Videokanál klubu

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo.
Kolegyňa Škopová, ja vám ďakujem za vystúpenie a máte pravdu, že je najvyšší čas sa s týmto hriechom minulosti, ktorý bol naozaj v našom zdravotníctve páchaný a dial sa, aby sme sa s tým raz a navždy vysporiadali. Finančné odškodnenie tým ženám nikdy nevráti to, o čo prišli, to treba otvorene povedať. Väčšina z tých žien už, nieže väčšina, všetky ženy už nikdy nemohli mať deti a trpeli tým určite a tá bolesť, ktorú podľa mňa tie ženy prežívali, sa financiami nedá nahradiť. Čiže ospravedlnenie, finančné ohodnotenie by mal byť len ten základ a verím v to, že takéto veci sa už v našom zdravotníctve nikdy nebudú páchať.
Ospravedlňujem sa aj ako zdravotník za svojich kolegov, ktorí to robili.

Ďakujem pekne.
Ďakujem, pán kolega Lackovič, že ste otvorili túto otázku. Ja si tiež myslím, že je veľmi dôležité hľadať koncepciu fungovania Slovenského pozemkového fondu. Je to veľmi zle fungujúca inštitúcia, jedna z najhoršie fungujúcich inštitúcií, bohužiaľ, na Slovensku, na ktorú sa sťažujú zo svojich skúseností ako farmári, tak starostovia, primátori, občania, aktivisti. Počuli sme to nedávno v interpelácii pána Dostála pri ochrane kultúrnych pamiatok, hradov a podobne. To znamená, veľmi by sme ocenili, keby možno aj tejto voľbe predchádzalo systematické stretnutie a hľadanie koncepcie fungovania Slovenského pozemkového fondu. Ak to viete, milí kolegovia z vládnej koalície a pán minister, predradiť, urobme to takto. Ak to neviete, ak tá voľba dopadne takto, chcem tiež požiadať o to, aby sme, aby ste vy iniciovali proces, ktorý bude analyzovať tie najväčšie problémy nefunkčnosti Slovenského pozemkového fondu, spisovej zápchy, ktorá tam je, nekomunikácie alebo nie dobrej komunikácie s tými, ktorým by mala slúžiť ako klientom, a nové nastavenie toho systému, do ktorého sa veľmi radi zapojíme.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Áno, cieľom tejto novely je vytvorenie informačného systému registra kandidátov a kandidátnych listín vo voľbách do Národnej rady, do Európskeho parlamentu, voľbách prezidenta, ale aj vo voľbách orgánov samosprávnych krajov a voľbách orgánov samosprávy obcí. A toto, súhlasím s vami, čo ste povedali, že veľmi uľahčí voličom vyhľadávanie údajov o kandidátoch, vytvorí sa takto aj priestor pre rôzne sociologické výskumy a vyhľadávanie v zoznamoch zaregistrovaných kandidátov, čo sprehľadní informácie najmä vo voľbách do orgánov územnej samosprávy, kde nebolo možné nájsť tých všetkých kandidátov na jednom mieste. Oceňujeme, že tieto údaje budú verejne dostupné, a súhlasíme s tým, že to zjednoduší administratívu, ale najmä prispeje k dobrej informovanosti voličov. Takže tento návrh vnímame pozitívne a sme pripravení za klub KDH podporiť. Ďakujem.

Registrujem zmenu predsedajúceho a budem rád, že budeme oslobodený od komentujúcich poznámok predsedajúceho k vystúpeniam poslancov.
K problému samému. Pán Grendel, ak ste si všimli, ja som ani jedným slovom nespomenul Maďarsko a poviem prečo. Pretože my sme veľmi vzťahovační. Jednoducho veľmi radi posúvame problém do rúk niekoho iného, pretože si ho sami nevieme vyriešiť. Ja by som bol skutočne rád, aby sme k tejto téme pristupovali tak, že sme tu v hraniciach tohto štátu, ľudia, ktorí tu žijeme, a poďme nejakým spôsobom konať a neodvolávajme sa stále na to, že nás tu niekto straší zo zahraničia alebo čo. Ja to poviem tak, že aký priestor vytvoríte, vytvoríte iným aktivitám, dajme tomu aj z iných štátov, tak takým sa ten priestor zapĺňa. Ja neviem, či, či na Spiši nejakí Poliaci neskupujú nejaké nehnuteľnosti, pretože 360 rokov patrilo toto územie Poľsku.
Takže pozrime sa na seba, skúsme my ako, ako sebavedomí ľudia, my sme tu zástupcovia všetkých obyvateľov tohto štátu, skúsme ako sebavedomí ľudia a vzdelaní ľudia sa pozrieť na tento problém a povedať si, tak robme v tom niečo. Preto som čakal od ministerky kultúry, aby predložila nejaký svoj návrh, ako by to malo vyzerať. My stále na to čakáme, že vlastne aká bude tá koncepcia v kultúre. No, možno s niečím súhlasiť budeme, možno nebudeme, ale čo bude vzácne na tom, je tá diskusia, že sa o tom bude hovoriť. Takže dúfam, že naše aktivity, ktoré tu teraz robíme, tak budú tým začiatkom, že sa ministerka kultúry k tomu vyjadrí.

Vážený pán predsedajúci, pán kolega Hajko, no, tá nová kategória, ktorú tu zavádzame, že môžme tento zákon podporiť, lebo je neškodný, keby som to počul v novembri, tak poviem, že či nám šibe, ale po tom všetkom, čo sme tu doteraz zažili, tak je to taký, že môžme to prijať, lebo je to neškodné. Ja by som radšej prijímal veci, ktoré sú, ktoré pomáhajú Slovensku, slovenským občanom, povedzme aj nehnuteľnostiam.
Ale chcem poukázať na to, že aký vzťah máme ako krajina, ako inštitúcia, ako vláda, aký vzťah máme my k našim národným kultúrnym pamiatkam a aký majú naši susedia Maďari, keď oni si dovolia kúpiť naše kultúrne pamiatky a riadne sa o nich starať. A ja mám takú skúsenosť osobnú, keďže som roky pôsobil v kultúrnych pamiatkach ako škola, ako občianske združenie, že pri ochrane pamiatok sme my na Slovensku často pápežskejší ako pápež. Dávame tým, ktorí v tých kultúrnych pamiatkach sú alebo pracujú, alebo ich vlastnia, im dávame také príkre podmienky, že musíme sa o tie pamiatky starať, ale chcete, aby sme ich zachovali ako skanzen, aby nám nič neprinášali, čiže podľa mňa týmto smerom sa treba obrátiť, pozrieť sa ako to robia vo svete, ako, ako tie kultúrne pamiatky prinášajú hodnoty a takisto zachovávajú históriu a možnože týmto smerom by sme mali ísť, aby tie kultúrne pamiatky, ktoré na Slovensku máme, jednak aby sme ich dokázali zachovať a jednak aby ich majiteľom alebo prevádzkovateľom dokázali prinášať hodnoty. Lebo ak to tak nebude, tak budeme síce pápežskejší ako pápež, ale tie kultúrne pamiatky nám nakoniec schátrajú.
Ďakujem pekne.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo.
Ja som mal prichystaných pár viet, ale pán Szalay ma predbehol. Skutočne to, čo povedal, tak má hlavu a pätu, je to presne tak. Ja tento zákon nemám, nemám problém podporiť, ale nie pre jeho zmysluplnosť, ale pre jeho neškodnosť, by som skôr povedal, pretože predĺžiť lehotu z 30 na 60 dní, asi to má nejaký význam, ja neviem, presne aký, počuli sme, že sa to nejaví zatiaľ ako nejaký veľký problém. Ak k takémuto kroku pristupujem, ja, ja to vnímam tak, že urobím si nejakú analýzu a poviem si, no, 30 je málo, pretože toto, a 60 je možno dobre, a čo ak 90 alebo 45, hej, tak sa pozriem na to a ak je v tom skutočne problém, tak dospejem takýmto, takýmto spôsobom k tomu číslu, ktoré je to opodstatnené.
Ale ja sa prikláňam aj k tomu, že je to taká, by som povedal hanba, keď cudzí štát vykupuje pamiatky na Slovensku, je to skutočne hanba, my by sme sa mali nad tým zamyslieť, čo s tým robiť, a preto tak, ako som včera hovoril, tak aj dnes som to pripomínal a znovu to poviem, čakal by som, čakal by som, že ministerka predloží nejaký návrh, nejakú koncepciu, nejakú predstavu, čo v tejto oblasti robiť, aby sme sa pohli ďalej. Som si istý, že by sme našli spoločnú reč, pretože my, my musíme, musíme sa nejako k tomu postaviť čelom a poviem aj prečo. Tu nejde len o to, aby nejaká budova neschátrala, aby sme ju mali pekne, pekne urobenú, rekonštruovanú a tak ďalej, tu ide o oveľa hlbšiu vec. To je úcta k našej histórii a to je tiež kultúra.
Úcta k histórii znamená to, že nenecháme si spadnúť nejaký kaštieľ zo 17. storočia. To je, to je úcta k našim predkom a teda k histórii, ako som hovoril. A tá naša história sa nezačala v roku 1993, tá sa začala niekedy, no nechcem ísť zhlboka, aby ma niekto neobviňoval z nejakých konšpirácií, ale žili sme v niekoľkých štátoch posledných, ja neviem, desať, desať storočí. V niekoľkých štátoch sme žili a to je celé naša história. To znamená, ja vidím, vidím dôvody na to, aby sme robili pamätné izby pre našich, ja neviem, štúrovcov z 19. storočia, ale takisto vidím dôvod na to, aby sme si vedeli ochrániť také veci ako hrad Krásna Hôrka, aby sme dokázali prijať aj to, že sme boli súčasťou Uhorska. To je naša história a viedenský cisár bol náš kráľ tiež. Takže ja to vnímam oveľa hlbšie a práve pri takýchto návrhoch zákonov, ako sa teraz, o ktorom teraz rokujeme v parlamente, by sa tá diskusia dala otvoriť, ja by som sa mimoriadne rád do nej zapojil.
Na záver poviem iba toľko, tento zákon nevidím dôvod, aby sme nepodporili, ale opakujem, nie pre jeho zmysluplnosť, ale pre jeho neškodnosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
To, čo hovoril kolega Szalay, tak sa k tomu plne pripájam. Najskôr treba mať nejakú predstavu, koncepciu a potom predkladať konkrétne návrhy, návrhy na konkrétne zmeny. Ak by to takto išlo, tak potom sa, pochopiteľne, očakáva, že tieto návrhy budú vládne, prejdú riadnym pripomienkovým konaním. Ak sú rozpory, tak sa rozpory odstránia, ak sa neodstránia, tak aj to sa stáva, že vláda schvaľuje zákony s rozporom, takto ich posúva do parlamentu a potom nastupuje to, čo vlastne, kde sme v tomto momente teraz.
Takže opakujem, áno, najskôr koncepcia, ciele, čo chceme dosiahnuť, ako dosiahnuť. O tom by som ja rád, veľmi, veľmi rád diskutoval. Zatiaľ nič také nemáme, ale sú to len konkrétne návrhy, ktoré idú cez poslanecké návrhy.
Ďakujem.

Dnes sme mali dlhú diskusiu o tomto návrhu zákona. Ja som trikrát, dvakrát položil otázku, o čo ide predkladateľovi. Či mu ide o to, aby sa vytvoril tlak na ceny potravín, či mu ide o podporu poľnohospodárov, alebo o sebestačnosť. Žiaľ, mali sme tu aj ministra pôdohospodárstva, ktorý nám na túto otázku nezodpovedal. Ak ide skutočne o to, aby sa stabilizovali alebo znížili ceny potravín, tak by sme potrebovali na to analýzu, pretože toto opatrenie u nás už pol roka platí, takže je čo vyhodnocovať. Takúto analýzu sme zatiaľ nedostali. Nemôžeme sa tým pádom ani na základe toho nejako kvalifikovane rozhodnúť.
Ďalšia vec, ktorá, ktorá nás trápi, je to, že na toto opatrenie malo ísť pôvodne 40 mil., teraz pôjde 30 mil. eur, čím sa zaťaží rozpočet Sociálnej poisťovne, ktorá je vo veľmi ťažkom stave.
A poslednú vec, ktorú poviem, je to selektívne opatrenie, ktoré ide na pomoc niektorým konkrétnym firmám, čím môžu byť znevýhodnené iné firmy.
Na základe toho, čo som doteraz povedal, vyhlasujem, že poslanecký klub KDH nemôže hlasovať za takýto zákon.
Ďakujem.

Ďakujem kolegom za ich reakcie. Ja sa budem venovať tomu hlavne, čo povedal pán Michelko.
Ako ste postrehli, tak ja som nevnášal do svojho príspevku ani nebol ten môj príspevok nejako motivovaný jak osobnými spormi alebo obvineniami zo strany pána Danka. To nie, snažil som sa byť skutočne vecný.
My tú situáciu sledujeme dlhodobo a dávam... dávali sme ministerke kultúry šancu, ako, ako bude postupovať, čo sa bude diať v oblasti kultúry, ale vidíme to nielen v kultúre, ale v ďalších rezortoch, ktoré podliehajú pod Slovenskú národnú stranu, že ide v prvom rade o posty. Jednoducho táto politika sa sploštila na obsadzovanie dôležitých miest a často ľudí, ktorí vlastne potom, musia potom abdikovať, pretože majú niečo za sebou, čo tam nepatrí, alebo, alebo pokrivkáva ich odbornosť.
A čo sa týka Rozhlasu a televízie Slovenska, poznám názory pána Danka, povedal mi ich, je, je za to, aby sa táto inštitúcia rozdelila. A to, ako Slovenská národná strana pristupuje aj v iných oblastiach k veciam, tak opäť sa mi to len potvrdzuje, že tam ide o obsadenie postov. Skutočne, rozpočet RTVS bol schválený, bol som na tej rade prítomný v pondelok, keď sa schválil ten rozpočet. Očakával som, ako to dopadne.
Ale jednoducho, keď rozdelíte túto inštitúciu na dvoje a spravíte z nej, prípadne ešte zmeníte štatút na... status na, na štátnu inštitúciu, potom vôbec nie je žiaden problém obsadiť vrchné miesta vlastnými nominantmi. Ja sa toho obávam. Bodaj by to tak nebolo.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážení kolegovia, vážené kolegyne, máme pred sebou návrh novely zákona o Fonde na podporu umenia. Musím povedať, že teraz toto moje vystúpenie bude tvrdšie, ako boli moje všetky doterajšie vystúpenia, a vysvetlím potom aj svoje dôvody.
My dosť dôsledne sledujeme situáciu okolo ministerstva kultúry a okolo celej kultúrnej politiky, ktorú ministerstvo kultúry a aj poslanci, ktorí reprezentujú vládnu koalíciu, čo sa týka kultúry, zastávajú. A, žiaľ, musím konštatovať, že ministerstvo kultúry, ktoré chce cez vládnych poslancov Národnej rady Slovenskej republiky zmeniť zákony, ktorými by získalo vplyv nad verejnoprávnymi fondami umenia, audiovizuálnym a národnostných menšín, rovnako plánuje zmenou zákona vymeniť doterajších štatutárov múzeí a galérií a nahradiť ich svojimi ľuďmi. Predseda Slovenskej národnej strany hovorí o zoštátnení verejnoprávnej televízie a rozhlasu a na plné ústa dodáva, ako si tam idú dosadiť svojho človeka, na ktorého bude mať vplyv.
Vysvetlím. Verejnoprávna inštitúcia a štátna inštitúcia sú dve úplne odlišné veci. Mať rozhlas a televíziu ako štátnu inštitúciu znamená, že ja určujem zo svojej kapitoly ako minister, aký bude mať rozpočet, a zároveň môžem meniť vedenie, ako sa, ako mi príde. Čo toto je? Je to politika tzv. „našich ľudí“, ktorá už desaťročia bráni efektívnemu fungovaniu verejnej a štátnej správy na Slovensku a s politikou „našich ľudí“, máme, žiaľ, dočinenia aj dodnes. Ja by som to mohol dokonca nazvať aj uzurpovanie moci v jednom rezorte. Ide doslova o ovládnutie inštitúcií.
Áno, vnímame potrebu vytvorenia spravodlivého mechanizmu prerozdeľovania verejných zdrojov cez verejnoprávne fondy, aby nedochádzalo ideoligá... ideoligaz... no... k vnášaniu ideológie do umenia... (reakcia z pléna), pomohol som si ... a protežovaniu istých tvorcov a aktivít v zmysle klanového myslenia. To myslím úplne vážne. Rovnako som pripravený diskutovať o postavení a zmysle médií verejnej služby v 21. storočí a chápem, že štát má mať cez ministerstvá právomoci kontrolovať efektívnosť, hospodárnosť a účelnosť vynaložených verejných zdrojov a mať i dosah na manažovanie verejných inštitúcií na základe svojej kultúrnej politiky. Ja tomu rozumiem, no nerobí sa to takým spôsobom, ako to predvádza ministerstvo kultúry a jeho spojenci v parlamente, ktorým ide asi len o plošnú výmenu manažérov a štatutárov kontrolných inštitúcií... kultúrnych inštitúcií.
Chcem preto najskôr vidieť a vyjadrovať sa k návrhom štrukturálnych a systémových zmien fungovania kultúrnych inštitúcií a poznať spôsoby, akými chce rezort kultúry spravovať verejné zdroje a spravodlivo ich prerozdeľovať. Preto odmietam účelovú zmenu kultúrnych zákonov, o ktorých sa v súčasnosti rokuje v parlamente a ktorá nie je ničím iným ako presadzovaním politiky "našich ľudí" podľa ľubovôle a príkazu politikov, tak ako si to v priamom prenose nárokuje predseda Slovenskej národnej strany.
Žiaľ, musím menovať jednu politickú stranu, jednu vládnu stranu, a to Slovenskú národnú stranu, lebo to, čo som povedal doteraz, sa mi v polemike potvrdilo priamo, v polemike priamo s predsedom Slovenskej národnej strany Andrejom Dankom. Štátna kultúra nemôže byť postavená na obraz jednej strany, na jej obraz jednej politickej strany, nech by bola akákoľvek silná a jej predseda akokoľvek osvietený.
To, že nemáme dnes koncepciu, ktorú som očakával, keď prichádzam so zmenami, vážnymi zmenami do zákonov, tak najskôr poviem, čo nimi chcem dosiahnuť, a vsadím ich do nejakého rámca. To znamená, že tie, že si vytvorím koncepciu a potom tú koncepciu napĺňam legislatívnymi krokmi a personálnymi zmenami. Tu vidíme, že postupujeme presne naopak, najskôr robíme personálne zmeny a potom azda príde koncepcia. Ale na Slovensku, žiaľ, nie sme zvyknutí na nejaké veľké koncepcie, alebo ako sme včera rozprávali, keď tie koncepcie alebo analýzy máme, tak ich hodíme do zásuvky.
Ja to len prirovnám k inému. Slovensko nemá desaťročia koncepciu hospodárskej politiky, tak nejako plávame, ako nám to príde, a vidíme aj to, pred chvíľou ako sme rokovali o nejakých zvýhodneniach pre poľnohospodárov, ale nie je to zasadené do nejakého širšieho rámca. Má byť Slovensko štát, ktorý bude stavať na poľnohospodárskej produkcii? Napríklad.
Preto nie je div, že nemá ani koncepciu kultúrnej politiky a ja ju možno idealisticky, ale od každej vlády očakávam. A očakávam ju aj od tejto vlády, ale, žiaľ, potvrdzuje sa, že úplne na prvom mieste sú personálne záujmy a potom ide o nejaké, potom ide o nejakú koncepciu v celej kultúre, pritom kultúra je taká dôležitá pre spoločnosť. Veď len pozrime na to, ako tá kultúra kríva tu priamo v parlamente. Aj toto je kultúra, ako sa my tu správame, ako tu rokujeme, ako sa osočujeme často jeden druhého. Kultúra znamená aj to, že predkladáme návrhy zákonov tak, ako nám to stanovujú pravidlá.
A, žiaľ, musím sa vrátiť na začiatok k tomuto návrhu zákona, áno, nie je nelegitímny, je, dá sa aj takto postupovať, lenže keby to malo ísť tak, ako to sa patrí, kultúrne, tak ministerka kultúry predloží svoj vlastný zákon, dá ho na medzirezortné pripomienkové konanie, kde sa k nemu vyjadria všetci, ktorí môžu, vyhodnotí pripomienky, prípadne odstráni rozpory, ak nie, tak aj s rozpormi to predloží do vlády a potom takýto zákon príde do parlamentu a normálnym spôsobom sa prerokúva. To, žiaľ, v tomto prípade neplatí.
Z toho nám vyplýva, že tá nekultúrnosť, ktorá sa používa pri zákonoch, a nechcem tu osočovať pána Michelka, ako robí si svoju robotu, ja teraz hovorím o ministerke kultúry, takto mala postupovať. Neviem, aký čas ju tlačí, že sa snaží robiť to iným spôsobom. Ale ak by sme boli kultúrni v tejto oblasti, tak postupujeme takto. A ešte predtým, ako som tu už povedal, by som rád videl koncepciu v tej kultúre, ako chce ministerka postupovať. Má plné právo na to ako osoba, ktorá bola poverená riadením tohto rezortu, aby predniesla svoje vlastné myšlienky a načrtla, akým spôsobom bude postupovať.
Žiaľ, sme sa toho nedočkali a výsledkom je dnes to, že máme rozoštvanú kultúrnu obec, ktorá stojí proti ministerke, a obávam sa, že pôjde to ešte ďalej, že tej ideológie sa dostáva do tej kultúry ešte viac, tá tam nemá čo hľadať. Ja len zopakujem, čo vyhlasujeme od začiatku, a sám som na to vyzýval ministerku. Prosím vás, nehodnoťte projekty z oblasti kultúry podľa toho, komu patria, akej osobe, akého je zamerania, čokoľvek, ale hodnoťte ich podľa kvality. Dá sa to tak robiť.
Takže na záver poviem iba toľko, že očakával som, že takéto dôležité zákony budú podopreté koncepciou a nepôjdeme najskôr po obsadzovaní postov „našimi ľuďmi“, tzv. „našimi ľuďmi“.
Ďakujem, skončil som. (Potlesk.)