Tak príjemný podvečer, pani komisárka, pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne. Ja som teda v rámci aj nášho sociálneho výboru na niektoré veci pani komisárku upozornila, niektoré sme si prediskutovali. Ja sa preto budem venovať len takým oblastiam, ktoré teda ja považujem za významné. A teda každopádne po preštudovaní správy som, ktorú nám pani komisárka pre deti predložila, som sa dozvedela pár informácií, a teda viac-menej som, ma zaujali...
Tak príjemný podvečer, pani komisárka, pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne. Ja som teda v rámci aj nášho sociálneho výboru na niektoré veci pani komisárku upozornila, niektoré sme si prediskutovali. Ja sa preto budem venovať len takým oblastiam, ktoré teda ja považujem za významné. A teda každopádne po preštudovaní správy som, ktorú nám pani komisárka pre deti predložila, som sa dozvedela pár informácií, a teda viac-menej som, ma zaujali také, také tri oblasti, a to je teda monitoring detských domovov, reedukačných centier a domovov sociálnych služieb, a teda možno by som povedala aj riešenia ku koncu.
Čo sa týka, čo sa týka vlastne tých detských domovov, tak pani komisárka spomenula, že najväčší nedostatok vidí v zdravotnej starostlivosti. Ja to chcem potvrdiť už len z toho dôvodu, že v minulosti deti so zdravotným znevýhodnením boli umiestňované v domovoch sociálnych služieb, ale tie sa istým časom zrušili a tým pádom deti so zdravotným znevýhodnením boli rozptýlené do iných typov zariadenia, teda zariadení sociálnoprávnej ochrany, alebo teda, ak išlo o poruchy správania, tak viac-menej sa objavili v reedukačných centrách. A teda naozaj zdravotná starostlivosť tým pádom ako keby sa úplne stratila, čo sa týka dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou. Ja, naopak, myslím si, že dokumentácia o zdravotnom stave je veľmi dôležitá. A teda ja by som vôbec nevnímala tento bod ako niečo, na čo upozorňujete a nie je podstatné. Z mojej praxe je veľmi dôležité a vždy to hovorím našim zamestnancom, že je veľmi dôležité zaznamenávať každý zdravotný stav dieťaťa, lebo mnohokrát sme prišli na to, že čo je príčina toho, prečo to dieťa reaguje tak ako reaguje, a na základe práve dokumentácie sme vedeli vyanalyzovať práve príčinu, prečo sa stáva ten epizáchvat a vedeli sme na to adekvátne reagovať.
Preto si myslím, že je nevyhnutné, aby tá dokumentácia práve v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany a teda v detských domovoch bola práve preto, že sa tam nezabezpečuje 24-hodinová komplexná ošetrovateľská starostlivosť a teda akoby nemuseli viesť túto dokumentáciu. A de facto, de iure tie deti nielen nedostávajú komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť, ale dokonca ich zdravotný stav nie je vôbec evidovaný. Čiže naopak, tú chcem podporiť. Možno sa len opýtam, že teda či to napravili tie detské domovy, kde ste to teda pripomienkovali.
Ďalej musím povedať, že naozaj v rámci detských domovov máme takmer 5-tisíc detí, z toho takmer 800 máme deti so zdravotným znevýhodnením, čiže ide o veľké číslo. Ak si zoberieme, že je to 5-krát toľko, koľko nás je tu v sále, to znamená, že nejde o malý podiel počtu detí v detských domovoch. A preto je veľmi dôležité sa naozaj systémovo na to pozrieť. A ja potom poviem, aj kde vidím východiská práve pri riešení tohto stavu, lebo v podstate všetko, čo je osvojiteľné, je preč. Čiže de facto, de iure nám ostávajú neosvojené deti, ktoré majú nejaké zdravotné znevýhodnenie a sú teda štátne deti. A teda ja čo poznám aj profesionálne rodiny, aj pestúnov, v podstate vždy chodievajú sa radiť napríklad do našej DSS-ky ako postupovať, keď má dieťa poruchu správania, nepoznajú, ako naňho reagovať, alebo keď má dieťa autizmus alebo schizofréniu. Čiže vlastne tým ľuďom v podstate chýba, akým spôsobom majú pracovať s týmto dieťaťom. To je taká ďalšia veľká oblasť, že ak sme zrušili DSS-ká, musíme dať náhradné niečo, aby sme vlastne aj tých pestúnov a tých náhradných rodičov sprevádzali, ako sa starať vlastne o tie zdravotne znevýhodnené deti a tým pádom viaceré by sa mohli dostať do profesionálnych rodín.
Ja tak teraz vlastne spúšťam taký pilotný projekt cez službu včasnej intervencie, kde budeme poskytovať priamo v teréne v tých pestúnskych rodinách činnosť, ako majú robiť s konkrétnym dieťaťom, ktoré má zdravotné znevýhodnenie. Ukážeme, ako majú sanovať podnety, akým spôsobom s ním majú pracovať v domácom prostredí, aby si vlastne neubližovalo, a tak ďalej. Takže toto v podstate je podľa mňa cesta aj pre Slovensko.
No a čo sa týka, v reedukačných centrách, ja som teda bola úplne zhrozená z toho, k čomu ste vy dospeli, keď ste teda zmonitorovali tie zariadenia, pretože tým, že tam nechodievajú napríklad kurátori v stanovených lehotách a nemajú vlastne ani plán práce, tak neviem si ani predstaviť, čo reálne s tým dieťaťom robia. To znamená, že ono je tam ako keby len na ubytovanie, hej, ak toto chýba. Čiže to je vážna vec, pretože neviem si predstaviť zamestnanca sociálnych služieb alebo zariadenia sociálnoprávnej ochrany, že nemá pred sebou niečo na základe adaptačného procesu, kde je stanovený cieľ, čo chcem s tým dieťaťom urobiť.
Čiže je to závažné zistenie. A teda možno sa vás skôr pýtam, čo na to teda hovorilo ministerstvo, pretože by ste nemohli prejsť všetky zariadenia, a preto to môže byť... (Reakcia predkladateľky.) Prešli ste, hej? To znamená, môže, môže to byť systémový problém, kde musíme opäť do legislatívy tento, tento princíp zaviesť.
Niektoré plány boli teda formálne. Predpokladám, že to bolo ako cez kopirák, nebol stanovený cieľ, to znamená, že reálne sa s tým dieťaťom, aj napriek tomu, že je v reedukačnom procese, reálne nepracuje, je to len čiarka. A to je tiež vážny problém v našich zariadeniach, takto fungujú. Kurátorka napríklad odmietla telefonovať so 14-ročným dieťaťom. To je neprijateľné práve, práve pri deťoch, ktoré majú diagnózy a na základe toho sa ocitli vlastne v tých reedukačných, keď ich ešte odmieta aj samotný kurátor.
Tu v podstate cez tie, je to viacero vecí, nebudem to všetko vymenovávať, ale ja to čítam tak, pani komisárka, že určite sú aj dobrí kurátori, ale sú aj kurátori, ktorí nedoťahujú veci. A tam si treba rozanalyzovať, či ide o problém, že majú veľa toho, alebo ide o problém, že jednoducho nie je dobre, dobrá, nastavená tá činnosť medzi espeočkou a medzi reedukačnými centrami. A či následne existuje... (Reakcia predkladateľky.) A ešte diagnostické. To znamená, tam podľa mňa je ten radikálny problém, ktorý je potrebné riešiť a je to naozaj systémový problém, ak by sme to preniesli do takej väčšej roviny.
Ja som vlastne pani ministerke aj školstva, ktorá tu predkladala zákon, hovorila, že je absolútne demotivujúce pre sociálneho pracovníka, sociálneho pedagóga pracovať v školskom prostredí, pretože nie sú zaradení ani podľa novelizácie teraz k odborným zamestnancom. Títo ľudia tam nechcú robiť a potom sa nečudujme, že nie je plán práce, že v podstate to nefunguje. To znamená, že naozaj problém treba vidieť aj medzirezortne. To znamená, ak prijme sa norma, kde sociálny pedagóg nebude odborným zamestnancom, nebude mať záujem pracovať v zariadení, ktoré patrí pod gesciu školstva, a vy si môžte písať správ, koľko chcete, ale jednoducho, keď toto tam nefunguje, alebo naopak, aj vieme, že to nefunguje a ešte prijmeme normu, kde to zabetónujeme, tak jednoznačne ten problém bude narastať.
Ja som opakovane dvakrát vystúpila pri predkladaní návrhu pri pani ministerke a ja som ju pekne prosila, aby naozaj, ako odborníka, ktorý robil v praxi, zvážila tieto veci a jednoducho zaimplementovala to do odmeňovania pedagogických zamestnancov. Lebo tým, že má v gescii proste takéto zariadenia, tak je to obrovský problém. Keďže sa to nestalo, tak ja vyzývam aj vás, aby ste zo svojej pozície teda naozaj upozorňovali, že týchto sociálnych pracovníkov a odborných zamestnancov budeme strácať práve v prostredí ministerstva školstva.
Čo sa týka domovov sociálnych služieb, tak tam okrem iného samozrejme chcem povedať, že celkovo si myslím, že tie zistenia, ktoré ste pomenovali a ktoré možno napíšete tak, tak ako ste to cítili, a keď to niekto číta, tak má pocit, že je to ako nezmyselné, čo tam píšete, napríklad nedodržiavanie práv dieťaťa na súkromie pri osobnej hygiene. Možno vyzerá, že je to úplne, že, že čo si vymýšľate. Ale je to obrovský problém, ak je dieťa prebaľované tak, že proste celá chodba naňho pozerá, alebo nemá zástenu, kde teda by nebolo nahé. Je to obrovský problém, kde, kde narastajú poruchy správania práve v dôsledku možno takých fyzických a nepodstatných vecí, ktoré my si nedokážeme vyhodnocovať tu v parlamente, pretože nie sme z praxe. Ja teda som, a preto hovorím na vašu obranu možno istým spôsobom, že je to správne poňaté. Je to veľmi dôležitá vec.
Nedodržiavanie práv dieťaťa, ktoré je odkázané na iný druh poskytovania starostlivosti. Viete dobre, ja opakovane na to hovorím, nemáme dobrú typológiu zariadení, treba ju prekopať. Prichádzajú nové diagnózy, prichádza nám iný počet detí, vidíme už ten pomer – nepomer ZŤP oproti deťom zdravým, čo sa týka štátnych detí. A teda naozaj je potrebné urobiť novú typológiu, nastaviť to nanovo aj s prognózami vývoja, ktoré očakávame v rámci, v rámci vývojových chorôb, ktoré sú na Slovensku a sú teda zaznamenané, a vieme sa na to pripraviť.
Možno, možno na konci by som to takto zhrnula. Čo by som čítala z vašej správy a čo by som ja určite zrealizovala, a to je, zaviedla by som tzv. centrá včasnej intervencie. Veľa tu hovorili kolegyne teda, aj o teda vzdelávaní inkluzívnom. Ale keďže sama vidíte, aj ja to vidím, že proste školstvo hovorí jednu vec, rezort práce si tvrdí svoju vec, ale v konečnom dôsledku nám ide o deti. Musíme to nastaviť nie cez službu včasnej intervencie, ktorá funguje v rámci sociálnych služieb, ale musíme urobiť centrá včasnej intervencie, ktoré by som dala pod ministerstvo školstva, a tam by sa riešili už aj osobní asistenti, aj celý ten servis vlastne od... (Reakcia predkladateľky.) Takže ale určite by to malo byť centrum včasnej intervencie.
Čo sa týka služby včasnej intervencie, tú by som zaviedla ako v rámci sieťovania, aby každá VÚC-ka mala v dosahu službu včasnej intervencie a tým pádom vlastne, či už deti, ktoré sa následne majú dostať do reedukačiek alebo teda do iných zariadení sociálnoprávnej ochrany alebo teda zariadení sociálnych služieb, hneď podchytiť na začiatku. Tam by nám vypadla jedna kategória detí, ktorú by sme vlastne neťahali ďalej.
Každopádne je potrebné urobiť reformu v sociálno-zdravotnej starostlivosti pre chronicky choré deti. Ja som to už dnes spomínala. V podstate pri tých správach sa to opakuje. Opakovalo sa to aj pri NKÚ, bude sa to opakovať aj pri komisárke ZŤP. To znamená, že tieto veci sú systémovým problémom, a teda preto sa nezáväzne nachádzajú vo všetkých správach, ktoré v dnešný deň prichádzajú. Preto to musíme riešiť systémovo. To znamená, nastaviť novú reformu sociálno-zdravotnej starostlivosti o chronicky chorých. A čo sa týka, v reedukačných zariadeniach, ja by som ich dala pod ministerstvo práce a teda tam ich koordinovala.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis