguarding officer môže byť zdieľaný pre viaceré malé subjekty. Nechceme likvidovať šport, chceme ho civilizovať. Argumentovať administratívnou záťažou pri téme sexuálneho zneužívania či psychického týrania detí je cynizmus. Ak je cena za bezpečnosť detí jeden papier navyše a jedno školenie ročne, tak je to cena, ktorú ako spoločnosť musíme byť ochotní zaplatiť, a to bez diskusie. Dámy a páni, šport je fenomenálny nástroj. Ako uvádza aj spomínaná štúdia BMC Public Health, môže byť liekom na duševné problémy, môže dávať deťom návyky, cieľ a priateľstvá na celý život. Ale môže byť aj priestorom, kde sa dejú zlé veci, ak v ňom dovolíme vládnuť bezohľadným ľuďom, predátorom a násilníkom bez akejkoľvek kontroly. Dnes máme šancu posunúť slovenský šport z divokých 90. rokov do civilizovanejšieho 21. storočia. Nie peniazmi do betónu, ale apelom na hodnoty a princípy. Pani poslankyňa Javurová, prosím. Naozaj nejedzte v sále ako malé deti. Ja už neviem, ako to mám povedať poslancom za PS. Vyneste všetky tie cukríky von zo sály. Nerobia to ani deti v škôlke, ani v triede poslanci Národnej rady nemajú čo jesť jedlo v sále. Opakovane to hovorím, dajte von tie cukry a nesmejte sa už, fakt. Môžete to vyniesť? Vyneste von tie cukríky. Dobre, vám je to smiešne, PS-ko. Všetko vám je smiešne. Rokovací poriadok zakazuje mať v sále jedlo. Čo vám je na to smiešne? Nie, ani ty k taký, dobre? Vy ste boh varuj tento štát, raz. Nech sa páči. Dnes máme šancu posunúť slovenský šport z divokých 90. rokov do civilizovanejšieho 21. storočia. Nie peniazmi do betónu, ale apelom na hodnoty a princípy. Tento zákon nie je o politike. Nemal by byť o koalícii a opozícii. Je o tom, či dokážeme garantovať rodičom, že keď deti odovzdávajú svojmu trénerovi, tak sa im vrátia nielen zdatnejšie, šťastnejšie, ale hlavne nezranené. Prestaňme sa tváriť, že sa nás to netýka. Prestaňme zatvárať oči pred verejnými tajomstvami o niektorých tréneroch, ktoré deti doslova ničia. Dajme deťom a ich rodičom do rúk nástroj, ako sa brániť. Dajme im informácie o tom, čo tréneri môžu a čo nesmú a že si v klube a pri tréningoch zaslúžia tieto deti rešpekt. Dajme im postupy, dajme im zodpovednú osobu za ochranu. Dajme im bezpečné prostredie garantované zákonom. Preto vás, vážené kolegyne a kolegovia, žiadam o podporu tohto návrhu zákona. Nie pre nás, predkladateľky, ale pre tých 28 % športovcov a športovkýň, ktorí už nejakú zlú skúsenosť v športe mali, a pre tých 100 %, ktorí si zaslúžia, aby ju nikdy nemali. Ďakujem za pozornosť. Ďakujem, pani Špánik, poslankyňa. Sedem faktických.

Natália, za tvoj prejav a za prinesenie tohto návrhu zákona do parlamentu. Aj za to nasvietenie toho problému s jasnými systémovými riešeniami, lebo ako si sama povedala, je to problém v systéme a ten treba riešiť systémovo. A to, že sa o tom nehovorí, neznamená, že sa to v tom športe nedeje. Ja si myslím dokonca, že keby tie mechanizmy už teraz fungovali, tak by sme vedeli o viacerých prípadoch zneužívania, šikany. Ako som povedal, to, že sa o tom nehovorí, to neznamená, že sa to nedeje. Veľmi pozitívne vnímam tú implementáciu povinného vzdelávania, pretože ja si myslím a z vlastnej skúsenosti viem, našťastie teda nie zo svojej osobnej, že tí ľudia v tom športe by častokrát to aj chceli riešiť, len oni nevedia vlastne ani za kým majú ísť a ako to majú riešiť. Takže toto aj na základe tej implementácie povinného vzdelávania by im mohlo rozšíriť obzory, kde, dajme tomu, by sa vedeli na základe toho vzdelávania lepšie potom v týchto situáciách zachovať tak, aby mohli byť nápomocní a tieto problémy riešiť a nielen si pred nimi zakrývať oči, preto častokrát, že ani nevedia, ako to vlastne majú riešiť a súhlasím s tým, že vlastne šport mal byť bezpečné miesto, lebo ten šport, samozrejme, všetci veľmi dobre vieme, aké má pozitívne vplyvy na prostredie, na spoločnosť, na ľudí ako jednotlivcov, ale keď sa to vymkne presne tak spod kontroly, tak to paradoxne môže mať úplne opačný efekt a v tých ľuďoch to môže vyvolať ďaleko väčšie problémy, ako majú, dajme tomu, tie, čo sú tie pozitívne efekty. Takže ja som veľmi rád, že si s týmto návrhom zákona do parlamentu prišla. Popravde, však viem, že koalícia má koaličnú zmluvu, ale myslím si, že neexistuje jediný dôvod, prečo by tento návrh zákona nemali podporiť aj poslanci a poslankyne z vládnej koalície, pretože tento návrh zákona je dobrý. Myslím si, že môže len pomôcť a nie je za tým absolútne žiadna ideológia ani nič podobné. Je to niečo, čo šport naozaj potrebuje. Ak sa chceme posunúť v čase dopredu a nie dozadu, tak si myslím, že tento návrh zákona je jeden z tých, ktorý by sme mali všetci podporiť bez ohľadu na to, kto s ním prišiel. Takže ďakujem. Pošlem.

Ďakujem aj ja vám obom, teda predkladateľkám, za tento návrh. Zvlášť preto, že ja som tiež celé moje detstvo športovala a, bohužiaľ, som bola svedkom veľmi, veľmi nepríjemnej skúsenosti, ktorú teda ešte nepríjemnejšie bolo potom riešiť a myslím si, že keby takáto legislatíva existovala, tak by tomu do veľkej miery vedela predísť. Ja som sa pozrela, že na Slovensku máme približne 565 detí a mladých ľudí, ktorí sa aktívne venujú organizovanému športu, takže je to vlastne polovica celej populácie do 18 rokov. A podľa Slovenského olympijského a športového výboru až 28 % našich popredných športovcov sa počas svojej kariéry stretlo s nejakou formou obťažovania alebo zneužívania. No a najhoršie na tom je práve to, že len štvrtina týchto obetí o svojej skúsenosti niekomu povie. A práve preto mne sa veľmi páči práve zavedenie A podľa Slovenského olympijského a športového výboru až 28 % našich popredných športovcov sa počas svojej kariéry stretlo s nejakou formou obťažovania alebo zneužívania. No a najhoršie na tom je práve to, že len štvrtina týchto obetí o svojej skúsenosti niekomu povie. A práve preto mne sa veľmi páči práve zavedenie, ako to už aj kolega spomínal, zavedenie tej osoby zodpovednej za ochranu, ako to navrhujete. A ja som fakt presvedčená, že špeciálne v roku 2026 už šport naozaj nie je iba o nejakej krvi, pote a drine za každú cenu, ale že tie športoviská by naozaj mali byť tým akože safe space alebo teda bezpečným miestom, kde sa mladí ľudia a deti naozaj cítia dobre a rešpektované. Takže tento pojem nepovažujem len za nejaký úradnícky termín, ale je to naozaj veľmi dôležité a je to nejaký prísľub toho teda, že tí tréneri a trénerky naozaj sú autoritami, ktorým sa dá dôverovať. Takže áno, ďakujem vám veľmi pekne a teda naozaj tiež určite vyzývam všetkých, aby tento návrh podporili.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ďakujem aj tebe, Natália, za predstavenie tohto návrhu zákona, ktorý pokladám za jeden z najdôležitejších v tejto sále, určite dôležitejší ako niektoré iné, ktoré sem ponúka a donáša koalícia. A chcela by som upozorniť ešte na jeden veľmi dôležitý aspekt celého tohto problému a to je rodovo podmienené násilie. Treba si to priznať. Dievčatá a mladé ženy čelia omnoho väčšej miere násilia v športe ako muži a nehovoríme len o fyzickom násilí alebo nejakom verbálnom násilí, hovoríme dokonca o sexuálnom násilí, o sexizme, vyhrážkach a sexuálnom obťažovaní, čo má teda naozaj veľmi nesmierny dopad na ich ďalšie prežívanie v živote, na ich duševné zdravie, ale aj na to, ako sú schopné potom tvoriť v neskoršom živote svoje vzťahy s opačným pohlavím. A aby sme boli naozaj spravodliví, tak treba hovoriť aj o rodovo podmienenom násilí na mužoch a ja by som v tomto kontexte hovorila o veľmi nebezpečnej normalizácii mužskej agresie. Keď sa pozriete na športy, ako je hokej, ja neviem, nejaké bojové športy alebo rugby alebo aj futbal, tak tam sa stretnete s tým, že mužská agresivita sa normalizuje ako nejaký prejav maskulinity, odvahy, súťaživosti, kde vlastne hovoríme, že násilie je súčasťou hry a že sa vlastne očakáva od týchto chlapcov, aby sa správali agresívne. A to je veľmi nebezpečné pre celú spoločnosť, pretože to má potom dopady aj do verbalizovaného násilia, s ktorým sa stretávame každý deň. Čiže tento kontrast nám jasne ukazuje, že šport absolútne nie je neutrálne prostredie a ak chceme hovoriť o férovosti, tak potom je nevyhnutné naozaj prestať normalizovať agresivitu v športe a na druhej strane systém

Ďakujem za slovo a ďakujem kolegyniam Natálie Žang Kosovej, že predkladajú tento návrh a aj otvárajú tým pádom veľmi dôležitú tému. Ja túto tému vnímam predovšetkým ako matka dvoch synov, ktorí športujú, ktorí vystriedali viaceré športové kluby, kde teraz začíname staršieho syna púšťať na sústredenia a naozaj potrebujeme mať absolútnu dôveru k jeho trénerom a trénerkám, že tam bude v bezpečí. Obzvlášť ešte ten šport je v niečom, ide ešte ďalej ako tá škola, práve v tom, že zahŕňa často sústredenia, že zahŕňa veľmi vypäté situácie, že po športe deti idú do sprchy a tak ďalej. To musí byť absolútne bezpečné prostredie. Jednoducho áno, chceme, aby deti a mladí ľudia športovali. Je to dobré pre duševné zdravie, fyzické zdravie. Chceme mať športovcov na vrcholovej úrovni, ale ten základ toho je, aby sa tam cítili bezpečne a aby sa naozaj mohli rozvíjať v tom športe a nebolo to miesto, kde sú vystavovaní či už šikane, či už obťažovaniu alebo teda, ešte horšie, nejakým nejakým násilným prejavom. A žiaľ, máme na Slovensku, a to nielen na Slovensku, ale v minulosti, myslím si, že celkovo bolo oveľa viac takého pokrytectva v tom, že o týchto veciach sa nehovorí. A podľa mňa práve aj o tom by malo už byť 21. storočie, že nezatvárajme si predtým oči. Pomenujme tie problémy. Radšej investujme do prevencie. Dávajme si pozor na to, aby sme takýmto veciam predchádzali a aby sa nikto nebál ozvať, keď sa niečo zlé stane. Lebo to najhoršie je, keď ani nemajú zakývať isté deti. Čiže veľmi podporujem, majme bezpečné prostredie v športe. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Kolegyňa Natália, ja si myslím, že je to minimum, čo vieme dať našim deťom. Keď športujú, takže ja veľmi oceňujem tento návrh zákona, ktorý si predniesla. Neviem si predstaviť situáciu, že by moje deti, ktoré aktívne športujú a reprezentujú mesto, boli v podobnej situácii. Neviem, asi by to bola veľmi ťažká situácia. A ja budem absolútne súhlasiť s tým, že ak je nejaký spôsob, ako sa vyvarovať takýmto veciam, ale my sa už ani nemôžeme dnes baviť o prevencii, lebo my len reagujeme týmto zákonom na to, že sa to deje. A deje sa toto, ako si povedala, že 20 o 28 %, že vieme, ale možno, že nevieme práve o tých prípadoch, ktoré sú ešte závažnejšie, kde tie deti o tom nehovoria. A sa boja. A to bezpečné prostredie si myslím, že to nie je len priorita opozície alebo Progresívneho Slovenska. Ale to by mala byť priorita všetkých tu poslancov a poslankýň v pléne Národnej rady. A ja si nemyslím, že tento zákon vládna koalícia podporí, ale je veľmi dobré, že by si z tohto zákona zobrali aj všetko a takýto zákon dali do parlamentu. Lebo to je to najlepšie, čo dokážu urobiť pre naše deti v tejto dobe a nebudeme sa tu baviť o rôznych konšpiračných zákonoch, ktoré prichádzajú z dielne SMS. Toto je zákon, ktorý pomáha reálne našim deťom. A ja som prekvapený, že s takýmto zákonom neprichádza Ministerstvo cestovného ruchu a športu. Kde je náš minister? Čo robí? Rozdáva peniažky cez Tipos alebo čo robí náš minister? Čo robíš? Ak je tam minister a aj športuje. Ale pobabral, neviem.

Ďakujem pekne za slovo. Dávid, ďakujem veľmi pekne za tvoju poznámku. My potrebujeme tie dáta a my aj v tom návrhu zákona dávame túto povinnosť tomu oficierovi, že on tie dáta má zbierať, má robiť monitoring a tieto dáta nám pomôžu potom aj pri vyhodnocovaní jednotlivých prípadov alebo pri nastavovaní vôbec politík v danom klube alebo pri nastavovaní školení. Jednoducho, ak budeme mať dáta, budeme vedieť, čo sa tam deje, ako sa to deje, kto robí šikanu, kto robí deťom zle, kto je nerešpektujúci tréner, tak budeme sa vedieť aj v tých kluboch na základe tých dát s tým vysporiadať. Gréta, je mi ľúto, že si mala nepríjemnú skúsenosť a už aj teraz vieš, že nie si sama, pretože to prostredie v športe je naozaj ako keby kompetitívne, môže byť toxické, môže byť orientované prudko na veľmi silné výkony a tým pádom sa tam nerešpektujú jednotliví ľudia a je to, je, nie je to safe space. Ako si povedala, že malo by to byť bezpečné prostredie. Ingrid, ďakujem ti aj za tvoju poznámku o rodovo podmieňovanom násilí, aj o dievčatách, aj o chlapcoch. Obe tieto pohlavia majú špecifické problémy, čo sa týka násilia v športe a naozaj tá toxická maskulinita, ktorú si aj ty popísala a tá normalizácia agresie je veľkým problémom a naozaj aj k chlapcom musíme pristupovať s rešpektom, aby sa im toto nedialo. A Tina, ďakujem aj tebe za tvoj insight ako rodiča detí, ktoré športujú, a to, že tá dôvera, ktorú my potrebujeme mať k tým trénerom a k tým ľuďom, ktorí sa pohybujú okolo našich detí v športe, tak tá je najdôležitejšia. A Rišo, naozaj tebe ďakujem, že si povedal, že toto je to minimum, čo vieme pre deti urobiť, otvoriť túto diskusiu.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia. Na úvod si dovolím takú malú poznámku, pretože ja ako bývalá učiteľka už dnes sa naozaj veľmi ctím pravidlá. Pravidlá sú základ toho, čo učíme deti v materskej škole, v základnej škole a tieto pravidlá by sme mali rešpektovať aj my dospelí, tým sa riadim. Nikdy nedávam v triede pravidlo, ktoré ja sama nerešpektujem. A tak by som si to predstavovala, že by malo byť aj vo svete dospelých. Určite kvitujem to, že cukríky v miestnosti ani nič by sa tu nemalo jesť, lebo tak je… skúste k téme, pani poslankyňa. Dovolíte, tak len dokončím, lebo je to cynické od človeka, ktorý si nectí právny štát a nosí sem legislatívu, ktorá tiež nectí pravidlá a legislatívu. Takže len v tomto kontexte som troška dovolila poznámku. A teraz k návrhu zákona, ktorý predkladáme. A Natália povedala viac-menej všetko, ale, ak dovolíte, ja si dovolím trošku predĺžiť tento čas a budeme trošku dlhšie rokovať o tom návrhu zákona, lebo ho pokladám za omnoho dôležitejší ako to, čo predkladá koalícia, ale, bohužiaľ, je mi veľmi ľúto, že je tu tak málo ľudí. Budem veľmi rada, ak sa k tomu vyjadríte, ak budeme poznať váš názor na túto tému aj na tento návrh zákona, aj keď je nám jasné, že ho zrejme nepodporíte, lebo taká je koaličná dohoda, ale bolo by fajn o tom naozaj diskutovať, lebo táto téma si naozaj diskusiu zaslúži. Ono, keď sa povie šport, tak väčšina z nás si predstaví gól v poslednej sekunde alebo národnú hymnu, keď hrá na štadióne a naši hokejisti napríklad sa tam postavia a dostávajú medaily, ale takisto si ju predstavujeme ako čistú radosť dieťaťa, keď prvýkrát prebehne cieľovou čiarou. Šport je v našej spoločnosti naozaj vnímaný ako posvätný priestor a je to miesto, kde sa učíme, že tvrdá práca prináša ovocie, že pravidlá platia pre každého rovnako a že súper to nie je nepriateľ, ale partner v snahe o dokonalosť. Je to tmel našej spoločnosti a jeden z mála priestorov, kde ešte dokážeme mať takú kolektívnu hrdosť a spoločnú emóciu. A to je na tom športe naozaj vzácne. Ja tu však dnes nestojím preto, aby som tu oslavovala medaily, ale stojím tu presne preto, aby sme hovorili o cene, ktorú za toto všetci a všetky platíme. O cene, ktorá je, bohužiaľ, často príliš vysoká a ktorú platia tí najzraniteľnejší z nás, a to sú naše deti. Musíme si dnes, bohužiaľ, naliať čistého vína a priznať si, že pod nánosom tých lesklých trofejí a rôznych marketingových sloganov o férovosti sa naozaj skrýva veľká hniloba. Šport sa v mnohých prípadoch stal prostredím, kde je násilie, zneužívanie moci a cynické mlčanie inštitúcií, ktoré ho tolerujú a problémy systematicky zakrývajú. Dovoľte mi začať príbehom. Nie je to žiadny príbeh z novín, aj keby mohol byť, ale je to rôzna mozaika svedectiev, ktoré sme počas prípravy tohto návrhu zákona počuli. Predstavte si 12-ročnú, dajme tomu Luciu. Lucia nie je len talentovaná športovkyňa, ale je to dievča, ktoré si v športe našlo svoju identitu. A jej tréner? Neviem, nazvime ho pán K., je pre ňu tou najvyššou autoritou. Je to človek, ktorý ju naučil všetko, čo vie, a v jej očiach a takisto aj v očiach jej rodičov je to minimálne poloboh, ktorý drží kľúče od jej budúcnosti. Začína to nenápadne, špeciálne tréningy po večeroch, keď už ostatní odišli domov, samozrejme. Potom SMS správy neskoro v noci, ktoré sa tvária ako motivačné, no postupne sa stávajú osobnejšími. Potom prídu prvé nevhodné dotyky. Vraj úprava postoja alebo pochvala za dobrý výkon. A Lucia nejako, samozrejme, cíti, že všetko nie je v poriadku. Má vždy stiahnuté hrdlo pred každým tréningom, bolí ju žalúdok a brucho a v noci nemôže spávať, ale nepovie nič. „Prečo to nepovie?“ To je typická otázka ľudí, ktorí tieto veci nikdy nezažili. No, pretože systém to tak nastavil. Pretože v šatni počuje: „Čo sa môže dať v kube, to sa tam aj stane a to tam zostane.“ Vidí, ako jej otec ústretovo prichádza k tomuto trénerovi, potľapkávajú sa vzájomne po pleci a rodič ďakuje svojmu trénerovi, ako výborne Luciu pripravil. A Lucia sa bojí, že ak prehovorí, tak zničí tie sny svojich rodičov, že ich sklame tým, že si zničí kariéru, na ktorej pracovala, dajme tomu, od svojich piatich rokov. Takže Lucia v tichu trpí. A toto ticho. A Lucia sa bojí, že ak prehovorí, tak zničí tie sny svojich rodičov, že ich sklame tým, že si zničí kariéru, na ktorej pracovala, dajme tomu, od svojich piatich rokov. Takže Lucia v tichu trpí. A toto ticho je najväčším spojencom predátorov. Keď sa Lucia po rokoch psychicky zrúti, tak systém povie, že jednoducho nezvládla tlak vrcholového športu. Nikto neprizná, že ju nezlomil šport, ale my, naša slepota a naše mlčanie. Tento problém nie je, bohužiaľ, len slovenský, samozrejme, je globálny. A už medzinárodné investigatívne reporty a správy mimovládnych organizácií roky bijú na poplach. Napríklad organizácie ako FIFA alebo Medzinárodný olympijský výbor opakovane, opakovane v týchto problémoch a ich riešení zlyhávajú. A nehovoríme tu len o ojedinelých prípadoch alebo incidentoch. My tu hovoríme o systéme, kde sú funkcionári viac motivovaní chrániť značku a sponzorské zmluvy ako bezpečnosť detí. Vyšetrovania v USA, v Británii či vo Francúzsku naozaj ukázali desivú realitu. Osoby vyšetrované alebo dokonca odsúdené za sexuálne trestné činy mohli v športe pôsobiť ďalej celé desaťročia. Jednoducho sa presunuli z jednej federácie do druhej, z jedného štátu do druhého. Národné zväzy často neinformovali tieto medzinárodné, aby sa vyhli škandálu. Sankcie, ktoré títo ľudia dostali, boli viac-menej formálne a vyšetrovania viedli ľudia, ktorí boli s podozrivými v konflikte záujmov. Toto nie je chyba jednotlivcov, je to chyba celého systému. A tento systém je v stave klinickej smrti morálky. Ak je totižto pre organizáciu dôležitejší imidž na Instagrame ako to, či 12-ročné dieťa je v šatni v bezpečí, tak potom takáto organizácia stratila právo hovoriť o akýchkoľvek hodnotách. Keď sa povie násilie, tak väčšina ľudí si predstaví fyzický útok alebo modrinu, ale v športe dominujú rôzne formy násilia, ktoré aj my navrhujeme implementovať do zákona. A tieto formy násilia nie sú na prvý pohľad vôbec vidieť, ale ich následky sú mnohokrát ešte viac devastačné ako tie, ktoré vidieť. Hovoríme tu o psychickom násilí alebo o gaslightingu. Tréneri, ktorí využívajú moc na to, aby športovcov neustále ponižovali. Nič z teba nebude. Si tlstá, schudni. Ak nebudeš robiť to, čo ti vravím, tak ver tomu, že si skončil. Toto neustále spochybňovanie vlastnej hodnoty vedie k rozpadu osobnosti mladých ľudí. Prečo sa o tom nehovorí? Ďalej tu máme také formy, ako je ekonomické a kariérne zneužívanie. Športovci sú totiž často finančne závislí od zväzov a klubov. Mocní funkcionári využívajú túto závislosť ako páku. Ak niečo povieš, prídeš o štipendium. Tvoji rodičia nebudú mať na nájom. A podobné veci. To sú reálne príklady ľudí, ktorí nám to hovoria. To nie je nič vymyslené. Alebo grooming, takzvaná rafinovaná cesta k zneužitiu. Je to proces, pri ktorom si predátor dlhodobo buduje dôveru dieťaťa a jeho rodiny, robí im rôzne láskavosti, nosí im darčeky, dokonca sa stane takzvaným členom rodiny a keď dôjde k zneužitiu, tak obeť je už tak zmanipulovaná, že si myslí, že je to jej vina. Alebo prejav nejakej špeciálnej lásky. Ako som spomínala, musíme sa dotknúť aj témy, o ktorej sa v našich končinách hovorí nerado, pretože slovo rod dostalo absolútne iný význam a konotáciu. A to je rodový aspekt násilia. Šport je historicky mužskou doménou. A táto DNA v ňom pretrváva dodnes. Ženy a dievčatá v tomto športe čelia bariéram, ktoré sú pre mužov často neviditeľné. Násilie na ženách v športe však nie je len o sexuálnom napadnutí, ale je to celá kultúra sexizmu. Sú to nevhodné poznámky o vzhľade, ktoré sú v šatniach tolerované ako vtipy. Je to sexualizácia ženských športovkýň v médiách. Je to nerovnosť v odmeňovaní, ale najmä nerovnosť moci. Keď o osude mladých dievčat rozhodujú výhradne mužské rady starších funkcionárov, tak tam vzniká prostredie, kde hlas obete je vopred diskvalifikovaný. Hovoríme dievčatám, že môžete športovať. Ale musíte akceptovať naše pravidlá hry. A tými pravidlami je samozrejme mlčanie a obťažovanie. Ak toto tolerujeme, tak vysielame mladým ženám jasný signál. Vaša dôstojnosť končí tam, kde začínajú záujmy mužského vedenia klubu. Poďme sa pozrieť ale aj na kontext toho, kde takéto násilie vlastne vzniká a kde má svoje korene u nás na Slovensku. Pozrime sa domov. Dáta zo slovenských škôl sú fackou do tváre každej verejnej autority. 25 % žiakov priznalo, že sa stali obeťou tradičnej šikany. Takmer polovica detí bola svedkom šikanovania iných. Ale to najmrazivejšie číslo je, že 35 % obetí o incidente nikdy nepovedalo dospelému. Prečo sa dieťa nezdôverí rodičovi alebo učiteľovi? No, pretože mu neverí. Pretože v našej spoločnosti stále prevláda taká kultúra, že nežaluj, ale vydrž to. Tieto deti potom po škole idú na tréning. Vstupujú do športových klubov s už existujúcou traumou. A so skúsenosťou, že dospelí sú buď slepí, alebo bezmocní. Šport, ktorý by mal byť pre tieto deti naozaj terapiou a posilnením sebadôvery, sa v tomto toxickom prostredí stáva miestom ďalšej viktimizácie. Mladý človek, ktorý zažije šikanu v škole a následne zneužívanie v športovom klube, stráca absolútnu vieru v samého seba. Sú to rany, ktoré sa nehoja na konci sezóny. Sú to depresie, úzkosti, sociálna izolácia, ktoré si tieto deti nesú až do dospelosti. Viete, my investujeme milióny do infraštruktúry, do betónu, do ihrísk, ale koľko? Koľko, prosím vás, investujeme do bezpečia detských duší? Konkrétne by sme nemali zabudnúť aj na novú formu násilia, a to je šikana 24 hodín denne v digitálnom priestore. V 21. storočí totižto násilie už nekončí len odchodom z ihriska. Žijeme v ére smartfónov, kde sa šikana presunula do digitálneho priestoru a mladí športovci sú dnes pod neustálym dohľadom. Anonymné, nenávistné komentáre, nejaké komentáre na ich výkon, napríklad výzor alebo aj súkromie, a to stojí na dennom poriadku v živote mladých ľudí. Predstavte si 15-ročnú športovkyňu, ktorá po neúspešnom zápase dostane naozaj stovky správ plných vulgarizmov a vyhrážok. Ochranu poskytne tomuto dievčaťu klub? Počúvaj, povieme: „Nerieš to, to k tomu jednoducho patrí.“ Ale ona nie je dospelá. Ona nie je politička, ako my, že to vydrží. Ona je 15-ročné dieťa. Ak tolerujeme kyberšikanu, hovoríme mladým ľuďom, že nenávisť je prirodzenou súčasťou ich úspechu. A týmto spôsobom vlastne my vychovávame generáciu, ktorá je buď apatická voči utrpeniu druhých, alebo totálne psychicky zdevastovaná vlastným strachom. A tu sa naskytne ďalšia otázka, a to je otázka peňazí a otázka zodpovednosti. Aký šport vlastne platíme? Vážené kolegyne, kolegovia, tu nejde totižto len o emócie, ale ide tu naozaj o zodpovedné nakladanie s verejnými financiami. Šport na Slovensku je masívne dotovaný zo štátneho rozpočtu. Sú to peniaze nás všetkých, obyvateľov tejto krajiny. A ja sa vás pýtam, my naozaj chceme všetci a všetky podporovať systém, ktorý zatvára oči pred násilím? Chceme dávať peniaze klubom, ktoré nemajú povinné preverovanie osôb pracujúcich s deťmi? Šport nemôže byť férový, ak nie je rovný. Rovnaké príležitosti nie sú žiadnym benefitom navyše. Sú základným predpokladom. Ak zväzy nie sú schopné zabezpečiť napríklad nezávislé vyšetrovacie mechanizmy, ak nie sú schopné vyvodiť dôsledky voči predátorom, potom nemajú nárok ani na jediný cent z peňazí daňových poplatníkov. Štát nemôže byť tichým spoločníkom pri zneužívaní detí. Náš návrh zákona teda nie je len o pravidlách, je o zmene kultúry. My chceme vytvoriť naozaj preventívne a reaktívne nástroje, ktoré v našom slovenskom športe doteraz chýbali. Samozrejme, Natália už hovorila o vzdelávaní a prevencii. My musíme učiť trénerov, kde sú hranice. Musíme učiť deti, že majú právo povedať nie a musíme učiť rodičov, aby si všímali signály traumy. S tým súvisí nulová tolerancia. Ak klub prekryje násilie, musí prísť o licenciu, dotácie, bodka. Veď tu by nemal existovať žiadny kompromis. Ja by som teda odporúčala aj vláde, keby naozaj vytvorila nejakého nezávislého ombudsmana pre šport. Pretože my potrebujeme inštitúciu, ktorá nie je naviazaná na zväzy. A dieťa a rodič predsa musí mať miesto, kde môže nahlásiť toto zneužívanie bez strachu, že jeho podnet skončí niekde v koši a bude tam iba podozrivé ticho. Takže, vážené kolegyne a kolegovia, my, viete, často tu v sále vidíme rôzne spory o malichernostiach, ale dnes tu nerozhodujeme o číslach ani o nejakých dátach alebo o rozpočte. My tu rozhodujeme o tom, v akej krajine budú naše deti vyrastať a rozhodujeme o tom, či budeme súčasťou systému, ktorý mlčí, alebo súčasťou systému, ktorý chráni. Slová, tie majú naozaj veľkú váhu. Môžu podporiť, ale môžu aj zničiť. Kultúra rešpektu, tá nezačína niekde na papieri a v zbierke zákonov. Napriek tomu, že to dnes nepodporíte, tak je to fakt. Ale začína sa v šatni. Začína sa na tribúne, začína sa v škole, začína sa pri tom, ako tréner hovorí so zverenkyňou. A v tom, ako my, zákonodarcovia, nastavíme mantinely. To je základ. Je to veľmi podstatné. Šport je príležitosťou pre rast, zdravie a charakter. Šport nemôže byť miestom, kde sa toleruje nenávisť a zneužívanie. Ak chceme chrániť šport, tak musíme chrániť ľudí, ktorí v ňom ten šport tvoria. Musíme si prestať zatvárať oči. Musíme prestať chrániť imidž inštitúcií a začať naozaj systematicky chrániť deti. Pozrite sa na svoje vlastné deti, vnúčatá, dcéry, synov. A predstavte si, že oni sú práve tou Luciou z môjho príbehu. Čo by ste od nás, ako zákonodarcov, dnes žiadali? Žiadali by ste spravodlivosť, ochranu a odvahu zmeniť pravidlá. Dnes máte jedinečnú šancu urobiť niečo užitočné, niečo, čo prekračuje akékoľvek politické tričká, schváliť tento návrh. Pretože tak urobíte slovenský šport bezpečnejším a urobíte ho opäť hrdým, nie kvôli medailám, ale kvôli tomu, ako sa správa k svojím najslabším. Pretože ide o vaše deti. Ide o vaše ženy. Ide o nás všetkých. Tak bola by som rada, keby sme o morálke prestali len rečniť a začali ju konečne od všetkých vyžadovať. Ďakujem.