Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne, zas s budem veľmi, veľmi krátka, ide o veľmi dôležitý zákon, ktorý prijímame v procese veľmi rýchlom, ale rozumiem ju, i keď tiež nie veľmi som osobne stotožnená s tým procesom, ale viem, že potrebujeme naštartovať a robiť tie, tie všetky zmeny, a pevne dôverujem najmä, že aj tá legislatívna tvorba bude, bude veľmi kvalitná do budúcna.
Avšak na rôzny ako, boli tu rôzne diskusie, a preto dávam procedurálny návrh, aby sa hlasovalo o tomto návrhu zákona zajtra o 17.00 hod.
Je to v podstate preddiskutované s lídra..., s niektorými lídrami koaličnej rady, takže dávam tento návrh, aby sa hlasovalo zajtra o 17.00 (Reakcie z pléna.) Zajtra je piatok. Aha? Takže... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Šeliga, Juraj, podpredseda NR SR
Zajtra budeme hlasovať len o 11.00 hod.

Zemanová, Anna, poslankyňa NR SR
... tak zajtra o 11.00 hod. tým pádom. (Hovorené súbežne s predsedajúcim.) Ďakujem pekne za upozornenie. Áno.

Ďakujem všetkým kolegom za vecné reakcie, niektorých z nich by som rád upozornil, že ja som ani slovo nepovedal o vytvorení nového ministerstva, čiže pokiaľ mali potrebu k tomu diskutovať, môžu sa tu ešte teraz prihlásiť do rozpravy ústne. Nereagovali, nereagovali na to, čo som ja hovoril.
Ja teda som rád, že taká, takú zhodu mám s poslancami SMER-u, že toľkí z nich mi dali za pravdu (povedané so smiechom), až sa červenám pod tým rúškom, len by som teda chcel povedať, že keď som pred štyrmi rokmi hovoril toto isté, možno trošku ráznejšie ako teraz, o návrhu novely kompetenčného zákona, s ktorým prišla tretia Ficova vláda do parlamentu v skrátenom legislatívnom konaní, no poslanci SMER-u mi vtedy nedali za pravdu a hlasovali za to skrátené legislatívne konanie.
Ja ten náznak zmeniť tvorbu legislatívy vidím v tom, že, nielen ja som na toto upozorňoval, možno, možno nie verejne, ale, ale ja som, hovorím, napríklad nehlasoval som za skrátenie legislatívneho konania, ale viete, že napríklad kolega Milan Vetrák, predseda ústavnoprávneho výboru, veľmi mal problém so skracovaním legislatívneho konania, hovoril o tom úplne otvorene na zasadnutí ústavnoprávneho výboru a kritizoval to, čiže ja pevne verím, že to, čo, to, čo teraz ešte dobiehame, a, a tak keď prestaneme žiť tie mimoriadne časy, že, že tvorba legislatívy sa naozaj skvalitní a verím tomu, že, že, že tomu pomôže aj pôsobenie pána podpredsedu vlády.
Toto je konkrétna vec, kde mám iný názor a kde by som bol rád, keby sme ešte sa pokúsili vyriešiť ten problém, kým, kým to nebude celé, celé uzatvorené.
A na viac mi asi už neostane čas.

Vážený pán podpredseda vlády a vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, úvodom by som chcel povedať, že vítam, veľmi vítam snahu vlády skvalitniť legislatívny proces, aj verím tomu, že vytvorenie funkcie úradu..., alebo funkcie podpredsedu vlády, ktorý bude dohliadať na korektný priebeh legislatívneho procesu, môže tejto ambícii výrazne, výrazne pomôcť. Myslím si, že v tvorbe právnych predpisov, tak ako ju poznáme doteraz, sú vážne problémy, nedostatky a medzery, ktoré by sme sa mali snažiť napraviť, a to tak v tej fáze, keď návrhy zákonov pripravuje, pripravujú ministerstvá predtým, ako sú prerokované vo vláde, tak následne pri ich prerokovaní a tamtých problémov možno je ešte viac pri prerokovaní v parlamente, kde dochádza k neodôvodnenému skracovaniu legislatívneho konania, či už k vypusteniu medzirezortného pripomienkového konania, alebo, alebo k skrátenému legislatívnemu konaniu v parlamente, keď na to nie je dôvod, alebo k skracovaniu lehôt, ktoré sú stanovené v zákone o rokovacom poriadku a podobne.
Teraz žijeme, žijeme naozaj mimoriadnu dobu, žijeme, žijeme dobu koronavírusu, pandémie, keď skoro všetky alebo vlastne všetky návrhy zákonov, o ktorých sme v tomto parlamente doteraz rokovali, boli prerokované v skrátenom legislatívnom konaní aj schválené v skrátenom legislatívnom konaní. A skoro vždy na to, na to boli dôvody. Tento zákon je špecifický z toho hľadiska, že nová vláda sa ujala moci a chce čo najskôr začať, začať fungovať, fungovať tak, ako si naplánovala, ako si, ako si, ako si to stanovila v programovom vyhlásení vlády, ktoré sme tu nedávno schválili, a chce sa dostať do toho, do toho rytmu. Je však otázne, či to je dôvod na skrátené legislatívne konanie. Ja si myslím, že nie.
Rokovali sme, rokovali sme o tom, či to prerokovať v skrátenom legislatívnom konaní v utorok. Ja som sa len tak ticho pozeral do zeme, pretože pred štyrmi rokmi som presne takýto postup kritizoval u tretej Ficovej vlády, keď tiež tesne po schválení programového vyhlásenia vlády prišla do parlamentu s novelou kompetenčného zákona, tvrdiac, že vyplýva to z programového vyhlásenia vlády, a upozorňoval som, že nie sú splnené zákonom stanovené dôvody pre skrátenie legislatívneho konania.
Teraz sa situácia, situácia zopakovala. Teraz to opozícia, opozícia kritizovala. No ja som teda nemal odvahu to obhajovať, lebo, lebo v podstate si myslím, že tie dôvody nie sú. Ani som teda za to nehlasoval, aby sa to skrátilo, ale dobre, parlament nejakým spôsobom rozhodne a potom sa tak rokuje. Tak som to robil aj ako opozičný poslanec, že keď vláda prišla s nejakým návrhom na skrátené legislatívne konanie a myslel som si, že nie sú dôvody, tak som za to nehlasoval alebo hlasoval som proti návrhu na skrátené legislatívneho konania. Ale potom sa už treba rozhodovať vecne podľa toho, či ten obsah návrhu je dobrý, alebo zlý, či s tým súhlasím, alebo nesúhlasím, či situáciu zlepšuje, alebo zhoršuje. A tak sa dokonca aj stalo, že, že napriek skracovaniu lehôt určite som aj ja v minulom období hlasoval za návrhy, ktoré som vecne považoval, vecne som považoval za dobré.
To, prečo je skrátené legislatívne konanie problém, nie je ale iba v nejakom formalizme, v tom, že je to napísané v zákone, no tak to musíme dodržiavať, hoci to nemá žiadny význam. V tomto prípade normálne legislatívne postupy a neskracovanie lehôt, nerobenie skráteného legislatívneho konania v situácii, keď naň nie sú dôvody, má totiž svoj význam. Ten význam spočíva v tom, že všetky subjekty, ktoré do toho môžu hovoriť, majú dostatok času, aby sa oboznámili s návrhom zákona, aby si naňho vytvorili názor, aby prípadne premysleli, ako ho zmeniť, ako ho upraviť, aby mohli byť upozornení na to, že aké sú tam problémy, tomu slúži v normálnych pomeroch medzirezortné pripomienkové konanie, ktoré obvykle pri skrátených legislatívnych konaniach nebýva.
A v tom medzirezortnom pripomienkovom konaní sa môžu vyjadriť aj jednotlivé rezorty, iné štátne inštitúcie, ale aj fyzické osoby, právnické osoby, verejnosť. A medzirezortné pripomienkové konanie je obvykle vhodnou platformou na to, aby sa vychytali problémy, ktoré v návrhu zákona sú, a aby sa vyriešili ešte predtým, ako vláda ten návrh schváli a predloží ho do parlamentu.
Keď sa tak nestane, tak na to máme tri čítania v parlamente. A po prvom čítaní máme obvykle 30 dní pauzu na to, aby sme prerokovali návrh zákona vo výboroch, aby sme ho skonzultovali s odborníkmi, aby sme, aby sme pripravili, pripravili názor, aby sme vypočuli hlas verejnosti, ktorý prípadne nebol vypočutý, hlas v medzirezortnom pripomienkovom konaní a naniesli ho na pôdu parlamentu a prípadne sa snažili ten zákon upraviť, zmeniť, vylepšiť.
To sa v skrátenom legislatívnom konaní takmer nedá, napriek tomu, že aj tuto schvaľujeme pozmeňujúce návrhy v rámci rokovania, keď častokrát prvé čítanie je v utorok poobede a výbory sú v stredu ráno. A druhé čítanie len vďaka tomu, že sme mali termínované body v podstate až teraz, vo štvrtok sa dochádza, dochádza k nemu. A niekedy sa to, niekedy sa to ale všetko stihnúť nedá.
Problém so skráteným legislatívnym konaním, keď už je schválené, nastáva v situácii, keď sú v návrhu zákona nejaké problémy, ktoré nie je možné vyriešiť v skrátenom legislatívnom konaní, lebo nie je na to dostatok času, aby sa to prediskutovalo, aby, aby všetci povedali, čo si o tom myslia, a našli nejaký spoločný, spoločný postoj, spoločné riešenie. Zhodou okolností s pani poslankyňou Pleštinskou sme, sme boli v podobne situácii, keď sa riešila novela zákona o obecnom zriadení, a to hlasovanie v zastupiteľstve formou per rollam, a síce sa to natiahlo o týždeň, ale podarilo sa nám nájsť riešenie, s ktorým, verím, že dokážu žiť obe strany toho názorového sporu, ktorý sme vtedy zvádzali, a našli sme pozmeňujúci návrh, za ktorý sme, teda ja za seba hovorím, že s pokojným svedomím zahlasovali.
No a aby som teraz už prešiel k tomu, čo vidím ako problematické v návrhu novely kompetenčného zákona, je to ustanovenie, ktoré sa týka prechodu legislatívnych činností ostatných ústredných orgánov štátnej správy na úrad vlády, a teda do kompetencie pána podpredsedu, podpredsedu vlády.
V bode 19 sa teda dopĺňa v § 24 nové ods. 8 a 9 a ten ods. 8 a 9 znie: „Úrad vlády Slovenskej republiky zabezpečuje pre ostatné ústredné orgány štátnej správy uvedené v písm. b) až j) legislatívne činnosti spojené s prípravou, prerokovaním a schvaľovaním ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Tým nie je dotknutý § 37. Úrad vlády Slovenskej republiky môže na základe dohody s príslušným ministerstvom zabezpečiť činnosti podľa prvej vety aj pre ministerstvá.“
Dnes je situácia taká, že, samozrejme, tieto ostatné ústredné orgány štátnej správy nemôžu predkladať návrhy zákonov do parlamentu ani zastupovať vládu pri ich predkladaní. Čiže návrhy zákona, návrhy zákonov pripravia tie ústredné orgány štátnej správy, či už je to úrad vlády a Protimonopolný úrad, Štatistický úrad, Úrad geodézie, kartografie, Úrad jadrového dozoru, úrad normalizácie, pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo, Úrad pre verejné obstarávanie a tak ďalej. Tieto orgány, keď majú potrebu alebo pocit, že treba zmeniť legislatívu, tak pripravia ten návrh, dajú ho do medzirezortného pripomienkového konania, zrealizujú medzirezortné pripomienkové konanie, potom ten návrh ide do vlády a, samozrejme, že za vládu predkladá, predkladá v parlamente, v parlamente návrh zákona člen vlády v pléne, vo výboroch obvykle chodia zástupcovia tých, tých orgánov.
Teraz by sa tie legislatívne činnosti a asi to bude aj vec výkladu, akým spôsobom, mali preniesť, preniesť na úrad, úrad vlády. A treba povedať, že v zásade ten zámer zodpovedá tomu, čo je schválené v programovom vyhlásení vlády, kde sa píše, že:
„V záujme podpory uvedených cieľov vláda Slovenskej republiky“, teda to skvalitnenie legislatívneho prostredia, „vytvorí silný mandát pre podpredsedu vlády Slovenskej republiky, ktorý bude koordinovať legislatívu prostredníctvom priamo riadeného centralizovaného úradu, útvaru na Úrade vlády Slovenskej republiky. Tento útvar bude plniť všetky legislatívne činnosti aj pre ostatné ústredné orgány štátnej správy, ktoré sú podriadené vláde Slovenskej republiky.“
No a tu je práve ten, ten problém, že hovorí sa tam o ostatných ústredných orgánoch štátnej správy, ktoré sú podriadené vláde. A tie ostatné ústredné orgány štátnej správy nemajú úplne rovnaké postavenie vo vzťahu k vláde. Sú tam orgány, kde vláda menuje a odvoláva ich, ich predsedov. Správa štátnych hmotných rezerv, keď sa členovia vlády v pondelok ráno rozhodnú, že odvolajú Kajetána Kičuru, tak v pondelok poobede už Kajetán Kičura nie je predsedom Správy štátnych hmotných rezerv. Evidentne ide o ústredný orgán štátnej správy, ktorý je podriadený vláde.
No ale potom máme ďalšie typy ústredných orgánov štátnej správy, tých ostatných, kde nie je takýto priamy vzťah, kde napríklad na čele Protimonopolného úradu a Štatistického úradu je predseda, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh vlády. Čiže nie je možné len tak odvolať. A nemôžme hovoriť o tom, že ten, tieto úrady - Protimonopolný úrad alebo Štatistický úrad - sú podriadené vláde. Na čele Národného bezpečnostného úradu je riaditeľ, ktorého volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky. Na čele Úradu pre verejné obstarávanie je predseda, ktorého na návrh vlády volí a odvoláva Národná rada. A dôvody pre odvolanie sú stanovené v zákone. To nie je, že nepáči sa nám niekto, tak ho odvoláme. Čiže nemyslím si, že všetky ústredné orgány štátnej správy sú podriadené vláde, niektoré evidentne sú, bez diskusie, niektoré nie.
A niektoré z tých, ktoré nie sú podriadené vláde, majú dokonca charakter, že sa tam vyžaduje istá forma nezávislosti, že nie je to, nie je to nejaká pobočka vlády, ale je to, je to orgán, ktorý kontroluje, v niečom dokonca kontroluje aj vládu.
Úrad pre verejné obstarávanie kontroluje štátnu správu z hľadiska toho, ako verejne obstaráva, aj samosprávu kontroluje, ale kontroluje aj ministerstvá.
Protimonopolný úrad tiež plní kontrolnú, kontrolnú funkciu aj voči verejnej správe.
Čiže je žiaduce, aby tieto inštitúcie boli nezávislé. Čiže áno, v tom, v tej systematike kompetenčného zákona sú zaradené v tom § 22, kde sú vymenované ostatné ústredné orgány štátnej správy, ale v podstate by malo ísť o nezávislé inštitúcie, tak ako, ja neviem, že Najvyšší kontrolný úrad je nezávislou inštitúciou, ktorej nezávislosť teda je iná, lebo vyplýva, vyplýva priamo z ústavy, ale vo vzťahu k štátnej správe a k výkonnej moci plní, plní ÚVO veľmi podobnú funkciu ako NKÚ, má, samozrejme, vymedzenú, vymedzenú pôsobnosť a v rámci tej pôsobnosti postupuje, čiže kontroluje trochu iné veci ako NKÚ, ale takisto je žiaduce, aby bol ten orgán nezávislý.
A, samozrejme, že môžme sa baviť o tom, že či tvorba legislatívy, ktorá upravuje pôsobenie toho úradu, a vyjadrovanie sa k tej legislatíve a vyjadrovanie sa k inej legislatíve, sú nevyhnutným predpokladom, predpokladom nezávislosti, hej, lebo ako dôležité je, aby bol nezávislý výkon, ale tieto inštitúcie by mali byť nezávislé aj v tom, akým spôsobom sa vyjadrujú k právnemu prostrediu, v ktorom pôsobia, lebo sú, sú na to kompetentné. Vedia o tom najviac, denne s tým pracujú, sú oboznámené s európskych právom, ktoré to rieši, a sú aj do veľkej miery že kompetentné, majú, majú kompetencie.
No a nebudem teda napínať, nadácia Zastavme korupciu vyjadrila teda nesúhlas s týmto zámerom, kde, kde tvrdí, že privítali, že sa nový, nový kabinet zaviazal posilňovať nezávislosť a význam kontrolných orgánov. Považujeme to za kľúčové pre transparentné vládnutie a kontrolu rozhodnutí, ktoré sú prijímané na politickej úrovni. Ale tento návrh podľa názoru nadácie Zastavme korupciu ide opačným smerom a oslabuje Úrad pre verejné obstarávanie aj proti..., Protimonopolný úrad a je krokom späť dokonca aj v porovnaní so súčasným stavom. Obe inštitúcie tým stratia kontrolu nad tvorbou legislatívy a nadácia Zastavme korupciu upriamuje aj pozornosť na to, že najmä ÚVO je v súčasnosti vybavené po personálnej a odbornej stránke dostatočne a zákonom zverenú úlohu spĺňa na vysokej úrovni. Čiže nie je dôvod mu túto kompetenciu odobrať.
A to by som chcel potvrdiť aj z osobnej skúsenosti. Ja som v minulom volebnom období bol medzi iniciátormi, myslím, že dvoch hromadných pripomienok, ktoré sa týkali návrhov legislatívy, s ktorými prišiel Úrad pre verejné obstarávanie. V oboch prípadoch som bol teda kritický k tomu, čo Úrad pre verejné obstarávanie navrhoval, buď som s tým nesúhlasil, alebo som to chcel nejako upraviť, alebo teda bol som skupinou, súčasťou skupiny ľudí, ktorá sa o to pokúsila, ale napriek tomu ÚVO s nami rokovalo, snažilo sa nám vysvetliť svoje zámery a postupovali úplne korektne a kompetentne, keď nejakú skupinku ľudí, ktorí sa, ktorí sa podpísali pod to, že nesúhlasia s nejakými bodmi ich návrhu zákona, prijali a snažili sa im vysvetliť, prečo to tam dávajú, prečo chcú zákon zmeniť takým a takým spôsobom, a ani ma nepresvedčili, čiže ja som bol že na opačnej strane ako oni vtedy, ale nesporne ÚVO vie, čo robí, čo robí, keď navrhuje zmenu legislatívy, a je teda nesporne kompetentným orgánom. A myslím si, že z vecného hľadiska nie je dôvod to meniť a zo systémového hľadiska naozaj by sme mali zvážiť, či práve vo vzťahu k týmto dvom inštitúciám máme im odobrať tú legislatívnu, zabezpečenie legislatívnych činností.
A teda žijeme v hektickej dobe, ten návrh, ja neviem, v pondelok schválila vlá..., alebo v utorok, schválila vláda v pondelok, v utorok prišiel do parlamentu, prvé čítanie, v stredu ráno druhé čítanie, a teda vyjadrili sa obe tieto inštitúcie aj Úrad pre verejné obstarávanie, aj Protimonopolný úrad, vyjadrili sa formou listu ich predsedov pána Miroslava Hliváka, predsedu Úradu pre verejné obstarávanie, a pána Tibora Menyharta, predsedu Protimonopolného úradu, a obe inštitúcie podrobne argumentujú, prečo nesúhlasia s takouto zmenou.
A je samozrejmé, že vláda navrhuje, nenavrhuje Protimonopolný úrad, nenavrhuje Úrad pre verejné obstarávanie a poslanci rozhodujú, parlament môže ten zákon zmeniť aj spôsobom, ktorý, ktorý nezodpovedá predstavám tých inštitúcií alebo verejnosti, alebo kohokoľvek, ale dobrá legislatíva je založená aj na tom, že počúvame odborné názory, počúvame ľudí, ktorí tomu rozumejú, počúvame ľudí, ktorí s tým robia, a keď nás upozornia, že tam môže byť nejaký problém, tak by sme to mali brať do úvahy.
Samozrejme, že keďže sme v druhom čítaní, už máme za sebou rokovania výborov, nemám pozmeňujúci návrh s pätnástimi, s pätnástimi podpismi, tak nie som schopný v tejto chvíli to zmeniť, ale chcem povedať, že nepovažujem za správne, aby sme kompetenciu zabezpečovať legislatívnu činnosť odňali Úradu pre verejné obstarávanie a Protimonopolnému úradu, a za lepšie riešenie by som považoval, keby sme to vypustili aj za cenu, že sa k tomuto zákonu viac v rozprave vrátime povedzme ešte zajtra, lebo keď to nespravíme, tak mám vážnu obavu, či tie argumenty, ktoré ja som sa teraz pokúsil sprostredkovať vám, si nevypočuje napríklad pani prezidentka a nebudeme tu mať zákon, ktorý ako prvý bude vetovaný pani prezidentkou.
Považoval by som to za škodu, zíďme radšej z kratšej cesty.

Ďakujem pekne. Ja by som priduploval to, čo povedal k tomuto kolega Dostál ohľadom toho, že, ohľadom vízie v..., na pani verejnú ochrankyňu práv, že by mala odstúpiť alebo že sa, z dôvodu toho, že sa niektorým členom tohto parlamentu nepáči jej správa, že by mala odstúpiť, postavenie verejnej ochrankyne práv z ústavy je také, ktoré stojí v podstate na úrovni parlamentu. To je podobné ako, ako generálny prokurátor.
Čiže ústava nepredpokladá to, že je na ľubovôli parlamentu, že či tam ochrankyňa práv zostane vo svojom úrade, alebo nie. A teda si myslím, že každý môže kohokoľvek k čomukoľvek vyzývať, to je v poriadku, ale mať také očakávania, že by pani verejná ochrankyňa práv takýmto výzvam mala vyhovieť, je v rozpore s tým, aká je jej úloha v tej spoločnosti.
A pokiaľ ide o tzv. hodnotovú otázku, že aké, aký je vzťah práv nenarodeného dieťaťa a práv ženy k svojmu telu, toto je seriózna debata, seriózna téma, avšak tým, že ju propagujú fašisti a neonacisti, tak sa degraduje len do primitívnej politickej úrovne a tým pádom sa o tom nedá debatovať.
Sú oveľa múdrejšie krajiny, skúsenejšie demokracie, ktoré tento problém ako-tak vyriešili, a týmto spôsobom sa tento problém nikdy nevyrieši. A je vyriešený dobre.

Pán poslanec Taraba, povedali ste, že ak pani verejnej ochrankyni práv neprejde tá správa, tak nebude mať mandát ani autoritu na pokračovanie vo svojej funkcii, no ja stále mám takú drobnú nádej, aj keď stále sa zmenšujúcu, že poslanci súčasnej vládnej koalície sa nebudú chcieť väčšinovo voči pani verejnej ochrankyni práv Patakyovej zachovať tak, ako sa zvykli zachovať poslanci SMER-u alebo SNS párkrát voči jej predchodkyni pani Dubovcovej, keď parlament tiež jej správy odmietal brať na vedomie alebo dokonca sa s nimi odmietal čo i len zaoberať, pani Dubovcová neodstúpila, myslím si, že urobila veľmi dobre, lebo verejný ochranca práv nie je len taký nejaký poskok parlamentu, je, samozrejme, že ustanovený parlamentom, verejný ochranca práv je zvolený parlamentom, ale verejný ochranca práv je orgán, ktorý je definovaný priamo v ústave, a mal by to byť nezávislý orgán, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb. A ja si myslím, že pani verejná ochrankyňa práv presne toto robí, snaží sa chrániť základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.
Pani verejná ochrankyňa práv, toto robíte a myslím si, že robíte dobrú robotu bez ohľadu na to, ako dopadne dnešné hlasovanie, ja verím, že ostanete vo svojej funkcii a budete tú dobrú robotu robiť ďalej, ja vám za to ešte raz ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja iba veľmi krátko.
Pán poslanec, ja viem, že ste v klube politickej strany, ktorá nemá úctu k Európskej únii ani nemá záujem v nej byť, ale treba to rešpektovať, že, že sme súčasťou Európskej únie, aj vy osobne, aj vaša politická strana, a preto hovoriť o tom, že nejaké iné súdne dvory nám tu niečo určujú alebo sa máme nimi riadiť.
Nuž, Európsky súdny dvor pre ľudské práve je aj ten, ktorý je určujúci aj pre nás. Takže nie cudzie, ale naše.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán kolega, bola neuveriteľne pôsobivá suverenita, s akou ste takmer z pozície medicínskej kapacity prehlásili, že existuje len muž alebo žena. To, samozrejme, je tvrdenie, ktoré by zrejme anatomické nálezy ľudí, ktorí nie sú len muž ani nie len žena, iste vyvrátil. Ale o tých buď neviete, alebo sa nad ne povznášate.
Samozrejme, mohli by ste ako pravdu vydávať aj to, že žena bola stvorená z Adamovho rebra, a tiež to vydávať za predsa jasnú pravdu, o ktorej niet čo diskutovať. Ale teda to, ako ste... (povedané so smiechom) spláchli dokonca, všeobecne verejne známe prípady ľudí, ktorí v istom štádiu vývoja, a dokonca i na anatomickom základe, doložene sa stali osobami iného pohlavia. Teraz nebudem hovoriť len o legendárnej lyžiarke Erike Schineggerovej. Takéto prípady sa vyskytli i predtým, i potom.
Jednoducho tá suverenita týchto tvrdení je donebavolajúca, neviem, akú máte odbornosť, ale prehlásiť, že existujú len čistí muži a čisté ženy, je asi ako tak prehlásiť, že povedzme neexistujú biele tigre. Nie je ich veľa, ale existujú, tak ako existujú biele slony. Ale, samozrejme, suverén, ktorý vie o slonoch všetko, povie, že biele slony neexistujú.

Ďakujem kolegom za reakcie. No, pán poslanec Štefan Kuffa, to, že som proti štátu, to som počúval už za Mečiara, nejako som to prežil, od mečiarovcov, prežil som za Ficovej koalície, tak pokojne to prežijem aj teraz, keď mi to hovoríte vy alebo keď mi to hovoria vaši fašistickí kolegovia.
Pán poslanec Pročko veľmi správne upozornil na to, že áno, toto tu už máme, homosexuálne páry vychovávajú deti. A ja by som nad rámec tých adopcií upozornil na to, že sú aj situácie, že vychovávajú deti, ktoré sú biologickými deťmi jedného z tých rodičov. Oni môžu žiť desať rokov, desať rokov spolu a dve ženy napríklad a biologická matka je matkou, matkou tých detí, ktoré s ňou desať rokov žijú, a teraz tá biologická matka zomrie a tá druhá k nim nemá žiadny vzťah, tak keď nežije napríklad otec, tak tie deti idú do domova, lebo, lebo ten človek, s ktorým oni desať rokov žili, nemá k nim žiadny právny vzťah. Toto je podľa mňa ešte vážnejší problém ako to, či, či adopcia, alebo neadopcia.
Musím sa ohradiť voči, voči takým tým vyjadreniam, a teda divím sa trochu, že pán poslanec Mazurek a Podmanický sa ocitli v jednom koši, kde označujú za nezdravé vychovávanie detí pármi rovnakého pohlavia. Nezdravé je vychovávanie detí rodičmi, ktorí ich nemajú radi, ktorí sa k nim zle správajú. Dobré je, keď sa rodičia alebo keď sa ľudia, ktorí ich vychovávajú, aj keď sú to otčim alebo macocha, správajú k svojim deťom dobre, keď je ten vzťah láskyplný, tak je to oveľa, oveľa lepšie, ako keď sú to biologickí rodičia, ktorí sa fakt k nim správajú zle.
A teda, pán poslanec Podmanický, pani poslankyňa Patakyová, áno, je nominantka bývalej vládnej koalície, ale my, to je váš pohľad, my sa nepozeráme na ľudí podľa toho, koho sú nominanti, ale podľa toho (ruch v sále), ako sa reálne správajú. (Zaznievanie gongu.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dotknem sa jednej veci, ktorú hovoril Ondrej Dostál, zacitoval zákon o rodine, o tom, že optimálne je, aby dieťa vyrastalo v rodine zloženej a tak ďalej, aby boli milujúci, samozrejme. To je taká pravda, ako že je dobré pre človeka, aby mal obidve nohy a obidve ruky zdravé, to je fakt. Pravda je, že žijú ľudia bez končatiny, jednej, druhej. A takisto existujú osudy detí, ktoré vyrástli v detskom domove, a lekárska prax, ambulantná či klinická, občas dovedie človeka k stretnutiu s chlapcom alebo s dievčaťom, ktorého v 18 rokoch vypustili pred dvere detského domova do dažďa.
A, samozrejme, ja hovorím jedno, keď sa nad tým zamyslím, že by si toto dieťa, ktoré nikto nechcel a ktoré vytrvalo v domove, nebolo osvojené, muselo tam tých 18 rokov stráviť, si osvojil hoc lesbický pár, tak to dieťa nielenže získa láskyplných opatrovateľov, ale získa i starú matku a starého otca, možno dvoch starých otcov a dve staré matky, ktoré sú vo vzťahu k tým opatrujúcim dámam. A, samozrejme, to dieťa potom vie, že má oporu, že nemôže byť vystrčené do dažďa, i keby sa tým matkám niečo stalo, a preto, ak mám zvážiť, či ho nechám v detskom domove a potom ho vystrčím pred dvere a kašlem naňho, zo zákona naňho kašlem, to nie je dobré riešenie.
Múdro hovoria naši najstarší bratia vo viere. Kto zachráni jedného človeka, ako keby zachránil ľudstvo. A keby to umožnenie tohto typu starostlivosti o tie deti tomu jednému dieťaťu pomohlo, tak to bol veľký skutok, a preto nevidím dôvod stavať na hranu a ho... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani verejná ochrankyňa práv, vážené kolegyne, kolegovia, prihlásil som sa druhýkrát do rozpravy, lebo by som rád reagoval na niektoré tvrdenia, ktoré zazneli včera v rozprave, a nestihol som na ne reagovať v rámci, v rámci faktických poznámok. Myslím si, že vedieme tu, vedieme tu dôležitú debatu, možno by bolo lepšie, keby sme ju viedli v inom tóne, lebo niekedy to naozaj zachádza, zachádza do invektív a do hrubých a necitlivých vyjadrení, ktoré je škoda, a neakceptovateľné, že sa, že sa objavujú na pôde parlamentu, ale nechcem v tejto chvíli primárne reagovať na tie, na tie hrubé vyjadrenia, skôr sa chcem pristaviť pri tej vecnej časti kritiky, ktorá tu zaznela aj od časti, časti koaličných, koaličných poslancov.
A začal by som pani poslankyňou Záborskou, ktorá upozorňovala vo svojom vystúpení, a myslím, že to urobila najmenej dvakrát, že úlohou ombudsmanky alebo ombudsmana je kontrolovať, a či je rešpektovaná slovenská legislatíva. V tom, v tom duchu sa niesla tá kritika, že, že v niektorých prípadoch pani verejná ochrankyňa práv nekontroluje dodržiavanie slovenskej legislatívy, ale, naopak, kritizuje tú legislatívu alebo poukazuje na to, kde tá legislatíva nie je v poriadku.
No ja by som bol rád, keby sme rozlišovali úlohu jednotlivých štátnych orgánov. Samozrejme, že všetky štátne orgány sú povinné dodržiavať zákon, a niektoré štátne orgány majú vo svojej pôsobnosti aj to, že kontrolujú dodržiavanie zákonov inými štátnymi orgánmi, orgánmi verejnej správy a ďalšími osobami, hej. Typicky, typicky ide o prokuratúru. Prokuratúru tu máme na to, aby kontrolovala dodržiavanie zákonov, a ak orgány, štátne orgány, orgány samosprávy zákony porušujú v nejakom bode, tak ich má na to upozorniť, že porušujú zákony. Keď niekto spácha trestný čin, tak ho majú za to stíhať. Bez ohľadu na to, čo si o tých zákonoch myslia, či ich považujú za dobré alebo za zlé, zákony sú, zákony platia, treba ich, treba ich dodržiavať. Nie je úlohou prokuratúry, aby posudzovala, či sú zákony dobré, alebo zlé, úlohou prokuratúry je, sledovať, či sú zákony dodržiavané, a ak nie sú dodržiavané, tak sa snažiť zjednať nápravu.
Rovnako súdy rozhodujú takýmto spôsobom, že keď, keď dostanú na stôl nejaký prípad, tak ho posudzujú z hľadiska toho, čo o tom prípade hovorí zákon, a keď je niečo v rozpore so zákonom, tak sa majú snažiť, snažiť, aby sa vec dostala do súladu so zákonom.
Ale toto celkom nie je úloha verejnej ochrankyne práv. Verejná ochrankyňa práv má chrániť základné práva a slobody, ktoré sú občanom, fyzickým osobám aj neobčanom a právnickým osobám garantované Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi. Čiže, čiže verejná ochrankyňa práv nemá za úlohu chodiť kontrolovať, či je dodržiavaný taký alebo onaký zákon, pokiaľ sa to napríklad netýka základných práv a slobôd. Samozrejme, že keď sa to týka základných práv a slobôd, lebo väčšina základných práv a slobôd nie je zadefinovaná iba v ústave, ale je nejako bližšie upravená aj, aj na úrovni zákonov, tak má kontrolovať aj, či sú, či, či sú dodržiavané zákony, a upozorňovať na ich porušovanie. Ale neznamená to, že, že napríklad nemôže si všimnúť, že nejaká zákonná alebo podzákonná úprava nezodpovedá tomu, ako sú zadefinované základné práva a slobody, či už v Ústave Slovenskej republiky, alebo v medzinárodných dohodách o ľudských právach, a keď príde k záveru, že naše zákony nezodpovedajú tomu rozsahu základných práv a slobôd, ktoré predpokladá ústava alebo medzinárodné dohovory, tak je doslova jej povinnosťou nás ako zákonodarcu upozorniť na to, že v nejakom zákone je problém a že ten zákon by sa mal upraviť.
Toto nemusí, nemusí robiť prokuratúra, môže, ale, ale nie je to jej povinnosťou, je to povinnosťou verejnej ochrankyne práv. Čiže keď to pani verejná ochrankyňa práv robí, tak si iba plní svoju povinnosť, ktorá jej vyplýva zo zákona. Na to som už reagoval vo faktickej poznámke.
Aj to je nepochopenie úlohy verejnej ochrankyne práv, keď pán poslanec Kotleba včera hovoril o tom, že pani ombudsmanka postupuje v rozpore so zákonom o verejnom ochrancovi práv, ktorý v § 3 ods. 2 hovorí, že pôsobnosť verejného ochrancu práv sa nevzťahuje na Národnú radu Slovenskej republiky. Samozrejme, že nevzťahuje sa pôsobnosť, to znamená, že, že nemôže, nemôže viesť konanie voči, voči Národnej rade, lebo to je jej, jej úlohou, skúmať podnety alebo z vlastnej iniciatívy prešetrovať porušovanie ľudských práv, ale, samozrejme, že iné ustanovenie zákona, myslím § 23, hovorí o tom, že verejný ochranca práv podáva Národnej rade správy a predkladá návrhy a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov. Keď takéto návrhy a odporúčania predkladá, predkladá, čo ja viem, samospráve mesta Martin, tak môže ísť o zmenu nejakých konkrétnych, či už právnych predpisov, alebo praxe, ale keď nejaké návrhy a odporúčania má verejná ochrankyňa práv predkladať Národnej rade, tak je, samozrejme, že väčšinu z toho majú tvoriť návrhy a odporúčania na zmenu legislatívy tak, aby sa odstránili existujúce nedostatky a prípadne aj nesúlad niektorých, niektorých zákonov s, s našimi záväzkami z ústavy a z medzinárodných, z medzinárodných dohovorov.
Viackrát a myslím, že pán poslanec Marcinčin o tom hovoril, ale myslím, že aj niektorí ďalší poslanci, tu bol, tu bol citovaný zákon o rodine, v ktorom je ustanovenie, že spoločnosť uznáva, že pre všestranný harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa.
Áno, toto máme napísané, napísané v zákone o rodine, ale skúste sa, skúste sa porozprávať, skúste sa porozprávať s psychológmi, skúste sa porozprávať s tými deťmi, ktoré žijú v stabilnom rodinnom prostredí, kde majú láskyplný vzťah so svojimi rodičmi alebo, alebo, alebo s jedným z rodičov, môžu to byť, môžu to byť neúplné rodiny a môžu to byť aj iné typy partnerských zväzkov vrátane zväzkov osôb rovnakého pohlavia, a teraz nehovorím o tom, že či sú legislatívne zakotvené, alebo legislatívne nie sú zakotvené, ale pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je dôležité, aký je vzťah tých ľudí, ktorí s ním žijú, ktorí ho vychovávajú, aký, ako sa správajú medzi sebou navzájom, ako sa správajú k svojim deťom, či je ten vzťah stabilný, harmonický a láskyplný, je to dôležitejšie ako to, že či tí dvaja žijú v manželskom zväzku, alebo žijú len tak bez toho, aby to mali upravené právne, či sú to osoby rôzneho pohlavia, alebo sú to osoby rovnakého pohlavia, či sú to jeho biologickí rodičia, alebo iba jeden z nich je jeho biologický rodič, alebo dokonca ani jeden z nich nie je ich biologický rodič. To nehovorí nič o kvalite toho vzťahu a o tom, ako by sme mali nahliadať na takúto rodinu alebo na takéto typy, typy zväzkov.
A posledná vec, a myslím, že s tým začal pán poslanec Taraba, ale pokračovali s tým, pokračovali s tým aj ďalší poslanci a to sú výzvy, aby nebola schválená správa, resp. keď nebude schválená správa ombudsmanky, nebude zobratá na vedomie, že by pani ombudsmanka mala odstúpiť alebo že by ju niekto mal odvolať. No tak takéto jednoduché to zatiaľ nie je. Ja ešte stále mám nádej, že napriek istým kritickým výhradám sa poslanci vládnej koalície nerozhodnú ísť v stopách SMER-u a SNS, ktoré zvykli neschvaľovať správy verejnej ochrankyne práv, môžme mať na niektoré veci rôzny názor, ale obrovská väčšina činnosti verejnej ochrankyne práv je taká, že by ste mali zobrať tú správu na vedomie, a už vôbec neuvažovať o tom, že by to malo byť dôvodom, ak to prípadne nebude zobrané, aby pani verejná ochrankyňa skončila, lebo na to nie je žiadny vecný ani zákonný dôvod.
Ďakujem.