Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda. Som rád, že môžem osloviť aj, vážená pani poslankyňa, vážení páni poslanci, dovoľte mi predniesť návrh zákona, úvodné slovo k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o bankách.
Úpravy v tomto zákone sa týkajú problematiky hypotekárnych úverov, ktoré poskytujú hypotekárne banky podľa zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a taktiež iných úverov založených nehnuteľnosťou poskytovaných bankami a pobočkami zahraničných bánk. Cieľom týchto návrhov je nadviazať na už prijaté úpravy v tejto oblasti, ktoré nadobudnú účinnosť od 1. apríla 2012. Navrhovanými úpravami by sa mala zlepšiť vyjednávacia pozícia klientov bánk, ktorí už čerpajú alebo majú v zámere čerpať vyššie uvedené produkty, a to garanciou predčasne splatiť takýto úver bez poplatku, ak k jeho predčasnému splateniu dôjde pri refixácii úrokovej sadzby alebo pri zmene úrokovej sadzby. A navrhuje sa tiež zaviesť povinné informovanie zo strany bánk o úrokovej sadzbe transparentne pri uzatváraní zmluvy a tiež pred zmenou fixácie úrokovej sadzby alebo pri zmene úrokovej sadzby už poskytnutého úveru. To znamená, že klient bude poznať zložky úrokovej sadzby, ktorými sú základná úroková sadzba hypotekárnej banky a hrubá marža, ktoré banka bude garantovať na nasledujúce úrokové obdobie. Navrhuje sa, aby aktuálnu výšku základnej úrokovej sadzby zverejňovali na svojich webových sídlach hypotekárne banky. Zároveň by sa navrhovanými úpravami malo dosiahnuť zníženie nárokov na verejné financie umožnením prenosu štátneho príspevku priznaného pred 1. júlom 2003 na pôvodný hypotekárny úver, ktorý je garantovaný po celú dobu splatnosti hypotekárneho úveru, aj na nový hypotekárny úver poskytnutý hypotekárnou bankou od 1. januára 2012, ktorým sa splatí pôvodný hypotekárny úver, pričom musia byť splnené dve podmienky. Tou prvou je, že úroková sadzba nového hypotekárneho úveru bude nižšia, ako bola pôvodného, a doba splatnosti nového hypotekárneho úveru nebude presahovať dobu do splatnosti pôvodného hypotekárneho úveru.
Ďakujem pekne.

Veľmi sa ospravedlňujem ja nemám faktickú a môžem reagovať len v rozprave. Ale my sa tu môžeme takto dohadovať.
Ale to je absolútne neporovnateľné. Ako môžeš porovnávať Českú republiku, Veľkú Britániu? Veď ale nie sú členmi eurozóny. Od ich súhlasu nezávisí, či k tomu neriadenému bankrotu dôjde alebo nedôjde. Ale od nášho súhlasu to závisí. Veď ja nehovorím, že dajme Grécku pôžičku za akýchkoľvek podmienok. Ľudo Kaník to jasne povedal. My sme sa zaviazali aj vašimi hlasmi, poslancov SaS, že sme v ochrannom vale. Takže ak požiada ktorákoľvek krajina o program a o pôžičku, tak je našou povinnosťou rokovať o tom. A je úplne legitímne, že tu hovoríme o tom aj, za akých podmienok by to bolo, ale tvrdiť, že na tom takisto je Veľká Británia alebo Česká republika ako my, no jednoducho to tak nie je.
A prečo sa nič nerobilo? Ale robilo sa. Veď ten rok sa využil na to, že aj tá rekapitalizácia bánk do istej miery sa urobila, áno, nie dostatočne.
A k tomu, že Grécko to neplnilo. Áno, neplnilo to, ale ďalšia tranža je podmienená. Čiže netvárme sa, že to je tak mäkký program, že len im dáme peniaze a oni si môžu robiť, čo chcú. Veď to tak nie je, veď ten ozdravný program, ktorý teraz prijímajú, a majú boje v uliciach, je, áno, pretože neplnili podmienky toho prvého úveru a teraz museli, lebo tie podmienky úverov sú tak tvrdé, prijať dodatočne ďalšie opatrenia. A oni ich za tento rok budú musieť splniť. Každý polrok chodí jedna tranža a jednoducho ak podmienky nie sú plnené, tak tranža nie je uvoľnená. Čiže nemyslíme si, že aj pre nich je to ľahké a že je to tak, že sa dali peniaze. Jednoducho to nie je tak.
Ospravedlňujem sa, už nebudem reagovať, ak bude reagovať zase pán predseda. (Reakcia predsedu NR SR Richarda Sulíka: „Ja som sa na neskoršie prihlásil.“)

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne všetkým, ktorí sa vyjadrili vo faktických poznámkach.
Najskôr, pán predseda Sulík, prečo hovorím o tých 10-ročných? No preto, že keď predpokladáme, že 5 rokov by boli o 1 percentuálny bod zvýšené úrokové sadzby, tak keby sme ich vymenili 2-ročné za 2-ročné, 5-ročné za 5-ročné, 10-ročné za 10-ročné, 15-ročné za 15-ročné, tie, ktoré budú splatné, a aj tie, ktoré nám ešte navyšujú dlh, tak za tých 10 rokov by to bolo 2,6 mld. eur. Je to úplne korektné porovnanie. A nie je nereálne, žiaľbohu, očakávať ich nárast o 1 percentuálny bod, teda o 25 % pri predpokladaných dnešných zhruba 4 %. Skôr by možno bolo reálne predpokladať, že to môže byť aj viac. A, len pre ilustráciu, pri 1,5 % by to už bolo 3,9 mld. eur, takmer 4 mld., pri 2 % by to bolo 5,3 mld. eur za tých 10 rokov naviac. Čiže naozaj nemáme na výber z dobrých a lepších riešení, aj keď som pánovi poslancovi Zajacovi nie celkom rozumel.
No áno, ideálne by bolo zastaviť proces sebadeštrukcie EÚ a eurozóny, ale ak si myslíme, že spustením neriadeného bankrotu zastavíme proces sebadeštrukcie, tak je to presne, ale presne naopak, spustením neriadeného bankrotu spustíme proces deštrukcie EÚ a eurozóny. A v tom je práve ten problém.
Takže ešte raz, ďakujem všetkým, ktorí sa vyjadrili. A ja som pripravený o tom diskutovať aj v pléne, príp. aj v kluboch, lebo naozaj ide o vážnu vec.
A bolo by dobré vysvetľovať to aj ľuďom, pretože je najľahšie zaujať pozíciu, že nedáme a nedajme. Áno, je to populárne, je to aj populistické, ale tie náklady, ktoré by nakoniec museli niesť ľudia, by boli omnoho, omnoho vyššie. Ďakujem pekne.

Ak dovolíte, tak by som pokračoval.
Len možno veta k tomu, čo hovoril pán poslanec Podmanický. Nie je to tak, ako ste to vyložili. Ja som žiadal pána predsedu, aby zariadil kľud v sále, pretože rozprávame o vážnej téme. Myslím, že všetci to chápeme a zároveň sa značná časť poslancov proste baví a nie je tu počuť. A potom nemôžu počuť ani tí, ktorých to zaujíma. Takže bolo by dobré, keby tu kľud bol. A žiadal som o ten kľud. Tak dovoľte pokračovať.
Dnes teda naozaj nie je na výber z dobrých a zlých riešení. A každé riešenie, ktoré prijmeme, bude mať svoje náklady. Musím ale veľmi jasne a veľmi jednoznačne hneď na začiatku povedať, že riešenie, ktoré navrhuje skupina poslancov, nie je ani najlepšie, ani najlacnejšie riešenie. Dokonca si myslím, že by to bolo riešenie, ktoré by bolo veľmi zlé a zrejme najhoršie. Zároveň to neznamená, že by náš pohľad, teraz myslím pohľad môj a poslancov SaS vrátane pána predsedu, bol až taký rozdielny na to, čo sa deje dnes v Grécku alebo čo sa deje v Európe. A pokúsim sa vysvetliť, prečo je to tak, prečo je to zdanlivý paradox, kedy naše názory nie sú až tak vzdialené, ale zároveň návrh, ktorý je tu predložený, považujem za zlý a neakceptovateľný a veľmi by som chcel žiadať poslancov, aby ho neschválili.
A ten zásadný problém spočíva v samotnom znení tohto stanoviska. Konkrétne v odrážke 2 sa hovorí, že sa to má prijímať v snahe predísť neriadenému bankrotu, a potom v odrážke, už pri tých podmienkach, 1, sa hovorí, že metódami, ako to riešiť, by mal byť aj tzv. haircut, teda zníženie istiny gréckych dlhov, tu je zásadný rozpor, pretože, upozorňujem, a upozorňoval som na to dopredu, ak by sme schválili toto, resp. ak by sa to stalo, že by sme trvali pri rokovaniach na tom, že musí byť zníženie istiny gréckych dlhov, tak so 100-percentnou pravdepodobnosťou tu máme neriadený default, teda to, pred čím ten istý dokument tri odrážky predtým varuje. Na tomto sa zhodujú nielen ratingové agentúry, ale všetci ekonómovia. Preto vlastne jediný zásadný rozdiel v tých podmienkach, ktoré som navrhol ja a o ktorých sme diskutovali, bol v tom, že všetkých tých 5 podmienok je v zásade v poriadku. Len nehovorme, že je nevyhnutným predpokladom tzv. haircut, teda znižovanie istiny, pretože potom so 100-percentnou pravdepodobnosťou dôjde k defaultu a dôjde k neriadenému defaultu. Náklady neriadeného defaultu by boli obrovské nielen v Grécku. To je ten zásadný problém. A preto pred týmto naozaj varujem. Je tam hlboký rozpor v tom, čo toto stanovisko navrhuje.
Preto keď hovoríme o tom, že by mal byť a mala byť účasť privátneho sektora, veď to je vec, ktorú sme ja osobne aj premiérka presadzovali a ktorú sme presadili aj preto, že aj Nemecko na tom trvalo, ale od začiatku sme toto presadzovali, keď hovoríme, čo je silná účasť privátneho sektora, a pán predseda tu vysvetľoval, že to nie je silná účasť, keď je tam predĺženie splatnosti, ale veď nehovorme o slovíčkach, hovorme o objeme, o finančnom objeme, dá sa dosiahnuť tým spôsobom, na ktorom je v zásade zhoda, teda neformálnym dobrovoľným predĺžením platnosti po rokovaniach s bankami, sa dá dosiahnuť objem účasti vo výške zhruba 30 mld. eur (30 mld. eur je málo?), keď hovoríme, že tá nová pôžička, o ktorej sa stále diskutuje, by mala mať objem 110 mld. eur, z toho si odpočítajte 30 mld. účasti privátneho sektora, 30 mld. príjmov z privatizácie, 15 mld. účasti Medzinárodného menového fondu a ostáva vám 35 mil. z ochranného valu 1, teda z toho, o čom diskutujeme, to je taká malá slabá účasť, keď takmer takisto veľká, ako je účasť ochranného valu, o ktorej vlastne diskutujeme? Je to o garanciách z ochranného valu. Takže myslím si, že to tak nie je, že to nie je slabá alebo nedostatočná účasť privátneho sektora, ale hovoriť dopredu, že to musí byť forma haircutu, považujem za naozaj hazardérstvo, pretože potom zodpovednosť za prípadný default, neriadený default, neriadený bankrot Grécka, by bola na tých, ktorí by toto presadzovali aj za cenu nedohody. A tu by som ešte rád veľmi povedal, že nejde len o Grécko. Dnes tá najväčšia hrozba spočíva v tom, že áno, je tu hrozba preliatia toho problému aj do iných krajín.
Ďalej zaznelo v tom vystúpení, že to je len maľovanie čerta na stenu a že nikto vlastne nepovedal, čo znamená neriadený default. No neriadený default znamená, že krajina povie, že jednoducho nespláca svoje záväzky, nikto jej nepožičia, nevypláca dôchodky, nevypláca platy, so všetkými dôsledkami, ktoré to pre tú krajinu majú, domáce banky sa okamžite položia, nikto takej krajine nepožičia a následne je tak či tak nevyhnutné aj jej pomáhať, pretože inak dôsledky môžu byť doslova katastrofálne. Naviac, to môže zasiahnuť iné krajiny. A dnes ten najväčší problém je v tom, že nejde len o Grécko, nejde len o Portugalsko a Írsko, ktoré už sú prikryté, vlastne tým ochranným programom, lebo najzásadnejší problém je dnes ten, že neriadený bankrot Grécka by zrejme spôsobil veľké ohrozenie Španielska a Talianska a potom by sme mali problémy rozmerov, ktoré si nevieme ani predstaviť, problémy, ktoré by nevyriešil žiadny ochranný val a žiadne pôžičky. Dnes má pôžičky vo verejnom sektore, teda štát má pôžičky, pokiaľ ide o Taliansko, vo výške 1,8 trilióna eur, Španielsko asi vo výške 650 mld. eur. Hovoríme aj o tomto, hovoríme hrozbe preliatia problémov a insolventnosti do týchto krajín a potom naozaj o hrozbe pádu alebo neudržania eurozóny.
A keď hovoríme o tom, lebo je veľmi ľahké a veľmi populárne povedať, ideme posielať neviem, pán predseda Sulík stále hovorí o 600 mil., keď som vyčíslil pred chvíľou, koľko by pri prípadnej pôžičke bola tá účasť, tak by to bolo 35 mld. eur, čo pri 1-percentnom podiele Slovenska znamená zhruba 350 mil., nie 600 mil., áno, hovoríme o tom, že je tu hrozba, že keď tá pôžička nebude v budúcnosti splácaná, a tá hrozba tu je, tak pri haircute, ku ktorému potom dôjde, napr. 50-percentnom, by došlo k tomu, že by sme prišli o polovičku tejto sumy. Teda hovoríme rádovo o stovkách, možno 100 mil., možno 200 mil. eur. Ale ako keby tá alternatíva bola bez nákladov. Nielenže nie je bez nákladov, ale tie náklady sú radovo vyššie.
Ak dovolíte, ja vám to vyčíslim, robila ten odhad ARDAL, Agentúra pre riadenie dlhu a likvidity, ktorá je štátnou agentúrou, ktorá zabezpečuje financovanie slovenského dlhu. A to, čo je nespochybniteľné, teraz bez ohľadu na to, či by sa tá nákaza preniesla do Španielska a Talianska tak, že by sa stali insolventnými bez reálneho riešenia, aj keby k tomu nedošlo, všetci ekonómovia sa zhodujú v tom, že celkom určite by došlo k nárastu úrokových sadzieb. My zďaleka nie sme krajina, ktorá nemá dlh, ktorá má zdravé verejné financie, ktorá hospodári vyrovnane a nemusí si požičiavať. My si požičiavať musíme a, žiaľbohu, stále ešte príliš veľa. A poviem vám teda, číslo, ktoré vychádza z predpokladu, že by došlo k zvýšeniu úrokových sadzieb len o jedno jediné percento, len o jedno jediné percento, pričom garantujem, že ak by došlo k neriadenému defaultu Grécka, tak tie percentá by boli zrejme vyššie. A potom to vyzerá nasledovne. Ak by sme sa refinancovali najbližších päť rokov pri zvýšenej sadzbe o 1 % a pri dnešnej štruktúre dlhopisov z hľadiska času ich splatnosti, tak v rokoch 2011 až 2022 by naše úrokové náklady boli vyššie o 2,6 mld. eur, o 2,6 mld. eur za desať rokov pri jednom jedinom percentuálnom náraste úrokových sadzieb, teda o takmer 80 mld. Sk. Ten desaťročný odhad je relevantný, pretože my by sa sme v tých najbližších piatich rokoch refinancovali, dlhopisy s rôznou dĺžkou splatnosti, ale keď vezmeme priemerné portfólio, aké máme dnes, a jednoducho by sme sa refinancovali, tak by sme prijímali aj 15-ročné, aj 10-ročné, aj 5-ročné dlhopisy, ale pri zachovaní časovej štruktúry nášho dlhu dnes by nás to najbližších 10 rokov vyšlo o 2,6 mld. eur viac.
Čiže nie je pravda, že je tu nejaká alternatíva, ktorá znamená nepošlime tam nič, nechajme Grécko skrachovať a ušetríme 600 mil., ako tvrdí pán predseda, alebo 350 mil., aj keď ani tých 350 mil., lebo pri prípadnej reštrukturalizácii by sme určite časť dostali splatenú. A nie je pravda, že je tu nejaká iná alternatíva, že buď vyhodíme peniaze von oknom, alebo neurobme to a nič nás to nebude stáť, žiaľbohu, taká alternatíva tu nie je. Sú tu len zlé a ešte horšie alternatívy, nehovoriac o dôsledkoch toho.
My o týchto problémoch diskutujeme hodiny, celé noci, na euroskupinách, na ECOFIN-och, konferenčnými rozhovormi, verte mi, neexistuje dobré riešenie. To relatívne najmenej zlé riešenie, na čom sa dnes zhoduje väčšina ekonómov, je riadený bankrot. Ja súhlasím s pánom Sulíkom a súhlasím aj s ďalšími analytikmi, ktorí hovoria, že je veľmi, veľmi problematické a veľmi ľahko spochybniteľné, nazvem to takto, že Gréci budú schopní uskutočniť také úsporné opatrenia a také reformy, aby sa aj v prípade tej novej pôžičky z toho dostali a vrátili sa v roku 2015 na trhy. Odborníci, analytici z AMF, Centrálnej banky európskej a Komisie tvrdia, že na hrane noža je to možné. Ja osobne si myslím, že je veľké riziko, že to možné nebude. Napriek tomu, a to otvorene priznávajú mnohí, aj keď rokujeme s ministrami niektorí kolegovia vrátane mňa to priznávajú, áno, s veľkou pravdepodobnosťou je to kupovanie času, kupovanie času možno na rok, na dva roky tak, že ak sa tento čas využije na to, že sa rekapitalizujú banky, že tie krajiny, ktoré majú banky, ktoré sú ohrozené tou situáciou, si ich rekapitalizujú, ale z vlastných zdrojov, ak sa ten čas využije na to, že sa aj v ohrozených krajinách urobia úsporné opatrenia, aj v tých, ktoré nie sú pod programom, včera bola správa vo Financial Times, že Taliansko prijalo úsporný program za 70 mld. eur, práve preto, aby nehrozila tá hrozba, že do toho spadnú, ak sa ten čas využije na to, tak potom to riešenie môže byť to najmenej zlé, to najmenej zlé, ktoré nás všetkých, celú Európu a Európsku úniu bude stáť najmenej. Takže verte mi, dnes, žiaľbohu, neexistujú dobré riešenia a riešenie, ktoré by znamenalo neriadený bankrot Grécka, je celkom určite najhorším riešením.
A naviac, neviem si predstaviť celkom dobre, že by sme my mali byť tou krajinou, ktorá si vezme politickú zodpovednosť na seba, vytiahne dobrovoľne a ešte hrdo toho čierneho Petra a povie, že nech je neriadený bankrot, naviac, keď je dohoda na tom, čo sme považovali za zásadné a kľúčové, aby tam účasť privátneho sektora bola. Ja preto považujem za omnoho dôležitejšie, aká je 30-miliardová účasť, teda skoro fifty-fifty k tomu, čo sa predpokladá, že by malo byť poskytnuté z ochranného valu, považujem ju za silnú a nepovažujem ju vôbec za malú.
Takže čo sa týka toho nášho rozhodovania, ešte by som chcel povedať aj o tom, akým spôsobom sa rozhoduje, o tom, že tie pravidlá sú nastavené tak, že rozhoduje minister financií a môj zástupca, to je schválené v zákone, ktorý bol schválený Národnou radou 140 hlasmi. Ja ale nemám žiadny problém o tom diskutovať v Národnej rade a diskutovať aj o vymedzení mandátu. Veď na to je zákon o vzťahu Národnej rady a vlády Slovenskej republiky. A tu ide o vážnu vec. Čiže nemám s tým absolútne žiaden problém. A nie je pravda, čo zaznievalo opakovane v médiách, že som s tým mal mať nejaký problém a že som sa mal vyhrážať demisiou, ak mi Národná rada zúži alebo určí mandát. To vôbec tak nie je, ale zároveň si musím veľmi otvorene a jasne položiť otázky: Ak ten mandát bude taký, že o ňom viem dopredu, že je nerealistický, a ak bude naviac záväzný, tak o čom má ísť rokovať? Na čom sa dohodnú sedemnásti ministri financií, keď každý príde zo svojej krajiny so záväzným mandátom, ktorý bude tak zošnurovaný, že dokonca o jednej z tých podmienok vieme, že je nerealistická, resp. že je taká, že spôsobí okamžitý neriadený bankrot krajiny? Preto je mi veľmi ľúto, že sme sa neboli schopní dohodnúť na tom texte. Ja som sa o to pokúšal do poslednej chvíle.
Čiže to, že tie ďalšie podmienky budem presadzovať, to deklarujem tu, budem presadzovať silnú účasť privátneho sektora v objeme najmenej 30 mld., ale tak, aby to nespôsobilo okamžitý default, budem presadzovať kolaterál, budem presadzovať cross-party agreement, teda dohodu politických strán v Grécku, budem presadzovať príslušnú účasť Medzinárodného menového a fondu a aj tú piatu podmienku, záväzok privatizácie. Budem to presadzovať preto, že toto sa mi zdá zodpovedné a rozumné riešenie, pretože tieto podmienky by mali minimalizovať riziko, neodstránia ho úplne, to si povedzme otvorene, ale mali by minimalizovať riziko, že tie naše peniaze, či už vo forme záruk alebo priamo, ale tu vo forme záruk, sa nám nevrátia, alebo by mali zabezpečiť, aby to riziko bolo čo najmenšie.
Teda podľa môjho názoru najmenej zlé riešenie je také, že za predpokladu, že budú splnené tie podmienky, že v maximálne možnej miere sa budeme snažiť presadiť tie podmienky, ktoré znižujú riziko, ale zároveň vytvoriť priestor na to, aby sa situácia mohla vyriešiť a stabilizovať, pretože naozaj si myslím, že ide do istej miery o nedorozumenie, pretože naše zásadné postoje sú z hľadiska toho, že nie je udržateľné a ani morálne akceptovateľné, aby platilo, že banky berú zisky, keď je dobre, a potom daňoví poplatníci platia náklady, keď je zle. S tým každý súhlasí. Ja s tým súhlasím prvý. Len problém je v tom, že ak by sme išli do riešenia, ktoré spôsobí neriadený bankrot, tak nakoniec náklady daňových poplatníkov budú rádovo vyššie ako v riešení, keď to bude urobené riadeným bankrotom a keď ten čas, ktorý si vytvoríme teraz, využijeme na to, aby sa riešili podstatné príčiny.
Preto by som rád vyzval aj k reálnosti a zodpovednosti. Áno, máme byť principiálni a buďme principiálni. A to, že vieme byť principiálni, sme ukázali a dokázali aj pri prvej gréckej pôžičke. Ale zároveň musíme byť realistickí a musíme byť zodpovední, pretože tu zaznelo, že Slovensko si kazí reputáciu. My sme si práve naším zásadovým postojom vtedy v tej prvej pôžičke nepokazili reputáciu, skôr naopak. Ale ak by sme dnes merali necitlivo pri tých zmenách, ku ktorým došlo a ktoré sme presadili, nebolo to ľahké, keď sme presadzovali zmenu distribučného kľúča, tak nám všetci vraveli, to je absolútne nerealistické, zabudnite, že to môžete presadiť, presadili sme ju. Tam treba merať naozaj na lekárnických váhach a bude sa rozhodovať aj o tom, aká bude budúca eurozóna. Nie je vôbec isté, či bude taká, aká je dnes aj z hľadiska počtu členov, aj z hľadiska čohokoľvek iného, ale je veľmi dôležité, aby sme sa správali ako zodpovedný a seriózny partner, ktorý vie povedať aj to nepríjemné, možno to, čo sa často nechce počuť a čo niektorí nehovoria, ale ktorý zároveň je realistický v tom, že nebráni riešeniam, ktoré sú najmenej zlé. A v tom by som vás chcel naozaj vyzvať, aby sme debatovali koľko treba, lebo ide o vážnu vec, ide o peniaze našich daňových poplatníkov, ale aby sme hľadali najlepšie z možných zlých riešení, ktoré sú dnes k dispozícii. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Takže ďalší dôvod, ktorý znamená inú situáciu, aká bola pri prvej pôžičke, je ten, že dnes sme v Európskom finančnom stabilizačnom mechanizme. Sme tam a vstúpili sme tam rozhodnutím tejto Národnej rady a za zmluvu hlasovalo 140 poslancov a poslankýň, teda takmer všetci. A je našou povinnosťou v rámci tohto mechanizmu, ak príde žiadosť od ktorejkoľvek krajiny, o tejto žiadosti rokovať. Čiže my sme dnes v mechanizme, do ktorého sme vstúpili veľkou väčšinou vašich hlasov. Čiže v tom je ten zásadný rozdiel. A preto tie tvrdenia či už zo strany opozície alebo zo strany predstaviteľov strany SaS, že SDKÚ a iné krajiny dnes menia pozície a menia postoj, nie sú korektné a nie sú pravdivé. A ohradil by som sa proti nim.
Teraz dovoľte vysvetliť teda, aká je situácia a v čom je ten zásadný problém a prečo nesúhlasím s tým návrhom uznesenia Národnej rady a stanoviska Národnej rady, ktoré predložila skupina poslancov SaS a SNS.
Po prvé, treba povedať, že tá situácia je vážna nielen v Grécku a nielen pre Grécko a že dnes naozaj je nielen vážna situácia, ale že nemáme na výber z dobrých riešení. Máme na výber len zo zlých a ešte horších riešení, preto by sme mali rozhodovať... (Neustále hlasy v sále.)

Takže ešte raz. Zásadný rozdiel je v tom, že pri gréckej pôžičke, ktorú vyrokoval vtedajší minister financií Počiatek a vtedajší premiér Fico, nebola účasť verejného sektora, kým my sme presadili účasť verejného sektora nielen v permanentnom mechanizme, o ktorom sme rokovali, ale aj pri potenciálnej druhej gréckej pôžičke, o ktorej sa stále rokuje.
Ďalšou našou výhradou vtedy bol zlý a nespravodlivý distribučný kľúč. Presadili sme zmenu distribučného kľúča v permanentnom mechanizme, už to nebolo možné urobiť v tom prvom ochrannom vale. Ale to je tiež zásadný rozdiel.
Ďalší rozdiel je v tom, že my o prípadnej ďalšej gréckej pôžičke dnes diskutujeme v súvislosti alebo v rámcoch ochranného valu jedna, do ktorého Slovenská republika vstúpila. Do ochranného valu... (Neustály ruch v sále.)