Videokanál klubu

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, z toho, čo som to tu počúval nie úplne od začiatku, ale skoro od začiatku, tak mi to zase pripomína taký trošku ten večný slovenský príbeh, zdá sa to už také, že chceli sme len to najlepšie, dopadlo to ako vždy, hej, že zámery boli dobré, po ceste sme sa potkli toľkokrát, že sme do cieľa nedošli. Lebo z toho, čo tu počúvam teda, že áno, niečo ešte bol, nejaký iný projekt, náhodou ten kľakol, ten štyriapolmiliónový, tiež mal byť focus pre to duševné zdravie.
V čom je moja taká nejaká legitimita toho, že vystúpim k tejto téme, teda okrem toho, že som poslanec a môžem a mám myslím, hej. Žijeme takú dobu, že teraz riešim, aj ja riešim osobne choroby, hej, slintačka a krívačka a v nej vecne príslušnom odbore a tuná sú to duševné choroby. Ja som to teda neštudoval, ale vďaka pánu Bohu som vychoval dcéru a teším sa, že sme vychovali dve dobré, slušné dcéry a jedna z nich chce byť detskou psychiatričkou, a preto si myslím, že, aj sa teraz už o tom doma rozprávame a proste vnímame to a venuje sa, robila že vraj výbornú diplomovku, ja to neviem posúdiť, ale ten lektor povedal, že pre deti s autizmom. Proste áno, mladý človek plný života a chute, hej, že uspieť, žiť a niečo, niečo priniesť. Tak tu je nejaká moja legitimita. Takže ja sa nepasujem tu ako do polohy, že som nejaký odborník na neviem aké procesy, ale som politik a toto nejak do toho, do toho ma akože napĺňa a (v pléne zvoní mobilný telefón) som aj zas si zabudol vypnúť telefón, ospravedlňujem sa. Že môžem k tomu, k tomu vystúpiť.
To, že ono to tu zaznelo a myslím, že sa na niečom možno aj zhodneme, ja som to niekde čítal, už neviem, v ktorej knihe, a tam to bolo definované tak, že v zásade v 19. storočí to bola pandémia zápalu pľúc, v 20. to bola pandémia rakoviny a v 21. storočí to bude pandémia psychosomatiky, psychosomatických chorôb, choroby zo stresu. Proste čakajú nás veci nevídané, veci, o ktorých sme nevideli, nepočuli. Žiaľ, niektorí, ktorí sme sa iba posmievali, hej, ale budeme to musieť riešiť. A čo robí zodpovedný hospodár, čo robí zodpovedný človek, hej, človek, ktorý pozerá nielen po najbližšiu výplatu, ale po najbližšie volebné obdobie, proste sa pripravuje v predstihu, hej? Že proste dajú sa niektoré veci nastaviť, nejaké procesy a to je ten, moje také možno politickejšie vystúpenie k tejto téme k uzáveru, že z toho, čo som vysledoval, že teda zámer bol rozšíriť to, zdá sa, že sa to nie celkom podarí, tie deti, plus sa s tým stále trápiť.
My by sme mali, naozaj by sme mali proste prestať, v niečom by sme mali prestať. Údajne deväť miliárd ide do slovenského zdravotníctva. A ja sa pýtam, kedy bude tým ľuďom dosť? Kedy bude tým nenásytným gágorom dosť? Kedy už bude tomu systému dosť? Som to tu už minule hovoril na tej Fermatovej vete, hej, že to je tá záhada, hej, že čím viac do slovenského zdravotníctva dáte, tým viac si vypýta. A možno naozaj, kedy vám bude dosť všetci, čo sa tam motáte? Keď už tu riešime tému, že je problém a deti naozaj majú problém. To sú tie mobily, to je všetko to. Áno, to je ten, obrovský problém majú tie deti a my zisťujeme, že vlastne jednoduché úkony nezvládame, toto nejako nebude fungovať a nepripravujeme sa na to.
Tu to zaznelo, 47 detských psychiatrov má Slovensko? Dvesto lôžok na 1,4 mil. detí? Pán minister, okej? Je to okej? Viete, moja dcéra chce byť detskou psychiatričkou a nemá kde robiť. Ja som myslel, však keď všetci hovoria, že jak nie sú lekári, nie, že na prvé dvere zaklopeš a ťa zoberú, nie, však nie sú lekári. A viete, ja zisťujem, že viete, aká je asymetria slovenského zdravotníctva? Že v Bratislave sú lekári a nie sú sestry, ale na východe sú sestry, ale nie sú lekári. To sa znova podarilo, v úvodzovkách, hej, že tým naším geniálnym riadením procesov sa toto podarilo, že tak sme asymetricky urobili proste to zdravotníctvo a toto je. Áno, možno pôjde robiť niekde inde, hej. Bude musieť vycestovať, bude musieť, neviem, to neviem, aleže príde mi to, a ja už neviem, koľko mi to hovorila, že tých lôžok detských psychiatrických koľko je v Bratislave, mne to príde strašne málo. Ak je celkovo tých lôžok na Slovensku 200, neviem, koľko je z toho v Bratislave. My máme pocit, že ako zodpovední ľudia by sme mali teraz povedať, počúvaj, pribrzdi, nekúp Benku, nekúp, neviem, koho to všetkého tam majú, hej, Medveckú. Trošku nechaj tých služieb, proste tých odberov, nechaj ten štát a nechaj to štátne zdravotníctvo, niečo zarobí, nechaj, lebo potrebujeme na to, aby sme pristavili nejaký pavilón, ja neviem, kde to, na Kramároch, aby tam tie deti, lebo prídu tie deti, tie deti prídu. To nemusíte mať ani žiadnu, ani vôbec nie atómovú, ani nič, ani proste to je z logiky veci z toho celého, jak tie trendy sú, že tie deti prídu a kde s nimi pôjdeme a kto ich bude liečiť?
Viete, že ja by som už naozaj proste bol akože veľmi a enormne zodpovedný v tom a nechcel by som si to zobrať na zodpovednosť, že bol som pri tom, keď sa to riešilo, a teda vysvetlím, čím som začal, pomaly budem končiť, dopadlo to ako vždy, nepodarilo sa. Lebo tak jak tie zvieratá v tých maštaliach nemôžu za to, že sme ich tam pozatvárali, je našou povinnosťou im pomôcť. A obzvlášť dúfam, že to nebude, nejak nedotkne, obzvlášť tie deti si tiež nevedia častokrát pomôcť, však sú zúfalé, hej, z toho proste, z toho tlaku, z toho všetkého a áno, už sa o tom, už sa za to menej hanbí, už sa o tom viacej rozpráva, čo je dobré, my sa tu stigmatizujeme. Najväčší počet psychiatrov je viete kde? V parlamente. V parlamente. Tu najväčší výskyt psychiatrov na meter štvorcový. Potom na facebooku, hej. Toto je presne, že my, to tu zaznelo, vysielame tie hrozné signály, ale aj napriek tomu sa už ľudia prestávajú hanbiť a báť a prestávajú sa ostýchať, začínajú o tom rozprávať a nemajú ísť kde a kam. Takže akákoľvek možnosť je, akékoľvek peniaze niekde sú, to je šialené. Rozumiete, že tu nie počúvam, že bolo nejakých štyri a pol milióna, o ktoré sme prišli, neprišli alebo na čo to išlo. Na kanalizáciu pre Tarabu? Viete, ja neviem, kde sa to akože presunulo, hej, keď to bolo určené na tie, na tie choroby a teraz tu rozprávam o niečom inom.
Pán minister, ja sa vám nebudem pliesť do remesla, ja sa snažím držať, ale toto som si považoval, že máte tam nejaké možnosti, zastavte tú hydru, zastavte tie nenásytné gágory, povedzte im, choďte robiť, dokážte niečo iné. Už keď ste 30 rokov boli nasatí, už by malo stačiť a už keď za tých 30 rokov ste sa nenaučili žiť bez štátu a bez toho, aby vás niekto dotoval, tak už sa to nenaučíte. A štát by mal povedať dosť, dosť, lebo my tu máme problém. Naozaj tu je obrovský problém. To budeme tie deti prekračovať po tých cestách, to budeme zbierať po tých koľajniciach tie deti, keď sa nezobudíme a keď nepovieme dosť. Peniaze zo zvončeka sa nekradnú. To bol taký jeden prípad. Viete, to boli tí, čo miništranti pred kostolom peniaze do zvončeka, vraj sa stalo, jeden ten miništrant si zobral, to bolo božie dopustenie v celej dedine. Sú peniaze, na ktoré sa nešiaha. Nešiaha sa na peniaze v školstve, nešiaha sa na peniaze v zdravotníctve, ale zdá sa, že tu máme medzi sebou ľudí, ktorí sa neštítia. Že to tu je kultúra. Kultúra toho, že poďme tam, tam sa dá. Lebo nakoniec vždycky to ten štát doleje, lebo však povieš zdravotníctvo, zdravie, voliči, to je, vždycky to funguje. Nedá sa to donekonečna. A toto nás dobieha, ale mám strach z tej obavy z tej pandémie, tej psychosomatiky. Lebo ono to neni len, že to dieťa trpí a že bolí duša. Duša vie bolieť. Ale tie deti, ktoré nám prejdú cez ten systém, že ich nezachránime, tak úplným excesom toho je Spišská Stará Ves. To sú aj iné, by som povedal, že dôsledky neriešenia toho celého problému.
Čiže máme všetci veľkú zodpovednosť a, pán minister, vy enormne veľkú zodpovednosť, tak vám držím, držím v tom palce.
Ďakujem pekne.

.

Ďakujem pekne, Oskar, za tvoju pripomienku, aj si mi pripomenul vlastne toho pána ministra Tarabu. Celkom nerozumiem, prečo práve on sa montuje do záchraniek. To je podobne ako keď sa ministerstvo kultúry montuje do globálnej pandemickej dohody s WHO a má najzásadnejšie pripomienky k tomu. Čiže niečo sa tu deje na pozadí, bolo by dobré vedieť, že čo sa to tu deje na pozadí.
A k tým elektronickým receptom. Ja pána ministra opakovane vyzývam, že teda treba to rýchlo opraviť, máme v programe aj vlastný návrh zákona na opravu eReceptov, tak si ho pokojne osvojte, pán minister, a dajte do produkcie, pretože sú tu naozaj veľké množstvá poskytovateľov, sú to dvojciferné čísla v percentách poskytovateľov, ktorí nemajú uzatvorené zmluvy so zdravotnou, aspoň s jednou zdravotnou poisťovňou, a tí musia vypisovať tie recepty na papieri.

Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dúfam, že teda neurobím pánovi ministrovi problémy v rámci vládnej koalície po tom včerajšku, ale aj ja chcem podporiť aj v mene svojom, aj v mene poslaneckého klubu strany Sloboda a Solidarita tento návrh na vyslanie našich vojakov do operácie KFOR do Kosova. Podobne ako včera prerokované materiály a teda najmä ten, ktorý sa týkal misie v Pobaltsku, je to chvályhodná aktivita, aj keď v tomto prípade priamo sa netýka ochrany našich spojencov voči hrozbe agresie zo strany Ruska, ako to bolo v tom predchádzajúcom prípade, keďže Pobaltie aj Poľsko sa cítia oprávnene ohrozené Ruskom, v tomto prípade ide o stabilizáciu situácie v Kosove a zabezpečenie bezpečnosti. Ale myslím si, že je to dôležité, je to dôležité aj z hľadiska toho, čo sa uvádza v tom materiáli, v tom návrhu, že to môže prispieť aj k zvýšeniu kredibility Slovenskej republiky v rámci Severoatlantickej aliancie a v neposlednom rade k zvýšeniu bezpečnosti v regióne. Samozrejme, tá bezpečnosť v regióne je prioritná, ale teda z nášho pohľadu je dôležité robiť aj kroky, ktoré našu kredibilitu, dôveryhodnosť, postavenie medzi našimi partnermi v rámci krajín Severoatlantickej aliancie budú nielenže zvyšovať, ale možno, by sa dalo povedať, že upevňovať a obnovovať, keďže viaceré kroky aj vyjadrenia vládnych politikov, najmä v kontexte ruskej agresie proti Ukrajine, neochoty podporovať Ukrajinu a podporovať spoločné riešenia s našimi západnými európskymi spojencami môžu a podľa môjho názoru aj naštrbujú kredibilitu a dôveryhodnosť Slovenskej republiky.
Je samozrejmé, že môžme mať rôzne prísne kritériá na krajiny, ktoré nie sú členmi Európskej únie alebo Severoatlantickej aliancie, ktoré prechádzajú transformáciou, aj pokiaľ ide o stav korupcie, aj pokiaľ ide o práva národnostných menšín. Je teda chvályhodné, že Slovenská republika sa o to zaujíma. Ja by som len teda pripomenul, že mali sme tu obdobie, keď práva národnostných menšín v Slovenskej republike boli narúšané, boli spochybňované, vrátane toho už spomenutého práva používať svoj jazyk v úradnom styku v deväťdesiatych rokoch, keď bolo toto úplne znemožnené na isté obdobie, ja som patril k tým, ktorí to vtedy kritizovali, bolo to kritizované aj zo strany medzinárodných organizácií, len by som podotkol, že nikto to nepovažoval za legitímny dôvod na to, aby Maďarsko vyslalo svoje tanky na južné Slovensko a zaútočilo na Slovensko z dôvodu, že práva maďarskej menšiny v tom čase neboli rešpektované. Čiže áno, môžeme kritizovať veci, ktoré nie sú v súlade s nejakým štandardom ľudských práv, ktoré očakávame, môžeme očakávať, že príde k náprave a že ľudské práva vrátane práv príslušníkov národnostných menšín budú plnohodnotne rešpektované, ale to nemá vôbec nič spoločné s tým, že by to mohlo akokoľvek legitimizovať vojenskú agresiu proti cudziemu štátu. A teraz nehovorím primárne o situácii v Kosove, ale teda dovolil som si zareagovať na to, čo povedal pán predkladateľ vo svojom úvodnom vstupe a keďže pán predsedajúci dáva menší pozor ako počas vystúpenia pána poslanca Valáška, tak mi to bolo umožnené.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Myslím si, že táto debata ukázala, že s tými návrhmi a nápadmi, s ktorými ste prišiel, sú celkom inšpiratívne. Myslím si, že aj tá debata k tomu je, celkom sa opiera o vecné fakty, že naozaj sú tam veci, ktoré sú inšpiratívne. Myslím si, že nech už to dopadne akokoľvek, dá sa na tom pracovať aj do budúcnosti. A beriem to aj tak, že vnímate národné obranné sily možno aj ako prostriedok, ako motivovať ľudí vstúpiť do ozbrojených síl, pretože už ja si pamätám ešte model 2010, keď sa písal. Ja som dokonca ešte na, ako na vojne ako vojak povinnej vojenskej služby ho ťukal do počítača, tak tam si pamätám to číslo, ktoré bolo naplánované. Už vtedy bolo, že 20-tisíc príslušníkov ozbrojených síl mali, to malo byť to minimálne číslo, ktoré malo byť. A toto môže byť možno cesta. Len hovorím, upozorňujem tam na ten nedostatok, ktorý tam ja vnímam cez tú prizmu prizývania príslušníkov Policajného zboru, čo môže byť naozaj do budúcnosti komplikované.
No a tí žandári, ja si myslím, že si to bude vyžadovať minimálne vytvorenie vlastnej organizačnej štruktúry, lebo musí to mať nejakú štruktúru, nejaké velenie. Každý ozbrojený zbor musí mať nejakú, lebo potom sa dostávame do situácie, že tam môžu byť možno aj kompetenčné spory niekedy v budúcnosti pri nejakej škodovej udalosti alebo niečo podobné. Ale vôbec, jednoducho ako keby vznikal nový ozbrojený zbor a je tam viacero otázok možno, ktoré by si vyžiadali ďalšiu diskusiu alebo zamyslenie.
Ale pridávam sa ku kolegovi Valáškovi, že možno keby sa toto rozdelilo na dve časti, že dva zákony, tak ja si viem predstaviť, že by sme vedeli zahlasovať za tie národné obranné sily, považujem to za skvelý nápad.
Ďakujem pekne.

.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Začal by som v podstate v podobnom duchu ako môj predrečník a musím oceniť prístup ministra obrany pána Kaliňáka k problematike záloh a takisto aj oceniť aj záujem o diskusiu. Mali sme, mali ste diskusiu s pánom Valáškom, my sme mali tiež spoločnú diskusiu, ktorú naozaj oceňujem, bola zaujímavá, len vtedy ešte sme, som nemal tú možnosť si poriadne naštudovať ten zákon, predsa len má vyše 80 strán.
Poviem to takto, čo sa týka národných obranných síl, naozaj si myslím, že ten nápad, s ktorým ste prišli, je inovatívny, je prospešný a myslím si, že by bolo dobré, keby sa dal pretaviť do reality. Myslím si, že by to mohlo pomôcť k budovaniu rezerv. Má to len tak trošku jeden háčik. Myslím si, že to je aj previazané práve s tými žandármi. Vy to vnímate v tom duchu, že by ste teda chceli to otvoriť širokej verejnosti, ale aj príslušníkom Policajného zboru. Sám ste bol minister vnútra, viete, že v prípade mobilizácie, vojnového stavu alebo niečoho podobného policajti plnia iné úlohy, ako byť mobilizovaný. Veď vidíme klasický príklad aj Ukrajiny, kde tak či tak tam naďalej majú policajtov, potrebujete zabezpečiť aj tú vnútornú bezpečnosť, a preto mám obavy, že sa môže stať taká situácia, že vy budete mať síce možno dvadsaťtisíc členov v národných obranných silách, ale z toho bude možno 18-tisíc policajtov. Ale keď naozaj dôjde na ten akútny stav a na tú krízovú situáciu, tak ich nebudete môcť povolať a dostanete sa do situácie, že síce platíte hypotéky policajtom ročne, ktorí chodia aj na, dajme tomu na nejaký výcvik a na tie víkendy a podobne, ale potom sa dostaneme do problému, ktorý v podstate máme aj dnes, že máme nedostatok ľudí v rezervách, ktorých by sme mohli v týchto situáciách povolať.
Myslím si, že toto stojí za zamyslenie sa na to pozrieť. Ja chápem tú prepojenosť národných obranných síl a žandárov, že vlastne tí policajti, ktorí sa prihlásia do národných obranných síl, by potom mohli robiť aj žandárov, čo by mohlo posilniť ten žandársky zbor, pretože tam tiež vidím niekoľko možno takých malých deficitov, ktoré tí vojaci majú pri výkone tej žandárskej funkcie. Týmto sa snažíte asi aj tak trošku možno posilniť a vystužiť ten žandársky zbor, že bude dobré, keď tam máte v tej hliadke možno aj policajta, pretože vojak je predsa len, jeho profesiou je, vyznie to možno zle, ale jeho výcvik je na to, aby zabíjal. A on proste aby bránil vlasť, tú zbraň používa na to, aby likvidoval nepriateľa. Ten policajt predsa len plní trošku iné úlohy, čiže aj v tomto to školenie tých žandárov asi bude musieť prebiehať trošku v inom, v inom duchu.
Takže ale to je jediná vec, ktorú môžem v rámci národných obranných síl tomuto nápadu vytknúť. Všetky tie úrovne, teda tie, na ktoré ste, alebo ktoré ste vytvorili, myslím si, že to sú naozaj veci, ktoré majú svoj zmysel, majú svoj, svoju úlohu, ktorú by mohli plniť. Predsa len však tá bezpečnostná situácia sa mení a určite je dobré, že myslíme aj na tieto zadné vrátka. Preto myslím si, že je potrebné, aby sme sa možno k tejto téme ešte možno vrátili k druhému čítaniu. Samo osebe ale si myslím, že to hovorím ešte raz, že je to dobrý nápad.
Čo sa týka žandárov a áno, vnímam to tak, že to tak trošku dokazuje, že sa ministerstvo obrany snaží tak trošku riešiť aj situáciu v Policajnom zbore, ktorý je vo vážnom stave, tie podstavy sú naozaj veľké a snaží sa takýmto v podstate zrýchleným spôsobom saturovať tie potreby vnútornej bezpečnosti, ktoré by vyvstali vzhľadom aj na situáciu na Slovensku, vzhľadom na tú situáciu v Policajnom zbore, keď vidíme, že máme regióny, kde, alebo oblasti, kde policajtov je naozaj málo, kde sa musia zlučovať obvodné oddelenia, kde sa musia lepiť hliadky a podobne. Rozumiem tomu, len vnímam to tak, že vychádzate z toho, čo ste aj spomínali, že teda máme určité alebo teda zložky ako gendarmerie, karabinieri alebo niečo podobné v iných krajinách, ktoré majú tieto úlohy a spĺňajú, plnia týchto úlo... tieto úlohy žandárov. Len ten rozdiel je, že tam tá tradícia je trošku iná. My sme tu ešte za bývalého Československa mali tú tradíciu četníkov, ktorí pôsobili v rámci teda vtedajších Čiech a to potom sa to prelialo vo forme žandárov na Slovensko a mali ale aj svoju štruktúru a inštitucionálne nejaké ukotvenie. No a práve mne to príde tak, že my tu vlastne vytvárame de facto akoby novú ozbrojenú, ozbrojenú zložku, ktorá ale de iure nemá svoju štruktúru, ale de facto vzniká, a preto mi príde ako prirodzené, že by každá ozbrojená zložka, ktorá vzniká, či je to, či už máme ZVJS, či máme Policajný zbor a tak ďalej a tak ďalej, by mala mať svoju štruktúru a svoje inštitucionálne ukotvenie, pretože potom sa tu bavíme len o tom, že sú to len vojaci s páskou. Myslím si, že to je niečo, kde, čo si podľa mňa bude vyžadovať ešte hlbšiu diskusiu a možno aj trošku väčšie zamyslenie, pretože osobne som presvedčený, že tak ako som na začiatku hovoril, vojak, predsa len tá profesia je iná. Ten výcvik, ktorým prechádza, je úplne ináč nastavený ako to, aby robil poriadkovú úlohu, poriadkové služby. A je tam viacero problémov. Jedným z tých problémov je, že či ten krátky výcvik naozaj bude stačiť na to, aby zvládol všetky tie úlohy, ktoré naňho prídu. Predsa len poriadkové úlohy a podobné veci sa zdajú jednoduché, ale môže narážať naozaj na komplikovanejšie problémy, komplikovanejší trestný, trestné činy. Čo sa stane, keď v prípade nejakých nevysporiadaných majetkových sporov, že príde nejaká SBS-ka, ktorá objaví nejaký, obsadí nejaký nebytový priestor, reštaurácia alebo niečo podobné, nevyplatené dlhy. Budú nám, bude sa to diať niekde na vidieku, tá policajná hliadka nebude nablízku, pôjdu tam vojaci. Akým spôsobom to budú riešiť? Budú volať policajtov a kým... a tak ďalej. Čiže ja tam mám obavy aj práve z toho hlbšieho právneho povedomia, ktoré by oni ako vojaci mohli využívať v týchto otázkach alebo v týchto situáciách. Čiže toto sú také veci, ktoré sú, samozrejme, diskutabilné.
Ďalšia vec, vy hovoríte, že by mali byť nasadzovaní na ochranu kritickej infraštruktúry, čo je fajn, ale aj na ochranu hraníc. U vojakov je situácia iná ako u policajtov. Sám viete, že keď chce vojak prekročiť hranice, tak je to v podstate, spadá do iného právneho režimu ako policajt. Ide o to, že potom ako to bude prebiehať, keď máte vojakov na hraniciach, ktorí keď budú strážiť tú hranicu a budete vidieť paš... teda tých prevádzačov a podobné veci, tak predsa len máte v rámci Európskej únie a vôbec bilaterálnych dohôd s krajinami okolitými, že jednoducho tí policajti môžu prenasledovať do určitej hĺbky aj teda susedné krajiny, prípadných prevádzačov alebo niečo podobné, tá spolupráca je tam nastavená. V prípade vojakov tá situácia je úplne iná, je komplikovaná. Jednoducho nemôže sa len tak rozhodnúť prekročiť hranicu do Maďarska, aj keď má pásku, že je žandár, čiže tam sú ďalšie obmedzenia.
Potom ďalšia vec a otázka je, majú pôsobiť väčšinou na vidieku. To, práve tá situácia v Policajnom zbore je taká, že nedostatky, ktoré máme, sú Bratislava, Košice, Trnava, Nitra a tak ďalej. Tam tá naplnenosť je najnižšia. Podľa posledných vyjadrení ministra vnútra, ten sa snaží teraz saturovať tieto problémy kadetmi a kadejakými vecami. Bráni sa tak trošku prevelovaním tých policajtov z vidieka práve do miest. A na vidieku ten problém nemáme. Tam podľa informácií, ktorými disponujem, tá naplnenosť policajných staníc je celkom vysoká. Čiže keď sa bavíme napríklad v Spišskej Starej Vsi, však sme mali k tomu aj mimoriadny branno-bezpečnostný výbor, naplnení sú tuším 94 %. Čiže otázka je, že či je naozaj potrebné mať žandárov takto na vidieku, keď máme naplnenosť. Ja rozumiem tej idei, že stiahnuť tých policajtov, dať ich do tých miest a tak ďalej, len ja nevidím práve tú ochotu ani zo strany ministerstva vnútra, že by sa touto cestou chcelo uberať.
Prepáčte, hovoril som trošku dlhšie, ako som mal v pláne, ale je tam viacej vecí, každopádne teším sa na ďalšiu diskusiu, možno aj nabudúce pred druhým čítaním.
Ďakujem.

Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, pokračujeme v debate o odbornosti a politickom charaktere jednotlivých funkcií, o ktorých rozhoduje alebo spolurozhoduje Národná rada. Mali sme tu pred chvíľou debatu o voľbe predsedu výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, kde teda jednak je to oveľa viac politická funkcia ako miesto viceguvernéra Národnej banky Slovenska, ale po druhé som mal pocit, že aspoň časť koaličných poslancov mala potrebu sa zastávať navrhnutého kandidáta pána poslanca Ševčíka. Tuto pri pánovi Keketim až takú intenzívnu snahu zo strany koalície necítim.
Samozrejme, že všetky funkcie, o ktorých rozhoduje Národná rada, majú do istej miery aj politický charakter, len je to v nerovnakej miere. Funkcie členov vlády sú politické a rovnako aj funkcie predsedov výboru. Samozrejme, že je dobré, keď sú tam ľudia, ktorí rozumejú tomu, o čom budú rozhodovať, majú s tou oblasťou nejaké skúsenosti, majú o tom vedomosti, najlepšie aj vzdelanie, ale nie vždy je to nutnou podmienkou a niekedy politik prejde aj rôznymi výbormi, rôznymi funkciami v parlamente alebo rôznymi, rôznymi ministerstvami. Ale Banková rada Národnej banky Slovenska, pozícia viceguvernéra Národnej banky je čosi iné.
A niežeby tam nemohli byť politici, aj keď v doterajšej histórii Bankovej rady Národnej banky Slovenska, myslím, že pán Kažimír predstavuje výnimku, keď priamo z politickej funkcie išiel do, išiel do, na post guvernéra. Inak tam nie je veľa bývalých politikov. Sú tam ľudia, ktorí boli v bankovej rade a potom sa angažovali neskôr v politike, ale ten opačný, opačný postup z politiky do bankovej rady je skôr výnimočný. Ale áno, aj v iných krajinách, aj v iných demokratických krajinách sa stáva, že bývalí politici idú do centrálnej banky na nejaké pozície, zväčša však ide o bývalých, bývalých ministrov financií a, alebo hospodárstva, alebo iných funkcionárov z tejto oblasti, čo nie celkom zodpovedá profilu pána Keketiho. A už aj ten teda pán Kažimír, kde, už to tu viackrát zaznelo, že je to politická trafika, no tak bol to dlhoročný minister financií a v tej oblasti, ktorá súvisí s náplňou činností Národnej banky Slovenska mal teda oveľa rozsiahlejšie skúsenosti ako pán Keketi. Čím nechcem obhajovať tú nomináciu, ale teda ten rozdiel, ktorý tam je z hľadiska skúseností z politiky a z hľadiska, z hľadiska skúseností aj odbornej s tou časťou politiky a vecnej politiky, ktorá, ktorá súvisí s činnosťou NBS, tak teda tam nepomerne to hrá v prospech pána Kažimíra, keď porovnáme týchto dvoch. Ale aj tak to bude zvláštne, keď bude vymenovaný pán Keketi, no tak budeme mať bankovú radu, v ktorej budú iba štyria členovia z tých šiestich, ktorí by tam mali byť, lebo, lebo tie tri miesta v tejto chvíli sú neobsadené a polovica aktuálnych členov bankovej rady budú bývalí ministri. To asi nie je, nie je veľmi štandardné a vhodné usporiadanie z hľadiska toho, že má ísť o nezávislú inštitúciu, ktorá dohliada nad finančným trhom a prispieva k menovej, k menovej politike, aj keď to zrejme nebude, nebude dlho trvať, pokiaľ sa vládna koalícia dokáže zhodnúť na mene nového guvernéra, lebo pánovi Kažimírovi o chvíľu končí funkčné obdobie, o niekoľko mesiacov.
Ako tu už zaznelo, a teda nebudem o tom dlho hovoriť, tak je to zjavné upratanie končiaceho ministra a to je ten hlavný dôvod. Nepochybne, keby koaličná kríza mala iné rozuzlenie, keby pán Huliak sa nestal ministrom športu a cestovného ruchu, tak dnes by sme nehovorili o návrhu na vymenovanie pána Keketiho za viceguvernéra Národnej banky. To si myslím, že to je úplne jasné a to asi nikto nebude spochybňovať ani z predstaviteľov vládnej koalície. Čiže ten dôvod nie je, že Banková rada NBS je poloprázdna, že polovica z miest je neobsadená, že potrebujeme viceguvernéra. Ten dôvod je, že pán Keketi skončil ako minister cestovného ruchu a športu na základe politických dohôd v snahe vyriešiť koaličnú, koaličnú krízu. A tu by som poukázal na to, že takýto spôsob upratovania je akoby typický pre súčasnú vládnu koalíciu. Len teda pred pár dňami sa to stalo pánovi Michalovi Kaliňákovi, ktorý bol štátnym tajomníkom na ministerstve investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie. Nový minister pán Migaľ ho navrhol odvolať a ešte v ten istý deň bolo vytvorené miesto tretieho štátneho tajomníka na ministerstve vnútra. Zrazu si minister vnútra uvedomil, že nestačia mu dvaja štátni tajomníci, potrebuje troch štátnych tajomníkov a bol tam pán Kaliňák vymenovaný. Presne pre takéto prípady vládna koalícia novelizovala kompetenčný zákon tak, že dovtedajšie, dovtedajšie obmedzenie, že na ministerstve je jeden alebo dvaja štátni tajomníci, iba na dvoch ministerstvách dovtedy boli možní traja štátni tajomníci, na financiách a na školstve, koalícia to zmenila tak, že prakticky neobmedzený môže byť počet štátnych tajomníkov, ako si minister navrhne a ako mu to vláda odsúhlasí, a je to práve pre takéto prípady, pre prípady trafík alebo pre prípady upratania. Mimochodom teda Jakub Goda dnes na svojom facebooku aj na, v Denníku N zverejnil, že táto vláda má suverénne najviac štátnych tajomníkov. Šetríme, konsolidácia, ľudia si budú uťahovať opasky, a táto vláda má 35 štátnych tajomníkov. Predchádzajúce vlády, keď to porovnáme, tak za Matoviča bolo 27 štátnych tajomníkov, za Hegera 26, za Ódora 22. Na druhom mieste, 28, prvá Ficova vláda. Teraz je 35 štátnych tajomníkov. A nie je to preto, že by sa rozrástli úlohy, ktoré musia tie ministerstvá plniť, jednoducho treba obsadiť, obsadiť miesta. Čiže nie je to, nie je to vecná potreba. Vecná potreba, samozrejme, že existuje, obsadiť tie miesta v bankovej rade alebo keď stačí, aby tam boli traja členovia bankovej rady, no tak treba zmeniť zákon, aby nemala banková rada guvernéra, dvoch viceguvernérov a troch členov národnej banky, ale... ehm, bankovej rady, alebo možno guvernéra, jedného viceguvernéra a jedného člena, ak môžu fungovať aj tak, ale ak sa tie miesta majú obsadzovať, tak sa majú obsadzovať na základe toho, že tam budú navrhnutí kvalifikovaní odborníci, ktorí majú skúsenosť z oblasti, ktorú majú, majú riadiť, a to zjavne nie je tento prípad. Je to trafika, ale zároveň je to aj akési odškodné pre riešenie vládnej krízy. A keď sa odškodné dáva vo forme postu štátneho tajomníka, dobre. To je post, ktorý, ktorý síce ako stojí nejaké finančné prostriedky aj verejné zdroje, ale teda v zásade je naviazaný na súčasnú vládu. Ale pozícia v bankovej rade, a teda pozícia viceguvernéra je pozícia, ktorá reprezentuje aj celú krajinu a má byť výkonom dôležitej pozície v nezávislej inštitúcii, akou Národná banka Slovenska je. A naozaj je nešťastné, ak vládna koalícia pristupuje k obsadzovaniu tak dôležitých pozícií takto čisto účelovo.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
No trošku som, ďakujem, takto, v prvom rade ďakujem pekne za želanie k meninám od pána predsedu finančného výboru. V druhom rade ďakujem, že sa ozval aspoň vo faktickej, možno by som trošku čakal, že aj v rozprave, ale okej.
Dobre, ale poďme teda, Kuba. No, pri vysvetľovaní Kuby ešte najviac padalo, že a toto je tajné, o tomto sa nevieme rozprávať a toto je bankové tajomstvo. Čiže no, tie vysvetlenia proste veľmi-veľmi krívali. A hlavne proste ten problém tu je, ten problém tu stále je. Zo všetkého najviac sa ku Kube dá povedať, že nie je ďaleko čas, keď to zaplatia slovenskí daňoví poplatníci. Toto je to vysvetlenie reálne tejto kauzy.
No dobre, tak päť mesiacov bývalá vláda, ktorej inak SaS-ka sme neboli členovia, nezvolila, hej, nezvolila viceguvernéra päť mesiacov, hej, vieme, aká bola situácia, to teda je problém, ale ak dobre rátam, 15-16 mesiacov aktuálnej vlády, však veď teda už mal byť dávno teda zvolený, takže tento argument je taký dosť zvláštny.
No a čo sa týka, že politický nominant, áno, pár rokov dozadu robil pán Keketi aj v súkromnom sektore, ale odvtedy je to už teda niekoľko rokov a niekoľko pozícií, ktoré sú jasne politické nominácie, a teda končilo to jasne politickou nomináciou strany SNS na ministra cestovného ruchu a športu. Takže rozprávať sa o tom, že človek je v pondelok ministrom vlády a v piatok, keď to poviem obrazne, bude viceguvernérom Národnej banky a nie je to politická nominácia, tak to už skutočne nechám na zváženie, kto ako veci vníma, že čo je politický nominant a čo politický nominant nie je.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne kolegom za faktické a pánovi Ľuptákovi že na to, že čo si to dovoľujem a z akého titulu to hovorím, nuž skúsim. Som, môj dedko bol taký oravský sedliak a bol aj za komunistov v base, lebo v oravskej krčme povedal, že radšej si dá ruky odťať, ako by vstúpil do družstva. Tak možno aj to ma čiastočne poznačilo k tomu, hej, že som, aký som. Mám strednú poľnohospodársku školu, v pätnástich som už mal vodičák na traktor. A, pán Ľupták, viete čo? Viem cúvať s prívesom. Ja viem, že to je také detinské, čo hovorím, ale to sa hovorí, že to je veľká schopnosť, že dokázať cúvať s prívesom s traktorom. Vedel som, dokonca ako študenta si ma volali, keď potrebovali zacúvať vlečku. Stačí to tak ako nejakú že moju kvalifikáciu na to, aby som sa mohol vyjadriť k poľnotéme?
Mám aj vysokú školu poľnohospodársku a v štvrtom ročníku päťročného štúdia som odišiel. Nie preto, že som bol hlúpy, že by som ju nezvládal, pretože som sa cítil trápne. Cítil som sa trápne, že som do tej školy nechodil, už som to nestíhal, už som to tak, ako sa hovorí, dával trošku bokom. Prišlo mi to trápne, neúctivé, korektne som v štvrtom ročníku odišiel. Doteraz mám rekord, mám päť skúšok za jeden deň, lebo som sa stavil, či sa to vôbec dá. Stačí to takto, pán Ľupták, alebo mám ešte pokračovať?
Mám farmu, mám svoju farmu, chovám, venujem sa poľnohospodárstvu. Je to dostatočná kvalifikácia na to, aby som sa postavil za ten pult a hovoril o tom, že ako poľnohospodár chcem, aby nás viedol niekto, kto tomu trošku rozumie? Čo má k tomu nejaký vzťah, čo za niečím trochu smrdí? Ako témou? To chcem veľa? Mám právo to povedať po tom, čo som vám teraz povedal?
Ďakujem. (Potlesk.)