Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Nedá mi, pani poslankyňa, aby som nezareagovala, a musím vás požiadať, aby ste mi nevkladali do úst a do vykonania práce to, čo som nikdy nepresadzovala. Ministerstvo práce za účasti mnohých ďalších odborníkov pripravilo kritériá, na základe ktorých bolo možné posudzovať a určite nie prideľovať rovnakú plochu ľuďom, akú teraz obýva bez zohľadnenia iných kritérií. To je jedna vec.
A druhá vec. Ja by som vám veľmi rada pripomenula, nechcem to tu rozoberať, vaše predvolebné ťaženie, čo ste týmto ľuďom všetko nasľubovali. A na druhej strane si uvedomujem aj to, čo povedal pán Jasaň, že skutočne máte obrovský problém a vás sa to nesmierne dotýka ako starostky Starého Mesta, aby ste túto situáciu riešili a pozitívne, ale je jednoznačné, ak príspevok na bývanie prejde ako originálna kompetencia v rámci hmotnej núdze, budete to mať zase len vy na stole a príspevok na bývanie v tomto prípade nedokáže nič vyriešiť.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne za všetko, čo tu odznelo, a budem reagovať na pani Žitňanskú dvomi vetami. Musím povedať, že vláda Slovenskej republiky pod vedením pána predsedu Fica uznesením č. 640 zo 16. septembra 2009 schválila Návrh koncepcie spôsobu usporiadania vzťahov súkromných vlastníkov bytových domov a nájomcov bytov dotknutých dereguláciou cien nájmu bytov. A ja sa veľmi teším, že pán podpredseda vlády a pán minister nadviazal na túto koncepciu a v súlade so stanoveným termínom, aj keď trochu neskôr síce, ale pripravil dva zákony, ktoré vlastne plne korešpondujú s koncepciou, ktorú sme nastavili. Ja znovu hovorím, je tu možnosť upraviť niektoré veci tak, aby bol vypočutý hlas tých, ktorí sú touto krivdou dotknutí.
Pán Jurčík, ja by som vám odporúčala skutočne naštudovať si všetky tieto práva a celý tento problém a potom môžete hovoriť o tom. A nikdy nie je možné prijímať právne predpisy, ktoré by poškodzovali iných občanov alebo ktoré by spôsobili krivdu a diskrimináciu - a to v tomto prípade je.
Ale nedá mi jednu vec. Vytiahli ste tu sociálne podniky. Sociálne podniky boli jednoznačne určené a peniaze išli pre ľudí, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní. Nie rok, dva, päť, desať, pätnásť rokov, ktorí nikdy nepracovali, a peniaze boli určené pre týchto ľudí. Nikto nehovoríte o tom, že tu funguje takmer 70 sociálnych podnikov, ktoré zamestnávajú takýchto ľudí, ktorých odmietli zamestnať súkromné fyzické osoby, pretože nespĺňali kvalifikačné predpoklady a nespĺňali ani zručnosti, ktoré zamestnávatelia potrebujú. Kto iný ako štát to mal riešiť?
A prosím, nespájajte sociálne podniky, kde peniaze išli pre ľudí. Tam, kde som zistila pochybenie, okamžite som dávala kontroly. Vy ste nezistili jediné zistenie, všetky, ktoré boli propagované investigatívnou novinárkou pani... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

39.
Pekný, dobrý deň. Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády a minister, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, iste súhlasíte s mojím názorom, že bývanie je jednou z najzákladnejších ľudských potrieb, od ktorých sa odvíja dôstojnosť človeka ako ľudskej bytosti, a je nesporne základným predpokladom sociálneho začlenenia. Občania by mali mať preto právo na bývanie. Osobitne považujem ja za najdôležitejšie toto právo ustanoviť priamo v Ústave Slovenskej republiky ako integrálnu súčasť sociálnych práv. Jednotným interpretačným a aplikačným pravidlom ústavných zákonov a zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov je totižto ústava. Tento prístup k problematike bývania v končenom dôsledku zabráni zneužitiu práva v individuálnych prípadoch na úkor ochrany bývania ako verejného záujmu - však, pán podpredseda vlády, pán minister?
Z hľadiska medzinárodnoprávneho kontextu považujem za potrebné uviesť, že Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Slovenská republika ho prijala ešte v máji roku 1993, ustanovuje v čl. 11 právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho, pre jeho rodinu, zahŕňajúcu dostatočnú výživu, šatstvo a bývanie.
Vo všeobecnom výklade o práve na primerané bývanie Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktorý monitoruje, ako štáty plnia záväzky tohto paktu, uvádza, že toto právo zahŕňa právo všetkých ľudí na taký stupeň zabezpečenia právnej formy bývania, ktorý by im dával záruku právnej ochrany pred núteným vysťahovaním, obťažovaním a inými ohrozeniami. Pripomínam, že revidovaná Európska sociálna charta z roku 1996 ustanovuje v čl. 31 taktiež právo na bývanie.
Vo vyššie naznačených súvislostiach poukazujem na špecifickú situáciu nájomcov bytového fondu, na ktorý sa doposiaľ vzťahuje regulácia cien nájmu bytu a kde v postavení prenajímateľa nevystupuje verejný sektor. Ide predovšetkým o doposiaľ pretrvávajúce dôsledky prijatia reštitučných predpisov. Postoj nezainteresovanej verejnosti k tomuto riešeniu a k riešeniu tohto problému je, žiaľ, v mnohom spôsobený neznalosťou skutkových a právnych súvislostí a neochotou priblížiť sa a pochopiť problémy dotknutých osôb. Zásadný význam pre nájomcov tohto bytového fondu, ale aj jeho vlastníkov je novo upraviť právne vzťahy. Ide totiž o dlhodobo, nie na uspokojivej úrovni riešený spor stretu vlastníckych práv na strane jednej a verejného záujmu na ochrane bývania nájomcov na strane druhej.
Dlhodobo som presadzovala a presadzujem potreby ochrany práv a právom chránených záujmov nepochybne toho slabšieho v právnom vzťahu, ktorým je nájomca. A, samozrejme, tých nájomcov je aj podstatne viac ako tých vlastníkov. Mnohokrát som sa v styku s ľuďmi stretla s prejavmi zúfalstva, beznádeje takzvaných nechcených nájomcov, ktorí musia čeliť prejavom doslova šikany a týrania zo strany vlastníka, ktorý samozrejme, že chce docieliť vypratanie bytu, a to všetkými možnými prostriedkami, vrátane odpájania bytu od energií, tepla, vody, vykurovania, elektrickej energie, odstavovaním výťahov a podobne. Efektívnymi prostriedkami domov za účinnej ochrany zo strany nájomcov je takmer nemožné.
Považujem za potrebné dôsledne uplatňovať sociálny aspekt riešenia problému a potrebu právnej ochrany dobromyseľného nájmu dotknutých nájomcov a vytvorenie právnych podmienok pre kontinuitu a dostupnosť ich bývania. Je neprípustné, aby títo nájomcovia boli vnímaní ako obete prijatia reštitučných predpisov a ich dôsledkov. Ide totiž o práva nájomcov alebo ich právnych predchodcov bytu, ktoré vznikli ešte v bývalom vlastníckom režime, teda pred rokom 1989. A dotknutí vlastníci bytov, resp. domov ich do vlastníctva nadobudli už s ťarchou existujúcich a zákonom chránených nájomných vzťahov k nim. Po vydaní predmetných nehnuteľností oprávneným osobám podľa reštitučných predpisov ani pri ich prípadných následných prevodoch na iné osoby nebol právny vzťah k predmetným bytom zo strán dotknutých nájomcov časovo ohraničený a používali ochranu chráneného nájomcu bytu ustanovenú Občianskym zákonníkom. Takto v minulosti už vzniknuté právne vzťahy nemožno stotožňovať ani porovnávať s podmienkami a právnymi vzťahmi v oblasti bývania vzniknutými v trhovej ekonomike, ale je ich potrebné porovnávať s porovnávateľnými právnymi vzťahmi riešenými zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1992 Zb. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.
Zmenou vlastníckych pomerov prijatím reštitučných predpisov nájomcovia, ktorí získali právo nájmu bytu za rovnakých podmienok ako nájomcovia, na ktorých sa vzťahuje právny režim prevodu ich nájomných bytov podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, už nemali rovnaké práva, pokiaľ išlo o možnosť získať tento byt do vlastníctva, čo znamená zo strany dotknutých vnímanie veľkej nerovnosti medzi občanmi. Nájomcovia tohto bytového fondu boli vylúčení z práva nadobudnúť byty do svojho vlastníctva a vnímajú tak svoju diskrimináciu oproti nájomcom bytov, na ktoré sa vzťahuje právny režim zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a očakávajú zo strany štátu zmiernenie alebo odstránenie krivdy, ktorá im v tomto prípade bola spôsobená práve prijatím reštitučných predpisov.
Nájomcovia predmetného bytového fondu sú spravidla starší ľudia a ľudia, ktorí vzhľadom na faktickú nemožnosť inej alternatívy riešenia svojho bývania doposiaľ dokázali čeliť v mnohých prípadoch psychickému násiliu a útlaku vlastníkov. Ja len pripomeniem znovu odpájanie od energií, elektrickej energie, plynu, vykurovania, vody, ale aj nedostupnosť k výťahom a nemožnosť vlastne využívať tie byty, v ktorých bývajú, ale aj súdnym žalobám dotýkajúcim sa výpovede nájmu bytu iniciovaných vlastníkom v snahe docieliť vypratanie bytu.
Vysporiadanie sa s minulosťou, najmä dopadmi prijatia reštitučných predpisov a ich dôsledkov, transparentná a rýchla realizácia tohto procesu zabráni nevyhnutnosti čeliť žalobám dotknutých vlastníkov, ale aj dotknutých nájomcov na Európskom súde pre ľudské práva a s tým spojenému riziku vyplácania finančných náhrad zo strany štátneho rozpočtu.
Podpredseda vlády a minister dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja predkladá návrh zákona o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a zároveň predkladá i súvisiaci návrh zákona o poskytovaní dotácií na obstaranie náhradných nájomných bytov. To určite znamená ďalší posun v predmete veci. To v každom prípade s tým treba súhlasiť.
Napriek tomu však sa stotožňujem s názorom zástupcov dotknutých nájomcov združených v občianskom združení Právo na bývanie, že navrhovaná zákonná právna úprava nezabezpečuje dotknutým nájomcom právo voľby spôsobu riešenia zabezpečenia kontinuity ich bývania, o ktoré nie vlastným zavinením majú prísť. Akceptovateľnejšou voľbou pre poskytnutie bytovej náhrady s časovým horizontom v roku 2013 a 2017 je, predpokladám, že tento časový horizont pre niektoré mestá, resp. poviem konkrétne Staré Mesto-Bratislava, ktoré je najviac dotknuté týmto problémom, je vlastne nesplniteľný tento termín, ale je pre cca až 83 % nájomcov vyplatenie finančnej náhrady stanovený ako súčin úrovne trhovej ceny bytu a koeficientu 0,7, t. j. 70 % trhovej ceny bytu alebo jej náhrady, prijateľnejšie. V procese prípravy legislatívneho riešenia však bola, žiaľ, nedostatočná komunikácia práve s tými, ktorých sa táto zákonná úprava mala najviac dotýkať.
V tejto chvíli rezonuje vo mne myšlienka, že kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody. Môj príspevok uzatváram výzvou, prosím, hľadajme spôsoby v záujme nápravy dôsledkov krívd z minulosti, za ktoré nemôžu nájomcovia v reštituovaných nehnuteľnostiach, ale ani reštituenti.
Osobne sa obraciam na vás, pán podpredseda vlády a pán minister, spomeňte si, prosím, na váš osobný záujem riešiť vlastný bytový problém, kedy ste neváhali uprednostniť osobný záujem pred verejným záujmom, a to, o čom sa nehovorí vo vašom prípade, je potrebné možno rozmotať, hovorím o pradene, ktoré je, vlastne doteraz nie je definitívne rozmotané a ktoré v mnohých prípadoch poukazuje na to, že ste získali viacero bytov a boli vám pridelené a neváhali ste ich využiť a uprednostniť teda váš záujem pred verejným záujmom. Koľko to bolo bytov? Neviem. To pradeno by ste mohli rozmotať skutočne iba vy, pán minister. Pretože podľa dostupných dokladov to vychádzalo 4 až 6 bytov, ale neviem to ja skutočne povedať a nie som ani nemám dostatok priestoru, ale nemám ani záujem rozmotať toto pradeno.
A preto vás chcem poprosiť, pán podpredseda vlády, vy viete veľmi dobre, že právo na bývanie a vôbec bývať je veľmi dôležitou základnou otázkou a základným sociálnym právom. Vypočujte si, prosím, tých, máme dostatok priestoru, času na úpravu vami prekladaných právnych predpisov, aby sme si vypočuli aj dotknutých nájomcov, nechcených nájomcov reštituovaných objektov, upravme podľa ich hlasu a ich pripomienok návrh zákona a urobme konečne po koľkátich rokoch, poviem skoro po 20 rokoch, zadosť a riešme tú situáciu.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

A ja len pripomínam, že najnižšia miera nezamestnanosti bola práve po účinnosti našej novely zákonníka, po roku účinnosti v roku 2008. Dokonca rok 2009 sme ukončili s nižšou mierou nezamestnanosti ako ste nám vy nechali v roku 2006. Ďakujem.

Ja som reagovala na pána Matoviča... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem pekne. Vážené dámy, vážení páni, plne podporujem a súhlasím so stanoviskami napr. pána poslanca Ondruša, ale aj pána Radačovského, ale naviac pridávam. Pokiaľ ide o stravovanie, jednoznačne Zákonník práce hovorí, na prvom mieste musí zamestnávateľ zabezpečiť zamestnancovi stravovanie. Poukážky sú iba totálne náhradné riešenie, keď nevie toto zabezpečiť iným spôsobom. Pán Matovič, presne tak ako pán Kaník, idete cestou znižovania a odoberania práv, sociálnych práv občanom. Kladiete a prenášate vlastne bremeno znovu na zamestnanca a znižujete zaťaženosť zamestnávateľa. Ja v tejto chvíli poviem, že pán Kaník sa dokonca neobťažoval aj klamať v tom, nech si prečíta prepis z rokovania tripartity k jeho návrhu Zákonníka práce, kde odborári vyjadrili nesúhlas.
Pokiaľ ide o Zákonník práce a negatívny jeho dopad našej novely v roku 2007, musím povedať, že Inštitút pre finančnú politiku, kde sedia vaši tzv. nezávislí odborníci, konštatoval, že nemal negatívny prínos pre oblasť zamestnanosti. Pán Kaník, pripomínam, že v roku 2008 sme mali najnižšiu, v auguste a v septembri najnižšiu mieru nezamestnanosti 7,36 %. Vy ste nám ju odovzdávali viac ako 14-percentnú. A 8-percentnú... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

... malá, priam trpasličia organizácia s 20 členmi a nedohodnú sa na podmienkach kladených v kolektívnom vyjednávaní, táto odborová organizácia, ktorú si môžu založiť napr. členovia manažmentu dotknutých firiem, môže spôsobiť, že ďalšie vyjednávanie už nebude o uzatvorení kolektívnej zmluvy vôbec možné, dokonca sa to nebude považovať ani za spor o uzavretie kolektívnej zmluvy.
A presne o to vám ide, páni poslanci a pani poslankyne. Chcem zdôrazniť, že takýto zámer v žiadnom prípade nemajú féroví podnikatelia, ktorí si vážia svojich zamestnancov a uplatňujú zásady podnikovej sociálnej zodpovednosti, ale iba špekulanti, ktorí chcú za každú cenu zbohatnúť na úkor svojich zamestnancov, bez ktorých by, samozrejme, nikdy zisk nedosiahli. Tento návrh ma však neprekvapuje po tom, čo sa rozšírilo, že z prostredia vedenia Republikovej únie v roku 2008 išlo smerom na zväzy odporučenie, aby pri kolektívnom vyjednávaní umelo prolongovali celý proces, aby vyjednávali do stratena, to znamená bez uzavretia kolektívnej zmluvy. Takže takáto protiústavná novela je v skutočnosti likvidácia inštitútu extenzií. A to ste už mohli zo zákona priamo vypustiť, prosím, celý § 7 a výsledok by bol úplne rovnaký.
Pani poslankyne a páni poslanci, na tomto mieste si treba uvedomiť, že nie je náhoda, že likvidácia kolektívneho vyjednávania smeruje práve voči kolektívnym zmluvám vyššieho stupňa. Vyjednávanie na úrovni odvetvia je totiž ďaleko silnejšie ako na úrovni podniku, jednak preto, že jeho výsledky udávajú úroveň sociálnych, mzdových, pracovnoprávnych práv zamestnancov v danom odvetví, no predovšetkým preto, že odborový zväz je vo vyjednávaní neporovnateľne silnejším partnerom zamestnávateľov ako orgán odborovej organizácie vo firme, ktorej majiteľ často rôznymi spôsobmi bojkotuje činnosť odborov.
Vážené dámy, vážení páni, oslabujete kolektívne vyjednávanie a zamestnanec v dnešnej situácii v rámci nedostatku pracovných príležitostí sa stane pomaly bezprávnym otrokom a manipulačným nástrojom v rukách zamestnávateľa, a to podľa princípu, ak chceš prácu, tak rob za podmienok, ale za takých, aké ti určím ja. Takže povedzme si to otvorene: Sú bežní ľudia práce, nositelia a tvorcovia hodnôt naozaj vašim nepriateľom? Prečo im po uvalení bremena zvyšovania daní a cien odoberáte ešte aj z miezd, úrovne sociálnej ochrany a podmienok práce? Myslíte si, že sú to skutočne vaši nevoliči? Naozaj chcete dohnať sociálnu kultúru Slovenska na úroveň Indonézie, Bangladéša či Indie?
Predložená novela przní aj zdravé férové podmienky, konkurenčné prostredie. Už v prvom čítaní som upozornila, že tento návrh podporuje výlučne tých zamestnávateľov, ktorí nie sú ochotní dodržiavať elementárne princípy férovej konkurencie, ba naopak, na trhu si vylepšujú svoju pozíciu voči slušným konkurentom v tom-ktorom odvetví. Konkurenčnou výhodou je potom pre nich, samozrejme, lacná pracovná sila s minimálnymi nárokmi na dĺžku dovolenky, na pracovnú dobu, na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, podporu regenerácie pracovnej sily či na doplnkové dôchodkové sporenie a ostatné segmenty podnikovej sociálnej politiky.
Vážené dámy a páni, neférovosť konkurenčnej výhody spočíva predovšetkým v znižovaní nákladov na úkor sociálneho postavenia tých, ktorí pre zamestnávateľa v skutočnosti vytvárajú zisk. Zamestnávateľ, ktorý vyznáva princípy podnikovej sociálnej zodpovednosti a ktorý uskutočňuje priaznivú sociálnu politiku voči zamestnancom, je oproti zamestnávateľovi uplatňujúcemu sociálny dumping v zjavnej konkurenčnej nevýhode. Preto vyjadrujem názor, že tento návrh zákona je nielen politickým, právnym, protiústavným paškvilom, ktorý je v rozpore s duchom a princípmi medzinárodného práva a s európskou sociálnou a právnou kultúrou, ale je aj škodlivý a namierený proti ľuďom práce, proti tým, bez ktorých by firma nemohla existovať a bez ktorých by ste nemohli dosahovať hospodársky rast. A preto ani ja, ani my, poslanci klubu SMER, nebudeme za takýto návrh hlasovať. Žiadam, aby tento návrh zákona a jeho ďalšie prerokovávanie bolo stiahnuté z rokovania.

... a kolektívne vyjednávať a naň nadväzujúce odporúčanie Medzinárodnej organizácie práce o kolektívnych zmluvách č. 91/1951, ktoré upravuje okrem iného aj podmienky extenzie, nepodmieňujú extenziu súhlasom dotknutého zamestnávateľa. Podľa citovaného dokumentu vnútroštátne zákony alebo predpisy môžu rozšíriť kolektívnu zmluvu za týchto podmienok, po prvé, ak kolektívna zmluva pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov a pracovníkov, ktorý je podľa názoru kompetentného orgánu dostatočne reprezentatívny, po druhé, ak v zmysle všeobecného pravidla žiadosť na rozšírenie zmluvy predloží jedna alebo viacero organizácií pracovníkov alebo zamestnávateľov, ktoré sú zmluvnými stranami, po tretie, ak pred rozšírením kolektívnej zmluvy zamestnávatelia a pracovníci, na ktorých by sa zmluva mala vzťahovať, dostanú príležitosť na to, aby predložili pripomienky. Ako vidíte, nikde sa nehovorí o tom, že by podmienkou extenzie mal byť aj súhlas dotknutého zamestnávateľa, na ktorého by sa rozšírenie kolektívnej zmluvy malo vzťahovať. Ak je na vydanie extenzie splnomocnené ministerstvo, potom z ústavného hľadiska je aj vylúčené, aby extenzia bola podmienená súhlasom individuálneho subjektu súkromného práva, teda zamestnávateľom. Toto by bol inak hrubý a nedovolený zásah do ústavného postavenia ministerstva. Konkrétne by bolo popretá právomoc ministerstva daná ústavným článkom 123, podľa ktorého citujem: „Ministerstvá, iné štátne orgány, orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Ako vidíme, ústava teda nepredpokladá, že by všeobecne záväzný právny predpis mal byť podmienený súhlasom akéhokoľvek mimoústavného orgánu, a už vôbec nie individuálneho zamestnávateľského subjektu alebo subjektu sociálneho práva, voči ktorému budú smerovať povinnosti vyplývajúce práve z tohto všeobecne záväzného právneho predpisu. Návrh poslancov je teda absolútnym právnym nezmyslom, ktorý je v právnom štáte prakticky neprípustný.
Pýtam sa, páni predkladatelia a páni poslanci, ktorí chcete tento zákon schváliť: Naozaj nectíte ústavu? Kam ste schopní zájsť, aby ste vyhoveli vašim sponzorom? Pýtam sa na to, lebo je jasné, že novela je na objednávku niektorých podnikateľov.
Týmto návrhom idete aj proti vlastnému programovému vyhláseniu vlády, kde ste sa zaviazali odstrániť korporativizmus. Veď dať do zákona to, že na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu je nevyhnutný súhlas dotknutého zamestnávateľa, je korporativizmus ako vyšitý. Môžeme teda očakávať, že po tomto precedense nabudúce dáte do zákona o sociálnom poistení, že na odvod do Sociálnej poisťovne je tiež potrebný súhlas zamestnávateľa, na ktorého sa má táto povinnosť vzťahovať? Opätovne pripomínam, neexistuje žiaden štát na svete, kde by sa rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podmieňovalo súhlasom dotknutého zamestnávateľa. Nie je to možné preto, ako som už uviedla, že nie je ústavne možné podmieniť vydanie všeobecne záväzného predpisu súhlasom individuálnej súkromnej osoby, ktorá spadá pod osobitný rozsah pôsobnosti všeobecne záväzného predpisu. A, po druhé, esenciálnou zložkou extenzie je to, že ide vždy o štátom vynútené rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy. Predsa ak by zamestnávateľ súhlasil s extenziou, prihlásil by sa dobrovoľne k záväzkom kolektívnej zmluvy už v procese vyjednávania. Ktorýže zamestnávateľ bude dobrovoľne súhlasiť s extenziou, ak sa nepridá ku kolektívnemu vyjednávaniu už v čase jej uzatvárania? Samozrejme, výsledkom tohto konania môže byť ďalšie znižovanie počtu zamestnancov, ktorí sú pokrytí kolektívnymi zmluvami, a, samozrejme, znižovanie sociálnych práv zamestnancov.
Akoby to nestačilo ale, korunu tejto novele nasadili koaliční poslanci vo výbore pre sociálne veci, keď schválili pozmeňujúce návrhy pani poslankyne Blahovej, ktorá so svojimi pozmeňujúcimi návrhmi ide ešte ďalej, pretože k súhlasu dotknutého zamestnávateľa s extenziou pridáva v § 7 ods. 1 ďalšiu podmienku extenzie, a to spoločný písomný návrh zmluvných strán. Dokonca musí byť na tej istej listine. Ja si dovolím upozorniť, že k takémuto spoločnému súhlasu prakticky nikdy nedôjde. Ani táto podmienka sa nevyskytuje v žiadnom modeli extenzií v demokratických štátoch. Ak by to náhodou nestačilo, ak by sa náhodou našiel zamestnávateľ, ktorý by bol ochotný súhlasiť s extenziou, doložila pani poslankyňa ešte ranu istoty, keď v § 4 ods. 3 v spojení s § 5 ods. 2 v písmene a) odníma možnosť zmluvných strán dojednať priamo v kolektívnej zmluve zadefinovanie odvetvia a zužuje ho len na úroveň skupiny. Platné znenie zákona totiž dáva zmluvným stranám vybrať si úroveň divízie alebo skupiny, a to reagujúc na odlišné situácie v rôznych odvetviach. Návrhom pani poslankyne sa významne zužuje počet firiem, na ktoré by sa extenzia čo len teoreticky mohla vykonať. Samozrejme, dokonca s požehnaním väčšiny v koaličnom výbore navrhla vypustiť v § 3a ods. 2 druhú vetu a odsek 3, čím sa k likvidácii extenzie pridáva ešte aj priamo zo zákona možnosť zablokovať celé kolektívne vyjednávanie minoritnou odborovou organizáciou, teda vtedy, keď bude v odvetví pôsobiť jedna odborová organizácia s 8 000 členmi a popri nej... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem. Pritom ide vždy o nútené rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy. Nikde na svete nie je táto extenzia podmienená súhlasom zamestnávateľa, na ktorého sa má kolektívna zmluva rozšíriť. Ani samotný Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 98 z roku 1949 o práve organizovať sa... (Ruch v sále.)

Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, páni, myslím si, že už v prvom čítaní som dostatočne rozobrala podstatu inštitútu rozširovania záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na ďalších zamestnávateľov v odvetví, to znamená teda extenzie, tak z hľadiska medzinárodného práva, ako aj z hľadiska ústavnosti, ale aj z hľadiska histórie a súčasného platného právneho stavu. Preto sa dnes budem venovať iba niektorým najdôležitejším aspektom poslaneckého návrhu novely zákona o kolektívnom vyjednávaní.
Už v prvom čítaní som upozorňovala na škodlivosť, nelogickosť a protiústavnosť predlohy zákona. Tento návrh škodí tak podnikateľskému prostrediu, ako aj tým, ktorí sú tvorcami zisku pre zamestnávateľa, teda zamestnancom.
Podstatou inštitútu rozšírenia záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v rámci zákona o kolektívnom vyjednávaní je predovšetkým ochrana sociálneho mieru vo všeobecnosti, ochrana práv zamestnancov, stabilita výrobných, pracovných postupov u zamestnávateľa, ale aj zamedzenie sociálnemu dumpingu a zabezpečenie férových podmienok o hospodárskej súťaži v rámci konkurenčného prostredia. Toto sú hodnoty, ktoré vyznávajú tak sociálni partneri v združení, v Medzinárodnej organizácii práce, ako aj členské štáty Európskej únie, ale napr. aj najvýznamnejšie zoskupenia zamestnávateľov vo svete, ako sú Medzinárodná organizácia zamestnávateľov či Business Europe. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)