Videokanál klubu

Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, kolegovia, dovoľte mi tiež vystúpiť k návrhu novely zákona, ktorá nás možno ani tak neprekvapila, pretože sme očakávali, že niečo príde, nevedeli sme, kedy to príde a v akej sile to príde.
Ústav pamäti národa je inštitúcia, ktorá má strážiť pamäť národa a nie si ju prispôsobovať podľa aktuálnej politickej situácie. A túto vetu beriem ako alfu a omegu pri debatách o fungovaní o Ústave pamäti národa. Hneď v úvode poviem, že celý klub OĽANO – NOVA nedokáže podporiť takúto novelu, a hneď v úvode poviem aj to, že žiadame predkladateľov o stiahnutie tohto návrhu zákona, poprípade o jeho prepracovanie.
Už od začiatku tohto volebného obdobia sa vo výbore pre ľudské práva opakovane zaoberáme Ústavom pamäti národa, predovšetkým kvôli podaniam zo strany bývalých zamestnancov, dozornej rady i správnej rady, ktoré upozorňovali na nedostatky v tejto inštitúcii. Musím však povedať, že s Ústavom pamäti národa som ako poslankyňa i podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky začala spolupracovať už dávnejšie, teda v predchádzajúcom volebnom období, najmä po tom, ako náš poslanecký klub akceptoval žiadosť vtedy novozvoleného predsedu správnej rady pána Krajňáka o prijatie a prezentovanie činnosti ústavu, vízií nového predsedu. Ako viem, tak nový predseda vtedy oslovoval všetky politické strany, všetky politické kluby vrátane jedinej vládnej strany SMER – SD.
Jedným z výstupov tejto spolupráce bol aj návrh novely zákona o protikomunistickom odboji, ktorým sa pokúšame zmeniť veľmi nespravodlivú situáciu, kedy ľudia prenasledovaní komunistickým režimom, najmä politickí väzni, v súčasnosti poberajú mizerné výsluhové dôchodky a príslušníci komunistickej tajnej polície, ktorí si základ pre svoje aj riadne dôchodky vybudovali práve ich týraním a prenasledovaním, poberajú k tomu ešte tzv. výsluhové dôchodky. Situácia na Slovensku je v porovnaní s porovnateľnými krajinami bývalého tzv. východného bloku naozaj až zahanbujúca. V tomto smere sa Slovensko dodnes nevysporiadalo so smutnou minulosťou eštebáckych dôchodkov.
Ako podpredsedníčka Národnej rady som v minulom volebnom období mala aj príležitosť zúčastňovať sa na mnohých podujatiach, ktoré ústav začal realizovať práve po nástupe nového predsedu. Dostal sa do povedomia širokej verejnosti. Je rovnocenným partnerom a reprezentantom aj v medzinárodnom kontexte. V minulom roku bol napr. spoluusporiadateľom dvojdňovej konferencie ministrov spravodlivosti v rámci slovenského predsedníctva v Rade Európskej únie, k čomu by iste vedela niečo viac povedať pani ministerka spravodlivosti, ktorá sa, mimochodom, tiež zúčastňuje mnohých spomienkových akcií tohto ústavu.
Sledovala som popritom narastajúcu kvalitu odborných a verejných podujatí a veľký ohlas vo verejnosti, preto som vždy mala záujem na výbore vypočuť si, čo je za sťažnosťami na predsedu správnej rady, a preto som sa nikdy ani nebránila ako predsedníčka výboru prijímať informácie od ktorejkoľvek strany a na výbore som vytvárala priestor na to, aby všetky strany mali rovnaký priestor na vypočutie. V tejto súvislosti sa veľmi často argumentovalo pojmom zlé medziľudské vzťahy. Snažila som sa prísť na to, či to je to, čím sa má skutočne zaoberať zákonodarca a v prenesenom zmysle akoby zriaďovateľ inštitúcie. Tak som si položila otázku, čo by asi robil majiteľ firmy, ktorému by niekto donášal sťažnosti na manažment. Asi by sa zamyslel v prvom rade a nechal si skontrolovať, ako jeho firma prosperuje, či je úspešná na trhu a akú má povesť. A tu mi práve niečo nehrá. Pretože správy o činnosti, ale aj moja vlastná skúsenosť hovorí o narastajúcej kvalite výstupov z činnosti Ústavu pamäti národa voči verejnosti, voči občanom.
Pritom činnosť Ústavu pamäti národa možno chápať v dvoch rovinách. Jednou je klasická práca v archívoch, publikácie, vedecké štúdie, ktoré by sme si vedeli predstaviť možno aj ako náplň historického ústavu. Ale to, čo je naviac, to je výrazné smerovanie k verejnosti a k budúcnosti. Ústav pamäti národa nie je historický ústav pre obdobie rokov 1939 až 1989. Toto je ústav pamäti národa, podčiarkujem, pamäti národa. No a najrôznejšími spôsobmi získavať informácie pre archív a pre historikov a ešte teraz, keď žijú pamätníci, zbierať vzácne osobné svedectvá, ktoré môžu byť zdokumentované a ďalej spracované, ale majú byť predovšetkým posúvané ďalej verejnosti, mladej generácii a budúcnosti. Ako je napísané na pamätníku, ktorý odhalila pod hradom Devín kráľovná Alžbeta II.: Čím ďalej dovidíme späť do minulosti, tým jasnejšie uvidíte svoju budúcnosť.
Novela sa však snaží obmedziť tú činnosť, ktorá smeruje ku komunikácii dedičstva budúcim generáciám, čo je podľa mňa veľká chyba. Nemyslím si teda, že parlament ako zástupca, v úvodzovkách, majiteľa firmy, ktorý nie je zároveň jej riaditeľom, by sa mal zaoberať medziľudskými vzťahmi na pracovisku, ktoré nemôže poznať z vlastnej skúsenosti. Nechcem popierať, že je citeľné napätie medzi predsedom a správnou radou. Premýšľala som, čím môže byť spôsobené. Keď úmyselne vynechám zlé úmysly a intrigy, môžeme predpokladať, že ide o rozdielne predstavy čí vízie, čo má ústav robiť. A ak je to tak, majú tieto vízie právo na súťaž. Tá by sa mala ale realizovať podľa platných pravidiel a ak sa nám zdajú zlé, tak ich zmeňme. Ale po dôkladnom zvážení a najmä bez bočných úmyslov. Ale nemôžeme ich meniť uprostred hry, pretože to je jednoducho nefér a nedáva to hlavne žiadny zmysel, iba ak ide o osobnú pomstu alebo dokázanie vlastnej moci.
Ak predkladatelia úprimne myslia svoje tvrdenie, že im ide o zvýšenie transparentnosti riadenia, nech pripravia a predložia nové pravidlá, ktoré začnú platiť s dostatočným časovým odstupom, tak aby všetci tí, ktorí majú víziu o smerovaní ústavu, ju mohli predložiť a súťažiť o pozíciu, z ktorej ju budú môcť realizovať. Či sa tá pozícia bude volať predseda správnej rady alebo riaditeľ, nie je vôbec podstatné. Isté však je, že to nemôže byť deväťhlavý štatutár, ktorým by podľa predloženého návrhu mala byť správna rada. To nie je reálne, bolo by to vtedy až podľa nás nefunkčné, ale možno aj o to práve niekomu ide.
Súhlasím s názorom, že úloha Ústavu pamäti národa je ťažká. Má skúmať a dokumentovať veci, ktoré sa stali nie až tak dávno, a mnohí protagonisti sú medzi nami a vôbec sa im to nepáči. Chápem, že niektorí politici by Ústav pamäti národa najradšej zrušili. Niektorí si však uvedomujú, že také priamočiare zrušenie ústavu by medzi voličmi nemuselo byť pozitívne prijaté, ale je tu ešte možnosť ho aj znefunkčniť. Táto novela je podľa môjho názoru určená presne na to. Znefunkčniť pracovisko, ktoré má dokumentovať, usvedčovať a udržiavať v pamäti niekedy aj ich osobnú históriu.
Súhlasím s názorom, že mnohí by radi spravili hrubú čiaru za obdobím neslobody a Ústav pamäti národa túto čiaru neustále vymazáva. Takže ešte raz celkom jasne a zreteľne: Žiadam predkladateľov zákona, aby vysvetlili, v čom je súčasná činnosť Ústavu pamäti národa, podotýkam, podľa zákona, ktorým sa riadi, hovorím o činnosti, nedostatočná, pretože to je to, čo nás má predovšetkým zaujímať. Teda aby jasne pomenovali, ktoré zo svojich hlavných úloh ústav neplní.
Pre tých, ktorí problematiku veľmi nepoznajú, si dovolím pripomenúť, čo sú hlavné úlohy Ústavu pamäti národa. Nebudem ich čítať všetky, sú od písmena a až po písmeno k takže zopár: Vykonávať úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody, hlavne analyzovať príčiny a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu a ich ideológií, účasť domácich a zahraničných osôb na nich. Sprístupňovať prenasledovaným osobám dokumenty o ich prenasledovaní. Zverejňovať údaje o vykonávateľoch tohto prenasledovania a ich činnosti. Dávať podnety na trestné stíhanie zločincov a trestných činov podľa § 1, spolupracovať pritom s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky. Poskytovať informácie orgánom verejnej moci. Propagovať myšlienky slobody a obrany demokracie pred režimami podobnými nacizmu a komunizmu. Rozhodovať o priznaní postavenia účastníka protikomunistického odboja.
Neprečítala som teda všetky. Prosím, odpovedzte na otázku, v čom z týchto bodov, ktoré som prečítala, ale ktoré máte aj v zákone o Ústave pamäti národa, ústav zlyháva. Alebo je to tak, že predkladateľom prekáža iniciatíva a potrebuje ústav jednoducho skrotiť a dostať pod kontrolu? Tomu nasvedčuje aj to, že práve predkladatelia v § 8 ods. 1 v úvodnej vete chcú vypustiť jedno slovíčko, "najmä". Čiže pracovnú náplň určí niekto, niekto tam hore, možno zákonom a bude – alebo aj nie – dohliadať na jej dodržiavanie. Najmä bude si vyberať, čomu sa má ústav venovať. A možnože bude môcť sankcionovať potom podľa zákona. Takže beriem to ako moc, kontrola a zastrašovanie, a pripomína mi to 80., možno aj 70. roky.
Ako som už povedala, návrh, aby štatutárnym orgánom bola správna rada ako kolektívny orgán, považujem za absurdný a realizovaný nedôstojným spôsobom, pri ktorom si predkladatelia ani trochu neponamáhali mozog, aby vymysleli elegantnejšie a menej priehľadné riešenie, z ktorého by nekričalo na sto honov, že im ide len o odstránenie súčasného predsedu správnej rady. Je neprípustné ukončiť funkčné obdobie súčasného štatutára predčasne a bezodkladne. Je to proste poprava k presne určenému termínu. A je zrejmé, že toto ústav znefunkční. Ale ako som už povedala, možno to je práve zámer novely.
Najmä tieto tri zmeny, o ktorých som teraz hovorila, sú podľa nás neodôvodniteľné, pokiaľ ako dôvody neuznávame prázdne frázy o transparentnosti, kolektívnom štatutárovi a komplexnom odstraňovaní nedostatkov aplikačnej praxe, ktoré vznikli počas doterajšej existencie tejto verejnoprávnej inštitúcie. Pre mňa sú naozaj až trápne. Sú urážkou pre mysliacich ľudí a pre tých, ktorí sa snažia a sú prínosom, nie prísavkami tejto spoločnosti.
V uplynulých dňoch ma ako predsedníčku výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny oslovili dcéry bývalých politických väzňov so žiadosťou, aby som poslancov ľudskoprávneho výboru i ostatných zoznámila s ich výzvou, ktorú vám neskôr prečítam.
Dovoľte mi pripomenúť však, že proces tvorby novely tu nemáme prvýkrát. A dovoľte mi tiež pripomenúť, ako dlho a ťažko sa rodilo znenie novely zákona o Ústave pamäti národa, ktorý sa snažil reformovať inštitúciu, ktorá sa s problémami potýkala naozaj od samotného vzniku. Táto zmena sa mala udiať ešte v roku 2012, nedošlo k tomu. Samotnému Langošovi bolo jasné, že takáto verejná inštitúcia nebude po chuti viacerým. Preto budú na ňu útočiť a vytvárať politické tlaky, aby sa stala menej tvrdou, menej akčnou vo vzťahu k bývalým prisluhovačom režimu. Aj vtedy chceli reformovať ústav, ale s tým rozdielom, že by išlo o zmeny, ktoré boli vopred konzultované aj dolaďované s odborníkmi, zamestnancami, s vedením a títo všetci sa aktívne spolupodieľali, aj s poslancami, a aktívne sa všetci spolupodieľali na príprave tejto novely. Takže prosím vás, aby ste si všetci uvedomili ten rozdiel.
Dnes nám je predstavená novela, ktorá zavádza totálnu podriadenosť predsedu správnej rady členom správnej rady, ktorá je výsostne politicky nominovaný orgán, výsostne politicky nominovaný orgán. Predseda správnej rady sa volí spomedzi členov, takže z doteraz, z funkcie, ktorá bola volená parlamentom, tým jej bola daná dôležitosť a vážnosť, sa stáva človek fixne zavesený na ostatných členov správnej rady.
Uvedomuje si niekto, aké sú skutočné problémy Ústavu pamäti národa? Koľko rokov sa ústav potýka s tým, že nemá svoje sídlo? V úvodzovkách, poneviera sa a žobroní o budovy. Mali sme tu v nedávny, blízky čas, kedy sa naozaj nevedelo, kde bude Ústav pamäti národa prichýlený. Nezamýšľa sa niekto nad tým, že by si zaslúžil naozaj vlastné sídlo? Prečo napríklad toto nerieši novela? Prečo nedáva aspoň závdavok riešenia tejto situácie? V takomto sídle by iste nebol problém zriadiť ani stálu expozíciu múzea zločinov komunizmu. Avšak ako veľmi dôležité tiež vnímam vyriešiť právne nástupníctvo, prenos právnej zodpovednosti na nástupnícky úrad, čo je v podstate štát, ktorý bol zodpovedný voľakedy za všetky archívne zložky v prenesenom; možnože v prenesení na ministerstvo vnútra. Skrátka je dôležité, aby úrad nezodpovedal za prípadné nepravdivé údaje v dokumentoch, ktoré sám nepripravoval a nezostavoval. Lebo ľahko sa stane, že pár rozsudkov s odškodnením zlikviduje celý ústav.
Som presvedčená o tom, že Ústav pamäti národa po rokoch opäť získal kredit u nás i v zahraničí. Organizuje množstvo udalostí, spomienok, konferencií, dokumentuje svedectvá, má medzinárodnú autoritu a je súčasťou Európskej pamäti národa. Toto všetko nás oprávňuje vyjadrovať presvedčenie, že zmena, ktorú kolegovia predstavili, je vysoko politická, účelová, ale najmä neodborná. Nespokojnosť s takouto novelou vyjadrili rôzne organizácie, ako je Svetové združenie protikomunistických bojovníkov, dcéry politických väzňov a niektoré okresné zväzy konfederácie politických väzňov.
Dovoľte mi v závere prečítať výzvu, ktorú podpísalo takmer 1 200 občanov a ktorá bola doručená i všetkých členom výboru, ale teda najmä pánovi predsedovi parlamentu Dankovi: "Vážené panie poslankyne a páni poslanci Národnej rady, žiadame vás, aby ste nepodporili poslanecký návrh novely zákona o pamäti národa, ktorý do Národnej rady Slovenskej republiky predložila skupina poslancov za strany SMER – SD, Slovenskej národnej strany a MOST – HÍD. Predkladatelia údajne chcú zaviesť efektívny a predovšetkým transparentný model riadenia a odstrániť nedostatky aplikačnej praxe, ktoré vznikli počas doterajšej existencie tejto verejnoprávnej inštitúcie.
Ako dcéry politických väzňov pozorne sledujeme činnosť ústavu a jej výstupy. Práve v poslednom období sme začali intenzívne pociťovať zmysluplné aktivity ústavu smerom k širokej verejnosti a aj voči priamym obetiam zločinov totality. Činnosť ústavu nie je zatvorená v archívoch, naopak, aj z našich osobných svedectiev čerpá informácie a nám pomáha hľadať čriepky do mozaiky obrazov našich stratených rodičov, takých dôležitých pre každého človeka. My sme ešte autentickými svedkami zločinov komunizmu ako deti rodičov, ktorí boli nespravodlivo prenasledovaní, mučení, väznení alebo odvlečení do gulagov. Naše rodiny boli rozbité a v detstve sme veľmi intenzívne cítili faloš hesiel o budovaní mieru a šťastnej budúcnosti.
Rovnako falošné nám pripadajú aj dôvody, ktoré uvádzajú predkladatelia novely. Ak by ich návrhy prešli, neviedlo by to k zvýšeniu transparentnosti, ale naopak. Rozhodujúci a zodpovedný by bol kolektívny orgán z pozadia, manipulovaný podľa potrieb držiteľov moci. A o to podľa nás ide. Mať moc manipulovať s pravdou, odmeňovať trafikami našich ľudí a ochraňovať pohrobkov komunizmu a jeho aktívnych pomáhačov. Siahať na pamäť a svedomie národa je trestuhodný čin poškodzujúci odkaz obetí, ktorý je výzvou, aby sa pravda, sloboda a spravodlivosť nemuseli rodiť z ľudského utrpenia.
Vážené panie poslankyne a páni poslanci, svojím rozhodnutím o zrušení Mečiarových amnestií ste urobili významný krok k tomu, aby sa spravodlivosť na Slovensko vrátila a začala platiť pre každého. Nezastavujte ju teraz tým, že likvidáciou nenahraditeľnej činnosti Ústavu pamäti národa zabránite ukazovať na zločiny fašizmu i komunizmu a naprávať krivdy, ktoré nesmú prejsť do zabudnutia. Na našich tričkách máme nápis "Odpustili sme“, ale stále čakáme, že politickým väzňom a ich rodinám niekto povie "prepáčte“. Predložená novela zákona však namiesto "prepáčte“, hovorí "už s tým dajte pokoj“. Prosíme, aby ste nedovolili prijatie likvidačnej novely zákona o pamäti národa."
Jedna zo signatárov petície k svojmu podpisu pripojila aj takýto dôvetok: "Pripájam sa k výzve a k petícií dcér politických väzňov v snahe pomôcť slobodnej vôli a spravodlivosti vo večnom boji proti zlu každého totalitného režimu, proti hlúposti, neznášanlivosti a ľahostajnosti tých, ktorí sa ku svojej moci dostali aj vďaka dlhému a bolestnému zápasu našich rodičov. "
Toto bola teda výzva a zároveň petícia, ktorú môže ktokoľvek na internete podpísať. Bola doručená všetkým poslancom. A ak si uvedomíte, čo obsahovala výzva, na čo som sa rovnako snažila zamerať vo svojom príspevku, tak je to strach o to, že sa zmení smerovanie Ústavu pamäti národa. Je nám jasné, že ide o politický boj. Bohužiaľ, je to politický boj, ktorý môže vyústiť k tomu, že Ústav pamäti národa bude naozaj pôsobiť ako neefektívny ústav, ktorý je odsúdený na ukončenie svojej činnosti.
Takže obraciam sa na všetkých predkladateľov, že či si toto naozaj chcete zobrať na tričko. Apropo, osobne som presvedčená o tom, že tí predkladatelia, ktorí v skutočnosti by mali byť napísaní, nie sú predkladatelia, ktorí sú uvedení na obálke novely zákona.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ja len kratučkú poznámku by som si dovolila. Pani kolegyňa, to mi príde ako taká možno závisť z vašej strany. Ja beriem, že ľudia, ktorí boli spojení s druhou svetovou vojnou, si zaslúžia odškodnenie, ale ja by som sa možnože zároveň cez tento príspevok predkladateľov spýtala, že či tak ako sa snažia vybojovať nejaké prilepšenie pre veteránov vojny a ich blízkych príslušníkov, že či nebudú uvažovať vybojovať takéto zadosťučinenie aj pre tých, ktorí zažili hrôzy iného režimu, komunistického režimu. Bude možnosť hlasovať o takom návrhu zákona na októbrovej schôdzi.
Ďakujem.

Ďakujem. Tiež, takisto chcem pripomenúť poslankyniam a poslancom z výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, že pokračovanie 26. schôdze bude o jednej hodine v miestnosti č. 30.

Ďakujem pekne. Chcel by som pripomenúť členom Osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti SIS, že o trinástej máme výbor na obvyklom mieste. Ďakujem.

Ďakujem. No, pán Krajniak povedal, trochu sa povozil na Alexandrovi Dubčekovi, pripomenul Goliana, aby napokon celkom zmierlivo súhlasil, že veď nech aj vláda teda udeľuje tento nový Rad práce Alexandra Dubčeka. A to isté hovorím aj ja. Nech udeľuje a je to, je to vaša panská vôľa. Ale tá otázka je oprávnená a znovu ju opakujem: Ktorý Alexander Dubček to je? Ten nehodnoverný, ktorého sochu ste pomohli osadiť – strana SMER – na námestí, ktoré nie je námestím, ale parkoviskom, ktoré, teda socha sa naozaj na Alexandra Dubčeka veľmi zdarilo nepodobá. Ako keby aj vy ste si vykreslili Dubčeka, ktorý nemá nič s normalizáciou ani s okupáciou. Taký Dubček nie je. Ak sa, jednou rukou chcete udeľovať cenu, nemôžte zaprieť Dubčeka, prenasledovaného disidenta normalizačného režimu, ktorý bol mužom 21. augusta a stal sa mužom 21., aj 21. júla, kedy sovietske vojská museli z Československa odísť. Prihláste sa ku skutočnému Dubčekovi. Nie k tomu nehodnovernému, umelo vytvorenému na politické a stranícke účely.

Ďakujem. Ja hlavne sa chcem ospravedlniť pánovi Hrnkovi, že som uviedol zle funkciu, prepáčte. (Reakcia z pléna.) No veď nič, nič v zlom, horšie by bolo, keby som vám nižšiu funkciu uviedol, to by človeka naštvalo.
Pán Čaplovič ma počúval a ako skúsený politik reagoval na niečo úplne iné, na to, čo som nehovoril, ale zase povedal zaujímavú informáciu, čo si veľmi cením. A verte, že ja by som bol podporil takéto pozdvihnutie Alexandra Dubčeka, lebo som ho dobre osobne poznal a viem, prečo si ho vážim. To, že tu boli takí zlostní nacionalisti, že išli aj proti postave Alexandra Dubčeka, je dôležité svedectvo tej doby a verme, že už vytriezveli. Máte ich v koalícii, tak môžte si to odskúšať.
V každom prípade poučenie z krízového vývoja je, reagujem teraz na pána Jarjabka, poučenie z krízového vývoja je kľúčovou otázkou normalizácie a okupácie, kľúčovým príbehom Alexandra Dubčeka. Jeho cena a ani jeho námestie nesúvisí s tým, že bol niekedy prvým tajomníkom slovenskej KSS, ani nesúvisí s inými príbehmi. Súvisí len s jeho postojom k demokratizácii režimu, trestami, ktoré za to prežil, a potom obnovením jeho politickej dráhy. Toto je hádam to, alebo vy pripomínate iného Dubčeka z 50. rokov? Nie, nie je to tak. Pripomínate tohoto Dubčeka, ktorého pozná celý svet a ten Dubček je spojený... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Pán poslanec Budaj, povedali ste, že oceňujete, že koalícia sa hlási k Alexandrovi Dubčekovi, no keď sa pozrieme na ten návrh, tak sú pod ním podpísaní iba poslanci za stranu SMER, takže by ma celkom zaujímalo, či by s takýmto návrhom prišli aj v prípade, že by ostatné prezidentské voľby vyhral Robert Fico. Či by ste navrhovali, aby vláda mala svoju štátnu cenu pre osobnosti a či to nie je len vyvrcholením toho konfliktu, ktorý tu vznikol pri posledných štátnych vyznamenaniach. A potom by ma zaujímalo, že ako budú tieto preteky o štátnych vyznamenaniach medzi ústavnými činiteľmi pokračovať, že či keď tento návrh prejde, tak či aj SNS navrhne napríklad štátnu cenu Andreja Hlinku alebo MOST – HÍD štátnu cenu, ja neviem, Sándora Petöfiho alebo kohokoľvek. (Reakcie z pléna.)

Ďakujem pekne.
Pán kolega, ja sa dotknem jednej tvojej vety, ktorú si povedal, že k historickým dátumom a dejinným udalostiam by sme mali mať nejakú úctu a neprekrúcať ich. Stopercentne s tým súhlasím a chcel by som upozorniť aj vedenie Národnej rady, je tu pán Bugár, tlmočte to aj pánovi Dankovi, keď ma počuje, že v priestoroch Národnej rady, kde máme tlačovú miestnosť, máme stále banery vývoja našej republiky, ako to išlo. Viete, aký historický moment tam chýba? Chýba november ´89, chýba november ´89, upozorňoval som to všetkých predsedov ústne, áno, nie písomne, malo to byť asi aj písomne. Ústne som upozornil všetkých predsedov, odkedy som v parlamente, aby aj tento baner – rok 1989, 17. november – bol tam, dodneska tam neni. Takže to je u mňa to prekrúcanie tej histórie, ktorú my momentálne žijeme. Nie som historikom, veď vy by ste sa o to mali oprieť v prvom rade, historici, ktorí ste poslanci v parlamente a prejsť si, čo tu všecko čo tu máme a nemáme. Takže to len taká pripomienka. A budem stále sa biť za tých ľudí, ktorí sa spravodlivo a čestne stavajú ku všetkým udalostiam, ktoré im život prinášal v danej dobe, kedy mali povedať, že áno, to je spravodlivé a to neni nespravodlivé.
Ďakujem pekne.

Vážení predkladatelia, dámy a páni, s potešením konštatujem, že koalícia vníma osobu Alexandra Dubčeka nie ako nepriateľa. Tento dojem, že ho vníma ako nepriateľa, totiž vzbudila celkom nedávno, pred pol rokom, keď odmietla zákon o pamätných dňoch 21. augusta a 21. júla, kedy bol odsun okupačných vojsk z územia bývalej ČSFR.
Tento čin, že ste odmietli pripomenúť 21. august, však celkom nezhojí cena udeľovaná na 1. mája, teda medzi nami v celkom inom kontexte. Napriek starorežimnému príhovoru kolegu Jarjabku o vymoženostiach práce ma nepresvedčil teda v ničom o súvise medzi Alexandrom Dubčekom a 1. májom, ak nemáme hovoriť o tom, že stával na tribúnach ako komunistický predstaviteľ. To ale nebola pointa jeho životného príbehu. Pointou a dôvodom, prečo ho slovenský národ – a aj český – považoval za svojho hrdinu, bol 21. august a to, že Alexander Dubček zosobňoval postavu, ktorá sa postavila proti ruským, resp. sovietskym okupantom. Nepridal sa k robotnícko-roľníckej vláde a hoci potom normalizácia zomlela v istom zmysle a ponížila aj jeho, dočkal sa satisfakcie a vyhnania Červenej armády, okupačných vojsk z územia československej federácie.
Veľmi ochotne beriem, že SMER ako strana, ktorá sa formálne hlási k ľavici, sa chce ozdobiť udeľovaním ceny Alexandra Dubčeka. A nakoniec ma netrápi ani to, či ju budete udeľovať na Vianoce alebo 1. mája. Zaujíma ma ale znovu, či vy máte nejaký strach pred pripomínaním toho tragického momentu, ktorý Dubčeka stvoril a ktorý do istej miery stvoril aj tichý odpor obyvateľstva, ktorý sa potom prejavil v roku ´89 a vďaka ktorému sa pridali masy k ľuďom, ktorí boli odporcami bývalého režimu a napokon tento bývalý režim musel ustúpiť. Podporíte alebo nepodporíte symbolické gesto, aby sa stal pamätným dňom, pripomínanie tejto temnej noci, ktorej hlavnou postavou a v tomto prípade pozitívnou postavou jednoznačne bol Alexander Dubček? A potom toho svetlého dňa, kedy sa obnovila zvrchovanosť tohoto štátu a okupačné vojská, ktoré sme sem v tú noc z 20., z 20. na 21. augusta nepozývali, boli nútené síce neochotne, ale napokon odísť.
Tento príbeh poníženia jednej stredoeurópskej republiky a potom dožadovanie sa odchodu okupačných vojsk a napokon dosiahnutie odchodu veľmoci, vojsk jednej z veľmocí z územia nášho štátu je príbehom, ktorý, samozrejme, bez ohľadu na vôľu SMER-u, ak teda SMER sa cíti kontinuitou normalizačného režimu, to uvidíme. Bez ohľadu na vašu vôľu bude v dejinách slovenského národa, Slovenskej republiky, tak isto ako aj Českej republiky, bude to jednoducho v dejinách celého sveta. Obrázky tankov s bielym pásom, obrázky Alexandra Dubčeka obleteli celý svet a v tých chvíľach sa Alexander Dubček stal svetovou celebritou. Nie 1. mája, dámy a páni, v tých chvíľach 21. augusta. A my sami sme mu pomohli, aby sa dočkal a dočkal aj toho, že táto kliatba bude sňatá, ukončená.
Preto apelujem na predkladateľa, aby zákon o týchto pamätných dňoch podporili na tejto istej schôdzi a budete mať možnosť upratať túto nepríjemnú udalosť, že ste odmietli, odmietli ste uznať pripomínanie týchto dvoch dátumov a zachovali ste sa, ako by sa zachoval Husákov normalizačný režim, keby chcel brániť svoj výklad o bratskej pomoci. Áno, dneska sú aj v Rusku sily, ktoré opakujú tento výklad. Vy svojím hlasovaním, teda pripomínam to už dopredu, si vyberiete, ku ktorým silám sa hlásite. K silám, ktoré nás chcú ešte druhý raz ponížiť a rozprávať o tom, že to bola bratská pomoc, k silám normalizácie, ktorí to vtedy rozprávali a preverovali Alexandra Dubčeka a urobili z neho domáceho väzňa a disidenta č. 1 na vyše 20 rokov, zvalcovali jeho generáciu, vylúčili a vyškrtli zo strany státisíce ľudí len zato, že odmietali sa zlomiť morálne a povedať, že okupácia je bratská pomoc. A keď vy dnes poviete, že je to bezvýznamný dátum, tak môžte potom vešať vyznamenania Alexandra Dubčeka, koľko budete chcieť. Vždy sa nájdu hlasy – a ja budem medzi nimi, ktorý vám bude pripomínať, že ak to odmietnete, budete pokračovaním normalizačného režimu, lebo preňho tie dátumy boli neprijateľné. Vešať potom vyznamenania 1. mája je len kamufláž, ktorým by ste chceli toto odmietnutie zakryť.
Kľudne ste mohli ten návrh prevziať a stať sa sami ako, ako Robert Fico už v jednom prípade urobil, iniciátorom, berieme veci do vlastných rúk, nikto by nenamietal. Verte, že 21. august je napriek vašej neochote v pamäti národa a je pamätným dňom pre každého z nás, čo to zažil. Aj pre vás, pán Čaplovič, ste historik. Ako ste mohli mlčať, keď sa takáto vec neurobila? U pána Hrnka sa nečudujem. On je historik humorista. Ale normálne seriózny historik... (Reakcia z pléna.) No tak keď sa smeje do môjho prejavu takým tónom... (Reakcia z pléna.) Áno? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
No tak, páni poslanci, páni poslanci!

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Pánovi Hrnkovi je okupácia na smiech, ako mi teraz zvestoval. Nech sa páči, pán Hrnko, povedzte svoju verziu okupácie, akú len chcete, ako bývalý predseda závodného výboru strany ste sa ju naučili zrejme naspamäť. (Reakcia z pléna.) Nech sa páči.
Ešte raz, vyznamenávanie cenou Alexandra Dubčeka vcelku vítam a domnievam sa, že ani opozícia nemá problém, ak sa chce vláda, nakoniec bude to udeľovať ona, ozdobiť menom Alexandra Dubčeka. Ako som už povedal, je síce absurdné, že nie 21. augusta, ale v poriadku, je to vaša panská vôľa, urobíte si svoj dátum. Podstatné je, ako sa staviate k otázke, kľúčovej otázke normalizácie, a to bol postoj k okupačným vojskám, na tejto otázke sa robili previerky. Už raz ste tú skúšku nezložili, bol by som veľmi rád, keby sme mohli zahlasovať aj za jeden, aj za druhé gesto, obidvaja, obidva sú to len gestá, ale dôležité gestá, ktoré by mali symbolizovať ukončenie otázok o tom, či normalizácia a bratská pomoc ešte stále platia a poučenie z krízového vývoja alebo v tejto snemovni je jasno o tejto etape dejín. To je všetko, čo som chvel povedať. (Potlesk.)

Ďakujem pekne.
Pán Petrák, áno. Je to problém, lebo to sú aj tie biele plochy a viac-menej v mnohých prípadoch nezodpovedá skutkový stav, jak ste povedali, tomu stavu právnemu, ktorý by tam mal byť. Céčkový stav ručí za kultúru. Céčkový stav ručí za kultúru, je to aj pri pozemkových úpravách a ďalších, takže viac menej v tom céčkovom stave by sme sa chceli dopracovať pri pozemkových úpravách ďalších až do toho céčka, že by to bolo zosúladené. Samozrejme, keď si pozrieme katastrálny zákon, tak vlastník, vlastník, nie správca pozemku, nie užívateľ, nie správca dane, vlastník je povinný zosúlaďovať. Zosúlaďovať si tento stav, áno. Preto som povedal, keď máme inšpektorov a, žiaľ, katastrálnych nemáme, nemáme katastrálnych inšpektorov. Máme iba deväť na Slovensku a tiež som apeloval v minulom volebnom období, aby sme posilnili aj túto zložku, lebo oni by mali chodiť, skúmať, pozerať, upozorňovať, aby sme toho vlastníka, lebo vlastníctvo neznamená iba práva, to sú aj povinnosti. A, žiaľ, ako ste povedali, áno, je to aj finančne náročné, ale pri dobrej vôli dalo by sa, lebo každý piaty rok sa robí inventarizácia intravilánu a extravilánu. To znamená, kataster má to v náplni práce, len to urobiť nejakým spôsobom možnože vo väčšej miere.
A pánu kolegovi, ktorý reagoval zo SaS-ky, Laurenčíkovi, áno, myslím si, že v druhom čítaní by sme mohli dať nejaké pozmeňujúce návrhy, ktoré, samozrejme, by vylepšili túto novelu.
Ďakujem pekne.