Videokanál klubu

Pán poslanec Kyselica, ďakujem za ten prehľad, ktorý hovorí jasne o tom, že ak by mal byť návrh pána poslanca Baránika v rozpore so základnými zásadami trestného konania, tak by mal byť, tak by bol v rozpore so základnými zásadami trestného konania a aj to, ako bolo v 2005 schválené ustanovenie § 363 a následné. A v podobe, v akej platil až do tej novely, ktorú ste spomínali, ktorá bola v roku 2015, aj z odôvodnenia, aj z toho, ako sa to uplatňovalo a napokon aj z toho, ako v 2015 tá novela bola zdôvodnená, je jasné, že až do novely v roku 2015 sa § 363 neuplatňoval na rozhodnutia, ktoré dnes vyvolali taký rozruch. Ako napríklad rozhodnutie o zrušení obvinenia alebo teda zrušení dokonca uznesenia o začatí, začatí trestného konania. Takto to nebolo myslené. A takto to ani nebolo uplatňované. A teda ešte ma veľmi aj zaujímalo, že čo ešte ďalšie ste mali pripravené. Tak možno niečo poviete vo faktickej, možno niečo potom snáď v rozprave v druhom čítaní.

Pán poslanec Baránik, ja súhlasím s tvojou reakciou na vystúpenie pána poslanca Šeligu a tiež to vnímam tak, že zásady jak sú obsiahnuté v zákone, tak nie sú nadradené iným explicitným ustanoveniam obsiahnutým v zákone.
Zásady sú nejaký spôsob, akým sa má vykladať zákon a akým sa majú uplatňovať jeho ustanovenia, ale to nevylučuje, že by, že by zákon nejakú konkrétnu vec upravil takým alebo onakým spôsobom.
A druhá vec, ktorú, v ktorej by som ťa chcel doplniť, je, že ak som aj ja hovoril o tom, že predchádzajúca právna úprava bola obsahovo zhodná, no tak ak je argument proti, že podľa tej pôvodnej právnej úpravy je možné, bolo možné, aby napríklad aj obvinený sa teda obrátil na generálneho prokurátora s týmto opravným, žiadosťou o uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku, tak síce áno, čisto formálne to bolo možné, len je teda otázka, že aký by mal obvinený dôvod, aby sa na generálneho prokurátora obrátil s tým, aby generálny prokurátor využil § 363 a zrušil rozhodnutie o zastavení konania, ktoré voči nemu bolo, ktoré bolo voči nemu vedené.
Čiže áno, z formálneho hľadiska tam odlišnosť bola proti tomu, čo dnes navrhuje pán poslanec Baránik, ale z hľadiska obsahu toho ustanovenia, z hľadiska toho, ak sa to ustanovenie v pôvodnom znení korektne vykladalo, tak ten obsah bol zhodný, ak platí, že tento návrh je v rozpore so základnými zásadami trestného konania, tak potom bol aj ten z 2005.

Ďakujem.
Pán kolega Šeliga, teda mne sa zdá, že si tu bol, keď som toto hovoril, ale minimálne si nepočul alebo nechcel počuť, alebo nezaregistroval to, keď som povedal, že zásady trestného konania nie je niečo, čo stojí nad inými ustanoveniami toho istého zákona. Toto je fikcia, ktorú si niekto vymyslel, a teraz dokonca to snáď stavia do polohy, že toto je na nejakej ústavnej úrovni že zásady. No, samozrejme, že tie zásady sa použijú rozsahom, ktorý nie je inak, v ktorom tie zásady nie sú inak upravené inde v tom, v tom istom zákone.
Čiže takéto tvrdenie naozaj odmietam. Je to úplne nelogické, to sú sofizmy, ktoré sú vhodné, samozrejme, v parlamente sa môže povedať čokoľvek a ja podporujem vaše právo, aby ste mali právo povedať hocijakú vec a nebudem ju označovať nejakým prívlastkom, ale je to niečo, čo jednoducho odporuje zmyslu toho celého, lebo keby sme museli úplne každé ustanovenie podriadiť pod nejaké zásady, tak neviem, kam by sme sa dostali.
Jednoducho z toho, ako je postavená rola obžalobcu a rola obhajcu, je úplne jasné, že obžalobca musí mať iné kritériá na splnenie svojej úlohy, ako má súd a z toho plynie aj to, že cieľom obžaloby je obžalovať. Je dostať vec na súd. Ak existuje nejaká porucha v systéme v tom zmysle, že niekto tú vec na ten súd v rámci tej prokuratúry nedostal tam, kde ju na súd mal dostať, tak potom je na mieste, aby zasiahol ten generálny prokurátor, vrchnostenský, a povedal, nie, toto bolo zametené pod koberec, a preto to musí na ten súd sa znovu dostať, musíš to otvoriť, urobiť to, ono, aby sa to na ten súd dostalo. Ale tvrdiť, že prokuratúra je súd, ako takéto tvrdenia, tieto sofizmy nás dostali tam, kde sme. Toto je akože nič viac, tí ľudia, ktorí drukujú tomu, aby mali na Generálnej prokuratúre svojho osloboditeľa, tak nič viac nepotrebujú. Lebo je, ako správne povedal kolega Dostál, prečo by, prečo by obvinený podával sťažnosť alebo iný opravný prostriedok proti zrušeniu obvinenia alebo proti zastaveniu trestného stíhania. To nedáva žiadny zmysel, to sú, to sú také veci, ktoré, ak by sme ich v tej úprave mali, tak potom sa, samozrejme, zneužívajú.
Čiže ja by som sa ešte, lebo si sa toho dotkol, ja by som sa ešte vrátil k tomu, k tým šiestim mesiacom. My tu máme situáciu, kedy len na základe príkazu generálneho prokurátora, to znamená, to je nejaký interný predpis, to nie je právny predpis, to je interný predpis, sa vykladá, vykladajú oprávnenia súdu a oprávnenia prokurátorov, však to je úplne zverstvo. To znamená alebo povinnosti prokurátora, zákonné povinnosti prokurátorov. To znamená, že, že ak chce prokurátor obžalovať, ale obhajca podal opravný, návrh na mimoriadny opravný prostriedok alebo podal teda mimoriadny opravný prostriedok, tak odrazu prokurátor nesmie konať. Takže to je úplne popretie celého princípu toho, ako má fungovať prokuratúra a opäť sa vraciame k tomu, že čo si prokuratúra o sebe myslí, že štát v štáte, pretože príkaz generálneho prokurátora, oni si myslia, že je viac ako zákon. Tam sme sa dostali.

Ja by som takto tiež 18.24 v rámci faktickej poznámky a právnickej debaty položil kolegovi Šeligovi tú istú otázku, ktorú som položil pánovi poslancovi Suskovi, ktorý teda, žiaľ, tu nebol vtedy, keď som sa ho to pýtal, tak sa to spýtam aj teba, možnože aj pána poslanca Suska to bude inšpirovať k nejakej odpovedi.
A či teda aj tá predchádzajúca právna úprava, kde v § 363 bola aj druhá veta, ktorá hovorila o tom, že porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci, čiže to nebolo použiteľné na všetky rozhodnutia, iba na meritórne rozhodnutia.
A v dôvodovej správe bolo jasne napísané, že zámer návrhu spočíva v tom, že treba umožniť vo veciach, v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečné zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v takomto rozsahu spočíva na chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor. Čiže aj zo znenia toho zákona, aj z tej dôvodovej správy a napokon aj z toho, ako sa to na začiatku uplatňovalo, vyplýva, že tento oprávnený prostriedok bol k dispozícii iba na nápravu takého nezákonného konania, ktorým de facto došlo buď k zastaveniu trestného konania, alebo k jeho postúpeniu na prejednanie inému orgánu, alebo k podmienečnému zastaveniu trestného konania.
Čiže, ak by malo platiť to, čo si, pán poslanec, povedal vo svojom vystúpení, tak vlastne aj takýto výklad by zakladal istú nerovnosť a bol by v rozpore s tým, s tou zásadou trestného konania, takže by ma zaujímalo, či sa domnievaš, že či aj § 363 ods. 1, ako bol pôvodne, je v... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja budem reagovať len v krátkosti na to, čo si povedal ohľadom toho, čo si myslí pán poslanec Susko a jeho reakciou, na jeho reakciu. Ja si myslím, že pán poslanec Susko veľmi dobre vie, že ako to je, je to človek znalý týchto vecí aj skúsený legislatívec, takže veľmi dobre to vie, lenže zadanie je iné, zadanie je zabezpečiť to, aby jeho spolustraníci mohli byť oslobodzovaní na základe tohto paragrafu ešte skôr, ako sa dostanú pred trestný súd.

Ja sa ospravedlňujem. Ja budem iba stručný, ale asi to možno bude dlhšie ako na faktickú poznámku. Nevidím tu pána poslanca Suska, čo mi je ľúto, lebo by som rád naňho zareagoval, lebo mi neodpovedal na otázku, ktorú som mu položil.
Ak tvrdí, že návrh pána poslanca Baránika je v rozpore so základnými princípmi trestného konania, ktoré hovoria o tom, že orgány činné v trestnom konaní majú vyhodnocovať všetky dôkazy aj v prospech, aj v neprospech obvineného. Však to robia tie orgány činné v trestnom konaní, to robí vyšetrovateľ, to robí prokurátor, to je možné robiť v rámci opravných prostriedkov a generálny prokurátor do toho vstupuje mimoriadnym opravným prostriedkom.
A teda tá moja otázka bola, že či aj pôvodné znenie § 363, tak ako bolo v roku 2005 schválené, bolo v rozpore s tou základnou zásadou alebo tými základnými zásadami trestného konania, pretože vtedy § 363 ods. 1 znel: "Generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon." Druhá veta: "Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci". Rozhodnutím vo veci je také rozhodnutie, ktoré môžme si, môžme si prečítať v dôvodovej správe, že zámer návrhu zákona spočíva v tom, že treba umožniť vo veciach, v ktorých ešte súd nekonal, a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie alebo ktoré v takomto rozsahu spočíva na chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor.
Čiže išlo tam o rozhodnutia, je to jasné zo znenia tej druhej vety, a tak sa tá druhá veta aj uplatňovala, tak sa tá druhá veta aj vykladala a je to jasné aj z dôvodovej správy, že išlo o tzv. meritórne rozhodnutia, čiže rozhodnutia o zastavení alebo podmienečnom zastavení trestného stíhania alebo postúpení veci prokurátorom inému orgánu.
Nuž a keďže trestný poriadok zároveň stanovoval zákaz negatívnych pokynov, tak keď začala Generálna prokuratúra takýmto spôsobom vydávať negatívne pokyny, de facto obchádzala účel zákona, ale Ústavný súd povedal, že to nie je celkom v poriadku. Čo spravili smeráci? Vyhodili odtiaľ tú druhú vetu a odvtedy, odvtedy tam máme § 363 v znení, ktoré je použiteľné aj na zastavovanie trestného konania, aj na de facto vydávanie negatívnych, vydávanie negatívnych pokynov generálnym prokurátorom.
Čiže opakujem, to, čo navrhuje pán poslanec Baránik, síce svojím znením, tou konkrétnou formou, je iné ako to, čo tam bolo pôvodne, ale svojím zmyslom, tým účelom, ktorý potom, ak by sme schválili tú zmenu, ktorú navrhuje, bude plniť § 363 a následné ustanovenia Trestného poriadku sa práve vráti k tomu pôvodnému zmyslu.
Teraz, no zbytočne to asi opakujem, lebo pán poslanec Susko nie je v sále, ale naozaj by ma zaujímalo, či si myslí, že aj tá pôvodná úprava, tak ako bola schválená v roku 2005, bola v rozpore so základnými zásadami trestného konania, lebo ja som hlboko presvedčený, že nie.

Ďakujem. Nejak sa mi nepodarilo sa včas prihlásiť tak zareagujem takto.
Znova opakujem pre tých, ktorí to zjavne potrebujú. Čo sa tu nazýva základné zásady trestného konania, tak to je niečo, čo je súčasťou zákona. A je úplne jasné, že tie základné zásady sú v takom rozsahu, sa uplatňujú, v akom to opäť stanoví zákon. To znamená, že ten istý zákon, ktorý má takú istú silu ako tie tzv. zásady, čiže tvrdiť tu nejak, že zásady zákona stoja nad samotným znením zákona, to je, samozrejme, účelový výklad, ktorý sa teraz niekomu hodí, a to ani nejdem do podstaty toho, že či taký výklad je, že či také zásady naozaj toto znamenajú. Pretože opäť sa vraciam k tomu, že obžalovací princíp, to znamená, že žaloba, prokuratúra ako jediný orgán oprávnený, bohužiaľ, na Slovensku podať obžalobu v trestnej veci, ten obžalovací princíp znamená, že všade tam, kde existuje sumár dôkazov na to, aby sa vec predložila súdu, tak prokurátor musí urobiť. To znamená, že nesmie vystupovať ako obhajca, nesmie vystupovať ako súd, a teda musí prenechať súdu, aby rozhodol, že či predmetný obžalovaný je, alebo nie je obžalovaný.
A pokiaľ ide o tú minulú úpravu, tak tá minulá úprava smerovala k tomu, aby generálny prokurátor mohol rozhodovať len o tzv. meritórnych rozhodnutiach. To znamená, tú sú tie, kde prokurátor, jeho podriadený, nejako rozhodol, a to, samozrejme, sú v rozhodnutiach ako vznesenie obvinenia alebo niečo také. To znamená, že alebo teda alebo to, že zastavil trestné stíhanie, a to je meritórne rozhodnutie, pretože to už nemá žiadne iné pokračovanie.
Takže v týchto, čiže nejednalo sa to, jednalo sa to v prípade, jednalo sa to, jednalo sa tam o rozhodnutia, ktoré boli v prospech toho obvineného alebo toho, proti komu bolo vedené trestné stíhanie. A vtedy generálny prokurátor mohol zasiahnuť v neprospech toho, proti komu sa viedlo trestné stíhanie. Že takto to bolo nastavené vtedy a nie je teda pravdou, že to bolo tak, ako je to teraz.
Ďakujem.

Ďakujem za spresnenie návrhu, ale teda ja som ho pochopil a myslím si, že bolo zrejmé, čo navrhujete. Ale teda, keď ste teraz zopakovali tú tézu, že návrh pána poslanca Baránika je v rozpore so základnými princípmi trestného konania, tak ma zaujímalo, že či si myslíte, že v rozpore so základnými princípmi trestného konania bola aj úprava v § 363 a následných, tak ako bola pôvodne prijatá. Lebo tá pôvodne bola prijatá práve na taký účel, aby generálny prokurátor, keď dôjde k zastaveniu konania, mohol nájsť pochybenie, a teda nariadiť, aby sa pokračovalo v rokovaní, ale nebola využívaná tak, ani to znenie neumožňovalo využívať tak, aby bolo, bola použiteľná na negatívne, de facto negatívne pokyny vo veci, ako je to teraz po tej úprave, ktorú ste urobili, vy smeráci, za vašej, za vašej vlády.
Takže to ma tak čisto teoreticky zaujímalo, či si myslíte, že aj tá pôvodná úprava, ktorá síce nie svojím znením, ale svojím významom bola v podstate taká, ako to, čo teraz navrhuje pán poslanec Baránik, bola v rozpore so základnými princípmi trestného konania.

Tak ja poskytnem nejaké reakcie, možnože aj zopár ďalších myšlienok na to, čo tu bolo povedané.
Dávam do všeobecnej pozornosti v súvislosti s tým, čo tu uviedol poslanec Susko, že čo by som očakával, že, ale, samozrejme, pán Susko je tu hovorcom strany SMER a všetci vieme, že v akom postavení sú niektorí členovia tejto organizácie, takže je jasné, že sa zastáva toho, aby veci v tejto oblasti zostali nezmenené.
Článok 151 ústavy hovorí toto: "Podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon." Teraz podotýkam, že aj generálny prokurátor je prokurátor. Čiže nič nám nebráni v tom, aby sme upravili rozsah oprávnení generálneho prokurátora zákonom. To isté platí aj na to, čo uviedol pán poslanec Susko o tom, že aké sú základné zásady Trestného poriadku. Áno, tieto zásady môžu platiť, ale v takom rozsahu, v akom sú upravené ustanoveniami toho istého zákona, prípadne nejakého iného. Čiže nie je to pravda, že to, čo uvádza poslanec Susko, že prokurátor, a tým pádom aj generálny prokurátor obzvlášť, že má povinnosť sa rozhodovať obdobne ako súd, že to je niečo, čo je akosi dané z ústavy alebo niečím vyšším, ako je zákon. Jednoducho to tak nie je a absolútne to odporuje logike toho, ako funguje akékoľvek konanie pred súdom a trestné právo špecificky. Totižto aj v trestnom práve platí, že sa jedná o kontradiktórne konanie. To znamená konanie také, kde jednou zo strán je štátna obžaloba. To znamená, štát má záujem na tom, aby sa obžaloba dostala na súd, aby bola úspešná, aby sa trestné činy potrestali a na druhej strane obhajca, ktorý zase, ktorý zase svoju pravdu a popiera tie tézy, ktoré predkladá obžaloba.
Ak teraz narušíme túto rovnováhu, ak povieme, že obžaloba v osobe generálneho prokurátora sa pridá na stranu obhajoby, tak potom sa nedodržiava tá základná téza ústavy, ktorá hovorí o tom, že prokurátor háji záujmy nielen fyzických a právnických osôb, ale záujmy štátu. To znamená, že tam musí existovať nejaká rovnováha a tá rovnováha je vyjadrená tým, že prokurátor stíha trestné činy a obhajoba zase tých, ktorí sú takto stíhaní, obhajuje a poukazuje na nedostatočnosť alebo vady tej obžaloby. Ale toto sa musí diať pred súdom, nie v in camera prostredníctvom rozhodnutia generálneho prokurátora, o ktorom pán kolega Susko veľmi správne povedal, že nikto nie je neomylný. To je, bola veľmi trefná veta, avšak v inom zmysle použitá, ako čo, si myslím, si pán Susko predstavoval. Pretože, ak je nikto neomylný, no na to sme už vymysleli proces, že ak sa súd I. stupňa pomýli a nesprávne niekoho odsúdi, tak potom o takom rozhodnutí rozhoduje súd vyššieho stupňa. Ak dokonca dôjde k omylu aj na súde vyššieho stupňa, potom je tu, prichádza v úvahu rozhodnutie najvyššieho súdu. A dokonca ešte aj keď ten najvyšší súd sa zmýli, ešte potom existujú ďalšie súdne opravné prostriedky, povedzme, Ústavný súd alebo dokonca Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.
Ale toto všetko nie je možné vtedy, keď úplne jednostranne, bez akejkoľvek možnosti kontroly rozhodne generálny prokurátor o tom, že niekto sa oslobodzuje. Podotýkam, že takéto oprávnenie neexistuje v žiadnej civilizovanej krajine sveta. Nikde! Pretože logicky nemôže, pretože len súd, a to aj podľa našej ústavy, ako som už povedal, rozhoduje o vine a treste. Niekto môže povedať, že v týchto prípadoch generálny prokurátor nerozhoduje o vine a treste, lebo rozhoduje o nevine, ale to je v podstate to isté. To je rub a líc tej istej mince.
Ešte by som sa vrátil k tomu, čo uvádzal kolega Susko, ako povinnosť prokurátora vyvažovať, jak na jednej strane dôkazy svedčia v prospech, aj ako dôkazy, ktoré svedčia v neprospech obvineného. A akosi a toto je mimochodom aj akási všeobecná obrana generálneho prokurátora v týchto debatách, sa generálny prokurátor stavia do pozície súdu. Avšak toto nie je pravda. Pretože Trestný poriadok úplne logicky hovorí, že ak bola nazhromaždená masa dôkazov, ktoré sú postačujúce na to, aby vec bola predložená súdu, tak potom sa tak má stať. Čiže prokurátor nerozhoduje ako súd a už vôbec nerozhoduje ako generálny prokurátor, pretože z ich pohľadu, ak sa dostane tá dôkazná situácia tam, že vec má byť preložená súdu, tak potom len súd musí rozhodnúť o tom, či je, alebo nie je taká masa dôkazov postačujúca.
Ešte by som aj v súvislosti s tým, čo bolo povedané, uviedol jednu štatistiku. Totižto rozhodovanie generálneho prokurátora o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku vlastne zvyšuje počet tých, ktorí vzhľadom na to, ako sa tieto jeho rozhodnutia zdôvodňujú, zvyšuje počet tých, ktorí sú v nejakej širšej štatistike úspešne obžalovávaní na súdoch. To znamená, aby sme si to vysvetlili, keby sme povedali, že, povedzme, generálny prokurátor, povedzme, v 5 % všetkých vecí rozhodne o oslobodení niekoho, kto by mal byť, koho vec by mala byť rozhodovaná súdom, tak tým takpovediac zvyšuje pravdepodobnosť toho, že tí ostatní, že veci tých ostatných sa na súd dostanú také, že tá obžaloba bude úspešná. Z toho by sa akosi dal urobiť záver, že toto je potrebné, pretože sa príliš veľa vecí na súd dostáva takých, ktoré sú nakoniec neúspešné na súde a my sme toho dotyčného obvineného a následne obžalovaného zbytočne ťahali na súd, a teda je správne, že generálny prokurátor tam v tých, by som povedal, v tých hraničných veciach zasiahne a povie, nie toto nie je dosť dobré na to, aby to išlo na súd. Ja si to zasahujem a na súd to nepôjde, lebo aj tak máme príliš veľa takých vecí, ktoré nám súd vráti, ktoré sú pre nás, pre obžalobu neúspešné.
Ale pozor! Viete, koľko je, aké je percento úspešných žalôb? Nie je to 50 na 50, ako by sa zdalo. Deväťdesiat až 95 % všetkých vecí, ktoré sa dostanú na súd, sú úspešné a teraz si musíme uvedomiť, čo to prakticky znamená. Prakticky to znamená, že s 90, že až s 95 % pravdepodobnosťou štatisticky je isté, že to, čo sa dostane na súd, bude žalované úspešne. To znamená, že na základe len 5 % pravdepodobnosti toho, že tá žaloba by tam na ten súd sa nemala ani dostať. Generálny prokurátor rozhodne - nie, nie, toto je slabé, na súd by to nemalo ísť. Toto jednoducho, toto sú čísla, toto sú štatistiky. Čiže aj preto je toto oprávnenie generálneho prokurátora absolútne neprijateľné, lebo náš trestný proces je aj tak veľmi zložitý, že dáva minimum príležitostí na to, naozaj to minimum, aby tá obžaloba bola úspešná. To minimum príležitostí v tom zmysle, že ak by toho bolo ešte menej, tak už naozaj sme úplne banánová republika. Ale čím sa to vyvažuje, že vôbec sa obžaloba na súd môže dostať aj taká, že prípadne by nemusela byť úspešná. To sa vyvažuje týmito oprávneniami generálneho prokurátora. Takže, hlásim sa k tomu, že je toto oprávnenie generálneho prokurátora neslýchané, nedôvodné a jeho jediným účelom je oslobodzovať vysokopostavených papalášov a to na základe rozhodnutí, ktoré sú nenapadnuteľné, nezdôvodniteľné. Častokrát sú tie zdôvodnenia na pokraji logiky, ale hlavne sú založené na argumentácii, ktorá svedčí advokátom a ktorá vychádza z nesprávnej, nelogickej premisy, že generálny prokurátor je súd, ale to jednoducho tak nie je. Generálny prokurátor je šéf žalobcov, nie šéf obhajcov.
Ďakujem.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený Ústavnoprávnym výborom Národnej rady k uvedenému návrhu novely zákona.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh zákona do 31. januára 2022.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako už pán predkladateľ uviedol, ide o zmenu známeho § 363 Trestného poriadku, o ktorej sme aj na pôde Národnej rady aj mimo pôdy Národnej rady viacerí mnohokrát už hovorili.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predseda, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.