Videokanál klubu

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpila v prvom čítaní ako spravodajkyňa určená ústavnoprávnym výborom k predmetnému návrhu zákona.
Predmetný návrh zákona spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby uvedený návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet, výbor pre obranu a bezpečnosť a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej právnej úpravy. Ako spravodajkyňa určená navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne. Ja sa chcem vyjadriť k tomu návrhu uznesenia. Ja tomu rozumiem aj nerozumiem, pretože obávam sa rizika, aby sa ako keby tá zodpovednosť, ktorú štát má, prehodila nejakým spôsobom na samosprávu, pretože na to, aby to štát riešil v spolupráci so samosprávou napríklad takým spôsobom, že ak existuje v samospráve vhodná budova, prevezme štát od samosprávy budovu do svojej správy, prípadne ju odkúpi, to tieto možnosti proste štát má, takže, a nepotrebuje to mať v uznesení. Trošku sa bojím toho, aby sme sa nedočkali odpovede, že proste štát ukáže prstom na nejakú budovu, ktorá je vo vlastníctve samosprávy, a potom, ak samospráva s tým bude mať nejaký problém, sa bude ako keby vyhovárať na to, že riešenie štát našiel, akurát že niekto iný je zodpovedný. Hovorím, štát môže spolupracovať so samosprávou, nájsť budovu, prevziať ju na seba a poskytnúť ombudsmanke a na to netreba túto zmenu uznesenia, na prvý pohľad, hej, vidím, nemám ho ešte pred sebou to uznesenie. Ale takto nejak na prvý pohľad sa mi to javí.
Ďakujem pekne.

Keď je to teda, pán Číž, vaša agenda, tak by som vás chcela poprosiť, keby ste sa vrátili k tým odporúčaniam verejnej ochrankyne práv z predchádzajúceho roka, kde sa okrem iného navrhovalo v zákone riešiť právne postavenie zamestnancov, ktorým zamestnávateľ nevyplácal mzdu, zrušil, opustil, vypratal prevádzku a nevydal im doklady o skončení pracovnoprávneho vzťahu, neriešilo sa. Ďalej, zákonom ustanoviť povinnosť orgánov verejnej správy podať návrh na začatie konkurzného konania voči dlžníkovi štátu od určitej výšky jeho dlhu a určiť sankciu za nesplnenie tejto povinnosti v záujme ochrany práv zamestnancov, aby sa domohli svojej mzdy v rámci konkurzného konania, ktoré nemá kto otvoriť a nemajú sa ako dostať k svojej mzde. Nezrealizovalo sa. O tom som hovorila. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, ja si predsa len dovolím krátko vystúpiť a možno sa aj vrátiť k niektorým otázkam, ktoré boli pomenované, pretože to považujem za dôležité. Myslím si, že sa dá dlho, dobre a detailne rozprávať o jednotlivých častiach správy. Aj do budúcnosti o opatreniach, ktoré treba prijať, ale aby to naozaj len nebola taká debata pre debatu, tak asi treba pomenovať niektoré, niektoré veci.
A tá prvá dôležitá otázka je, aký vzťah má tento štát, vláda, súčasná vláda a tento parlament v zložení, v akom teraz je, s väčšinou strany SMER, aký vzťah má k ľudským právam. K ľudským právam, ktoré dnes tu reprezentuje verejná ochrankyňa práv, ktorá ale predstavuje inštitúciu a nie je podstatné, kto to momentálne je. A ja sa nechcem vracať o rok dozadu, keď tento parlament nezobral správu na vedomie, a dokonca sa nechcem vracať už ani k tomu, keď vláda nebola ani ochotná si vypočuť verejnú ochrankyňu práv. Opakujem, pani doktorka Dubovcová reprezentuje inštitúciu a je v tejto chvíli jedno, kto to je a odkiaľ by šiel.
Ale dotknem sa niečoho iného, pretože v tejto správe je aj zhrnutý sumár návrhov opatrení, ktoré navrhol, navrhla verejná ochrankyňa práv v záverečnej časti minuloročnej správy, a je tu vlastne odpočet, že či sa niektorými z týchto návrhov opatrení niekto vôbec zaoberal v tomto štáte. A okrem jedného opatrenia, kde sa tým, tou otázkou začal zaoberať minister spravodlivosti, tak všetky ostatné zistenia a navrhnuté opatrenia ostali nepovšimnuté. A pre mňa je to signál, že to vlastne vypovedá o vzťahu vlády, parlamentu, tohto štátu k ľudským právam. A pre mňa dokonca nepochopiteľné, lebo keď si pozrieme ten register, na ktorý upozorňovala v správe verejná ochrankyňa práv minulý rok, tak to boli, tak to boli napríklad otázky, kde sú porušované práva zamestnancov vo vzťahu k zamestnávateľom, kde sú porušované práva zamestnancov v rámci vymožiteľnosti ich nárokov v konkurzných konaniach, keď tie konkurzné konania nemá kto spustiť, čiže paradoxne, tá minuloročná správa upozorňovala na porušovanie práv zamestnancov a máme tu vládu strany SMER, jednej strany, máme tu nejakú väčšinu v tomto parlamente, riešime tripartity, sociálny zmier, kolektívne zmluvy vyššieho stupňa, Zákonník práce, keď sa prejednáva v tejto snemovni, tak všetci majú plnú pusu ochrany práv zamestnancov a tu sú konkrétne porušovania práv zamestnancov, nie individuálne prípady, ale ako keby opakované prípady, ktoré sa stávajú a ktoré vyžadujú opatrenia aj na úrovni legislatívy - a nič. Tak to treba pomenovať, lebo to v skutočnosti vyjadruje niečo o vzťahu vlády k ľudským právam aj zamestnancom a vyjadruje to vôbec vzťah dokonca aj k tej kategórii ľudí, ktorých ako keby sociálna demokracia má v popise práce chrániť a nejak sa to nedeje. A to je, to niečo vyjadruje podľa mojej mienky.
Druhý moment, ako si váži táto vláda, parlament alebo štát ľudské práva, je vyjadrený aj v tom, že boli navrhnuté verejnou ochrankyňou práv opatrenia v tej mimoriadnej správe, ktorú sme tu riešili, aj na mimoriadnej schôdzi, ktorá sa ale netýkala len policajného zásahu, ale týkala sa aj detí zaraďovaných do špeciálnych škôl, a teraz aj keď to vezmem vo vzťahu k tomu zásahu, tam boli neutrálne opatrenia, s ktorými súhlasil minister vnútra v konečnom dôsledku, pokiaľ si dobre pamätám, tie kamerové systémy, s tým súhlasil minister vnútra. A zas sa nič neudialo. A vyhováranie sa na nejaké šetrenie jedného trestného prípadu, ktoré ešte nie je dokončené z tej celej kauzy, je úplne irelevantné, pretože vieme, k čomu došlo, vieme, aké opatrenia treba urobiť, súhlasí s nimi minister vnútra. Najskôr teda sme tu mali v pléne dlhú debatu o tom, že na to, aby sa tie kamerové systémy realizovali, či treba novelizovať zákon alebo netreba novelizovať zákon. Dospeli sme k tomu, že vlastne ani zákon neni treba novelizovať, ale keď by aj bolo treba, už tu päťkrát mohol byť, ale zas sa žiadne z tých opatrení nerealizovalo napriek tomu, že minister vnútra s nimi súhlasil. Čiže aký máme vlastne vzťah k ľudským právam? Táto vláda, vládna väčšina, tento parlament a tým pádom tento štát?
A teraz sa dotknem v krátkosti opatrení, ktoré sú navrhované v tohtoročnej správe, lebo tak situačne mi prerokovávanie tejto tohtoročnej správy zapadá možno s tou dvojtýždňovou diskusiou, ktorú ako keby sme mali za sebou, keď sme prerokovávali novelu ústavy. A keď si pozriete tieto opatrenia, tak vychádzajú z viacerých plošných šetrení, ktoré Úrad verejnej ochrankyne práv vykonal a týkajú sa detí. Týkajú sa detí, ktoré, žiaľ, mali tú smolu, že sa narodili rodičom - či už zosobášeným, alebo nezosobášeným - v tom tzv. znevýhodnenom prostredí, týkajú sa detí, ktoré sú v reedukačných zariadeniach, týkajú sa detí, ktorých sa nikto nič nepýta, keď sa rodičia rozvádzajú. A nielenže sa ich nikto nič nepýta, ale ani nie sú správne zastupované v tom konaní. O tom je jedno z týchto navrhovaných opatrení, a tak v kontexte tej predchádzajúcej debaty, ktorú sme tu mali dva týždne, tak sa sama seba pýtam, že čo sú to teda tie hodnoty, ktoré tento štát chce chrániť, a čo je to teda tá priorita v oblasti rodinnej politiky, ktorým sa vláda, tento parlament, parlamentná väčšina, ústavná väčšina tohto parlamentu chce naozaj venovať, keď to nie sú deti.
A tak, keď sa na to pozerám, tak je mi to tak trošičku nejak ľúto, že dvojtýždňová politická debata symbolického významu bez praktického dopadu a najmä bez praktického dopadu k tým najzraniteľnejším. A ja si veľmi dobre pozriem po roku, keď príde ďalšia správa, ktoré z týchto navrhovaných opatrení budú vlastne zrealizované za ten rok, a musím povedať, že aj preto, pretože som si vypočula aj predsedu parlamentu, ktorý povedal, že teraz po novele ústavy teda začneme tú rodinu riešiť. Mohli sme ju aj doteraz, ale tak keď teraz, tak o rok si to skontrolujeme.
Ale tu sú aj iné zistenia a tiež ich spomeniem v kontexte tej dvojtýždennej debaty o novele ústavy, pretože jedno zo zistení verejnej ochrankyne práv zase z témy justície je, že áno, máme prieťahy v súdnych konaniach, ale verejná ochrankyňa práv sa tej téme venovala, oslovila aj jednotlivé súdy, predsedov súdov, pýtala sa ich na príčiny prieťahov v súdnych konaniach a dospela aj na základe týchto odpovedí, máme to tu v tej správe, k záveru, že tak sú tu nejaké mantinely, aj pokiaľ ide o materiálne zabezpečenie súdov, aj rôzne iné obmedzenia, ale že vlastne v rámci tých mantinelov to ministerstvo spravodlivosti viac či menej, proste robí, čo môže, nejak sa snaží, ale ten bolestný záver z tejto správy je, že aj na základe tých rozoslaných dotazníkov a zaslaných odpovedí, ak vôbec nejaké prišli, vyplynulo, že súdy, sudcovia a ich predstavitelia vlastne nepreberajú za stav súdnictva žiadnu zodpovednosť, kde minimálne, pokiaľ ide o kvalitu rozhodovania, túto zodpovednosť nesú, lebo tam to nie je o nikom inom ako o samotných sudcoch a ich reprezentácii. Ja len podotýkam, že, a pripomínam tú správu, ani nepomenovali, že v tejto časti je to naša zodpovednosť, hej, v rámci odpovedí ombudsmanke. Ja len pripomínam, že sú to práve oni, ktorým sme zverili tie previerky spoľahlivosti. Ja len nemôžem toto nepodotknúť na margo tej predchádzajúcej dvojtýždňovej diskusie.
Ak chceme smerovať k tolerantnejšej spoločnosti, k spravodlivejšej spoločnosti, k spoločnosti, kde sa každý, kto je dotknutý na svojich právach, má na koho obrátiť a môže sa spoľahnúť, že tá situácia sa bude zlepšovať, tak potom musíme začať brať vážne aj správy verejnej ochrankyne práv a zaoberať sa tými opatreniami a nielen viesť politické diskusie. Tá výzva, samozrejme, môže smerovať plošne tomuto parlamentu, ale tá výzva smeruje predovšetkým vládnej moci, pretože tá je tá, ktorá rozhoduje o tom, čo do parlamentu predloží, a je tá, ktorá rozhoduje aj o tom, ktorý zo zákonov vlastne bude schválený. Takže to, nielen či sa tu rozprávame o správe verejnej ochrankyne práv, ale to, či sa vláda a vládna väčšina bude zaoberať pomenovanými problémami a bude riešiť a zaoberať sa aj navrhovanými opatreniami, od toho bude závisieť aj to, či budeme môcť formulovať raz niekedy záver, že tomuto štátu záleží na ľudských právach každého jedného jednotlivca, a potom budeme smerovať k tolerantnejšej a spravodlivejšej spoločnosti. Žiaľ, musím povedať, že zatiaľ to nevidím.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne za reakcie. Súhlasím s tým, že netreba nikam tam, kde to nepatrí, nalievať oheň, olej do ohňa, ale v každom prípade si myslím, že keďže som hovoril, že som otec tiež dvoch dcér a nerád by som prežil to, že moje dcéry s takýmto prípadom prídu domov a jednoducho nič ako keby sa neudialo, to znamená, že fakt vysielame taký signál, že keď niekto to spraví, tak sa mu vlastne nič nestane a v tomto ja vidím problém. To znamená, že keď štát nedáva najavo, že nebude tolerovať intoleranciu, tak potom prináša také výpady, ako sme boli svedkom možno, alebo ako sme mohli o tom počuť. Takže si myslím, že ten prístup toho štátu je v tomto prípade príliš ľahostajný.
Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážená pani ombudsmanka, vážené kolegyne, vážení kolegovia, prerokúvame dnes správu verejnej ochrankyne práv o jej činnosti za rok 2013 a miestami som mal pocit, že by sa správa mala premenovať na správu o ignorovaní práce a podnetov verejnej ochrankyne práv vládnou stranou SMER. Svedčí o tom prevažná väčšina ignorovaných, odmietnutých a nevypočutých návrhov riešení pani ombudsmanky, ktoré predložila, respektívne chcela predložiť vláde, ministrom, pravda, ak bola vôbec vypočutá. Táto snaha znemožniť prácu ombudsmanky - od procedurálnych odmietaní a o možnom presťahovaní sídla ombudsmanky do Košíc až po nepridelenie finančných prostriedkov od vlády - je nemiestna a nepochopiteľná. Hlavne od strany, ktorá má parlamentnú väčšinu.
Múdri ľudia často poukazujú na skutočnosť, že úroveň vyspelosti spoločnosti odráža to, ako pomáha slabším a bezbrannejším. Podľa správy pani ombudsmanky to teda so Slovenskom nevyzerá dobre. Moje otázky znejú: Prečo páni poslanci SMER-u sa tak bojíte zistení pani ombudsmanky? Prečo pri svojej parlamentnej sile neriešite jej zistenia? Dokedy budete trpieť porušovanie ľudských práv na Slovensku, dokedy bude siahať vaša nevšímavosť? Dovtedy, kým sa vás to osobne nedotkne? Alebo dovtedy, kým ohrození nebudete vy osobne, poprípade vaše deti?
Kolegyne, kolegovia, parafrázujúc Einsteina, vinní nie sú len tí, ktorí zlo páchajú, ale aj tí, ktorí sa nečinne prizerajú. Na Slovensku často sa na to len prizerá a miestami ani to nie. Svedčia o tom prípady v celom rade porušenia ľudských práv od študentov, na ktorých sa strieľa, cez Hedvigu Malinovú, cez neoprávnené zásahy policajtov, cez napádaných cudzincov a príslušníkov národnostných menšín. A vládna moc nič. A minister vnútra tiež nič. Všetko je v poriadku, všetko je v rámci zákona a násilie a porušovanie ľudských práv sa deje naďalej. Jediným výsledkom je cynický odkaz verejnej ochrankyni práv: Ak nebudete poslúchať, ak budete na to upozorňovať, odsťahujeme vás do Košíc.
Dovoľte mi, vážené kolegyne a kolegovia, pri tejto príležitosti upriamiť vašu pozornosť na posledné dva prejavy etickej neznášanlivosti. Xenofóbnymi prejavmi sa preslávila hlásateľka verejnoprávnej televízie. Na čele tejto inštitúcie stojí človek, ktorý bez váhania prepustil slečnu z televízie. O pár dní nato naša hokejová legenda nezvládla svoje emócie a zaútočila na dve dievčatá v centre mesta, lebo sa mu nepáči maďarčina, a šťavnato ich označil za, no ani nechcem opakovať jeho slová, lebo táto sála si tieto slová nezaslúži. A pán prezident z toho nevyvodil okamžité dôsledky, ktoré sa očakávajú od hlavy štátu. A pán Rusnák nakoniec pod tlakom verejnosti včera odstúpil sám z funkcie. A viete, prečo sa to na Slovensku môže diať? Lebo sa polícia rozhodla tak, ako aj v iných prípadoch, že nič sa nestalo, že na Slovensku je možné urážať, hrubo nadávať niekomu len preto, lebo rozpráva svojím materinským jazykom. Zbytočne vám to dosvedčia traja svedkovia, rovnejší medzi rovnými majú vždy pravdu. A viete, prečo je to možné? Lebo im vláda a moc kryje chrbát. Horšie od tohto momentu už je len odpoveď na otázku, či vedúci pracovník prezidentskej kancelárie koná tak, lebo mu to umožňuje polícia, alebo či polícia koná tak, ako koná, lebo je to osoba nedotknuteľná.
Chcel by som vám prečítať úryvok z uznesenia vyšetrovania spomínaného prípadu. "Prečinu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 ods. 1 Trestného zákona sa dopustí ten, kto verejne hanobí po a) niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu, alebo etnickú skupinu alebo po b) jednotlivca alebo skupinu osôb pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu, rodu, pre ich náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania."
A teraz vysvetlenie. "Pre naplnenie zákonných znakov hanobenia je však nevyhnutné, aby páchateľ vyslovil hanlivý prejav, pod ktorým je potrebné rozumieť rozvinutejšie hrubo urážlivé vyjadrenie sa na adresu konkrétneho národa, rasy, etnika, jednotlivca či skupiny osôb pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu, rodu, pre ich náboženské vyznanie alebo preto, lebo sú bez vyznania, v kontexte napríklad s historickým vývojom udalostí, ku ktorému má páchateľ odmietavý postoj podmienený jeho negatívnym subjektívnym vzťahom k iným rasám, národnostiam či náboženstvám, s cieľom znížiť ich vážnosť." A teraz krásna veta. "Nepostačuje preto, aby pre naplnenie zákonných znakov hanobenia páchateľ vyslovil slovné spojenie pozostávajúce z názvu národnosti a vulgárneho prívlastku."
To znamená, že keď urazím niekoho len jedným slovom, jedným prívlastkom, neporušujem zákon, aj keď to poviem desaťkrát za sebou behom desiatich minút. Pravdepodobne tam musím dať viac prívlastkov za sebou, aby som naplnil skutkovú podstatu. Táto argumentácia je prinajmenej smiešna. Súhlasím s tým, že politici nemajú zasahovať do objektivity policajného vyšetrovania, ak sa vôbec dá nazvať objektívnym vyšetrovaním prekrúcať paragrafy tak, aby sa z viny stala nevina. Lebo takýchto iskierok nenávisti je stále viac. Nielen v Moldave nad Bodvou, Nitre alebo teraz pri Prezidentskom paláci.
Aj ja som otec dvoch dcér. Sú maďarskej národnosti a budú sa medzi sebou rozprávať po maďarsky, či sa to pánovi Rusnákovi a jemu podobným páči alebo nepáči. Chcem veriť, že ako ich otec sa budem môcť spoľahnúť na spravodlivosť, na korektný prístup od všetkých, ktorí to majú v popise práce, keď sa takéto niečo im stane. Viete, možnože ich nezbijú, možnože nebudú mať fyzické následky, ale na duši im ponechá ranu takisto, ako ponechá ranu na duši dievčat pán Rusnák. A možnože pri mojich dcérach nebudú stáť odvážni mladí muži, ktorí by sa ich v tom momente zastali. A preto sa pýtam pána ministra vnútra a spravodlivosti, aké zákony budú predkladať a prijímať, keďže majú väčšinu v parlamente, aby sa nedali vykrúcať, aby sme nedávali signál verejnosti o tom, že kľudne môžeš urážať, hanobiť a šíriť nenávisť a nič sa ti nestane. Dúfam, že sa kompetentní zobudia včas, a verím tomu, že sa tieto inštitúcie zobudia skôr, ako sa nájde otec, ktorý celú vec zoberie do vlastných rúk a bude to riešiť po svojom, keďže od štátnych orgánov nemá podporu. Zodpovední politici by si to mali uvedomiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja len krátko; pán poslanec, ja si myslím, že by sme si mali byť vedomí kompetencií a ústavného postavenia jednotlivých ústavných orgánov, a aj keď hovoríme, že úrad ombudsmana je tu pre parlament jeho oči, uši, ale z hľadiska ústavného postavenia proste tu nie je vzťah nadriadenosti, podriadenosti. A tu nie je vzťah, že parlament kontroluje ombudsmana, tak ako je to v prípade vlády. To znamená, to uznesenie z minulého roka proste je v rozpore s ústavou a tam nie je o čom podľa mojej mienky špekulovať, či niečo mala alebo nemala pani verejná ochrankyňa práv urobiť. Ja si myslím, že tu je princíp a ten princíp je ústavnosť a podľa toho by sme sa všetci mali správať, jak parlament, tak ostatné inštitúcie. To isté sa v zásade týka aj zabezpečenia riadneho chodu fungovania. Všetko je otázka priorít. A pokiaľ nie sú peniaze na inštitút ombudsmana, tak tým aj vláda a parlament proste vyjadruje nejakú prioritu, kde má postavené ľudské práva v prvom rade, pretože táto inštitúcia niečo reprezentuje.
A nie, nemôže čerpať eurofondy, pretože jednoducho nevykonáva konkrétne opatrenia v teréne, nezabezpečuje nejaký konkrétny výkon. Tá inštitúcia je tu nato, aby mapovala stav a dávala odporúčania, ako treba možno meniť stav vecí, vláde a parlamentu, prípadne iným inštitúciám. Čiže na to je úrad ombudsmana. Že asi najskôr si musíme nejak upratať v tých ústavných kompetenciách a potom môžme dávať takéto návrhy.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážená pani verejná ochrankyňa práv, z veľmi zjednodušeného pohľadu by sa zo súčasného slovenského diskurzu o ľudských právach mohlo zdať, že v ňom dominujú iba problémy osôb s odlišnou ako heterosexuálnou orientáciou, respektíve témy rodovej ideológie, ktorú, pravdaže, my už prinajmenšom od čias Ľudovíta Štúra neuznávame, ako svedčia postoje nielen našich kresťansko-konzervatívnych priateľov. Pravdou však zostáva, že je množstvo ďalších ľudskoprávnych problémov, ktoré vyplývajú z deficitu ich zabezpečenia či z deficitu vytvárania podmienok pre ich reálne napĺňanie. Lebo čo si budeme navrávať, nedokážeme sa ani my v tejto snemovni vcítiť, vžiť do životov mnohých našich spoluobčanov a detského, do seniorského veku, v marginalizovaných situáciách v spomínaných reedukačných centrách, väzniciach, osadách, seniorských zariadeniach a tak ďalej, a tak ďalej, ak sa v nich náhodou neocitnú naši blízki. A to hovorím iba o niektorých segmentoch témy, ktorá spadá pod ľudské práva, teda pod agendu verejného ochrancu práv, ale aj pod to, čomu hovoríme vznešene právny štát, ktorý bez rešpektovania ľudských práv fakticky nejestvuje. Je preto prirodzenou ústavnou povinnosťou verejného ochrancu práv upozorňovať na to, keď sa ľudské práva porušujú, keď sa deformuje právny štát, hoci väčšinový názor to neraz akceptuje, ba schvaľuje, nielen vo veci LGBT komunity či Maďarov, Rómov a iných.
Aj tieto myšlienky mi prichádzajú na um, keď mám hovoriť o správe o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2013, ktorú by si mali všetci členovia tejto snemovne veľmi pozorne prečítať, ak chcú vedieť, v akom stave sa nachádza naša spoločnosť. Pozrieť sa do tohto zrkadla nemusí byť vždy povznášajúce, ale na vine skutočne nie je zrkadlo. Ako predseda gestorského výboru, dámy a páni, chcem preto odôvodniť návrh uznesenia, ktorý Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a menšiny predkladá Národnej rade prostredníctvom pani spravodajkyne.
V bode A výbor, samozrejme, navrhuje, aby Národná rada zobrala správu na vedomie. Vlani sa tak nestalo po tom, ako jedna z poslankýň podrobila kritike jednu časť správy. Určite sa aj tento rok nájdu poslanci, ktorí nemusia súhlasiť s tým či oným stanoviskom verejnej ochrankyne práv, je to v poriadku, ani s rozsudkami súdov nemusíme súhlasiť, a predsa ich rešpektujeme. V prípade verejného ochrancu práv by sme sa mali zjednotiť aspoň v tom, že problémy, na ktoré poukazuje, si zaslúžia pozornosť Národnej rady. Hlasovaním za bod A návrhu uznesenia vyjadríme náš záujem o zistenia verejnej ochrankyne práv, aj keď na spôsob plnenia jej odporúčaní môžeme mať rôzne názory. Vyjadríme tým aj úctu k inštitúcii, ktorú sme si zriadili práve preto, aby ako naša predĺžená ruka dohliadala na činnosť orgánov verejnej správy.
Zmysel bodu B v návrhu je jasný všetkým. Gestorský výbor sa domnieva, že po 13 rokoch existencie inštitútu verejného ochrancu práv je načase vyriešiť otázku jeho sídla, a je našou povinnosťou zabezpečiť Kancelárii verejného ochrancu práv taký rozpočet, ktorý umožní ombudsmanke nezávisle a aktívne vykonávať svoj mandát.
Otázka sídla verejného ochrancu práv je na pretrase takmer každý rok, keď parlament rokuje o správe o jeho činnosti. Nakoľko minulý rok v rozprave odzneli v tomto smere aj rôzne konštatovania, ktoré nepomohli situáciu riešiť, naopak, boli iba súčasťou politických útokov na súčasnú verejnú ochrankyňu práv, rád by som nejakým vecným vstupom predišiel tomu, aby sa zopakovala minuloročná nekonštruktívna debata, v ktorej niektorí vystupujúci vlastne obvinili verejnú ochrankyňu práv, že sama môže za to, že nemá sídlo alebo že má nízky rozpočet.
Tu treba povedať jasne, verejný ochranca práv, odkedy ako inštitút existuje, každý rok vo svojej správe zopakoval nutnosť riešiť problém sídla. Kto si dá tú námahu a prečíta si správy bývalého verejného ochrancu práv pána Pavla Kandráča, zistí, že ani jeho netešila tá situácia, keď musel vynakladať značný podiel svojho rozpočtu na nájom. Vo svetle týchto faktov je asi zbytočné teraz diskutovať o tom, ktorá vláda nesie za túto neutešenú situáciu väčšiu zodpovednosť. Aj počas výkonu funkcie verejného ochrancu práv Pavlom Kandráčom sa menili vlády rôzneho zafarbenia a tak je tomu aj v prípade pani ombudsmanky Dubovcovej odvtedy, čo nastúpila do svojho úradu. Teda bez toho, aby som sa pokúsil zbaviť zodpovednosti ktorúkoľvek vládu vrátane tej, ktorej som bol členom, podčiarkujem aktuálnosť výzvy adresovanej vláde vo veci sídla ombudsmanky. Tá mimoriadna aktuálnosť vyplýva z dvoch skutočností:
1. Prebieha reforma verejnej správy a práve teraz je veľká šanca, že sa uvoľní vhodná budova vo vlastníctve štátu.
2. Ešte nikdy nebol rozpočet kancelárie verejného ochrancu práv taký nízky ako teraz, teda nikdy nebolo tak ťažké hospodáriť s obmedzenými financiami, nikdy tak citeľne nemuseli byť obmedzené aktivity verejného ochrancu práv kvôli tomu ako práve teraz.
Mimochodom, keď sme na našom výbore vlani rokovali o návrhu rozpočtu na tento rok, štátny tajomník ministerstva financií pán Pellegrini dal verejný prísľub, že vláda do konca tohto roku problém sídla vyrieši. Čiže návrh uznesenia, ktorý pripravil gestorský výbor, v tomto bode vlastne podporuje úmysel vlády. Ako som pred chvíľou povedal, ešte nikdy nebol rozpočet verejného ochrancu práv taký nízky ako tento rok, a iste všetci vieme, že bola či je kríza. Ibaže aj v čase krízy je nevyhnutné, aby jednotlivé inštitúcie, od ktorých sa, samozrejme právom, vyžaduje efektívne hospodárenie, dokázali plniť svoje zákonné úlohy. Je veľmi neférové niekomu skrátiť rozpočet a potom ho kritizovať napríklad za to, že má malo zahraničných aktivít, alebo, ako sa to stalo práve v minuloročnej rozprave. Okrem toho by som rád zdôraznil, že práve národné ľudskoprávne inštitúcie majú mimoriadne úlohy v čase krízy. Tieto inštitúcie sú totiž v prvej línii, keď ide o pomoc ľuďom so znevýhodnených a marginalizovaných skupín, ktorí sú najväčšími obeťami krízy. Je to obdobie, keď musia rozšíriť svoje pôsobenie aj do oblasti hospodárskych a sociálnych práv, ak ich porušenie bráni vo výkone základných práv.
Považujem za poburujúce, že podľa dostupných informácií ministerstvo financií v návrhu rozpočtu na rok 2015 plánuje ďalej znižovať už aj tak neúnosne napnutý rozpočet Kancelárie verejného ochrancu práv. Poslanci gestorského výboru z týchto dôvodov navrhujú Národnej rade, aby odporúčala vláde riadiť sa pri zostavovaní rozpočtu rezolúciou Rady Európy o posilnení ombudsmanských inštitúcií, o ktorej tu bola už reč a v ktorej sa píše doslova, že štáty by mali zabezpečiť týmto inštitúciám dostačujúce finančné a personálne kapacity, ktoré im umožnia vykonávať svoje úlohy efektívne, a Parlamentné zhromaždenie Rady Európy preto vyzvalo štáty, aby urobili všetko preto, aby sa neuskutočnili rozpočtové škrty, ktoré vedú k strate nezávislosti ombudsmanskej inštitúcie.
Mohol by som sa odvolať aj na nedávno uverejnenú správu generálneho tajomníka Rady Európy, ktorá za jednu z vážnych výziev, ktorým členským skupinám v súčasnosti čelia, označila práve oslabovanie nezávislosti ľudskoprávnych inštitúcií v časoch hospodárskej krízy. Napokon aj v návrhu celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv, ktorý v blízkom čase by mala schvaľovať vláda, sa o verejnom ochrancovi práv a Slovenskom národnom stredisku pre ľudské práva uvádza, že ich personálna a finančná poddimenzovanosť, ako aj pokusy o politické intervencie do ich nezávislosti sú dlhodobo neúnosné a vyžadujú si zásadné riešenia.
Verejná ochrankyňa práv v súčasnosti mimoriadne úspešne využíva náklady šetriace spôsoby na informovanie verejnosti, ako sú napr. sociálne siete, ale nemá možnosť využívať nejaké alternatívne metódy, pokiaľ ide o plnenie svojich základných povinností. Jednoducho nemôže existovať bez potrebného technického vybavenia a bez kvalifikovaných spolupracovníkov.
Po tomto vysvetlení k návrhu uznesenia by som sa ešte rád vyjadril k spôsobu prerokovania správy verejného ochrancu práv v Národnej rade z pozície gestorského výboru. Kto si čo len prelistoval tohtoročnú správu alebo aj ktorúkoľvek správu z minulých rokov, vie, aký široký je diapazón problémov, ktorými sa verejný ochranca práv na základe podaní alebo z vlastnej iniciatívy zaoberá. Mnohé z nich sa napr. týkajú rodinného práva, trestného práva, oblasti vzdelávania, sociálnej politiky, súdnictva a tak ďalej, a tak ďalej. Pre tieto verejné politiky máme v Národnej rade zriadené špecializované výbory, ktoré by sa mohli kvalifikovane vyjadriť k jednotlivým oblastiam a k navrhnutým odporúčaniam.
Oceňujem, že výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport sa z vlastnej iniciatívy venoval príslušnej časti správy, a vyjadrujem nádej, že jeho príklad budú nasledovať aj ostatné dotknuté výbory. Samozrejme, najlepšie by bolo, keby správa bola priamo pridelená viacerým výborom, tak, aby gestorský výbor mohol ich závery zahrnúť do spoločnej správy. Je to prax, ktorá je zaužívaná aj v iných krajinách s inštitúciou parlamentného ombudsmana, v niektorých sa dokonca plenárneho zasadania musia zúčastniť všetci členovia vlády, voči ktorým je správa ombudsmana kompetentná sa dotknúť. Takéto niečo by som však už sa ani neodvážil navrhnúť.
A teraz ešte k obsahu. V mojom ponímaní výročné správy inštitúcií slúžia na to, aby sme vďaka periodicite mali možnosť sledovať vývoj vecí k lepšiemu či k horšiemu, aby sme mohli zaregistrovať výskyt nových problémov a tak ďalej. Pokiaľ na odstránenie zistených problémov je nevyhnutná nová právna úprava, verejná ochrankyňa práv adresuje svoje odporúčania Národnej rade. Na strane 70 a 71 svojej správy pani verejná ochrankyňa práv uvádza, že z odporúčaní, ktoré dala Národnej rade v minulosti v správe, sa nerealizovalo ani jedno. Je to pravda, no v tomto prípade by som predsa len sa chcel zastať Národnej rady a pripomenúť, že práve na tejto prebiehajúcej schôdzi bol pokus o prijatie zákona, ktorým by sa odstránila nerovnosť pri vyplácaní vdovských a vdoveckých dôchodkov. Keďže sa však návrh pána poslanca Nagya nedostal do druhého čítania, zrejme musíme počkať, kým bude predložený vládny návrh zákona. To už ale patrí k osobitostiam parlamentnej práce, čiže nestačí, aby odporúčania verejného ochrancu práv, ak sa odporúčania verejného ochrancu práv nedajú realizovať mimo zaužívaných pracovných metód Národnej rady.
V správach verejného ochrancu práv každý rok majú významné miesto problémy súvisiace s prieťahmi v konaní, či už ide o súdy, alebo orgány verejnej správy a ďalšie porušenia práva na dobrú správu veci verejných. Na jednej strane je smutné, že ide o akúsi klasiku, ktorú sa nám nedarí systémovo odstrániť, na druhej strane - ako to vyplýva aj z tohtoročnej správy - dotknuté inštitúcie a ministerstvá si svoje chyby zväčša priznávajú a potom aj pomerne pohotovo ich naprávajú.
K nespochybniteľným pozitívam tohtoročnej správy verejnej ochrankyne práv patrí cit pre objavovanie ďalších závažných problémov, porušovania práv tých najviac bezbranných, ktorí sa v mnohých prípadoch práve z dôvodu ich spoločenského statusu, marginalizácie, neznalosti či nemožnosti sa dopátrať svojej pravdy obracajú na iné orgány.
Sú to deti, všeobecne deti v reedukačných centrách, ľudia žijúci v segregovaných osadách, väzni, zaistení cudzinci a podobne. Sú to témy, ktoré, ako sa ukázalo aj pri rokovaní či nerokovaní skôr o mimoriadnej správe verejnej ochrankyne práv, vyvolávajú vášnivé diskusie o tom, koho to vlastne ombudsmanka obhajuje, prečo sa nepostaví za, v úvodzovkách, slušných ľudí a podobne. Ak sa takéto poznámky objavujú v diskusiách od anonymných čitateľov v elektronickej tlači, nemá význam sa nimi zaoberať, ale ak sa však takto vyjadrujú poslanci najvyššieho zákonodarného zboru štátu, aj keď niekedy len mimo dosah mikrofónu, treba jasne a jednoznačne konštatovať, že základné ľudské práva nie sú darom, ktorý sa rozdáva za zásluhy. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec, ale je 11.02. (Reakcia rečníka.) Nech sa páči, tak dokončíme, ak je všeobecný súhlas, predpokladám.

Chmel, Rudolf, poslanec NR SR
To, že sa pani verejná ochrankyňa práv, že si všíma a obhajuje tých, ktorými veľká časť spoločnosti pohŕda, nie je prejavom jej ignoranstva voči tzv. slušným, ale naopak, dôkazom toho, že si svoju prácu vykonáva svedomite a v plnom súlade s poslaním inštitútu verejného ochrancu práv, a za to jej patrí uznanie. Najlepším vyjadrením uznania z našej strany však bude, ak sa budeme náležite venovať všetkým jej odporúčaniam, ak budeme s plnou vážnosťou zvažovať ich plnenie, ak sa tieto odporúčania stanú permanentnou súčasťou práce relevantných výborov Národnej rady. Aj preto si vás na záver dovoľujem ešte raz požiadať o podporu návrhu uznesenia gestorského výboru.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka, toto je veľmi povzbudivé. Ak by som vedel požiadať ešte aj o tie predchádzajúce dve možno. (Smiech v sále.) Lebo tiež sú veľmi dobré a tiež sú pre ľudí.
Chcem len upozorniť toľko, že naozaj treba to podškrtnúť, to zdravotnícke hľadisko v tomto zákone a teda vlastne upresňovanie to, že do 1. júla sa má to skosiť, lebo potom už to nieže stráca zmysel, lebo to kvitne celý, až do októbra, ale to ten nemôže ďalej kvitnúť, dá sa ušetriť. Hovorím konkrétne o ambrózii. A čo sa týka, čo sa týka poľnohospodárov, pre nich je to vyslovene pozitívne preto, lebo naozaj, naozaj ušetríme tam im prácu tým, že na vedľajších pozemkoch nebude im zamorovať. Treba aj to povedať, že nedá sa zatracovať tých poľnohospodárov, lebo nie u nich je väčšinou ako problém, ktorí pôdu obhospodarujú obyčajne tam, to sa nevyskytuje. Ale treba povedať, že najväčším zdrojom týchto, tohto peľu a konkrétne teda ambrózie napríklad, sú tie nevyužité, ale vytvorené priemyselné zóny, obytné ako parky alebo podobné, podobné teda lokality, ktoré sa nevyužívajú. Už sa ale zasieťovali, urobili sa tam cesty. Nevedia sa to už využívať na, využiť na poľnohospodárske účely ďalej a nevedia ich predať, alebo proste nechcú ich predať a neobhospodarujú. Tieto územia sú vždy pri obývaných územiach a ako môžme vidieť, čím ďalej, tým viac sa rozširujú a preto si myslím, že tento zákon je potrebný, aby tá obec vedela donútiť tých vlastných, vlastne zemepánov, nazvime to takto, ktorí by mali aspoň raz za rok teda tam poslať tú kosačku.
Ďakujem pekne za podporu.

Ďakujem za slovo. Ja by som sa vrátil pôvodne k tomu, čo odznelo od pána Nagya, že obce by mali v tomto, obce a mestá dostať väčšiu kompetenciu v tom, aby mohli konať. Ja myslím, že všetko so všetkým súvisí a teraz že dostali aj kompetencie na prospešné práce. Práve tam vidím tú možnosť, že to vedia aj zabezpečiť a zabezpečia to práve z tých peňazí, ktoré oni potom vyúčtujú tomu, kto ten pozemok zanedbal a oni o tom najviac, najlepší prehľad majú.
Dovoľte mi, aby som povedal, že Slovensko patrí na počet obyvateľov na najväčšie množstvo alergikov, čiže ľudia, ľudí, ktorí sú chorí nejakým spôsobom na alergie, čo je veľmi nepríjemná choroba. Mám s tým skúsenosti aj v našej rodine a myslím si, že to je len jeden pozitívny krok k tomu, aby sme ich vedeli obmedziť, lebo fakticky vždycky už nám v rádiu hlásia hrozby, ktorá kvetina alebo ktorý tento, táto burina kvitne a aby upozornili alergikov. To je jedna vec. A na druhej strane, toto je aspoň jeden pozitívny krok k tomu, aby sme mohli zabezpečiť, možno prispejeme k tomu, aby na Slovensku bolo menej, menej alergikov. Čiže všetko so všetkým súvisí.
Ďakujem pekne.