... samozrejme o ľudí na Slovensku, ale napr. aj toto by nám, pretože máme nejaké diplomatické kontakty, máme jednoducho na to moc, tak ani toto by nám nemalo byť ľahostajné, tak som si povedala, že áno, ja zo svojej pozície proste spravím všetko preto, aby som nejakým spôsobom pomohla k tomu, aby sa takéto deti proste vracali domov. A ja nechápem, že aký problém, resp. chápem, však dostanem sa k tomu, ale prečo by toto plénum nemohlo prijať uznesenie, ktoré hovorí o tom, že áno, tieto deti by sa mali vrátiť domov. Chápem, prečo to nechce zatiaľ robiť vláda, ale fajn. Tomu 13-ročnému chlapcovi sa počas jedného cvičenia podarilo ujsť. Podarilo sa mu dostať na Ukrajinu, resp. do stále okupovanej oblasti, ale aspoň teda na Ukrajinu a viete, čo ten chlapec spravil? On sa vrátil späť do Ruska. A nie preto, že by ho to tam ťahalo alebo pretože by sa rozhodol, že hm, však vlastne Rusko je môj domov, on sa tam vrátil pre toho brata, pretože veľmi dobre vedel, že mama nemôže, z rodiny nikto nemôže, takže 13-ročný chalan proste išiel späť do Ruska, aby odtiaľ dostal aj brata. Opisoval nám, ako sa spolu doslova načierno trepali pešo cez lesy, kade-tade domov. 13-ročný s vtedy 7-ročným. Viete si to predstaviť? Dve deti vo veku tých mojich, možno vašich, možno vašich vnúčeniec, ja neviem a skutočne nechcem byť emotívna, lebo aj minule som na výbore potom počula, že ah, aké psychické vydieranie. Ale aké psychické vydieranie, prosím vás? Však to je normálny, reálny príbeh. A to nie je že jedno decko plus jedno, tých detí sú, a rozprávali sme sa o tom, pán Hazucha, určite si pamätáte, na výbore, tých detí sú tisíce. A naša vláda napriek tomu je nečinná. A ja som sa tu na hodine otázok pýtala pána ministra zahraničných vecí Blanára, že prečo Slovensko nie je súčasťou medzinárodnej koalície pre návrat unesených ukrajinských detí. A čo mi vtedy povedal? Ja si presne pamätám, tú odpoveď čítal pán minister Kaliňák a on sa tváril tak, že vlastne sám neveril, že čo to tam číta a ja som sa ho potom na to v doplňujúcej otázke aj spýtala, že, pán Kaliňák, vy ako advokát ste tomu verili akože vážne? A len zopakoval to stanovisko. Pretože v tom stanovisku, v tej odpovedi sa písalo, že niečo v zmysle, nie sme súčasťou, lebo podporujeme mierový plán Zelenského alebo každý iný mierový plán. And so, akože čo to s tým má? A zároveň považujeme za efektívnejšie iné spôsoby pomoci Ukrajine. No tak akože, prepáčte, ono by to bolo aj vlastne vtipné, keby to nebolo maximálne cynické a vlastne ono to ani nie je odpoveď na to, že prečo Slovenská republika nie je súčasťou tej koalície. Koalície, ktorá nič nestojí a ktorá na základe diplomatického úsilia proste participuje na tom, že tie deti dnes vieme dohľadať, vieme ich identifikovať a vieme nejakými kontaktmi aj s Ruskou federáciou ich dostať späť. A ja si myslím, že vaši kolegovia majú veľmi, veľmi dobré kontakty v Rusku a určite by to bolo prospešné, keby Slovenská republika bola súčasťou tejto koalície. Ale viete, čo si ja myslím? A možno je to iba môj osobný názor a možno mi to môžte vyvrátiť a možno by to mohol spraviť pán minister Blanár, ale zatiaľ sa tak nedeje, ja si myslím, že problémom, prečo nie sme v tejto koalícii, nie je to, že by sme to nepovažovali za efektívne, ono to efektívne je a prejdem aj k tým číslam, že koľko sa doteraz podarilo takto dostať detí späť. Problémom je, že za tie unesené deti, deportované deti je zodpovedný Vladimír Putin, na ktorého bol práve kvôli tomuto vydaný medzinárodný zatykač. A to, samozrejme, tí páni, a nehovorím, že ste to vy, ale tí páni, ktorí za ním cestujú, ktorí ho velebia, tak nemôžu dopustiť, aby sme my boli vlastne súčasťou niečoho, čo má pomáhať tým deťom, ktoré on unáša. A viete čo? To mi príde skutočne, skutočne veľmi ľúto.
Vrátim sa ale teda k meritu nášho uznesenia. Čo sa týka dát, rozprávali sme sa o tom aj na výbore, momentálne nie je presne možné určiť, koľko takýchto detí bolo unesených a deportovaných. Sú to doslova tisíce, desaťtisíce, možno aj státisíce. Prečo nevieme presný počet? No lebo ukrajinské zložky jednoducho nemajú prístup do okupovaných území Donbasu. A teda nikto netuší, či tie deti tam stále sú, koľko z nich je unesených, koľko z nich bolo napr. zabitých a v akom stave vlastne sa nachádzajú. Odhaduje sa, že ešte stále teraz by malo byť na Donbase 1,6 mil. ukrajinských detí. A keď hovorím ukrajinských, tak to znamená takých, ktoré majú ukrajinské občianstvo, pretože sa narodili pred okupáciou. A je absolútne irelevantné, či tie deti hovoria rusky, rumunsky, švédsky alebo ja neviem ako, sú to ukrajinské deti. Rovnako ako by to boli slovenské deti, keby to boli naše deti, z nášho územia, ja neviem, z východu, od Prešova alebo z kdekoľvek, ale jednoducho majú občianstvo. Je ich tam 1,6 mil. Rusko aj naďalej pokračuje v únosoch a deportáciách. Dokonca tie deti, a určite ste zachytili túto informáciu v médiách, aj keď teda očividne nečerpávame informácie z rovnakých médií, ale však to nevadí, bolo to úplne všade, ruské okupačné sily zverejnili katalóg, v ktorom si môžete vybrať, a skutočne si na to kliknite iba zo zaujímavosti, môžete si tam nalistovať, aké ukrajinské dieťa si chcete adoptovať, koľko má mať súrodencov, aký má mať vek, aké pohlavie, farba vlasov, farba očí. Zaregistrujete sa do katalógu, no, vy sa nezaregistrujete, lebo nemáte ruské občianstvo, predpokladám, možno niekto má na tajňáša, ale tak nevieme o tom, ale teda ruskí občania si môžu takýmto spôsobom adoptovať ukrajinské deti. Vám to príde normálne takýto obchod s deťmi? A tie ruské okupačné sily následne spravia všetky papiere a dieťa je deportované do Ruska a takýmto spôsobom doslova predané ruskej rodine. Normálne vám to príde? Obchod s deťmi. Nikto netuší, čo sa potom s tými deťmi následne deje v Rusku. Či tá rodina sa, a aj to je hrozné, aj keby sa riadne o nich starala, lebo to nie sú ruské deti, to nie sú deti tej rodiny, ktorá si ich vezme, oni reálne majú domov, majú rodinných príslušníkov, ale často tí rodinní príslušníci sú buď zajatí alebo vo väzení, alebo tiež boli deportovaní, alebo sú utečení na inej časti Ukrajiny, na slobodnej časti, alebo sú niekde v Európe a proste oni ich takýmto spôsobom nelegálne dajú na adopciu ruskej rodiny. Fakt vám to príde normálne? Ja si neviem toto predstaviť, že by sa to u nás dialo.
Pritom sa to stále deje, Rusko to aj naďalej robí. Samotné Rusko, a keď už neveríte mne, ani žiadnym iným relevantným zdrojom, tak dúfam, že veríte Rusku, teda nedúfam, ale viem, samotné Rusko v správe z júla ´23, a to je po niekoľkých mesiacoch invázie, uviedlo, že do Ruska za prvé mesiace vojny presídlilo viac ako 4,8 mil. Ukrajincov a Ukrajiniek vrátane 700-tisíc detí. Z týchto detí nikto netuší, koľké tam prišli s rodičmi alebo inými rodinnými príslušníkmi, ktorí tam prišli dobrovoľne, násilne, boli deportované, boli adoptované, nikto to nevie, máme len tieto čísla. Čo znamená, že potenciálne tých detí môže byť 700-tisíc, možno viac, lebo, hovorím, stále nevieme, koľko je ich v Donbase. Zároveň Úrad verejného ochrancu práv a medzinárodné organizácie momentálne odhadujú a majú identifikovaných 20-tisíc z nich. To znamená, že 20-tisíc prešlo tou mravenčou prácou, že ich rodičia alebo rodinní príslušníci, alebo ktokoľvek, kto o tých deťoch vedel, tak si dal tú námahu a proste reportoval, že toto a toto dieťa zmizlo vtedy a vtedy, malo by sa nachádzať tam alebo tam. Takých je 20-tisíc. Preto tie rozličné čísla. Pán Hazucha, keď vás tu vidím, my sme, myslím, mali takú dohodu z výboru pre ľudské práva, že ste hovorili, že vám tie čísla tam úplne nesedia a že ste ochotný sa o tom baviť a že potom teda uvidíme aj s podporou, že by ste možno nemali problém, keby tie čísla boli jasnejšie, ale doteraz sme teda tú debatu nemali, tak možno vo faktickej poznámke alebo, alebo potom uvidíme. Ja som každopádne akejkoľvek diskusii o tom otvorená, ale hlavne nech je to na základe relevantných zdrojov a nieže, pani poslankyňa, my vlastne nevieme, či sú tie deti ukrajinské alebo ruské, lebo nevieme, akým jazykom hovorili. To je absolútne irelevantné, sú to ukrajinské deti s ukrajinským občianstvom, ktoré boli unesené.
Viete, ako Ruská federácia nazýva tieto únosy? Nazýva ich evakuáciou, humanitárnou pomocou alebo záchranou. No tak akože prepáčte, ale keby moje dieťa niekto zobral takýmto spôsobom, tak by som to tiež vedela všelijako počastovať, aj toho človeka, ale určite by som to nepovažovala za humanitárnu pomoc. To skutočne nie. Niektoré z tých detí sú siroty, na tom sa opäť zhodneme, pretože ich rovno uniesli z rôznych štátnych zariadení v Donbase, ktoré, ktoré slúžili na to, že tam jednoducho boli tieto deti, niečo ako u nás detské domovy alebo teda centrá pre, pre rodiny, ale drvivá väčšina z nich má stále rodinných príslušníkov, či už teda v ukrajinskej časti alebo aj v samotnom Donbase, alebo aj niekde inde v Európe, tie deti nie sú sirotami a nemajú prečo byť akokoľvek presídlené, unesené a už vôbec nie adoptované cudzími ľuďmi, to skutočne nie.
Tie deti sa často dostali do Ruska a teda boli tam odvlečené tak, že ich napr. odobrali ich rodičom počas okupácie. A zrovna včera som videla aj také video, ktoré sa začalo šíriť po sociálnych sieťach a ktoré ukazovalo, a skutočne vám to odporúčam pozrieť si, ako predvčerom Rusko napadlo jednu malú dedinku, teda ruskí vojaci, a zabili rodičov a zobrali odtiaľ dieťa. A takýmto spôsobom proste potom unášajú tie deti. A viete, čo s nimi robia? Už som hovorila, že niektoré chodia na adopciu, teda sú dané na adopciu, iné, a tam je tiež jeden report medzinárodnej organizácie a bude o tom hovoriť následne aj môj kolega Valášek, ak sa k tomu dostaneme, je niekoľko takých vojenských táborov, do ktorých prenášajú práve tie deti, ktoré sú v tínedžerskom veku. Robia tam z nich vojakov, je to proste dokázané na základe faktov, na základe dôkazov, že jednoducho toto sa deje. A viete, čo to je, keď ich takýmto spôsobom sa snažia z nich spraviť vlastne zbraň proti vlastnému domovu, proti vlastnému národu? Toto je genocídne správanie, ktoré je v rozpore s medzinárodnými dohodami. Pretože keď raz chcete niekoho buď poslať na istú smrť alebo ho poslať na to, aby vyvražďoval svoj vlastný národ, keď s tými deckami robíte to, čo oni robia napr. v tých resocializačných zariadeniach, a síce, že sa ich snažia preučiť na ruský jazyk, lebo mnohé z nich skutočne hovoria iba ukrajinsky a nechcú hovoriť rusky, ale ruský jazyk, ruská história, ruská kultúra, tak to sa volá rusifikácia. A to tiež podľa Ženevských dohovorov je v rozpore teda s medzinárodným právom a je to jeden z prvkov genocídy. A ja nechápem, prečo krútite hlavou, pán Hazucha, lebo toto sú fakty a stačí si to možno trošku načítať a vedeli by ste, že tu nerozprávam nejaké bájky, aleže jednoducho skutočne sa to deje. A dokonca keď si poviete, že čo tam po nejakej Jurík, však v poriadku, čo nás tu má čo poúčať, Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí, myslím, z júna skonštatoval, že áno, Ruská federácia sa takýmto spôsobom podieľa na porušovaní medzinárodného práva, že toto robí. To skonštatoval súd. Rovnako ako to skonštatoval ten medzinárodný súd, ktorý vydal na Putina a Belovovú, ktorá je vlastne niečo ako ombudsmanka pre deti Ruska, medzinárodný zatykač, pretože sú priamo zodpovední, keďže tie nariadenia idú od nich, tak sú priamo zodpovední za tieto únosy. Tak asi to nie je len také blabla, ale na základe niečoho to bolo vydané, nemyslíte? A je to veľmi smutné, že namiesto toho, aby sme tu mali o tom riadnu debatu, tak vidím na vašich tvárach, že si vravíte, že, Ježiš, čo nám to tu vypráva, však to sú také blbosti a zase je antiruská a neviem čo, ale to vôbec nejde o to, že byť antiruský alebo, ja som proukrajinská, to sa priznám, lebo v tomto akože si myslím, že každý normálny človek by mal byť na strane obete a nie agresora, ale však je to asi na každého svedomí, ale toto sú právne argumenty. Keď raz takéto niečo skonštatuje medzinárodný trestný súd, keď to skonštatuje Európsky súd pre ľudské práva, tak prepáčte mi, páni, ale to nie sú len také blabla. Aj keď opäť dnes sme sa dozvedeli, že čo by sme sa tu my mali čo zaoberať nejakou Radou Európy alebo Benátskou komisiou, alebo čímkoľvek, nie, však my sme tu vyhrali voľby, my si tu môžme všetko. Takto fungujete, páni, je to veľmi, veľmi smutné. (Reakcia z pléna.) Nuž, škoda reči, no tak ale tak už niečo robte, prepánajána... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Dubéci, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec Hazucha, vydržíme chvíľku, nediskutujme, vystúpi pani poslankyňa Jurík, skončí svoje vystúpenie, pán Hazucha bude mať možnosť na faktickú. Ďakujem.
Jurík, Beáta, poslankyňa NR SR
No alebo sa pán Hazucha môže iba tak zdvihnúť a môže odísť, to je tiež možnosť, keď ho to nebaví počúvať, lebo je to škoda reči. Z našej strany je to škoda reči, tak, prepáčte, ale ja, minimálne je to na mojom svedomí, že ja sem prídem s niečím, na čom mi záleží, keď vám na tom nezáleží, tak vy s tým zaspávajte. Aké sú existujúce iniciatívy...
=====
