Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, za seba môžem povedať, že tu s takýmto návrhom nestojím prvýkrát a spolu s predkladateľmi si dovoľujem sľúbiť vám, že, ako hovoria starí Rimania: "Dum spiro, spero". (Kým dýcham, dúfam.) Vás ubezpečujem, že tu budem stáť znova a znova, keď nie ja, tak niekto z mojich kolegov, ktorí si myslia, že triáda rozhodujúcich udalostí 20. storočia, ktorá nás doviedla k vzniku Slovenskej republiky 1. januára...
Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, za seba môžem povedať, že tu s takýmto návrhom nestojím prvýkrát a spolu s predkladateľmi si dovoľujem sľúbiť vám, že, ako hovoria starí Rimania: "Dum spiro, spero". (Kým dýcham, dúfam.) Vás ubezpečujem, že tu budem stáť znova a znova, keď nie ja, tak niekto z mojich kolegov, ktorí si myslia, že triáda rozhodujúcich udalostí 20. storočia, ktorá nás doviedla k vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993, bola práve tá, ktorá začala 28. októbrom 1918, pokračovala Slovenským národným povstaním a zavŕšila sa naším návratom k demokracii 17. novembra. Považujeme tieto tri míľniky za existenčne dôležité pre vznik demokratickej Slovenskej republiky.
Vo vystúpeniach v rozprave a vo faktických poznámkach zaznelo kdečo. Ja si, a ozaj ma k tomu nevedie koalično-opozičná dohoda, by som raz a navždy, aj keď viem, že to nebude nič platné, pretože tak ako streľbu do robotníkov a žobračenky vytiahnu boľševici a náckovia vždy, tak chcem povedať, že som bol svedkom toho vystúpenia kolegu Františka Šebeja pred mnohými rokmi, myslím, že to bolo presne pred 19 rokmi, keď hovoril vonkoncom nie o slovenskom znaku. Ale už aj vtedy, myslím, bol to poslanec Engliš, mal problémy s pochopením hovoreného slova, pretože František Šebej hovoril presne o tom znaku, ktorý používala Slovenská pospolitosť, t. j. o gardistickom dvojkríži.
V rámci dovzdelávania chcem upozorniť teda pani poslankyňu Grausovú, ktorá s tým vyšla, že ten gardistický dvojkríž sa líši od slovenského apoštolského dvojkríža rôznou dĺžkou najnižšieho ramena. Bolo by dobré vtĺcť si to do hlavy a nepripisovať odmietnutiu gardistického dvojkríža, zameniť ho za odmietnutie slovenského štátneho znaku. Všetci demokrati i v dobe komunizmu ctili slovenský znak.
Ja som vystavoval na 1. svetovej výstave olympijskej filatelie v Lausanne a vo svojom exponáte som mal na titulnom liste československú zástavu a slovenský znak, slovenský, dnešný slovenský znak. Zhodou okolností to zaujalo bývalého poslanca, ktorý tu jedno obdobie bol, volal sa Rydlo, a poslal mi ďakovný list, že videl na exponáte zo socialistického Československa slovenský znak. Áno, my sme odmietali ako slušní Slováci Husákovu živánsku pod Kriváňom a nie sme, teda Novotného, pardon, Novotného živánsku pod Kriváňom a jednou (správne "jedným") z takých bonmotov Husákových bolo na jar ´68, že by sa to malo zmeniť. No, samozrejme, nič sa nezmenilo a Husák normalizoval aj so živánskou pod Kriváňom. Toľko teda ten historický exkurz.
A ešte raz, František Šebej nemal nevoľnosť pri pohľade na slovenský znak, ale na to, čo zdobí vašu stranu. Toľkoto k tomuto bodu.
A nebudem sa ďalej šíriť o tom, čo všetko zaznelo a na čo by som mohol a nemusel reagovať. Chcem len povedať jedno. Ja napríklad sa domnievam, a to je otázka ďalšej diskusie, že tak ako prichádzajú občania do tejto, slovami Janka Mičovského, sály zákonnosti a do parlamentu 1. septembra, by sem mohli veľmi dobre prichádzať 17. novembra, pretože v ten deň sa tento Šalgovičov dom zmenil na to, čo je dnes: zákonodarná sieň demokratickej Slovenskej republiky. Myslím si, že Deň otvorených dverí 17. novembra vynikajúco napĺňa to, že sme - akokoľvek kráčame cez kaluže, kamenie a tŕnie - na ceste k lepšej demokracii. Pevne verím, že sa k nej raz dopracujeme.
A preto si myslím, že urobiť z 1. septembra pamätný deň je úplne primerané a sláviť vznik republiky, a prosím vás, tá námietka, že vtedy je Silvester a Nový rok, no, tí, čo sa opijú natoľko, že si prvého nevedia spomenúť v januári, že vznikla ich republika, to je problém, ktorý ja nevyriešim, ani dátum. A všetci ostatní si ten vznik republiky slobodne pripomenúť môžme v tento deň.
Úplne na koniec, keďže som si tu vypočul ďalšiu obľúbenú, čože hoax, nehoráznosť o zavraždení Štefánika, tak na tému tohto človeka, ktorého si podobne ako Štefana Osuského berú mnohí do úst nehodní, by som povedal jeden jeho citát, ktorý možno nie je u náckov veľmi známy a iste ich neteší, ale poviem ho: "Neexistujú Česi, existujú len Slováci hovoriaci po česky. Neexistujú Slováci, existujú len Česi hovoriaci po slovensky." V tejto vete, samozrejme, alegoricky, Milan Rastislav Štefánik zhrnul spolupatričnosť našich národov tak, ako ju vnímal, tak, ako za ňu bojoval, a tak, ako sa 28. októbra naplnila.
Myslím si, že to bolo pri predchádzajúcom pokuse o tento zákon, oslava 28. októbra je oslavou všetkých tých, ktorí cedili krv, riskovali svoje životy a bojovali za vznik toho, čo otvorilo Slovensku bránu k jeho dnešnej štátnosti.
Nerobím si ilúzie, ale napriek tomu prosím o podporu tohto návrhu zákona.
Off records som sa bavil s ministrom kultúry, pánom ministrom Maďaričom a ten sa ma spýtal, že za čo to chceme meniť. Musím povedať, že v prípadnom druhom čítaní sme otvorení akejkoľvek inej alternatíve, ak sa okrem bojovníkov proti žobračenkám a za postrieľaných robotníkov bude zdať vhodné, iste sa dá zmeniť deň, ktorý by sme vymenili napríklad za 1. máj. Ale rozhodne sa domnievam, že tento zákon si zaslúži úvahu a blížiace sa 100. výročie československej štátnosti by si zaslúžilo, aby bol po mnohých rokoch tento návrh zákona prijatý.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis