Videokanál klubu

Usmiaty deň, krásny deň, ďakujem, pán predsedajúci.
Ani nemôžem povedať, že, okrem Vladi, dámy, čiže páni, v zmysle § 80 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku predkladám informáciu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo o výsledku prerokovania návrhu poslancov Vladimíry Marcinkovej a Vladimíra Ledeckého na prijatie uznesenia Národnej rady k problematike nadmerného hluku a jeho negatívnych dopadov na zdravie a životné prostredie, je to tlač 522.
Predseda Národnej rady rozhodnutím pridelil predložený návrh na prerokovanie výboru Národnej rady pre zdravotníctvo. Označil ho ako gestorský výbor.
Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo prerokoval predložený návrh poslancov 22. októbra 2024. Výbor neprijal platné uznesenie, nakoľko návrh uznesenia odporučiť Národnej rade Slovenskej republiky schváliť návrh poslancov Marcinkovej, Ledeckého na prijatie uznesenia k problematike nadmerného hluku a jeho negatívnych dopadov na zdravie a životné prostredie nezískal súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných členov výboru.
Predseda výboru ma určil za spravodajcu, aby som na schôdzi informoval o výsledku rokovania výboru a navrhol Národnej rade ďalší postup v zmysle príslušných ustanovení zákona o rokovacom poriadku.
Pán predsedajúci, skončil som, môžete otvoriť rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne.
Znenie uznesenia je, samozrejme, zverejnené, ale reagujem v ňom na správu NKÚ, ktorá hovorí o tom, že Slovenská republika si neplní svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo záväzkov voči Európskej únii, neupdatuje informácie, ktoré... (Reakcia z pléna.) Pardon? Už len dva zákony. O chvíľočku. Som sa teraz, vypadla mi myšlienka, pardon.
Takže reagujeme tam na správu NKÚ, ktorá hovorí o tom, že si neplníme povinnosti voči Európskej únii. A pre mňa bola šokujúca, keď som si tú správu NKÚ všimla, tá pokuta, ktorá nám hrozí z pôdy Európskej únie v prípade, ak budeme pokračovať v neplnení týchto povinností. A tu vyzývame v tomto uznesení na to, aby sme zmenili náš prístup k informovaniu o hluku aj riešeniu hluku. A verím, že toto je niečo, čo by nás mohlo spájať a nemuselo politicky rozdeľovať, pretože naozaj ide o niečo, čo nám vyplýva z medzinárodných záväzkov.
Ďakujem.

Vážená pani kolegyňa, vážení páni kolegovia, pán predsedajúci, ja chcem ešte doplniť, že na tento problém rovnako upozornil ochranca verejných práv a naozaj ja nepokladám za správne, keď rodiny v sociálnej núdzi, ktorí narábajú s úplne inými zdrojmi, ten balík peňazí je tak nízky, že pri akejkoľvek, pri akomkoľvek príjme, ktorý je buď z rodinných prídavkov, alebo z nejakej sociálnej dávky, ktorá sa mu zadrží, tak je to veľmi citeľné a tí ľudia majú problém potom prežiť. Ja len chcem povedať, že, ja len chcem povedať, že skúsenosť nielen zo Slovenska, z Európy, ale aj zo sveta hovorí o tom, že ak chceme riešiť akýkoľvek sociálny problém, rodinu alebo ľudí v sociálnej núdzi, tak represia tam škodí, práve naopak, snažiť sa hľadať riešenie z tejto situácie. Takže keď v minulosti ľudová strana tu presadila s pomocou strany OĽANO, že deti, ktoré nenavštevujú školskú dochádzku, budú mať, budú mať znížené rodinné prídavky, tak veľmi sme tým ľuďom nepomohli, práve naopak. Treba okamžite na individuálnej báze s tými ľuďmi rozprávať a hľadať, kde je problém, a hľadať riešenie a nie naopak, okamžite sankcia, ktorá tej rodine ešte viacej poškodí a keď dovtedy malo problém s dochádzkou jedno dieťa, tak predpokladám, že práve touto sankciou budú mať viacerí, viaceré deti s tým problém.
Je veľmi zaujímavé ešte výskum, ktorý sa robil na miere životnej spokojnosti študentov z rómskych rodín, a sa zistilo, že naozaj pracujúci a študenti, tí, čo študujú na nejakých stredných školách, majú úroveň spokojnosti oveľa-oveľa vyššiu ako ľudia nezamestnaní v rovnakom veku. Takže také mýty, že Rómom sa nechce pracovať a tak ďalej, tak tieto výskumy úplne vyvracajú.
A čo je tiež dôležité pri tejto príležitosti si uvedomiť, alebo upozorniť na to, že materskú školu navštevuje len 24 %, len 24 % z vylúčeného rómskeho prostredia detí od troch do štyroch rokov. A len 32 % detí do šiestich rokov. Keď hovoríme, že tie deti potrebujeme dostať do tých vzdelávacích inštitúcií, tak presne tieto čísla nám hovoria, že síce o tom hovoríme, ale nenapĺňame.
A ďalšia veľmi dôležitá vec, ktorú musím spomenúť, keď riešime tento problém s deťmi, je, že stále máme množstvo žiakov, sú to tisíce žiakov, spravidla z vylúčených rómskych komunít, ktorí nám chodia na dvojzmennú prevádzku. A keďže chodia na tú dvojzmennú prevádzku, tak, prirodzene, tá kvalita výučby je nižšia a nehovoriac o tom, že nemôžu využívať tie školské inštitúcie, ktoré sú urobené, aby ďalej tým deťom pomáhali, a to je, ako je družina, ako je, ako je školský klub detí, ako je základná umelecká škola a ďalšie organizácie. Čiže tým, že im nedokážeme zabezpečiť naozaj tú prevádzku dopoludnia, alebo tú výučbu dopoludnia, tak vlastne škodíme im a nemajú rovnaký prístup k vzdelávaniu. A to je jeden z problémov, ktorý by sme mali riešiť, a mám pocit, že hovoríme o tom, ale skutočné riešenia a masívne riešenia, lebo si myslím, že toto, na toto, na riešenie tohto problému, už 30 rokov o čom hovoríme a neriešime, stačilo.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo opäť. V tomto návrhu sa snažíme reagovať na vlastne dotazy, ktoré nám prichádzajú z praxe a sú to naozaj veľmi absurdné situácie, na ktoré nás upozorňujú občania. A viem, že na tieto situácie neupozorňujú len nás ako poslancov, ale upozorňujú aj verejného ochrancu práv, ktorý to zahrnul, práve volanie po tejto zmene, ktorú navrhujeme, aj do svojej výročnej správy verejného ochrancu práv za rok 2023.
Tie situácie, aby som vám veľmi prakticky vysvetlila, aké sú a na ktoré reagujeme, napríklad keď maloleté dieťa bicyklom pri jazde na bicykli narazí do auta, vznikne nejaká škoda a v momente, kedy je podozrivé to maloleté dieťa zo spáchania priestupku, tak prídavky na dieťa už ďalej nedostáva rodič, ale osobitný príjemca, čo je napríklad obec. A už pri podozrení, že je maloleté dieťa vlastne podozrivé zo spáchania priestupku väčšinou tým, že nemá vlastne priestupkovú zodpovednosť, tak dochádza k odloženiu takéhoto prípadu a aj počas toho času odloženia na základe zákona o prídavkoch je pozastavený ten normálny tok prídavkov na dieťa a prídavky na dieťa sú dané osobitnému príjemcovi. Čiže naozaj v týchto absurdných situáciách vlastne komplikujeme ľuďom život.
A je to problém, pretože práve otec dieťaťa, ktoré spôsobilo tú škodu na tom aute, čo som spomínala v úvode ako príklad, práve on popisoval, že ako jednorodič vlastne prišiel o tých 60 eur, čo je preňho príjem, ktorý potrebuje, a pritom v tej veci sa ďalej nič nedialo, pretože dieťa, keď má štyri-päť rokov, tak čo tam skonštatuje polícia vlastne. Tá vec je odložená, je podozrivé zo spáchania nejakého priestupku a správny orgán prípad odkladá na neurčito a vlastne dôsledkom toho je, že ten rodič nedostáva prídavky na dieťa pri takejto absurdnej situácii, ale dostáva ich osobitný poberateľ.
Takže preto sa snažíme tú úpravu zmeniť a to nasledovne, tak aby sa k odovzdávaniu prídavkov osobitnému príjemcovi, aby k tomu dochádzalo až v prípade, že dieťa spácha v období troch po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov opätovne priestupok. To znamená, že tam je nejaká recidíva, že to nie je len nejaká náhoda, keď bicyklom vrazí do auta alebo podobné absurdity. Čiže snažíme sa naozaj vyčistiť tú situáciu, aby sme rodičom pri takýchto nešťastných náhodách nespôsobovali, nespôsobovali ujmu a najmä rodičom, ktorí sú v zlej finančnej situácii, pretože pre nich je toto veľký problém, keď vlastne o ten príjem prichádzajú tak, že im ho niekto vydeľuje pri tom osobitnom príjemcovi a nemôžu s ním disponovať sami, a preto to riešime.
Toľko z mojej strany. Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, vážení kolegovia, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol výborom určený za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 537. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je stanovisko ministerstva financií a Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 560 zo 7. októbra 2024 a v znení rozhodnutia predsedu Národnej rady č. 641 zo 14. novembra 2024 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 31. januára 2025 a v gestorskom výbore do 3. februára 2025.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
K úvodnému slovu. Cieľom novely zákona je zmiernenie existujúcej právnej úpravy, ktorá spôsobuje neoprávnené odoberanie prídavku na dieťa v prípadoch, keď evidentne neexistuje dôvod k takémuto kroku.
Touto novelou zákona sa snažíme zlepšiť finančnú situáciu rodín s deťmi a nevystavovať ich negatívnym následkom neopodstatneného odoberania prídavkov na dieťa.
Viac o tomto našom návrhu chcem povedať v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Vážený pán predsedajúci, ďakujem za slovo.
Dámy, páni, pán minister, tretí z trojice zákonov, na ktorom celý rok pracovala Zuzana Dolinková, je zákon o národnom zdravotníckom informačnom systéme, a teda v zásade dá sa povedať zákon o NCZI. Nevyužijem celých 30 minút, lebo nie je tu veľmi čo komentovať.
Rok prípravy tohto zákona viedol k tomu, že po pripomienkovom konaní, schválení vládou a posunutí do prvého čítania sme ho aj tu v snemovni aj opoziční poslanci podporili a potom prišlo čítanie druhé a na výbor prišiel pozmeňovací návrh, poslanecký pozmeňovací návrh, ale všetci vieme, že teda ministerský pozmeňovací návrh, ktorým ministerstvo opravuje nedostatky v predloženej legislatíve, zapracoval pripomienky parlamentnej legislatívy. Nič menej prišiel pozmeňovák a ten pozmeňovák bol zhruba tak veľký ako pôvodný originálny návrh zákona. Keď som počítal počet slov, počet znakov, počet strán, zhruba je to to isté, 31-tisíc znakov v originálnom návrhu zákona, 28-tisíc znakov v pozmeňovacom návrhu. V zásade sa vymenil ten kus za kus, úplne iný typ zákona bol predložený na zdravotnícky výbor, o ktorom sme, kde sme o ňom rokovali, o úplne inom type zákona diskutoval ústavnoprávny výbor. Oni vôbec netušili, že čo vlastne na konci dňa budeme tu v tejto snemovni schvaľovať, pretože dostali len ten pôvodný návrh z toho NCZI.
A tak tu stojíme, diskutujeme o zákone, ktorý je úplne iný, ktorý v danej chvíli sme si nemali šancu nikto naštudovať. Kto si vie naštudovať 70 strán textu, ktoré prídu zo dňa na deň? A ja sa pýtam, ako sa dá takýmto spôsobom pripravovať legislatíva. Čo sa ten rok robilo na tom ministerstve alebo na tom NCZI? Prečo sme sa dostali do toho, že v druhom čítaní schvaľujeme pozmeňovák, ktorý je tak dlhý ako originálny zákon? Čo to je za prípravu legislatívy? Potom sa čudujeme, že to furt musíme opravovať, že sú frustrovaní odborári, pacienti, daňoví poplatníci, lebo máme bordel a anarchiu v legislatíve. Takto sa to, prosím vás pekne, nerobí.
Čiže ak by ste mohli, pán minister, prosím vás pekne (rečník sa obrátil k navrhovateľovi), tlmočiť kolegom v NCZI, je to vaša podriadená organizácia, vy ste zriaďovateľ, vy máte na nich dosah, že takto sa to, prosím, nerobí.
Ja mám pocit, že v digitalizácii a vôbec v celej tej elektronizácii zdravotníctva nemáme jasnú cestu. Vy ju možno máte, možno tam niekde na nejakých podujatiach diskutujete, ale nemám pocit, že máme ucelenú politiku, ktorým, ktorou, ktorou chceme kráčať, a bijú sa tu medzi ministerstvo s NCZI, a že kto bude mať v ruke ten volant, ktorým smerom to zdravotníctvo a tú elektronizáciu povedieme.
Uvádzajú sa tu nejaké veci, ktoré, zase citujem ten One-Pager, ktorý ma v tomto prípade asi dve strany, kde je stručne zosumarizované, o čom ten návrh zákona je. A sú to také technikálie, opäť je to mierny pokrok v medziach zákona, rozširuje sa údajová základňa o údaje súvisiace s úmrtiami, ktoré sa budú riešiť aj elektronicky, je tam rušenie nejakých registrov, založenie nejakých registrov, také praktické veci, že elektronicky sa bude uzatvárať kapitačná dohoda so všeobecným lekárom alebo s primárnym gynekológom. Azda najprevratnejšia alebo najzásadnejšia zmena je eLab, teda elektronizácia laboratórnych vyšetrení. Dúfam, že ju teda NCZI zvládne lepšie, ako zvládalo zavádzanie e-preskripcie, lebo to trvalo veľa rokov, stálo to veľa desiatok miliónov eur a na konci dňa to aj tak nefungovalo a použilo sa riešenie, ktoré vyvinuli súkromné zdravotné poisťovne.
Téma, o ktorej chcem hovoriť v tomto svojom vystúpení, lebo toto som už povedal vlastne v prvom čítaní, je pozmeňovací návrh, ktorý zaznie, predpokladám, onedlho v pléne. Je to opäť niečo, k čomu sme sa nemali možnosť vyjadriť, dneska som si to zase našiel na internete, že to zaznie, a je to pozmeňovák, aby sa k údajom, ktoré zbiera Národné centrum zdravotníckych informácií, mohlo dostať ministerstvo zdravotníctva pri tvorbe zdravotnej politiky.
Je 5. decembra roku 2024. Národné centrum zdravotníckych informácií pod týmto názvom funguje koľko? Dvadsať rokov? A my tu riešime otázku, či sa zriaďovateľ NCZI, teda ministerstvo zdravotníctva môže dostať k údajom, ktoré NCZI má na tvorbu, zdravotnej politiky. Akože haló, ako hádam by malo mať ministerstvo zdravotníctva cez svoju podriadenú organizáciu prístup k tým dátam. Prečo sa do toho musíme vlúpavať cez zákon, cez pozmeňovací návrh v druhom čítaní v pléne? Ako sme sa dostali do tejto situácie, že toto neprešlo normálnym pripomienkovým konaním, a prečo to riešime v roku 2024 v decembri? Toto mala byť absolútne prirodzená súčasť fungovania tohto štátu, ak chceme prijímať rozhodnutia na základe dát evidence-based policymaking a chceme riadiť to, čo meriame, tak považujem za absolútnu nevyhnutnosť, že ministerstvo zdravotníctva má prístup k dátam o zdravotníctve. A to, že ten prístup nemá, vnímam, akože je niečo choré v tomto štáte. Je nejaký rozpor medzi ministerstvom zdravotníctva a NCZI v tom, ako si vykladáte prístup k tým dátam? Ako je možné, že sa musíte dobýjať cez legislatívu k týmto dátam? To znamená, NCZI nie je súčinné s ministerstvom zdravotníctva? Kam sme sa to dostali, že podriadené organizácie budú skákať regulátorovi po hlave?
Treba to naozaj upratať a v tomto prípade, na rozdiel od mnohých tých iných v pléne navrhovaných pozmeňovacích návrhov, tento pozmeňujúci návrh podporím. Ale opakujem, frustrovane ho podporím, lebo toto už malo dávno platiť a malo to prejsť normálnym legislatívnym procesom, možno, a to je tá opatrná hypotéza, možno ste to takto navrhli práve preto, aby NCZI nedokázalo zabrániť prijatiu takéhoto pozmeňovacieho zákona tým, že by lobovalo medzi poslancami, lebo ja mám pocit, a veľmi rád si ho nechám vyvrátiť, ja mám pocit, že Národné centrum zdravotníckych informácií je žaba, ktorá sedí na prameni zdravotníckych dát a za toho boha ho nechce pustiť.
Včera a predvčerom som mal tú možnosť byť účastníkom veľkej zdravotníckej konferencie Healthcare summit, kde teda bola reč aj o dátach, a boli tam aj kolegovia z Českej republiky, ktorí hovorili o tej dátovej politike. A také registre, registre, do ktorých zdravotníci, odborníci posielajú dáta na sledovanie niektorých typov ochorení, mnohé z nich vedie práve NCZI a často sa od týchto lekárov, odborných kapacít, mienkotvorcov dopočujem, že to je vlastne, keď tam reportujeme, to ako keby sme hádzali kamene do studne. Hodíte kameň do studne a je taká hlboká, že ani to čľup, keď dopadne ten kameň, nepočujete. A potom keď chcú títo odborníci s tými dátami niečo robiť, ktoré reportujú z celého Slovenska, tak zistia, že sa k dátam nevedia dostať, lebo GDPR, lebo ochrana osobných údajov, lebo ja neviem čo, lebo je to strašne hlboká studňa, a NCZI ako keby vyhovovalo, že je to hlboká studňa.
My potrebujeme mať dostupné dáta, my potrebujeme mať open data, možno nie surové dáta, ale možno, ako sme sa včera na tej konferencii aj zhodli, možno otvorené informácie o slovenskom zdravotníctve. To znamená, spracované surové dáta do podoby informácií, ku ktorým by mal mať prístup každý, pseudonymizované, anonymizované, každý, nielen ministerstvo zdravotníctva, aj nejaké INEKO, INESS, HPI, každý, kto to bude chcieť analyzovať, médiá, takí novinári, onakí novinári, Lekárske odborové združenie, každý, kto má záujem sa pozrieť a rýpať a počítať si v tých dátach, čo chce, a robiť si svoje kondingenčné tabuľky, by mal mať k tomu prístup. Zatiaľ NCZI túto funkcionalitu verejnosti neposkytuje a zatiaľ ani neviem, či má toto v úmysle. Bol by som veľmi rád, teda keby ste sa rozhodli tú policy, tú politiku digitalizácie dátovej výmeny a tak ďalej, keby ste na toto mysleli, lebo, a toto vám poviem ako, akože silný zážitok a silný príklad, ktorý zaznel aj, vravím, včera na tej konferencii, zverejňovanie dát samé osebe je riešením, je skutočným riešením problémov zdravotníctva.
Medzi zverejnením dát a zmenou správania subjektov na trhu, či už poskytovateľov, poisťovní, pacientov, kohokoľvek iného, medzi tým je nejaká čierna skrinka. A mne je jedno, čo sa deje v tej čiernej skrinke. V okamihu, keď zverejníte dáta, niečo sa v ľuďoch stane a zmenia svoje správanie. Vy ich k tomu nemusíte nútiť, vy im k tomu nemusíte dávať motiváciu alebo sankciu za to, keď niečo robia. Stačí, že tie dáta zverejníte.
Skúsenosť z Českej republiky. Majú tam register pre mŕtvice a začali medzi iktovými centrami robiť benchmarking, teda porovnávanie výkonnosti, a koľko trvá, kým príde pacient, koľko trvá, kým ju dajú trombolýzu, s akými výsledkami sa stretávajú. A už len skutočnosť, že tieto veci merajú a dajú tým subjektom spätnú väzbu, že tu sa nachádzate v tom grafe, toto je váš stĺpček, vedie k tomu, že sa zlepšujú tie medicínske kvalitatívne parametre, lebo tie pracoviská chcú medzi sebou súťažiť, chcú sa porovnávať, nechcú byť na konci toho rebríčka, chcú robiť niečo iné, a keď dostanú k tomu kvalifikované dáta, oni zmenia svoje správanie.
Toto si myslím inak, mimochodom, pán minister, aj o DRG. Keby ten Excel, na ktorom robí CKS, bol verejný a nemuseli sme ho si tak šolichať a posielať akože potajomky medzi sebou, a keby verejnosť mala možnosť vidieť, nie každý tomu bude rozumieť, ale príde nejaký, nejaký novinár, ktorý sa do toho pozrie, príde nejaký analytik, ktorý sa do toho pozrie a verejnosť by vedela, aké hospitalizácie prebiehajú na akých oddeleniach, aký keysmix je na ktorom oddelení, ako náročné prípady tam riešia. A keby ešte aj vedeli, koľko ľudí na tom oddelení pracuje, tak by sme videli, aké priepastné rozdiely sú medzi slovenskými nemocnicami, medzi slovenskými oddeleniami a vznikol by prirodzený tlak, ktorý by sme nemuseli drajvovať ani vy, ani riaditelia tých nemocníc. Lebo drajvovala by to verejná mienka, drajvoval by to tretí sektor, zdravotné poisťovne a tak ďalej. Už len zverejnenie tých dát je zmena k lepšiemu, pretože to vedie k zmene politík.
Poviem ešte jeden taký príklad z vlastnej skúsenosti. Keď sme v roku 2011 v Health Policy Institute začali merať čakacie doby na plánované operácie teda očí a veľkých kĺbov, tak sme urobili mystery shopping. Obvolali sme všetky pracoviská, kde sa tieto operácie vykonávajú, hrali sme sa na pacienta alebo jeho príbuzného v telefóne a pýtali sme sa, ako dlho trvá, kým dostaneme termín na danú operáciu. Záviselo od toho, z ktorej sme poisťovne, áno, v niektorých poisťovniach to bolo rýchlejšie, v niektorých to bolo pomalšie. A, samozrejme, záviselo od toho, do ktorej nemocnice voláme. V tom čase, napríklad, v prešovskej nemocnici endoprotéza kolenného kĺbu trvala tri roky. V neďaleko vzdialených Košiciach, ani je pol hodina jazdy autom, bola tá čakacia doba necelých šesť mesiacov na ten istý výkon. Akurát o tom pacienti nevedeli a tíško trpeli tri roky v Prešove, hoci mohli, možno za pol hodinu sa odviesť do Košíc a skrátiť svoju čakaciu dobu o dva a pol roka.
Každopádne zmerali sme to po celom Slovensku, zmerali sme to po všetkých pracoviskách medzi poisťovňami. Urobili sme tlačovú besedu, kde sme zverejnili tabuľku, ako dlho sa čaká na tieto výkony na Slovensku. Po prvýkrát sa ukázala takáto tabuľka na verejnosti. Na druhé deň, samozrejme, najhoršie skončila Všeobecná zdravotná poisťovňa mala najviac čakajúcich, najdlhšie čakacie doby. Na druhú deň, riaditeľ Všeobecnej zdravotnej poisťovne zvolal svoju tlačovku, povedal, že s tým chcú niečo robiť, lebo je hanba byť posledný v tom rebríčku. Ja som bol think tank, ja som nebol človek, ktorý ich vedel donútiť s pištoľou pri hlave, ale oni to urobili, lebo je to blbá reputácia, ak si chcete získavať pacientov v prestupnej sezóne, nemôžete byť najhoršia poisťovňa. Urobili tlačovku a povedali, idú s tým niečo robiť. A viete, čo urobili? Rozhodli sa, že za každú operatívnu hospitalizáciu, teda hospitalizáciu v nemocnici, ktorá končí operáciou na chirurgii, alebo na chirurgických odboroch, zaplatia dodatočných 100 a neskôr to zvýšili na 200 euro za každú takú hospitalizáciu. A tlačili na primárov, aby tam neboli konzervatívne hospitalizácie, ale aby tam boli operatívne, aby sa skracovali tie čakačky na tie operácie, aby primári povyťahovali šuplíky so svojimi zošitkami, kde sú popísané nejaké mená, a bohvieakým spôsobom sa to tam potom ešte mimo oficiálnych kanálov riešilo. Každopádne výsledok bol, že keď sme robili tento istý experiment o rok neskôr a zisťovali sme dĺžku čakania o rok neskôr, čakacie doby vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni, vo všetkých zdravotných poisťovniach klesli a najviac, samozrejme, v tej Všeobecke, kde bol najväčší tlak, lebo vznikla motivácia to meniť, lebo Všeobecka dala peniaze na to, aby sa skrátili čakačky a dala ich preto, lebo boli zverejnené dáta.
To zverejnenie dát má obrovský výchovný účinok, čiže moja, vrátim sa k téme, moja obrovská prosba je urobme čo najviac open informácií z tých dát, ktoré máje v e-Healthe. To samotné bude robiť tie politiky. Nebudete vy musieť rozmýšľať, že čo treba robiť, lebo tie odborné spoločnosti sa na to pozrú a povedia si, okej, niektorých to nebude baviť, ale niektorých to baviť bude. To je významný prvok. A takmer nič to nestojí chcem povedať, že vy si nemusíte páliť s tým prsty. Je to, je to reforma sama osebe – zverejňovanie dát.
Vrátim sa ešte k tým registrom jedným slovkom. Tým, že je to studňa, do ktorej sa hádžu kamene, a nepočujete ani čľup, tak mnohé z tých mienkotvorných organizácií a mienkotvorných kapacít a podporných spoločností sa rozhodli, že nechcú mať s NCZI nich spoločné. A registre si zakladajú paralelne mimo NCZI, lebo majú väčšiu kontrolu nad tým, čo sa tam zapisuje, ako sa tam zapisuje, majú väčší prístup a lepší prístup k tým dátam, štát má menšiu kontrolu nad tým, čo sa s tým deje. Ale tí zdravotníci sú spokojnejší, pretože NCZI neposkytuje ten typ supportu, ten typ podpory, ten typ služieb a servisu, ktorý by chceli na prevádzkovanie registrov.
Čiže opäť je tu niečo divné, niečo choré. Ak chceme mať nejaký centrálny hub, prečo nie je ten centrálny hub vľúdnejší a priateľskejší k sektoru?
Určite máme strašne veľa duplicitných, triplicitných a kvadruplycitných vykazovaných na najrôznejšie typy organizácií. Vypočul som si od Martina Smatanu, že v zdravotníctve sa zbiera 10 333 rôznych typov údajov, ktoré sa nejakým spôsobom nahlasujú. Mnohé sú duplicitné, mnohé sú, sa vyzbiera ten istý údaj, ale inou metodikou, takže dospievate k iným číslam. Takto to zdravotníctvo fungovať nemôže. Ja sa nečudujem lekárom, že sú frustrovaní, ak majú vypĺňať údaje o 10 333 informáciách v zdravotníctve. To treba upratať. Treba tie duplicitné a triplicitné vykazovania zrušiť, zredukovať, lebo nie, takto si ten socializmus v zdravotníctve nevybudujeme.
Národné centrum zdravotníckych informácií, opakovane hovorím, že by malo byť spálené plameňometom do tla a postavené nanovo na zelenej lúke. Ja to budem opakovať stále, pretože si to stále myslím. To je ako starý rímsky senátor hovoril, že Kartágo musí byť zničené, tak hovorím, že NCZI treba spáliť.
Máte šancu, pán minister, snáď toto nie je posledná novela tohto zákona, že ukázať životaschopnosť NCZI. Uvidíme to pomerne rýchlo, vzhľadom na to, že v NCZI došlo k zásadnej výmene dodávateľa IT riešenia. A elektronické zdravie, eZdravie, ktoré sme tu budovali od Rašiho čias, koľko, 15 rokov, ideme budovať nanovo, ide sa to prekódovať, ide sa urobiť nové eZdravie, ktoré bude už modernejšie a bude schopné komunikovať s okolitým svetom. Už nebude treba prepisovať z jedného počítača do druhého počítača údaje, lebo to som zistil, že to sa dnes reálne deje, myslím, že aj Peťo Stachura na to upozornil, že máme dva systémy a tam sa to že ručne prepisuje. Počúvajte, to je jak čínska manufaktúra, zneužívanie detskej práce a neviem. Mi to príde ako nonsens v inštitúcii, ktorá pracuje s desiatkami miliónov eur.
Sľubujú, že bude teda nový, nové eZdravie, a to nové eZdravie by malo začať fungovať v septembri budúceho roku. Okej, bude to mať nejaké nábehové problémy, detské chorôbky, odlaďovania, ale do konca budúceho roku, najneskôr do prvého kvartálu roku 2026 si viem predstaviť, že by, ak teda hovoria, že to naozaj bude, že to naozaj budeme vidieť, že si to ohmatáme. A keď si to neohmatáme, keď to nebude fungovať, keď to skončí fiaskom, ako skončila hromada iných projektov pod vedením NCZI, tak dúfam, ak tu ešte budete, pán minister, s nami, teda aspoň v tejto pozícii, tak že by sme sa k tomu NCZI mohli postaviť a k tomu zberu dát nejakým razantnejším a radikálnejším spôsobom, lebo inak nás salámovou metódou budú stále obchádzať a snažiť sa dostať bez rebríka na povalu.
Zdravotnícke dáta sú dôležité. Dobré dáta sú dôležité pre správne rozhodovanie, a preto je dôležité aby NCZI fungovalo dobre, aby ten centrálny hub, kde sú dáta, fungoval dobre. Zatiaľ ten pocit nemám a nemám ani pocit, že NCZI rozumie tomu, čo robí. Má možno dobrých ítečkárov, ale nemyslím si, že má dobrých zdravotníckych analytikov. (Rečník sa obrátil k navrhovateľovi.) Zdravotníckych analytikov máte na ministerstve vy, pán minister. Máte Inštitút zdravotníckych analýz, akurát ten nemá prístup k tým dátam, preto tu máte pozmeňovák. Bolo by dobré, keby sme, keby ste s touto inštitúciou vychádzali dobre a na prospech všetkých v tom systéme. To je všetko, čo som chcel k danému zákonu povedať.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť.

Úplne súhlasím, už len krátko doplním, aby to teda zaznelo, toto sa netýka len tejto vlády, toto sa týka úplne každej vlády doteraz. Každá vláda doteraz vrátane tej, ktorej sme boli súčasťou, a preto sme sa dostávali často do rozporov, dotovalo neefektivitu štátnej poisťovne v stovkách, v stovkách miliónov eur a... a robí sa to dokola, a to je ten môj sen o ministerke alebo ministrovi, ktorý povie konečne, že stačilo. A keď taký príde, tak naozaj sme pripravení bez ohľadu na našu, našu politickú pozíciu podporiť tento správny boj za pacientov, lebo na to sme tu všetci.
Ďakujem.

Ďakujem, Janka, čo si povedala.
Poďme o tom ešte diskutovať, že keď prejde pozmeňovák, aký bude tvoj postoj k zákonu, ale veľmi rozumiem tvojim obavám, čudujem sa, že tu teda nezaznela väčšia diskusia aj od tých väčších hejterov, ktorí... finančných skupín, ako sme my, pretože potom naozaj snaha o záchranu Všeobecky pomáha súkromným zdravotným poisťovniam, hej. Toto je , že vedľajší efekt tohto celého, čo ste tu predložili, a to je tá pasca, do ktorej sa štát dostal, že je v konflikte záujmov, že je zároveň regulátorom, ktorý prijíma legislatívu, že je zároveň prevádzkovateľom najväčšej zdravotnej poisťovne, cez ktorú tečie najviac peňazí v slovenskom zdravotníctve, a zároveň prevádzkuje štátne nemocnice, ktoré od tej, od tých poisťovní dostávajú tie peniaze. A je to pacient, ktorý je chromý na všetky tri nohy, nefungujú tie štátne nemocnice, nefunguje štátna poisťovňa a legislatíva sa deje že živelným spôsobom, že ju tu opravujeme v druhom čítaní poslaneckými pozmeňovákmi, že nám prichádzajú pozmeňováky, ktoré sú pomaly že dlhšie ako originálny pôvodný zákona. To, že opravujeme pozmeňováky, ktoré boli schválené v minulom hlasovaní, lebo sme ich nechceli tak vlastne prijímať, že sa tá legislatíva prijíma tak, že sa medzi parlamentnou legislatívou a ministerskou legislatívou prebieha nejaká prestrelka. Potom ako zlá legislatívna technika bola použitá, to, že sa o týchto veciach nediskutuje so stakeholdermi, ale že to tu riešime v podstate až na konci.
Nech sa štát sústredí na jednu vec a nech ju robí poriadne, nech je to naozaj ten, kto kormidluje, a nech nevesluje, nech sa nevenuje nemocniciam, nech nemocnice dá na samosprávne kraje, samosprávy, univerzity, cirkev, nech poisťovňu rozdelí a predá a nech sa venuje zdravotnej politike.