196.
Ďakujem pekne. Vážený pán predseda Národnej rady, dámy a páni, v úvode svojho vystúpenia k tejto téme som chcel poďakovať kolegom z grémia, že súhlasili s návrhom KDH, aby prvým bodom tejto schôdze bola diskusia o najvážnejšom probléme, ktorým teraz Európa žije. Aj občania Slovenskej republiky. Chcel som poďakovať teda najmä kolegom zo SMER-u, lebo ich postoj bol rozhodujúci a som bol rád, že predseda parlamentu zaradil tento bod ako prvý.
Ale, prosím vás, neviem, či rozumiete vášmu vlastnému správaniu. Tak ako najvážnejší bod tejto schôdze, ako prvý bod, a táto forma rokovania v noci, aby sme to čo najskôr mali z krku, alebo aby bola opozícia spokojná? Prosím vás, veď takéto formy rokovania tu v Národnej rade používame vtedy, keď sme sa nedokázali zmestiť do limitu, do programu, ktorý sme si vyčlenili na rokovanie schôdze. Napríklad, že sme mali rokovať viac ako tri alebo štyri týždne. Tak vtedy sme hľadali spôsob, ako prerokujeme všetky body programu. Ale vy hneď pri prvom bode, ako potrebujete čo? Ako ponížiť opozíciu? Alebo je toto výraz SMER-u k tejto téme a k tomuto problému? Veď my sme, veď my sme pred tromi mesiacmi takmer všetci, až myslím na jedného, hlasovali spolu s vami za stanovisko Národnej rady, v ktorom sme odmietali kvóty alebo odmietli kvóty.
Čiže, pán predseda, nerozumiem tomu, prečo sa SMER potrebuje znižovať k takýmto prejavom parlamentnej nekultúry. Považoval som to za potrebné povedať, lebo mal som pocit, že zatiaľ na to nikto z mojich predrečníkov nereagoval. Naozaj, do desiatej večer? Ako prvý deň rokovania? Ako necítite, necítite, že tu nie je niečo v poriadku? Veď ani premiér tu nie je. No čo vie o tom, alebo nepočul som raz sa vyjadriť pána ministra Vážneho k tejto téme. Keď sa redaktori po rokovaní vlády pýtali ministrov na otázku utečencov, či by prijali nejakého utečenca k sebe, tak boli tak zmätení, že jednoducho boli zaskočení vôbec témou. Čiže naozaj, uvedomujem si, že dôsledne sa tomu vo vláde venujú maximálne traja ľudia. Ale aká diskusia s vládou, keď tu nikto z tých troch, o ktorých si myslím, že tej téme rozumejú, aj sa jej dlhodobo venujú, tak tu nie sú. A je mi ľúto, že tu pán minister Vážny musí takto sedieť a to pretrpieť aj s tými zo SMER-u, ktorí tu musia do desiatej byť, aby sa náhodou niečo z radov opozície nevyskytlo.
Čiže chcel som byť konštruktívny a nechcel som vyvolávať konflikt. Ale naozaj táto forma a tento spôsob je tak, by som povedal, neštandardný a čo ma zaráža, že vám to doteraz neprišlo, že vy v tom nevidíte nič nenormálne. Ja to nepovažujem za normálne a je mi to teda ľúto. Aj preto, že predseda parlamentu prichádzal s inými predstavami, že ako bude zvyšovať kultúru Národnej rady.
Dámy a páni, ja som rád, že diskutujeme o tomto probléme. Tie dôvody sú všeobecne známe. Veď nielen politici alebo tí ľudia, ktorí to u nás alebo v iných krajinách majú na starosti, sa budia zo spánku. Naozaj aj mnohí ľudia, ktorí by možno s tým nemuseli nič mať, ale ich to evidentne trápi, lebo tie reakcie ľudí, aj na uliciach, aj to ako sú schopní sa mobilizovať pri tomto probléme, je dokonca výhoda pre túto vládu. Je to výhoda pre túto vládu, že nemusí sa spoliehať len na svoje vlastné kapacity. K tomu možno teda neskôr.
To, že o tom diskutujeme a že treba diskutovať, je to aj preto, tie dôvody nakoniec sú všeobecne známe, ich moji predrečníci viacerí spomínali, lebo azylové systémy niektorých členských štátov Európskej únie skolabovali. Jednoducho Európa je ohrozená vo svojich základoch. To nie je len problém Angely Merkelovej alebo Talianska či Grécka. To je aj slovenský problém. Tu ide teraz aj o Európu, ktorej sme my súčasťou. A ja si myslím, že toto nie je len test súdržnosti. Toto je test toho, či Európska únia bude existovať taká, akú sme ju poznali.
Preto treba diskutovať o tomto probléme aj preto, že túto tému niektorí nezodpovedne zneužívajú na šírenie strachu a neznášanlivosti. Je mi ľúto, že ani slovenská vláda a osobitne Robert Fico neprispieva k upokojeniu situácie. A teraz myslím na potrebu upokojenia situácie nielen na Slovensku, ale aj v Európskej únii, aj v Európskej únii. A je mi ľúto, že pričinením slovenskej reprezentácie Slovensko stráca kredit ekonomicky úspešnej, kultivovanej krajiny s hlbokými kresťanskými tradíciami. Chcel som vyzvať na konštruktívny, dôstojný, kultúrny a zároveň racionálny prístup k riešeniu tohoto problému, lebo na to máme. Naozaj je málo tém, pri ktorých je taká, by som povedal, zhoda v tejto sále, že v podstate nie je problém s prijatím akéhokoľvek uznesenia, že by ste za to zahlasovali len vy zo SMER-u. A je veľmi veľa vecí, ktoré slovenská vláda, respektíve minister navrhuje a robí, tak sú to v podstate návrhy, ktoré navrhujú aj kolegovia z opozičných strán. Len, samozrejme, nie je to vždycky to isté, keď dvaja ľudia robia to isté. A to je tá výhoda, ktorú slovenská vláda má v tejto kauze, respektíve pri riešení tohoto vážneho problému, ona spočíva v tom, že dnes ponúkajú pomoc slovenskej vláde cirkvi, náboženské spoločnosti, neziskový sektor, dokonca fyzické osoby. A preto vláda vlastne nemusí presviedčať slovenskú verejnosť, že niektoré opatrenia sú nevyhnutné, alebo teda presviedčať ľudí o tom, že to, čo by mohla navrhnúť, že by nebolo priechodné v spoločnosti.
Ja sa teraz zastavím jednou-dvomi vetami pri tom vyhlásení Národnej rady, ktoré sme prijali koncom júna v tejto rokovacej sále. Pod veľa písmenami sme zaujali stanovisko, ale ja okomentujem len to pod písmenom C, kde Národná rada zdôrazňuje potrebu solidarity s členskými štátmi Európskej únie pri riešení tohoto problému.
Dámy a páni, je miera pomoci, ktorú ponúka slovenská vláda, dostatočným prejavom solidarity s členskými štátmi Európskej únie, ktoré sú najviac postihnuté migračnou krízou? Už to moji kolegovia viacerí povedali, aj naposledy som zachytil, že Alojz Přidal o tom hovoril, sto sýrskych kresťanov, keď sa v iných krajinách bavia o tisícoch, o desiatkach tisícov utečencov? Ja si myslím, že práve takýto prístup slovenskej vlády drží pri živote návrhy o povinných kvótach. Sto sýrskych kresťanov. Veď to nielen doma, ale aj vonku, ako aké reakcie alebo čo vzbudilo táto ochota Slovenska prichýliť sto sýrskych kresťanov, ktorí utekajú pred vojnou? Je to škoda a zároveň smutné, že naša krajina, ktorá nie je nijako priamo ohrozená utečeneckou krízou, takto stráca kredit kultivovanej európskej krajiny a tiež kredit korektného partnera, spojenca v Európskej únii, ktorý najlepšie počúva alebo rozumie eurofondom.
Slovensko má na viac. Ja sa hrozím predstavy, že by sme boli na trase utečencov ako Maďarsko. Ak by naším územím malo prejsť 170-tisíc utečencov len tento rok alebo v posledných týždňoch, že 20-tisíc za víkend. A pritom ja si myslím, že patrí to k politickej rozvážnosti, a to som myslel, že budem adresovať pánu premiérovi, lebo my vôbec do budúcna nie sme, by som povedal, uchránení pred možnými a potenciálnymi takýmito javmi, aké teraz zažívajú v krajinách na tej balkánskej línii. A to nemyslím zrovna na Ukrajinu. Lebo už teraz vidieť, že tí utečenci jednoducho Maďarsko musia obísť. Ono sa dá obísť aj z ľavej strany a ono sa dá obísť aj z pravej strany. A potom si to trúfame zvládnuť sami? Ako naozaj si to trúfame zvládnuť sami bez pomoci Európskej únie? Je tak, dá sa to aj tak, nakoniec veď keď nie inak, tak aj tým plotom, tak ako to urobil Orbán, ale chcel som vám povedať, že ďakujte pánu Bohu, že nemáme také problémy ako tieto niektoré krajiny, ktoré z Európskej únie sú najviac postihnuté utečeneckou krízou.
Takže ten konštruktívny prístup k tomuto problému, a to myslím tým potom aj o disciplíne vo vzťahu aj k našim partnerom v Európskej únii, to je veľmi obozretná vec. Lebo my nevieme, kedy sa ocitneme v podobnej situácii, a ak sa budú naši európski partneri ku nám správať tak svalnato, s takými rečami a spôsobmi, ako to niekedy na domácej alebo aj inde predvádza pán premiér, no proste dá sa to aj inak. No my možno, rôzne, máme každý svoje spôsoby. Konštruktívny prístup, väčšia solidarita s tými, ktorí to skutočne potrebujú, lebo sú ohrození, a preto teda hovoríme o utečencoch, a tak isto poriadok.
Áno, ja by som rád ako pochválil, že poriadok je vyžadovanie poriadku aj vo vzťahu k našim európskym partnerom, a to sa týka schengenského priestoru a schengenských hraníc a týka sa to aj vo vzťahu k utečencom. Proste kto chce u nás žiť, tak musí naše zákony a naše pravidlá dodržiavať.
Rád by som povedal pár slov ešte k jednému problému, ktorý vyplával v súvislosti s utečeneckou krízou na povrch, a to je strach z islamu. Z islamskej kultúry, ktorá sa takto v nebývalej miere môže dostať do Európy. Tento strach vyháňa do ulíc ľudí aj u nás. Demonštrujú svoj odpor voči islamizácii. Je tento strach opodstatnený? Veď je nás 500 miliónov. Nie? Európanov. 500 miliónov, a keď hovoríme teraz, že 500-tisíc migrantov v Európe, to je 500 miliónov a 500-tisíc, to je desatina percenta, nie? Desatina percenta. Ak by Európa bola skutočne kresťanskou, tak dnes nie je najmenší dôvod ani na paniku, ani strach, ale ten strach tu je. Niekde aj panika.
A ja si myslím, že je to tým, že Európa dnes, to je obor na hlinených nohách. Lebo svoju kresťanskú identitu, kultúru sama Európa postupne likviduje, ničí, stráca. Kultúra smrti sa prejavuje v Európe napríklad v postoji k životu, k rodine, deťom. V Európe nechceme mať deti. Na jednej strane nás desí zabíjanie vo vojnových konfliktoch či občianskych vojnách v iných častiach sveta, ale na druhej strane pokojne tolerujeme zabíjanie nevinných nenarodených detí. Komu patrí budúcnosť? Tým, čo deti nechcú, alebo tým, čo deti majú? Ja si myslím, že tým druhým.
Ak si to uvedomíme, ak sa vrátime ku koreňom, k osvedčeným hodnotám, na ktorých Európa aj naše štáty vznikali, tak nebude dôvod sa báť. My budeme silnejší, budeme vzbudzovať aj väčšiu úctu a rešpekt iných spoločenstiev a kultúr a možno nás budú chcieť aj napodobňovať. Ak ich presvedčíme, že naša kultúra, náš životný štýl je lepší, životaschopnejší. Prečo nie? Veď aj také príklady v Európe poznáme. A dokonca aj v našej európskej histórii je veľa pozitívnych príkladov o tom, ako sa podobné historické výzvy dajú zvládnuť, ako je tá dnešná utečenecká. Spomeniem len jedného za všetkých. Ak si to pozriete v histórii, pápež Gregor v čase sťahovania národov bol veľmi úspešný a v histórii mu prischol prívlastok "Veľký".
Videl som na tú tému jeden vtip. Pravdepodobne z francúzskej tlače, ako na jednej strane pravdepodobne to bol minister alebo nejaký azylový úradník a oproti nemu utečenecká rodina s malými deťmi a v tej bubline ten francúzsky byrokrat hovorí: Vous n´etes chrétiens – vy nie ste kresťania. Ten výraz ako odmietnutia, že vy nie ste kresťania, preto nie do Európy. A odpoveď v tej druhej bubline bola, ani vy nie ste kresťania alebo vy ešte menej. Proste bolo to veľmi výstižné, bolo to pravdivé, je to trpká pravda, ale pozitívne je na tom to, že to už niekto vidí, že aký je rozdiel medzi nami, medzi Európanmi a tými druhými.
Ja si myslím, že na začiatok to nemusí byť zlé, lebo keď sa naučíme rozlišovať, tak bude sa dať potom ľahšie dohodnúť aj na účinných, efektívnych opatreniach aj v téme, akou je utečenecká kríza. Náš predseda, ale neviem, aj, myslím, ďalší už tu spomínali počas dnešnej debaty ten včerajší prejav Cyrila Vasiľa, to je sekretár kongregácie pre východné cirkvi, veľmi múdry muž. On v Šaštíne včera povedal inými slovami tiež, že ide o nastavenie nášho srdca. Ak je správne nastavené, tak riešenie sa vždy nájde.
Ďakujem za vašu pozornosť.