Videokanál klubu

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja tento návrh vítam. Pre bratislavské staromestské zastupiteľstvo nebude takýto návrh ničím inovatívnym. Ale je smutné, že ešte existujú lokality, kde toto nefunguje a kde dokonca, ako počujeme, je dokonca odpor proti zavedeniu niečoho, čo považujeme už roky rokúce, a som v tom zastupiteľstve vyše desiatky rokov, za niečo, čo patrí k veci. Samozrejme, je vec nečítania predlohy, že by sa po každom bode teraz rozbehla polhodinová rozprava s občanmi. Tak to nie je koncipované, pani poslankyňa, prečítajte si, o čom hovorí tento návrh zákona, potom si môžete ten príspevok odpustiť. Ale chcem tým len povedať, že ten občan, ktorý pracuje veľmi často a živí sa prácou, nemôže sedieť na zastupiteľstve a strácať tam celý deň, lebo zastupiteľstvo trvá bežne sedem, osem, vo veľkom bratislavskom i dva dni. Ale ten občan presne vie, že v čase čé, ktorý sa dá určiť 15, 16, 16.30 bude mať k dispozícii svoje tri minúty a nevidím v tom nič zlého. Je to vlastne taká malá úlitba tomu občanovi, ktorého zastupujeme. A nikto nečaká, že podľa jeho príspevku sa na fľaku zmení všeobecne záväzné nariadenie. Ale bude môcť povedať niečo, o čom si myslí, že by to poslanci mali vedieť a perspektívne zvážiť. V tomto zmysle je ten návrh dobrý a nepodporiť ho a udržiavať status quo, že občania zakaždým musia hlasovať, sa mi zdá smiešne a aj nie na mieste. Lebo ešte raz hovorím, tí občania môžu prísť na vopred určenú hodinu, ale nemôžu tam v zásade tráviť celý deň sedením a čakaním.

Pán poslanec Sopko, zaujala ma tá myšlienka o ping-pongu medzi koalíciou a opozíciou. Áno, častokrát to tak býva, aj keď v diskusiách v tomto parlamente mám často pocit, že je to skôr taký pingpong o stenu, že opozícia sa snaží hrať pingpong a koalícia tam nie je prítomná, iba tam postaví nejakú stenu, od ktorej sa tá loptička odráža, a to je partia, ktorá sa vzhľadom na parlamentné počty obvykle nedá vyhrať nad stenou. Ale zrovna konkrétne táto diskusia, ktorú sme mali o návrhu zákona, ktorým sa mení, mení školský zákon, skôr mi nepripomínala pingpong medzi koalíciou a opozíciou, ale pingpong medzi tými, ktorým ide o riešenie reálne existujúceho problému, ktorým ide o záujem dieťaťa, ktorým ide o to, aby sa deti na Slovensku, ktoré nemajú materinský jazyk slovenský, naučili čo najlepšie po slovensky a tými, ktorí o tejto téme nevedia vôbec nič a napriek tomu sa k nej vyjadrujú, pretože majú pocit, že je to vhodná príležitosť ukázať svoje národné cítenie, pobúchať sa do svojich národných pŕs, prípadne si kopnúť do príslušníkov rómskej alebo inej menšiny alebo, alebo do Sorosa alebo do neviem koho. Čiže v tomto prípade to bol skôr pingpong medzi ľuďmi, ktorým ide o vec a ľuďmi, ktorí iba dávajú priechod nejakým svojim nacionalistickým pudom a som veľmi zvedavý, ako to bude vyzerať pri hlasovaní.

Pani poslankyňa Nicholsonová, aj tvoje vystúpenie potvrdilo, že tento zákon má taký vyplavovací charakter, by som povedal, že z každého vyplaví, čo v ňom je, keď sa, keď sa naňho pozrie, keď sa naňho pozrie pedagóg, ktorému naozaj ide o dobré vzdelanie pre deti, tak sa na to pozrie pedagogickými očami a uvažuje nad tým, ako by mohol zlepšiť vyučovací proces, ako by mohol pomôcť lepšie ovládať jazyk. Keď sa na to pozrie poslanec, ktorý má skúsenosti z viacjazyčného prostredia, tak sa v ňom ozvú spomienky a uvažuje o tom, ako to, ako to zapadá do ovládania jazykov a dá tomu európsky rozmer. Keď sa na to pozrieš, pozrieš ty očami človeka, ktorý sa venuje sociálne vylúčeným spoločenstvám, tak začneš uvažovať, ako by to mohlo pomôcť zlepšiť situáciu detí v rómskych osadách. No a keď sa na to pozrú niektorí iní poslanci, tak to v nich zase vyplavuje predsudky, nenávisť, neznášanlivosť alebo individuálne skúsenosti typu, že ak som ja bol v triede, kde boli rómski žiaci a nemali problém s ovládaním slovenského jazyka, tak je evidentné, že žiadne rómske dieťa nemá problém s ovládaním rómskeho jazyka, nemôže mať ten problém, no, slovenského jazyka. No to je absolútne nepriestrelná logika, s tým, na to sa, na to sa asi nedá nič povedať. A vo mne opäť tento zákon už na začiatku, keď som reagoval prvýkrát, ale aj po tej diskusii, ktorá tu teraz celá prebehla, vyplavuje spomienky na 90. roky, keď sa o používaní jazykov, iných jazykov ako slovenského jazyka veľmi vášnivo diskutovalo vo verejnom priestore. Ale opäť aj táto diskusia potvrdzuje, že kto rešpektuje iných, neznamená to, že má čokoľvek proti slovenskému jazyku, práve... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Ja len veľmi krátko. Plne podporujem tento návrh pani poslankyni Zimenovej. Je pravda, je to nespochybniteľný fakt, že deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev, ako my nazývame deti z rómskych osád teda, majú obrovský problém so slovenským jazykom. A je dokázané, že toto je jedna z vecí, pre ktoré tie deti v školách neprospievajú a to nie je na to potrebná nejaká vedecká štúdia. Na to je potrebné, aby sa každý z nás, kto sa chce zodpovedne napríklad postaviť k hlasovaniu o takomto návrhu zákona, mal nejaký kontakt s aplikačnou praxou, mal nejaký kontakt s ľuďmi, ktorí reálne učia na týchto školách a ktorí reálne tie deti dennodenne vzdelávajú, aj keď ja stále nechápem, že kde oni berú tú silu na to, aby sa každý deň vracali do tej školy a bortili sa s obrovskými problémami, ktoré nevytvárajú primárne tie deti, ale častokrát my ako zákonodarcovia, pretože nacpeme do tých zákonov veci, ktoré sa, ktoré jednoducho v aplikačnej praxi zlyhávajú. A tí ľudia sa snažia na to upozorniť. Bolo by dobré ich začať konečne počúvať. A toto je určite jeden z návrhov, ktorý reaguje na tie problémy aplikačnej praxe.
Tá realita dnes je taká, ja som sa práve včera rozprávala s učiteľmi, ktorí reálne učia na takýchto školách, konkrétne som sa rozprávala aj s učiteľkami z Dobšinej, ktoré už pred rokom poslali ten otvorený list a vlastne odvtedy sme sa nikam nepohli, akurát sa to objavilo v médiách, a tie mi hovorili, že zo dňa na deň je to horšie. Dnes je tá realita taká, že 16-ročné deti vychádzajú z piateho ročníka základnej školy. Majú šestnásť a vyjdú z 5. ročníka základnej školy a nevedia sa podpísať. A pýtali sa ma, ako je možné, že podľa učebných osnov tieto deti sú povinné sa učiť cudzí jazyk. Tieto deti sa učia angličtinu, tieto deti sa učia nemčinu a oni sa nevedia podpísať. Oni nevedia napísať svoje vlastné meno. Tie deti nevedia napísať jednu holú vetu v slovenčine a my ich nútime podľa, podľa našich zákonov, podľa toho, že musia dodržiavať proste učebné osnovy školy v centre Bratislavy a školy niekde v Dobšinej, my ich nútime k tomu, aby sa oni učili cudzí jazyk. Podľa mňa je to úplne absurdné a podporím čokoľvek, čo spôsobí, že tie deti sa v prvom rade naučia slovenský jazyk.
A teraz, tí ľudia tam dolu, tí učitelia, ktorí presne vedia, čo na tie deti zaberá, vedia, akým spôsobom ich naučiť slovenský jazyk, vedia ten obsah, ktorý na nich zaberá a vedia aj tú formu. Jediné, čo my musíme urobiť v tejto ctenej snemovni, je, že im uvoľníme ruky, že im dáme tú našu dôveru, že im povieme, že keď vieš, čo na to dieťa zaberá, že je to napríklad alternatívna forma výučby, alebo je to iná, iná učebnica, tá škola musí mať právo si takúto učebnicu zadovážiť a podľa tejto učebnici tí, tých, podľa tejto učebnice tie deti učiť.
Takže samozrejme kľúčom k tomu, aby tie deti prospievali, nie je len slovenský jazyk, ale aj, a to vo výraznej miere ja si napríklad myslím, že to nestačí riešiť na základných školách, že to musíme začať riešiť povinnými škôlkami pre deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev. Toto je podľa mňa vec, ktorú jednoducho musíme presadiť. Nerozumiem tomu, že prečo jednotliví ministri od pána Čaploviča až po neviem koho, nám sľubovali, že to zavedú, že zavedú povinnú škôlku pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, do dnešného dňa to nemáme. My to teda plne presadzujeme a tam by som si tiež vedela potom predstaviť obdobné, že by sme to, že by sme to posunuli a rozšírili, že už v tej škôlke od troch detí by sa tieto deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev učili slovenský jazyk a my by sme im naozaj nemali zasahovať do toho, akým spôsobom a z čoho sa to majú učiť, pretože jednoducho o tom nič nevieme. Pokým, pokým sme si tým neprešli, pokým sme tie deti neučili, tak o tom nič nevieme. Takže to je asi zhruba všetko, čo som o tom chcela povedať.
Chcela by som poprosiť slušných kolegov, aby sa prihlásili s faktickými, lebo nechcem čeliť faktickým poznámkam od kolegov tu vyššie. Ďakujem pekne. Och, pani Grausová je posledná.

Pán poslanec Marosz, chcel som povedať niečo podobné, ako som povedal po vystúpení pani poslankyni Zimenovej, že tento zákon dokumentuje, ako sa naša spoločnosť posunula od 90. rokov ďalej, ale teda musím to trošku poopraviť. Rôzne súvislosti a diskusie okolo toho zákona ukazujú aj to, že tá naša spoločnosť sa zase až tak dramaticky neposunula, resp. aspoň niektorí jednotlivci akoby ostali uviaznutí v tom nacionalistickom marazme. Keď ty hovoríš o veciach, ako je záujem dieťaťa, ako je odbornosť, ako sú skúsenosti zo zahraničia, ako je snaha, aby sa dieťa čo najlepšie naučilo jazyk krajiny, v ktorej žije a ďalšie jazyky, ktoré mu pomôžu uplatniť sa v živote, v práci, v štúdiu, a na druhej strane dôvodom, prečo by sme to takto nemali robiť, sú nejaké ideologické bludy, šírenie nenávisti a neznášanlivosti, hlúposti o nenávisti k slovenskému národu, no protislovenské rozhodne nie je to, keď chceme, aby sa deti naučili dobre po slovensky. Protislovenské je, keď v mene nejakých ideologických bludov odmietame riešenia, ktoré zabezpečia, že deti žijúce na Slovensku budú vedieť dobre po slovensky.

Pani poslankyňa Zimenová, myslím, že tento návrh dokumentuje, kam sa posunula slovenská spoločnosť za tie roky povedzme od začiatku 90. rokov alebo prvej polovice 90. rokov, keď sa na Slovensku riešilo, že na Slovensku po slovensky. A niektorí ľudia a niektorí politici mali problém vôbec s tým, že povedzme národnostné menšiny majú mať svoje vlastné školstvo, kde sa budú učiť vo svojom vlastnom jazyku. Našťastie od 90. rokov sme sa posunuli trochu ďalej a dnes už, až na pár exotov, to považujeme za úplne samozrejmé a prirodzené, že ak je to možné, tak sa deti učia vo svojom materinskom jazyku a môžeme sa posunúť k diskusiám, že či sa povedzme slovenský jazyk majú učiť deti, pre ktoré to nie je materinský jazyk, ako materinský jazyk alebo ako cudzí jazyk a tam zdá sa mi, že citlivosť verejnosti narastá, lebo to zmýšľanie "na Slovensku po slovensky" prirodzene zvádza k tomu, že akoby občania Slovenskej republiky sa mali učiť slovenský jazyk ako cudzí jazyk, preboha, však sú to občania Slovenskej republiky. No ale veď ide o to, aby sa ten slovenský jazyk poriadne naučili. Nejde o to, akou metódou sa ho budú učiť a že či to vyhovuje nejakým našim predsudkom alebo, alebo divným názorom, ale ide o to, ako je to z hľadiska odborného a ako to prispeje k tomu, že sa ten jazyk naučia a čo v prípade zvlášť povedzme rómskych komunít, ktoré si, ktoré si spomínala, môže prispieť aj celkovo k tomu, že ako budú vôbec vzdelané a ako sa dokážu uplatniť v živote. Takže ďakujem.

Dobrý podvečer. Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, dámy a páni, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií.
Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy, rozumiem tomu účelu, súčasne mám pocit, že ten počet ľudí, ktorí budú mať podľa tejto novely, by mali právo na bezplatný účet, by teda razantne narástol, upozorňujem na to.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a Ústavnoprávny výbor Národnej rady. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet. Zároveň odporúčam, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 24. novembra 2017 a gestorský výbor do 27. novembra 2017. 
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona.

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pán predseda, vážení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie za spravodajkyňu k návrhu uvedeného zákona (tlač 723.) Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 24. novembra 2017 a v gestorskom výbore do 27. novembra 2017.
Pán predseda, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ak som predtým hovoril o takom ľudskom zevlounství, tak som o tom hovoril ako o ľudskej vlastnosti. Sme takí. Keď sa stane autonehoda na ceste, tak okoloidúce autá brzdia, lebo ich zaujíma krvavá historka. Takí sme asi, väčšinovo. Ale chcem povedať, že medicína, samozrejme, pamätá i v úplných demokraciách možnosť napríklad anatomických ústavov nadobudnúť pozoruhodné, a teraz to neberme doslova za zlé, exempláre, ktoré obohacujú poznanie a zbierky. Veľmi často boli objektmi takéhoto niečoho zaživa ľudia, ktorí vedome korektne po vyplatení sumy predali zaživa svoje tele po budúcej smrti Anatomickému ústavu.
Pamätníci v Bratislave, už len takí starší ako ja, a to som bol len chlapček, pamätajú pred Fakultnou nemocnicou predavača novín, ktorý mal veľký mohutný hydrocefalus. Bol sám maličký a pamätal som ho ako od hliníkových drobných mincí šedivými rukami predával lekárom okoloidúcim noviny pri vchode do nemocnice. Keď som potom dorástol a stal som sa medikom, tak jeho telo, resp. kostru som stretol v Anatomickom ústave Lekárskej fakulty. Áno, on sa zrejme v istom štádiu vekovom rozhodol predať svoje telo pre potreby medicíny a vedy. Samozrejme, to nebola žiadna komercia, teda to je úplne iná vec.
Ale ako povedal správne kolega Dostál, v tej druhej časti začína tá hrúza, že sa ľudia vraždia a že ten majiteľ, ktorý predvádza tento barnumský cirkus, má potvrdenie z oddelenia polície ako predmet dokumentujúci pôvod tela a to je silná káva... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem obom kolegom za reakcie. Pani poslankyňa Verešová, ja zdieľam, povedal som to, že zdieľam s vami obe výhrady alebo oba typy výhrad, ktoré voči tej výstave možno mať. Akurát teda medzi nimi, medzi nimi rozlišujem tú, tú otázku o ľudskej dôstojnosti alebo komerčného využívania tiel, vidím, ako, ako niečo, čo môže byť predmetom debaty, kdežto podozrenia z vraždenia ľudí na to, aby im boli odoberané orgány a aby boli potom po smrti ich telá zakonzervované a vystavované na výstavách, je niečo, čo je z môjho hľadiska úplne mimo možnosti akejkoľvek diskusie medzi demokraticky zmýšľajúcimi ľuďmi, ale myslím si, že ak sa podarí čo i len ten písomný súhlas tam dať, čo je teda pokus ošetriť to, aby, aby, aby neboli ľudia vraždení za takýmto účelom alebo aby, aby neboli nedobrovoľne používané také ľudské telá po smrti na, na takéto účely, tak ak sa to podarí presadiť do zákona, tak vyriešime tým naraz oba problémy.