49. schôdza

1 Takže vážené dámy, páni, ešte raz. Celý tento môj návrh spočíva z, alebo je zhrnutý v ôsmich bodoch. Stručne sa budem snažiť vysvetliť vám, o čo ide. V tom bode č. 1 sa navrhuje teda, alebo navrhujem, aby vláda Slovenskej republiky pri výbere osoby, ktorú nominuje prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie do funkcie riaditeľa Slovenskej informačnej služby, bola povinná posúdiť a vziať do úvahy predovšetkým odborné, morálne a osobnostné predpoklady navrhovanej osoby na výkon tejto funkcie. Rovnaká podmienka sa ukladá aj pre prezidenta Slovenskej republiky pri uplatňovaní svojej krešnej pôsobnosti, právomoci. Čiže, aby bolo napísané v tom návrhu, akou formou sa oboznámili s jeho osobnostnými, morálnymi, profesnými predpokladmi? Nie len tak, že si zmysleli, že toto bude riaditeľ a hotovo. Čiže musí to byť napísané, či sa tým zaoberali, ako zvážili, ako prehodnotili všetky tieto osobnostné predpisy, ktoré, alebo predpoklady, ktoré musia jednoznačne potvrdzovať, že táto osoba je sudca, je spôsobilá vykonávať takúto veľmi závažnú funkciu, ktorá je v podstate prakticky veľmi obmedzene kontrolovateľná. Aby už z povahy tej osoby na základe jeho celej životnej dráhy, jeho konaní v minulosti, jeho priamych reakcií na krízové udalosti, krízové situácie bolo zrejmé, že tento človek sa vie správne rozhodnúť, chápe podstatu, chápe bezpečnostné riziká, chápe základnú bezpečnostnú, politickú, akúkoľvek doktrínu Slovenskej republiky a chápe demokratické princípy, ku ktorým sa naša republika hlási a že ich bude chrániť a že je schopný to robiť za akýchkoľvek podmienok. A keď takýto človek ako riaditeľ Slovenskej informačnej služby povie, že sme konali, sme vykonali, riziko hrozí alebo nehrozí, tak drvivá väčšina občanov a prevažne aj tí, ktorí sa vyznajú v situácii, musia povedať, že áno, tak toto je fakt, takto to je, lebo to hovorí presne tento človek, ktorému je možné veriť. Samozrejme, že nie každý bude veriť, ale drvivá väčšina ľudí, ktorých zaujíma a ktorí priamo pracujú na boji proti nebezpečenstvám akýmkoľvek. A my hovoríme, aby nepochybovali, lebo tiež všetci budú musieť prijímať nejaké rozhodnutia, či už v parlamente alebo vo vláde, alebo v rôznych iných štátnych inštitúciách a všetko bude závisieť koľkokrát, lebo situácia vo svete sa zhoršuje, na rozhodnutí a informácii, ktoré poskytne Slovenská informačná služba. To je veľmi dôležité. Ďalej sa tu, alebo navrhujem, aby sa vyslovene definovali ciele externej kontroly realizovanej orgánom parlamentného dohľadu, čiže tým výborom, ktorého som členom. Definované ciele parlamentného modelu kontroly reflektujú právnu úpravu, čiže nie je to nič nadrámec z toho, čo už teraz je právne upravené. Ale musia byť definované v zákone. Čo sú ciele tej kontroly? Prečo vôbec parlamentná kontrola existuje? V snahe kontrolovať činnosť SIS. Navrhnem rozšíriť okruh interných predpisov, ktoré bude riaditeľ Slovenskej informačnej služby v rámci parlamentnej kontroly povinný predkladať na základe žiadosti osobitného kontrolného výboru. Táto zmena zohľadňuje definovanie Slovenskej informačnej služby ako všeobecnej bezpečnostnej a spravodajskej služby. Čiže teraz sú v tom zákone, ktorý sa snažím novelizovať, väčšinou zákonné prekážky, na základe ktorých riaditeľ nemôže predložiť také materiály, o ktoré, povedzme, žiadame pri tej kontrole. Lenže tie doklady nie sú predmetom spravodajského rozpracovania, nie sú informácie o priamych aktivitách v Slovenskej informačnej službe, ale sú to dokumenty, ktoré dokresľujú, či ich činnosť sa zaoberá alebo Lenže tie doklady nie sú predmetom spravodajského rozpracovania. Nie sú informácie o priamych aktivitách v Slovenskej informačnej službe, ale sú to dokumenty, ktoré dokresľujú, či ich činnosť sa zaoberá alebo či smeruje alebo či reflektuje na aktuálne bezpečnostné hrozby. Preto priamo do zákona navrhujem, aby sa zapísali takéto materiály už v zákone a potom riaditeľ Slovenskej informačnej služby nebude môcť povedať, že má zákonnú prekážku informovať, lebo v zákone takýto typ materiálu nie je uvedený. To je najčastejšie, na čo odkazuje teda aktuálny riaditeľ Slovenskej informačnej služby. A ďalej, veľmi dôležité je za účelom zefektívnenia tej našej alebo parlamentnej kontroly, nehovorím našej parlamentnej, lebo zákon predkladám, lebo zákon je do budúcna dlhodobo mi alebo aj ktokoľvek iný, kto je členom osobitného výboru na kontrolu SIS, pri prerokovávaní už aj v tomto značne obmedzenom rozsahu sa máme možnosť dozvedieť niektoré informácie, ktoré síce nie priamo, ale sprostredkovane možno na základe iných nepriamych dôkazov nasvedčujú tomu, že spravodajská služba alebo konkrétne jej riaditeľ nekoná úplne v súlade s predpismi. Že ich možno prekračuje, možno zneužíva. Čiže, ak sa takéto niečo na tom výbore prerokováva, tak výbor podľa súčasnej platnej legislatívy môže informovať, môže podať podnet orgánom štátu, ktoré sú oprávnené viesť disciplinárne konanie voči riaditeľovi SIS alebo aj iným členom. Lenže k tomu, aby sa toto mohlo stať, tak musí rozhodnúť kontrolný výbor uznesením, kde má väčšinu koalícia. Čiže už sme to zažili v tejto ére párkrát, že jednoducho uznesenie nebolo prijaté a tým pádom, povedzme, ja ako člen kontrolného výboru som niečo vedel, čo zakladá podozrenie. A nemohol som o tom nikomu hovoriť, lebo všetko, čo sa tam dozviem, je tajné. Nechcem porušiť zákony. Lenže uznesenie nebolo schválené, tak čo som mal s tým robiť, že? Tak tu navrhujem, aby, keď aj každý člen, aj napriek tomu, že uznesenie nebude schválené, mohol teda písomne podľa určitých právnych náležitostí informovať orgán, povedzme prezidenta, ktorý má disciplinárnu právomoc nad riaditeľom SIS, že dozvedel som sa pri rokovaní túto skutočnosť, navrhujem alebo dávam podnet na disciplinárne konanie a nemusím to v sebe dusiť, že niečo som zistil, a keď to niekde poviem, tak poruším zákon. Čiže toto je dôležitá dôležitá časť tohto môjho návrhu, aby sme nemuseli čakať uznesením, kde aj tak má väčšinu koalícia a keď sa jej nechce, tak nikdy neschváli takéto uznesenie, ktorým by sa informovali dotyčné kontrolné mechanizmy štátu, ktoré sú oprávnené vykonávať disciplinárne alebo aj akékoľvek iné konanie voči podozreniam. A čo ešte? Skúsim to. Dúfam, že to prejde, ale zrejme nie. Za účelom posilnenia ochrany základných práv osôb občanov sa alebo navrhujem priznať osobitnému kontrolnému výboru oprávnenie kontrolovať použitie informačno-technických prostriedkov zo strany SIS. Toto navrhujem kvôli tomu, že podľa zákona, ktorý upravuje tieto veci, má vzniknúť komisia, ktorá má toto vykonávať. Lenže už roky rokúce, odkedy platí tento zákon, tá komisia nebola zriadená. A zrejme možno ani zriadená nebude nikdy. Alebo s ťažkosťami, lebo je komplikované navrhnúť ľudí takých, ktorí sú spoľahliví, ktorí musia prejsť previerkami NBÚ a byť členovia tejto komisie a musia tam byť nominovaní a nominácia zo strany súčasných koalično-opozičných problémov je viac nemožná do takejto skupiny alebo komisie. Ale predsa len, aby bolo možné v určitom vymedzenom rozsahu pri maximálnych podozreniach vykonať zrejme to, čo by mohla táto komisia, kvôli čomu bola aj zriadená zákonom. Tak dovtedy, ako dočasné opatrenie, navrhujem, aby toto mohol robiť osobitný výbor na kontrolu SIS Národnej rady Slovenskej republiky. To je všetko, čo som chcel k tomuto povedať. Ďakujem za pozornosť. Ďakujem, pán poslanec, na vaše vystúpenie žiadna faktická.

Poznámka. Teda ako jediný ste vystúpil v rozprave. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chcete sa ešte vyjadriť aj záverečným slovom ako navrhovateľ? Nie. Chce sa vyjadriť pani spravodajkyňa? Čo? Ja neviem, akože ja neviem, vy ste kedy prišiel? Ja som vyzval, no dobre, ja som vyzval, kto je prihlásený písomne. Potom som sa pýtal, kto je prihlásený ústne a v rámci ústnej som uzavrel možnosť, skonštatoval, že jedine sa prihlásil pán poslanec Spišiak. Takže ma neopravujte a naozaj sledujte priebeh rokovania a nevykrikujte tu. Prosím, konštatujem ešte raz, pán poslanec Spišiak, že ste bol jediný v rámci rozpravy. Nemáte faktickú, vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Spýtal som sa vás ešte ako navrhovateľa, nemáte teda záujem vystúpiť? Pani spravodajkyňa, záverečné slovo, máte záujem? Nie. Prerušenie rokovania o tomto bode programu. Pokračujeme prvým čítaním o návrhu poslankyne Natálii Než a Ingrid Kosovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 44/2015 Z. z. o športe a o zmene niektorých zákonov. Poprosím kľud v sále, pán poslanec. Pán poslanec, prosím vás, fakt kľud, ale ja som dodržal, môžete si to pustiť na videu všetko. Návrh zákona má tlač 1090, návrh na pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutiach č. 1139 a 1225. Dávam slovo poslankyni Natálii Než, aby návrh zákona uviedla.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážená verejnosť, športová obec. Dovoľte mi, aby som v mene svojom i v mene mojej kolegyne Ingrid Kosovej uviedla návrh zákona, ktorý sa na prvý pohľad môže javiť ako technická novela, no v skutočnosti predstavuje jednu z najzásadnejších hodnotových zmien v našom prístupe k mládežníckemu športu. Predkladáme návrh, ktorý do našej legislatívy konečne zavádza systémový rámec pre ochranu osôb v športe, tzv. safeguarding. Viac k návrhu uvediem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá. Ďakujem. Ďakujem, pani poslankyňa. Dávam

Slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež, šport a cestovný ruch, poslankyni Tine Gažovičovej. Ďakujem za

Slovo. V súlade so zákonom o rokovacom poriadku som bola určená za spravodajkyňu k návrhu uvedeného zákona tlač 1090. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel. Súčasťou je aj stanovisko Ministerstva financií a Ministerstva hospodárstva. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z mojich oprávnení, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež, šport a cestovný ruch, pričom za gestorský výbor navrhujem školský výbor, čiže výbor pre vzdelávanie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní vo výboroch a v gestorskom výbore bol prerokovaný do začiatku rokovania schôdze Národnej rady o tomto návrhu. Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu. Ďakujem.

Pani poslankyňa, otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku pani poslankyne Kosovej. V rámci rozpravy o slovo ako prvá požiadala pán poslankyňa, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako už bolo povedané, spolu s kolegyňou Ingrid Kosovou predkladáme novelu zákona o športe týkajúcu sa safe gardingu. Na úvod mi dovoľte použiť termín slovenský paradox. Sme krajina, ktorá sa hrdí svojimi športovými úspechmi. Sme krajina, ktorá dokáže, a to je niekedy aj dobré, investovať desiatky miliónov € do betónu a ocele. Staviame národné štadióny, konštruujeme hokejové arény, s veľkou slávou striháme pásky na nových multifunkčných halách, vieme dokonca zafinancovať stavbu olympijskej arény na nelogickom mieste a snívať Dankov sen o maďarskej olympiáde. Ale pýtam sa vás, a pýtam sa úprimne, zaujíma ma vaša odpoveď. Koľko investujeme do bezpečnosti detí, ktoré budú na týchto športoviskách trénovať a súťažiť? A teraz nemyslím fyzickú bezpečnosť budov a nemyslím statiku striech. Čo? Myslím na bezpečnosť pred tými, ktorí majú k našim deťom blízko a majú nad nimi v rámci športu istú moc. Investujeme do infraštruktúry, do hál, do telocviční, ale fatálne zanedbávame infraštruktúru vzťahov. Máme moderné šatne, ale nemáme mechanizmy, ktoré zabezpečia, aby sa v tých šatniach nediala šikana, sexuálne obťažovanie, psychické týranie alebo zanedbávanie. Máme tréningové plány na rozvoj pohybových schopností a zručností detí, ale takmer žiadne požiadavky na rešpekt a ochranu fyzického a duševného zdravia detí. Tento návrh zákona to má zmeniť. Možno si niektorí z vás, najmä z koaličných lavíc, povedia, načo ďalšia byrokracia? Veď šport je o výkone, o radosti. U nás na dedine sa také veci nedejú. Dámy a páni, dovoľte mi vyviesť vás z omylu. Nie mojimi domnienkami, ale tvrdými dátami, ktoré zozbieral Slovenský olympijský a športový výbor v rámci iniciatívy Šport v bezpečí. Výsledky sú alarmujúce. Až 28 %, opakujem, takmer tretina našich športovcov a športovkýň priznala, že sa vo svojej kariére stretla s niektorou z foriem obťažovania, zneužívania či šikany. Nie niekde v Hollywoode, nie v dokumente na Netflixe, ale tu na našich štadiónoch, v našich bazénoch, v našich telocvičniach. A to hovoríme len o tých, ktorí nabrali odvahu to v tomto anonymnom dotazníku priznať. Odborníci, a potvrdzuje to aj prax, hovoria o fenoméne špičky ľadovca. Väčšina prípadov ostáva zamlčaná. Prečo? Pretože v slovenskom športe, žiaľ, stále vládne kultúra ticha. Kultúra ticha, kde sa úspech a medaile, ktoré sú často vykúpené mlčaním o praktikách, ktoré by sme v inom prostredí, napríklad v škole či v práci, netolerovali. Hovorme, ale aj o realite, ktorú odhaľujú konkrétne kauzy z posledných rokov u nás aj v Českej republike. Kauzy, z ktorých mrazí. Spomeniem prípad teplického predátora v bojových športoch, trénera, ktorý si budoval imidž druhého otca, zatiaľ čo roky odporne zneužíval chlapcov a manipuloval nimi. Alebo atletického trénera z Klatov, ktorý pod rúškom odbornej medicínskej starostlivosti a kontroly svalstva nútil mladé dievčatá vyzliekať sa a obťažoval ich. Závažné sú obvinenia aj v mládežníckom hokeji, napríklad v českom Prostějove. Tam tréner údajne neváhal zneužiť ambície rodičov a podmieňoval vstup zverencov v tíme tým, že ich matky pristúpia na intímny vzťah s ním. Realita je často desivejšia, než si pripúšťame. Stačí sa pozrieť do českého prvoligového FC Slovácko. Tamojší tréner v roku 2019 vyhlásený za najlepšieho v krajine 4 roky tajne natáčal zverenkyne v sprchách. Kým verejnosť tlieskala jeho odbornosti, on intímne zábery 14 žien vymieňal za detskú pornografiu. Odhalila to iba policajná náhoda pri vyšetrovaní iného trestného činu. Keby jej nebolo, natáčal by dodnes. Máme v našich kluboch nastavené procesy, alebo sa tiež spoliehame iba na takéto šťastie. Tak poďme teda aj na Slovensko. Na Slovensku nami otriasol napríklad prípad trénera gymnastiky z Kysúc, ktorý bol verejnosťou oslavovaný ako hrdina za záchranu života zverenkyne, no dnes čelí obžalobe zo závažného sexuálneho zneužívania viacerých dievčat. Ďalší prípad sa stal na Liptove. Tréner Martin, vnímaný ako autorita, zneužíval chlapcov, zatiaľ čo systém aj klub mlčali. Zločin odhalila až matka jednej z obetí, ktorá konala na vlastnú päsť. Alebo spomeniem kauzu z Trenčína, kde obeť z tenisového klubu prehovorila až po rokoch mlčania. Alebo za hranicami v Rakúsku Aj kluby mlčali. Zločin odhalila až matka jednej z obetí, ktorá konala na vlastnú päsť. Alebo si spomeniem na kauzu z Trenčína, kde obeť tenisového klubu prehovorila až po rokoch mlčania. Alebo za hranicami v Rakúsku rovnaký scenár otriasol aj rakúskym SCR Altach, kde funkcionár inštaloval kamery do šatní. Bezpečnosť detí nemôže stáť na pleciach odvážnych matiek či na policajnom algoritme. Musí byť garantovaná zákonom, ktorý vyžaduje preverovanie, kontrolu a nezávislú osobu, ktorej sa dieťa v klube môže zveriť. A to sú len medializované prípady. Stáva sa, že keď sa mladí športovci alebo ich rodičia pokúsia incidenty nahlasovať alebo sa sťažovať, často narazia na múr, na spochybňovanie. Na výsmech, na bagatelizovanie alebo na popieranie zo strany klubu bez riadneho prešetrenia. Prečo? Pretože väčšina športových organizácií nemá pravidlá a postupy pre takéto prípady. Toto nie je zlyhanie jednotlivcov. Toto je systémová chyba. A systémové chyby musia riešiť systémové opatrenia a legislatíva. K príprave tohto zákona nás samozrejme neviedli len uvedené medializované prípady či vlastné dojmy. Viedli nás aj fakty. Opierali sme sa o najnovšie vedecké a odborné poznatky. Nedávno vyšla ďalšia štúdia publikovaná v prestížnom časopise BMC Public Health, ktorá plytkému nazeraniu na šport tiež nastavuje zrkadlo. Tá hovorí jasne, vplyv športu na duševné zdravie detí nie je automaticky pozitívny. Je to minca s dvomi stranami. Áno, šport má obrovský potenciál. Štúdia identifikuje mechanizmy ako pocit spolupatričnosti, osobný rozvoj či budovanie pozitívnych návykov a režimu v živote, ktoré chránia duševné zdravie. Ale tá istá štúdia varuje, že bez správneho nastavenia prostredia sa mechanizmy v športe môžu zmeniť na zbrane. Zatiaľ čo šport môže budovať sebadôveru, prílišný tlak na výkon, či už vnútorný alebo zo strany trénerov a rodičov, môže byť zároveň hlavným zdrojom stresu a negatívnych emócií. Rovnako tak nevhodné správanie, šikana či pocit zanedbávania zo strany športovca, keď je nevypočutý. U 10-ročných detí v elitných kluboch bolo dokonca pozorované predstieranie zranení, aby zakryli emocionálne utrpenie. Kľúčovým zistením tejto analýzy je, že najdôležitejším faktorom nie je samotný šport, ale medziľudské vzťahy a predovšetkým vzťah trénera so športovkyňou alebo športovcom. Tento vzťah je v športe unikátny. Je intenzívny, je emocionálny, fyzický a často trvá roky. Tréner má nad dieťaťom moc, akú má máloktorý iný dospelý. Rozhoduje o jeho úspechu, o jeho sebaúcte, o jeho budúcnosti. Informácie a zistenia z tejto a ďalších štúdií nám hovoria jasne. Ak chceme chrániť duševné zdravie jednotlivca, musíme nastaviť pravidlá na úrovni organizácie a politiky. Nesmieme sa spoľahnúť na náhodu alebo na dobrú vôľu. Musíme vytvoriť bezpečné prostredie garantované zákonom. Náš návrh stojí na troch pilieroch, ktoré zavádzajú základný poriadok do chaosu a sú inšpirované osvedčenou praxou z krajín ako Veľká Británia, Holandsko či smernicami Medzinárodného olympijského výboru. Po prvýkrát zavádzame do zákona o športe definíciu pojmov ako ochrana osôb v športe, tzv. safeguarding a definujeme formy násilia. Možno to znie formálne, ale ako jazykárka viem, že slová majú váhu. V práve platí, čo nie je dobre definované, to sa ťažko postihuje. Dávame tým jasný signál, že neprimeraný nátlak či šikana nie sú staré dobré tréningové metódy, ale neakceptovateľné javy. Zavádzame inštitút vyhlásenia o ochrane v športe. Každá organizácia pracujúca s mládežou prijme a zverejní jasné pravidlá na základe posúdenia rizík. Rodič, ktorý dáva dieťa do klubu, bude vedieť, že tento klub má nastavené, čo si v prípade, že sa niečo deje, že sa niečo deje na tréningu alebo za dverami šatne. A toto je srdce nášho návrhu. Každá relevantná organizácia bude musieť mať určenú konkrétnu fyzickú osobu, osobu zodpovednú za ochranu. Táto osoba nebude len menom na papieri, bude prvým kontaktom pre deti a rodičov, ktorí chcú nahlásiť incident alebo majú podozrenie na nekalé praktiky. Bude tou osobou, za ktorou môže prísť aj samotné dieťa, ktoré sa bojí konfrontovať trénera ohľadom nevhodného správania. Náš návrh explicitne zakazuje, aby túto funkciu vykonával štatutár organizácie alebo hlavný tréner. Prečo? Pretože nemôže byť sudcom vo vlastnom konaní. V slovenskej praxi vidíme často one man show kluby, kde je otec predseda, syn tréner a mama robí účtovníctvo. Ak sa v takomto klube stane krivda, dieťa nemá kam ísť. Tento zákon to mení. Vytvárame nezávislý bod dôvery. Okrem toho zavádzame povinnosť, aby osoby v pozícii dôvery, tréneri, funkcionári, zdravotníci a ďalšie osoby, ktoré vykonávajú pravidelnú alebo opakovanú činnosť, ktorej súčasťou je priamy kontakt alebo dohľad nad deťmi alebo zraniteľnými osobami, prešli nielen overením bezúhonnosti, ale aj povinným vzdelávaním v oblasti ochrany osôb. Totiž nestačí vedieť, ako kopať do lopty. Tréner v 21. storočí musí vedieť rozpoznať šikanu, musí vedieť, kde sú hranice fyzického kontaktu s dieťaťom a musí vedieť, ako komunikovať s dieťaťom rešpektujúcim spôsobom. Významnú úlohu v našom návrhu zverujeme národným športovým zväzom. Tie už nemôžu byť len organizátormi súťaží a distribútormi dresov. Stávajú sa garantmi bezpečnosti pre celé svoje športové odvetvie. Zákon im ukladá povinnosť zapracovať pravidlá safeguardingu priamo do ich stanov a disciplinárnych poriadkov. Zväz musí mať právomoc disciplinárne stíhať nielen doping či fauly na ihrisku, ale aj pochybenia v oblasti ochrany osôb a integrity. Zároveň očakávame solidaritu. Veľké a silné zväzy, napríklad futbalový, hokejový, atletický, musia podať pomocnú ruku svojim klubom. Poskytnú im metodiku, pomôžu im zdieľať safeguarding officerov, aby sme nezaťažili malého funkcionára na dedine, ale dali mu servis. Zväz musí byť majákom, ktorý nastavuje štandard. Už teraz počúvam hlasy a možno zaznejú aj od kolegov poslancov tu v pléne, že zasa zaťažujeme kluby byrokraciou. Že malé kluby to nezvládnu, že chceme zbytočné pravidlá, papierovačky, kým oni chcú len športovať. Vážení kolegovia, poďme si to rozmeniť na drobné. Je byrokraciou, ak žiadame, aby v klube existoval jeden človek, ktorý vie, čo robiť, ak je dieťa zneužívané? Je byrokraciou, ak chceme, aby tréner vedel, že nemôže dieťa ponižovať alebo zanedbávať? Ak dokáže každý malý klub viesť účtovníctvo, aby neprišiel o dotácie, ak dokáže evidovať členské príspevky, robiť súpisky, zabezpečovať výjazdy na sústredenia a zápasy, musí dokázať viesť aj agendu safeguardingu. Inak riskuje stratu toho najcennejšieho, dôvery detí a rodičov. Navyše, mysleli sme na prax. Návrh zákona dáva 12-mesačné prechodné obdobie na to, aby sa organizácie na túto novú povinnosť pripravili. Umožňujeme zdieľanie týchto funkcií. Zväzy môžu metodicky pomôcť malým klubom. Safeguarding officer môže byť zdieľaný pre viaceré malé subjekty. Nechceme likvidovať šport, chceme ho civilizovať. Argumentovať administratívnou záťažou pri téme sexuálneho zneužívania či psychického týrania detí je cynizmus. Ak je cena za bezpečnosť detí jeden papier navyše a jedno školenie ročne, tak je to cena, ktorú ako spoločnosť musíme byť ochotní zaplatiť, a to bez diskusie. Dámy a páni, šport je fenomenálny nástroj. Ako uvádza aj spomínaná štúdia BMC Public Health, môže byť liekom na duševné problémy, môže dávať deťom návyky, cieľ a priateľstvá na celý život. Ale môže byť aj priestorom, kde sa dejú zlé veci, ak v ňom dovolíme vládnuť bezohľadným ľuďom, predátorom a násilníkom bez akejkoľvek kontroly. Dnes máme šancu posunúť slovenský šport z divokých 90. rokov do civilizovanejšieho 21. storočia. Nie peniazmi do betónu, ale apelom na hodnoty a princípy. Pani poslankyňa Javurová, prosím. Naozaj nejedzte v sále ako malé deti. Ja už neviem, ako to mám povedať poslancom za PS. Vyneste všetky tie cukríky von zo sály. Nerobia to ani deti v škôlke, ani v triede poslanci Národnej rady nemajú čo jesť jedlo v sále. Opakovane to hovorím, dajte von tie cukry a nesmejte sa už, fakt. Môžete to vyniesť? Vyneste von tie cukríky. Dobre, vám je to smiešne, PS-ko. Všetko vám je smiešne. Rokovací poriadok zakazuje mať v sále jedlo. Čo vám je na to smiešne? Nie, ani ty k taký, dobre? Vy ste boh varuj tento štát, raz. Nech sa páči. Dnes máme šancu posunúť slovenský šport z divokých 90. rokov do civilizovanejšieho 21. storočia. Nie peniazmi do betónu, ale apelom na hodnoty a princípy. Tento zákon nie je o politike. Nemal by byť o koalícii a opozícii. Je o tom, či dokážeme garantovať rodičom, že keď deti odovzdávajú svojmu trénerovi, tak sa im vrátia nielen zdatnejšie, šťastnejšie, ale hlavne nezranené. Prestaňme sa tváriť, že sa nás to netýka. Prestaňme zatvárať oči pred verejnými tajomstvami o niektorých tréneroch, ktoré deti doslova ničia. Dajme deťom a ich rodičom do rúk nástroj, ako sa brániť. Dajme im informácie o tom, čo tréneri môžu a čo nesmú a že si v klube a pri tréningoch zaslúžia tieto deti rešpekt. Dajme im postupy, dajme im zodpovednú osobu za ochranu. Dajme im bezpečné prostredie garantované zákonom. Preto vás, vážené kolegyne a kolegovia, žiadam o podporu tohto návrhu zákona. Nie pre nás, predkladateľky, ale pre tých 28 % športovcov a športovkýň, ktorí už nejakú zlú skúsenosť v športe mali, a pre tých 100 %, ktorí si zaslúžia, aby ju nikdy nemali. Ďakujem za pozornosť. Ďakujem, pani Špánik, poslankyňa. Sedem faktických.

Poznámok. Prvý pán poslanec Dej. Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem.

Natália, za tvoj prejav a za prinesenie tohto návrhu zákona do parlamentu. Aj za to nasvietenie toho problému s jasnými systémovými riešeniami, lebo ako si sama povedala, je to problém v systéme a ten treba riešiť systémovo. A to, že sa o tom nehovorí, neznamená, že sa to v tom športe nedeje. Ja si myslím dokonca, že keby tie mechanizmy už teraz fungovali, tak by sme vedeli o viacerých prípadoch zneužívania, šikany. Ako som povedal, to, že sa o tom nehovorí, to neznamená, že sa to nedeje. Veľmi pozitívne vnímam tú implementáciu povinného vzdelávania, pretože ja si myslím a z vlastnej skúsenosti viem, našťastie teda nie zo svojej osobnej, že tí ľudia v tom športe by častokrát to aj chceli riešiť, len oni nevedia vlastne ani za kým majú ísť a ako to majú riešiť. Takže toto aj na základe tej implementácie povinného vzdelávania by im mohlo rozšíriť obzory, kde, dajme tomu, by sa vedeli na základe toho vzdelávania lepšie potom v týchto situáciách zachovať tak, aby mohli byť nápomocní a tieto problémy riešiť a nielen si pred nimi zakrývať oči, preto častokrát, že ani nevedia, ako to vlastne majú riešiť a súhlasím s tým, že vlastne šport mal byť bezpečné miesto, lebo ten šport, samozrejme, všetci veľmi dobre vieme, aké má pozitívne vplyvy na prostredie, na spoločnosť, na ľudí ako jednotlivcov, ale keď sa to vymkne presne tak spod kontroly, tak to paradoxne môže mať úplne opačný efekt a v tých ľuďoch to môže vyvolať ďaleko väčšie problémy, ako majú, dajme tomu, tie, čo sú tie pozitívne efekty. Takže ja som veľmi rád, že si s týmto návrhom zákona do parlamentu prišla. Popravde, však viem, že koalícia má koaličnú zmluvu, ale myslím si, že neexistuje jediný dôvod, prečo by tento návrh zákona nemali podporiť aj poslanci a poslankyne z vládnej koalície, pretože tento návrh zákona je dobrý. Myslím si, že môže len pomôcť a nie je za tým absolútne žiadna ideológia ani nič podobné. Je to niečo, čo šport naozaj potrebuje. Ak sa chceme posunúť v čase dopredu a nie dozadu, tak si myslím, že tento návrh zákona je jeden z tých, ktorý by sme mali všetci podporiť bez ohľadu na to, kto s ním prišiel. Takže ďakujem. Pošlem.

Kým Biháriová, nie v sále, stráca možnosť faktickej pani poslankyňa Gregorová. Ďakujem pekne za slovo.