Milé kolegyne, milí kolegovia, možno si niekto povie, že toto je taký bezvýznamný zákon, že, preboha, sú dôležitejšie veci, občania trpia, naozaj trpia, potraviny nie sú lacnejšie. Poďme odškodňovať tých ľudí, ale sú tu ľudia, ktorí počas komunizmu nemohli tvoriť. Sú tu ľudia, ktorí za svoje vierovyznanie trpeli. Sú tu ľudia, ktorí slobodne povedali svoj názor a trpeli. Máme tu len jediného človeka z opozície a aj by som sa pána Hazuchu chcel...
Milé kolegyne, milí kolegovia, možno si niekto povie, že toto je taký bezvýznamný zákon, že, preboha, sú dôležitejšie veci, občania trpia, naozaj trpia, potraviny nie sú lacnejšie. Poďme odškodňovať tých ľudí, ale sú tu ľudia, ktorí počas komunizmu nemohli tvoriť. Sú tu ľudia, ktorí za svoje vierovyznanie trpeli. Sú tu ľudia, ktorí slobodne povedali svoj názor a trpeli. Máme tu len jediného človeka z opozície a aj by som sa pána Hazuchu chcel spýtať a dúfam, že mi odpovie, čo si on myslí o tom, že komunizmus naozaj utláčal ľudí. Komunizmus devalvoval slobodu. Komunizmus robil z ľudí socialistické, realistické stroje. Tak mňa zaujíma jeho názor na tento zákon. Pretože chcem sa ho spýtať, kde bol na vojne. Ja som bol na vojne v Tachove a môžem vám povedať, že to bolo obdobie neskutočného, slovíčko nechcem povedať že bordel, ale to bol taký bordel na tej vojne, že to nebolo možné. Ja som bol čatár absolvent, ale ja som nevedel, čo mám robiť, ako mám, nevedel som nič. Nič som nevedel a to nás školili na vysokej škole. Ale preto hovorím o tej vojne, pretože veľmi veľa ľudí, ktorí išli na vojnu, boli zaradení do tzv. viete akých, PTP. A to bolo niečo neskutočné. Tam z vás urobili obyčajnú handru. Spisovatelia, vedci, ľudia, ktorí naozaj v živote dokázali veľmi veľa už v mladom veku, v mladom veku, sa dostali do PTP. Ja som bol s takými vojakmi a mladí socialistickí práporčíci, rotní, ktorí mali osemnásť rokov, tam školili a správali sa ako zvieratá k ľuďom, ktorí mali vedecké tituly, k ľuďom, ktorí naozaj v živote niečo dokázali. A odškodniť ľudí, ktorí trpeli za to, že mali slobodný názor, je normálne.
Viete, ja by som vám chcel niečo prečítať, sekunda (rečník pozerá do mobilného telefónu). Komunistický režim naozaj prenasledoval ľudí, ktorí mali svoj názor, mali svoje presvedčenie, ktorí sa správali podľa svojho vedomia a svedomia. A politická perzekúcia, ktorú komunistický režim robil, bola proti ľuďom, ktorí sa postavili proti komunistickému režimu, ktorí sa neváhali postaviť, ktorí čestne bojovali, ale bojovali nie zbraňami, ale bojovali slovom. Bojovali básňou, bojovali dielom, bojovali divadelnými predstaveniami. Boli to disidenti, intelektuáli, novinári, náboženskí lídri a títo ľudia naozaj boli väznení za to, že mali slobodu a nezlomili sa. Veľa z nich sa nezlomilo, pretože keď máte slobodu, keď máte slobodu tu v duši, tak vás nikto nemôže zlomiť. Ja tomu verím. Taká jedna pani mi pred asi tromi rokmi, keď som prišiel sem do Národnej rady, povedala: No veď počkaj, veď ty vyjdeš vonku, teba zatvoria do basy. A ja jej hovorím: Pani, viete, aký je rozdiel medzi Ficom a mnou? Ja môžem v noci spávať. Pani, ja keď z tadiaľto zajtra odídem, tak odídem s čistým svedomím, s čistým štítom. Ja, to je mimo tému, a nechcem sa k tomu vracať, ale ja Robertovi Ficovi nezávidím tie jeho noci. Ale títo ľudia, ktorí boli zavretí, ktorí boli väznení, ktorí boli utláčaní, bití, týraní, napríklad ten muž, o ktorom som hovoril, sa vrátil domov, nemal ani jeden necheť, nemal ani jeden necheť. A toto? Toto bol komunizmus?! Ten dobrý komunizmus, o ktorom rozprávajú niektorí Ficovi voliči, že to boli časy, to bolo super, to za komunizmu sme sa mali tak dobre! Áno, mali sa dobre tí, ktorí boli ticho, tí, ktorí nerozprávali, a tí, ktorí rozprávali so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak. Tí, ktorí od iskričky, cez pioniera až po zväzáka a komunistu čestne stáli po boku súdruha Stalina, Brežneva.
V živote nezabudnem, v gymnáziu, keď zomrel Brežnev, moje spolužiačky dve plakali. A ja som sa na ne tak pozrel, že prečo plačú, lebo nám zomrel súdruh Brežnev. A trošku napojím, všimnite si, čo sa deje v Severnej Kórei. Tam všetci plačú, keď súdruh Kim niečo povie. A to je to vymývanie tých hláv. To je to, že tí, ktorí poctivo, poctivo si robili svoju robotu, ktorí mali svoj názor, mali svoje presvedčenie, tak tí boli utláčaní, a tí, ktorí tlieskali, tí ktorí fandili, tak tí sa mali dobre. A teraz je tá príležitosť, je tá príležitosť povedať, nech sa páči, my sa vám ospravedlňujeme a aspoň takouto malou mierou, takouto malou mierou vám chceme pomôcť. Veď pomáhať sa má. Je tu niekto z vás, raz, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deviatich, kto povie, že netreba pomáhať? Veď pomáhať sa má. Máme tu záchranára, ktorý celý život pomáha. Je tak? Tak, pomôžeme tým, ktorí boli celý život týraní? Nie, nie, pán Janckulík, som hovoril... aj vy ste záchranár? Tak prepáčte, ospravedlňujem sa, aj pán Janckulík je záchranár, prepáčte, nevedel som. Tak pán Janckulík tiež záchranár, takže vie, čo to je zachrániť ľudský život.
No a na záver by som vám chcel ešte chcel niečo povedať, prečítať teda. Viete, v komunizme keď ste sa stali triednym nepriateľom, triednym nepriateľom, tak nebolo väčšieho, mohli ste byť vrah, mohli ste byť zlodej, pedofil, ale keď ste bol triedny nepriateľ, keď ste si dovolili povedať, alebo si urobiť výsmech z niečoho, tak to bolo strašné. A triedny nepriateľ sa mal veľmi zle. A zase vám poviem príklad, v 1985, kto vie, čo bolo v ´85. aká športová udalosť veľká? Stáli sme sa čo? Majstri sveta v hokeji. A my na intern... no a vy ste sa ešte ani nenarodili, vy dve, že? Nevadí, tak, dievčatá, prepáčte, vtedy sme sa stali majstri sveta v hokeji a my sme to pozerali na internáte. Pozerali sme to na internáte a, samozrejme, sme vyšli pred internát s vlajkami a skandovali sme, nech žije Československo, ale nič sme nerobili, len sme skandovali, nech žije Československo. Dvoch zobrali policajti, teda žandári, pardon, príslušníci Verejnej bezpečnosti. Jeden mal tú žltú pásku, to bol pomocná stráž VB. A tento človek tých dvoch, zobrali tých dvoch mojich kolegov a tých vylúčili zo školy. Vylúčili ich zo školy! Nemohli doštudovať. Jeden je taxikár teraz a druhý ani ja neviem, myslím, že emigroval potom. Ale predstavte si, že komunistický režim namiesto toho, aby sa radoval, že mladí ľudia sa tešia z toho, že Československo vyhralo, tak tak boli zmagorení tými sovietskymi priateľmi, tým Sovietskym zväzom, že týchto dvoch ľudí takto perzekuovali. A vedel by som vám povedať tisíce a tisíce príkladov ďalších a ďalších.
Čiže naozaj, ja sa spytujem pána, chcem sa teda pána Hazuchu spýtať, čo si on o tom myslí. Teraz už môžete, nebojte sa, nikto tu nebudú na vás bonzovať kolegovia, nebudú hovoriť, že ten Hazucha s Pročkom komunikoval, zoberieme mu nejaké oné, príplatky. Takže kľudne môžete povedať.
Ďakujem veľmi pekne, milí kolegovia. (Potlesk.)
Skryt prepis