Videokanál klubu

Ďakujem ti, Bea, za toto naozaj plnohodnotné, a presne ako aj kolega Vančo povedal, poctivé vystúpenie so zhrnutím všetkých argumentov.
Ja sa pridám svojou vlastnou skúsenosťou, teda s dvomi konkrétne. Ja som si zažila aj spontánny potrat v takom tom skorom štádiu, keď sme chceli dieťa. Potom som otehotnela po štyridsiatke, kedy ja už som druhé dieťa nechcela. Porodila som teda pred siedmymi mesiacmi. Máme doma krásne bábätko z ktorého sa veľmi tešíme a som strašne rada, že je zdravá. Ale o tom, že som tehotná, som sa dozvedela až v podstate na konci oficiálneho siedmeho týždňa tehotenstva a ja som si potrebovala premyslieť, či to dieťa skrátka chcem, alebo nie, dokonca som si to potrebovala premyslieť bez toho, aby som o tom informovala môjho manžela – neuveríte –, pretože som to považovala za svoju vlastnú vec, ktorú si ja najskôr potrebujem v sebe vyriešiť. A ženy, tým chcem ilustrovať to, ženy majú XY dôvodov, prečo sa pre interrupciu nakoniec rozhodujú a brať im ten čas na zodpovedné rozhodnutie je, pani poslankyňa Záborská, minimálne nezodpovedné. Ale je to aj kruté, je to ženy dehonestujúce a z vašej strany, nehnevajte sa, ale je to ideologicky zafarbené, pretože vaše argumenty pochádzajú alebo vychádzajú z vášho náboženského presvedčenia, ktoré ale nezdieľa celá krajina, a preto sa nimi nemôže riadiť legislatíva, pretože legislatíva má platiť pre všetkých.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Ďakujem, Bea, za tvoj príspevok, aj teda že si vlastne veľmi rýchlo odpovedala na tú žiadosť v predchádzajúcich faktických poznámkach o poctivej diskusii. Myslím, že tvoj príspevok bol vrcholne poctivý aj odborne, aj hodnotovo. A ja, ja si myslím, že v prvom rade by mali o tejto téme diskutovať ženy, a preto len vyjadrujem podporu tebe a možno vyzývam mužov v tejto sále, aby sa radšej zdržali svojich príspevkov, ak to nie je nevyhnutné.
Samozrejme, poviem iba svoj, svoj, svoj postoj k tomu, že, že táto cesta, takýto návrh zákona je cesta do minulosti. V minulom volebnom období sa to skrývalo za rôzne pomoci, teraz sa už predkladateľka, pani predkladateľka neskrýva a snaží sa obmedzovať ženské práva otvorenejšie, ale naozaj je to cesta do minulosti. Je to niečo, čo je škodlivé, čo ženám môže priamo ublížiť.
Už táto diskusia mnohým ženám, ktoré možno teraz prežívajú tú dilemu, ubližuje a naozaj, naozaj nie je miesto sa miešať do rozhodnutia ženy, pokiaľ tu máme desiatky rokov odborný aj krehký politický konsenzus dá sa povedať, že minimálne v európskom meradle na tom, že tie tri mesiace jednoducho patria žene, že to je, že to je, že to je ten čas, ktorý minimálne potrebuje na to, aby urobila zodpovedné rozhodnutie. Tak, prosím vás, muži, nemiešajme sa do toho vôbec. A prosím aj ženy, ktoré z ideologických... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

.

.

Ďakujem za slovo, pán predseda.
Cieľom tohto návrhu je znížiť dobu, počas ktorej môže žena podstúpiť bezpečnú a legálnu interrupciu z doterajších dvanásť na osem týždňov, odvolávajúc sa teda na moment, keď vraj plodu začína byť srdce. Ja som pôvodne nechcela vystúpiť, lebo nechcem, aby sme sa tu zas v opozícii deväť hodín hádali a doťahovali a aby sa nám z druhej strany smiali, že veď už teraz sa hádate, tak ako chcete potom spolu vládnuť, a poukázali, poukazovali na to, že sú medzi nami také neprekonateľné rozdiely, že to skrátka nebude možné a že žiadna alternatíva voči Robertovi Ficovi tu nie je.
A tiež ma nebaví každých šesť mesiacov tu stáť a vysvetľovať, že žiadne obmedzenia či prekážky pre bezpečné a legálne interrupcie neriešia nielen teda ten počet, ale vlastne ten počet interrupcií, ktoré sú podstupované, a ani ten spôsob, a že je to vlastne priam opačné, pretože akékoľvek obmedzenia sú nebezpečné pre zdravie a životy žien.
A zároveň teda ma nebaví ani počúvať, že my v PS-ku neustále (povedané so smiechom) riešime interrupcie, keď my sme za ten viac ako rok a pol sem so žiadnym obdobným návrhom neprišli.
No ale potom sa stalo to, že sme začali dostávať maily, v ktorých boli rôzne fotky vraj teda plodov v 8. až 12. týždni, dosekané malé telíčka, nožnice. A ja si skutočne nemyslím, že toto je spôsob, akým by sa mal presadzovať akýkoľvek zákon, pretože to vlastne emočné vydieranie, ktoré toto sprevádzalo a ktoré nám chcelo dať pocítiť, že my sme tu nejakí vrahovia a vrahyne, ak nepodporíme takýto druh zákonu, tak si myslím, že nemá miesto nielen v Národnej rade, ale vôbec v krajine, ktorá by mala byť teda ideologicky neutrálna. A vôbec pri každom zákone. Ja si neviem predstaviť, že pri nejakom inom by sa nám tu tiež takýmto spôsobom niekto emočné doslova vyhrážal.
Potom zároveň sme dostali aj také opäť veľmi nechutné darčeky v podobe takého umelého plodu, pravdepodobne vyrobeného v Číne a tiež pohľadníc, ktoré pri otvorení vraj vydávali zvuk tlkotu srdca ako v predmetnom ôsmom týždni tehotenstva. A ja teraz nehovorím, teda že to je z dielne pani predkladateľky a pána predkladateľa, ale jednoducho toto sprevádzalo tento návrh zákona a mne to skutočne príde ako veľmi nechutné emočné vydieranie, nehovoriac teda o tom, že niektoré poslankyne, ktoré, ktoré sedia v tomto pléne, si prešli aj spontánnym potratom a nechcem vám vysvetľovať, čo takáto žena pocítila pri tom, keď si otvorila tú obálku. To je skutočne niečo veľmi, veľmi až nehumánne a neľudské.
Rovnako si myslím, že sa to mohlo dotknúť teda aj prísediacich mužov, ak teda vo svojom páre, vo svojej rodine zažili tragédiu, akou dozaista je spontánny potrat, a preto som sa teda rozhodla aj vystúpiť, aby som odborne zastala to, prečo, samozrejme, za tento zákon nebudeme hlasovať a prečo, ak teda je odôvodnený tlkotom srdca, tak by sme ho nemali tu v tomto plene podporiť.
Ja som už k umelým prerušeniam tehotenstva niekoľkokrát vystúpila, a teda nemusím nikoho presviedčať o svojom presvedčení, ale som za to, že tu jednoznačne musia odznieť aj fakty, pretože si myslím, že takéto konkrétne otázky, a síce za akých podmienok sa môže alebo má podstúpiť interrupcia, tak by mal byť v prvom rade na diskusii odbornej verejnosti, a teda lekárov, lekárok, samozrejme, gynekologickej obce, a nie tu na nás. Rovnako ako tu nehlasujeme o tom, že v akom štádiu sa má alebo nemá podstupovať pri takej alebo hentakej chorobe, ja neviem, operácia srdca, tak rovnako v tomto pléne by sme nemali hlasovať ani o tom, že či je taká ,alebo onaká lehota vhodná na interrupciu ako zdravotnícky zákrok.
A ja si myslím, že aj tá odborná verejnosť zatiaľ hovorí veľmi jasne, a síce že ten status quo, ktorý máme momentálne ohľadom lehoty, kedy je možné interrupciu podstúpiť, a síce tých dvanásť týždňov, tak je zatiaľ teda dostačujúci, naopak čo nám na Slovensku chýba, je medikamentózna forma interrupcie, ktorá je bezpečnou a šetrnejšou formou a ženy u nás doteraz podstupujú chirurgickú interrupciu len preto, že z ideologických motívov odmietame medikamentóznu formu, ktorá je už desiatky rokov realitou v iných členských krajinách.
Ale ja vás teda poprosím, kolegovia, kolegyne, nebavme sa tu dnes opäť deväť hodín o tom, či áno, či nie interrupcie, či ochrana života, či životy žien, alebo plodov majú väčšiu hodnotu, či muž má právo nejakým spôsobom zasahovať do tohto rozhodnutia, a bavme sa skutočne o tomto konkrétnom návrhu, že čo on vlastne predstavuje, resp. aké by boli jeho dôsledky, čo môže spôsobiť, a že... a dúfam, že vás o tom presvedčím, on nijakým spôsobom nezníži počet interrupcií, a teda aj v tom konzervatívnom jazyku počet detičiek, ktoré, ktoré sa nenarodia, ale, naopak, skomplikuje interrupcie pre ženy, ktoré ich jednoducho podstúpiť chcú, a keď im to nebude umožnené riadne, a teda bezpečne a legálne v zdravotníckych zariadeniach pod dohľadom, tak jednoducho sa uchýlia k inému riešeniu. A toto hovoria aj dáta z krajín, v ktorých sú interrupcie obmedzené. Tá žena, ktorá na interrupciu chce ísť, tak na ňu pôjde. Taká, ktorá má na to finančné prostriedky, tak ju pôjde podstúpiť do zahraničia, a taká, ktorá nemá, tak sa bude musieť žiaľ uchýliť k nebezpečnej a nelegálnej interrupcii. A to nie je žiaden výmysel, to sú skutočné príbehy aj zo Slovenska z čias, keď teda interrupcie boli ešte menej dostupné, ako sú dnes, ale aj z iných krajín.
Ja si myslím, že tento návrh zákona môže byť zároveň svojím spôsobom aj kontraproduktívny v tom, čo chce docieliť, pretože tým skrátením lehoty z 12 na osem týždňov sa môže práve u časti žien spôsobiť aj to, že keď sa o tom tehotenstve dozvedia neskoro a keď jednoducho majú pochybnosti, že či v ňom pokračovať, alebo nie, tak tým, že tá lehota bude tak strašne krátka, keď sa napríklad to dozvedia v šiestom alebo siedmom týždni, čo je absolútne bežná prax, tak jednoducho nebudú mať dostatočne veľa času na to, aby sa informovali o iných možnostiach, na to, aby si to dostatočne premysleli, a v tom strese a vlastne tlačené tým časom, že u nás je možná interrupcia iba do ôsmeho týždňa, tak jednoducho ju podstúpia. Čiže môžte dokázať vlastne presný opak. A skutočne umelé prerušenie tehotenstva nie je pre nikoho, pre žiadnu ženu ľahké rozhodnutie, ženy totižto nie sú žiadne nezodpovedné tvory, ktoré majú nechránený pohlavný styk len tak z plezíru a potom opäť len tak z plezíru idú na interrupciu. Ja takú ženu osobne skutočne nepoznám.
A aj nedávno tu odznelo, konkrétne minulý piatok, že na splodenie dieťaťa treba dvoch, muža a ženu, no tak aj tí muži sú spoluzodpovední za to, koľko neželaných, nechcených tehotenstiev máme, a častými prípadmi toho, že prečo ženy podstupujú interrupcie, sú práve tie, keď muž odmieta používanie akýchkoľvek ochranných prostriedkov, alebo teda oklame ženu v tom, že či použil, alebo nie, a potom už nasleduje, asi všetci vieme čo. Ja skutočne sa nepovažujem za žiadnu vrahyňu aj som sama matka dvoch detí, ktoré som chcela a ktoré teda mám, a som za ne neskutočne vďačná, ale ja som zároveň skutočne presvedčená, že náš sociálny systém má byť nastavený tak, aby žiadna žena nebola nútená, aby proste nemusela podstúpiť interrupciu z ekonomických dôvodov, a verím, že na tom sa zhodneme, že keď si nemôže dovoliť mať dieťa alebo ďalšie dieťa, tak my jej v tom musíme pomôcť, aby jednoducho tie ekonomické dôvody ju k tomu nenútili, proste aby žiadna žena k tomu nebola nútená.
A ako aj povedala pani poslankyňa Záborská pred chvíľou, aby sme tu nemali rodiny, ktoré nebudú dostávať len také sociálne smeti, ale budú môcť žiť skutočne dôstojný život a vychovávať v ňom toľko detí, koľko len chcú. Ešte raz opakujem, aby nikto nebol nútený interrupciu podstúpiť, lebo na to dieťa nemá. Ja si skutočne želám také Slovensko a takú krajinu. Tiež by som si želala, aby žiadna žena nemusela ísť na interrupciu zo zdravotných dôvodov a aby náš zdravotný systém vedel pomôcť každej, ktorá dieťa chce a má nejaké komplikácie napríklad, a často aj kvôli tým zdravotným komplikáciám musia podstúpiť interrupcie, a keby sme mali taký, ani neviem, možno pán Szalay sa k tomu vie určite teda lepšie vyjadriť, že či je možné zachrániť všetky také, také prípady, no nemyslím si. Kiež by sme ale v takom svete žili, že sa to dá!
Naopak, takéto zákony, ako je aj tento momentálne predkladaný, si nemyslím, že pomôžu zachrániť akýkoľvek život, a práve naopak a aj preto bez ohľadu, opakujem, na moje presvedčenie, vám chcem zreprodukovať niekoľko odborných argumentov k tomu, prečo neznižovať tú hranicu 12 týždňov, tak ako to navrhujú predkladatelia. A vopred teda upozorňujem, ja nebudem na pani poslankyňu Záborskú nijakým spôsobom útočiť, ja k nej mám rešpekt, máme veľmi dobrú spoluprácu vo výbore pre európske záležitosti, a ja si aj myslím, že ten jej záujem o túto tému je úprimný a že nechce nikomu ubližovať, ale zároveň teda by som rada priblížila tie reálne dopady takéhoto obmedzenia.
Pozrieme sa napríklad, ako to majú, čo sa týka lehôt, v iných krajinách. Česko, Maďarsko, Rakúsko, Nemecko, Španielsko – tak ako my –12 týždňov, Francúzsko – 14, Švédsko – 18, Holandsko – 24 týždňov. Slovensko by tak s tou skrátenou lehotou 8 týždňov patrilo ku krajinám s najreštriktívnejšou politikou, konkrétne by sme skutočne boli v tomto najprísnejší, pretože ešte aj Portugalsko a Chorvátsko, ktorí sú momentálne na tej hranici, je to 10 týždňov. Ja teda nechápem, že prečo by sme mali cúvať z doterajších 12 na 8 týždňov, aké je tam, akékoľvek odborné odôvodnenie, pretože, čo sa týka toho tlkotu srdca, tak k tomu sa vyjadrím.
V Spojených štátoch však v niektorých štátoch znížili tú lehotu na 6 týždňov. A čo to spôsobilo? Samozrejme, viete si predstaviť, že sú to republikánske štáty, ktoré zaviedli veľmi reštriktívne politiky, no a väčšina žien o svojom tehotenstve v tomto období ani nevie, 6 alebo 8 týždňov, to je jedno. Podľa dát, ktoré momentálne máme k dispozícii a ktoré boli robené v roku 2022, a síce po zavedení týchto reštriktívnych politík na vzorke 6 500 respondentiek sa takmer 40 % žien dozvie o tom, že sú tehotné po 6. týždni.
Toto obmedzenie, 6 týždňov, platí v Spojených štátoch práve kvôli tomu, že sa tam odvolávajú na takzvaný, alebo teda na to, čo nazývajú tlkot srdca. Avšak ten plod v tomto období skutočne nemá srdce, nemá srdcovú činnosť, ale približne v tomto období, a to spomínala aj pani poslankyňa Záborská je možné ultrazvukom zistiť elektrické impulzy vyplývajúce alebo vychádzajúce z formujúcich sa srdcových buniek. Čiže skutočne odvolávať sa na tlkot srdca, srdiečka, posielať tu pohľadnice a hovoriť o tom, ako by sme, ako by sme mali pred sebou skutočne živú bytosť v zmysle toho, ako si to predstavujeme, aké boli napr. aj tie figúrky, je skutočne nielen nepresné, ale aj zavádzajúce. Ešte raz, ten zvuk, ktorý ste počuli aj z obálok, ktoré vám boli distribuované, je zvuk, ktorým ultrazvukový prístroj premieňa elektronické impulzy formujúcich sa srdcových buniek. Žiadne dieťatko, žiadne bábätko, žiadne mačiatko ani kukurička, to sú jednoducho impulzy tých srdcových buniek. A mne teda príde veľmi nehumánne odvolávať sa na tlkot srdca, pretože aj tie ženy, ktoré podstúpia interrupciu z ix dôvodov alebo zažijú spontánny potrat, práve takéto reči neskutočne bolia a stigmatizujú, pretože to z nich robí necitlivé bytosti, ktoré nie sú schopné rozhodovať sa a ktorým nezáleží na tom, že tu bytosti bije srdce. To pritom absolútne nie je pravda. A ako som už povedala, nie je to ani tlkot srdca, nie je.
Zároveň stanovenie dĺžky tehotenstva sa určuje podľa dátumu poslednej menštruácie. To znamená od prvého dňa poslednej menštruácie pred otehotnením. A takéto návrhy na obmedzenie tej legálnej doby, na podstúpenie interrupciu, keď vlastne hovoríte, že by to malo byť 8 týždňov, tak to v skutočnosti znamená 6 týždňov od otehotnenia. Ja by som sa ale teda opýtala, čo všetky tie ženy, ktoré majú nepravidelnú menštruáciu napríklad alebo ktoré majú dlhší cyklus, tak u nich je ten výpočet veľmi nepresný a vy práve u takýchto žien, ktoré sa o tom tehotenstve dozvedia neskôr, tak môžte spôsobiť to, že jednoducho nebudú mať možnosť, z akéhokoľvek dôvodu tú interrupciu chcú alebo musia podstúpiť, že nebudete mať jednoducho, že nebudú mať túto možnosť.
Prvé týždne skutočne žena ešte ani tehotná nie je, nakoľko k tej midácii, čo je odborný termín, dochádza až tri... až v treťom alebo štvrtom týždni cyklu. Ešte raz, to, ž u nás je momentálne tá lehota 12 týždňov, znamená, že v skutočnosti sa jedná o10 týždňov. Výskum ukázal aj, že najviac sa takéto obmedzenia, ktoré boli zavedené napr. v Spojených štátoch, dotýkajú mladých ľudí medzi 18. a 19. rokom života, je to viac ako 50 % a zároveň to ovplyvňujú, samozrejme, aj ďalšie faktory ako vzdelanie, chudoba alebo regióny. Inak povedané, koho tieto obmedzenia najviac postihujú? Samozrejme, zraniteľné skupiny. Na Slovensku sa jedná o každú tretiu ženu, ktorá u nás podstúpi interrupciu po 8. týždni, resp. medzi tým 8. a 12. týždňom. Čiže takýto návrh zákona by vlastne viac ako tretine žien uprel právo, ktoré doteraz mali, na bezpečnú a legálnu interrupciu.
Jedna vec je, kedy sa žena o tehotenstve dozvie, a teda nielen z vlastnej skúsenosti (povedané so smiechom), ale verím, že aj zo skúseností mnohých tu prísediacich kolegýň, to, že kedy máte nejaký problém v cykluse, či už kvôli... cykle, pardon, kvôli stresu alebo kvôli nejakej chorobe, aj obyčajná chrípka vie napr. spôsobiť to, že tam máte nejaké meškanie alebo predlženie, tak to je, samozrejme, jedna vec.
Druhá vec je to, že každá žena, skutočne každá potrebuje na rozhodnutie o interrupcii čas. A ja neverím tomu, že existuje žena, ktorá si povie – som tehotná, no tak idem na interrupciu. To tak skutočne žiadna nerobí.
Slovensko už pritom dnes patrí ku krajinám, ktoré majú nedostatočný prístup k legálnej a bezpečnej interrupcii, hovorila o tom aj kolegyňa Kosová, pretože musia čeliť viacerým prekážkam, či už teda geografickým, pretože nie v každom regióne sú interrupcie dostupné, niektoré zariadenia si uplatňujú ako celé zariadenia, to znamená, že žiadny doktor tam interrupciu nevykonáva, výhradu vo svedomí. Ďalší faktor je, samozrejme, finančný faktor, pretože interrupcie stoja cez 400 eur, a to si viete predstaviť, že matka, ktorá má dve-tri deti si jednoducho často takúto interrupciu ani nemôže dovoliť. A ja by som bola skutočne veľmi nerada, keby sa vydali napr. cestou Poľska. A v Poľsku som bola aj na niekoľkých misiách z Európskeho parlamentu, keď práve sme tam kontrolovali tie reštriktívne opatrenia, pretože tam zomrela nejedna žena, práve kvôli tomu, že legálne a bezpečné interrupcie boli ohrozené, a ja si nemyslím, že toto je tá cesta, ktorou by sa aj Slovensko malo dnes vydať.
Práve naopak, aj všetky ostatné krajiny idú tou opačnou cestou, a síce zabezpečenie modernej a odbornej zdravotnej starostlivosti. Dokonca krajiny ako Francúzsko, a to sme sa tu už aj rozprávali, ale aj ďalšie diskutujú o tom, Francúzsku sa to teda aj podarilo, aby vytesali právo na interrupciu do svojich ústav. Tak zatiaľ čo my sa tu bavíme o absolútnej evidencii, na ktorú nikto nikdy nesiahne, že áno, pohlavia sú dve s výnimkou teda malej skupiny obyvateľstva, tak takúto vec, aby sme ochránili zdravie a životy žien, tu vo veľkom aj toto plénum odmieta. Pritom vidíme, že tie pokusy o obmedzenia sa skutočne vyskytujú aj v súčasnosti, aj v krajinách, o ktorých by sme si to predtým nemysleli, ale s nástupom extrému a najmä krajnej pravice sa dostávajú práve práva žien do tej prvej línie toho, čo sa bude obmedzovať, keď sa takéto vlády dostanú k moci. A my tu na Slovensku tiež nie sme chránení od toho, aby sme tu raz takú, takú vládu mali – aj keď ja teda dúfam, že nie – a, žiaľ, my sa opäť chceme pobrať tou opačnou cestou.
Ako som už povedala, tie obmedzenia podmienok, za ktorých sa môže vykonať interrupcia, neznižujú počet interrupcií, zvyšujú počet nie bezpečných a nie legálnych interrupcií. Inak povedané, ak sa chceme zamerať na to, aby ženy nemuseli, aby neboli nútené podstupovať interrupcie, napr. z ekonomických dôvodov, tak na to máme iné možnosti a ja, pani poslankyňa Záborská, by som podporila vaše iniciatívy v tomto smere, keby neboli sprevádzané tým, že vždy je tam aj niečo o obmedzeniach interrupcií, lebo vravím – toto nič nerieši.
A ja si myslím, že by sme sa skutočne mohli zhodnúť na tom, aby sme ženám, ako hovorila aj pani poslankyňa Marcinková, zabezpečili skutočne, bezpečný, dôstojný život, a tým pádom si myslím, že by aj nemali dôvody na to, aby podstupovali také nútené interrupcie a nútené, myslím také, ku ktorým ich prinúti nejaký externý faktor, a nie to, že oni jednoducho dieťa nechcú, že sa nechcú stať matkami, pretože nie je na nás rozhodovať o tom, že či sa niekto stane, alebo nestane rodičom, či to chce, alebo nie.
Ja by som zároveň chcela koalícii aj pripomenúť programové vyhlásenie vlády, v ktorom sa špeciálne v kapitole zdravotníctvo hovorí, že sa nebude zdravotná starostlivosť riadiť žiadnou ideológiou ani náboženstvom a možno ste tu boli, možno nie, na hodine otázok, keď som sa pýtala pána ministra zdravotníctva Šaška, že či vie predstaviť obmedzovanie interrupcií, alebo, naopak, či by sa on vybral tou cestou medikamentóznej interrupcie, alebo teda zlepšenia toho nedostatočného prístupu k interrupciám, ktoré momentálne na Slovensku máme, tak sám povedal, že momentálne je za zachovanie statusu quo a za žiadne obmedzovania.
Posledná vec, pani predkladateľka Záborská, vy ste hovorili o tom, že musíme chrániť bytosti, ktoré nemôžu prísť pred Národnú radu a nemôžu hovoriť alebo kričať na to, aby sa bránili. My sme tu minulý týždeň mali už narodenú ľudskú bytosť, ktorá teda už môže hovoriť aj kričať a ktorá veľmi jasným spôsobom dávala najavo, že nie je žiadna kultúrno-etická otázka, ale ľudská bytosť. A napriek tomu aj s vaším hlasom a hlasom pána poslanca Vašečku prešiel do ďalšieho čítania návrh zákona z dielne premiéra, ktorý niektorým ľuďom ich ľudskosť upiera a doslova chce do ústavy vytesať, že sú menej, a to popieraním aj čl. 12 ústavy, ktorý hovorí, že všetci ľudia by si mali byť rovní a dôstojní v právach.
Tak ja by som si skutočne želala, aby tento parlament spravil všetko pre to, aby sa už narodené ľudské bytosti tu v tejto krajine cítili tak, že tu môžu žiť bezpečne a dôstojne, a potom a pozerajme, samozrejme, aj na to, ako zabezpečiť to, aby, aby všetky ženy, ktoré si neželajú ísť na interrupciu, ale ktoré tak musia urobiť napr. z ekonomických dôvodov, tak aby na ňu nemuseli ísť. A na tom, si myslím, že sa vieme zhodnúť nielen v opozícii, ale mali by sme sa aj v rámci opozície a koalície.
Ďakujem.

.

.

Ďakujem pekne za slovo, pán presedajúci.
Vážení kolegovia, kolegyne, ďakujem kolegovi pánovi poslancovi Krátkemu aj pánovi Čaučíkovi za predloženie tohto uznesenia, ďakujem aj za tie vystúpenia. Odznelo tu mnoho dôležitého a ja teda budem vo veľkej časti súhlasiť s mnohým z toho, čo tu bolo povedané.
Som presvedčená o tom, že v prípade baterkárne Šurany vláda od začiatku, ale aj vo všeobecnosti nezvládla komunikáciu tohto zámeru. Ľudia majú vďaka tomu oprávnené objektívne pochybnosti, ktoré sa ešte zväčšujú tým, že vláda v prípade tohto zámeru absolútne zanedbala komunikáciu, ignorovala ich otázky, ignorovala tie námietky, jednoducho tie pochybnosti, ktoré sa objavovali. No a vďaka tomu sa tejto témy chytili aj extrémistické politické sily a vďaka tomu sa tejto témy chytili aj dezinfoscéna a rôzne postavičky v rámci dezinfoscény.
No a tak sme v situácii, kde sa k tým objektívnym výhradám, ktoré sú, naozaj je to komplexná téma, tak oni sú dnes ešte komplikované tým, že sa k tomu pridali ďalšie nánosy rôznych pofidérnych a neoverených informácií. Vďaka tomu, ako táto vláda pristúpila ku komunikácii tohto zámeru, tu vidíme podkopávanie dôveryhodnosti v procesy, v inštitúcie, pretože ľudia vidia, že sa jednoducho nemôžu spoľahnúť na to, že tu máme nejaké procesy, ktoré ich majú brániť, ktoré ich majú chrániť. A keď si vezmeme aj ten súčasný kontext, že len minulý týždeň sa schválili covidové amnestie, kde, opäť, mali sme tu nejaké pravidlá, mali sme tu nejaké procesy, a vláda vlastne hovorí, že tie platiť ani nemuseli, pretože dnes ľudí ide za to odškodňovať. Je to mimoriadne nezodpovedné konanie, tak to ešte len posilňuje to podkopávanie dôveryhodnosti a dôvery ľudí v inštitúcie a procesy. A je to nezodpovedné napríklad preto, že na druhej strane, teda kým tu dávajú covidové amnestie a žiadajú, aby, teda resp. ľuďom ospravedlňujú to, že pravidlá nedodržiavali, tak v prípade slintačky a krívačky hovoria – počúvajte odborníkov, dodržiavajte pravidlá. Takže ja niekedy nerozumiem a hovorím si aj, že takéto správanie jednoducho každú vládu dobehne. V každom prípade na prospech Slovenska to určite nebude.
Ja sa teda pristavím pri tom procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, o tom tu tiež už bolo dosť veľa povedané. Súhlasím, že v ňom teda nastali veľmi dôležité formálne chyby, či už to bolo vedomé, alebo nevedomé, keď vieme, že teda pôvodne tento zámer bol chybne zaslaný iba do zisťovacieho konania, ktorému sa hovorí tak familiárne malá EIA, čo je absolútne nehodné, neprípustné pre takýto obrovský zámer, s takýmto zásadným vplyvom na zdravie a životy ľudí. A potom sa teda javilo, že akoby po tlaku tých miestnych obyvateľov, lebo bez toho by sa to určite nestalo, ja som o tom presvedčená, ako nápravu, sa tento zámer, teda akože sa tvárili, že ho rozdelili na dve a že teda do toho zisťovacieho konania išli iba nejaké prípravné práce a že tá samotná technológia, tá prevádzka ešte prejde vraj veľkou EIA. No, aj keby to takto bolo, tak to jednoznačne nie je v poriadku, lebo keď predsa už prebehne EIA a už sa povolia tie prípravné práce, ak sa tam už vybuduje nejaká infraštruktúra, ak sa tam vybudujú nejaké cestné, nejaká cestná infraštruktúra, tak akú majú mať ľudia dôveru k tomu, že potom tá druhá časť bude objektívne posúdená, keď predsa ten investor už investuje, už tam potopí nejaké náklady, ako majú dôverovať tomu, že potom bude objektívne zhodnotená tá druhá časť, ktorá je tak kľúčová z hľadiska zdravia a života. No a my teda v súčasnej situácii si ani nie sme tak celkom istí, či to teda prebehne. Ja sa pristavím aj jednoznačne pri postoji rôznych koaličných politikov, ktorí sa veľmi radi teda zaštiťujú tým, ako oni tu robia v prospech ľudí. Začnem ministrom Tarabom, ktorý... my sme mu celkovo už v tomto pléne viackrát vyčítali jeho prístup k procesu EIA do tých zásahov, ktoré robil v rámci tohto zákona, a mne prišlo naozaj pokrytecké, keď sa potom ako po tlaku tých miestnych obyvateľov a aktivistov s nimi stretával a tváril sa, že teda ľuďom celý ten proces aj pochybenia v rámci toho procesu vysvetlí, a citujem, povedal, že nedopustím, aby verejnosť bola ignorovaná. No, ale potom keď mal tú príležitosť s tou verejnosťou sa rozprávať na mimoriadnych výboroch, tak na ne neprišiel, rovnako ako na ne neprišli ani koaliční poslanci. My sme tam boli a tých ľudí sme si vypočuli aj neformálne, keďže na výbore ten priestor nebol, keďže koaliční poslanci neumožnili ani to, aby prebehla tá debata. Rovnako sme sa tak zúčastnili výboru, kde vlastne táto téma mala byť bodom, a zvolával to v tom čase Rudolf Huliak. Nám to jednoducho bolo jedno, lebo je to dôležitá téma. Boli sme tam, aby sme sa o tom rozprávali, ale ani vtedy neprišiel dostatočný počet koaličných poslancov a neprišiel ani pán minister, ktorý vraj teda zaručí, aby verejnosť nebola ignorovaná.
A zastavím sa aj pri pánovi Huliakovi, ministrovi športu, dnes, ktorý v rámci tejto témy baterkárne Šurany ľuďom nasľuboval hory-doly, bol tam ešte v novembri, mal tam akože obrovské prejavy, ako on nedovolí, ako on bude bojovať za tých ľudí v Šuranoch. Žiadal vytvorenie nejakej nezávislej komisie na prešetrenie postupu. Sľuboval, keď sa ten jeho výbor, ktorý on chcel zvolať, tam sa tiež ukázala jeho politická sila a ako vôbec veľmi vehementne je on ochotný bojovať za tých ľudí, sľuboval, že keď sa neotvoril ten prvý jeho výbor, že ho zvolá v takom termíne, aby prišli aj koaliční poslanci. Tam asi zistil, že teda reálne nemá, neviem, mu na tom nezáleží dostatočne na to, aby to presadil. No a takýto výbor už zrazu neschválil, teda nezvolal, druhýkrát ho už nezvolal. Potom prišla vlastne opozícia, my sme takisto podporili zvolanie takéhoto mimoriadneho výboru vo februári, vtedy už neprišiel ani jeden koaličný poslanec, neprišiel ani pán Huliak. Takže toľko ostalo z boja proti baterkárni. No a úplným vrcholom aktivít pána Huliaka bolo, keď sa konala prvá vláda, kde už on vystupoval ako minister športu, tak čo tam bol jeden z bodov, bolo tam schválenie baterkárne Šurany ako strategickej investície a úplne v pohode hladko bez slova to prešlo, takže takto vyzerá boj pána Huliaka za ľudí na vidieku, za ľudí v regiónoch. Ďakujem pekne teda.
My sme sa tu rozprávali o tom minulý týždeň, čo to znamená, ak sa niečo schváli ako strategická investícia, že sa tam vlastne tak, ako si to nachystala táto koalícia, tak sa tam odstránia všetky brzdy, protiváhy, že sa tam absolútne nerešpektujú práva ľudí, a navrhovali sme tomuto plénu, aby opravil ten zákon tak, aby aspoň dodržiaval tie základné práva, ktoré ľuďom garantuje ústava. To sa nestalo. Samozrejme, dnes teda vidíme takisto, že táto diskusia sa nejakým spôsobom nezaujala koaličných poslancov. Opäť, vidíme to či u pána Tarabu, u pána Huliaka, ale vlastne pri každom jednom koaličnom poslancovi a poslankyni, ako veľmi v realite sú ochotní bojovať za ľudí. Na záver len poviem, že naozaj považujem za veľmi nešťastné, ako takéto príklady ničia dôveru ľudí v procesy aj inštitúcie, pretože tu ľudia nemajú pri každej výstavbe vo svojom susedstve sa stať, zrazu si robiť ako rýchlokurz chémie, fyziky, toxikológie, to nemá byť úloha ľudí, nemajú na to čas a nerobí to ani dobrotu, pretože, pretože jednoducho to nie je možné, aby sa každý stal odborníkom na každú tému v každom momente a rozhodoval sa nejako za seba, lebo to robí potom aj všelijaké spochybňovanie vakcinácie a tak ďalej. Ľudia majú dôverovať procesom, ako je posudzovanie EIA, toho sa majú držať, že to ich ochráni. A to sa nedeje.
Zakončím to teda tým, že baterkáreň Šurany a prístup koalície je naozaj veľmi kvalitný príklad, ako tejto koalícii záleží na ľuďoch len na billbordoch, v statusoch na sociálnych sieťach, ale keď príde na činy, tak nie sú ochotní urobiť ani len to minimum, žeby komunikovali s verejnosťou, žeby umožnili debatu, a nieto žeby sa ich zastali napríklad novelami alebo riadnymi procesmi posudzovania vplyvov na životné prostredie. Je to hanba.
Ďakujem.

My teda v Progresívnom Slovensku tento zákon podporujeme, ale ja by som trošku chcel aj poukázať na tú genézu, ako to tu celé vzniklo. O tej chybe nevedel nikto do schválenia zákona v decembri, ale hneď na úvod decembra sa na to upozornilo, lebo upozornilo sa na to mediálne, verejne, všetci si to všimli, začala si to uvedomovať odborná obec a ministerstvo hralo mŕtveho chrobáka, naozaj do konca decembra nič nerobilo až do začiatku januára a nechala tých lekárov vlastne a ten sektor v panike. A bolo to práve ministerstvo, ktoré malo prísť s nejakou opravou a malo povedať minim... ani nevydalo informáciu, že tak viete čo, tak je to problém výkladu alebo je to problém teda legislatívy, ale nebojte, čakajte, dovtedy a dovtedy to urobíme. Nič také nenastalo. Ministerstvo to nechalo reálne zájsť do takého bodu, že tie e-recepty sa vypli napriek tomu, že mesiac sa tu riešilo vlastne, čo s tými e-receptami bude, potom deväť dní po funuse prišlo vlastne s tým, že však treba len iný legislatívny výklad, tuto vám, tuto vám ho predkladáme. Ja som v tej chvíli nerozumel, že prečo napríklad toto nemohli urobiť hneď týždeň po tom, čo sa prišlo na tú chybu alebo skôr. Keďže to očividne nebolo ani také komplikované, nepotrebovali ste urobiť legislatívnu zmenu.
No a následne sme sa dostali do momentu, že neopravili to kompletne, pretože 2 % tých elektronických receptov stále je vypnutých u tých nezmluvných poskytovateľoch. Ono dve percentá sa môžu zdať relatívne málo pre celú krajinu, ale keď sa napríklad pozriete napríklad na samotnú Bratislavu, tak v Bratislave máte 40 % nezmluvných ambulancií. To znamená, že 40 % lekárov, ktorých vy navštívite v ambulanciách, tak oni vám nemôžu dať elektronický recept. A my pri ministrovi stále momentálne nevieme, že aký je plán, čo urobí. Na výbore sme počuli nejaké, nejaké príhody o tom, že dajú, prídu s nejakým pozmeňovákom, prílepkom alebo niečo, ani to sa nestalo, a sedíme tu štyri mesiace, päť mesiacov po zistení chyby a nevieme, kedy bude napravená a ako bude napravená.